Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 360/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou Mgr. Ivicou Šišolákovou,

advokátska kancelária, Nová Doba 920/5, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. apríla

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. apríla 2011 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2010 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158

ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) účinný

do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a bol odsúdený na súhrnný trest

odňatia slobody v trvaní troch rokov a zaviazaný na náhradu škody voči obchodnej

spoločnosti , vo výške 17 695,48 € a Sociálnej poisťovni a. s. vo výške

239 676,69 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn.

z 20. novembra 2013 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.

Návrhom podaným 15. júla 2015 na okresnom súde sa sťažovateľ vychádzajúc

z v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) domáhal obnovy konania v jeho právoplatne skončenej

trestnej veci vedenej pod sp. zn. , o ktorom rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -38 z 11. novembra 2015 jeho zamietnutím. Krajský súd svojím

napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť smerujúcu proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -38 z 11. novembra 2015. V ostatnom podal

sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti skonštatoval, že „... dňa 15.07.2015 podal... návrh

na povolenie obnovy konania, pričom ako novú skutočnosť uviedol, že zákonné ustanovenie

, ktorým sa mení a dopĺňa

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a o Sociálnej

poisťovni v znení neskorších predpisov, má zamestnávateľ právo, aby pri vzniku poistnej

udalosti Sociálna poisťovňa zaň nahradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví

spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému prišlo počas trvania poistenia zodpovednosti

za škodu a chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas poistenia

zodpovednosti za škodu. ... V spojení s touto zákonnou úpravou... opätovne poukázal aj

na znenie ustanovenia , platného v roku 2004, podľa

ktorého proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech

iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu len

ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu s tým, že ak

k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie

na základe pôvodného poverenia.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd Bratislava I sa v pôvodnom trestnom konaní

vedenom pod č.k.2T/24/2010 nezaoberal otázkou prechodu práv a povinností na Sociálnu

poisťovňu v zmysle vyššie uvedených právnych noriem, ktoré ... umožňujú súdnemu

exekútorovi vymáhať nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom

priamo od Sociálnej poisťovne, nakoľko povinnosť tieto nároky nahradiť prešla na ňu

priamo zo zákona a teda nie je potrebné žiadne ďalšie rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že

sa ... ako súdny exekútor pri výkone svojej funkcie v prípade exekučnej veci

pridržiaval vyššie uvedených právnych noriem a bol presvedčený o tom, že koná v súlade

so zákonom, má vplyv aj na posúdenie otázky zavinenia a úmyslu... , ktorý v pôvodnom

konaní nebol preukázaný.“.

V závere akcentoval, že „Poukázanie... na právnu úpravu, ktorá podľa jeho názoru

umožňovala ním zvolený postup a ktorou sa súd v pôvodnom konaní nezaoberal sú... takými

skutočnosťami, ktoré sú schopné ovplyvniť obsah formulovaného skutku a privodiť

pre obžalovaného priaznivejší trest alebo oslobodenie spod obžaloby. Podstatným je tiež i

tá skutočnosť, že vzhľadom na časový odstup a využitie dostupných právnych prostriedkov

predstavovala obnova konania... poslednú možnosť pre opätovné prejednanie veci

a posúdenie otázky naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého

bol... uznaný vinným, vrátane správneho právneho posúdenia a tým aj napravenie krivdy,

ktorú... v dôsledku nesprávnych súdnych rozhodnutí pociťuje.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo podľa ... a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2016,

č. k. bolo porušené.

2. Uznesenie zrušuje Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2016,

č. k. sa zrušuje a vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi sumu vo výške 100,- €

z titulu finančného zadosťučinenia a trovy právneho zastúpenia...“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

10. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 27. januára 2016 v podstatnom

dôvodil:

«Krajský súd v Bratislave ako súd rozhodujúci o sťažnosti (§ 190 ods. 2 písm. b/ Tr.

por.) preskúmal v zmysle správnosť výroku napadnutého uznesenia

a konanie tomu predchádzajúce; primárne konštatoval, že nezistil dôvod na rozhodnutie

podľa , , pričom zistil, že sťažnosť odsúdeného

nie je dôvodná.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je

dôvodná.

