Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 516/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom

Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. mája 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenského republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája 2013

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenského republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) doručeným okresnému súdu 30. januára 2007 domáhal proti

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(odporkyňa v 1. rade), a proti senátu „2Obo“ najvyššieho súdu (odporca v 2. rade) náhrady

nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 2 a 9 zákona o zodpovednosti za škodu.

Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 20. apríla 2005 (ďalej len „rozsudok z 20. apríla 2005“) zverejnil o jeho

osobe nepravdivé tvrdenia, ako aj tvrdenia difamačného charakteru, ktoré «viedli dokonca

k jeho krivému obvineniu z trestného činu krádeže a bez týchto tvrdení by k jeho obvineniu

nikdy nedošlo. Túto okolnosť sťažovateľ súdu preukázal napr. textom odôvodnenia

uznesenia o jeho obvinení podľa dôkazu č.11, kde vyšetrovateľ... napr. tvrdí: „Kontrolu

v pokladničnej knihe nebolo možné vykonať, nakoľko časť účtovníctva

neodovzdal a tá sa nachádzala v priestoroch jeho rodinného domu.“ Okolnosť, že šlo

o obvinenie krivé, sťažovateľ preukázal uznesením o zastavení trestného stíhania podľa

dôkazu č. 12. Týmto uznesením je preukázané, že trestné stíhanie bolo zastavené z toho

2

dôvodu, že v čase vznesenia obvinenia bolo právo začať trestné konanie voči sťažovateľovi

premlčané. K premlčaniu obvinenia sťažovateľa zo dňa 29. 11. 2000 došlo z toho dôvodu,

že obvinenie sa týkalo skutku s dobou premlčania 5 rokov, ktorý sa mal stať dňa 28. 07.

2000. Z dôvodu premlčania však nebolo meritum obvinenia – napriek opakovaným

žiadostiam sťažovateľa nikdy vyšetrené. Len z toho dôvodu môže v tejto okolnosti

i v súčasnosti naďalej Ministerstvo vnútra SR nachádzať dôvod sťažovateľa ohovárať

tvrdením, že trestný čin krádeže sťažovateľ skutočne spáchal a len formálna zákonná

prekážka znemožnila, aby bol sťažovateľ za tento údajný čin i potrestaný.».

Okresný súd napadnutým uznesením č. k. -28 z 18. mája 2009 konanie

voči odporcovi v 2. rade (senát „2Obo“ najvyššieho súdu) zastavil z dôvodu nespôsobilosti

„senátu najvyššieho súdu“ konať za štát. Následne krajský súd odvolanie sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2009 zamietol uznesením sp. zn.

z 30. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 30. júna 2011“).

Uznesením sp. zn. z 30. januára 2012 okresný súd pripustil zmenu

návrhu o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom v tomto znení:

«Slovenská republika je povinná žalobcovi do troch dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku uhradiť 50.454,76 eura... s úrokom 6 % od 20.4.2005 až do

splatenia. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR je povinná

odoslať žalobcovi do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku prehlásenie

nasledovného znenia: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

z 20. 04. 2005 sudcovia senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky... neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv..., keď bez

overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedli nepravdy ohľadom jeho

pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti... Citovaným nezákonným rozsudkom Slovenská

republika umožnila prípravu justičného zločinu voči Týmto

sa Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR za nepravdy zverejnené

citovaným rozsudkom pánovi ospravedlňuje.“...»

3

Okresný súd následne po pripustení zmeny petitu rozsudkom sp. zn.

zo 7. júna 2012 (ďalej len „rozsudok zo 7. júna 2012“) návrh sťažovateľa zamietol.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo na základe odvolania potvrdené ako vecne správne

napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2013. Sťažovateľ

argumentuje, že krajský súd poprel jeho právo na „prejednanie... návrhu na ochranu

osobnosti a nepreskúmateľne prehlásil, že... náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len

podľa Odvolací súd nepreskúmateľne toto právne tvrdenie doložil

citáciou a tvrdil, že možno použiť

len vtedy, ak neustanovuje inak. Nepreskúmateľnosť

citovaného dôvodenia spočíva v tom, že ani ochranu

osobnosti neupravuje (a neustanovuje) inak.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že

