Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 118/2016
PDF · 520.72 KB
No categories available
II. ÚS 118/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
Medzinárodnej investičnej banky, Ulica Mashi Poryvaevoy 7, 107078 Moskva, Ruská
federácia, zastúpenej FUTEJ & Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Radlinského 2,
Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Futeja, CSc.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1 CoKR 81/2015 z 29. septembra 2015 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
8 R 2/2014 z 20. októbra 2015, za účasti Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu
Bratislava I, a takto
rozhodol:
Sťažnosti Medzinárodnej investičnej banky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2015 doručená sťažnosť Medzinárodnej investičnej banky, Ulica Mashi Poryvaevoy 7,
107078 Moskva, Ruská federácia (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoKR 81/2015
z 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 R 2/2014 z 20. októbra 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v pozícii navrhovateľa (resp.
veriteľa) sa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhal povolenia
reštrukturalizácie dlžníka – obchodnej spoločnosti
(ďalej len „dlžník“ alebo „úpadca“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/20l4 z 15. júla 2014 začal reštrukturalizačné
konanie voči dlžníkovi a následne uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014 povolil
reštrukturalizáciu dlžníka. Do funkcie reštrukturalizačného správcu bola ustanovená
spoločnosť , značka správcu S 1267
(ďalej len „správca“).
Uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 okresný súd zastavil
reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie na majetok dlžníka,
vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil
, značka správcu S 1664 (ďalej len „správkyňa“).
Okresný súd zároveň predmetným uznesením uložil ustanovenej správkyni
vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu
o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave
súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú
písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správu
o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov
štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil jej bez zbytočného odkladu
informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko
alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej
republike v súlade s čl. 40 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000
o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote
45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovení
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“).
Uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014 a právoplatnosť nadobudlo
13. novembra 2014.
Na základe sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd odložil
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu z 5. novembra 2014 a následne nálezom sp. zn.
II. ÚS 867/2014 z 10. marca 2015 rozhodol, že predmetným uznesením okresného súdu boli
porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uznesenie okresného súdu z 5. novembra
2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 27. marca 2015 správca doručil okresnému súdu návrh na určenie nového člena
veriteľského výboru v súlade s § 127 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. Poukázal na to, že počet
členov veriteľského výboru klesol pod zákonom ustanovenú hranicu troch členov.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že 7. novembra 2014 správcovi doručili podanie
dvaja veritelia dlžníka – a
, ktorým správcovi oznámili, že im zaniklo postavenie veriteľa ako účastníka
reštrukturalizačného konania z dôvodu zániku prihlásenej pohľadávky.
Dňa 27. marca 2015 sťažovateľ svojím podaním doručeným okresnému súdu
oznámil, že odstupuje z funkcie člena veriteľského výboru. Prihliadol aj na právny názor
okresného súdu, ktorý ho nepovažoval za „platného člena veriteľského výboru“ napriek
tomu, že sťažovateľ stále zastával názor, že členstvo vo veriteľskom výbore mu vzniklo
zo zákona podľa § 127 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.
Dňa 15. apríla 2015 doručil okresnému súdu podanie ďalší veriteľ – Slovenská
republika prostredníctvom krajského súdu (justičnej pokladnice) – ktorým oznámil, že
«došlo k úhrade vymáhanej súdnej pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie dlžníka
v plnej výške treťou osobou inou než dlžník, z dôvodu čoho justičná pokladnica podľa jej
názoru už nie je účastníkom reštrukturalizačného konania a nemôže byť ani členom
veriteľského výboru.
Podaním zo dňa 21. apríla 2015 sťažovateľ následne upozornil okresný súd..., kedy
z reštrukturalizácie dlžníka odstúpili traja veritelia dlžníka, pričom v nej zostali iba dvaja
ďalší veritelia s hlasovacími právami ( , ), že sťažovateľ bol
informovaný, že justičnej pokladnici, ktorá pôvodne súhlasila s vymenovaním za člena
veriteľského výboru, zaniklo postavenie veriteľa v reštrukturalizácii, a teda sa nemôže stať
členom veriteľského výboru... Zo šetrenia sťažovateľa vyplynulo, že pohľadávku justičnej
pokladnice údajne uhradila v hotovosti neznáma osoba tak povediac „z ulice“, bez
preukázania vzťahu k veci, bez súhlasu dlžníka, a bez toho aby žiadala o nástupníctvo do
práv justičnej pokladnice ako pôvodného veriteľa. Sťažovateľ zároveň upovedomil okresný
súd, že v kontexte týchto okolnosti súhlasí s jeho prípadným určením za tretieho člena
veriteľského výboru dlžníka.
Vzhľadom na plynúce zákonné lehoty sa dňa 30. apríla 2015 konalo zasadnutie
veriteľského výboru v dvojčlennom zložení ( a ), pričom
veriteľský výbor predložený návrh plánu v tomto znení schválil, pričom tak učinil
v zákonných lehotách z dôvodu, že ani v tom čase nebol zo strany okresného súdu určený
3. člen veriteľského výboru. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že striktne trvať
na 3. členovi veriteľského výboru pokiaľ ho okresný súd odmieta určiť resp. nie je možné
objektívne určiť, je prílišný formalizmus zo strany súdu I. stupňa, najmä ak z pohľadu
schválenia plánu by bol tento schválený vo veriteľskom výbore bez ohľadu na to, či by bol
3. člen určený alebo nebol určený.
Dňa 5. júna 2015 sa konala schvaľovacia schôdza, ktorá jednomyseľne schválila
predložený návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka.
Uznesením súdu I. stupňa zo dňa 03. 06. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
12. 06. 2015, súd I. stupňa určil, že Justičná pokladnica nie je účastníkom
reštrukturalizačného konania. Súd I. stupňa zastáva názor, že nie je možné účinne vziať
späť späťvzatie a zároveň súd I. stupňa návrh správcu na určenie 3. člena VV zamietol.».
Následne bol okresnému súdu predložený návrh dlžníka na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu, o ktorom rozhodol okresný súd tak, že ho uznesením sp. zn.
8 R 2/2014 z 22. júna 2015 zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd zamietol predložený
návrh reštrukturalizačného plánu z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti plánu“, ako aj
z dôvodu, „že v procese prípravy reštrukturalizačného plánu sa vyskytla vada, nakoľko
tento nebol schválený veriteľským výborom z dôvodu, že veriteľský výbor nebol platne
kreovaný, keďže sa jeho počet podľa názoru okresného súdu znížil pod 3 (hoci justičná
pokladnica ako i sťažovateľ písomne prejavili... záujem opätovne sa stať členom
veriteľského výboru – navyše v prípade sťažovateľa bolo toto členstvo vo výbore dané ex
lege s poukazom na § 127 ods. 2 ZKR), čím s poukazom na § 127 ods. 1 podľa názoru
okresného súdu zanikla pôsobnosť veriteľského výboru“.
Proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2015 podal správca odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 29. septembra 2015 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Následne okresný súd napadnutým uznesením č. k. 8 R 2/2014-3459 z 20. októbra
2015 zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka, začal na jeho majetok
konkurzné konanie a vyhlásil konkurz. Za správcu dlžníka ustanovil ,
.
Okresný súd zároveň predmetným uznesením uložil ustanovenému správcovi
vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu
o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave
súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú
písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správu
o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov
štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil mu bez zbytočného odkladu
informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko
alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej
republike v súlade s čl. 40 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000
o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote
45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovení
Podľa sťažovateľa sú právne závery krajského súdu arbitrárne a zjavne
neodôvodnené, preto nie sú ústavne udržateľné. Z týchto hľadísk je preto potrebné, aby
ústavný súd tieto právne závery preskúmal, „keďže zo strany okresného súdu a krajského
súdu nebol rešpektovaný záväzný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.
Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:
(i) spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2
ZKR (ex lege);
(ii) veriteľský výbor nebol riadne zvolený, keďže mal podľa názoru krajského súdu
iba dvoch členov z radov nespriaznených veriteľov, a tým jeho pôsobnosť
v reštrukturalizácii zanikla, z dôvodu čoho návrh reštrukturalizačného plánu nebol vôbec
schválený vo veriteľskom výbore.“.
Pokiaľ ide o možnosť spriazneného veriteľa byť členom veriteľského výboru,
sťažovateľ uvádza túto argumentáciu:
«Z dikcie ustanovenia § 126 ods. 3 štvrtej vety ZKR bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva, že obmedzenie sa vzťahuje iba na prípady, kedy sa spriaznený veriteľ stáva členom
veriteľského výboru na základe voľby na schôdzi veriteľov. Z citovaného ustanovenia
nevyplýva, že by bolo možné rozširovať jeho aplikáciu na prípady, kedy členstvo vzniká
zo zákona alebo z rozhodnutia súdu.
Ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR jednoznačne ustanovuje, že „členom veriteľského
výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie“. Máme za to, že
slovo vždy sa v právnom poriadku používa na vylúčenie pochybností o tom, že určitá norma
platí za akýchkoľvek okolností a má teda prednosť pred inými normami, ktoré neobsahujú
výslovnú derogáciu... Podľa § 127 ods. 2 ZKR teda sťažovateľ 1 mal byť (vždy) členom
veriteľského výboru, pretože bol podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Okresný súd
vyložil tretiu vetu § 126 ods. 3 ZKR, ktorá však expressis verbis postihuje inú situáciu
(konkrétne voľbu členov veriteľského výboru, nie vznik členstva ex lege) ako derogáciu
jednoznačne a „paušálne“ formulovanej normy § 127 ods. 2 ZKR. Takýto výklad je podľa
nášho názoru arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.
... Obmedzenie v § 126 ods. 3 štvrtej vete bolo do ZKR vložené novelou č. 348/2011
Z. z. účinnou od 1. januára 2012. Cieľom prijatej zmeny bolo podľa dôvodovej správy
„obmedziť ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi“ V čase
prijímania uvedenej novely ZKR obsahoval identické ustanovenia o členstve vo veriteľskom
výbore na základe zákona (§ 127 ods. 2 ZKR) a na základe rozhodnutia súdu (§ 127 ods. 3
ZKR) ako obsahuje aj v súčasnosti, napriek tomu sa novela týchto ustanovení vôbec
nedotkla. Z uvedeného vyplýva, že novozavedené obmedzenie sa malo týkať výlučne
nemožnosti spriaznených veriteľov byť volení do veriteľského výboru na schôdzi veriteľov.
Zákonodarca mal však podľa všetkého v úmysle ponechať spriazneným veriteľom právo stať
sa členmi veriteľského výboru na základe zákona alebo z rozhodnutia súdu. Uvedený záver
zodpovedá aj vyššie citovanej dôvodovej správe, v ktorej sa uvádza, že zákonodarca mal
v úmysle „obmedziť“ ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi
a nie ho úplne vylúčiť.
Z uvedeného vyplýva, že použitie obmedzenia na prípady, kedy členstvo
vo veriteľskom výbore vzniká ex lege, nie je prípustné ani analogicky, nakoľko by takýto
výklad bol v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Súd preto § 126 ods. 3 štvrtej vety ZKR
aplikoval na prípady, kedy členstvo vo veriteľskom výbore vzniká zo zákona, contra legem
a ním vyvodený záver uvedený vyššie je zjavne nedôvodný a arbitrárny.»
Sťažovateľ následne namieta právny záver krajského súdu, podľa ktorého veriteľský
výbor nebol riadne zvolený, pretože mal len dvoch členov. Schválenie reštrukturalizačného
plánu dvojčlenným veriteľským výborom je preto podľa krajského súdu v skutočnosti jeho
neschválením. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že okresný súd svojím
postupom spôsobil uvedený stav, pretože „odmietol napriek žiadosti správcu určiť 3. člen
veriteľského výboru či už sťažovateľa (napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa zo dňa
21. apríla 2015), a zároveň odmietol určiť za tretieho člena veriteľského výboru dokonca
štátnu inštitúciu v podobe justičnej pokladnice, ktorá súd v apríli 2015 upovedomila
o skutočnosti, že bola uvedená do omylu konaním tretej osoby, ktorá nezákonne bez súhlasu
dlžníka uhradila pohľadávku justičnej pokladnice...
V tejto súvislosti uvádzame, že máme i naďalej zato, že v rámci reštrukturalizácie bol
platne kreovaný trojčlenný veriteľský výbor v zložení sťažovateľ, . Keďže
však podľa ústavným súdom zrušeného rozhodnutia konkurzného súdu zo dňa 05. 11. 2014
o konverzii reštrukturalizácie na konkurz bola podľa názoru konkurzného súdu účasť
sťažovateľa vo veriteľskom výbore sporná, veriteľ v snahe v dobrej viere ústretovo
riešiť situáciu odstúpil z funkcie člena veriteľského výboru, aby uvoľnil miesto
vo veriteľskom výbore inému veriteľovi. Súčasne tiež požiadal súd o vymenovanie nového
3. člena veriteľského výboru. Následne však za zvláštnych okolností (rovnako ako predtým
ohľadom veriteľa ) bolo takémuto inému veriteľovi (Justičnej
pokladnici) plnené treťou neznámou osobu, čím postavenie takéhoto veriteľa, ako účastníka
reštrukturalizačného konania bolo spochybnené, pričom súd sa so skutočnosťou, že mu
postavenie účastníka zaniklo rozhodnutím zo dňa 03. 06. 2015 stotožnil. Sťažovateľ
v nadväznosti nato opakovane vyjadril svoj súhlas s opätovným ustanovením za člena
veriteľského výboru. Iný veriteľ, ktorý by mohol byť vymenovaný za člena veriteľského
výboru, už v predmetnej reštrukturalizácii nevystupuje. Preto máme nepochybne zato, že...
existuje, resp. existovala objektívna nemožnosť doplniť veriteľský výbor, resp. ak tu taká
možnosť bola súd nepostupoval podľa § 127 ods. 3 ZKR, o čo bol správcom, sťažovateľom,
ako aj členmi veriteľského výboru opakovane požiadaný. V prípade, že tu bola objektívna
možnosť určiť tretieho člena veriteľského výboru máme za to, že skutočnosť, že tak konajúci
súd neurobil, napriek zákonnému príkazu vyjadrenému v § 127 ods. 3 ZKR tak urobiť,
nemôže byť dôvodom na zamietnutie plánu. Domnievame sa, že v tomto kontexte striktne
trvať na 3. členovi veriteľského výboru pokiaľ ho samotný okresný súd odmieta určiť, je
prílišný formalizmus zo strany súdu I. stupňa vytknutý nálezom ústavného súdu v tomto
istom konaní č. k. II. ÚS 867/2014-86.
K otázke dvojčlennosti veriteľského výboru vytknutej krajským súdom ďalej
uvádzame, že v rámci podnikateľského prostredia v SR existuje množstvo spoločností, ktoré
majú len dvoch veriteľov (napr. často práve realitné projektové spoločnosti, ktorých
veritelia sú financujúca banka a generálny dodávateľ stavby). Zároveň zo žiadneho
ustanovenia ZKR alebo iného právneho predpisu nevyplýva, že by títo dlžníci mali byť
paušálne vylúčení z možnosti riešiť svoj úpadok alebo hroziaci úpadok prostredníctvom
inštitútu reštrukturalizácie. Práve naopak, zákonodarca v oboch skutkových podstatách
úpadku podľa § 3 ods. 2 a 3 ZKR výslovne ustanovuje minimálny počet pre úpadok dvoch
veriteľov. Zákonodarca teda zjavne zamýšľal umožniť reštrukturalizáciu aj tých dlžníkov,
ktorí majú dvoch veriteľov. Máme za to, že použitý výklad v odôvodnení uznesenia súdu je
v rozpore s takýmto zámerom zákonodarcu, nakoľko takýto výklad fakticky upravuje, že ak
má veriteľský výbor dvoch členov a objektívne nie je možné určiť tretieho člena veriteľského
výboru, je potrebné reštrukturalizačný plán zamietnuť. Takýto výklad však paušálne
vylučuje úspešnú reštrukturalizáciu v prípade všetkých dlžníkov, ktorí sú v úpadku ale majú
len dvoch nespriaznených veriteľov. Máme za to, že takýto výklad neobstojí najmä
vzhľadom na základné vymedzenie predmetu ZKR vyjadrené v § 1 ZKR v spojení s
vymedzením úpadku v § 3 ZKR...
