Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 486/2016
PDF · 300.98 KB
No categories available
II. ÚS 486/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Štúrova 13,
Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
vo veci vedenej pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445 a jeho prípisom zo 4. novembra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2015
doručená sťažnosť a 19. januára 2015 návrh na zmenu petitu sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD.,
Štúrova 13, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2
ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445 a jeho prípisom
zo 4. novembra 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že matka sťažovateľa podala
5. septembra 2014 ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister
spravodlivosti“) v prospech sťažovateľa podnet na podanie dovolania
- proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 51/2012 zo 4. septembra
2012, ktorým bola schválená dohoda o uznaní viny a prijatí trestu, a
- proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1 T 59/2010 z 15. januára
2013, ktorým bol odsúdený uznaný za vinného a bolo upustené od uloženia súhrnného trestu
(ďalej len „podnet“).
Nevlastný otec sťažovateľa , , doplnil oba
podnety žiadosťou o pripojenie sa k podanému podnetu z 22. septembra 2014.
Ministerstvo podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 2 T 51/2012 zo 4. septembra 2012, ktorým bola schválená dohoda
o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky a sťažovateľom, prijalo na ďalšie prešetrenie a podnet na podanie dovolania proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1 T 59/2010 z 15. januára 2013 (ďalej len
„rozsudok“) prípisom sp. zn. 42359/2014-61/D/445 zo 4. novembra 2014 (ďalej len
„prípis“) odložilo podľa § 369 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Sťažovateľ vychádza z názoru, že jedinou oprávnenou osobou na podanie dovolania
je minister spravodlivosti „[k]eďže proti rozsudku nebolo oprávnenými osobami (príbuzní
v priamom rade, súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh) podané odvolanie
(riadny opravný prostriedok), jedine Minister spravodlivosti Slovenskej republiky... je
oprávnený podať proti rozsudku dovolanie na základe podnetu na jeho podanie“.
2
Podľa sťažovateľa „ministerstvo malo prijať podnet proti rozsudku a následne
minister mal podať dovolanie, keďže v tomto konkrétnom prípade dôvody na podanie
dovolania splnené sú“.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje na „skutočnosť, že síce podnet
podala matka sťažovateľa, teda jeho príbuzná v priamom rade, k podnetu sa však pripojil,
teda je dôvodné považovať za podávateľa podnetu aj nevlastného otca sťažovateľa
“.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ namieta, že „[n]evlastný otec sťažovateľa ako
podávateľ podnetu nie je príbuzný sťažovateľa v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ,
osvojenec, manžel, druh, ale je osobou, ktorej TP nepriznáva právo na podanie dovolania
a nemožno ho tak považovať za osobu, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372
ods. 1 TP...“.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením jeho práva podľa čl. 13 dohovoru
a práva podľa čl. 2 ods. 1 protokolu uvádza, že „postupom a upovedomením, ktoré
vychádza z nesprávneho právneho výkladu a aplikácie TP, došlo taktiež k porušeniu
ľudského práva sťažovateľa na účinný opravný prostriedok, ktoré mu priznáva, keďže
možnosť/právo využiť dovolanie (podať podnet) je potrebné analogicky pokladať za
opravný prostriedok pre sťažovateľa“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „postupom a rozhodnutím ministerstva, ktorým
odmietlo podnet na podanie dovolania v prospech sťažovateľa, bolo porušené jeho právo na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na účinný opravný prostriedok podľa čl.
13 Dohovoru a právo na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7
k Dohovoru“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ po zmene petitu sťažnosti zo 14. januára
2015 navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd základných slobôd postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445
týkajúcom sa vybavenia podnetov k podaniu dovolania Upovedomením zo dňa 4. 11.2014,
ktorým bol podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo
dňa 15.1.2013, sp. zn. 1T 59/2010 odložený, porušené boli.
2. Upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 4.11.2014
o vybavení podnetov na podanie dovolania, sp. zn. 42359/2014-61/D/445, v časti týkajúcej
sa odloženia podnetu na podanie dovolania ,
a , , proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 15.1.2013, sp. zn. 1T 59/2010, zrušuje a vec v tejto časti vracia Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky má povinnosť vec znova prerokovať a rozhodnúť a je viazané právnym
názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1500,-Eur.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia v sume 284,08- Eur (za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie á 134,- Eur + 2 x režijný paušál á 8,04,- Eur) na účet právneho
zástupcu JUDr. Namira Alyasryho, PhD., advokáta,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinné uhradiť štátu trovy
právneho zastúpenia v sume 284,08- Eur na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej
republiky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
4
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu došlo tým, že ministerstvo prípisom odložilo
podnet na podanie dovolania, ktorý v jeho prospech podali jeho matka
a jeho nevlastný otec . Jeho argumentácia sa odvíja primárne
od rozdielneho názoru na okruh osôb oprávnených podať ministrovi spravodlivosti podnet
na podanie dovolania v prospech obvineného, teda rozdielny výklad § 369 ods. 1 druhej
vety Trestného poriadku oproti výkladu, z ktorého vychádzalo pri posúdení podnetu
ministerstvo.
Ministerstvo svoj postup v podstatnej časti prípisu odôvodňuje takto:
„Podnet proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 1T 59/2010, zo dňa
15.1.2013, právoplatný dňa 18.1.2013, sme v zmysle ust. § 369 ods. 6 Tr. por. odložili.
Podľa § 369 ods. 1 tr. por. dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister
spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva
právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienky dovolania uvedenú
v § 372 ods. 1.
