Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 37/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., B., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práv podľa a 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. apríla

2012 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na kvalifikovanú právnu

pomoc a obhajobu podľa , resp. podľa dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. apríla

2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným v bode 2 obžaloby (v bode 1

obžaloby bol uznaný vinným iba spoluobžalovaný sťažovateľa) z pokračovacieho trestného

činu podielnictva podľa § 20 a § 231 ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) formou spolupáchateľstva na skutkovom základe v tomto rozsudku

uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorý mu bol

podľa a podmienečne odložený s uložením probačného

dohľadu a s určením skúšobnej doby v trvaní štyroch rokov. Zároveň bol sťažovateľovi

uložený podľa peňažný trest vo výške 300 eur a pre prípad,

že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, stanovil okresný súd podľa

náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka.

3. Prokurátor podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine a treste,

odvolanie v neprospech oboch obžalovaných. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 3. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) a e) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil.

Rozhodujúc vo veci podľa krajský súd uznal oboch

obžalovaných, teda sťažovateľa i spoluobžalovaného, za vinných z trestného činu

podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 231 ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) Trestného

zákona na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo sťažovateľovi podľa

, , a

uložil trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov s tým, že na výkon tohto trestu

ho zaradil podľa do ústavu na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 3. novembra 2009.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu prostredníctvom svojho obhajcu

dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,

že ho podľa odmietol.

5. Podľa tvrdení sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočne

nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými v dovolaní, svojvoľne ho odmietol bez

bližšieho adekvátneho zdôvodnenia, v dôsledku čoho sťažovateľ hodnotí uznesenie

najvyššieho súdu ako arbitrárne a nezákonné, porušujúce jeho označené základné práva.

Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci boli splnené zákonom určené dovolacie dôvody,

a preto „malo prebehnúť konanie po ktorom, resp. s ktorého malo vzísť rozhodnutie, ktoré

by bolo riadne odôvodnené po možnosti prezentovať svoju vec, alebo ju hájiť pred súdom

a jeho odôvodnenie by nebolo v rozpore s princípmi právnej logiky“. V ďalšej časti

sťažnosti sťažovateľ na podporu svojich tvrdení pomerne rozsiahlo interpretuje označené

základné práva, predovšetkým právo na súdnu ochranu garantované ,

avšak ďalšie dôvody, v ktorých badá arbitrárnosť napadnutého uznesenia, už neuvádza.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vec vrátil na nové konanie

a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu

alebo, pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v jeho veci.

Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku, na základe ktorých je dovolanie prípustné, ak zásadným spôsobom bolo porušené

právo na obhajobu [písm. c)] alebo ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť [písm. i]. Z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu podľa argumentoval tým,

že ho odvolací súd v rozpore s ustanovením uznal

vinným aj z čiastkového útoku v bode 1. rozsudku okresného súdu, z ktorého bol súdom

prvého stupňa oslobodený. Tento záver vyvodzoval sťažovateľ z toho, že okresný súd

z tohto čiastkového útoku uznal za vinného len spoluobžalovaného, hoci obžaloba

im ho kládla za vinu obom. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) sťažovateľ uviedol, že na verejnom zasadnutí konanom

na odvolacom súde 3. novembra 2009, na ktorom bol vyhlásený dovolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu, sa nemal možnosť k čiastkovému útoku v bode 1. rozsudku

okresného súdu vyjadriť, a teda plne uplatňovať svoje právo na obhajobu.

13. Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

podmienky podľa .

14. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania podľa § 382

písm. c) takto: «Pokiaľ ide o dovolací dôvod vymedzený v

písm. i/ , ktorý obvinený... v dovolaní uplatnil ako prvý v poradí, je nutné uviesť,

že toto ustanovenie je možné aplikovať, pokiaľ rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré

vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyplýva to z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/

, z ktorého je evidentné, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové

zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže

ani meniť ani dopĺňať. ...