V každom prípade, z pohľadu rešpektovania ZKR predpísaného kvóra a väčšiny
potrebnej na schválenia plánu v prípade trojčlenného veriteľského výboru (2 z 3 veriteľov
prítomný a aspoň dvaja veritelia z dvoch prítomných hlasujúcich za prijatie návrh
reštrukturalizačného plánu) bol tento schválený vo veriteľskom výbore dňa 30. apríla 2015
bez ohľadu na to, či v danom čase bol 3. člen veriteľského výboru okresným súdom určený
alebo nebol určený.
... posudzovanie otázky, či v danej veci môže byť pripustená existencia dvojčlenného
veriteľského výboru vo svetle citovanej judikatúry ÚS SR obzvlášť v prípade, pokiaľ
z faktického hľadiska v zásade nie je relevantné, či veriteľský výbor má dvoch alebo troch
členov..., prípadne ak z objektívnych dôvodov nie je možné určiť tretieho člena veriteľského
výboru, považujeme takúto otázku za formálnu, nie vecnú. Preto pokiaľ by aj súdy dospeli
k záveru, že plán nemohol byť schválený iba dvojčlenným veriteľským výborom,
v okolnostiach daného prípadu máme za to, že nemožno takúto skutočnosť hodnotiť ako
porušenie, ktoré má podstatný charakter v intenciách § 154 ods. 1 písm. a) ZKR, obzvlášť
pokiaľ z judikatúry ÚS SR nepochybne vyplýva, že podstatné je sledovať šetrnejší charakter
reštrukturalizácie oproti konkurzu, pričom tomuto hľadisku má byť podrobený aj výklad
procesných pravidiel reštrukturalizácie.“.
Podľa sťažovateľa tiež nie je zrejmé, záujmy akých veriteľov chránil okresný súd
a krajský súd, keď v čase ich rozhodovania všetci veritelia oprávnení hlasovať hlasovali za
reštrukturalizačný plán. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že napadnutým
uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené aj
základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ v súvislosti s týmto tvrdením uvádza:
„Vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu,
ktorý má v dlžníkovi, keďže sťažovateľ bude v konkurze disponovať procesným režimom
podriadeného veriteľa v kontexte novely ZKR účinnej od 1. 1. 2012, ktorá vykazuje znaky
pravej retroaktivity, keďže neobsahuje prechodné ustanovenia a sťažovateľ by ani vzdaním
sa obchodného podielu v pre účinnosťou novely nestratil status
podriadeného veriteľa, ktorým je podľa novely každý veriteľ, ktorý je alebo v minulosti bol
spriaznenou osobou s dlžníkom. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde k nižšiemu
rozsahu uspokojenia pohľadávok sťažovateľa voči dlžníkovi a dôjde tak k ukráteniu
pohľadávok sťažovateľa oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces a účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu...
uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2015, č. k. 1 CoKR/81/2015-3451
a uznesením Okresného súdu Bratislava I z 20. októbra 2015 č. k. 8 R/2/2014-3459
porušené bolo.
... Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 29. septembra 2015, č. k. 1 CoKR/81/2015-3451 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I
z 20. októbra 2015 č. k. 8 R/2/2014-3459 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet
právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu
sp. zn. 1 CoKR 81/2015 z 29. septembra 2015 a napadnutého uznesenia okresného súdu
sp. zn. 8 R 2/2014 z 20. októbra 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením zo 4. februára 2016 prijal
sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie a odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. septembra 2015 a napadnutého
uznesenia okresného súdu z 20. októbra 2015 do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu
vo veci samej.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa, predsedu krajského súdu a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či
trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu
a predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti. Predseda
krajského súdu, predsedníčka okresného súdu a právny zástupca sťažovateľa ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, predsedu krajského súdu
a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od
ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3169/16
z 23. marca 2016, v ktorom uviedol:
„Dňa 21. 03. 2016 som požiadal , predsedu senátu
1 CoKR, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Tento vo svojom vyjadrení zo dňa
23. 03. 2016 skonštatoval, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 CoKR/81/2015 posudzoval odvolanie predkladateľa obchodnej spoločnosti
v ktorom žiadal, aby odvolací súd ním napadnuté unesenie
Okresného súdu Bratislava I (súdu I. stupňa) sp. zn. 8 R/2/2014 zo dňa 22. 06. 2015 zmenil
tak, že sa reštrukturalizačný plán dlžníka, o ktorom hlasovala schôdza dňa 05. 06. 2015,
potvrdil, reštrukturalizačné konanie sa končí, príp. žiadal ním napadnuté uznesenie sudu
I. stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. Odvolací súd sa stotožnil so súdom
I. stupňa v tom, že v procese prípravy plánu bola vada z dôvodu, že plán nebol schválený
veriteľským výborom podľa ustanovenia § 144 zákona č. 7/2005 Z. z... z dôvodu, že tento
veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Tým, že sa znížil počet členov veriteľského výboru
pod počet 3 členov, s poukazom na ustanovenie § 127 ods. 1 ZKR zanikla pôsobnosť
veriteľského výboru. Nakoľko v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR/81/2015
tunajší súd ustálil, že odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného súdu I zo dňa 22. 06.
2015 č. k. 8 R/2/2014-3309 je v časti napadnutej odvolaním vecne správne, bolo predmetné
uznesenie prvostupňového súdu uznesením sp. zn. 1 CoKR/81/2015 zo dňa 29. 09. 2015
potvrdené.
Vo svojom vyjadrení predseda senátu 1 CoKR taktiež uviedol, že na základe vyššie
uvedených skutočností sa s dôvodmi a obsahom podanej ústavnej sťažnosti nestotožňuje
(v bode 44 a nasl. vytýkané vady v konaní Krajského sudu v Bratislave, ako odvolacieho
súdu v konaní pod sp. zn. 1 CoKR/81/2015) a nestotožňuje sa ani s návrhom na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu, pričom zotrváva v tom, že odvolací súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR/81/2015 neporušil právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3179/16
z 30. marca 2016, v ktorom uviedla, že nemá právomoc zaujať k sťažnosti stanovisko.
K prípisu pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyne zo 16. marca
2016. Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku stručne zhrnula priebeh napadnutého konania
a následne uviedla:
«Dňa 05. 11. 2014 konajúci súd vydal uznesenie v predmetnej právnej veci, ktorým
rozhodol o konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie podľa
ustanovenia § 131 ods. 2 ZKR.
Nálezom zo dňa 10. marca 2015 Ústavný súd pod sp. zn. ÚS 867/2014 rozhodol tak,
že predmetnú uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie.
V rámci konania na Okresnom súde, súd odstránil procesné vady v zmysle obsahu
nálezu Ústavného súdu a po vykonanom dokazovaní vrátane pojednávaní a doručení
listinných dôkazov a vyjadrení účastníkom, súd dňa 22. júna 2016 predložený návrh dlžníka
na potvrdenie reštrukturalizačného plánu zamietol, najmä z dôvodu nedostatku riadneho
zvolenie veriteľského výboru z dôvodu, že tento nebol platne zvolení nakoľko nespĺňal
zákonnom stanovené predpoklady - počet osôb určený na 3 osoby, hlasujúci veriteľský
výbor mal 2 členov.
