Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 516/2016
PDF · 363.78 KB
No categories available
II. ÚS 516/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom
Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 16/2007 a jeho
uznesením z 18. mája 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 433/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenského republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 6/2014 a jeho uznesením
z 20. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 C 16/2007 a jeho uznesením z 18. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 433/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenského republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 6/2014 a jeho uznesením z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) doručeným okresnému súdu 30. januára 2007 domáhal proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
(odporkyňa v 1. rade), a proti senátu „2Obo“ najvyššieho súdu (odporca v 2. rade) náhrady
nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 2 a 9 zákona o zodpovednosti za škodu.
Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn.
2 Obo 309/2004 z 20. apríla 2005 (ďalej len „rozsudok z 20. apríla 2005“) zverejnil o jeho
osobe nepravdivé tvrdenia, ako aj tvrdenia difamačného charakteru, ktoré «viedli dokonca
k jeho krivému obvineniu z trestného činu krádeže a bez týchto tvrdení by k jeho obvineniu
nikdy nedošlo. Túto okolnosť sťažovateľ súdu preukázal napr. textom odôvodnenia
uznesenia o jeho obvinení podľa dôkazu č.11, kde vyšetrovateľ... napr. tvrdí: „Kontrolu
v pokladničnej knihe nebolo možné vykonať, nakoľko časť účtovníctva
neodovzdal a tá sa nachádzala v priestoroch jeho rodinného domu.“ Okolnosť, že šlo
o obvinenie krivé, sťažovateľ preukázal uznesením o zastavení trestného stíhania podľa
dôkazu č. 12. Týmto uznesením je preukázané, že trestné stíhanie bolo zastavené z toho
2
dôvodu, že v čase vznesenia obvinenia bolo právo začať trestné konanie voči sťažovateľovi
premlčané. K premlčaniu obvinenia sťažovateľa zo dňa 29. 11. 2000 došlo z toho dôvodu,
že obvinenie sa týkalo skutku s dobou premlčania 5 rokov, ktorý sa mal stať dňa 28. 07.
2000. Z dôvodu premlčania však nebolo meritum obvinenia – napriek opakovaným
žiadostiam sťažovateľa nikdy vyšetrené. Len z toho dôvodu môže v tejto okolnosti
i v súčasnosti naďalej Ministerstvo vnútra SR nachádzať dôvod sťažovateľa ohovárať
tvrdením, že trestný čin krádeže sťažovateľ skutočne spáchal a len formálna zákonná
prekážka znemožnila, aby bol sťažovateľ za tento údajný čin i potrestaný.».
Okresný súd napadnutým uznesením č. k. 24 C 16/2007-28 z 18. mája 2009 konanie
voči odporcovi v 2. rade (senát „2Obo“ najvyššieho súdu) zastavil z dôvodu nespôsobilosti
„senátu najvyššieho súdu“ konať za štát. Následne krajský súd odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2009 zamietol uznesením sp. zn. 7 Co 228/2009
z 30. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 30. júna 2011“).
Uznesením sp. zn. 24 C 16/2007 z 30. januára 2012 okresný súd pripustil zmenu
návrhu o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom v tomto znení:
«Slovenská republika je povinná žalobcovi do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku uhradiť 50.454,76 eura... s úrokom 6 % od 20.4.2005 až do
splatenia. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR je povinná
odoslať žalobcovi do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku prehlásenie
nasledovného znenia: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
2 Obo 309/04 z 20. 04. 2005 sudcovia senátu 2 Obo 309/04 Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky... neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv..., keď bez
overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedli nepravdy ohľadom jeho
pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti... Citovaným nezákonným rozsudkom Slovenská
republika umožnila prípravu justičného zločinu voči Týmto
sa Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR za nepravdy zverejnené
citovaným rozsudkom pánovi ospravedlňuje.“...»
3
Okresný súd následne po pripustení zmeny petitu rozsudkom sp. zn. 24 C 16/2007
zo 7. júna 2012 (ďalej len „rozsudok zo 7. júna 2012“) návrh sťažovateľa zamietol.
Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo na základe odvolania potvrdené ako vecne správne
napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 433/2012 z 29. mája 2013. Sťažovateľ
argumentuje, že krajský súd poprel jeho právo na „prejednanie... návrhu na ochranu
osobnosti a nepreskúmateľne prehlásil, že... náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd nepreskúmateľne toto právne tvrdenie doložil
citáciou § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a tvrdil, že Občiansky zákonník možno použiť
len vtedy, ak § 26 zákona č. 514/2003 Z. z. neustanovuje inak. Nepreskúmateľnosť
citovaného dôvodenia spočíva v tom, že ani § 26 zákona č. 514/2003 Z. z. ochranu
osobnosti neupravuje (a neustanovuje) inak.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že
vec „nemožno prejednať, pretože rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Obo 309/04
z 20.04.2005 ako médium, na ktorom sú zachytené difamačné tvrdenia, nie je nezákonný,
pretože nebol zrušený z vecných, ale len z procesných dôvodov...“, avšak § 6 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu podľa sťažovateľa nerozlišuje medzi nezákonnosťou procesnou
a hmotnoprávnou, pričom procesná nezákonnosť znamená len to, že difamačné tvrdenia
všeobecný súd vyslovil bez toho, aby tieto tvrdenia získal ako výsledok dokazovania.
Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 29. mája 2013 najvyšší súd
napadnutým uznesením sp. zn. 4 Cdo 6/2014 z 20. januára 2015 odmietol podľa § 243b
ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné.
Sťažovateľ namieta, že napadnuté tvrdenia obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu
z 20. apríla 2005 obsahujú podstatnú časť dôvodov jeho krivého obvinenia, pričom
„Právna sústava Slovenskej republiky dokazovanie nepravdivosti skutkových tvrdení listín
vydaných súdmi Slovenskej republiky v rámci ich právomocí skutočne i umožňuje; právny
podklad pre takéto konania poskytujú § 134 O. s. p. a § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
4
Súdy však nikdy neprejednali nárok sťažovateľa postupom podľa § 134 O. s. p... pri
odôvodňovaní svojho rozhodnutia s ním súdy naložili, akoby vôbec nebol uplatnený.“.
Sťažovateľ považuje odôvodnenie vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého škoda
sťažovateľovi nevznikla, takže nie je potrebné zisťovať, či sú napadnuté tvrdenia
difamačné, za nesprávne. V tejto súvislosti argumentuje, že „ujmou na právach sťažovateľa
je nepravdivosť napadnutých tvrdení rozsudku sp. zn. 2 Obo 309/04 zo dňa 20. 04. 2005 –
táto ujma sama osebe je škodou uplatnenou návrhom a ďalšie dokazovanie k nej nie je
potrebné. Súdy svojim postupom odmietli vykonať dokazovanie, že napádané tvrdenia sú
nepravdivé a znemožnili následné preukázanie okolnosti, že šlo o zásah objektívne
spôsobilý vyvolať sťažovateľovi nemajetkovú ujmu. Tým mu súdy zabránili konať pred
súdom.“.
Sťažovateľ v súvislosti s postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní namieta
vysporiadanie sa najvyššieho súdu s jeho dovolacou námietkou, podľa ktorej krajský súd
„neprejednal jeho nárok na ochranu osobnosti postupom podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na
prístup k súdu, ako aj základné právo podľa čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. 24 C 16/2007, vedenom na Okresnom
súde Bratislava I, na Krajskom súde v Bratislave v konaní sp. zn. 2 Co 433/2012, ako súde
odvolacom a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako súde dovolacom, v konaní sp. zn.
4 Cdo 6/2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 24 C/16/2007-28 zo dňa
18. 05. 2009 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co/228/2009-37 zo dňa
30. 06. 2011 sa zrušujú.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 433/2012-88 zo dňa
29. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
5
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 6/2014 z 20. 01. 2015 sa zrušuje.
5. Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný
sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
7. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi , CSs. náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 355,72 EUR...“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:
„Sme toho názoru, že sťažovateľovi vznikla nemajetková ujma tým, že Okresný súd
Bratislava I, Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd SR mu po dobu viac než 8 rokov
odmietajú prístup k súdu. Vzhľadom na okolnosti uvedené v tejto sťažnosti, má sťažovateľ
za to, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v danom prípade odôvodnené.