V súvislosti s obnovou konania, ktorej sa sťažovateľ domáha, je potrebné opätovne

predovšetkým uviesť, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého

účelom je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach niektorých právoplatných

rozhodnutiach a to v prípadoch, keď príčiny zistených nedostatkov vyšli najavo až

po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Príčinami sa tu rozumejú nove skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré odôvodňujú tento mimoriadny prielom do nezmeniteľnosti a záväznosti

rozhodnutí vydaných v trestnom konaní.

Vyššie citované ustanovenie stanovuje formálne podmienky

pre tzv. iudicum rescindens (obnovovacie konanie) existenciu právoplatného rozhodnutia

a novej skutočnosti alebo dôkazu.

Rozhodnutie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou

podmienkou, ktorá spočíva v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania,

vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Súd rozhodujúci o návrhu

na povolenie obnovy konanie nemôže hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich

hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by mohlo slúžiť ako podklad pre nové hodnotenie

o vine. V danom prípade však prvostupňový súd k takémuto hodnoteniu nepristúpil (ako je

zrejmé z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia) a správne konštatoval len, že

predložené dôkazy, nie sú takými novými dôkazmi, aké má na mysli zákonodarca.

Sťažnostný súd pritom dodáva, že odsúdeným navrhované dôkazy, boli vykonateľné už

v pôvodnom konaní a skutočnosť, že ich nenavrhol vykonať, či už odsúdený, resp. jeho

obhajca alebo súd, nie je možné tento nedostatok pôvodného konania nahrádzať inštitútom

mimoriadneho opravného prostriedku, akým je obnova konania. Potrebné je pritom

konštatovať, že v konaní o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť

postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými

okolnosťami a s obhajobou obvineného.

Sťažnostný súd dodáva, že v konaní o obnove sa nezisťuje správnosť pôvodného

rozhodnutia, teda ani jeho zákonnosť, ale len a len otázka, či nové skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré boli v tomto konaní uplatnené, boli orgánom činným v trestnom konaní v čase

rozhodnutia neznáme a zároveň, či by sami o sebe, alebo v spojení s iným dôkazmi boli

spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine, treste či náhrade škody. Je dôležité

pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok a teda akýkoľvek zásah

do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných

prípadoch.

Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok umožňuje napraviť

právoplatné rozhodnutie, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dodatočne

vyšli najavo skutočnosti a dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní súdu neboli známe a teda sa

ani v právoplatnom rozhodnutí nemohli brať do úvahy, pričom súčasne tieto nové

skutočnosti a dôkazy sú také závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti

právoplatného rozsudku.

Ako už bolo konštatované a ako to vyplýva z dikcie a súčasne

z rozhodovacej súdnej praxe (napr. uznesenie NS SR sp. zn. ) účelom obnovy

konania je odstránenie nedostatkov spočívajúcich v skutkových zisteniach. Novú skutočnosť

podľa možno preto definovať ako objektívne existujúci jav, ktorý v tej

istej veci nie je dôkazom, ale môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v rozsahu

nevyhnutnom pre rozhodnutie. Tieto nové skutočnosti môžu mať rôznorodú povahu

a spravidla sa stávajú predmetom dokazovania. Skutočnosť v trestnom konaní (t. j. aj

v konaní o obnove) je vždy predmetom hodnotenia právom a nemožno ju preto s právom

stotožňovať.

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné okolnosti uvádzané odsúdeným

v podaných návrhoch na povolenie obnovy konania považovať

za nové skutočnosti, súdu skôr neznáme.

Okresný súd na základe návrhu odsúdeného vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu a po vykonaní listinných dôkazov správne rozhodoval, že návrh na obnovu konania

uvedeným spôsobom zamietol. Svoje rozhodnutie veľmi výstižne a dostatočne aj odôvodnil

s tým, že sťažnostný súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia,

bez potreby opakovania rovnakých právnych názorov a úvah.