vec „nemožno prejednať, pretože rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

z 20.04.2005 ako médium, na ktorom sú zachytené difamačné tvrdenia, nie je nezákonný,

pretože nebol zrušený z vecných, ale len z procesných dôvodov...“, avšak § 6 ods. 1 zákona

o zodpovednosti za škodu podľa sťažovateľa nerozlišuje medzi nezákonnosťou procesnou

a hmotnoprávnou, pričom procesná nezákonnosť znamená len to, že difamačné tvrdenia

všeobecný súd vyslovil bez toho, aby tieto tvrdenia získal ako výsledok dokazovania.

Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 29. mája 2013 najvyšší súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 20. januára 2015 odmietol podľa § 243b

ods. 5 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) v spojení s ako neprípustné.

Sťažovateľ namieta, že napadnuté tvrdenia obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu

z 20. apríla 2005 obsahujú podstatnú časť dôvodov jeho krivého obvinenia, pričom

„Právna s dokazovanie nepravdivosti skutkových tvrdení listín

vydaných súdmi Slovenskej republiky v rámci ich právomocí skutočne i umožňuje; právny

podklad pre takéto konania poskytujú a a nasl. .

4

Súdy však nikdy neprejednali nárok sťažovateľa postupom podľa .. pri

odôvodňovaní svojho rozhodnutia s ním súdy naložili, akoby vôbec nebol uplatnený.“.

Sťažovateľ považuje odôvodnenie vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého škoda

sťažovateľovi nevznikla, takže nie je potrebné zisťovať, či sú napadnuté tvrdenia

difamačné, za nesprávne. V tejto súvislosti argumentuje, že „ujmou na právach sťažovateľa

je nepravdivosť napadnutých tvrdení rozsudku sp. zn. zo dňa 20. 04. 2005 –

táto ujma sama osebe je škodou uplatnenou návrhom a ďalšie dokazovanie k nej nie je

potrebné. Súdy svojim postupom odmietli vykonať dokazovanie, že napádané tvrdenia sú

nepravdivé a znemožnili následné preukázanie okolnosti, že šlo o zásah objektívne

spôsobilý vyvolať sťažovateľovi nemajetkovú ujmu. Tým mu súdy zabránili konať pred

súdom.“.

Sťažovateľ v súvislosti s postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní namieta

vysporiadanie sa najvyššieho súdu s jeho dovolacou námietkou, podľa ktorej krajský súd

„neprejednal jeho nárok na ochranu osobnosti postupom podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa SR na

prístup k súdu, ako aj základné právo podľa čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. , vedenom na Okresnom

súde Bratislava I, na Krajskom súde v Bratislave v konaní sp. zn. , ako súde

odvolacom a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako súde dovolacom, v konaní sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -28 zo dňa

18. 05. 2009 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -37 zo dňa

30. 06. 2011 sa zrušujú.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -88 zo dňa

29. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

5

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 20. 01. 2015 sa zrušuje.

5. Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný

sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný

sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi , CSs. náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 355,72 EUR...“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:

„Sme toho názoru, že sťažovateľovi vznikla nemajetková ujma tým, že Okresný súd

Bratislava I, Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd SR mu po dobu viac než 8 rokov

odmietajú prístup k súdu. Vzhľadom na okolnosti uvedené v tejto sťažnosti, má sťažovateľ

za to, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v danom prípade odôvodnené.

Sťažovateľ týmto navrhuje, aby mu Ústavný súd SR priznal náhradu nemajetkovej ujmy

spolu vo výške 10.000,- EUR... od oboch súdov, ktoré sú účastníkmi konania pred Ústavným

súdom SR..., ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil

tu uvedeným poškodením jeho ústavných práv.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

6

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

7

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvom

rade za potrebné poukázať na už citovaný , z ktorého vyplýva, že

systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje

porušenie svojich práv podľa a dohovoru, smeruje proti napadnutému uzneseniu

a jeho postupu, ktorý predchádzal vydaniu jeho vydaniu, ako aj vydaniu jeho rozsudku

zo 7. júna 2012.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu a rozsudku okresného súdu zo 7. júna 2012, ako aj

postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. mája 2009

potvrdil ako vecne správne uznesením z 30. júna 2011 a rovnako ako vecne správny

potvrdil aj rozsudok okresného súdu zo 7. júna 2012 napadnutým rozsudkom z 29. mája

2013.

