Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 60/2020
PDF · 420.88 KB
No categories available
IV. ÚS 60/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana
Prešov, Jána Hollého 14, Prešov, IČO 00 610 577, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
GOGA a spol., s. r. o. , Kupeckého 4, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Tomáš Goga, MBA, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Prešov č. k. 10 C 102/2014-214 z 15. mája 2018 a č. k. 10 C 102/2014-227 z 2. apríla 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana Prešov
o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana Prešov,
Jána Hollého 14, Prešov, IČO 00 610 577 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., s. r. o. , Kupeckého 4, Košice, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Tomáš Goga, MBA, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 102/2014-214 z 15. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie z 15. mája 2018“) a č. k. 10 C 102/2014-227 z 2. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie z 2. apríla 2019“, spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom
postavení žalovanej stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 102/2014,
predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe siedmich žalobcov o ochranu osobnosti
odôvodnenej (v podstate) tým, že sťažovateľka neposkytla adekvátnu zdravotnú
starostlivosť príbuznej žalobcov, čo viedlo k jej úmrtiu. Okresný súd rozsudkom č. k.
10 C 102/2014-200 z 29. marca 2018 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov v 1. až 3. rade sumu 10 000 € a každému
zo žalobcov vo 4. až v 7. rade sumu 5 000 €, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a žalobcom priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie z 29. marca 2018 sťažovateľka podala
odvolanie. Okresný súd (napadnutým) uznesením č. k. 10 C 102/2014-214 z 15. mája 2018
vydaným vyššou súdnou úradníčkou podľa § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 2 a § 7
ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“) a podľa položky 7b písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 1 566 €. Proti
označenému uzneseniu z 15. mája 2018 sťažovateľka podala sťažnosť, ktorú okresný súd
(napadnutým) uznesením č k. 10 C 102/2014-227 z 2. apríla 2019 vydaným zákonným
sudcom zamietol.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich (v záhlaví tohto
uznesenia označených) práv napadnutým uznesením okresného súdu z 15. mája 2018,
ktorým jej bola uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie podané proti
meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako aj napadnutým uznesením okresného
súdu z 2. apríla 2019, ktorým bola jej sťažnosť proti uzneseniu z 15. mája 2018 zamietnutá.
5.1 Sťažovateľka argumentuje, že konanie vo veciach poskytovania zdravotnej
starostlivosti je oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona
o súdnych poplatkoch, a preto sa na ňu poplatková povinnosť spojená s podaným odvolaním
nevzťahuje. Odvolávajúc sa na definíciu zdravotnej starostlivosti v zákone č. 576/2004 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sťažovateľka tvrdí,
že aj súdne konanie o nároku, ktorý má pôvod v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, je
konaním v zmysle označeného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch.
5.2 Podľa sťažovateľky teda napadnuté uznesenia okresného súdu vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci a v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorej podľa nej taktiež
vyplýva, že aj konanie, v ktorom sa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
vznikla v dôsledku (nesprávneho) poskytnutia zdravotnej starostlivosti, je konaním vo veci
poskytovania zdravotnej starostlivosti v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych
poplatkoch, ktoré je oslobodené od súdnych poplatkov.
5.3 Sťažovateľka, poukazujúc na konkrétne rozhodnutie okresného súdu, napokon
namieta, že prvoinštančný súd sa tým, že jej uložil poplatkovú povinnosť v predmetnom
konaní, odklonil od svojej vlastnej rozhodovacej činnosti.
6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo
vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A.
Reimana Prešov... boli uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 10 C 102/2014-214 zo dňa
15. 05. 2019 (správne 2018, pozn.) a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.
10 C 102/2014-227 zo dňa 02. 04. 2019 porušené.
2. Uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 10 C 102/2014-214 zo dňa 15. 05. 2019
a sp. zn. 10 C 102/2014-227 zo dňa 02. 04. 2019 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie
konanie.
3. Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana Prešov... sa priznáva náhrada
trov konania vo výške 242,62 Eur, ktoré je Okresný súd v Prešove povinný uhradiť na účet
advokátskej kancelárie... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých
uznesení okresného súdu, a to do právoplatného rozhodnutia o jej ústavnej sťažnosti.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
8. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
16. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému
súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
17. Podľa § 243 CSP v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje
za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.
18. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
19. Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je
oslobodené súdne konanie (okrem iného, pozn.) vo veciach poskytovania zdravotnej
starostlivosti.
20. Podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch (v znení účinnom
od 1. januára 2020, pozn.) od poplatku je oslobodený žalobca v konaní o náhradu škody
alebo nemajetkovej ujmy, ktoré boli spôsobené porušením povinnosti poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti, ak porušenie povinnosti potvrdil Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu z 15. mája 2018
21. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí
takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
22. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej v ústavnej
sťažnosti označených práv došlo (aj) napadnutým uznesením okresného súdu z 15. mája
2018, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podané proti
meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Z § 239 ods. 1 CSP (citovaného v časti II
tohto uznesenia, pozn.) vyplýva, že proti označenému rozhodnutiu vydanému vyššou
súdnou úradníčkou mala sťažovateľka právo podať sťažnosť (čo aj urobila), o ktorej bol
v zmysle § 248 CSP oprávnený a aj povinný rozhodnúť súd prvej inštancie, konajúc
zákonným sudcom (čo aj svojím napadnutým uznesením z 2. apríla 2019 urobil). Právomoc
okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu
z 15. mája 2018 tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať toto
rozhodnutie vydané vyššou súdnou úradníčkou.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu z 15. mája 2018 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.
a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu z 2. apríla 2019
24. Sťažovateľka na základe argumentácie, ktorej podstata je popísaná v časti I (bod
5) tohto uznesenia, namieta porušenie svojich práv garantovaných ústavou, dohovorom
a dodatkovým protokolom aj napadnutým uznesením okresného súdu z 2. apríla 2019,
ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 15. mája 2018
o uložení poplatkovej povinnosti.
25. Ústavný súd aj vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje
na subsidiaritu svojej právomoci (zakotvenú v čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorej vyplýva,
že jeho právomoc je v zásade (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až po riadnom
vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré právna úprava subjektom zúčastneným
na konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci v záujme ochrany ich práv (vrátane
základných práv a slobôd) poskytuje. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu
pritom z princípu subsidiarity tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi
musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní
pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (napr.
III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 67/2013,
II. ÚS 342/2016, II. ÚS 70/2017).
26. V nadväznosti na uvedené po preskúmaní ústavnej sťažnosti, ako aj
dokumentácie k nej priloženej ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v danom prípade
argumentáciu obsiahnutú v ústavnej sťažnosti neuplatnila v konaní pred všeobecnými
súdmi, konkrétne v jej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 15. mája
2018, hoci tak urobiť mohla a mala. Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka
v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu z 15. mája 2018 neargumentovala zákonnou
definíciou zdravotnej starostlivosti ani judikatúrou najvyššieho súdu a ani odklonom
od vlastnej rozhodovacej činnosti okresného súdu, a pritom táto argumentácia tvorí podstatu
jej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že vo veciach,
ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou a jeho úlohou nie je nahrádzať rozhodovaciu činnosť a právne názory
všeobecných súdov (ako primárnych ochrancov ústavnosti) svojimi vlastnými (napr.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, IV. ÚS 339/2013).
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnuté uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2019 z hľadísk, resp. v kontexte
argumentácie, ktorú sťažovateľka mohla a mala uplatniť pred podaním ústavnej sťažnosti
v rámci riadneho opravného prostriedku (sťažnosti) tak, aby na ňu mohol reagovať už
okresný súd v označenom rozhodnutí. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky (aj)
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
29. Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že novelou zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zákonom č. 390/2019 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bolo s účinnosťou od 1. januára 2020 v § 4
ods. 2 písm. k) zakotvené tzv. osobné oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov v konaní
o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré boli spôsobené porušením povinnosti
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ak porušenie povinnosti potvrdil Úrad pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou. Z uvedeného možno logicky odvodiť, že (na rozdiel
od názoru sťažovateľky) sa (ani) podľa zákonodarcu pred účinnosťou označenej novely
(tzn. v období rozhodnom pre posudzovanú vec sťažovateľky, pozn.) na tento (vzhľadom
na jeho predmet) osobitný druh konania tzv. vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nevzťahovalo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Miroslav DURIŠ
predseda senátu