Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 230/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23,

Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa (ďalej len „“) a podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 24. septembra

2015“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu zo 17. júla 2014“) odsúdený pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1

písm. c) a d) a ods. 2 písm. a), c) a e) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom

stráženia. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 3. decembra 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2014“) sťažovateľom

podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd

uznesením z 24. septembra 2015 sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu z 3. decembra 2014 odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal predovšetkým nezákonnosť

postupu príslušníkov Policajného zboru z dôvodu, že „polícia vykonávala sledovanie osôb

a vecí, keď nielen dňa 3. 4. 2013, ale aj minimálne po dva dni predtým, sledovala

parkovisko pri pohostinstve v obci Tôň, na ktorom čakali na sťažovateľa. ... Postup

policajtov na základe vopred známej informácie o konkrétnej osobe a veci, treba hodnotiť

ako sledovanie osôb a vecí. Keďže policajti vedeli, že obžalovaný spáchal alebo pácha

trestný čin, resp. mali konkrétne podozrenie o jeho páchaní, mali postupovať v súlade

s ustanovením , t. j. na základe príkazu prokurátora.“. Sťažovateľ akcentuje,

že cieľom „policajných orgánov nebolo v danej veci vykonať služobný zákrok, ale

zabezpečiť dôkaz pre účely trestného konania, čím obchádzali ustanovenia v tom,

že nezačali trestné stíhanie a nezabezpečili príkaz na sledovanie, toto obchádzali

predstieraním postupu podľa napriek tomu, že zabezpečili všetko

zároveň aj pre postup podľa (vyšetrovateľa, technika), teda si uvedomovali, že majú

postupovať podľa .. v danom prípade policajné orgány v dostatočnom časovom

predstihu vopred disponovali dostatočnými informáciami o páchaní trestného činu, preto

mali postupovať výlučne podľa príslušných ustanovení , čo neurobili.“.

Sťažovateľ postupu najvyššieho súdu vytýka, že „zaujal stanovisko k otázke, akým

spôsobom bol zabezpečený dôkaz iba arbitrárne a všeobecne, v rozpore s doterajšou

súdnou praxou, navyše sa nevysporiadal s celým dovolaním, k jeho časti týkajúcej sa

formálnych podmienok začatia trestného stíhania a nezákonnosti sledovania sťažovateľa

neuviedol celkom nič.“. V ďalšom namietal, že „Súd neuviedol prečo bol namieste postup

polície podľa zákona o policajnom zbore, keď vykonala priamy zákrok proti sťažovateľovi,

a teda nič logicky nechcela preverovať, pričom práve táto otázka bola ťažiskom dovolania.

Z uznesenia Najvyššieho súdu SR nevyplýva konkrétna vysvetľujúca argumentácia, ktorou

by sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľa a ani vysvetlenie prečo sa s týmito celkom

konkrétnymi námietkami sťažovateľa ne vysporiadal. Sťažovateľ je odsúdený na dlhoročný

trest odňatia slobody a je porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ak sa súd

nezaoberá relevantnými námietkami obhajoby sťažovateľa resp. nevysvetlí nepotrebnosť

zaoberania sa nimi z dôvodu irelevancie.“. Sťažovateľ poukazom na vybrané rozhodnutia

najvyššieho súdu akcentoval, že „Súdna prax pritom v iných obdobných prípadoch

postupuje celkom inak a jej postup je upravený aj rozhodnutím zverejneným v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom

súde SR pod č. k. v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 27. 9. 2015 (správne má byť 24. 9. 2015, pozn.), došlo k porušeniu

ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj

porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992

Zb.)

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27. 9. 2015 (správne má

byť 24. 9. 2015, pozn.) sa zrušuje a tomuto súdu sa vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v (obdobne aj v listiny) totiž

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(, , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne aj

podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa

v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na

pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého

procesu ().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Najvyšší súd v uznesení z 24. septembra 2015 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonom

stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(, ). Dovolanie podal obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu, čo

je v súlade s ustanovením Zároveň však pri predbežnom prieskume

zistil, že dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je

zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou

zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve

obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371

, pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť ( ).

