Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 360/2016
PDF · 279.96 KB
No categories available
I. ÚS 360/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Ivicou Šišolákovou,
advokátska kancelária, Nová Doba 920/5, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 2/2016
z 27. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. apríla
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 2/2016
z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 24/2010 z 29. apríla 2011 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 T 113/2008 z 19. februára 2010 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158
ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný
do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol odsúdený na súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní troch rokov a zaviazaný na náhradu škody voči obchodnej
spoločnosti , vo výške 17 695,48 € a Sociálnej poisťovni a. s. vo výške
239 676,69 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn. 5 Tdo 56/2013
z 20. novembra 2013 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.
Návrhom podaným 15. júla 2015 na okresnom súde sa sťažovateľ vychádzajúc
z § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) domáhal obnovy konania v jeho právoplatne skončenej
trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 24/2010, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením
č. k. 8 Nt 15/2015-38 z 11. novembra 2015 jeho zamietnutím. Krajský súd svojím
napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť smerujúcu proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 8 Nt 15/2015-38 z 11. novembra 2015. V ostatnom podal
sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti skonštatoval, že „... dňa 15.07.2015 podal... návrh
na povolenie obnovy konania, pričom ako novú skutočnosť uviedol, že zákonné ustanovenie
§ 44a ods. 2 zák. č. 242/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a zák. č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej
poisťovni v znení neskorších predpisov, má zamestnávateľ právo, aby pri vzniku poistnej
udalosti Sociálna poisťovňa zaň nahradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému prišlo počas trvania poistenia zodpovednosti
za škodu a chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas poistenia
zodpovednosti za škodu. ... V spojení s touto zákonnou úpravou... opätovne poukázal aj
na znenie ustanovenia § 37 ods. 3, 4 zák. č. 233/1995 Z. z. platného v roku 2004, podľa
ktorého proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech
iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu len
ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu s tým, že ak
k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie
na základe pôvodného poverenia.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd Bratislava I sa v pôvodnom trestnom konaní
vedenom pod č.k.2T/24/2010 nezaoberal otázkou prechodu práv a povinností na Sociálnu
poisťovňu v zmysle vyššie uvedených právnych noriem, ktoré ... umožňujú súdnemu
exekútorovi vymáhať nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom
priamo od Sociálnej poisťovne, nakoľko povinnosť tieto nároky nahradiť prešla na ňu
priamo zo zákona a teda nie je potrebné žiadne ďalšie rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že
sa ... ako súdny exekútor pri výkone svojej funkcie v prípade exekučnej veci
pridržiaval vyššie uvedených právnych noriem a bol presvedčený o tom, že koná v súlade
so zákonom, má vplyv aj na posúdenie otázky zavinenia a úmyslu... , ktorý v pôvodnom
konaní nebol preukázaný.“.
V závere akcentoval, že „Poukázanie... na právnu úpravu, ktorá podľa jeho názoru
umožňovala ním zvolený postup a ktorou sa súd v pôvodnom konaní nezaoberal sú... takými
skutočnosťami, ktoré sú schopné ovplyvniť obsah formulovaného skutku a privodiť
pre obžalovaného priaznivejší trest alebo oslobodenie spod obžaloby. Podstatným je tiež i
tá skutočnosť, že vzhľadom na časový odstup a využitie dostupných právnych prostriedkov
predstavovala obnova konania... poslednú možnosť pre opätovné prejednanie veci
a posúdenie otázky naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého
bol... uznaný vinným, vrátane správneho právneho posúdenia a tým aj napravenie krivdy,
ktorú... v dôsledku nesprávnych súdnych rozhodnutí pociťuje.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2016,
č. k. 1Tos/2/2016 bolo porušené.
2. Uznesenie zrušuje Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2016,
č. k. 1Tos/2/2016 sa zrušuje a vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi sumu vo výške 100,- €
z titulu finančného zadosťučinenia a trovy právneho zastúpenia...“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tos/2/2016 z 27. januára 2016 v podstatnom
dôvodil:
«Krajský súd v Bratislave ako súd rozhodujúci o sťažnosti (§ 190 ods. 2 písm. b/ Tr.
por.) preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia
a konanie tomu predchádzajúce; primárne konštatoval, že nezistil dôvod na rozhodnutie
podľa § 193 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por., pričom zistil, že sťažnosť odsúdeného
nie je dôvodná.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je
dôvodná.