Sťažovateľ týmto navrhuje, aby mu Ústavný súd SR priznal náhradu nemajetkovej ujmy
spolu vo výške 10.000,- EUR... od oboch súdov, ktoré sú účastníkmi konania pred Ústavným
súdom SR..., ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil
tu uvedeným poškodením jeho ústavných práv.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
6
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
7
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvom
rade za potrebné poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje
porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru, smeruje proti napadnutému uzneseniu
a jeho postupu, ktorý predchádzal vydaniu jeho vydaniu, ako aj vydaniu jeho rozsudku
zo 7. júna 2012.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu a rozsudku okresného súdu zo 7. júna 2012, ako aj
postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. mája 2009
potvrdil ako vecne správne uznesením z 30. júna 2011 a rovnako ako vecne správny
potvrdil aj rozsudok okresného súdu zo 7. júna 2012 napadnutým rozsudkom z 29. mája
2013.
8
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom
dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu
z 29. mája 2013 (dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 29. mája 2013
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd
napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj postup krajského súdu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľovho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na
posúdenie, či ich možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
9
Sťažovateľ uplatňuje v sťažnosti tri zásadné námietky proti napadnutému rozsudku
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľ v prvom rade napáda právny názor krajského súdu prezentovaný
v napadnutom rozsudku z 29. mája 2013, podľa ktorého rozsudok najvyššieho súdu
z 20. apríla 2005, v ktorom sú obsiahnuté difamačné tvrdenia o sťažovateľovi, nie je
nezákonný, keďže bol zrušený len z procesných dôvodov (ďalej len „prvá námietka“).
Druhou námietkou sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku
poprel jeho právo na prejednanie návrhu na ochranu osobnosti tvrdením, že náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať len podľa zákona o zodpovednosti za škodu (ďalej len
„druhá námietka“).
Za nesprávny považuje sťažovateľ aj názor krajského súdu, podľa ktorého mu
nevznikla škoda, takže nie je potrebné zisťovať, či sú namietané tvrdenia difamačné. Podľa
názoru sťažovateľa krajský súd svojím postupom, ktorým odmietol vykonať dokazovanie,
že napádané tvrdenia sú nepravdivé, znemožnil následne preukázanie okolnosti, že išlo
o zásah objektívne spôsobilý vyvolať mu nemajetkovú ujmu; tým zároveň malo podľa
sťažovateľa dôjsť k denegatio iustitiae, teda k odmietnutiu spravodlivosti v neprospech
sťažovateľa (ďalej len „tretia námietka“).
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
10
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
11
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v napadnutom
konaní vedenom okresným súdom a následne krajským súdom domáhal uplatnenia
zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Právo na náhradu škody
majú podľa označeného zákona tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť je
objektívna, založená na kumulatívnom splnení troch podmienok, ktorými sú:
1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
2. vznik škody a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.
V súlade s § 9 ods. 1 prvou vetou zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk.
12
V súlade s § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V napadnutom rozsudku krajský súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie
prvostupňového súdu a zdôraznil, že sa stotožňuje s odôvodnením v ňom obsiahnutým
a v súlade s § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu zo 7. júna 2012
uviedol:
„Zhodne so závermi súdu prvého stupňa aj odvolací súd dôvodí, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno, ani len povinnosť relevantného tvrdenia, v tom, že mu škoda,
nemajetková ujma, vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, s nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci výslovne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. 4. 2005, sp. zn. 2 Obo 309/2004. Ani v odvolacom konaní navrhovateľ
rozhodujúce právne skutočnosti netvrdil napriek správnemu poučeniu v napadnutom
rozsudku. Akékoľvek ďalšie dokazovanie, osobitne navrhnuté navrhovateľom, by potom
bolo nadbytočné, nehospodárne, nemalo by vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
V odvolacom konaní navrhovateľ dôvodil, že sa voči štátu domáhal ochrany osobnosti
podľa Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 514/2003
Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. To znamená, že
v prípade, že orgán verejnej moci spôsobí škodu, nemajetkovú ujmu a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom, náhradu škody, nemajetkovej ujmy, možno priznať len
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý v prejednávanej veci aj súd prvého stupňa správne
aplikoval. Občianskym zákonníkom sa spravujú právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku len vtedy, ak § 26 zákona č. 415/2003 Z. z. neustanovuje inak (§ 25
ods. 1 citovaného zákona).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody, nemajetkovej ujmy a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 4. 2005 sp. zn. 2 Obo 309/2004, od
13
ktorého navrhovateľ všetko odvíjal, daná nie je, ako aj správne uvádzal súd prvého stupňa.