Dovolací súd je pritom viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385

ods. 1 ) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy.

Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa

v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať

zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa V opačnom

prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce

dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného

odvolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa

odmietnuť.

Obvinený , ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie

o dovolací dôvod uvedený v ustanovení , podľa ktorého

dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné

uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –

k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje

etapa zadovažovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia

dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa alebo podľa osobitného

zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej

etape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj

predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom,

nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli

na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté

rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.

Zároveň však treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné

štádium dokazovania – na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom

stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa

nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Platný

nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných

na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení , podľa ktorej orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán.

Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli

nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní vykonané a zadovážené spôsobom, ktorý

zodpovedá zákonu. Nie je opodstatnená argumentácia obvineného, že dôkazy tvoriace

predmet skutku rozsudku súdu prvého stupňa, boli získané nezákonne. S touto

argumentáciou sa vyrovnal už druhostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu

považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade nešlo

o neoprávnený služobný zákrok policajtov. Polícia síce v kritickej dobe disponovala

operatívnymi informáciami o predaji drog v jej obvode, ktoré však bolo potrebné preveriť

a práve preto postupovala podľa zákona o policajnom zbore. Rozhodnutia, na ktoré

obvinený poukazoval vo svojom dovolaní, zaoberajúce sa nepoužiteľnosťou dôkazu

získaného pri neoprávnenom služobnom zákroku policajta, sa preto na daný prípad

nevzťahujú. Z toho dôvodu dovolací súd nemohol námietky obvineného uvedené v jeho

dovolaní akceptovať.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu z 24. septembra 2015

s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné

odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ktorý v podstatnom

uviedol:

«Zaradenie „úradných záznamov“ do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený

súdu je možné považovať len za ,,iniciatívu vyšetrovateľa“, ktorá nemá žiadnu výpovednú

dôkaznú hodnotu. Vyšetrovací spis predložený súdu s obžalobou by mal obsahovať len také

úkony a dôkazy, ktoré boli získané po začatí trestného stíhania, t.j. vyšetrovací spis by mal

začínať uznesením o začatí trestného stíhania (samozrejme sa to netýka neodkladných

a neopakovateľných úkonov). Ak však nastane situácia tak, ako v danej veci, že tomuto

uzneseniu predchádzajú listiny – v danej veci úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi

Policajného zboru, ktorí nemajú postavenie orgánu činného v trestnom konaní, je potrebné

tieto aj takto posudzovať. V žiadnom prípade takéto úradné záznamy nemožno považovať

za dôkaz použiteľný v konaní pred súdom, a práve preto z tohto dôvodu mali byť tieto

zo spisu predkladaného súdu vylúčené a to najneskôr prokurátorom pri podaní obžaloby.

Keďže takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz uplatniteľný v konaní pred

súdom potom z toho plynie záver o tom, že ani súd ani žiadna procesná strana nimi ako

„dôkazmi“ argumentovať nemôžu, a pokiaľ tak urobia sú námietky ako aj právne závery

z toho plynúce právne irelevantné.

Prípadná akceptácia námietok obžalovaného voči postupu polície a neskôr orgánov

činných v trestnom konaní by znamenala prílišný formalizmus, ktorý by v konečnom

dôsledku znamenal až nemožnosť aby tieto orgány mohli vykonať činnosť či už v zmysle

alebo osobitných zákonov. Ich činnosť, ktorou sa zaoberal aj súd

I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v žiadnom prípade nemožno považovať za

svojvoľnú a priečiacu sa zákonu. Formy, metódy i postupy, ktoré v danej veci použili

orgány polície resp. orgány činné v trestnom konaní sledovali cieľ určený v

- ...náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov tak, aby títo boli podľa zákona spravodlivo

potrestaní. Nemožno konštatovať, že by v rámci tohto postupu neboli rešpektované základné

práva a slobody obžalovaného tak, ako sa toho obžalovaný domáhal. Niet pochýb o tom, že

to bol práve on, kto výrazným, hrubým a opakovaným spôsobom porušil právny poriadok

Slovenskej republiky spáchaním žalovaného činu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj

na jeho konanie keď odmietol výzvy polície, unikal rýchlou jazdou motorovým vozidlom

polícií čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky. V rámci celého trestného

stíhania bol obžalovanému poskytnutý dostatočný priestor na realizáciu jeho práv

obvineného, predovšetkým konanie pred súdom bolo vykonané za dodržania všetkých zásad

tzv. kontradiktórneho procesu.