V súvislosti s obnovou konania, ktorej sa sťažovateľ domáha, je potrebné opätovne
predovšetkým uviesť, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého
účelom je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach niektorých právoplatných
rozhodnutiach a to v prípadoch, keď príčiny zistených nedostatkov vyšli najavo až
po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Príčinami sa tu rozumejú nove skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré odôvodňujú tento mimoriadny prielom do nezmeniteľnosti a záväznosti
rozhodnutí vydaných v trestnom konaní.
Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky
pre tzv. iudicum rescindens (obnovovacie konanie) existenciu právoplatného rozhodnutia
a novej skutočnosti alebo dôkazu.
Rozhodnutie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou
podmienkou, ktorá spočíva v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania,
vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Súd rozhodujúci o návrhu
na povolenie obnovy konanie nemôže hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich
hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by mohlo slúžiť ako podklad pre nové hodnotenie
o vine. V danom prípade však prvostupňový súd k takémuto hodnoteniu nepristúpil (ako je
zrejmé z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia) a správne konštatoval len, že
predložené dôkazy, nie sú takými novými dôkazmi, aké má na mysli zákonodarca.
Sťažnostný súd pritom dodáva, že odsúdeným navrhované dôkazy, boli vykonateľné už
v pôvodnom konaní a skutočnosť, že ich nenavrhol vykonať, či už odsúdený, resp. jeho
obhajca alebo súd, nie je možné tento nedostatok pôvodného konania nahrádzať inštitútom
mimoriadneho opravného prostriedku, akým je obnova konania. Potrebné je pritom
konštatovať, že v konaní o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť
postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými
okolnosťami a s obhajobou obvineného.
Sťažnostný súd dodáva, že v konaní o obnove sa nezisťuje správnosť pôvodného
rozhodnutia, teda ani jeho zákonnosť, ale len a len otázka, či nové skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré boli v tomto konaní uplatnené, boli orgánom činným v trestnom konaní v čase
rozhodnutia neznáme a zároveň, či by sami o sebe, alebo v spojení s iným dôkazmi boli
spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine, treste či náhrade škody. Je dôležité
pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok a teda akýkoľvek zásah
do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných
prípadoch.
Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok umožňuje napraviť
právoplatné rozhodnutie, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dodatočne
vyšli najavo skutočnosti a dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní súdu neboli známe a teda sa
ani v právoplatnom rozhodnutí nemohli brať do úvahy, pričom súčasne tieto nové
skutočnosti a dôkazy sú také závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti
právoplatného rozsudku.
Ako už bolo konštatované a ako to vyplýva z dikcie § 394 ods. 1 Tr. por. a súčasne
z rozhodovacej súdnej praxe (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tost 6/2009) účelom obnovy
konania je odstránenie nedostatkov spočívajúcich v skutkových zisteniach. Novú skutočnosť
podľa § 394 ods. 1 Tr. por. možno preto definovať ako objektívne existujúci jav, ktorý v tej
istej veci nie je dôkazom, ale môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie. Tieto nové skutočnosti môžu mať rôznorodú povahu
a spravidla sa stávajú predmetom dokazovania. Skutočnosť v trestnom konaní (t. j. aj
v konaní o obnove) je vždy predmetom hodnotenia právom a nemožno ju preto s právom
stotožňovať.
Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné okolnosti uvádzané odsúdeným
v podaných návrhoch na povolenie obnovy konania považovať
za nové skutočnosti, súdu skôr neznáme.
Okresný súd na základe návrhu odsúdeného vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a po vykonaní listinných dôkazov správne rozhodoval, že návrh na obnovu konania
uvedeným spôsobom zamietol. Svoje rozhodnutie veľmi výstižne a dostatočne aj odôvodnil
s tým, že sťažnostný súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia,
bez potreby opakovania rovnakých právnych názorov a úvah.