Nakoľko v trestnej veci Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 1T 59/2010, nebol
podaný riadny opravný prostriedok, nie je možné v predmetnej veci podať dovolanie, ani
podnet na jeho podanie ministrovi spravodlivosti.“
Úlohou ústavného súdu nie je podávať výklad zákona, a teda v tomto prípade § 369
ods. 1 Trestného poriadku v časti týkajúcej sa okruhu osôb oprávnených na podanie podnetu
ministrovi spravodlivosti. Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či ministerstvo tým,
že odložilo podnet na podanie dovolania, mohlo zasiahnuť do tých práv sťažovateľa, ktoré
označil v petite svojej sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či odložením
podnetu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a právo na odvolanie v trestných
veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu.
6
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má
právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva,
včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.
Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa
ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je
nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za
účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné, a ich vyčerpanie teda nie
je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08,
III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie
je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného
práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému
na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky.
Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok)
vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo
nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky
na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania
nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana
(napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010,
Sťažovateľovi nevyplývalo z podania podnetu inou osobou žiadne právo (žiadny
právny nárok). S podaním podnetu je spojené právo podávateľa podnetu, aby sa ním
minister spravodlivosti zaoberal, resp. aby ho upovedomil podľa § 369 ods. 6 Trestného
poriadku o tom, že o podnete konať nebude, pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva
právo na jeho podanie.
Podmienky prístupu k súdnej ochrane práv sú limitované aj prostredníctvom určenia
oprávnených osôb na podávanie návrhov a opravných prostriedkov. Osobitná úprava podľa
Trestného poriadku umožňuje v presne určených a v zásade výnimočných prípadoch podať
dovolanie ministrovi spravodlivosti, pričom podmienkou podania dovolania je podnet
oprávnenej osoby. Zákon neupravuje, kto je oprávnenou osobou, ale negatívnym
vymedzením určuje, kto nie je oprávnenou osobou na podanie podnetu, čo však neznamená,
že vychádza z neohraničenej množiny osôb, ako si to vykladá sťažovateľ. Toto ustanovenie
je súčasťou Trestného poriadku, ktorý upravuje okruh subjektov, ktoré majú a vykonávajú
vplyv na priebeh konania a ktorým zákon na uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité
procesné práva alebo ukladá povinnosti. Rozširovanie tohto okruhu smerujúce k obdobe
verejnej žaloby (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať podnet na podanie
dovolania ministrovi spravodlivosti, nemá oporu v právnom poriadku.
Z uvedeného potom vyplýva, že nevlastný otec sťažovateľa nie je osobou
oprávnenou na podanie podnetu ministrovi spravodlivosti, a preto ministerstvo odložením
jeho podnetu nemohlo spôsobiť namietané porušenie sťažovateľom označených práv.
8
Matka sťažovateľa ako príbuzná odsúdeného v priamom rade je síce na rozdiel od
nevlastného otca sťažovateľa osobou oprávnenou podať proti rozsudku riadny opravný
prostriedok (§ 308 ods. 2 Trestného poriadku), ale v prípade ak svoje zákonné právo podať
riadny opravný prostriedok nevyužila, sama sa podľa § 372 Trestného poriadku vylúčila
z okruhu osôb oprávnených podať podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti.
Z tohto dôvodu ministerstvo nemohlo odložením podnetu, t. j. jeho neakceptovaním,
spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľovi. Sťažovateľ mal právo len na to, aby sa
ministerstvo podnetom zaoberalo, náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobe jeho
vybavenia vyrozumelo podávateľa podnetu, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý
nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný.
V nadväznosti na uvedené je potrebné doplniť, že úvaha, či sú splnené zákonné
podmienky na podanie dovolania vrátane posúdenia okruhu oprávnených osôb na podanie
podnetu, patrí do kompetencie ministra spravodlivosti, nie osoby, ktorá podala podnet,
ani osoby, v prospech ktorej bol podnet podaný.
V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru
postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445 a jeho prípisom
ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že z povahy a obsahu práv podľa čl. 13
dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu vyplýva, že o ich porušení by bolo možné uvažovať len
vtedy, ak by ministerstvo namietaným postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 42359/2014
61/D/445 a prípisom porušilo požiadavky vyplývajúce zo základného práva sťažovateľa zaručeného
im čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. len v spojení s porušením tohto základného práva.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením jeho práva podľa čl. 13 dohovoru
a práva podľa čl. 2 ods. 1 protokolu poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ktorá
«vylučuje spomínanú „voľnú“ úvahu ministra spravodlivosti o podaní, resp. nepodaní
dovolania práve v prípade zistenia, že sú splnené zákonné podmienky na podanie
dovolania.» (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/2011 zo 6. marca 2014). „Voľná“
úvaha ministra spravodlivosti je však vylúčená iba v prípade, že podnet mu bol podaný
osobou na jeho podanie oprávnenou. Ako už bolo uvedené, ani nevlastný otec sťažovateľa,
ani matka sťažovateľa nie sú osobami oprávnenými podať ministrovi spravodlivosti podnet
na podanie dovolania v prospech sťažovateľa (napr. II. ÚS 769/2014, IV. ÚS 471/2011).
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti
argumentoval aj nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/2011 zo 6. marca 2014,
v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, stalo sa tak na
základe iných skutkových okolností, a teda nejde o totožnosť sťažnostných dôvodov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom ministerstva, jeho prípisom
a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva
na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016
10