Vo vzťahu k námietkam voči KEÚ a NKA, odvolací súd konštatuje, že zo strany

obžalovaného sa jedná o jeho subjektívne, všeobecné a žiadnym objektívnym faktom

nepodložené námietky voči pravdivosti a vierohodnosti týchto štátnych inštitúcií, ktorých

zástupcovia boli aj v konaní pred súdom vypočutí po riadnom zákonnom poučení. Metodika

zisťovania množstva a hodnoty drogy prostredníctvom týchto štátnych inštitúcií je úplne

bežná v praxi orgánov činných v trestnom konaní a súdov a je všeobecne akceptovateľná.

I keď prax prináša určité „odklony“ stále prevláda uvedená metodika, je tomu aj vzhľadom

na nie príliš kvalitnú právnu úpravu v , v rámci ktorej je potrebné osobitne

vytknúť absenciu právnej úpravy pojmu tzv. obvykle jednorazovej dávky“ a jej aplikáciu pri

jednotlivých drogových trestných činoch. Takéto nedostatky sa však vyskytujú aj pri iných

trestných činoch a preto je na pleciach súdov sa s týmto vyrovnať v rámci toho, že len súd

samostatne a nezávisle rozhoduje všetky otázky súvisiace s trestným konaním, vrátane toho

koľko dôkazov vykoná a v akom rozsahu, a ako tieto dôkazy vyhodnotí.

Preskúmaním výroku o treste odvolací súd zistil, že druh trestu určil súd I. stupňa

správne, avšak jeho výmeru je potrebné považovať za miernu, v žiadnom prípade nie za

neprimerane prísnu ( ). Je tomu práve vzhľadom na osobu

obžalovaného, ktorého je potrebné považovať za špeciálneho recidivistu páchajúceho

drogovú trestnú činnosť i napriek predchádzajúcemu odsúdeniu a čiastočnému výkonu

nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý u neho neviedol k náprave. Náprave tohto

nedostatku však bráni prekážka zákazu „reformatio in peius“, keďže prokurátor nepodal

odvolanie v neprospech obžalovaného.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd i požiadavku na vyčkanie skončenia konania

vo veci konania o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci OS Galanta

sp. zn. . V tomto konaní možno očakávať kladné rozhodnutie o zrušení len

pôvodného trestu (a následne aj uloženie nového trestu), nie však výroku o vine, ktorý je

stále právoplatný, preto nie je akceptovateľný právny záver obžalovaný o tom, že „môže

dôjsť dokonca k zahladeniu tohto nezákonného trestu“. Nie je možné akceptovať ničím

nekonkretizovanú námietku obžalovaného o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

a na obhajobu. Kvalifikačný znak „bol za taký čin už odsúdený“ je v danej veci plne

naplnený, bez ohľadu na uvedené konanie.»

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2014

s rozsudkom okresného súdu zo 17. júla 2014 považoval ústavný súd taktiež za potrebné

odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom

uviedol:

„Hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že sa skutok

stal tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a že tento skutok napĺňa všetky znaky

skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno a), písmeno c), písmeno e)

. Ako to z vykonaného dokazovania vyplýva, obžalovaný si po dlhší čas

zaobstarával väčšie množstvo pervitínu, ktorým obchodoval jednak v okolí obce ale

aj v okrese Z jeho výpovede vyplýva, za akú sumu peňazí predával jednotlivú

dávku. Za obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti odsúdený. Pri jeho zadržaní sa drogy

našli jednak v jeho aute, ale boli aj na inom mieste, kde ich vyhodila jeho spolujazdkyňa.