Totiž konateľom spoločnosti , navrhovateľ nie je od roku
2000, orgány činné v trestnom konaní spomínaným uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej
kriminality zo dňa 29. 11. 2005, ČVS: ORP-594 2002-Ts, nevychádzal
z daného rozsudku, tento rozsudok nebol zrušený pre nezákonnosť (v rozpore s hmotným
právom), návrh na rozvod jeho manželstva bol podaný až v polovici roku 2006. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že ide o veľké časové rozpätie, v ňom sled udalosti (konkrétne kedy
a akých) smerujúcich ku škode, nemajetkovej ujme daným rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky navrhovateľ ani len netvrdil. Napokon nárok na náhradu škody,
náhradu nemajetkovej ujmy, navrhovateľa nezakladá ani jeho trestné stíhanie, pretože
trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené (len v dôsledku premlčaniu trestného
stíhania).“
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku
okresného súdu zo 7. júna 2012, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP,
a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať i na to, že už okresný súd sa podrobne vysporiadal s otázkou splnenia
podmienok na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom.
V rozsudku zo 7. júna 2012 okresný súd k tomuto predovšetkým uviedol:
„Predmetom konania bola náhrada škody spôsobená nezákonný rozhodnutím
a správnym úradným postupom súdu...Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že
rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obo 309/04 zo dňa 20. 4. 2005, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení
navrhovateľa ako spoločníka zo spoločnosti nie je možné
považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona číslo 514/2003 Z. z. Predpokladom
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým
14
existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom. V danom prípade rozhodnutie NS SR nebolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom, pretože ako bolo už uvedené vyššie, rozhodnutie bolo
v dovolacom konaní zrušené z procesných dôvodov.
Navrhovateľ v konaní namietal aj nesprávny úradný postup, ku ktorému malo dôjsť
v konaní pred NS SR sp. zn. 2 Obo 203/04 a to konkrétne porušením § 27 ods. 2
Obchodného zákonníka, § 167 ods. 2 O. s. p., § 157 O. s. p. a § 134 O. s. p. V súvislosti
s týmto tvrdením navrhovateľa je potrebné uviesť, že k porušeniu uvedených zákonných
ustanovení nedošlo, pretože ani v dovolacom konaní, v ktorom predmetné rozhodnutie bolo
zrušené, dovolací súd porušenie týchto ustanovení neuviedol a ani nekonštatoval...
Súd po porovnaní skutkových tvrdení uvedených v rozsudku NS SR a v uznesení OR
PZ konštatoval, že v uznesení OR PZ sa nenachádza žiadna citácia z predmetného rozsudku
NS SR... V uznesení OR PZ sú konkrétne uvádzané rozhodnutia a to: rozhodnutie KS
v Bratislave č. k. 28 Cb 75/00-73, rozsudok NS SR č. 5 Obo 190/02, rozsudok NS SR č. k.
1 Obdo V 41/2004-166, pričom tieto rozhodnutia sú uvedené konkrétne jednak vo výroku
a aj na strane 2 odsek 2 uznesenia OR PZ, z ktorého vychádza tvrdenie uvedené v odseku 3.,
na ktorý poukázal navrhovateľ. Na základe tohto zistenia súd konštatoval, že napadnutý
rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obo 203/04 zo dňa 20. 4. 2005 vôbec nie je citovaný v uznesení
OR PZ...
Navrhovateľ namietal, že v predmetnom rozsudku NS SR uviedol, že bol konateľom
spoločnosti do 26. 7. 2000, pričom konateľom bol do 14. 8.