Právnym posúdením skutku (právnou kvalifikáciou skutku) sa v trestnom konaní

rozumie činnosť súdu, pri ktorej súd zistený skutkový stav podraďuje (subsumuje)

pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . V rámci

dovolacieho dôvodu podľa preto možno právne relevantne

namietať len to, že skutok, ako bol v pôvodnom konaní súdmi zistený, bol nesprávne právne

kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin než ten,

z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Popri týchto právnych chybách, ktoré sa týkajú

právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie, čím

sa rozumie nesprávne zhodnotenie otázky nespočívajúcej priamo v právnej kvalifikácii

skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska

hmotného práva.

Podľa odvolací súd nemôže sám a/ uznať obžalovaného

za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený, b/ uznať

obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom

rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

Obvinený... v rámci dovolacieho dôvodu podľa namietal

porušenie ustanovenia tvrdiac, že ho odvolací súd v rozpore s týmto

„hmotnoprávnym“ ustanovením uznal za vinného aj z čiastkového útoku vymedzeného

pod bodom 1/ rozsudku okresného súdu, hoci súd prvého stupňa ho spod tohto čiastkového

útoku oslobodil.

Obvinený... síce v dovolaní označil citované ustanovenie

za hmotnoprávne, je ale evidentné, že ide o ustanovenie procesného charakteru, upravujúce

významnú zásadu trestného konania, konkrétne zásadu zákazu zmeny k horšiemu (zákaz

reformationis in peius).

Vyššie uvedené ustanovenie sa ale nijako nedotýka právneho

posúdenia zisteného skutkového stavu, resp. posúdenia skutku z hľadiska noriem hmotného

práva. S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že námietka

porušenia obsahovo nenapĺňa obvineným ... uplatnený dovolací dôvod

podľa , inak povedané, s touto námietkou obvinený ... stojí

celkom zjavne mimo uvedeného dovolacieho dôvodu.

K dovolaciemu dôvodu podľa ods. l písm. i/ Najvyšší súd Slovenskej

republiky pre úplnosť konštatuje, že právna kvalifikácia skutku odvolacím súdom

ako pokračovacieho zločinu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231

ods. písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zodpovedá stavu veci a zákonu.

Za zmienku v súvislosti s právnou kvalifikáciou stojí fakt, že teoreticky aj prípadné

oslobodenie obvineného... z čiastkového útoku pod bodom 1/ výroku rozsudku okresného

súdu by na postavenie obvineného z hľadiska právnej kvalifikácie nemalo zásadný

vplyv, keďže právna kvalifikácia skutku ako pokračovacieho zločinu podielnictva

v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

by vzhľadom na výšku spôsobnej škody (značná škoda - pozn. súdu), zostala nezmenená.

Navyše tu treba zdôrazniť, že proti rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2009, ktorým bol

obvinený... uznaný v bode 2/ výroku za vinného z pokračovacieho zločinu podielnictva

v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,

odvolanie nepodal ani obvinený... ani jeho obhajca. ...

K dovolaciemu dôvodu podľa Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvádza, že konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení

upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z týchto čiastkových práv, pokiaľ sa to zásadným

spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá

dovolací dôvod podľa ...

K námietkam obvineného..., ktoré v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371

ods. 1 písm. c/ uplatnil, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že z obsahu

zápisnice o verejnom zasadnutí (v spise na č. l. 2278), ktoré sa konalo na Krajskom súde

v Banskej Bystrici 3. novembra 2009 vyplýva jednak to, že obvinený..., ako aj jeho

obhajca ..., boli na verejnom zasadnutí osobne prítomní a tiež to, že sa v konečných

návrhoch okrem iného vyjadrili aj k čiastkovému útoku pod bodom 1/ rozsudku okresného

súdu.

Zo spisového materiálu vyplýva i to, že písomné odôvodnenie odvolania prokurátora

proti rozsudku okresného súdu (podané v neprospech obvineného...) bolo obvinenému...

i jeho obhajcovi včas doručené, no právo vyjadriť sa k nemu v zmysle ustanovenia § 314

ani jeden z nich nevyužil.

