Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 230/2016
PDF · 342.53 KB
No categories available
I. ÚS 230/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23,
Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 28/2015 z 24. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Tdo 28/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 24. septembra
2015“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 40/2013 zo 17. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu zo 17. júla 2014“) odsúdený pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1
písm. c) a d) a ods. 2 písm. a), c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. l To 84/2014
z 3. decembra 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2014“) sťažovateľom
podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd
uznesením z 24. septembra 2015 sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu z 3. decembra 2014 odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal predovšetkým nezákonnosť
postupu príslušníkov Policajného zboru z dôvodu, že „polícia vykonávala sledovanie osôb
a vecí, keď nielen dňa 3. 4. 2013, ale aj minimálne po dva dni predtým, sledovala
parkovisko pri pohostinstve v obci Tôň, na ktorom čakali na sťažovateľa. ... Postup
policajtov na základe vopred známej informácie o konkrétnej osobe a veci, treba hodnotiť
ako sledovanie osôb a vecí. Keďže policajti vedeli, že obžalovaný spáchal alebo pácha
trestný čin, resp. mali konkrétne podozrenie o jeho páchaní, mali postupovať v súlade
s ustanovením § 113 Tr. por., t. j. na základe príkazu prokurátora.“. Sťažovateľ akcentuje,
že cieľom „policajných orgánov nebolo v danej veci vykonať služobný zákrok, ale
zabezpečiť dôkaz pre účely trestného konania, čím obchádzali ustanovenia Tr. por. v tom,
že nezačali trestné stíhanie a nezabezpečili príkaz na sledovanie, toto obchádzali
predstieraním postupu podľa zák. č. 171/1993 Z. z. napriek tomu, že zabezpečili všetko
zároveň aj pre postup podľa Tr. por. (vyšetrovateľa, technika), teda si uvedomovali, že majú
postupovať podľa Tr. por... v danom prípade policajné orgány v dostatočnom časovom
predstihu vopred disponovali dostatočnými informáciami o páchaní trestného činu, preto
mali postupovať výlučne podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, čo neurobili.“.
Sťažovateľ postupu najvyššieho súdu vytýka, že „zaujal stanovisko k otázke, akým
spôsobom bol zabezpečený dôkaz iba arbitrárne a všeobecne, v rozpore s doterajšou
súdnou praxou, navyše sa nevysporiadal s celým dovolaním, k jeho časti týkajúcej sa
formálnych podmienok začatia trestného stíhania a nezákonnosti sledovania sťažovateľa
neuviedol celkom nič.“. V ďalšom namietal, že „Súd neuviedol prečo bol namieste postup
polície podľa zákona o policajnom zbore, keď vykonala priamy zákrok proti sťažovateľovi,
a teda nič logicky nechcela preverovať, pričom práve táto otázka bola ťažiskom dovolania.
Z uznesenia Najvyššieho súdu SR nevyplýva konkrétna vysvetľujúca argumentácia, ktorou
by sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľa a ani vysvetlenie prečo sa s týmito celkom
konkrétnymi námietkami sťažovateľa ne vysporiadal. Sťažovateľ je odsúdený na dlhoročný
trest odňatia slobody a je porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ak sa súd
nezaoberá relevantnými námietkami obhajoby sťažovateľa resp. nevysvetlí nepotrebnosť
zaoberania sa nimi z dôvodu irelevancie.“. Sťažovateľ poukazom na vybrané rozhodnutia
najvyššieho súdu akcentoval, že „Súdna prax pritom v iných obdobných prípadoch
postupuje celkom inak a jej postup je upravený aj rozhodnutím zverejneným v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom
súde SR pod č. k. 5 Tdo 28/2015 v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.
5 Tdo 28/2015 zo dňa 27. 9. 2015 (správne má byť 24. 9. 2015, pozn.), došlo k porušeniu
ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj
porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992
Zb.)
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2015 zo dňa 27. 9. 2015 (správne má
byť 24. 9. 2015, pozn.) sa zrušuje a tomuto súdu sa vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj v čl. 36 ods. 1 listiny) totiž
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj
podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc
súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto
interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.