8

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom

dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu

z 29. mája 2013 (dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 29. mája 2013

najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj postup krajského súdu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľovho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, sústreďujúc sa pritom na

posúdenie, či ich možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

9

Sťažovateľ uplatňuje v sťažnosti tri zásadné námietky proti napadnutému rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ v prvom rade napáda právny názor krajského súdu prezentovaný

v napadnutom rozsudku z 29. mája 2013, podľa ktorého rozsudok najvyššieho súdu

z 20. apríla 2005, v ktorom sú obsiahnuté difamačné tvrdenia o sťažovateľovi, nie je

nezákonný, keďže bol zrušený len z procesných dôvodov (ďalej len „prvá námietka“).

Druhou námietkou sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku

poprel jeho právo na prejednanie návrhu na ochranu osobnosti tvrdením, že náhradu

nemajetkovej ujmy možno priznať len podľa zákona o zodpovednosti za škodu (ďalej len

„druhá námietka“).

Za nesprávny považuje sťažovateľ aj názor krajského súdu, podľa ktorého mu

nevznikla škoda, takže nie je potrebné zisťovať, či sú namietané tvrdenia difamačné. Podľa

názoru sťažovateľa krajský súd svojím postupom, ktorým odmietol vykonať dokazovanie,

že napádané tvrdenia sú nepravdivé, znemožnil následne preukázanie okolnosti, že išlo

o zásah objektívne spôsobilý vyvolať mu nemajetkovú ujmu; tým zároveň malo podľa

sťažovateľa dôjsť k denegatio iustitiae, teda k odmietnutiu spravodlivosti v neprospech

sťažovateľa (ďalej len „tretia námietka“).

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

10

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

11

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v napadnutom

konaní vedenom okresným súdom a následne krajským súdom domáhal uplatnenia

zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Právo na náhradu škody

majú podľa označeného zákona tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť je

objektívna, založená na kumulatívnom splnení troch podmienok, ktorými sú:

1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,

2. vznik škody a

3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ak tento zákon neustanovuje inak,

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

V súlade s § 9 ods. 1 prvou vetou zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý

zisk.

12

V súlade s § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

V napadnutom rozsudku krajský súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie

prvostupňového súdu a zdôraznil, že sa stotožňuje s odôvodnením v ňom obsiahnutým

a v súlade s v znení

neskorších predpisov na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu zo 7. júna 2012

uviedol:

„Zhodne so závermi súdu prvého stupňa aj odvolací súd dôvodí, že navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno, ani len povinnosť relevantného tvrdenia, v tom, že mu škoda,

nemajetková ujma, vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, s nesprávnym

úradným postupom orgánu verejnej moci výslovne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. 4. 2005, sp. zn. . Ani v odvolacom konaní navrhovateľ

rozhodujúce právne skutočnosti netvrdil napriek správnemu poučeniu v napadnutom

rozsudku. Akékoľvek ďalšie dokazovanie, osobitne navrhnuté navrhovateľom, by potom

bolo nadbytočné, nehospodárne, nemalo by vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

V odvolacom konaní navrhovateľ dôvodil, že sa voči štátu domáhal ochrany osobnosti

podľa . Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že

Z. z. je vo vzťahu k zákonom lex specialis. To znamená, že

v prípade, že orgán verejnej moci spôsobí škodu, nemajetkovú ujmu a/ nezákonným

rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej

slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d/ nesprávnym úradným postupom, náhradu škody, nemajetkovej ujmy, možno priznať len

podľa , ktorý v prejednávanej veci aj súd prvého stupňa správne

aplikoval. sa spravujú právne vzťahy vrátane predbežného

prerokovania nároku len vtedy, ak neustanovuje inak (

ods. 1 citovaného zákona).

