Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 475/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Vincentom Lechmanom, advokátska kancelária, Popradská 256/80,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 v spojení s a

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -97 zo 17. februára 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -53 zo 4. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2016

faxom doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok zaručeného (ďalej len „“)

v spojení s a , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v spojení s , , a

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -97 zo 17. februára 2016 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -53 zo 4. decembra

2013. Sťažnosť bola doplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu

20. mája 2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto (ďalej len „mesto“

alebo „správca dane“) rozhodnutím č. B/2013/193226/B/2013/00171239/24 z 22. marca

2013 vyrubilo sťažovateľovi podľa o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) a podľa Všeobecne záväzného

nariadenia mesta č. 132 o miestnych daniach (ďalej len „VZN č. 132“) daň

z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie 2013 v sume 33 501,24 € (z toho daň z pozemkov

459,38 € a daň zo stavieb 33 041,864 €). Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu

odvolanie, v ktorom namietal nesúlad sadzieb dane z nehnuteľností určených vo VZN

č. 132 so zákonom o miestnych daniach.

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“

alebo „žalovaný“) rozhodlo o odvolaní sťažovateľa rozhodnutím č. 1100303/1/42375-

z 29. júla 2013 tak, že napadnuté rozhodnutie mesta potvrdilo.

Poukázalo na § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach, podľa ktorého je „správca dane

pri zmene ročných sadzieb dane zo stavieb znížiť násobok sadzieb ustanovených vo VZN,

teda nie sadzbu dane, ako nesprávne uviedol daňový subjekt...“. Porovnaním sadzieb dane

z nehnuteľností ustanovených vo VZN č. 132 so sadzbami tejto dane v predtým účinnom

všeobecne záväznom nariadení finančné riaditeľstvo uzavrelo, že mesto rešpektovalo § 104f

ods. 3 zákona o miestnych daniach, pretože „správca dane násobok najvyššej ročnej sadzby

dane oproti najnižšej ročnej sadzbe dane, znížil z hodnoty 35,20 na 27,50“.

Sťažovateľ sa žalobou podľa druhej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

súdny poriadok“) domáhal preskúmania zákonnosti odvolacieho rozhodnutia finančného

riaditeľstva. Argumentoval nesúladom vypočítanej dane zo stavieb s § 12 ods. 2 zákona

o miestnych daniach, pretože najnižšia sadzba dane zo stavieb vo VZN č. 132

predstavovala 0,200 € a najvyššia sadzba tejto dane mala hodnotu 5,500 €. Rozdiel medzi

nimi bol 27,5-násobok, kým § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach umožňoval rozdiel

najviac v hodnote 10-násobku. Výklad mesta i finančného riaditeľstva o splnení povinnosti

vyplývajúcej z intertemporálneho § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach bol podľa

sťažovateľa neakceptovateľne rozširujúci, a teda svojvoľný. Totiž § 12 ods. 2 zákona

o miestnych daniach «je všeobecným a univerzálnym pravidlom, ktoré stanovuje maximálny

rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb. Na žiadnom inom mieste

v zákone nie je stanovená odlišná úprava. Aj znenie poslednej vety tohto ustanovenia „ak

§104f neustanoví inak“, nemôže byť dôvodom na takýto svojvoľný výklad, nakoľko § 104f

neustanovuje iný najvyšší prípustný rozdiel ani iný spôsob určenia sadzby dane zo stavieb.

V § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach je uvedené, že „správca dane pri každej

ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok“,

a preto je potrebné prihliadať na kontext tohto ustanovenia.

Z tohto prechodného ustanovenia nemožno priamo vyvodiť, že správca dane môže

postupne znižovať tento rozdiel. V prípade, ak by však tomu tak bolo, tak postupné

znižovanie otvára ďalšie otázky ohľadne výšky, t. j. o koľko sa má tento násobok znižovať,

a v akom časovom horizonte sa má dosiahnuť hodnota uvedená v § 12 ods. 2...

Tieto otázky však zákon o miestnych daniach výslovne nerieši. Prvostupňový orgán

a ani žalovaný nie sú v prípade absencie odpovedí na vyššie uvedené otázky v právnom

predpise vyššej právnej sily oprávnení svojvoľne určovať o koľko a v akom časovom období

sa môže predmetný násobok medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb

znižovať.».

