Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 490/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , a a práv podľa

ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Komárno č. k. -769 z 26. júna 2014 a uznesením Krajského

súdu v Nitre č. k. -817 z 21. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -769 z 26. júna 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -817 z 21. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania v bode 1 rozsudku prečinu ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa a v bode 2 rozsudku zločinu

útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)

s poukazom na a prečinu poškodzovania

cudzej veci podľa .

Okresný súd sťažovateľovi uložil podľa s použitím

a podľa a úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov a podľa ho zaradil

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň mu okresný súd podľa uložil trest

prepadnutia vecí (bližšie špecifikované v napadnutom rozsudku okresného súdu, pozn.),

podľa a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

v trvaní 3 roky, podľa a ochranné ambulantné

liečenie psychiatrické a podľa povinnosť nahradiť škodu

poškodeným.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo výroku o vine v bode 2

rozsudku, vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré

napadnutému rozsudku predchádzalo, podal odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol ako nedôvodné.

2

Následne sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj rozsudku

okresného súdu podal dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) však uznesením sp. zn. z 10. augusta 2015 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu“) jeho dovolanie podľa odmietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že „v trestnom konaní ako aj uznesením Krajského súdu

v Nitre č. k. -817 zo dňa 21.10.2014 a rozsudkom Okresného súdu Komárno

sp. zn. -769 z 26.06.2014 došlo k porušeniu mojich základných práv a slobôd

podľa , , SR a a

Dohovoru...“.

Porušenie základného práva na obhajobu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že v konaní, ktoré bolo proti

nemu vedené okresným súdom pod sp. zn. (ďalej len „predmetné konanie“),

zo strany okresného súdu, ako ani krajského súdu „nedošlo k poskytnutiu možnosti reálneho

naplnenia a uplatnenia práva na obhajobu, pretože mu nebolo vyhovené v návrhu na

pribratie znaleckého ústavu za situácie, kedy sa názory znalcov v podstatných otázkach

rozchádzajú (trvanie PN, popis miesta zranenia poškodeného), ktoré otázky sú potrebné aj

na posúdenie správnej právnej kvalifikácie“.

Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu navrhoval, aby bol v predmetnom konaní

zadovážený znalecký posudok súdneho lekárstva, pretože znalecké posudky, ktoré

boli v konaní vypracované, boli podľa neho nedostatočné a nejednotné. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukazuje na to, že „právo obvineného nemožno striktne formalistický

a lexikálne vykladať tak, že má v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru navrhovať len

dôkazné prostriedky v podobe svedkov, ale aj akékoľvek iné dôkazné prostriedky v jeho

prospech a len takýto výklad zodpovedá reálnemu uplatneniu práva na obhajobu“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho návrh na pribratie znaleckého ústavu bol

odôvodnený okolnosťami konkrétneho prípadu. Pribratie znaleckého ústavu navrhoval

z dôvodu, že nesúhlasil s právnou kvalifikáciou skutku v bode 2 rozsudku okresného súdu,

resp. s tým, že jeho konaním popísaným v bode 2 rozsudku okresného súdu došlo k ťažkej

ujme na zdraví u poškodeného. Sťažovateľ uvádza, že na účely ustálenia právnej

kvalifikácie boli do konania pribratí traja znalci:

a že „... je cievny chirurg v oblasti traumatológie a nemá

nadstavbovú atestáciu, preto jeho závery nemožno považovať za odborné“. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že ani jeden zo znalcov nemal k dispozícii CT snímky k zraneniam

poškodeného. „ ich nesprístupnili a ostatní dvaja znalci ich ani nežiadali,

vychádzali len z popisu CT zo dňa 26. 10. 2013. Tento dokument však nie je parafovaný

lekárom, a teda nie je zrejmé, či tento popis vykonala kvalifikovaná osoba, pričom

sa na túto listinu odvolávajú, pričom , ako aj

pripustili, že CT snímok je najpreukázateľnejší (str. 8 zápisnice o hlavnom

pojednávaní dňa 15. 5. 2014). Z toho vyplýva podstatný a základný nedostatok posudkov

tu uvedených znalcov. Mám za to, že na základe uvedených posudkov

nie je zrejmé, ktorá časť lopatky bola prestrelená.