Pokiaľ ide o sťažnostné námietky odsúdeného, tieto neboli súdu prvého stupňa

neznáme, nakoľko boli identické s podaným návrhom odsúdeného a okresný súd sa s nimi

dostatočne a presvedčivo vysporiadal už vo svojom konaní a napokon sa s nimi dostatočne

vysporiadal už v odôvodnení napadnutého uznesenia, s ktorým sa plne stotožňuje aj senát

sťažnostného súdu. Napokon tieto boli vznášané opakovane, či už v podanom dovolaní

resp. v predchádzajúcom konaní na povolenie obnovy konania a boli už súčasťou jeho

sťažnostných námietok v predchádzajúcom, vyššie uvedenom konaní, len nie vinou súdu,

boli doručené sťažnostnému súdu až po jeho rozhodnutí. Napokon sťažnostné námietky

odsúdeného, známe už v konaní pred okresným súdom, ktorý dal dostatočne na všetky

právne (pravdepodobne chýba slovo „otázky“, pozn.) fundovanú odpoveď, ktorej odsúdený

pravdepodobne nechce rozumieť a tak použil aj invektívy voči prvostupňovému súdu, resp.

aj iných súdov, ktorí vo veci rozhodovali. Pokiaľ ide o tvrdenia odsúdeného, v podstate tieto

boli známe už v pôvodnom konaní, nakoľko odsúdený stále tvrdil, že konal v súlade

so zákonom, nakoľko povinnosť plniť prešla priamo zo zákona na Sociálnu poisťovňu.

Ak opakovane uvádzal, že súdy vychádzali zo zákona o exekučnom poriadku, ktorý v čase

skutku nebol platný a ani účinný, aj tieto jeho námietky boli už predmetom nielen

dovolania, ktoré bolo uznesením NS SR z 20.11.2013 odmietnuté a bolo na ne

podrobne, v odôvodnení tohto uznesenia odpovedané, bez potreby opakovania rovnakých

právnych záverov a úvah a rovnako aj predmetom predchádzajúceho návrhu na povolenie

obnovy konania, ktorá bola zamietnutá uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8

z 08.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1

z 13.05.2015. Napokon časť týchto obhajobných tvrdení bola známa už v

pôvodnom konaní.

Pokiaľ odsúdený považuje za novú skutočnosť, existenciu

z pohľadu ust. § 44a ods. 2, nejde o novú skutočnosť, aj keď priamo vyššie uvedené súdne

rozhodnutia na toto ustanovenie nepoukazovali, resp. ho neuvádzali z viacerých dôvodov.

Predovšetkým uvedeným zákonným ustanovením odsúdený opätovne poukazuje

na svoju nevinu, teda že bol oprávnený vykonať exekúciu, nakoľko podľa tohto ustanovenia

zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila

preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému

došlo počas trvania poistenia zodpovednosti za škodu, a chorobou z povolania, ktorá bola

prvý raz preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu, čím poukazoval, na svoje

oprávnenie konať ako exekútor na základe predchádzajúceho poverenia súdu a že

povinnosťou Sociálnej poisťovne stanovenou zákonom, bolo vyplatiť poškodenému

preukázané nároky na úhradu škody spôsobenej pracovným úrazom, ktorý vznikol počas

trvania poistenia. Na túto obhajobu odsúdeného podrobne reagoval NS SR vo vyššie

uvedenom rozhodnutí, nakoľko odsúdený len vo všetkých fázach súdneho konania

poukazoval na iné právne predpisy, ale stále s tým, že bol oprávnený a v súlade so

zákonom, ako exekútor konať, keď vydal Exekučný príkaz č. zo dňa 17. 03. 2004

adresovaný , ktorým dal

príkaz na vymoženie pohľadávky oprávneného z bankového účtu

v sume 6.000.000,- Sk s príslušenstvom.

V druhom rade nejde o novú skutočnosť alebo dôkaz, nakoľko súdy v pôvodnom

konaní tento dôkaz mali k dispozícii, a bez ohľadu na to, či naň prihliadol a nemôže byť

preto novou skutočnosťou, neexistujúcou v čase rozhodovania súdu, nakoľko ide

o všeobecne záväzný predpis, ktorý bol v pôvodnom konaní známy, bez ohľadu už na vyššie

uvedené, že súdy v pôvodnom konaní naň nepoukázali.