Pokiaľ ide o sťažnostné námietky odsúdeného, tieto neboli súdu prvého stupňa
neznáme, nakoľko boli identické s podaným návrhom odsúdeného a okresný súd sa s nimi
dostatočne a presvedčivo vysporiadal už vo svojom konaní a napokon sa s nimi dostatočne
vysporiadal už v odôvodnení napadnutého uznesenia, s ktorým sa plne stotožňuje aj senát
sťažnostného súdu. Napokon tieto boli vznášané opakovane, či už v podanom dovolaní
resp. v predchádzajúcom konaní na povolenie obnovy konania a boli už súčasťou jeho
sťažnostných námietok v predchádzajúcom, vyššie uvedenom konaní, len nie vinou súdu,
boli doručené sťažnostnému súdu až po jeho rozhodnutí. Napokon sťažnostné námietky
odsúdeného, známe už v konaní pred okresným súdom, ktorý dal dostatočne na všetky
právne (pravdepodobne chýba slovo „otázky“, pozn.) fundovanú odpoveď, ktorej odsúdený
pravdepodobne nechce rozumieť a tak použil aj invektívy voči prvostupňovému súdu, resp.
aj iných súdov, ktorí vo veci rozhodovali. Pokiaľ ide o tvrdenia odsúdeného, v podstate tieto
boli známe už v pôvodnom konaní, nakoľko odsúdený stále tvrdil, že konal v súlade
so zákonom, nakoľko povinnosť plniť prešla priamo zo zákona na Sociálnu poisťovňu.
Ak opakovane uvádzal, že súdy vychádzali zo zákona o exekučnom poriadku, ktorý v čase
skutku nebol platný a ani účinný, aj tieto jeho námietky boli už predmetom nielen
dovolania, ktoré bolo uznesením NS SR 5Tdo 56/2013 z 20.11.2013 odmietnuté a bolo na ne
podrobne, v odôvodnení tohto uznesenia odpovedané, bez potreby opakovania rovnakých
právnych záverov a úvah a rovnako aj predmetom predchádzajúceho návrhu na povolenie
obnovy konania, ktorá bola zamietnutá uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8
Nt/15/2015 z 08.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1
Tos/50/2015 z 13.05.2015. Napokon časť týchto obhajobných tvrdení bola známa už v
pôvodnom konaní.
Pokiaľ odsúdený považuje za novú skutočnosť, existenciu zák. č. 242/2001 Z. z.
z pohľadu ust. § 44a ods. 2, nejde o novú skutočnosť, aj keď priamo vyššie uvedené súdne
rozhodnutia na toto ustanovenie nepoukazovali, resp. ho neuvádzali z viacerých dôvodov.
Predovšetkým uvedeným zákonným ustanovením odsúdený opätovne poukazuje
na svoju nevinu, teda že bol oprávnený vykonať exekúciu, nakoľko podľa tohto ustanovenia
zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila
preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému
došlo počas trvania poistenia zodpovednosti za škodu, a chorobou z povolania, ktorá bola
prvý raz preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu, čím poukazoval, na svoje
oprávnenie konať ako exekútor na základe predchádzajúceho poverenia súdu a že
povinnosťou Sociálnej poisťovne stanovenou zákonom, bolo vyplatiť poškodenému
preukázané nároky na úhradu škody spôsobenej pracovným úrazom, ktorý vznikol počas
trvania poistenia. Na túto obhajobu odsúdeného podrobne reagoval NS SR vo vyššie
uvedenom rozhodnutí, nakoľko odsúdený len vo všetkých fázach súdneho konania
poukazoval na iné právne predpisy, ale stále s tým, že bol oprávnený a v súlade so
zákonom, ako exekútor konať, keď vydal Exekučný príkaz č. zo dňa 17. 03. 2004
adresovaný , ktorým dal
príkaz na vymoženie pohľadávky oprávneného z bankového účtu
v sume 6.000.000,- Sk s príslušenstvom.
V druhom rade nejde o novú skutočnosť alebo dôkaz, nakoľko súdy v pôvodnom
konaní tento dôkaz mali k dispozícii, a bez ohľadu na to, či naň prihliadol a nemôže byť
preto novou skutočnosťou, neexistujúcou v čase rozhodovania súdu, nakoľko ide
o všeobecne záväzný predpis, ktorý bol v pôvodnom konaní známy, bez ohľadu už na vyššie
uvedené, že súdy v pôvodnom konaní naň nepoukázali.