Krajský súd rozsudkom č. k. -53 zo 4. decembra 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol. Ku kardinálnemu problému právneho posúdenia prejednávanej veci

uviedol, že „aj keď sa v ustanovenie § 12 ods. 2 schválenej novely zákona o miestnych

daniach doterajší 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb znižuje na 10-násobok,

súčasne sa v prechodnom ustanovenie v § 104f ods. 3 citovaného zákona zmierňuje

aj dopad novely zákona na rozpočty miest a obcí tak, že ak násobok najnižšej sadzby dane

zo stavieb bude podľa platného Všeobecne záväzného nariadenia pre rok 2012 väčší ako 10

a správca dane na zdaňovacie obdobie po účinnosti novely citovaného zákona pristúpi

k úprave týchto sadzieb dane zo stavieb, tak existujúci násobok bude postupne

v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach pri každej zmene dane znižovať.“.

Krajský súd z citovaných dôvodov, rovnako ako aj finančné riaditeľstvo, konštatoval

súlad rozhodnutia mesta doručeného sťažovateľovi so zákonom o miestnych daniach.

Na dôvažok doplnil, že pri aplikácii sporných ustanovení zákona o miestnych daniach

obcami „došlo k podaniu viacerých protestov prokurátora proti všeobecne záväzným

nariadeniam o miestnych daniach... vo viacerých mestách a obciach..., schválila Národná

rada SR zmenu a doplnenie .. tak, že sa

v prechodných ustanoveniach dopĺňa s účinnosťou od 01.12.2013

o § 104g.

Podľa novelizovaného ak je najvyššia sadzba

dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako

10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12

ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024,

pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť

vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce

tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje.

Nakoľko vyššie citovaná novela odstránila rozpory týkajúce sa výkladu ustanovenia

a presne stanovila časové obdobie, do ktorého je

potrebné zosúladiť sadzbu dane zo stavieb ustanovenú správcom dane s § 12 ods. 2

citovaného zákona v prípade, ak je najvyššia sadzba dane za zdaňovacie obdobie roku 2013

väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, preto súd za daných okolností

považuje žalobné námietky týkajúce sa nesprávnej interpretácie

a najmä neurčitosti výkladu ustanovenia

z irelevantné.“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Kriticky v ňom naznačil,

že krajský súd zmiešava daň zo stavieb s daňou z bytov, hoci „

nerieši žiadny vzájomný vzťah medzi sadzbami dane zo stavieb a sadzbami dane z bytov“.

Zároveň tvrdil, že výklad krajského súdu „neumožňuje dosiahnutie účelu ustanovenia § 12

ods. 2 a obchádza ho. Tento výklad je súčasne v rozpore

s ustanovením ...“. Zámer identifikovaný krajským súdom v

ods. 3 zákona o miestnych daniach (zabránenie negatívnym vplyvom znižovania násobku

sadzieb dane zo stavieb na rozpočty obcí) podľa sťažovateľa „nie je legitímny, a po logickej

stránke neobstojí, a je v rozpore s princípom proporcionality... keď v rámci kolízie práv

rôznych subjektov... dochádza k pertraktovaniu práv verejných subjektov (miest a obcí)

na úkor súkromných subjektov..., teda vlastníkov nehnuteľností, čo v právnom štáte je

neprípustné“. Sťažovateľ citujúc z relevantnej časti dôvodovej správy k novele zákona

o miestnych daniach vyhodnotil, že „zákonodarca svoj zámer vyjadril len v dôvodovej

správe, ale uvedené sa nepremietlo v jasnej a zrozumiteľnej rovine aj do znenia právnej

normy ako takej... Na základe uvedeného sa preto domnievame, že dôvodová správa nemôže

mať v tomto prípade interpretačný charakter, pretože je vo vzájomnom a hlbokom rozpore

s prijatou právnou úpravou.“. Sťažovateľ tiež v odvolaní uviedol, že v čase schvaľovania

VZN č. 132 ešte novela zákona o miestnych daniach, ktorá ho doplnila § 104g, nebola

