Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 342/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

Legium, s. r. o., Bukureštská 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Adrián

Šándorčín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv podľa a ods. 2, 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave č. k. -61 z 29. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -61 z 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného

zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite ČVS: PPZ-42/BOK-CA-2012 z 15. marca

2012 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,

ods. 4 písm. a) a ods. 5 účinného do 31. decembra

2005 (ďalej aj „starý “). Trestná vec sťažovateľa je ku dňu podania sťažnosti

ústavnému súdu vedená Prezídiom Policajného zboru pod ČVS: PPZ-803/NKA-PZ-BA-

2014. Na základe návrhov prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len „prokurátor generálnej prokuratúry“ a len „generálna prokuratúra“) bol na sťažovateľa

sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) postupne

vydaný príkaz na zatknutie sp. zn. z 26. marca 2012, európsky zatýkací

rozkaz sp. zn. z 26. marca 2012 (ďalej len „európsky zatýkací rozkaz“)

a medzinárodný zatýkací rozkaz sp. zn. z 27. februára 2013. Okresný súd

rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku. Krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. z 9. júla 2015

o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k.

404/2012-361 z 3. júla 2015.

Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ponúkol písomný sľub

a jeho matka ponúkla zloženie peňažnej záruky ako náhrady za väzbu. Keďže prokurátor

generálnej prokuratúry žiadosti sťažovateľa nevyhovel, postúpil ju na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie. Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ odôvodnil tým,

že o svojom trestnom stíhaní až do jeho zadržania v nevedel. Poukázal

na to, že je na Slovensku riadne zamestnaný a má tu trvalé bydlisko. Ďalej namietal

nedostatok materiálnych podmienok väzby, pričom poukázal na v konaní neskôr vykonané

dôkazy, ktoré na rozdiel od skôr vykonaných podľa jeho názoru neumožňujú záver

o dôvodnosti jeho obvinenia (najmä výpoveď svedka ). Sťažovateľ tiež

poukázal na nesprávne vyčíslenie škody, ktorá v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou

mala vzniknúť.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2015 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2015“) žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a neprijal ponúknutý písomný sľub

a peňažnú záruku ako náhrady za väzbu sťažovateľa a taktiež nenahradil väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu z 31. augusta 2015 sa uvádza:

„Obvinený uviedol, že sa pridržiava písomne podanej žiadosti o prepustenie z väzby.

14. 7. 2015 bol vypočutý ako obvinený v , pričom stále neporozumel podstate

obvinenia a svojej spoluúčasti na tejto trestnej činnosti. Na to mu vyšetrovateľka umožnila

nahliadnuť do spisu, po nahliadnutí ho opätovne vypočula 11. 8. 2015. Je zrejmé, že tento

trestný čin, ako i predošlé trestné činy sú vykonštruované proti jeho osobe zo strany

a . Rešpektuje obvinenie orgánov činných v trestnom konaní,

ale cíti sa byť nevinný. Je ochotný a chce spolupracovať s políciou. Uznáva, že je jeho

vinou, že po svojom návrate na Slovensko 17. 3. 2015 mohol dôslednejšie preveriť, či nie je

proti nemu vedené trestné stíhanie, resp. v akom štádiu sa nachádza. Keby sa chcel vyhýbať

alebo skrývať, tak sa na území SR od 1. 4. 2015 nezamestná. Je nelogické, prečo to

prokuratúra považuje za účelové.

... Od vyššie uvedeného rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby uplynula doba

59 dní, počas ktorej nedošlo k žiadnej zmene v dôkaznej situácii, ktorá by odôvodňovala

v otázke dôvodnosti podozrenia zo spáchania stíhanej trestnej činnosti iný záver ako ten,

ktorý súd konštatoval pri vzatí obvineného do väzby. Na tomto mieste tak súd poukazuje na

odôvodnenie svojho rozhodnutia zo dňa 3. 7. 2015.

Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený ujde alebo sa

bude skrývať, aby sa tam vyhol trestnému stíhaniu, resp. trestu, ktoré súd identifikoval a pri

vzatí obvineného do väzby, rovnako nedošlo od ostatného rozhodnutia o väzbe k žiadnej

zásadnej zmene. Dôvody obavy z tzv. útekového správania sa obvineného vyplývajú z jeho

konania v minulosti. Súd tak opakuje, že obvinený sám priznal, že v období troch rokov sa

zdržiaval na území pričom počas tohto obdobia nedal nikomu zo svojich

blízkych osôb vedieť, kde sa zdržuje. Obvinený priznal, že v čase, keď odchádzal

zo Slovenskej republiky bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, pričom svoj odchod ani

miesto svojho pobytu mimo Slovenskej republiky žiadnemu OČTK neoznámil. Obrana

obvineného, že zo SR odišiel preto, že bola proti nemu v médiách vedená kampaň, ako proti

hlave podsvetia, resp. preto, že sa bál o svoj život z dôvodu, že spolupracoval s OČTK,

ktorým pomohol pri objasnení závažnej trestnej činnosti nateraz zostáva v rovine

nepreukázaných tvrdení. Skutočnosti, ktoré tvrdí obhajoba, teda že obvinený sa v Rumunsku

zdržiaval legálne, bol tam zamestnaný a býval tam nijako nevylučuje podozrenie, že

obvinený sa mimo územia Slovenskej republiky zdržiaval v úmysle vyhnúť sa trestnému

stíhaniu, resp. hroziacemu trestu. Obvinený bol v čase odchodu zo SR podľa vlastného

vyjadrenia zamestnaný a bol ženatý, pričom jeho manželka zostala v Slovenskej republike.

Dátum odchodu zo SR ako ho uviedol obvinený nasledoval potom, ako proti nemu

vypovedali osoby, ktoré sú s ním spoluobvinené pre trestnú činnosť, pre ktorú je stíhaný.

Tvrdenia obhajoby o tom, že obvinený je od 1. 4. 2015 zamestnaný v SR

v spoločnosti, ktorú ako konateľ riad jeho matka, nezmenšuje obavu z útekového správania

sa obvineného. Jeho rodinné, či iné majetkové väzby nebránili v minulosti obvinenému, aby

na dlhší čas odišiel z územia Slovenskej republiky bez toho, aby svojim blízkym alebo

orgánom činným v trestnom konaní oznámil miesto svojho zmeneného pobytu. Je potrebné

tiež konštatovať, že s otázkou zamestnania obvineného v Slovenskej republike bol už tunajší

súd konfrontovaný pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby a túto skutočnosť

nepovažoval za tak dôležitú, aby prevážila nad skutočnosťami, pre ktoré súd konštatoval

obavu z útekového správania sa obvineného. Vzhľadom na dĺžku trvania väzby nie je

porušený princíp primeranosti a zdržanlivosti pri rozhodovaní o väzbe tak, ako to uvádza

vo svojej žiadosti obvinený.

Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami a závermi súd rozhodol o zamietnutí žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu pre jej nedôvodnosť. Vzhľadom na charakter

trestnej činnosti, najmä spôsob jej páchania organizovanou skupinou a predpokladané

postavenie obvineného ako šéfa tejto organizovanej skupiny, súd nepovažoval za dostatočné

ani písomný sľub obvineného, že povedie riadny život, ani ponúknutie peňažnej záruky

zo strany matky obvineného. Oba tieto inštitúty dostatočne neeliminujú obavu zo správania

sa obvineného, pre ktorú bol vzatý do väzby.

... Vychádzajúc z uvedených právnych záverov (obsiahnutých i v náleze Ústavného

súdu SR zo dňa 5. 6. 2013 sp. zn. ) súd z úradnej povinnosti skúmal možnosť

nevziať obvinených do väzby pri použití ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Vzhľadom na skutočnosti majúce povahu v charaktere trestnej činnosti tak, ako to

súd vyššie uviedol nemožno jeho väzbu nahradiť týmto inštitútom, keď takýto dohľad by

nebol dostatočnou zárukou, ktorá by eliminovala obavu z konania obvineného, pre ktoré bol

vzatý do väzby. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku IV tohto uznesenia.“

Uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2015 napadol sťažovateľ sťažnosťou,

v ktorej zotrval na odôvodnení svojej žiadosti o prepustenie z väzby a reagoval v nej aj na

argumentáciu generálnej prokuratúry. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. septembra 2015 sťažnosť sťažovateľa podľa

zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Sudca okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď

na podklade doposiaľ zhromaždeného a dokumentovaného spisového materiálu (vrátane

originálu vyšetrovacieho spisu) v zákonom predpísanej lehote a bez meškania určil termín

procesného úkonu na deň 31. augusta 2015, zabezpečil prítomnosť všetkých oprávnených

procesných strán na tomto úkone, tento úkon v rozsahu č. l. 33 – 34 spisu procesne správne

zrealizoval a napokon dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom. V súlade

so skutkovým stavom dôvodne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného konania sú dané

dôvody väzby obvineného v rozsahu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/

Svoje rozhodnutie i procesný postup v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže tento

je preskúmateľný. Obvinený je naďalej dôvodne a zákonne trestne stíhaný pre vysoko

spoločensky nebezpečnú trestnú činnosť a skutočne existuje dôvodná obava z jeho

útekových aktivít v rozsahu ustálenom sudcom okresného súdu. Prezentované závery sudcu

o existencii tzv. útekových dôvodov väzby si sťažnostný súd v rámci postupu svojho konania

osvojuje, pričom na ne ako na správne v celom rozsahu odkazuje, a to bez potreby

opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. V stručnosti dodáva, že

dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy, ak sú zadovážené také fakty,

informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický úsudok o tom, že konkrétna

osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti prípadu.

Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo pritom nezvratne preukázané

už v tomto štádiu trestného konania, t. j. prípravného konania, keďže preukazovanie či

vyvracanie podozrenia zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania a neskôr najmä

dokazovania v konaní pred súdom. Sťažnostný súd rovnako a v súladnej zhode s právnym

názorom okresného súdu nezistil splnenie podmienok ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b/,

písm. c/ a ani na prijatie sľubu obvineného, nahradenie jeho

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani na prijatie peňažnej záruky za

jeho prepustenie na slobodu ponúknutej jeho matkou . Sťažnostný súd

zastáva názor, že ani jeden z týchto inštitútov totiž nedáva dostatočnú záruku, ktorá by

eliminovala obavy z útekového konania obvineného v takom rozsahu, pre ktoré bol vzatý do

väzby.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti prvom rade namieta, že ani okresný súd, ani krajský

súd sa nevysporiadali so všetkými jeho námietkami a argumentmi týkajúcich sa splnenia

materiálnych podmienok väzby, ako aj dôvodnosti útekovej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) . Sťažovateľ taktiež namieta, že k jeho vzatiu do väzby došlo

„po mojom predchádzajúcom zadržaní na základe právne vadného a preto neúčinného

Európskeho zatýkacieho rozkazu“.

Európsky zatýkací rozkaz vydaný okresným súdom pod sp. zn. dňa

26. marca 2012 bol vo vzťahu k sťažovateľovi vydaný pre dva skutky, pričom jeden z nich

bol právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2

písm. a) s poukazom na a a Trestného

zákona a druhý ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) a ods. 5 starého

. Vo vzťahu k označenému európskemu zatýkaciemu rozkazu sťažovateľ

v sťažnosti najmä uvádza:

„Na základe tohto európskeho zatýkacieho rozkazu rozhodovala sudkyňa

budapeštianskeho súdu o mojom vydaní, hoci pre skutok, ktorý bol v označenom európskom

zatýkacom rozkaze právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa

§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. a), písm. i), ods. 4 písm. b)

, bolo proti mne podľa

právoplatne zastavené trestné stíhanie uznesením prokurátora oddelenia dozoru v trestných

veciach Generálnej prokuratúry SR sp. zn. XIV Gv 12/12/1000-231 z 18. 12. 2014, nakoľko

je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie.“

Vzhľadom na citovanú argumentáciu považuje sťažovateľ rozhodnutie

súdu o jeho vydaní za nulitné, lebo bol vydaný aj pre skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie

vedené proti nemu právoplatne zastavené.