Na základe podaného odvolania zo strany správcu, Krajský súd ako súd odvolací
uznesením zo dňa 29. septembra 2015 v konaní sp. zn. 1 CoKR 81/2015 potvrdil uznesenie
Okresného súdu v celom rozsahu.
Sudca v danom konaní má za to, že kreovaním veriteľského výboru došlo
k zásadnému porušeniu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, ktoré nemohlo byť konvalidované
resp. zhojené alternatívnym riešením uvádzaným navrhovateľom. Podľa názoru súdu došlo
k neplatnému právnemu úkonu, teda konaniu v rozpore so zákonom resp. k nedodržaniu
zákonných predpokladov platného kreovania tohto orgánu. Dôvody uvádzané správcom
resp. navrhovateľ sú právne irelevantné vo vzťahu k činnosti veriteľského výboru. Súd sa
stotožňuje s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvádzam, že v danom konaní nedošlo
k porušeniu procesných práv účastníkov, tí boli vo veci riadne vypočutí, boli súdom
oboznámení o predbežnom právnom názore súdu na kreovanie veriteľského výboru úpadcu.
V ostatnom mám za to, že súdy činné v tomto konaní rešpektovali závery Ústavného
súdu a nevyhovenie žalobcovi resp. rozhodnutie nevyhovujúce zámerom a očakávaniam
sťažovateľa nemusí byť z tohto dôvodu nesprávne, nezákonne alebo arbitrárne ako uvádza
sťažovateľ. Dodržiavanie jasne, zrozumiteľne a určito v zákone vyjadrených povinností
nemôže byť ponímané ako formalistický výklad práva, nakoľko takýmto konaním by
dochádzalo k porušovaniu práva a oslabovaniu právnej istoty adresátov právnej normy.
Spôsob interpretovania právnej normy nemôže nad rámec obvyklosti a primeranosti
oslabovať účinky a zmysel právnej normy. Namietaná nečinnosť resp. odmietnutie menovať
tretieho člena veriteľského výboru súdom tak ako sa na ňu odvoláva sťažovateľ a čo
považuje za dôvod vzniknutého stavu je zavádzajúca a účelová. Takýto návrh nebol
kvalifikovaný a bol podaný v čase, keď nebolo možné menovať nového člena veriteľského
výboru a súd mal za to, že nie je oprávnený substituovať veriteľov pri výkone ich práva.
Navyše súd upozorňoval účastníkov konania v priebehu pojednávaní, že má za to, že
nezvolenie trojčlenného veriteľského výboru je prekážkou pre úspešné pokračovanie
v reštrukturalizácii. Pre toto nie je možné kvalifikovať rozhodnutie súdu za nepredvídateľné
a arbitrárne. Na margo konania správcu a navrhovateľa si dovolím uviesť stanovisko
v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 07. decembra 2011, sp. zn. I. ÚS 200/2011 v zmysle
ktorého „nositeľom ústavou a dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.
spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia, ktorí riadne
a včas (spôsobom ustanoveným v zákone o konkurze a reštrukturalizácii) prihlásili svoje
pohľadávky.“ V tomto konaní ostatní veritelia s výnimkou navrhovateľa a členov
veriteľského výboru vyjadrili taktiež nesúhlas s postupom kreovania veriteľského výboru.»
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniam
predsedu krajského súdu a predsedníčky okresného súdu v podaní z 25. apríla 2016,
v ktorom uviedol, že títo vo svojich vyjadreniach „neuvádzajú žiadne nové skutočnosti ani
argumentáciu...“, preto „sťažovateľ nemá k čomu sa vyjadriť a v plnom rozsahu sa
pridržuje sťažnostných dôvodov a právnej argumentácie uvádzanej v podanej ústavnej
sťažnosti“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavku
objektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,
ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej
úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach
právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
z 29. septembra 2015 a napadnutému uzneseniu okresného súdu z 20. októbra 2015, ktorými
malo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu rovnosti
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného
súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.
Krajský súd napadnutým uznesením z 29. septembra 2015 potvrdil uznesenie
okresného súdu z 22. júna 2015. V uznesení krajský súd poukázal na odôvodnenie
uznesenia okresného súdu a na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a následne uviedol tieto
právne závery:
„Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania a v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že mu nie je
možné vyhovieť.
Odvolací súd preskúmal spis vedený na súde I. stupňa pod sp. zn. 8 R/2/2014, ako aj
podaného odvolania a konštatuje, že dôvody odvolania z hľadiska obsahu sú čiastočne
dôvodné, avšak nezakladajú dôvod pre zmenu napadnutého uznesenia súdu I. stupňa.
Odvolací súd sa stotožňuje v názore so súdom I. stupňa v tom, že v procese prípravy
reštrukturalizačného plánu je vada, nakoľko plán nebol schválený veriteľským výborom
podľa § 144 ZKR z dôvodu, že tento veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Tým, že sa
znížil počet členov veriteľského výboru pod počet 3 členov, s poukazom na ust. § 127 ods. 1
ZKR zanikla pôsobnosť veriteľského výboru. Odvolací súd v kontexte tejto skutočnosti
konštatuje, že ide o taký podstatný nedostatok pri schvaľovaní plánu (plán bol predložený
súdu na potvrdenie bez toho, aby bol schválený vo veriteľskom výbore), že to zakladá
dôvod, aby súd zamietol plán podľa § 154 ods. 1 písm. a/ ZKR. Pokiaľ takéto schválenie
plánu vo veriteľskom výbore chýba má to tiež nepochybne aj nepriaznivý vplyv na
účastníkov plánu, ktorých záujmy veriteľský výbor má zastupovať, avšak v posudzovanej
právnej veci nezastupoval, nakoľko nebol kreovaný.
K otázke chýbajúcich náležitostí plánu odvolací súd konštatuje, že v tejto časti sa
stotožňuje s názormi vyslovenými inými súdmi (rozhodnutie OS Trenčín zo dňa 04. 03.
2011, sp. zn. 29 R/4/2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2011,
sp. zn. III. ÚS 342/2011), že reštrukturalizačný plán možno chápať vo svojej podstate ako
určitý právny úkon, zmluvu alebo dohodu medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, ktorému je
potrebné vo svojej podstate priznať širokú zmluvnú voľnosť. Súd v zásade nemôže
neodôvodnene, arbitrárne zasahovať do tejto zmluvnej voľnosti účastníkov plánu a je
predovšetkým na veriteľoch a dlžníkovi, akým spôsobom si upravia vzájomné práva a
povinnosti v rámci reštrukturalizačného plánu. Na to, aby súd reštrukturalizačný plán
schválený všetkými veriteľmi prítomnými na schôdzi veriteľov oprávnenými hlasovať
nepotvrdil, musí ísť o taký exces týkajúci sa práv alebo postavenia iba niektorého účastníka
alebo niektorých účastníkov reštrukturalizačného plánu, ktorý dotknutý účastník súdu
namieta a bez takejto námietky by muselo ísť o taký exces a porušenie ustanovení ZKR,
ktorý by bol objektívne a bez akýchkoľvek pochybností právne neudržateľný. S poukazom na
tieto vyššie uvedené závery, odvolací súd náležite preskúmal všetky podstatné skutočnosti a
vyslovuje právny názor, že predložený plán po obsahovej stránke zodpovedá takto
vymedzenému obsahu dohody medzi veriteľmi a dlžníkom. Odvolací súd zároveň v kontexte
tejto skutočnosti preto v tejto časti by považoval dôvody odvolania za relevantné, avšak súd
nemôže zhojiť inú podstatnú vadu, ktorá má za následok, že rozhodnutie súdu I. stupňa v
časti konštatovania, že plánu nebol prijatý vo VV, ktorý by bol platne kreovaný, zhojiť,
odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní, a preto rozhodol o potvrdení odvolaním
napadnutého uznesenia súdu I. stupňa, tak ako to vyplýva z výrokovej časti tohto
rozhodnutia.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu z 22. júna 2015, ktorým
tento zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia
schôdza 5. júna 2015. V predmetnom uznesení okresný súd v prvom rade poukázal na
relevantné skutkové okolnosti v prerokúvanej veci, pričom uviedol:
«Navrhovateľ - veriteľ: Medzinárodná investičná banka... sa návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava I dňa 04. 07. 2014, domáhal povolenia reštrukturalizácie
dlžníka: .. Navrhovateľ spolu s návrhom na povolenie
reštrukturalizácie predložil súdu reštrukturalizačný posudok... zo dňa 03. 07. 2014, zoznam
majetku, zoznam záväzkov, zmluvný prehľad, zoznam spriaznených osôb, riadnu
individuálnu účtovnú závierku vyhotovenú ku dňu 31. 12. 2013 a originál notársky
overeného osvedčenia dlžníka, že je v úpadku a že súhlasí s podaním návrhu na povolenie
reštrukturalizácie zo dňa 04. 07. 2014.
Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 15. 07. 2014, č. k. 8 R/2/2014-266, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 07. 2014 začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi.
Súd uznesením zo dňa 04. 08. 2014, č. k. 8 R/2/2014-269, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 09. 08. 2014, povolil reštrukturalizáciu dlžníka a do funkcie správcu
ustanovil: ...
Súd uznesením zo dňa 05. 11. 2014 č. k. 8 R/2/2014-373, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 13. 11. 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka
a začal konkurzné konanie na majetok dlžníka, vyhlásil konkurz a do funkcie správcu
ustanovil ..
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 12. 2014, pod č. k.
II. ÚS 867/2014-24, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dna 29. 12. 2014 prijal
sťažnosť spoločnosti Medzinárodná investičná banka, obchodnej spoločnosti
a obchodnej spoločnosti na ďalšie konanie a zároveň odložil
vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R/2/2014 z dňa 05. 11. 2014
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.
Nálezom Ústavného súdu zo dňa 10. 03. 2015 č. k. II. ÚS 867/2014-86 Ústavný súd
rozhodol o zrušení Uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R/2/2014 z dňa 05. 11.
2014 a vrátil veci Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
Dňa 27. 03. 2015 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené podanie správcu,
v ktorom navrhoval určiť nového člena veriteľského výboru v súlade s ustanovením § 127
ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z... Správca svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 07. 11. 2014 bolo
do kancelárie správcu doručené podanie veriteľov: ... a
.., v ktorom správcovi oznamujú, že im zaniklo postavenie veriteľa ako účastníka
v reštrukturalizačnom konaní vedenom voči dlžníkovi, z dôvodu zániku prihlásenej
pohľadávky. V podaní správcu zo dňa 27. 03. 2015 taktiež správca žiadal tunajší súd
o určenie tretieho člena veriteľského výboru.
Dňa 15. 04. 2015 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené podanie Slovenská
republika − Krajský súd v Bratislave, Justičná pokladnica... o odstúpení z členstva
vo veriteľskom výbore. Ako dôvod bola uvedená skutočnosť, že dňa 10. 04. 2015 došlo
k úhrade vymáhanej súdnej pohľadávky v plnej výške treťou osobou, čím pohľadávka
Justičnej pokladnice zanikla v súlade s ustanovením § 127 ods. 3 ZKR. Z uvedeného dôvodu
Justičná pokladnica už nie je účastníkom reštrukturalizačného konania a nemôže byť ani
členom veriteľského výboru. Uvedené oznámenie bolo doručené správcovi, MIB a ostatným
veriteľom na vyjadrenie. V zmysle vyjadrenia správcu daný stav akceptoval, napriek
skutočnosti, že v danom prípade nie je možné určiť ďalšieho člena veriteľského výboru.
Neexistuje žiadny iný veriteľ so zistenou pohľadávkou, ktorý by mohol byť členom
veriteľského výboru, okrem MIB ktorý je však spriaznenou osobou k dlžníkovi Správca
vvššie uvedené odstúpenie veriteľa nepovažoval za prekážku činnosti veriteľského výboru
v dvojčlennom zložení. MIB vo svojom vyjadrení zo dňa 21. 04. 2015 upozornil na „nejasné
okolnosti spôsob úhrady pohľadávky“, avšak bez bližšieho určenia, pričom zhodne
so správcom nepovažoval uvedené za prekážku činnosti aj dvojčlenného veriteľského
výboru.
Dňa 20. 04. 2015 bolo doručené správcovi späťvzatie prihlášky do reštrukturalizácie
zo strany Justičnej pokladnice. Podľa obsahu súdneho spisu a vyjadrenia správcu, na
uvedené nereagoval zisťovaním o spôsobe úhrady pohľadávky, ani postavením Justičnej
pokladnice ako veriteľa z dôvodu späťvzatia prihlášky.
Súd z vlastnej iniciatívy dňa 15. 05. 2015 zistil dopytom Justičnej pokladnice, že
pohľadávku Justičnej pokladnice vo výške 3.108,50 Eur prihlásenú do reštrukturalizačného
konania uhradil dňa 10. 4. 2015 p. , ako tretia osoba. Následne po účinnosti
späťvatia prihlášky pohľadávky, Justičná pokladnica dňa 20. 05. 2015 oznámila tunajšiemu
súdu, že p. sa nepreukázal žiadnym oprávnením alebo súhlasom dlžníka konať
za neho a v jeho mene, čím bola Justičná pokladnica jeho konaním uvedená do omylu
a preto navrhla neprihliadať na späťvzatie prihlášky do reštrukturalizácie zo dňa 15. 04.
2015. Až na základe uvedeného dňa 21. 05. 2015 správca doručil súdu Návrh na určenie
tretieho člena veriteľského výboru.
Súd vzhľadom k nejasnej situácii v danej právnej veci a rozporov medzi veriteľmi
vykonal informatívne výsluchy podľa ust. § 200 ZKR dňa 11. 05. 2015 a dňa 18. 05. 2015.
Obsahom pojednávaní malo byť vzájomné informovanie o názoroch na jednotlivé sporné
skutočnosti v konaní ako aj oboznamovanie s predloženým vyjadreniami, ktoré veritelia
zasielali súdu a snaha súdu a zjednotenie názorov veriteľov a správcu, ktoré boli rozporné
v právnych názoroch. Súd má za to, že aj proces reštrukturalizácie je „forma dohody
veriteľov“, ktorí majú byť uspokojení v najvyššej možnej miere uspokojenia a preto
veriteľom ako účastníkom konania tento priestor poskytol. V rámci uvedených pojednávaní
súd vyslovil svoj predbežný názor na vec a dal možnosť veriteľom vyjadriť sa k vzniknutej
situácii zániku pohľadávky Justičnej pokladnice a dvojčlennosti veriteľského výboru.
V tomto bode boli názory účastníkov na právny status veriteľského výboru absolútne
odlišné.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. 06. 2015, č. k. 8 R/2/2014-1994,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 06. 2015 tunajší súd určil, že Justičná pokladnica
nie je účastníkom reštrukturalizačného konania vedeného pod sp. zn. 8 R/2/2014 v celom
rozsahu ním prihlásenej pohľadávky, nakoľko súd zastáva názor, že nie je možné zobrať
späťvzatie späť, nakoľko by mohlo dôjsť k narušeniu právnej istoty účastníkov konania
a zároveň súd návrh správcu na určenie tretieho člena veriteľského výboru zamietol.»