Drogy mal vo väčšom množstve. Je zrejmé z výpovede obžalovaného z prípravného konania,

ale aj svedkyne že keď zastavili na parkovisku a pristúpil k nim príslušník

polície, obaja vedeli, že ide o príslušníka polície, nakoľko to mal na oblečení napísané a z

tohto dôvodu začali unikať. Svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že keď

vystúpil policajt z auta a pristúpil k ich autu, povedal, že policajná akcia. Aj z tohto muselo

byť zrejmé obžalovanému, že šlo o policajtov. Obžalovaný počas cesty požiadal

, aby podľa jeho pokynu vyhodila taštičku, ktorú predtým vytiahol spod sedadla

spolujazdca. Ona jeho pokyn splnila. Súd považoval práve výpovede obžalovaného

z prípravného konania, ako aj svedkyne z prípravného konania za pravdivé

a vierohodné. Opis udalostí, tak ako ich opísala svedkyňa zodpovedal aj

výpovedi obžalovaného z prípravného konania a ďalších svedkov, ktorí boli vypočutí v tejto

veci v súvislosti s prenasledovaním vozidla obžalovaného, keď tento unikal spred

príslušníkom polície. Aj títo svedkovia opisujú, že z vozidla bolo niečo vyhodené, avšak

vtedy hneď nezastavili, nakoľko pokračovali v prenasledovaní obžalovaného. Na miesto sa

vrátili až potom, keď obžalovaného zadržali, ako vošiel do slepej ulice. Táto jej výpoveď

korešponduje aj so zápisnicou o ohliadke miesta činu. Svedkyňa totiž v prípravnom konaní

uvádzala, že ešte pred tým ako tašku odhodila, z nej niečo vypadlo. Zodpovedá tomu práve

obsah uvedenej zápisnice, podľa ktorej medzi stopou č. 1, taška so zatavenými striekačkami

bola nájdená vo vzdialenosti cca 80 metrov od stopy č. 2 a 3. Výpoveď svedkyne

na hlavnom pojednávaní, že predmetné drogy našla v súd nehodnotí ako

pravdivú. Nehovorila o tom s obžalovaným, že našla drogy, pričom uvádzala, že aj sama

užívala drogy. Výpoveď svedkyne z hlavného pojednávania je podľa názoru

súdu prvého stupňa účelová. Ak by obžalovaný nemal vedomosť o tom, že v aute sa

nachádzajú drogy, nemal dôvod unikať pred príslušníkmi polície. Vozidlo riadil on, nie

svedkyňa Podľa v znení neskorších

predpisov, a to § 23 bol príslušník polície oprávnený previesť kontrolu vozidla pri pátraní

po omamných a psychotropných látkach a jedoch. Súd výpoveď svedkyne

z hlavného pojednávania hodnotil ako nevierohodnú. Na hlavnom pojednávaní uvádzala, že

jej pervitín dal prvýkrát známy, o ktorom nevedela ako sa volá. Taktiež je nevierohodná aj

v tom, že sa jej obžalovaný počas toho ako ich naháňali policajti spýtal, prečo ich

naháňajú. Vtedy však už unikali pred policajtmi. Títo ich začali naháňať až keď obžalovaný

začal pred nimi unikať. Je to však v rozpore s tým, čo tvrdila na polícii, že jej obžalovaný

povedal, aby vyhodila tašku s drogami, ktorú vytiahol spod sedadla a podal jej ju do ruky,

pričom to mala vyhodiť až vtedy, keď jej to povie. Toto aj urobila. Taška aj s drogami sa

následne našla na tom mieste, kde bola vyhodená touto svedkyňou.