účinná, ba ani prijatá. Preto argumentáciu krajského súdu založenú na neskoršom vývoji

právnej úpravy odmietol. Napokon dôvodil aj nedostatočným odôvodnením rozsudku

krajského súdu.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. -67 zo 17. februára 2016 odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Plne sa stotožnil s dôvodmi rozsudku

krajského súdu. Aj dikcia § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach podľa názoru

najvyššieho súdu dokazuje, že „zákonodarca už v tejto novele ()

zákona o miestnych daniach jasne vyslovil, že má ísť o postupné znižovanie násobku

vo viacerých zdaňovacích obdobiach. Ďalšia novela zákona o miestnych daniach

() už len ohraničila postupné znižovanie násobku rokom 2024... Znenie

uvedenej zákonnej úpravy je jasné a zrozumiteľné a jej výklad správnymi orgánmi

a krajským súdom nebol extenzívny, ale jednoducho gramatický.“. Nedostatočnosť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšší súd odmietol dôvodiac, že „ak krajský súd

dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov

a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo

k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací

súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ po vecnej stránke prednáša

výhrady v podstate identické s argumentáciou použitou v opravných prostriedkoch

využitých v správnom konaní a v konaní o jeho žalobe. Najvyšší súd sa podľa jeho názoru

„vôbec... nevysporiadal s... námietkami, najmä ohľadom obsahu dôvodovej správy k § 104f

.. a neprípustnosti výkladu právnej normy za pomoci

novelizovaného právneho predpisu, ktorého účinnosť sa však nedotýka Rozhodnutia

správcu dane a ani Rozhodnutia Finančného riaditeľstva...“. Poukázal na nesúlad názoru

krajského súdu o nejednoznačnosti výkladu § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach

a názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je toto ustanovenie „jasné a zrozumiteľné“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s jeho argumentom spochybňujúcim

interpretačný význam dôvodovej správy. Orgány konajúce v jeho veci „presadzovali

zákonnosť napadnutých rozhodnutí správcu dane a Finančného riaditeľstva... bez

náležitého zdôvodnenia svojho stanoviska, a len odkazom na stotožnenie sa so zdôvodnením

orgánu rozhodujúceho v nižšom stupni“. Najvyšší súd tak nepostupoval v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; Helle proti Fínsku).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok sťažovateľ

rekapituluje „daňovú“ judikatúru ústavného súdu a tvrdí, že „nejasnosť právnej normy

viedla k porušeniu môjho práva vlastniť majetok..., pretože daň z nehnuteľností mi bola

vyrubená v rozpore so zákonom, nad rámec daný splnomocňovacím ustanovením § 12

ods. 2 v spojení s ustanovením § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach. Uhradením takto

vyrubenej dane z nehnuteľností sa zmenšil môj majetok bez naplnenia legitímnosti jej

vyrubenia...

Rozširujúcim výkladom nejasnej a neurčitej právnej normy uplatnenej správcom

dane ( ) došlo k prekročeniu právomoci tohto samosprávneho orgánu.

V oblasti verejného práva je rozširujúci výklad aplikovateľný vo veľmi obmedzenej miere,

čo zo strany Mesta Košice ako správcu dane dodržané nebolo. Takýto rozporný výklad... sa

následne uplatnil aj v ... Rozsudkoch Krajského súdu... a Najvyššieho súdu...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vo veci samej takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl. 46

ods. 1 v spojení s , , a Slovenskej

republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 v spojení s čl. 13 ods. 1

písm. a) a a právo na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. -97, zo dňa 17.02.2016 v spojení s rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn. -53, zo dňa 04.12.2013 porušené boli.

Súd zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžf/48/2014-

97, zo dňa 17.02.2016 v spojení s rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

-53, zo dňa 04.12.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

Súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,-

EUR, ktorú je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Najvyšší súd Slovenskej republiky

a Krajský súd v Košiciach v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi

sťažovateľa JUDr. Vincentovi Lechmanovi, advokátovi, Advokátska kancelária Popradská

č. 80 v Košiciach, v zmysle ust. vyhl. vo výške 363,79 EUR

(2 x právny úkon á 143,- EUR, 2 x režijný paušál á 8,50 EUR, DPH 20 % vo výške

60,32 EUR, prevzatie a príprava právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) vyhl.

, písomné podanie na súd vo veci samej – 13a ods. 1 písm. c) vyhl. 655/2004

Z. z.), ktorú je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Najvyšší súd Slovenskej republiky

a Krajský súd v Košiciach na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Vincenta

Lechmana, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo

petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (,

, , , , ).