Nakoniec z obsahu spisu vyplýva i to, že vo vzťahu k tomuto čiastkovému útoku

obvinený... jednak sám, ako i prostredníctvom svojho obhajcu, realizoval svoje obhajobné

práva v plnom rozsahu už od momentu vznesenia obvinenia. Dovolací súd vzhľadom

na vyššie uvedené konštatuje, že nezistil ani porušenie čiastkových obhajovacích práv

obvineného... (ako právo byť prítomný na úkonoch trestného konania, právo predkladať

návrhy a žiadosti, opravné prostriedky, klásť otázky svedkom, znalcom, právo vyjadriť

sa atď.), už vôbec nie ich porušenie zásadným spôsobom.

K namietanému porušeniu ustanovenia dovolací súd

uvádza, že dôvodom nového prejednania a rozhodnutia pred súdom prvého stupňa

v prípadoch uvedených v je potreba zabezpečiť obvinenému dostatočné

právo na obhajobu vrátane práva na odvolanie, keďže do úvahy prichádza nové

rozhodnutie vo veci, ktoré je pre obžalovaného podstatne menej priaznivé, než pôvodný

rozsudok.

V posudzovanom prípade z formálneho hľadiska odvolací súd skutočne pochybil,

keď obvineného... sám uznal rozsudkom za vinného aj z čiastkového útoku pod bodom

1/ rozsudku okresného súdu. Pochybil aj súd prvého stupňa, keď vo vzťahu k obvinenému...

o tomto čiastkovom útoku meritórne nerozhodol, iba ho vypustil.

Odvolací súd mal po správnosti za daného stavu napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušiť a vec mu vrátiť, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odvolací súd naznačeným spôsobom nepostupoval, v dôsledku čoho porušil právo

obvineného... na obhajobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyššie v texte zdôvodnil, že nie každé porušenie

práva na obhajobu je spôsobilým dovolacím dôvodom podľa ,

ale že ním je len jeho porušenie zásadným spôsobom.

Dovolací súd preto skúmal, či uvedený spôsob porušenia práva obvineného

na obhajobu možno označiť za zásadný, pričom dospel k záveru, že v danom prípade

sa o porušenie práva na obhajobu zásadný spôsobom nejedná, a to z nasledovných

dôvodov.

Za prvé preto, lebo odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do viny i trestu

podal iba prokurátor, a to v neprospech oboch obvinených, takže v novom konaní by mohlo

dôjsť k zmene rozhodnutia v neprospech oboch obvinených.

Za druhé preto, lebo súd prvého stupňa by bol aj tak právnym názorom odvolacieho

súdu, ktorý by vyslovil vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, viazaný.

Podstatné je tiež to, čo už bolo vyššie v inej súvislosti spomenuté, že uznaním

obvineného... za vinného aj z tohto čiastkového útoku sa právna kvalifikácia trestného činu

ako pokračovacieho zločinu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231

ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., vzhľadom na výšku spôsobnej škody (naďalej

zostala značná - pozn. súdu), oproti rozsudku okresného súdu, nezmenila.

Bez významu nie je ani skutočnosť, že obžaloba obom obvineným pôvodne kládla

za vinu dva zločiny (z nich najprísnejšie trestným bol zločin krádeže podľa § 212 ods. 4

Tr. zák., za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody v rozpätí 3 (tri) až 10 (desať)

rokov), ktoré mali spáchať spoločným konaním a viacerými skutkami.

Do úvahy tak prichádzalo uloženie úhrnného trestu s použitím asperačnej zásady

podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., v rámci ktorej obom obvineným hrozili podstatne prísnejšie

tresty odňatia slobody (v rozpätí od 8 (osem) rokov a 2 (dvoch) mesiacov až do 13 (trinásť)

rokov a 4 (štyroch) mesiacov).»

15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

16. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým

zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. Okolnosť,

že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd.

Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd

k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie garantované a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie

všetkým návrhom účastníka konania (napr. , ).