K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu
a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa
v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na
pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého
procesu (III. ÚS 199/08).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Najvyšší súd v uznesení z 24. septembra 2015 v podstatnom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že
dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom
stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu, čo
je v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. Zároveň však pri predbežnom prieskume
zistil, že dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je
zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve
obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371
Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 1 Tr. por.).
Dovolací súd je pritom viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385
ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy.
Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa
v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať
zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V opačnom
prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce
dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného
odvolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
odmietnuť.
Obvinený , ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie
o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého
dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom
Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné
uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –
k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje
etapa zadovažovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia
dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona.
Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej
etape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj
predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom,
nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli
na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného
poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté
rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.
Zároveň však treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné
štádium dokazovania – na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom
stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa
nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Platný
Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.
Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli
nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní vykonané a zadovážené spôsobom, ktorý
zodpovedá zákonu. Nie je opodstatnená argumentácia obvineného, že dôkazy tvoriace
predmet skutku rozsudku súdu prvého stupňa, boli získané nezákonne. S touto
argumentáciou sa vyrovnal už druhostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu
považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade nešlo
o neoprávnený služobný zákrok policajtov. Polícia síce v kritickej dobe disponovala
operatívnymi informáciami o predaji drog v jej obvode, ktoré však bolo potrebné preveriť
a práve preto postupovala podľa zákona o policajnom zbore. Rozhodnutia, na ktoré
obvinený poukazoval vo svojom dovolaní, zaoberajúce sa nepoužiteľnosťou dôkazu
získaného pri neoprávnenom služobnom zákroku policajta, sa preto na daný prípad
nevzťahujú. Z toho dôvodu dovolací súd nemohol námietky obvineného uvedené v jeho
dovolaní akceptovať.“
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu z 24. septembra 2015
s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné
odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ktorý v podstatnom
uviedol:
«Zaradenie „úradných záznamov“ do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený
súdu je možné považovať len za ,,iniciatívu vyšetrovateľa“, ktorá nemá žiadnu výpovednú
dôkaznú hodnotu. Vyšetrovací spis predložený súdu s obžalobou by mal obsahovať len také
úkony a dôkazy, ktoré boli získané po začatí trestného stíhania, t.j. vyšetrovací spis by mal
začínať uznesením o začatí trestného stíhania (samozrejme sa to netýka neodkladných
a neopakovateľných úkonov). Ak však nastane situácia tak, ako v danej veci, že tomuto
uzneseniu predchádzajú listiny – v danej veci úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi
Policajného zboru, ktorí nemajú postavenie orgánu činného v trestnom konaní, je potrebné
tieto aj takto posudzovať. V žiadnom prípade takéto úradné záznamy nemožno považovať
za dôkaz použiteľný v konaní pred súdom, a práve preto z tohto dôvodu mali byť tieto
zo spisu predkladaného súdu vylúčené a to najneskôr prokurátorom pri podaní obžaloby.
Keďže takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz uplatniteľný v konaní pred
súdom potom z toho plynie záver o tom, že ani súd ani žiadna procesná strana nimi ako
„dôkazmi“ argumentovať nemôžu, a pokiaľ tak urobia sú námietky ako aj právne závery
z toho plynúce právne irelevantné.
Prípadná akceptácia námietok obžalovaného voči postupu polície a neskôr orgánov
činných v trestnom konaní by znamenala prílišný formalizmus, ktorý by v konečnom
dôsledku znamenal až nemožnosť aby tieto orgány mohli vykonať činnosť či už v zmysle
Trestného poriadku alebo osobitných zákonov. Ich činnosť, ktorou sa zaoberal aj súd
I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v žiadnom prípade nemožno považovať za
svojvoľnú a priečiacu sa zákonu. Formy, metódy i postupy, ktoré v danej veci použili
orgány polície resp. orgány činné v trestnom konaní sledovali cieľ určený v § 1 Tr. por.