Príčinná súvislosť medzi vznikom škody, nemajetkovej ujmy a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 4. 2005 sp. zn. , od

13

ktorého navrhovateľ všetko odvíjal, daná nie je, ako aj správne uvádzal súd prvého stupňa.

Totiž konateľom spoločnosti , navrhovateľ nie je od roku

2000, orgány činné v trestnom konaní spomínaným uznesením vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej

kriminality zo dňa 29. 11. 2005, ČVS: ORP-594 2002-Ts, nevychádzal

z daného rozsudku, tento rozsudok nebol zrušený pre nezákonnosť (v rozpore s hmotným

právom), návrh na rozvod jeho manželstva bol podaný až v polovici roku 2006. Z vyššie

uvedeného vyplýva, že ide o veľké časové rozpätie, v ňom sled udalosti (konkrétne kedy

a akých) smerujúcich ku škode, nemajetkovej ujme daným rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky navrhovateľ ani len netvrdil. Napokon nárok na náhradu škody,

náhradu nemajetkovej ujmy, navrhovateľa nezakladá ani jeho trestné stíhanie, pretože

trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené (len v dôsledku premlčaniu trestného

stíhania).“

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku

okresného súdu zo 7. júna 2012, t. j. postupoval v súlade s ,

a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať i na to, že už okresný súd sa podrobne vysporiadal s otázkou splnenia

podmienok na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom.

V rozsudku zo 7. júna 2012 okresný súd k tomuto predovšetkým uviedol:

„Predmetom konania bola náhrada škody spôsobená nezákonný rozhodnutím

a správnym úradným postupom súdu...Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že

rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 20. 4. 2005, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení

navrhovateľa ako spoločníka zo spoločnosti nie je možné

považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona číslo Predpokladom

vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým

14

existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore

s objektívnym právom. V danom prípade rozhodnutie NS SR nebolo zrušené pre

nezákonnosť príslušným orgánom, pretože ako bolo už uvedené vyššie, rozhodnutie bolo

v dovolacom konaní zrušené z procesných dôvodov.

Navrhovateľ v konaní namietal aj nesprávny úradný postup, ku ktorému malo dôjsť

v konaní pred NS SR sp. zn. a to konkrétne porušením § 27 ods. 2

, , a V súvislosti

s týmto tvrdením navrhovateľa je potrebné uviesť, že k porušeniu uvedených zákonných

ustanovení nedošlo, pretože ani v dovolacom konaní, v ktorom predmetné rozhodnutie bolo

zrušené, dovolací súd porušenie týchto ustanovení neuviedol a ani nekonštatoval...

Súd po porovnaní skutkových tvrdení uvedených v rozsudku NS SR a v uznesení OR

PZ konštatoval, že v uznesení OR PZ sa nenachádza žiadna citácia z predmetného rozsudku

NS SR... V uznesení OR PZ sú konkrétne uvádzané rozhodnutia a to: rozhodnutie KS

v Bratislave č. k. -73, rozsudok NS SR č. , rozsudok NS SR č. k.

1 Obdo V 41/2004-166, pričom tieto rozhodnutia sú uvedené konkrétne jednak vo výroku

a aj na strane 2 odsek 2 uznesenia OR PZ, z ktorého vychádza tvrdenie uvedené v odseku 3.,

na ktorý poukázal navrhovateľ. Na základe tohto zistenia súd konštatoval, že napadnutý

rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 20. 4. 2005 vôbec nie je citovaný v uznesení

OR PZ...

Navrhovateľ namietal, že v predmetnom rozsudku NS SR uviedol, že bol konateľom

spoločnosti do 26. 7. 2000, pričom konateľom bol do 14. 8.