Pokiaľ odsúdený vytýka prvostupňovému súdu, keď odôvodňoval, že právne

posúdenie konania nemôže byť predmetom obnovy konania, ale len odvolania, resp.

dovolania, hoci vedel, že lehota na podanie dovolania mu už uplynula, je potrebné poukázať

na správnosť úvah okresného súdu v tomto smere a dôvody na podanie dovolania nie je

možné zamieňať s dôvodmi na podanie obnovy konania, bez ohľadu na to, či odsúdený

zmeškal nejakú lehotu, alebo nie. Ak odsúdený považuje za nové skutočnosti, v pôvodnom

konaní súdu neznáme, nemožno považovať znenie zákonov, na ktoré poukazuje, i keď tieto

neboli v pôvodnom konaní uvedené, tak ako správne na to poukázal prvostupňový súd, nie

sú dôvodom na povolenie obnovy konania, tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozboru,

kedy zákonodarca pripúšťa tento mimoriadny opravný prostriedok, na zmenu pôvodného

právoplatného rozhodnutia. Znenie zákonov, na ktoré sťažovateľ opakovane poukazuje, boli

platné a účinné aj v pôvodnom konaní, súdu boli, resp. mali byť známe a pokiaľ na ne

nepoukázal a ani obžalovaný sám na tieto nepoukazoval v pôvodnom konaní, nie je možné

tento nedostatok nahrádzať povolením obnovy konania. Na toto slúžia iné inštitúty

mimoriadnych opravných prostriedkov, bez ohľadu na to, či odsúdený zmeškal lehotu

na podanie dovolania, ktorú nie je možné následne nahrádzať obnovou konania. Preto aj

v tomto smere bola sťažnostná námietka neopodstatnená.

Preto v kontexte dokazovania vykonaného v pôvodnom konaní odsúdeným uvedené

a navrhnuté dôkazy nemajú za následok žiadnu zmenu skutkového stavu tak, ako bol zistený

v uvedenom konaní a v žiadnom prípade nie sú novými skutočnosťami, súdu skôr

neznámymi a ani skutočnosťami, ktoré by mohli privodiť iné pre odsúdeného priaznivejšie

rozhodnutie o vine a treste. Otázka zákonnosti postupu odsúdeného, ako súdneho exekútora

vo vyššie uvedenom exekučnom konaní bola preverovaná už v pôvodnom konaní

a skutočnosti, na ktoré sa odsúdený odvoláva pri podanom návrhu na obnovu konania, nie

sú skutočnosťami novými, súdu skôr neznámymi, len s ktorými zákonodarca umožňuje zásah

do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

S ohľadom na vyššie uvedené dôvody krajský súd podľa

musel sťažnosť odsúdeného zamietnuť ako nedôvodnú.»

11. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku

dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.

Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd

alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý

upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania),

resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, , obdobne

aj rozsudky ESĽP Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan

v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení

obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti

trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6

ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.:

Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany

práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports,

č. 60 ()]. Článok 6 ods. 1 je aplikovateľný až na obnovené konanie.

13. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (, , , ) preto

neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v jeho napadnutom

rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania

všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa a nasl.

vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl.

nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho ústavný súd

konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta a napadnutým rozhodnutím

krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí

právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval

sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania za spôsobilý na povolenie obnovy konania

v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, ktorý mal spočívať v zmene právnej úpravy

a od nej sa odvíjajúceho výkonu právomoci sťažovateľa ako súdneho exekútora

a zodpovednosťou Sociálnej poisťovne za úhradu pohľadávky vyplatenej zamestnávateľom

zamestnanca za pracovný úraz z titulu sociálneho poistenia. Aj ústavný súd zhodne

s názorovým postojom všeobecných súdov je toho názoru, že obnova konania je

mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je zameraný na revíziu skutkových okolností

podporených dôkazmi, ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu známe, a nie revízie čisto

právnych otázok, ku ktorým je a priori určené aj odvolanie ako riadny opravný prostriedok

a predovšetkým, ako mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie. Naostatok k právnemu

posúdeniu okolností sťažovateľovej trestnej veci sa vyjadril aj ústavný súd vo svojom

uznesení č. k. -14 z 13. augusta 2014 preskúmavajúc uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. novembra 2013, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľom

podané dovolanie a ktorý sťažovateľom podanú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

17. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí

ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných

na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu

ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

označeného práva na súdnu ochranu podľa , a preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa §

25 ods. 2 .

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016