2000 v súvislosti s tým súd uvádza, že jeho funkcia konateľa zanikla dňa 28. 7. 2000,
pretože v ten deň bol odvolaný z funkcie konateľa spoločností
valným zhromaždením. Takéto odvolanie má konštitutívny charakter, zápis
do obchodného registra má len deklaratívny charakter. Ak NS SR v rozsudku uviedol dátum
dňa 26. 7. 2000 namiesto dňa 28. 7. 2000, išlo zrejme o chybu v písaní, ktorú nemožno
hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Pokiaľ navrhovateľ spájal tvrdenia uvádzané v rozsudku NS SR s trestným stíhaním
je potrebné dodať, že orgány činné v trestnom konaní nie sú viazané dôvodmi rozsudkov
vydaných v občianskom súdnom konaní. Vykonávajú vlastné dokazovanie zamerané na
preukázanie skutočností, že došlo k spáchaniu trestného činu a kto je páchateľom trestného
15
činu. Súd považuje za potrebné ešte zdôrazniť, že v uznesení OR PZ nebola žiadna zmienka
ani odkaz na rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obo 309/04 zo dňa 20. 4. 2005.
Navrhovateľ v konaní ďalej uviedol, že krivé obvinenie ho zasiahlo tým, že ako
konateľ spoločnosti stratil možnosť uchádzať sa o štátne objednávky, ktorými sa do tohto
času živil. V súvislosti s týmto tvrdením navrhovateľa súd musí uviesť, že navrhovateľ bol
z funkcie konateľa odvolaný dňa 28. 7. 2000 a rozsudok NS SR bol vyhlásený dňa 20. 4.
2005, uznesenie OR PZ bolo vydané dňa 29. 11. 2005.
Navrhovateľ vznik nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške odvodil z tej skutočnosti, že
bol krivo obvinený a nemohol podnikať a ako aj z toho dôvodu, že po vydaní uznesenia OR
PZ zo dňa 29. 11. 2005 manželka po svojej výpovedi na krajskom súde ako svedkyňa v roku
2006 podala v júli 2006 návrh na rozvod manželstva. Jediným dôvodom návrhu na rozvod
manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia OR PZ.
... výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ odvodzoval aj od tej skutočnosti, že prišiel
o možnosť zárobku, ktorý v čase, kým nebol neoprávnene napadnutý, bol daný jeho
podielom 1/6 na 18 000 000,- Sk zisku.
Podľa názoru súdu by však mohlo ísť len o majetkovú ujmu a nie o nemajetkovú
ujmu, keď navrhovateľ už v menovane spoločnosti nemôže naďalej pracovať a získavať
príjem či už formou mzdy alebo zisku.
Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že zásah do jeho osobnostných práv
predmetným rozsudkom mal tiež následky v jeho rodine, manželka sa s navrhovateľom
rozviedla potom, ako bola vypočutá ako svedkyňa v konaní vedenom na Krajskom súde v
Bratislave. Samotný navrhovateľ, však vo svojej výpovedi konštatoval, že jediným dôvodom,
návrhu na rozvod manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia OR PZ.
Navrhovateľ vôbec nepoukazoval vo výpovedi na to, že by dôvodom na rozvod
manželstva boli tvrdenia uvedené v rozsudku NS SR zo dňa 20. 4. 2005...
Keďže navrhovateľ nepreukázal počas konania príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím, jeho návrhu súd
nemohol vyhovieť a návrh v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 50.454,76 eura
s príslušenstvom zamietol.“
16
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu
v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012,
IV. ÚS 1/2012), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má
najvyšší súd. Ústavný súd preto poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 M Cdo 20/2009 z 30. mája 2011, z ktorého vyplýva, že „Zákonnosť či nezákonnosť
rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak
rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je
nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu
za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že
pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod
nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej
republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“.