Následne okresný súd poukázal na schvaľovanie reštrukturalizačného plánu na
schvaľovacej schôdzi, uviedol zloženie jednotlivých skupín prihlásených pohľadávok,
spôsob, akým veritelia hlasovali, a tiež poukázal na obsah zápisnice zo schvaľovacej
schôdze, ktorá mu bola doručená 7. mája 2015, pričom dospel k záveru, že
„reštrukturalizačný plán Dlžníka bol schvaľovacou schôdzou prijatý“.
Okresný súd tiež skúmal obsahové náležitosti reštrukturalizačného plánu, pričom na
základe úvah uvedených v odôvodnení uznesenia dospel k záveru, že reštrukturalizačný
plán „v časti uspokojovanie veriteľov nie je v súlade s ustanovením § 132 ZKR pre
nejasnosť, rozporuplnosť a neurčitosť ako taký nemôže napĺňať spoločný záujem veriteľov
a preto sú dané dôvody na jeho zamietnutie“.
Okresný súd v uznesení tiež skúmal procesné podmienky týkajúce sa hlasovania
o reštrukturalizačnom pláne veriteľským výborom, pričom uviedol:
«Súd v rámci posudzovania RP skúmal aj procesné podmienky týkajúce sa plánu,
jeho prípravy, hlasovania. V tejto súvislosti súd konštatuje, že v tejto právnej veci bola
riešená otázka ustanovenia veriteľského výboru, ktorý je obligatórnym veriteľským
orgánom v rámci reštrukturalizácie. Dôležitosť a zodpovednosť potvrdili aj členovia
veriteľského výboru - vo svojom vyjadrení doručenom súdu.
Problematika veriteľského výboru bola riešená v rámci tohto konania reštrukturalizácie, za
stavu, že súd mal za to, že podľa ust. § 131 ods. 2 písm. d) v spojení s ust. § 37 ods. 1 ZKR
nebola schôdza veriteľov uznášaniaschopná a preto aj bez návrhu jedným uznesením
zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie a vyhlásil na majetok dlžníka
konkurz. Nálezom II ÚS 867/2014-86... bolo vyslovené v tejto právnej veci porušenie práv
účastníkov. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I bolo zrušené a vec mu bola vrátená na
ďalšie konanie, pričom vo zvyšnej časti sťažnosti súd navrhovateľom nevyhovel. Po vrátení
veci na ďalšie konanie na konajúcom súde nastali zmeny, ktoré neumožňovali vrátenie do
pôvodného skutkového stavu a teda doriešenie hmotnoprávnej otázky, ktorou sa ÚS
nezaoberal a preto vrátil vec na ďalšie konanie. Pre rozhodovanie o schválení RP je však
dôležitá skutočnosť, že veriteľský výbor dlžníka mal ku dňu schvaľovania
reštrukturalizačného plánu dvoch členov. Podľa ust. § 37 ods. 1 ZKR má veriteľský výbor
troch členov alebo piatich členov. Podľa názoru súdu, po odstúpení MIB ako člena
veriteľského výboru (nová skutočnosť po vydaní nálezu ÚS SR uvedeného vyššie) súd mal
možnosť skúmať daný stav až vo fáze podmienok schvaľovania RP. Platné právne predpisy
súdu možnosť konať po jeho kreovaní − namietané kreovanie bolo zmenené odstúpením
MIB z pozície člena, nepriznávajú, čím nie je dotknuté ustanovenie § 131 ods. 1 ZKR. Ako
súd uvádza vyššie za účelom vyjasnenia resp. riešenia uvedeného problému nariadil
pojednávania, na ktorých veriteľ trval na argumentácii, že ZKR dvojčlenný veriteľský výbor
nezakazuje v prípade objektívnej nemožnosti existencie trojčlenného veriteľského výboru.
Objektívnou nemožnosťou veriteľ chápe odstúpenie MIB - spriaznenej osoby z pozície člena
veriteľského výboru podľa ustanovenia § 127 ods. 3 ZKR, čo súd za objektívnu skutočnosť
nepovažuje, nakoľko odstúpil na základe svojej vôle. V tejto súvislosti veriteľ vyslovil
úvahu, že aj dvojčlenný veriteľský výbor je uznášaniaschopný, ak je prítomná väčšina jeho
členov a na prijatie uznesenia veriteľského výboru je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny
prítomných členov, teda stačí prítomnosť dvoch členov. S touto snahou o analógiu sa súd
nestotožnil, a napriek vytýkanému prílišnému formalizmu, ktorým veriteľ atakoval súd
odvolaním sa na závery nálezu ÚS SR ...minimalizovať formalistický výklad práva. Súd
zotrváva na povinnosti rešpektovať zákon vo všetkých jeho ustanoveniach, ktoré nie je
dovolené účelovo vykladať. Z týchto dôvod má súd za to, že v procese prípravy RP je vada
v tom, že RP nebol schválený veriteľským výborom podľa ustanovenia § 144 ZKR, nakoľko
tento veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Už so samotného znenia ust. § 127 ods. 1
ZKR je zrejmé, že ide o orgán... „ktorý si veritelia prihlásených pohľadávok volia na účely
výkonu svojich práv“... ako orgán na ochranu práv veriteľov. Z tohto je zrejmé, že
zákonodarca presným postupom a náležitosťami jeho kreovania mal zámer preniesť
zodpovednosť konania práve na tento orgán. Preto sa súdu javí argumentácia prílišného
formalizmu, ak žiada naplnenie zákonného ustanovenia, ako účelová a špekulatívna
so snahou získať neoprávnenú výhodu na úkor iných účastníkov konania. Z vykonaného
dokazovania založeného na argumentácii účastníkov súd dospel k záveru, že neexistencia
tretieho člena veriteľského výboru má za následok, že veriteľský výbor nebol kreovaný
v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 ZKR, ktorý vyžaduje aby veriteľský výbor bol zložený
z troch alebo piatich členov, teda nepripúšťa párny počet členov veriteľského výboru.
Z daných okolností súd poznamenáva, že návrh na reštrukturalizáciu bol podaný veriteľom
MIB, ktorý je spoločníkom dlžníka a ktorý si určil aj reštrukturalizačného správcu.
V takomto spoločnom postupe s výhodou poznania situácie dlžníka, ktorému poskytol MIB
aj finančný úver cca 8 000 000,- EUR mal MIB vopred prešetriť okolnosti, či vôbec môže
byť účel reštrutrukturalizácie naplnený.»
Okresný súd v závere svojho uznesenia uviedol citáciu z nálezu ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 200/2011 zo 7. decembra 2011.
„Väčšinu svojich oprávnení vykonávajú veritelia prostredníctvom veriteľského
výboru. Na rozdiel od konkurzného konania reštrukturalizácia nemôže prebiehať bez
existencie veriteľského výboru. Hlavnou úlohou veriteľského výboru je spolupráca pri
príprave plánu a pri predbežnom schvaľovaní plánu, bez ktorého nemôže byť
reštrukturalizácia úspešná.“ (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii,
Poradca podnikateľa, spol. s r. o., Žilina, 2006, s. 433).
Podľa § 127 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. na účely výkonu svojich práv si veritelia
prihlásených pohľadávok na schôdzi veriteľov volia trojčlenný alebo päťčlenný veriteľský
výbor. Návrhy na jednotlivých členov veriteľského výboru predkladá správca spomedzi
prítomných veriteľov oprávnených na schôdzi veriteľov hlasovať v zásade od veriteľa
s najvyšším počtom hlasov, až kým nie sú zvolení piati členovia veriteľského výboru.
Jednotlivé návrhy na členov veriteľského výboru správca predkladá tak, aby pomer medzi
zabezpečenými veriteľmi a nezabezpečenými veriteľmi bol vo veriteľskom výbore v zásade
vyrovnaný. Ak po skončení hlasovania sú zvolení len štyria členovia veriteľského výboru,
štvrtý člen veriteľského výboru sa nepovažuje za zvoleného a veriteľský výbor je len
trojčlenný. Ak po skončení hlasovania nie sú zvolení ani traja členovia veriteľského výboru,
členmi veriteľského výboru sú tí traja veritelia, ktorí získali najvyšší počet hlasov. Ak po
skončení hlasovania nie sú zvolení ani títo veritelia, správca požiada súd o vyhlásenie
konkurzu.
