Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 118/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

Medzinárodnej investičnej banky, Ulica Mashi Poryvaevoy 7, 107078 Moskva, Ruská

federácia, zastúpenej FUTEJ & Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Radlinského 2,

Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Futeja, CSc.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. septembra 2015 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 20. októbra 2015, za účasti Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu

Bratislava I, a takto

rozhodol:

Sťažnosti Medzinárodnej investičnej banky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2015 doručená sťažnosť Medzinárodnej investičnej banky, Ulica Mashi Poryvaevoy 7,

107078 Moskva, Ruská federácia (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. októbra 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v pozícii navrhovateľa (resp.

veriteľa) sa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhal povolenia

reštrukturalizácie dlžníka – obchodnej spoločnosti

(ďalej len „dlžník“ alebo „úpadca“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/20l4 z 15. júla 2014 začal reštrukturalizačné

konanie voči dlžníkovi a následne uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2014 povolil

reštrukturalizáciu dlžníka. Do funkcie reštrukturalizačného správcu bola ustanovená

spoločnosť , značka správcu S 1267

(ďalej len „správca“).

Uznesením sp. zn. z 5. novembra 2014 okresný súd zastavil

reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie na majetok dlžníka,

vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil

, značka správcu S 1664 (ďalej len „správkyňa“).

Okresný súd zároveň predmetným uznesením uložil ustanovenej správkyni

vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu

o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave

súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú

písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správu

o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov

štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil jej bez zbytočného odkladu

informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko

alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej

republike v súlade s čl. 40 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000

o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote

45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovení

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2014 bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014 a právoplatnosť nadobudlo

13. novembra 2014.

Na základe sťažnosti sťažovateľa podľa ústavný súd odložil

vykonateľnosť uznesenia okresného súdu z 5. novembra 2014 a následne nálezom sp. zn.

z 10. marca 2015 rozhodol, že predmetným uznesením okresného súdu boli

porušené jeho základné práva podľa , a a jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uznesenie okresného súdu z 5. novembra

2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 27. marca 2015 správca doručil okresnému súdu návrh na určenie nového člena

veriteľského výboru v súlade s Poukázal na to, že počet

členov veriteľského výboru klesol pod zákonom ustanovenú hranicu troch členov.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že 7. novembra 2014 správcovi doručili podanie

dvaja veritelia dlžníka – a

, ktorým správcovi oznámili, že im zaniklo postavenie veriteľa ako účastníka

reštrukturalizačného konania z dôvodu zániku prihlásenej pohľadávky.

Dňa 27. marca 2015 sťažovateľ svojím podaním doručeným okresnému súdu

oznámil, že odstupuje z funkcie člena veriteľského výboru. Prihliadol aj na právny názor

okresného súdu, ktorý ho nepovažoval za „platného člena veriteľského výboru“ napriek

tomu, že sťažovateľ stále zastával názor, že členstvo vo veriteľskom výbore mu vzniklo

zo zákona podľa

Dňa 15. apríla 2015 doručil okresnému súdu podanie ďalší veriteľ – Slovenská

republika prostredníctvom krajského súdu (justičnej pokladnice) – ktorým oznámil, že

«došlo k úhrade vymáhanej súdnej pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie dlžníka

v plnej výške treťou osobou inou než dlžník, z dôvodu čoho justičná pokladnica podľa jej

názoru už nie je účastníkom reštrukturalizačného konania a nemôže byť ani členom

veriteľského výboru.

Podaním zo dňa 21. apríla 2015 sťažovateľ následne upozornil okresný súd..., kedy

z reštrukturalizácie dlžníka odstúpili traja veritelia dlžníka, pričom v nej zostali iba dvaja

ďalší veritelia s hlasovacími právami ( , ), že sťažovateľ bol

informovaný, že justičnej pokladnici, ktorá pôvodne súhlasila s vymenovaním za člena

veriteľského výboru, zaniklo postavenie veriteľa v reštrukturalizácii, a teda sa nemôže stať

členom veriteľského výboru... Zo šetrenia sťažovateľa vyplynulo, že pohľadávku justičnej

pokladnice údajne uhradila v hotovosti neznáma osoba tak povediac „z ulice“, bez

preukázania vzťahu k veci, bez súhlasu dlžníka, a bez toho aby žiadala o nástupníctvo do

práv justičnej pokladnice ako pôvodného veriteľa. Sťažovateľ zároveň upovedomil okresný

súd, že v kontexte týchto okolnosti súhlasí s jeho prípadným určením za tretieho člena

veriteľského výboru dlžníka.