Prokurátor generálnej prokuratúry doručil 13. februára 2015 okresnému súdu návrh

na odvolanie príkazu na zatknutie v časti týkajúcej sa skutku právne kvalifikovaného ako

obzvlášť závažný zločin vydierania podľa a

s poukazom na a a . Okresný súd

v nadväznosti na to prípisom z 26. februára 2015 oznámil generálnej prokuratúre, že

právoplatné uznesenie o zastavení trestného stíhania zostáva založené v spise a v prípade

vydania sťažovateľa na základe európskeho zatýkacieho rozkazu z 26. marca 2012 sa bude

jeho časť týkajúca sa obzvlášť závažného zločinu vydierania posudzovať z pohľadu

vnútroštátneho práva ako obsolétna.

Podľa názoru sťažovateľa bolo namieste za danej situácie existujúci európsky

zatýkací rozkaz odvolať a vydať nový, už len pre jeden skutok kvalifikovaný ako trestný čin

podvodu.

Ďalšia námietka smeruje proti postupu sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní

o vzatí sťažovateľa do väzby, keďže sudca pre prípravné konanie podľa sťažovateľa

rozhodol bez toho, aby mu bol predložený právne relevantný dokument o jeho vydaní

justičným orgánom na trestné stíhanie do Slovenskej republiky.

Rovnako bez znalosti týchto dokumentov mal rozhodnúť aj krajský súd, ktorý rozhodoval

o sťažnosti sťažovateľa proti vzatiu do väzby uznesením z 9. júla 2015.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

nepreskúmal, či sťažovateľ bol pozbavený slobody spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

K dôvodnosti vzneseného obvinenia, teda k materiálnym podmienkam väzby

sťažovateľ uvádza, že v jeho veci konajúce súdy brali do úvahy výpovede svedkov, ktoré sú

z obdobia vznesenia obvinenia, t. j. z rokov 2011 až 2013, a nevzali do úvahy dôkazy, ktoré

boli vykonané neskôr (v období rokov 2014 – 2015), ktoré podľa jeho tvrdenia menia

dôkaznú situáciu vo vzťahu k jeho účasti na stíhanom skutku (výpoveď svedka

, zmenená výpoveď svedka ). Poukazuje tiež na to, že kľúčový

svedok vypovedajúci proti nemu ( ) je v zmysle znaleckých posudkov

nevierohodnou osobou.

Podľa názoru sťažovateľa ide o „pomstu“ a ďalších osôb za to, že

v decembri 2010 začal spolupracovať s Úradom boja proti organizovanej kriminalite

v a svojimi svedeckými výpoveďami napomohol k objasneniu viacerých závažných

kriminálnych činov. „Táto moja spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní vyšla

najavo, následne ma zainteresované osoby začali vydierať, ohrozovali ma a chceli ma

zabiť.“

Sťažovateľ taktiež namieta výšku škody, ktorá mala vzniknúť poškodeným

v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou.

Uznesenia súdov oboch stupňov sú podľa presvedčenia sťažovateľa z pohľadu

zisťovania existencie materiálnych podmienok väzby nedostatočne odôvodnené, čím malo

dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva podľa .

Vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa (tzv.

„úteková“ väzba) sťažovateľ namieta, že okresný súd aj krajský súd ho neodôvodnili, len sa

odvolali na odôvodnenia obsiahnuté v uzneseniach týkajúcich sa vzatia sťažovateľa do

väzby.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že v čase jeho odchodu do Rumunska

17. marca 2012 nemal nijakú vedomosť o tom, že je stíhaný v predmetnej trestnej veci. Mal

vedomosť len o trestnom konaní, ktoré bolo proti nemu vedené v inej trestnej veci.