uvádza zadný výbežok (str. 7 znaleckého posudku č. 48/2012

− viď. spis), pričom taký neexistuje (str. 19 znaleckého posudku č. 67/2013 −

viď. spis). uvádza nadplecok (znalecký posudok č. 67/2013, s. 20 a 24 − viď.

spis), ale ten je vpredu, a telo lopatky (str. 5 znaleckého posudku

č. 125/2013 − viď spis), avšak vtedy by muselo ísť o predno-zadný priestrel,

k čomu nedošlo (čo vylúčil aj v znaleckom posudku č. 67/2013 na str. 13 −

viď. spis), a v neposlednom rade je potrebné poukázať na výpoveď , ktorý na

hlavnom pojednávaní uviedol, že podľa jeho názoru poškodený lopatku poranenú

nemal (str. 6 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 15.5.2014 - viď. spis).“ Sťažovateľ ďalej

poukazuje na to, že ani jeden z posudkov týchto znalcov sa nezaoberá tým, v akej polohe

bol ramenný pletenec poškodeného, ani podľa neho rozhodujúcou otázkou v akej

vzdialenosti od seba je vstrel a výstrel na tele poškodeného. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že

čím je vzdialenosť kratšia, tým bol výstrel plytší, a tým je pre poškodeného menej závažný.

Zastáva názor, že tento údaj by mohla relevantne nahradiť rekonštrukcia podľa CT snímok,

zvlášť keď poškodený na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že súhlasí s tým, aby bola použitá

jeho zdravotná dokumentácia aj z CT snímok. Poukazuje aj na správu z rehabilitačného

centra v . Na toto stredisko poukazuje aj , keďže v tomto stredisku

4

mala prebiehať zdĺhavá a náročná rehabilitácia, ktorá odôvodňovala dlhšiu

práceneschopnosť poškodeného . Z uvedenej správy je zrejmé, že v tomto

rehabilitačnom centre, ktorú spočiatku udával poškodený a ošetrujúci lekár ,

poškodený rehabilitáciu vôbec nevykonal. Aj táto skutočnosť podľa neho ozrejmila fakt

a potvrdzuje závery o tom, že práceneschopnosť poškodeného mohla trvať

maximálne do 5 týždňov, čoho sa znalec pridržiaval aj pri výpovedi na

hlavnom pojednávaní. Naopak, ustálil dĺžku práceneschopnosti na 98 dní,

čím je evidentný rozpor v záveroch znaleckých posudkov, pokiaľ ide o adekvátnosť dĺžky

práceneschopnosti u poškodeného. V dôsledku toho podľa sťažovateľa existujú aj dôvodné

pochybnosti vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku v bode 2 rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ následne poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva

na obhajobu (napr. , , , , pozn.).

Sťažovateľ je toho názoru, že pribratím znaleckého ústavu do konania by došlo

k ustáleniu právnej kvalifikácie v bode 2 rozsudku okresného súdu, ktorá je podľa neho

neistá a ktorej ustálenie je nevyhnutné na uplatnenie práva obvineného na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a aby bol odsúdený len za to, čo spáchal,

vrátane posúdenia následkov jeho konania.

Podľa sťažovateľa záver okresného súdu, že „znalec z odboru zdravotníctvo

a farmácia, odvetvie chirurgia , ktorý bol pribratý v prípravnom

konaní vyšetrovateľom a znalec z toho istého odboru a odvetvia ,

ktorého požiadal o vypracovanie znaleckého posudku, dospeli k podstate k zhodným

záverom okrem skutočnosti týkajúcich sa následku - ťažkej alebo inej ujmy na zdraví, kde

uvádza, že zistenia sú naddimenzované

a podľa jeho záverov sa jedná o ľahký úraz, kde poškodený mohol byť práceschopný už dňa

