Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 37/2013
PDF · 213.9 KB
No categories available
I. ÚS 37/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., B., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 2/2012 z 26. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. apríla
2012 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na kvalifikovanú právnu
pomoc a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Tdo 2/2012 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 2/2007 z 8. apríla
2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným v bode 2 obžaloby (v bode 1
obžaloby bol uznaný vinným iba spoluobžalovaný sťažovateľa) z pokračovacieho trestného
činu podielnictva podľa § 20 a § 231 ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva na skutkovom základe v tomto rozsudku
uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorý mu bol
podľa § 51 ods. 1 a 2 Trestného zákona podmienečne odložený s uložením probačného
dohľadu a s určením skúšobnej doby v trvaní štyroch rokov. Zároveň bol sťažovateľovi
uložený podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona peňažný trest vo výške 300 eur a pre prípad,
že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, stanovil okresný súd podľa
§ 57 ods. 3 Trestného zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka.
3. Prokurátor podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine a treste,
odvolanie v neprospech oboch obžalovaných. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 To 181/09 z 3. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) a e) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil.
Rozhodujúc vo veci podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd uznal oboch
obžalovaných, teda sťažovateľa i spoluobžalovaného, za vinných z trestného činu
podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 231 ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) Trestného
zákona na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo sťažovateľovi podľa
§ 231 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m), § 38 ods. 4 a § 49 ods. 2 Trestného zákona
uložil trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov s tým, že na výkon tohto trestu
ho zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 3. novembra 2009.
4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu prostredníctvom svojho obhajcu
dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného
poriadku. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,
že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
5. Podľa tvrdení sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočne
nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými v dovolaní, svojvoľne ho odmietol bez
bližšieho adekvátneho zdôvodnenia, v dôsledku čoho sťažovateľ hodnotí uznesenie
najvyššieho súdu ako arbitrárne a nezákonné, porušujúce jeho označené základné práva.
Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci boli splnené zákonom určené dovolacie dôvody,
a preto „malo prebehnúť konanie po ktorom, resp. s ktorého malo vzísť rozhodnutie, ktoré
by bolo riadne odôvodnené po možnosti prezentovať svoju vec, alebo ju hájiť pred súdom
a jeho odôvodnenie by nebolo v rozpore s princípmi právnej logiky“. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľ na podporu svojich tvrdení pomerne rozsiahlo interpretuje označené
základné práva, predovšetkým právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy,
avšak ďalšie dôvody, v ktorých badá arbitrárnosť napadnutého uznesenia, už neuvádza.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Tdo 2/2012, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vec vrátil na nové konanie
a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu
alebo, pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol
bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v jeho veci.
Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného
poriadku, na základe ktorých je dovolanie prípustné, ak zásadným spôsobom bolo porušené
právo na obhajobu [písm. c)] alebo ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť [písm. i]. Z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku argumentoval tým,
že ho odvolací súd v rozpore s ustanovením § 322 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku uznal
vinným aj z čiastkového útoku v bode 1. rozsudku okresného súdu, z ktorého bol súdom
prvého stupňa oslobodený. Tento záver vyvodzoval sťažovateľ z toho, že okresný súd
z tohto čiastkového útoku uznal za vinného len spoluobžalovaného, hoci obžaloba
im ho kládla za vinu obom. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ uviedol, že na verejnom zasadnutí konanom
na odvolacom súde 3. novembra 2009, na ktorom bol vyhlásený dovolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu, sa nemal možnosť k čiastkovému útoku v bode 1. rozsudku
okresného súdu vyjadriť, a teda plne uplatňovať svoje právo na obhajobu.
13. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
podmienky podľa § 371 Trestného poriadku.
14. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku takto: «Pokiaľ ide o dovolací dôvod vymedzený v § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., ktorý obvinený... v dovolaní uplatnil ako prvý v poradí, je nutné uviesť,
že toto ustanovenie je možné aplikovať, pokiaľ rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré
vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyplýva to z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por., z ktorého je evidentné, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové
zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže
ani meniť ani dopĺňať. ...