Sťažovateľ petitom sťažnosti označil za nedovolený zásah do svojich základných

práv a slobôd odvolací rozsudok najvyššieho súdu „v spojení“ s prvostupňovým rozsudkom

krajského súdu. Použitá formulácia je vzhľadom na jednotnosť prvostupňovej

a druhostupňovej fázy konania pochopiteľná, pre ústavný súd je však podstatné,

či sťažovateľ napáda iba druhostupňový rozsudok najvyššieho súdu alebo aj prvostupňový

rozsudok krajského súdu. S ohľadom na charakter sťažnostnej argumentácie a berúc

do úvahy ďalšie body sťažnostného petitu, ktorými sťažovateľ navrhuje zrušiť oba rozsudky

a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie, ako aj priznať finančné zadosťučinenie

a náhradu trov konania nielen proti najvyššiemu súdu, ale aj proti krajskému súdu, ústavný

súd ustálil za predmet svojho prieskumu prvostupňový rozsudok krajského súdu

č. k. -53 zo 4. decembra 2013 aj druhostupňový rozsudok najvyššieho súdu

č. k. -97 zo 17. februára 2016.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu č. k. -53 zo 4. decembra 2013, ktorým zamietol žalobu

sťažovateľa, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým

rozsudkom tak, že s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu teda mohol sťažovateľ podať

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako

odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu č. k. -97 zo 17. februára

2016, ústavný súd uvádza, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

K namietanému porušeniu dohovoru a v spojení

s , , a rozsudkom najvyššieho

súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Charakter námietok prednesených sťažovateľom sa v ich podstate dotýka

interpretácie podústavného práva. Do výkladu obyčajných zákonov, ktorý je doménou

všeobecných súdov, ústavný súd zasahuje len v prípade extrémneho vybočenia z ustálenej

interpretačnej metodológie, prípadne v situácii, ak výklad všeobecného súdu je ústavne

nekonformný ( ).

Predmetom konania o žalobe sťažovateľa bol prieskum rozhodnutia daňového orgánu

na podklade kritéria zákonnosti, teda súladu toho administratívneho rozhodnutia s normami

hmotného práva i procesného práva. Zároveň platí prísna zásada, že konajúci súd

preskúmava napadnuté rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu

( a ).

Podstata sťažovateľom tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá sa

vinula celým daňovým konaním i nadväzujúcim súdnym prieskumom, spočívala v právnom

názore, podľa ktorého nesúlad VZN č. 132 so zákonom o miestnych daniach znamenal

vo svojom konečnom dôsledku i nesúlad rozhodnutia vydaného v sťažovateľovej veci s § 12

ods. 2 zákona o miestnych daniach.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach ročnú sadzbu dane zo stavieb

podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych

podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť

alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane

môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej

jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane

pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb

pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby

dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby

uvedené v § 10 ods. 1, ak § 104f ods. 3 neustanovuje inak.

Podľa § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach ak je najvyššia sadzba dane

zo stavieb väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom

dane podľa predpisov účinných do 30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej

zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca

dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1.

Bez potreby hlbšej štrukturálnej analýzy citovaných právnych noriem ústavný súd

konštatuje, že interpretačné závery krajského súdu, ako ani nadväzujúce rezultáty

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nevykazujú žiadne známky excesívnosti

či ústavného nesúladu. Je totiž prima facie zreteľné, že zmena právnej úpravy,

ktorá do zákona o miestnych daniach vniesla intertemporálne ustanovenie − § 104f ods. 3,

zaväzuje správcu dane (obec, mesto) k postupnému znižovaniu rozdielu medzi najvyššou

a najnižšou sadzbou dane zo stavieb. Dokazuje to formulácia „pri každej ďalšej zmene

v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok“. Citovaná dikcia umožňuje

na báze jej gramatického výkladu pripustiť záver, ktorý zaujali v sťažovateľovej veci

daňové orgány i súdy v správnom súdnictve.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého je § 104f

ods. 3 zákona o miestnych daniach neurčitý a nezrozumiteľný. Jeho dispozícia určuje

dostatočne zrozumiteľne povinnosť správcu dane. Skutočnosť, že citované znenie § 104f

ods. 3 zákona o miestnych daniach nebránilo obci znižovať rozdiel medzi najnižšou