- ...náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov tak, aby títo boli podľa zákona spravodlivo
potrestaní. Nemožno konštatovať, že by v rámci tohto postupu neboli rešpektované základné
práva a slobody obžalovaného tak, ako sa toho obžalovaný domáhal. Niet pochýb o tom, že
to bol práve on, kto výrazným, hrubým a opakovaným spôsobom porušil právny poriadok
Slovenskej republiky spáchaním žalovaného činu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj
na jeho konanie keď odmietol výzvy polície, unikal rýchlou jazdou motorovým vozidlom
polícií čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky. V rámci celého trestného
stíhania bol obžalovanému poskytnutý dostatočný priestor na realizáciu jeho práv
obvineného, predovšetkým konanie pred súdom bolo vykonané za dodržania všetkých zásad
tzv. kontradiktórneho procesu.
Vo vzťahu k námietkam voči KEÚ a NKA, odvolací súd konštatuje, že zo strany
obžalovaného sa jedná o jeho subjektívne, všeobecné a žiadnym objektívnym faktom
nepodložené námietky voči pravdivosti a vierohodnosti týchto štátnych inštitúcií, ktorých
zástupcovia boli aj v konaní pred súdom vypočutí po riadnom zákonnom poučení. Metodika
zisťovania množstva a hodnoty drogy prostredníctvom týchto štátnych inštitúcií je úplne
bežná v praxi orgánov činných v trestnom konaní a súdov a je všeobecne akceptovateľná.
I keď prax prináša určité „odklony“ stále prevláda uvedená metodika, je tomu aj vzhľadom
na nie príliš kvalitnú právnu úpravu v Trestnom zákone, v rámci ktorej je potrebné osobitne
vytknúť absenciu právnej úpravy pojmu tzv. obvykle jednorazovej dávky“ a jej aplikáciu pri
jednotlivých drogových trestných činoch. Takéto nedostatky sa však vyskytujú aj pri iných
trestných činoch a preto je na pleciach súdov sa s týmto vyrovnať v rámci toho, že len súd
samostatne a nezávisle rozhoduje všetky otázky súvisiace s trestným konaním, vrátane toho
koľko dôkazov vykoná a v akom rozsahu, a ako tieto dôkazy vyhodnotí.
Preskúmaním výroku o treste odvolací súd zistil, že druh trestu určil súd I. stupňa
správne, avšak jeho výmeru je potrebné považovať za miernu, v žiadnom prípade nie za
neprimerane prísnu (§ 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por.). Je tomu práve vzhľadom na osobu
obžalovaného, ktorého je potrebné považovať za špeciálneho recidivistu páchajúceho
drogovú trestnú činnosť i napriek predchádzajúcemu odsúdeniu a čiastočnému výkonu
nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý u neho neviedol k náprave. Náprave tohto
nedostatku však bráni prekážka zákazu „reformatio in peius“, keďže prokurátor nepodal
odvolanie v neprospech obžalovaného.
Za nedôvodnú považoval odvolací súd i požiadavku na vyčkanie skončenia konania
vo veci konania o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci OS Galanta
sp. zn. 1 T/178/2005. V tomto konaní možno očakávať kladné rozhodnutie o zrušení len
pôvodného trestu (a následne aj uloženie nového trestu), nie však výroku o vine, ktorý je
stále právoplatný, preto nie je akceptovateľný právny záver obžalovaný o tom, že „môže
dôjsť dokonca k zahladeniu tohto nezákonného trestu“. Nie je možné akceptovať ničím
nekonkretizovanú námietku obžalovaného o porušení práva na spravodlivé súdne konanie
a na obhajobu. Kvalifikačný znak „bol za taký čin už odsúdený“ je v danej veci plne
naplnený, bez ohľadu na uvedené konanie.»
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2014
s rozsudkom okresného súdu zo 17. júla 2014 považoval ústavný súd taktiež za potrebné
odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom
uviedol:
„Hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že sa skutok
stal tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a že tento skutok napĺňa všetky znaky
skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno a), písmeno c), písmeno e)
Trestného zákona. Ako to z vykonaného dokazovania vyplýva, obžalovaný si po dlhší čas
zaobstarával väčšie množstvo pervitínu, ktorým obchodoval jednak v okolí obce ale
aj v okrese Z jeho výpovede vyplýva, za akú sumu peňazí predával jednotlivú
dávku. Za obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti odsúdený. Pri jeho zadržaní sa drogy
našli jednak v jeho aute, ale boli aj na inom mieste, kde ich vyhodila jeho spolujazdkyňa.