Podľa § 127 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. ak súd povolil reštrukturalizáciu na základe
návrhu veriteľa, členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie
reštrukturalizácie; ak návrh na povolenie reštrukturalizácie podalo niekoľko veriteľov,
členom veriteľského výboru je ich spoločný zástupca. Na voľbu ďalších členov veriteľského
výboru sa ustanovenie odseku 1 použije primerane.
Podľa § 127 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi
zaniká zánikom jeho postavenia účastníka reštrukturalizačného konania. Členstvo
vo veriteľskom výbore veriteľovi zaniká tiež jeho písomným odstúpením adresovaným
predsedovi veriteľského výboru alebo správcovi. Ak sa počet členov veriteľského výboru
zníži pod troch, nových členov veriteľského výboru určí súd; za člena veriteľského výboru
môže súd určiť len veriteľa zistenej pohľadávky.
Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 455/2012), že zo znenia § 154 zákona č. 7/2005 Z. z.
vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je
úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržaný zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní
reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko). Zákonodarca však vyžaduje, aby súd
hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo
nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody
niektorému účastníkovi plánu alebo či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným
záujmom veriteľov. Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že zákonodarca
vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku
dlžníka alebo jeho hrozby, ktoré je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod.
(materiálne hľadisko).
Tak pre konkurz, ako aj pre reštrukturalizáciu platia určité pravidlá, ktoré sú pre ich
začatie, priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť sa
príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom zmysle
aj všetci účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné zásady“ aj
prvá časť zákona č. 7/2005 Z. z.
Procesným (formálnym) aspektom schvaľovania reštrukturalizačného plánu je aj
rozhodovanie veriteľského výboru o schválení alebo zamietnutí predloženého návrhu
reštrukturalizačného plánu podľa § 144 zákona č. 7/2005 Z. z.
Podľa § 144 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o schválení alebo zamietnutí predloženého
návrhu plánu rozhodne veriteľský výbor do 15 dní od jeho predloženia. Ak má veriteľský
výbor k návrhu plánu výhrady, môže určiť predkladateľovi plánu lehotu nie dlhšiu ako 15
dní na jeho prepracovanie. O schválení alebo zamietnutí plánu v tomto prípade veriteľský
výbor rozhodne do 15 dní od predloženia prepracovaného plánu.
Podľa § 144 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. ak veriteľský výbor predložený návrh
plánu zamietne alebo predložený návrh plánu v zákonných lehotách neschváli, správca
bezodkladne požiada súd o vyhlásenie konkurzu.
Podľa § 144 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. ak veriteľský výbor predložený návrh
plánu schváli, bezodkladne požiada správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze.
Sťažovateľ v sťažnosti spochybňuje v prvom rade právny názor, že spriaznený
veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru zo zákona na základe § 127 ods. 2
zákona č. 7/2005 Z. z. Podľa sťažovateľa uvedené obmedzenie týkajúce sa spriaznených
veriteľov zavedené zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 348/2011 Z. z.“), sa malo týkať len voľby za člena veriteľského výboru na schôdzi
veriteľov. Uvedený zákon však podľa sťažovateľa ponechal spriazneným veriteľom právo
stať sa členmi veriteľského výboru na základe zákona (ex lege) alebo rozhodnutím súdu.
V druhom rade sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu a okresného súdu, že
veriteľský výbor nebol riadne zvolený, keďže mal len dvoch členov, preto jeho pôsobnosť
zanikla. Rovnako tak spochybňuje záver konajúcich súdov, podľa ktorého ak o návrhu
reštrukturalizačného plánu hlasoval dvojčlenný veriteľský výbor, je potrebné konštatovať,
že tento návrh nebol schválený.
V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na to, že „v dobrej viere“ a „ústretovo“
odstúpil z funkcie člena veriteľského výboru. Následne opakovane žiadal, aby ho okresný
súd určil za člena veriteľského výboru, čo však okresný súd neurobil. Sťažovateľ
argumentuje tým, že v situácii objektívnej nemožnosti doplniť veriteľský výbor, prípadne
v situácii, ak bola možnosť doplniť veriteľský výbor okresný súd nepostupoval podľa § 127
ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. „striktne trvať na 3. členovi veriteľského výboru... je prílišný
formalizmus...“.
Výklad konajúcich súdov vylučuje podľa sťažovateľa reštrukturalizáciu dlžníkov,
ktorí majú práve dvoch nespriaznených veriteľov.
Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že pri trojčlennom veriteľskom výbore predstavujú
dvaja členovia potrebnú väčšinu na platné rozhodnutie, preto pri súhlasnom hlasovaní dvoch
členov veriteľského výboru pri absencii tretieho člena je potrebné považovať návrh
reštrukturalizačného plánu za schválený.
Podľa sťažovateľa tiež nie je zrejmé, záujmy akých veriteľov chránil okresný súd
a krajský súd, keď v čase ich rozhodovania všetci veritelia oprávnení hlasovať, hlasovali za
reštrukturalizačný plán.
Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné poukázať na aktívnu vecnú
legitimáciu sťažovateľa podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti
ústavný súd odkazuje na svoje rozhodnutia vo veciach sp. zn. I. ÚS 200/2011 a sp. zn.
II. ÚS 273/2012, v ktorých neodmietol sťažnosti sťažovateľov (veriteľov
v reštrukturalizačnom konaní, ktorí napádali rozhodnutia konajúcich súdov, ktoré zamietli
reštrukturalizačný plán) ako podané neoprávnenou osobou. Podľa § 154 ods. 2 zákona
č. 7/2005 Z. z. proti uzneseniu o zamietnutí plánu sa môže odvolať predkladateľ plánu,
ktorým podľa § 133 zákona č. 7/2005 Z. z. môže byť dlžník, prípadne správca. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 200/2011
rozhodoval ústavný súd o sťažnostiach veriteľov spolu so sťažnosťou správcu, ktorý
v uvedenej veci bol predkladateľom plánu, s tým, že pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu využil aj možnosť podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí plánu.
Takáto skutková okolnosť však absentovala vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 273/2012,
v ktorej predkladateľom plánu bol dlžník, ktorý podal odvolanie proti uzneseniu
o zamietnutí plánu, sťažnosť ústavnému súdu však podal výlučne veriteľ bez toho, aby ju
podal aj predkladateľ plánu (dlžník). Spoločnou (relevantnou) okolnosťou v uvedených
veciach – a aj v aktuálne prerokúvanej veci – je to, že veritelia (sťažovatelia) v príslušných
reštrukturalizačných konaniach hlasovali vo veriteľských orgánoch (na členskej schôdzi
prípadne aj ako členovia veriteľského výboru) za prijatie reštrukturalizačného plánu, preto
rozhodnutia všeobecných súdov o zamietnutí tohto plánu sú, v závislosti od konkrétnych
okolností prípadu, spravidla spôsobilé zasiahnuť do aktuálnych, prípadne očakávaných
právnych pomerov sťažovateľov (veriteľov) a sú takto spôsobilé zasiahnuť do označených
práv, preto ústavný súd v tomto prípade tiež nepristúpil k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa
ako podanej neoprávnenou osobou, hoci takéto posúdenie sťažností sťažovateľov
v budúcnosti nie je vylúčené.
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 22. júna 2015 vyplýva, že okresný súd
zamietol reštrukturalizačný plán pre absenciu obligatórnych obsahových náležitostí a tiež
z dôvodu, že neboli dodržané procesné podmienky týkajúce sa prípravy a hlasovania.