Právnym posúdením skutku (právnou kvalifikáciou skutku) sa v trestnom konaní
rozumie činnosť súdu, pri ktorej súd zistený skutkový stav podraďuje (subsumuje)
pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. V rámci
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. preto možno právne relevantne
namietať len to, že skutok, ako bol v pôvodnom konaní súdmi zistený, bol nesprávne právne
kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin než ten,
z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Popri týchto právnych chybách, ktoré sa týkajú
právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie, čím
sa rozumie nesprávne zhodnotenie otázky nespočívajúcej priamo v právnej kvalifikácii
skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska
hmotného práva.
Podľa § 322 ods. 4 Tr. por. odvolací súd nemôže sám a/ uznať obžalovaného
za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený, b/ uznať
obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom
rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.
Obvinený... v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal
porušenie ustanovenia § 322 ods. 4 Tr. por. tvrdiac, že ho odvolací súd v rozpore s týmto
„hmotnoprávnym“ ustanovením uznal za vinného aj z čiastkového útoku vymedzeného
pod bodom 1/ rozsudku okresného súdu, hoci súd prvého stupňa ho spod tohto čiastkového
útoku oslobodil.
Obvinený... síce v dovolaní označil citované ustanovenie Trestného poriadku
za hmotnoprávne, je ale evidentné, že ide o ustanovenie procesného charakteru, upravujúce
významnú zásadu trestného konania, konkrétne zásadu zákazu zmeny k horšiemu (zákaz
reformationis in peius).
Vyššie uvedené ustanovenie Trestného poriadku sa ale nijako nedotýka právneho
posúdenia zisteného skutkového stavu, resp. posúdenia skutku z hľadiska noriem hmotného
práva. S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že námietka
porušenia § 322 ods. 4 Tr. por. obsahovo nenapĺňa obvineným ... uplatnený dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., inak povedané, s touto námietkou obvinený ... stojí
celkom zjavne mimo uvedeného dovolacieho dôvodu.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej
republiky pre úplnosť konštatuje, že právna kvalifikácia skutku odvolacím súdom
ako pokračovacieho zločinu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231
ods. písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zodpovedá stavu veci a zákonu.
Za zmienku v súvislosti s právnou kvalifikáciou stojí fakt, že teoreticky aj prípadné
oslobodenie obvineného... z čiastkového útoku pod bodom 1/ výroku rozsudku okresného
súdu by na postavenie obvineného z hľadiska právnej kvalifikácie nemalo zásadný
vplyv, keďže právna kvalifikácia skutku ako pokračovacieho zločinu podielnictva
v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
by vzhľadom na výšku spôsobnej škody (značná škoda - pozn. súdu), zostala nezmenená.
Navyše tu treba zdôrazniť, že proti rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2009, ktorým bol
obvinený... uznaný v bode 2/ výroku za vinného z pokračovacieho zločinu podielnictva
v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,
odvolanie nepodal ani obvinený... ani jeho obhajca. ...
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle citovaného
dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní
a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách
trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z týchto čiastkových práv, pokiaľ sa to zásadným
spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ...
K námietkam obvineného..., ktoré v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. uplatnil, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že z obsahu
zápisnice o verejnom zasadnutí (v spise na č. l. 2278), ktoré sa konalo na Krajskom súde
v Banskej Bystrici 3. novembra 2009 vyplýva jednak to, že obvinený..., ako aj jeho
obhajca ..., boli na verejnom zasadnutí osobne prítomní a tiež to, že sa v konečných
návrhoch okrem iného vyjadrili aj k čiastkovému útoku pod bodom 1/ rozsudku okresného
súdu.
Zo spisového materiálu vyplýva i to, že písomné odôvodnenie odvolania prokurátora
proti rozsudku okresného súdu (podané v neprospech obvineného...) bolo obvinenému...
i jeho obhajcovi včas doručené, no právo vyjadriť sa k nemu v zmysle ustanovenia § 314
Tr. por. ani jeden z nich nevyužil.