12.12.2012. Vzhľadom na uvedené súd pribral znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,

odvetvie traumatológia , ktorý podľa názoru súdu má

zodpovedajúcu kvalifikáciu na zodpovedanie a posúdenie vyššie uvedenej problematiky.“

a rovnako aj záver krajského súdu, podľa ktorého „k týmto záverom o vine odvolací súd

poukazuje na znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia

traumatológie, profesora ... Ak preto po predchádzajúcich

nedostatočných, z pohľadu súdu prvého stupňa záverov lekára a znalcov

, súd prvého stupňa sa podujal pribrať do konania profesora

z daného odboru a tento sa oboznámil s predmetnými lekárskymi správami a posudkami

a k nim zaujal stanovisko, postupoval tak v súlade so zákonom ako to vyplýva z ust. § 146

veta druhá . Z tohto pohľadu ani odvolací súd nemal pochybnosti

o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa jednak v časti zisteného priestrelu

lopatky i v časti adekvátnosti dĺžky liečenia.“, sú založené na porušení jeho práva

na obhajobu, pretože ak boli v znaleckých posudkoch znalcov

rozpory, mal byť do konania pribratý znalecký ústav, a nie ďalší znalec.

Podľa neho okresný súd aj krajský súd zvolili vo vzťahu k vyhodnoteniu znaleckých

posudkov formalistický prístup. Ich závery týkajúce sa trvania práceneschopnosti

poškodeného zakladajúcej ťažkú ujmu na zdraví, ako aj právnej kvalifikácie skutku v bode

2 rozsudku okresného súdu sú podľa sťažovateľa z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné.

Porušenie práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru

s spojení s sťažovateľ zakladá na tom, že v predmetnom konaní vo výroku

o vine v bode 2 rozsudku okresného súdu nebola aplikovaná relevantná právna norma, čím

bol nesprávne ustálený skutkový stav. Podľa neho len pribratím znaleckého ústavu by došlo

k odstráneniu rozporov v znaleckých posudkoch.

Už uvedené porušenie základných práv podľa a práva podľa dohovoru

zakladá na tom, že v predmetnom konaní bola nesprávne posúdená otázka náhrady škody,

a tiež na nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí.

Podľa sťažovateľa je výrok o náhrade škody rozsudku okresného súdu založený

na nesprávnom právnom posúdení veci. Zastáva názor, že Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) ako poškodený si nemôže uplatňovať náhradu

6

za bolesť, ktorá je osobnou pohľadávkou poškodeného v zmysle § 525 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Súhlasí s tým, že poškodený má podľa právo uplatniť

si náhradu škody, no takéto uplatnenie musí byť podľa neho tiež v súlade s kogentnými

ustanoveniami právneho poriadku Slovenskej republiky, a teda aj s Občianskym

zákonníkom. Zastáva názor, že ministerstvu vnútra nemožno priznať pohľadávku, ktorá

patrí len konkrétnej fyzickej osobe, teda bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia, a preto je výrok o náhrade škody po právnej stránke nesprávny. Podľa

sťažovateľa boli nesprávne aplikované a

a najmä v spojení s a Občianskeho

zákonníka, „keďže druh škody na zdraví sa vzťahuje na konkrétneho poškodeného, ktorá

škoda musí byť vykladaná v súlade s ako zákon obsahujúci

kogentné ustanovenia pre inštitút škody vrátane škody na zdraví, pričom Ministerstvo

vnútra SR nie je poškodeným a nemá nárok vzhľadom na bolestné a sťaženie spoločenského

uplatnenia, a preto bolo porušené sťažovateľa posudzovať zodpovednosť za škodu podľa

relevantnej právnej normy v zmysle SR a to Tr. zák.

a , z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu za bolesť

má len fyzická osoba – poškodený“.

Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutých rozhodnutí sťažovateľ

uvádza, že rozsudok okresného súdu vo svojom odôvodnení neobsahuje žiadne zhodnotenie

jeho úmyslu vo vzťahu k ťažkej ujme na zdraví, je tam len všeobecné odôvodnenie,

že protiprávneho konania sa sťažovateľ dopustil úmyselne, a tento nedostatok nebol podľa

neho napravený ani napadnutým uznesením krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vyslovil, že „rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. -769 z 26. 06. 2014

a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -817 zo dňa 21. 10. 2014 boli

porušené základné práva, a to podľa a 50 ods. 3 SR, SR

a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských

slobôd, sťažovateľa a následne zrušil rozsudok Okresného súdu

Komárno č. k. -769 z 26. 06. 2014 v celom rozsahu a uznesenie Krajského súdu

v Nitre č. k. -817 zo dňa 21. 10. 2014 v celom rozsahu a prikázal Okresnému

súdu v Komárne, aby vec znovu prejednal a rozhodol.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa

je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia

8

sa domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , ).

Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv [čl. 46 ods. 1, čl. 49

a a práv podľa a 3 písm. d) dohovoru] a iba v súvislosti

s tými rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom okresného súdu

a uznesením krajského súdu. Sťažovateľ namieta najmä to, že v konaní okresného súdu

nebolo vyhovené jeho návrhu na pribratie znaleckého ústavu do konania, v dôsledku čoho

podľa neho došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a ustáleniu skutkového stavu

vo vzťahu k výroku o vine v bode 2 rozsudku okresného súdu, pričom tento rozpor nezhojil

ani krajský súd v rámci konania o odvolaní a účinkom sa minulo aj podanie dovolania.

Zároveň sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie otázky týkajúcej sa náhrady škody

a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, opäť vo vzťahu k výroku o vine

v bode 2 rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa úmyslu sťažovateľa spôsobiť ťažkú

ujmu na zdraví poškodenému a naň nadväzujúceho uznesenia krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

v prípade svedkov proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa

a práv podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ). Právomoc

ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(, ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne

predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

10

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania, týmto

je vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti

napadnutému rozsudku okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa

a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie), avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu

dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje možnosť podania dovolania k rozhodnutiu

všeobecného súdu ako celku). V takom prípade nemožno sťažnosť smerujúcu proti

právoplatnému rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 10. augusta

2015 o odmietnutí dovolania bolo sťažovateľovi doručené 8. septembra 2015, sťažnosť

ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu 29. septembra 2015, doručená mu bola

2. októbra 2015. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu

krajského súdu v lehote podľa .

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené zaoberal posúdením, či sťažovateľ mal

proti napadnutému rozhodnutiu súdu druhého stupňa k dispozícii účinný opravný

prostriedok, teda či mohol predložiť svoje námietky proti uzneseniu krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rámci dovolacieho konania. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na to, že v konaní o sťažnosti je viazaný princípom subsidiarity

a neprináleží mu vyjadrovať sa k tým námietkam, ktorých súdny prieskum patrí do

rozhodovacej kompetencie funkčne príslušného všeobecného súdu v rámci mimoriadneho

opravného konania. Iný prístup by popieral zmysel a účel mimoriadneho opravného

konania, ako aj princípov, na ktorých je budovaný systém súdnej ochrany základných práv

a slobôd, a znamenal by atrahovanie si právomoci, ktorá pri rešpektovaní princípov súdnej

ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu súdu (napr. ).

Z priloženej kópie uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ podal

dovolanie z dôvodu podľa a .

Podľa a dovolanie možno podať, ak c)

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, i) rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ odôvodnil svoje dovolanie námietkami, ktoré sú totožné s jeho argumentáciou

v podanej sťažnosti, okrem námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudku okresného

súdu a uznesenia krajského súdu z dôvodu, že rozsudok okresného súdu neobsahuje žiadne

zhodnotenie úmyslu sťažovateľa vo vzťahu k ťažkej ujme na zdraví, a tento nedostatok

12

nebol podľa sťažovateľa napravený ani napadnutým uznesením krajského súdu. Vo vzťahu

k tejto námietke ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

nevyplýva, že by sťažovateľ túto námietku vzniesol v rámci odvolacieho konania, a preto

ústavný súd nevidí dôvod, prečo by mal krajský súd v tejto súvislosti niečo naprávať.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal na ochranu svojich

práv proti napadnutému uzneseniu krajského súdu k dispozícii účinný opravný prostriedok –

dovolanie, ktoré aj využil, avšak najvyšší súd ho uznesením sp. zn.

z 10. augusta 2015 odmietol. Keďže námietky uplatnené sťažovateľom v dovolaní

posudzoval najvyšší súd, avšak ho odmietol, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa je v tejto časti neprípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, neprichádzalo

už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016