Krajský súd sa v napadnutom uznesení z 29. septembra 2015 nestotožnil so záverom
okresného súdu, že reštrukturalizačný plán nie je dostatočne určitý. Napriek tomu však
potvrdil uznesenie okresného súdu, keďže sa stotožnil s jeho záverom, že neboli dodržané
procesné podmienky prípravy a hlasovania o pláne. Z uvedeného dôvodu je potrebné
preskúmať ústavnú udržateľnosť len záveru všeobecných súdov o nedodržaní procesných
podmienok prípravy a hlasovania o pláne.
Krajský súd v napadnutom uznesení z 29. septembra 2015 dospel k záveru, že
v procese prípravy reštrukturalizačného plánu bola vada, ktorá spočívala v tom, že plán
nebol schválený veriteľským výborom podľa § 144 zákona č. 7/2005 Z. z., keďže tento
veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Podľa krajského súdu počet členov veriteľského
výboru klesol pod 3, preto s poukazom na § 127 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. zanikla jeho
pôsobnosť. Tieto právne závery a úvahy uviedol aj okresný súd v uznesení z 22. júna 2015,
pričom považoval za rozhodujúce, že k uvedenému stavu – zníženiu členov veriteľského
výboru pod počet 3 – došlo zo subjektívnych dôvodov – odstúpením sťažovateľa podľa
§ 127 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. Poukázal tiež na to, že veriteľský výbor je orgánom,
ktorý si veritelia prihlásených pohľadávok volia na účely výkonu svojich práv a ktorý má
zákonom predpísaný počet členov, preto neakceptoval ten výklad predkladateľa plánu
(správcu), že súhlasné hlasovanie dvoch členov veriteľského výboru je dostatočné, keďže
ide o potrebné kvórum na prijatie rozhodnutia pri trojčlennom veriteľskom výbore.
Ústavný súd uvedený právny záver krajského súdu a okresného súdu nepovažuje za
arbitrárny a ani za výsledok formalistickej aplikácie príslušných ustanovení zákona
č. 7/2005 Z. z. Krajský súd v spojení s okresným súdom uviedli vo svojich rozhodnutiach
také odôvodnenia, ktoré tvoria adekvátny podklad pre právny záver, na základe ktorého
zamietli reštrukturalizačný plán. Právny záver krajského súdu v spojení s okresným súdom
takto nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je potrebné považovať ho za ústavne
udržateľný.
V prerokúvanej veci nebolo sporné, že návrh reštrukturalizačného plánu bol
schválený členskou schôdzou veriteľov a 30. apríla 2015 aj na zasadnutí veriteľského
výboru v dvojčlennom zložení. Krajský súd v spojení s okresným súdom považoval za
rozhodujúce, že tento stav vznikol v dôsledku subjektívnych okolností – prejavu vôle
sťažovateľa. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 27. marca 2015 odstúpil
z funkcie člena veriteľského výboru, takto obstojí záver okresného súdu, že k zníženiu počtu
členov veriteľského výboru došlo zo subjektívnych dôvodov. Tento záver obstojí o to viac,
že nemožnosť doplniť veriteľský výbor o tretieho člena bola spôsobená aj späťvzatím
prihlášky Justičnej pokladnice, teda ďalším (dispozitívnym) procesným úkonom veriteľa.
Ústavný súd tiež považuje túto okolnosť za relevantnú – ak v dôsledku procesných úkonov
– prejavov vôle veriteľov, účastníkov reštrukturalizačného konania vznikne bezprostredne
alebo v reťazení príčin taký skutkový stav, s ktorým zákon spája určité dôsledky, hoci aj
potenciálne nevýhodné pre veriteľov – pre tých, ktorí príslušné prejavy vôle vykonali, a aj
pre tých, ktorí takéto prejavy vôle nevykonali, je ústavne akceptovateľné, ak
reštrukturalizačný súd vyvodí z uvedeného skutkového stavu príslušné právne dôsledky,
v tomto prípade spočívajúce v konverzii reštrukturalizácie na konkurz. Bez presvedčivých
dôvodov nie je dôvod takýto postup súdu považovať za prejav formalistickej aplikácie
zákona č. 7/2005 Z. z. Je potrebné prihliadnuť aj na povahu veriteľa – účastníka
reštrukturalizačného konania, ktorý príslušný procesný úkon robí. V tomto prípade uvedené
prejavy vôle vykonal jednak sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
a tiež aj Justičná pokladnica (krajský súd) – teda subjekty, ktorým možno bez ďalšieho
pripočítať znalosť právnych dôsledkov určitých procesných úkonov v konaní, a to aj
potenciálnych. Prejav vôle sťažovateľa je navyše v rozpore s jeho deklarovaným postojom,
podľa ktorého sa považoval za člena veriteľského výboru zo zákona (ex lege). V tejto
súvislosti ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj
vlastné pričinenie sťažovateľa o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ
počas trvania celého súdneho konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky,
v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Z uvedeného
dôvodu sťažovateľ v zásade nemôže namietať protiústavnosť postupu konajúceho súdu,
ktorý vyvodzuje právne dôsledky zo stavu, ktorý v relevantnej miere vyvolal sám svojím
konaním.
Sťažovateľ neargumentuje tým, že jeho odstúpenie z veriteľského výboru sa udialo
konaním v omyle, pod vplyvom zneužitia, nátlaku, pod vplyvom nejakého sľubu, výhody
a pod., preto sa nejaví byť relevantné, že bezprostredne po odstúpení sa opakovane
dožadoval, aby ho okresný súd určil za člena veriteľského výboru.
Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu sa nejaví byť relevantná argumentácia
sťažovateľa, podľa ktorej právny záver konajúcich súdov vylučuje, aby sa právne vzťahy
dlžníka (úpadcu), ktorý má práve dvoch nespriaznených veriteľov, usporiadali
v reštrukturalizačnom konaní. V závislosti od okolností konkrétneho prípadu, podľa
ústavného súdu nemožno vopred vylúčiť taký výklad príslušných ustanovení zákona
č. 7/2005 Z. z., ktorý by akceptoval dvojčlenný veriteľský výbor v reštrukturalizácii.
V tomto prípade ústavný súd (a ani konajúce všeobecné súdy, pozn.), takéto okolnosti
neidentifikovali.
Vzhľadom na odstúpenie sťažovateľa z veriteľského výboru okresný súd v uznesení
z 22. júna 2015 a krajský súd v napadnutom uznesení z 29. septembra 2015 nezaujali
stanovisko k tomu, či sťažovateľ bol členom veriteľského výboru ex lege na základe § 127
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. Z uvedeného dôvodu je bez právneho významu, aby ústavný
súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti týkajúcu sa jeho členstva ako
spriazneného veriteľa vo veriteľskom výbore.
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu z 20. októbra 2015, ktorým
okresný súd zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz
na majetok dlžníka – toto rozhodnutie a na to nadväzujúce rozhodnutia (výroky) sú
dôsledkom zamietnutia reštrukturalizačného plánu reštrukturalizačným súdom. Ak nie je
spochybnená ústavná udržateľnosť zamietnutia reštrukturalizačného plánu, nemožno
spochybniť ani rozhodnutie, ktoré je jeho bezprostredným a obligatórnym dôsledkom.
Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možné porušenie
základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a ekvivalentného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež ani porušenie základných práv
podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu z 29. septembra 2015 a napadnuté uznesenie okresného súdu z 20. októbra
2015 neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by mohol
vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa ústavy ani
práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu, nerozhodol o ďalších jeho návrhoch
z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech
v konaní pred ústavným súdom.
Právoplatnosťou tohto nálezu zanikajú účinky odkladu vykonateľnosti uznesenia
krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 81/2015 z 29. septembra 2015 a uznesenia okresného súdu
sp. zn. 8 R 2/2014 z 20. októbra 2015 (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2016