a najvyššou sadzbou dane zo stavieb aj v tak minimálnej miere, že by to v konečnom

dôsledku mohlo znamenať dosiahnutie predstavy zákonodarcu stelesnenej v § 12 ods. 2

zákona o miestnych daniach až vo veľmi dlhodobom časovom horizonte, je z pohľadu

sťažovateľovej pozície irelevantná. Táto námietka totiž mieri proti všeobecne záväzným

nariadeniam obcí, nie proti rozhodnutiam vydaným na ich základe. V konaní podľa čl. 127

ods. 1 však ústavný súd nemôže posudzovať súlad všeobecne záväzných nariadení

obcí vydaných vo sfére tzv. vlastných kompetencií so zákonom alebo s . To je

predmetom konania podľa .

Argumentačná podpora založená na poukaze na protesty prokurátorov podávané

proti všeobecne záväzným nariadeniam je z rovnakých dôvodov irelevantná. Navyše,

prokuratúra pri výkone dozoru nad zachovávaním zákonnosti vo verejnej správe

nedisponuje (na rozdiel od správneho súdnictva) decíznou právomocou, preto akýkoľvek

protest prokurátora zostáva len v rovine jeho právneho názoru, ktorý pre správny orgán,

ba ani pre účastníka konania nie je právne záväzný.

Rovnako irelevantný je akcent, ktorý sťažovateľ významovo kladie na neskoršiu

zmenu zákona o miestnych daniach, ktorá obciam uložila povinnosť rešpektovať cieľový

rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb (10-násobok) do roku 2024

(§ 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach). Áno, je evidentné, že touto zmenou

zákonodarca zareagoval na už popísané riziko „nekonečného“ odďaľovania dosiahnutia

súladu s § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach v dôsledku nepatrného znižovania

predmetného rozdielu v sadzbách dane zo stavieb. Ale zákonnosť rozhodnutia, ktorým bola

sťažovateľovi vyrubená daň z nehnuteľností, predmetná neskoršia zmena zákona

o miestnych daniach nijako nespochybňuje, pretože mestu nediktovala tempo, akým je

povinné rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb znižovať.

Argumentácia obsiahnutá v predchádzajúcich odsekoch nie je ústavným súdom

zamýšľaná ako doplňovanie právnych záverov najvyššieho súdu ani ako prejav ambície

vykladať zákony. Jej zámerom bolo len dostatočne zrozumiteľne zdôvodniť plnú ústavnú

tolerovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.

Pokiaľ ide o kritiku odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu,

ústavný poukazuje na , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,

že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP

z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku, sťažnosť č. 16034/90, bod 61).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Sťažovateľ kritizuje, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu spochybnil

argumenty, na ktorých je tento rozsudok založený, no napriek tomu sa najvyšší súd „touto

mojou obranou vôbec nezaoberal a neposkytol žiadne odôvodnenie týkajúce sa

nesprávnosti mojich argumentov“.

Z podkladov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil ako prílohy sťažnosti,

vyplýva, že žaloba sťažovateľa podaná proti právoplatnému rozhodnutiu finančného

riaditeľstva a odvolanie podané proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu sa, pokiaľ

ide o dôvody, zásadne nelíšili. Podstata, na ktorej sťažovateľ založil tvrdenie o nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, bola zakaždým rovnaká, založená

na presvedčení o potrebe interpretovať § 104f ods. 3 tak, že obci neumožňuje postupné

znižovanie rozdielu medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb, ale vyžaduje

okamžité rešpektovanie § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Ak sa za daných okolností

najvyšší súd iba obmedzil na konštatovanie správnosti právnych záverov krajského súdu,

postačuje to z hľadiska požiadaviek plynúcich na odôvodnenie súdneho rozhodnutia z čl. 46

ods. 1 i z dohovoru.

Ani z hľadiska kvality odôvodnenia napadnutého odvolacieho rozsudku najvyššieho

súdu tak ústavný súd nezistil žiadne signály možného porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré by si

vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a nadväzujúci meritórny prieskum. V tejto

časti je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1

v spojení s a

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou proti všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu ako súdu odvolacieho odmietol, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie práva hmotnej povahy zaručeného i práva

zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. I v tejto časti je preto

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia i návrhom

na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016