Drogy mal vo väčšom množstve. Je zrejmé z výpovede obžalovaného z prípravného konania,
ale aj svedkyne že keď zastavili na parkovisku a pristúpil k nim príslušník
polície, obaja vedeli, že ide o príslušníka polície, nakoľko to mal na oblečení napísané a z
tohto dôvodu začali unikať. Svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že keď
vystúpil policajt z auta a pristúpil k ich autu, povedal, že policajná akcia. Aj z tohto muselo
byť zrejmé obžalovanému, že šlo o policajtov. Obžalovaný počas cesty požiadal
, aby podľa jeho pokynu vyhodila taštičku, ktorú predtým vytiahol spod sedadla
spolujazdca. Ona jeho pokyn splnila. Súd považoval práve výpovede obžalovaného
z prípravného konania, ako aj svedkyne z prípravného konania za pravdivé
a vierohodné. Opis udalostí, tak ako ich opísala svedkyňa zodpovedal aj
výpovedi obžalovaného z prípravného konania a ďalších svedkov, ktorí boli vypočutí v tejto
veci v súvislosti s prenasledovaním vozidla obžalovaného, keď tento unikal spred
príslušníkom polície. Aj títo svedkovia opisujú, že z vozidla bolo niečo vyhodené, avšak
vtedy hneď nezastavili, nakoľko pokračovali v prenasledovaní obžalovaného. Na miesto sa
vrátili až potom, keď obžalovaného zadržali, ako vošiel do slepej ulice. Táto jej výpoveď
korešponduje aj so zápisnicou o ohliadke miesta činu. Svedkyňa totiž v prípravnom konaní
uvádzala, že ešte pred tým ako tašku odhodila, z nej niečo vypadlo. Zodpovedá tomu práve
obsah uvedenej zápisnice, podľa ktorej medzi stopou č. 1, taška so zatavenými striekačkami
bola nájdená vo vzdialenosti cca 80 metrov od stopy č. 2 a 3. Výpoveď svedkyne
na hlavnom pojednávaní, že predmetné drogy našla v súd nehodnotí ako
pravdivú. Nehovorila o tom s obžalovaným, že našla drogy, pričom uvádzala, že aj sama
užívala drogy. Výpoveď svedkyne z hlavného pojednávania je podľa názoru
súdu prvého stupňa účelová. Ak by obžalovaný nemal vedomosť o tom, že v aute sa
nachádzajú drogy, nemal dôvod unikať pred príslušníkmi polície. Vozidlo riadil on, nie
svedkyňa Podľa zákona o policajnom zbore č. 171/1993 v znení neskorších
predpisov, a to § 23 bol príslušník polície oprávnený previesť kontrolu vozidla pri pátraní
po omamných a psychotropných látkach a jedoch. Súd výpoveď svedkyne
z hlavného pojednávania hodnotil ako nevierohodnú. Na hlavnom pojednávaní uvádzala, že
jej pervitín dal prvýkrát známy, o ktorom nevedela ako sa volá. Taktiež je nevierohodná aj
v tom, že sa jej obžalovaný počas toho ako ich naháňali policajti spýtal, prečo ich
naháňajú. Vtedy však už unikali pred policajtmi. Títo ich začali naháňať až keď obžalovaný
začal pred nimi unikať. Je to však v rozpore s tým, čo tvrdila na polícii, že jej obžalovaný
povedal, aby vyhodila tašku s drogami, ktorú vytiahol spod sedadla a podal jej ju do ruky,
pričom to mala vyhodiť až vtedy, keď jej to povie. Toto aj urobila. Taška aj s drogami sa
následne našla na tom mieste, kde bola vyhodená touto svedkyňou.