Obrana obžalovaného, že v danom prípade bolo vykonávané sledovanie osoby,

nezodpovedá skutočnosti, nakoľko podľa , sa sledovaním

osoby a veci rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe veci,

ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní

o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené

skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz na sledovanie vydáva písomne predseda

senátu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor. V danom

prípade príslušníci polície nevykonávali sledovanie osoby, pretože nezhromažďovali údaje

o pohybe a činnosti osoby, ale jednoducho osobu podozrivú z obchodovania s drogami

čakali na jednom mieste, nakoľko mali informáciu, že na toto miesto príde a tam odovzdá

drogy ďalšej osobe. Sledovaním súd prvého stupňa rozumie sústavnú opakovanú činnosť

v zmysle zhromažďovania údajov o pohybe osoby utajovaným spôsobom, čo v danom

prípade príslušníci polície nekonali. Preto nebol potrebný ani písomný príkaz na sledovanie

osoby. Sledovanie osoby si v tomto prípade nemožno zamieňať s prenasledovaním

unikajúcej osoby. Obžalovaný bol príslušníkmi polície kontrolovaný, avšak po výzve polície

z miesta činu začal unikať. Jeho nasledujúce prenasledovanie príslušníkmi polície na

motorových vozidlách rozhodne nie je utajovaný spôsob sledovania. Utajované nie je ani to,

keď policajt oznámil obžalovanému policajnú akciu.

Pokiaľ ide o obvykle jednotlivé dávky, súd tieto určil na základe posudku

Kriminalistického a expertízneho ústavu policajného zboru Určil najvyššiu

hodnotu, akú uviedli podľa množstva na obvykle jednorazovú dávku, teda v prospech

obžalovaného. Tak aj upravil skutok.

Neobstojí ani tvrdenie, že príslušníci polície disponovali s dostatočným predstihom

o tom, že obžalovaný pácha trestnú činnosť, preto mohli postupovať výlučne podľa

ustanovení . Tu treba konštatovať, že príslušníci polície mali

informáciu, teda podozrenie na páchanie trestnej činnosti obžalovaným. Nedisponovali

žiadnym dôkazom, ktorý by nesporne usvedčoval obžalovaného z páchania trestnej činnosti,

bol iba podozrivý z páchania takejto činnosti. Obžalovaný bol pristihnutý priamo pri

páchaní trestnej činnosti. Obžalovaný už bol v minulosti pre obdobný trestný čin odsúdený

Okresným súdom Galanta, spisová značka a bol mu uložený trest odňatia

slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace.“

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa (obdobne aj podľa listiny) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (,

, , , ). Inými slovami, aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (,

, , ). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na

spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína už

spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a Trestný

zákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo

podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia

práv podľa (obdobne aj podľa listiny) a podľa

dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa

záruku úspechu v konaní (, , , ).

Podľa o

Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)

operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, spravodajských opatrení

vykonávaných príslušníkmi Policajného zboru pre účely predchádzania, zamedzovania,

odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti a zisťovania jej páchateľov,

zabezpečovania ochrany určených osôb a strážených objektov, technicky chránených

objektov, zabezpečovania a poskytovania ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi

a chránenému svedkovi, ochrany štátnej hranice a vypátrania osôb a vecí.

Podľa § 38a ods. 2 zákona o Policajnom zbore operatívno-pátraciu činnosť

vykonávajú na to určené služby Policajného zboru.

Podľa § 39 ods. 1 zákona o Policajnom zbore prostriedkami operatívno-pátracej

činnosti sa na účely tohto zákona rozumejú sledovanie osôb a vecí, monitorovanie osôb

a dopravných prostriedkov, kontrolovaná dodávka, 18a) kriminálne spravodajstvo,

používanie krycích dokladov, nástrahová a zabezpečovacia technika a využívanie osôb

konajúcich v prospech Policajného zboru, objekty a miesta používané pod legendou

a predstieraný prevod veci.

Podľa § 39 ods. 2 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor je oprávnený používať

prostriedky operatívno-pátracej činnosti pri odhaľovaní úmyselných trestných činov a pri

zisťovaní ich páchateľov, pri ochrane legalizanta a agenta, pri zabezpečovaní ochrany

určených osôb, ochrany strážených objektov, ochrany štátnej hranice a v prípadoch

uvedených v § 36 a osobitnom predpise; 18aa) prostriedky operatívno-pátracej činnosti je

Policajný zbor v súvislosti s činnosťou kriminálneho spravodajstva oprávnený používať pri

vykonávaní bezpečnostnej previerky podľa osobitného predpisu.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o Policajnom zbore monitorovaním osôb a dopravných

prostriedkov na účely tohto zákona sa rozumie spracúvanie informácií o osobách

a dopravných prostriedkoch v rozsahu údajov podľa Schengenského dohovoru, 18aa) ktoré

získali útvary Policajného zboru pri plnení svojich úloh.