Pokiaľ odsúdený vytýka prvostupňovému súdu, keď odôvodňoval, že právne
posúdenie konania nemôže byť predmetom obnovy konania, ale len odvolania, resp.
dovolania, hoci vedel, že lehota na podanie dovolania mu už uplynula, je potrebné poukázať
na správnosť úvah okresného súdu v tomto smere a dôvody na podanie dovolania nie je
možné zamieňať s dôvodmi na podanie obnovy konania, bez ohľadu na to, či odsúdený
zmeškal nejakú lehotu, alebo nie. Ak odsúdený považuje za nové skutočnosti, v pôvodnom
konaní súdu neznáme, nemožno považovať znenie zákonov, na ktoré poukazuje, i keď tieto
neboli v pôvodnom konaní uvedené, tak ako správne na to poukázal prvostupňový súd, nie
sú dôvodom na povolenie obnovy konania, tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozboru,
kedy zákonodarca pripúšťa tento mimoriadny opravný prostriedok, na zmenu pôvodného
právoplatného rozhodnutia. Znenie zákonov, na ktoré sťažovateľ opakovane poukazuje, boli
platné a účinné aj v pôvodnom konaní, súdu boli, resp. mali byť známe a pokiaľ na ne
nepoukázal a ani obžalovaný sám na tieto nepoukazoval v pôvodnom konaní, nie je možné
tento nedostatok nahrádzať povolením obnovy konania. Na toto slúžia iné inštitúty
mimoriadnych opravných prostriedkov, bez ohľadu na to, či odsúdený zmeškal lehotu
na podanie dovolania, ktorú nie je možné následne nahrádzať obnovou konania. Preto aj
v tomto smere bola sťažnostná námietka neopodstatnená.
Preto v kontexte dokazovania vykonaného v pôvodnom konaní odsúdeným uvedené
a navrhnuté dôkazy nemajú za následok žiadnu zmenu skutkového stavu tak, ako bol zistený
v uvedenom konaní a v žiadnom prípade nie sú novými skutočnosťami, súdu skôr
neznámymi a ani skutočnosťami, ktoré by mohli privodiť iné pre odsúdeného priaznivejšie
rozhodnutie o vine a treste. Otázka zákonnosti postupu odsúdeného, ako súdneho exekútora
vo vyššie uvedenom exekučnom konaní bola preverovaná už v pôvodnom konaní
a skutočnosti, na ktoré sa odsúdený odvoláva pri podanom návrhu na obnovu konania, nie
sú skutočnosťami novými, súdu skôr neznámymi, len s ktorými zákonodarca umožňuje zásah
do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.
S ohľadom na vyššie uvedené dôvody krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
musel sťažnosť odsúdeného zamietnuť ako nedôvodnú.»
11. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku
dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.
Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd
alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý
upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania),
resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02, obdobne
aj rozsudky ESĽP Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan
v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení
obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia
s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti
trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6
ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.:
Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany
práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports,
č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6 ods. 1 je aplikovateľný až na obnovené konanie.
13. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto
neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v jeho napadnutom
rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania
všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku
vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd
konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta a napadnutým rozhodnutím
krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
14. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,
že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou
ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to
ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí
právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval
sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania za spôsobilý na povolenie obnovy konania
v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, ktorý mal spočívať v zmene právnej úpravy
a od nej sa odvíjajúceho výkonu právomoci sťažovateľa ako súdneho exekútora
a zodpovednosťou Sociálnej poisťovne za úhradu pohľadávky vyplatenej zamestnávateľom
zamestnanca za pracovný úraz z titulu sociálneho poistenia. Aj ústavný súd zhodne
s názorovým postojom všeobecných súdov je toho názoru, že obnova konania je
mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je zameraný na revíziu skutkových okolností
podporených dôkazmi, ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu známe, a nie revízie čisto
právnych otázok, ku ktorým je a priori určené aj odvolanie ako riadny opravný prostriedok
a predovšetkým, ako mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie. Naostatok k právnemu
posúdeniu okolností sťažovateľovej trestnej veci sa vyjadril aj ústavný súd vo svojom
uznesení č. k. I. ÚS 429/2014-14 z 13. augusta 2014 preskúmavajúc uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 56/2013 z 20. novembra 2013, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľom
podané dovolanie a ktorý sťažovateľom podanú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
17. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba
tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí
ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných
na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu
ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo
zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a pod.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016