Obrana obžalovaného, že v danom prípade bolo vykonávané sledovanie osoby,
nezodpovedá skutočnosti, nakoľko podľa § 113 odsek 1 Trestného poriadku, sa sledovaním
osoby a veci rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe veci,
ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní
o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené
skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz na sledovanie vydáva písomne predseda
senátu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor. V danom
prípade príslušníci polície nevykonávali sledovanie osoby, pretože nezhromažďovali údaje
o pohybe a činnosti osoby, ale jednoducho osobu podozrivú z obchodovania s drogami
čakali na jednom mieste, nakoľko mali informáciu, že na toto miesto príde a tam odovzdá
drogy ďalšej osobe. Sledovaním súd prvého stupňa rozumie sústavnú opakovanú činnosť
v zmysle zhromažďovania údajov o pohybe osoby utajovaným spôsobom, čo v danom
prípade príslušníci polície nekonali. Preto nebol potrebný ani písomný príkaz na sledovanie
osoby. Sledovanie osoby si v tomto prípade nemožno zamieňať s prenasledovaním
unikajúcej osoby. Obžalovaný bol príslušníkmi polície kontrolovaný, avšak po výzve polície
z miesta činu začal unikať. Jeho nasledujúce prenasledovanie príslušníkmi polície na
motorových vozidlách rozhodne nie je utajovaný spôsob sledovania. Utajované nie je ani to,
keď policajt oznámil obžalovanému policajnú akciu.
Pokiaľ ide o obvykle jednotlivé dávky, súd tieto určil na základe posudku
Kriminalistického a expertízneho ústavu policajného zboru Určil najvyššiu
hodnotu, akú uviedli podľa množstva na obvykle jednorazovú dávku, teda v prospech
obžalovaného. Tak aj upravil skutok.
Neobstojí ani tvrdenie, že príslušníci polície disponovali s dostatočným predstihom
o tom, že obžalovaný pácha trestnú činnosť, preto mohli postupovať výlučne podľa
ustanovení Trestného poriadku. Tu treba konštatovať, že príslušníci polície mali
informáciu, teda podozrenie na páchanie trestnej činnosti obžalovaným. Nedisponovali
žiadnym dôkazom, ktorý by nesporne usvedčoval obžalovaného z páchania trestnej činnosti,
bol iba podozrivý z páchania takejto činnosti. Obžalovaný bol pristihnutý priamo pri
páchaní trestnej činnosti. Obžalovaný už bol v minulosti pre obdobný trestný čin odsúdený
Okresným súdom Galanta, spisová značka 1 T/178/2005 a bol mu uložený trest odňatia
slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace.“
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd
odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď
na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04, III. ÚS 209/04, I. ÚS 110/07, I. ÚS 241/07). Inými slovami, aj podľa
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, IV. ÚS 112/05). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína už
spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný
zákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo
podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa
záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Podľa § 38a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o
Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)
operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, spravodajských opatrení
vykonávaných príslušníkmi Policajného zboru pre účely predchádzania, zamedzovania,
odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti a zisťovania jej páchateľov,
zabezpečovania ochrany určených osôb a strážených objektov, technicky chránených
objektov, zabezpečovania a poskytovania ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi
a chránenému svedkovi, ochrany štátnej hranice a vypátrania osôb a vecí.
Podľa § 38a ods. 2 zákona o Policajnom zbore operatívno-pátraciu činnosť
vykonávajú na to určené služby Policajného zboru.
Podľa § 39 ods. 1 zákona o Policajnom zbore prostriedkami operatívno-pátracej
činnosti sa na účely tohto zákona rozumejú sledovanie osôb a vecí, monitorovanie osôb
a dopravných prostriedkov, kontrolovaná dodávka, 18a) kriminálne spravodajstvo,
používanie krycích dokladov, nástrahová a zabezpečovacia technika a využívanie osôb
konajúcich v prospech Policajného zboru, objekty a miesta používané pod legendou
a predstieraný prevod veci.
Podľa § 39 ods. 2 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor je oprávnený používať
prostriedky operatívno-pátracej činnosti pri odhaľovaní úmyselných trestných činov a pri
zisťovaní ich páchateľov, pri ochrane legalizanta a agenta, pri zabezpečovaní ochrany
určených osôb, ochrany strážených objektov, ochrany štátnej hranice a v prípadoch
uvedených v § 36 a osobitnom predpise; 18aa) prostriedky operatívno-pátracej činnosti je
Policajný zbor v súvislosti s činnosťou kriminálneho spravodajstva oprávnený používať pri
vykonávaní bezpečnostnej previerky podľa osobitného predpisu.