Nakoniec z obsahu spisu vyplýva i to, že vo vzťahu k tomuto čiastkovému útoku
obvinený... jednak sám, ako i prostredníctvom svojho obhajcu, realizoval svoje obhajobné
práva v plnom rozsahu už od momentu vznesenia obvinenia. Dovolací súd vzhľadom
na vyššie uvedené konštatuje, že nezistil ani porušenie čiastkových obhajovacích práv
obvineného... (ako právo byť prítomný na úkonoch trestného konania, právo predkladať
návrhy a žiadosti, opravné prostriedky, klásť otázky svedkom, znalcom, právo vyjadriť
sa atď.), už vôbec nie ich porušenie zásadným spôsobom.
K namietanému porušeniu ustanovenia § 322 ods. 4 písm. a/ Tr. por. dovolací súd
uvádza, že dôvodom nového prejednania a rozhodnutia pred súdom prvého stupňa
v prípadoch uvedených v § 322 ods. 4 Tr. por. je potreba zabezpečiť obvinenému dostatočné
právo na obhajobu vrátane práva na odvolanie, keďže do úvahy prichádza nové
rozhodnutie vo veci, ktoré je pre obžalovaného podstatne menej priaznivé, než pôvodný
rozsudok.
V posudzovanom prípade z formálneho hľadiska odvolací súd skutočne pochybil,
keď obvineného... sám uznal rozsudkom za vinného aj z čiastkového útoku pod bodom
1/ rozsudku okresného súdu. Pochybil aj súd prvého stupňa, keď vo vzťahu k obvinenému...
o tomto čiastkovom útoku meritórne nerozhodol, iba ho vypustil.
Odvolací súd mal po správnosti za daného stavu napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec mu vrátiť, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Odvolací súd naznačeným spôsobom nepostupoval, v dôsledku čoho porušil právo
obvineného... na obhajobu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyššie v texte zdôvodnil, že nie každé porušenie
práva na obhajobu je spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.,
ale že ním je len jeho porušenie zásadným spôsobom.
Dovolací súd preto skúmal, či uvedený spôsob porušenia práva obvineného
na obhajobu možno označiť za zásadný, pričom dospel k záveru, že v danom prípade
sa o porušenie práva na obhajobu zásadný spôsobom nejedná, a to z nasledovných
dôvodov.
Za prvé preto, lebo odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do viny i trestu
podal iba prokurátor, a to v neprospech oboch obvinených, takže v novom konaní by mohlo
dôjsť k zmene rozhodnutia v neprospech oboch obvinených.
Za druhé preto, lebo súd prvého stupňa by bol aj tak právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorý by vyslovil vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, viazaný.
Podstatné je tiež to, čo už bolo vyššie v inej súvislosti spomenuté, že uznaním
obvineného... za vinného aj z tohto čiastkového útoku sa právna kvalifikácia trestného činu
ako pokračovacieho zločinu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231
ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., vzhľadom na výšku spôsobnej škody (naďalej
zostala značná - pozn. súdu), oproti rozsudku okresného súdu, nezmenila.
Bez významu nie je ani skutočnosť, že obžaloba obom obvineným pôvodne kládla
za vinu dva zločiny (z nich najprísnejšie trestným bol zločin krádeže podľa § 212 ods. 4
Tr. zák., za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody v rozpätí 3 (tri) až 10 (desať)
rokov), ktoré mali spáchať spoločným konaním a viacerými skutkami.
Do úvahy tak prichádzalo uloženie úhrnného trestu s použitím asperačnej zásady
podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., v rámci ktorej obom obvineným hrozili podstatne prísnejšie
tresty odňatia slobody (v rozpätí od 8 (osem) rokov a 2 (dvoch) mesiacov až do 13 (trinásť)
rokov a 4 (štyroch) mesiacov).»
15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým
konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
16. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým
zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje
za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. Okolnosť,
že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd.
Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd
k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie
všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
17. Ústavný súd nezistil ani žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie
práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6
ods. 3 písm. c) dohovoru. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv
obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech
obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná
osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3
dohovoru, ktorého porušenie síce sťažovateľ namietal len v písm. c), vyplýva, ktoré
konkrétne práva je potrebné zahrnúť pod právo na obhajobu; každý, kto je obvinený
z trestného činu, má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti
nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne
alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú,
ďalej vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a mať
bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto
jazykom nehovorí. Sťažovateľ v sťažnosti dôvodí, že k porušeniu jeho základného práva
na obhajobu došlo predovšetkým odmietnutím ním podaného dovolania, pričom právo
na prerokovanie a rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku považoval za súčasť
práva na obhajobu v materiálnom ponímaní. Sťažovateľ však nenamietal, že by nebol
oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia, že by nemal obhajcu, prípadne že by mu
nebolo umožnené obhajovať sa samému a podobne. Jediná námietka sťažovateľa vo vzťahu
k porušeniu práva na obhajobu smerovala k nemožnosti vyjadriť sa na verejnom zasadnutí
konanom na odvolacom súde 3. novembra 2009 k čiastkovému útoku v bode 1. rozsudku
okresného súdu. Ako však už najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil,
sťažovateľ mal nielen možnosť (či už v prípavnom konaní alebo uplatnením práva podať
vyjadrenie k odvolaniu prokurátora), ale aj reálne využil svoje právo na obhajobu
prostredníctvom ním zvoleného obhajcu, a to v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí
pred krajským súdom. Berúc na zreteľ obsah a podstatu práva na obhajobu z obsahu
sťažovateľom pripojeného dovolania a ani z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu
nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že konajúce všeobecné súdy
porušili niektoré z čiastkových práv napĺňajúcich právo obvineného na obhajobu. Ústavný
súd s prihliadnutím na uvedené nepovažuje právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
v odvolacom konaní nebolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu,
pokiaľ pochybenie odvolacieho súdu nevyvolalo odlišné rozhodnutie vo veci samej,
ako popierajúci obsah základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu
zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96), nie dosiahnutie želaného výsledku stranou
obhajoby.
18. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že „... ako strane mi
nebolo doručené vyjadrenie sa k dovolaniu všetkých dotknutých strán tak, ako moje podanie
doručené stranám na vyjadrenie sa. To znamená, že som nemal možnosť replikovať na tieto
vyjadrenia (zákl. zásady: rovnosť zbraní/rovnosť pred zákonom/právo na obhajobu/záruky
kontradiktórnosti), a tu neobstojí prípadné tvrdenie, že dovolanie som podával ja, lebo pro
futuro mám a musím mať vždy právo oponovať vis-a-vis.“.
Ústavný súd konštatuje, že ani táto argumentácia nie je spôsobilá vyvolať
pochybnosť o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia, prípadne konania, ktoré mu
predchádzalo, už len z toho dôvodu, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať
do roviny „absolútna“, t. j. konajúci súd nemá za povinnosť zasielať stranám každé
vyjadrenie strán. Ak by sme pripustili opačný výklad, teda stanovili povinnosť súdu
oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho relevanciu, ad absurdum
by mohlo dôjsť k nekonečnému reťazovitému zasielaniu vzájomných stanovísk či vyjadrení.
Konajúci súd musí vychádzať aj z iného ústavou a dohovorom garantovaného princípu
hospodárnosti a rýchlosti konania. Navyše, v sťažovateľovej veci je nepochybne podstatnou
i tá skutočnosť, že najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania rozhodol v súlade § 382
písm. c) Trestného poriadku o jeho odmietnutí pre nesplnenie dovolacích dôvodov podľa
§ 371 Trestného poriadku, z čoho vyplýva, že najvyšší súd v takomto prípade nemá také
procesné povinnosti v súvislosti s preskúmaním zákonnosti a odôvodnenosti výrokov
napádaného rozhodnutia, ako aj správnosti postupu konania, ktorý mu predchádzal, k akým
by bol viazaný, ak by bolo dovolanie podané dôvodne.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné
ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu
ide zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti,
ako aj z jej odôvodnenia a príloh.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013