Sťažovateľ uvádza, že pre dlhotrvajúce vyšetrovanie v inej trestnej veci opomenul pred

odchodom do zahraničia oznámiť orgánom činným v trestnom konaní zmenu miesta svojho

pobytu. Sťažovateľ zastáva názor, že riadne vysvetlil, prečo odišiel do bez toho,

aby informoval o tomto svoju rodinu (vydieranie a ohrozovanie na živote a z toho plynúca

snaha chrániť rodinu), a zdôrazňuje, že v jeho veci konajúce súdy mali preveriť ním

uvádzané okolnosti, ktoré ho viedli k odchodu zo Slovenska. Sťažovateľ v tejto súvislosti

tiež uvádza, že na Slovensku sa od 1. apríla 2015 riadne zamestnal v rodinnej firme, má tu

trvalé bydlisko a všetky tieto skutočnosti sú v rozpore s predpokladaným úmyslom, že sa

bude skrývať, alebo ujde, aby sa tak vyhol trestnému konaniu.

Sťažovateľ taktiež namieta, že všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali

s odmietnutím jeho návrhov na nahradenie väzby písomným sľubom, peňažnou zárukou

a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ

napadnuté uznesenie za arbitrárne.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné práva podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a práva podľa

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. -61 z 29. 9. 2015 porušené boli.

2./ Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -61 z 29. 9. 2015 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3./ sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom,

ktorú je povinný Krajský súd v Trnave uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu

ústavného súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 5

a a práv podľa , ods. 2, 3 a 4 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením

proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

v trestnej veci sťažovateľa už konal a rozhodoval na základe jeho predchádzajúcej sťažnosti

smerujúcej proti rozhodovaniu okresného súdu a krajského súdu o jeho vzatí do väzby.

Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2015 odmietol

predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základných práv podľa

a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -374 z 9. júla

2015 a uznesením okresného súdu sp. zn. 404/2012 z 3. júla 2015, pre nedostatok

právomoci.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že z doterajšej judikatúry ústavného súdu

vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje

a dohovor. Ustanovenie , resp. dohovoru obsahuje pri väzbe také

práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia

sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo

nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený

počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené

zárukou (m. m. , ). Preto sú tieto ustanovenia v pomere špeciality

k všeobecným ustanoveniam , , ako aj k

dohovoru (m. m. , ).

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 dohovoru

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania podrobil rámcovému vecnému

prieskumu jednotlivé námietky sťažovateľa smerujúce k namietanému porušeniu

základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa , ods. 2, 3

a 4 dohovoru.

II.2.1 Námietky smerujúce proti európskemu zatýkaciemu rozkazu

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa okolností, ktoré súviseli s vydaním európskeho

zatýkacieho rozkazu na osobu sťažovateľa a so zastavením trestného stíhania pre skutok

právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2

písm. a) s poukazom na a a Trestného

zákona, ústavný súd primárne konštatuje, že tieto námietky netvorili súčasť argumentácie

sťažovateľa uplatnenej v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. augusta 2015

a rovnako netvorili ani súčasť jeho sťažnosti (dôvody sťažnosti sú obsiahnuté v podaní

sťažovateľa z 2. septembra 2015, pozn.) proti uzneseniu okresného súdu z 31. augusta 2015,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

V nadväznosti na uvedené súvislosti s toto skupinou námietok ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by popieral princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ).

Keďže sťažovateľ námietky týkajúce sa obmedzenia jeho osobnej slobody na základe

vydania európskeho zatýkacieho rozkazu na jeho osobu súvisiace so zastavením trestného

stíhania pre jeden zo skutkov, pre ktoré bol európsky zatýkací rozkaz vydaný, neuplatnil ani

v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ani v sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2015, je logické (pochopiteľné), že krajský

súd sa vo svojom uznesení sp. zn. z 29. septembra 2015 týmito námietkami

nezaoberal, resp. neskúmal ich. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoj ustálený

právny názor, ktorý opakovane zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach (vyslovil ho aj

v uznesení sp. zn. zo 16. decembra 2015, ktorým rozhodoval

o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa, pozn.), podľa ktorého „Z princípu subsidiarity

vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle a

tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.“ (napr.

a , obdobne aj , ).