2000 v súvislosti s tým súd uvádza, že jeho funkcia konateľa zanikla dňa 28. 7. 2000,

pretože v ten deň bol odvolaný z funkcie konateľa spoločností

valným zhromaždením. Takéto odvolanie má konštitutívny charakter, zápis

do obchodného registra má len deklaratívny charakter. Ak NS SR v rozsudku uviedol dátum

dňa 26. 7. 2000 namiesto dňa 28. 7. 2000, išlo zrejme o chybu v písaní, ktorú nemožno

hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Pokiaľ navrhovateľ spájal tvrdenia uvádzané v rozsudku NS SR s trestným stíhaním

je potrebné dodať, že orgány činné v trestnom konaní nie sú viazané dôvodmi rozsudkov

vydaných v občianskom súdnom konaní. Vykonávajú vlastné dokazovanie zamerané na

preukázanie skutočností, že došlo k spáchaniu trestného činu a kto je páchateľom trestného

15

činu. Súd považuje za potrebné ešte zdôrazniť, že v uznesení OR PZ nebola žiadna zmienka

ani odkaz na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 20. 4. 2005.

Navrhovateľ v konaní ďalej uviedol, že krivé obvinenie ho zasiahlo tým, že ako

konateľ spoločnosti stratil možnosť uchádzať sa o štátne objednávky, ktorými sa do tohto

času živil. V súvislosti s týmto tvrdením navrhovateľa súd musí uviesť, že navrhovateľ bol

z funkcie konateľa odvolaný dňa 28. 7. 2000 a rozsudok NS SR bol vyhlásený dňa 20. 4.

2005, uznesenie OR PZ bolo vydané dňa 29. 11. 2005.

Navrhovateľ vznik nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške odvodil z tej skutočnosti, že

bol krivo obvinený a nemohol podnikať a ako aj z toho dôvodu, že po vydaní uznesenia OR

PZ zo dňa 29. 11. 2005 manželka po svojej výpovedi na krajskom súde ako svedkyňa v roku

2006 podala v júli 2006 návrh na rozvod manželstva. Jediným dôvodom návrhu na rozvod

manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia OR PZ.

... výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ odvodzoval aj od tej skutočnosti, že prišiel

o možnosť zárobku, ktorý v čase, kým nebol neoprávnene napadnutý, bol daný jeho

podielom 1/6 na 18 000 000,- Sk zisku.

Podľa názoru súdu by však mohlo ísť len o majetkovú ujmu a nie o nemajetkovú

ujmu, keď navrhovateľ už v menovane spoločnosti nemôže naďalej pracovať a získavať

príjem či už formou mzdy alebo zisku.

Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že zásah do jeho osobnostných práv

predmetným rozsudkom mal tiež následky v jeho rodine, manželka sa s navrhovateľom

rozviedla potom, ako bola vypočutá ako svedkyňa v konaní vedenom na Krajskom súde v

Bratislave. Samotný navrhovateľ, však vo svojej výpovedi konštatoval, že jediným dôvodom,

návrhu na rozvod manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia OR PZ.

Navrhovateľ vôbec nepoukazoval vo výpovedi na to, že by dôvodom na rozvod

manželstva boli tvrdenia uvedené v rozsudku NS SR zo dňa 20. 4. 2005...

Keďže navrhovateľ nepreukázal počas konania príčinnú súvislosť medzi vznikom

škody a nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím, jeho návrhu súd

nemohol vyhovieť a návrh v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 50.454,76 eura

s príslušenstvom zamietol.“

16

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu

v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. , ,

), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má

najvyšší súd. Ústavný súd preto poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2011, z ktorého vyplýva, že „Zákonnosť či nezákonnosť

rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak

rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu

nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je

nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu

za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že

pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod

nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci,

ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej

republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika

viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“.

S prihliadnutím na citovanú časť rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúcu sa

zákonnosti rozhodnutia vo všeobecnosti ako jednej z podmienok na uplatnenie

zodpovednosti štátu za škodu sa javí záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd

v napadnutom rozsudku stotožnil, že rozsudok najvyššieho súdu z 20. apríla 2005 nemožno

považovať za nezákonný (prvá námietka sťažovateľa), keďže bol zrušený len z procesných

dôvodov v dovolacom konaní, ako minimálne spochybniteľný. Ústavný súd ale zároveň

poznamenáva, že aj keby vo vzťahu k prvej námietke týkajúcej sa (ne)zákonnosti rozsudku

najvyššieho súdu z 20. apríla 2005 prisvedčil argumentácii sťažovateľa, táto by

s prihliadnutím na ďalej uvedené nemohla mať ústavno-právnu relevanciu. Pre uplatnenie

zodpovednosti za škodu totiž podľa názoru okresného súdu vyjadreného v jeho rozsudku

zo 7. júna 2012 a krajského súdu prezentovaného v napadnutom rozsudku neboli

kumulatívne splnené ďalšie zákonom ustanovené podmienky, t. j. že sťažovateľ okrem