17. Ústavný súd nezistil ani žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie

práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu podľa a podľa

ods. 3 písm. c) dohovoru. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv

obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech

obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná

osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3

dohovoru, ktorého porušenie síce sťažovateľ namietal len v písm. c), vyplýva, ktoré

konkrétne práva je potrebné zahrnúť pod právo na obhajobu; každý, kto je obvinený

z trestného činu, má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti

nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne

alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú,

ďalej vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a mať

bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto

jazykom nehovorí. Sťažovateľ v sťažnosti dôvodí, že k porušeniu jeho základného práva

na obhajobu došlo predovšetkým odmietnutím ním podaného dovolania, pričom právo

na prerokovanie a rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku považoval za súčasť

práva na obhajobu v materiálnom ponímaní. Sťažovateľ však nenamietal, že by nebol

oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia, že by nemal obhajcu, prípadne že by mu

nebolo umožnené obhajovať sa samému a podobne. Jediná námietka sťažovateľa vo vzťahu

k porušeniu práva na obhajobu smerovala k nemožnosti vyjadriť sa na verejnom zasadnutí

konanom na odvolacom súde 3. novembra 2009 k čiastkovému útoku v bode 1. rozsudku

okresného súdu. Ako však už najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil,

sťažovateľ mal nielen možnosť (či už v prípavnom konaní alebo uplatnením práva podať

vyjadrenie k odvolaniu prokurátora), ale aj reálne využil svoje právo na obhajobu

prostredníctvom ním zvoleného obhajcu, a to v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí

pred krajským súdom. Berúc na zreteľ obsah a podstatu práva na obhajobu z obsahu

sťažovateľom pripojeného dovolania a ani z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu

nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že konajúce všeobecné súdy

porušili niektoré z čiastkových práv napĺňajúcich právo obvineného na obhajobu. Ústavný

súd s prihliadnutím na uvedené nepovažuje právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

v odvolacom konaní nebolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu,

pokiaľ pochybenie odvolacieho súdu nevyvolalo odlišné rozhodnutie vo veci samej,

ako popierajúci obsah základného práva na obhajobu podľa , resp. práva

podľa dohovoru. Účelom základného práva zaručeného ,

resp. podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu

zo spáchania trestného činu (), nie dosiahnutie želaného výsledku stranou

obhajoby.

18. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že „... ako strane mi

nebolo doručené vyjadrenie sa k dovolaniu všetkých dotknutých strán tak, ako moje podanie

doručené stranám na vyjadrenie sa. To znamená, že som nemal možnosť replikovať na tieto

vyjadrenia (zákl. zásady: rovnosť zbraní/rovnosť pred zákonom/právo na obhajobu/záruky

kontradiktórnosti), a tu neobstojí prípadné tvrdenie, že dovolanie som podával ja, lebo pro

futuro mám a musím mať vždy právo oponovať vis-a-vis.“.

Ústavný súd konštatuje, že ani táto argumentácia nie je spôsobilá vyvolať

pochybnosť o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia, prípadne konania, ktoré mu

predchádzalo, už len z toho dôvodu, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať

do roviny „absolútna“, t. j. konajúci súd nemá za povinnosť zasielať stranám každé

vyjadrenie strán. Ak by sme pripustili opačný výklad, teda stanovili povinnosť súdu

oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho relevanciu, ad absurdum

by mohlo dôjsť k nekonečnému reťazovitému zasielaniu vzájomných stanovísk či vyjadrení.

Konajúci súd musí vychádzať aj z iného a dohovorom garantovaného princípu

hospodárnosti a rýchlosti konania. Navyše, v sťažovateľovej veci je nepochybne podstatnou

i tá skutočnosť, že najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania rozhodol v súlade § 382

písm. c) o jeho odmietnutí pre nesplnenie dovolacích dôvodov podľa

, z čoho vyplýva, že najvyšší súd v takomto prípade nemá také

procesné povinnosti v súvislosti s preskúmaním zákonnosti a odôvodnenosti výrokov

napádaného rozhodnutia, ako aj správnosti postupu konania, ktorý mu predchádzal, k akým

by bol viazaný, ak by bolo dovolanie podané dôvodne.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné

ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu

ide zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti,

ako aj z jej odôvodnenia a príloh.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013