V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť vo vzťahu k námietkam súvisiacim s európskym zatýkacím rozkazom

vydaným na osobu sťažovateľa v nadväznosti na zastavenie trestného stíhania pre skutok

právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2

písm. a) s poukazom na a a Trestného

zákona z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2.2 K ďalším námietkam sťažovateľa

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa, ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania posudzoval, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené. Z § 25

ods. 2 totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

V súvislosti s posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné

poukázať aj na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je vzhľadom na svoje

ústavné postavenie oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m.

, ).

Námietka sťažovateľa týkajúca sa postupu sudcu pre prípravné konanie pri

rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby (a rovnako postupu krajského súdu pri

rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti vzatiu do väzby uznesením z 9. júla 2015),

v zmysle ktorej sudca pre prípravné konanie rozhodol bez toho, aby mu bol predložený

právne relevantný dokument o vydaní sťažovateľa justičným orgánom

na trestné stíhanie do Slovenskej republiky, je podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená, pretože nijako nesúvisí s konaním a rozhodovaním všeobecných súdov

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Navyše aj vo vzťahu k tejto námietke by mohol ústavný súd sťažnosť odmietnuť

(obdobne ako vo vzťahu k námietkam súvisiacim s vydaním európskeho zatýkacieho

rozkazu) pre nedostatok svojej právomoci, keďže ani táto námietka netvorila súčasť

argumentácie sťažovateľa v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Vo vzťahu k ďalším námietkam [námietky týkajúce sa materiálnych podmienok

väzby, výšky škody a dôvodnosti väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku a tiež neprijatia väzobných náhrad] ústavný súd poznamenáva, že je nepochybne

daná jeho právomoc na ich preskúmanie, keďže ich sťažovateľ uplatnil tak vo svojej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj v sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 31. augusta 2015.

Ústavný súd v súlade s rozhodnutiami všeobecných súdov poukazuje na skutočnosť,

že od rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby do rozhodovania o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu uplynulo 59 dní, pričom všetky okolnosti, za akých bol

vzatý do väzby, sú stále zachované a aktuálne. Vychádzajúc z obsahu svojho spisu sp. zn.

, ústavný súd konštatuje, že je oboznámený s obsahom rozhodnutí

všeobecných súdov o vzatí sťažovateľa do väzby.

Z uvedených rozhodnutí všeobecných súdov, na základe ktorých bol sťažovateľ

vzatý do väzby, vyplýva, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy sa pri rozhodovaní o vzatí

sťažovateľa do väzby riadne vysporiadali s existenciou materiálnych podmienok väzby

vrátane dôvodnosti obvinenia sťažovateľa z vyšetrovanej trestnej činnosti. Na týchto sa nič

nezmenilo ani po 59 dňoch od rozhodovania o vzatí do väzby.

Rovnako podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska obstoja aj závery

všeobecných súdov o dôvodnosti útekovej väzby, ktorú súdy zakladajú na fakte, že

sťažovateľ sa dlhodobo zdržiaval v Rumunsku bez toho, aby o mieste svojho pobytu

informoval blízke osoby či orgány činné v trestnom konaní. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že

súdy mali preveriť ním uvádzané okolnosti, ktoré ho viedli k odchodu zo Slovenska (jeho

spolupráca s políciou a po jej odhalení následné vyhrážanie sa sťažovateľovi), ústavný súd

uvádza, že ani zo žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, ani zo sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ bol označil konkrétne trestné

konania, v ktorých mal polícii pomáhať odhaliť závažnú trestnú činnosť a táto spolupráca

mala následne viesť k jeho zastrašovaniu. Za logické a zrozumiteľné považuje ústavný súd

aj závery všeobecných súdov o zamestnaní sťažovateľa v rodinnej firme a vyhodnotenie

tejto okolnosti ako nedostačujúcej na rozptýlenie pochybností o riziku jeho úteku.

Zrozumiteľné, zákonné a z ústavného hľadiska akceptovateľné sú podľa názoru

ústavného súdu aj závery všeobecných súdov, ktorými odmietli nahradenie väzby

sťažovateľom ponúknutými náhradami.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a obsahom základných práv podľa a práv podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k zvyšným námietkam

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016