(ne)zákonnosti rozhodnutia nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody, resp.

nemajetkovej ujmy a rozsudkom najvyššieho súdu z 20. apríla 2005, resp. postupom

17

najvyššieho súdu v konaní, ktoré vydaniu citovaného rozhodnutia predchádzalo.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje prvú námietku za zjavne neopodstatnenú.

Za ústavne akceptovateľný považuje ústavný súd aj názor krajského súdu vyjadrený

v napadnutom rozsudku, podľa ktorého náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len

v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu (vo vzťahu k druhej námietke, pozn.).

V súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku

nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu prichádza do úvahy len

v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu. Náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch by pritom mala sledovať kompenzáciu ujmy spôsobenej najmä poškodením

dobrej povesti, občianskej cti, prípadne kompenzáciu morálneho utrpenia. Uplatnenie

náhrady nemajetkovej ujmy je obdobne ako je to v prípade náhrady majetkovej ujmy vecne

previazané s kumulatívnym splnením zákonom ustanovených podmienok, ktoré sa

posudzujú podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Preto je vylúčené, aby bola v rámci

konania o náhrade škody náhrada nemajetkovej ujmy všeobecným súdom posudzovaná

výlučne podľa ustanovení vzťahujúcich sa na posúdenie

nemajetkovej ujmy v rámci konania o ochranu osobnosti. Sťažovateľ sa návrhom proti

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,

nedomáhal ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení , aj keď

úspešnosť žaloby, ktorou by sa v občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti

fyzická osoba, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej moci opísaná takým

spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného

zásahu do osobnostných práv, nemožno vylúčiť (k tomu pozri aj rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. septembra 2013).

Uvedené závery sú aplikovateľné aj na tretiu námietku, ktorou sťažovateľ v podstate

obdobne ako v prípade druhej námietky namieta postup krajského súdu, ktorým tento

odmietol vykonať dokazovanie, že tvrdenia uvádzané v rozsudku najvyššieho súdu

z 20. apríla 2005 sú nepravdivé, a teda aj spôsobilé predstavovať zásah do osobnostných

práv sťažovateľa. Tento postup by bolo na mieste uplatniť v konaní o ochrane osobnosti

18

podľa a nasl. , čo však nie je prípad sťažovateľa, ktorý sa

ochrany svojich práv dovolával v konaní pred všeobecnými súdmi v rámci konania

o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom orgánu verejnej moci podľa zákona o náhrade škody.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok z 29. mája

2013 ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, pričom postupoval v súlade s platnou

právnou úpravou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade

zákonom o náhrade škody a ) nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a základným právom podľa , ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho dovolacou

námietkou, podľa ktorej krajský súd „neprejednal jeho nárok na ochranu osobnosti

postupom podľa ustanovení “.

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal

19

jeho vydaniu, na účely posúdenia, či túto sťažnosť sťažovateľa nemožno považovať za

zjavne neopodstatnenú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.

).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 20. januára 2015 v prvom rade vyplýva,

že najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal procesnú prípustnosť dovolania sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu z 29. mája 2013 podľa až 3 a rovnako tak

aj podľa , pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne

prípustné.

Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej k sťažovateľom namietanej prípustnosti dovolania

z dôvodu, že krajský súd neprerokoval jeho nárok na ochranu osobnosti postupom podľa

príslušných ustanovení , uviedol:

„Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241

ods. 2 písm. b/ ) považuje za prípustný dovolací dôvod

(ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

20

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.“

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom

aj vysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa

a , s ktorou sa však najvyšší súd nestotožnil,

a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.

také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych

veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane

v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti v súlade s .

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými

návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.

21

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016

22