S prihliadnutím na citovanú časť rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúcu sa
zákonnosti rozhodnutia vo všeobecnosti ako jednej z podmienok na uplatnenie
zodpovednosti štátu za škodu sa javí záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd
v napadnutom rozsudku stotožnil, že rozsudok najvyššieho súdu z 20. apríla 2005 nemožno
považovať za nezákonný (prvá námietka sťažovateľa), keďže bol zrušený len z procesných
dôvodov v dovolacom konaní, ako minimálne spochybniteľný. Ústavný súd ale zároveň
poznamenáva, že aj keby vo vzťahu k prvej námietke týkajúcej sa (ne)zákonnosti rozsudku
najvyššieho súdu z 20. apríla 2005 prisvedčil argumentácii sťažovateľa, táto by
s prihliadnutím na ďalej uvedené nemohla mať ústavno-právnu relevanciu. Pre uplatnenie
zodpovednosti za škodu totiž podľa názoru okresného súdu vyjadreného v jeho rozsudku
zo 7. júna 2012 a krajského súdu prezentovaného v napadnutom rozsudku neboli
kumulatívne splnené ďalšie zákonom ustanovené podmienky, t. j. že sťažovateľ okrem
(ne)zákonnosti rozhodnutia nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody, resp.
nemajetkovej ujmy a rozsudkom najvyššieho súdu z 20. apríla 2005, resp. postupom
17
najvyššieho súdu v konaní, ktoré vydaniu citovaného rozhodnutia predchádzalo.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje prvú námietku za zjavne neopodstatnenú.
Za ústavne akceptovateľný považuje ústavný súd aj názor krajského súdu vyjadrený
v napadnutom rozsudku, podľa ktorého náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len
v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu (vo vzťahu k druhej námietke, pozn.).
V súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu prichádza do úvahy len
v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch by pritom mala sledovať kompenzáciu ujmy spôsobenej najmä poškodením
dobrej povesti, občianskej cti, prípadne kompenzáciu morálneho utrpenia. Uplatnenie
náhrady nemajetkovej ujmy je obdobne ako je to v prípade náhrady majetkovej ujmy vecne
previazané s kumulatívnym splnením zákonom ustanovených podmienok, ktoré sa
posudzujú podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Preto je vylúčené, aby bola v rámci
konania o náhrade škody náhrada nemajetkovej ujmy všeobecným súdom posudzovaná
výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie
nemajetkovej ujmy v rámci konania o ochranu osobnosti. Sťažovateľ sa návrhom proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
nedomáhal ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, aj keď
úspešnosť žaloby, ktorou by sa v občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti
fyzická osoba, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej moci opísaná takým
spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného
zásahu do osobnostných práv, nemožno vylúčiť (k tomu pozri aj rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 176/2012 z 26. septembra 2013).
Uvedené závery sú aplikovateľné aj na tretiu námietku, ktorou sťažovateľ v podstate
obdobne ako v prípade druhej námietky namieta postup krajského súdu, ktorým tento
odmietol vykonať dokazovanie, že tvrdenia uvádzané v rozsudku najvyššieho súdu
z 20. apríla 2005 sú nepravdivé, a teda aj spôsobilé predstavovať zásah do osobnostných
práv sťažovateľa. Tento postup by bolo na mieste uplatniť v konaní o ochrane osobnosti
18
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo však nie je prípad sťažovateľa, ktorý sa
ochrany svojich práv dovolával v konaní pred všeobecnými súdmi v rámci konania
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci podľa zákona o náhrade škody.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok z 29. mája
2013 ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, pričom postupoval v súlade s platnou
právnou úpravou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade
zákonom o náhrade škody a Občianskym súdnym poriadkom) nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho dovolacou
námietkou, podľa ktorej krajský súd „neprejednal jeho nárok na ochranu osobnosti
postupom podľa ustanovení Občianskeho zákonníka“.
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal
19
jeho vydaniu, na účely posúdenia, či túto sťažnosť sťažovateľa nemožno považovať za
zjavne neopodstatnenú.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka
posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo
osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 20. januára 2015 v prvom rade vyplýva,
že najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal procesnú prípustnosť dovolania sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu z 29. mája 2013 podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP a rovnako tak
aj podľa § 237 OSP, pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne
prípustné.
Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej k sťažovateľom namietanej prípustnosti dovolania
z dôvodu, že krajský súd neprerokoval jeho nárok na ochranu osobnosti postupom podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, uviedol:
„Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod
(ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť
dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté
20
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.“
S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom
aj vysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) a § 241 ods. 2 písm. c) OSP, s ktorou sa však najvyšší súd nestotožnil,
a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.
také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.
popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych
veciach).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane
v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými
návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.
21
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016
22