Podľa § 39a ods. 1 zákona o Policajnom zbore kriminálnym spravodajstvom sa na

účely tohto zákona rozumie činnosť, ktorou sa utajeným spôsobom získavajú, sústreďujú

a vyhodnocujú informácie o trestných činoch a ich páchateľoch a vytvárajú sa podmienky

na použitie agenta.

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho

urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do

označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu

z 24. septembra 2015 (vrátane príslušných častí uznesenia krajského súdu z 3. decembra

2014 a rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014) konštatuje, že najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení

je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom

uznesení z hľadiska právnej argumentácie v dovolacom konaní postačujúcim a primeraným

spôsobom ozrejmil, z akých úvah vychádzal pri posudzovaní podmienok dokazovania

vykonaného v trestnej veci sťažovateľa, vrátane jeho námietok pri postupe orgánov činných

v trestnom konaní, ku ktorým sa adresne vyjadrili už súdy nižších stupňov. Aj ústavný súd

sa stotožňuje so spôsobom zhodnotenia spôsobu zadovažovania dôkazov v predmetnej

trestnej veci, tak ako to vyjadril aj krajský súd, vychádzajúc z úvah okresného súdu v jeho

napadnutom rozhodnutí (pozri citácie z príslušných rozhodnutí, pozn.), z ktorých vychádzal

aj najvyšší súd vo svojom uznesení. Na doplnenie považuje ústavný súd podčiarknuť tú

skutočnosť, že všetky úkony, pri ktorých boli zaistené rozhodujúce vecné dôkazy, boli

vykonávané v prípravnom konaní od začatia trestného stíhania vo veci samej podľa § 199

ods. 1 vyšetrovateľom ako orgánom činným v trestnom konaní, a boli

vykonané teda procesným spôsobom orgánom na ich vykonanie oprávneným. Bolo to tak

najmä pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej 3. apríla 2013, ako aj pri

obhliadke miesta činu vykonanej taktiež 3. apríla 2013, pričom týmito neodkladnými

úkonmi sa v rozhodujúcej miere podarilo zabezpečiť vecné dôkazy potvrdzujúce spáchanie

trestnej činnosti sťažovateľom. Žiadny z už prezentovaných neodkladných úkonov nebol

vykonaný v rozpore s postupom predpokladaným a z procesného

hľadiska bol prípustný a zákonný. Navyše, súdy svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti

sťažovateľa založili na celej rade na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov, z ktorých

aj ustálili svoje právne závery. Ústavný súd z obsahu spisového materiálu, ktorý si vyžiadal,

nedospel k záverom, ktoré by potvrdzovali, že by postup príslušníkov Policajného zboru

služobne zaradených na úseku kriminálnej polície bol v rozpore s už citovanými

ustanoveniami zákona o Policajnom zbore. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je

možné považovať právne závery najvyššieho súdu prezentované v jeho uznesení

z 24. septembra 2015 (v kontexte aj s príslušnými časťami uznesenia krajského súdu

a rozsudku okresného súdu) za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 24. septembra 2015 a namietaným porušením sťažovateľom označených

základných práv podľa listiny a a práva podľa

dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 2 listiny.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (obdobne aj podľa listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa

(obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. V širšom je možné

poukázať aj na to, že tak podľa judikatúry ústavného súdu (, ,

), ako aj judikatúry ESĽP (Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22,

s. 38 – 39, § 91, Pisano c. Taliansko z 27. 7. 2000, sťažnosť č. 36732/97) z práv podľa čl. 46

ods. 1 (vrátane listiny), ako aj podľa dohovoru nevyplýva,

aby súdy akceptovali všetky návrhy na vykonanie dôkazov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu a rozsudku okresného súdu)

a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (, , , , ),

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016