Podľa § 39 ods. 3 zákona o Policajnom zbore monitorovaním osôb a dopravných
prostriedkov na účely tohto zákona sa rozumie spracúvanie informácií o osobách
a dopravných prostriedkoch v rozsahu údajov podľa Schengenského dohovoru, 18aa) ktoré
získali útvary Policajného zboru pri plnení svojich úloh.
Podľa § 39a ods. 1 zákona o Policajnom zbore kriminálnym spravodajstvom sa na
účely tohto zákona rozumie činnosť, ktorou sa utajeným spôsobom získavajú, sústreďujú
a vyhodnocujú informácie o trestných činoch a ich páchateľoch a vytvárajú sa podmienky
na použitie agenta.
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad
použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho
urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do
označených základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu
z 24. septembra 2015 (vrátane príslušných častí uznesenia krajského súdu z 3. decembra
2014 a rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014) konštatuje, že najvyšší súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení
je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom
uznesení z hľadiska právnej argumentácie v dovolacom konaní postačujúcim a primeraným
spôsobom ozrejmil, z akých úvah vychádzal pri posudzovaní podmienok dokazovania
vykonaného v trestnej veci sťažovateľa, vrátane jeho námietok pri postupe orgánov činných
v trestnom konaní, ku ktorým sa adresne vyjadrili už súdy nižších stupňov. Aj ústavný súd
sa stotožňuje so spôsobom zhodnotenia spôsobu zadovažovania dôkazov v predmetnej
trestnej veci, tak ako to vyjadril aj krajský súd, vychádzajúc z úvah okresného súdu v jeho
napadnutom rozhodnutí (pozri citácie z príslušných rozhodnutí, pozn.), z ktorých vychádzal
aj najvyšší súd vo svojom uznesení. Na doplnenie považuje ústavný súd podčiarknuť tú
skutočnosť, že všetky úkony, pri ktorých boli zaistené rozhodujúce vecné dôkazy, boli
vykonávané v prípravnom konaní od začatia trestného stíhania vo veci samej podľa § 199
ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľom ako orgánom činným v trestnom konaní, a boli
vykonané teda procesným spôsobom orgánom na ich vykonanie oprávneným. Bolo to tak
najmä pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej 3. apríla 2013, ako aj pri
obhliadke miesta činu vykonanej taktiež 3. apríla 2013, pričom týmito neodkladnými
úkonmi sa v rozhodujúcej miere podarilo zabezpečiť vecné dôkazy potvrdzujúce spáchanie
trestnej činnosti sťažovateľom. Žiadny z už prezentovaných neodkladných úkonov nebol
vykonaný v rozpore s postupom predpokladaným Trestným poriadkom a z procesného
hľadiska bol prípustný a zákonný. Navyše, súdy svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti
sťažovateľa založili na celej rade na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov, z ktorých
aj ustálili svoje právne závery. Ústavný súd z obsahu spisového materiálu, ktorý si vyžiadal,
nedospel k záverom, ktoré by potvrdzovali, že by postup príslušníkov Policajného zboru
služobne zaradených na úseku kriminálnej polície bol v rozpore s už citovanými
ustanoveniami zákona o Policajnom zbore. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je
možné považovať právne závery najvyššieho súdu prezentované v jeho uznesení
z 24. septembra 2015 (v kontexte aj s príslušnými časťami uznesenia krajského súdu
a rozsudku okresného súdu) za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho
ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 24. septembra 2015 a namietaným porušením sťažovateľom označených
základných práv podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 2 listiny.
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. V širšom je možné
poukázať aj na to, že tak podľa judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 25/07, I. ÚS 478/2013,
IV. ÚS 10/2014), ako aj judikatúry ESĽP (Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22,
s. 38 – 39, § 91, Pisano c. Taliansko z 27. 7. 2000, sťažnosť č. 36732/97) z práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (vrátane čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva,
aby súdy akceptovali všetky návrhy na vykonanie dôkazov.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (vrátane
príslušnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu a rozsudku okresného súdu)
a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016