Vzhľadom na plynúce zákonné lehoty sa dňa 30. apríla 2015 konalo zasadnutie

veriteľského výboru v dvojčlennom zložení ( a ), pričom

veriteľský výbor predložený návrh plánu v tomto znení schválil, pričom tak učinil

v zákonných lehotách z dôvodu, že ani v tom čase nebol zo strany okresného súdu určený

3. člen veriteľského výboru. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že striktne trvať

na 3. členovi veriteľského výboru pokiaľ ho okresný súd odmieta určiť resp. nie je možné

objektívne určiť, je prílišný formalizmus zo strany súdu I. stupňa, najmä ak z pohľadu

schválenia plánu by bol tento schválený vo veriteľskom výbore bez ohľadu na to, či by bol

3. člen určený alebo nebol určený.

Dňa 5. júna 2015 sa konala schvaľovacia schôdza, ktorá jednomyseľne schválila

predložený návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka.

Uznesením súdu I. stupňa zo dňa 03. 06. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

12. 06. 2015, súd I. stupňa určil, že Justičná pokladnica nie je účastníkom

reštrukturalizačného konania. Súd I. stupňa zastáva názor, že nie je možné účinne vziať

späť späťvzatie a zároveň súd I. stupňa návrh správcu na určenie 3. člena VV zamietol.».

Následne bol okresnému súdu predložený návrh dlžníka na potvrdenie

reštrukturalizačného plánu, o ktorom rozhodol okresný súd tak, že ho uznesením sp. zn.

z 22. júna 2015 zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd zamietol predložený

návrh reštrukturalizačného plánu z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti plánu“, ako aj

z dôvodu, „že v procese prípravy reštrukturalizačného plánu sa vyskytla vada, nakoľko

tento nebol schválený veriteľským výborom z dôvodu, že veriteľský výbor nebol platne

kreovaný, keďže sa jeho počet podľa názoru okresného súdu znížil pod 3 (hoci justičná

pokladnica ako i sťažovateľ písomne prejavili... záujem opätovne sa stať členom

veriteľského výboru – navyše v prípade sťažovateľa bolo toto členstvo vo výbore dané ex

lege s poukazom na ), čím s poukazom na podľa názoru

okresného súdu zanikla pôsobnosť veriteľského výboru“.

Proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2015 podal správca odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 29. septembra 2015 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Následne okresný súd napadnutým uznesením č. k. -3459 z 20. októbra

2015 zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka, začal na jeho majetok

konkurzné konanie a vyhlásil konkurz. Za správcu dlžníka ustanovil ,

.

Okresný súd zároveň predmetným uznesením uložil ustanovenému správcovi

vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu

o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave

súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú

písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správu

o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov

štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil mu bez zbytočného odkladu

informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko

alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej

republike v súlade s čl. 40 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000

o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote

45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovení

Podľa sťažovateľa sú právne závery krajského súdu arbitrárne a zjavne

neodôvodnené, preto nie sú ústavne udržateľné. Z týchto hľadísk je preto potrebné, aby

ústavný súd tieto právne závery preskúmal, „keďže zo strany okresného súdu a krajského

súdu nebol rešpektovaný záväzný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.

Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:

(i) spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2

(ex lege);

(ii) veriteľský výbor nebol riadne zvolený, keďže mal podľa názoru krajského súdu

iba dvoch členov z radov nespriaznených veriteľov, a tým jeho pôsobnosť

v reštrukturalizácii zanikla, z dôvodu čoho návrh reštrukturalizačného plánu nebol vôbec

schválený vo veriteľskom výbore.“.

Pokiaľ ide o možnosť spriazneného veriteľa byť členom veriteľského výboru,

sťažovateľ uvádza túto argumentáciu:

«Z dikcie ustanovenia štvrtej vety bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že obmedzenie sa vzťahuje iba na prípady, kedy sa spriaznený veriteľ stáva členom

veriteľského výboru na základe voľby na schôdzi veriteľov. Z citovaného ustanovenia

nevyplýva, že by bolo možné rozširovať jeho aplikáciu na prípady, kedy členstvo vzniká

zo zákona alebo z rozhodnutia súdu.

Ustanovenie jednoznačne ustanovuje, že „členom veriteľského

výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie“. Máme za to, že

slovo vždy sa v právnom poriadku používa na vylúčenie pochybností o tom, že určitá norma

platí za akýchkoľvek okolností a má teda prednosť pred inými normami, ktoré neobsahujú

výslovnú derogáciu... Podľa teda sťažovateľ 1 mal byť (vždy) členom

veriteľského výboru, pretože bol podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Okresný súd

vyložil tretiu vetu , ktorá však expressis verbis postihuje inú situáciu

(konkrétne voľbu členov veriteľského výboru, nie vznik členstva ex lege) ako derogáciu

jednoznačne a „paušálne“ formulovanej normy . Takýto výklad je podľa

nášho názoru arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

... Obmedzenie v štvrtej vete bolo do vložené novelou č. 348/2011

Z. z. účinnou od 1. januára 2012. Cieľom prijatej zmeny bolo podľa dôvodovej správy

„obmedziť ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi“ V čase

prijímania uvedenej novely obsahoval identické ustanovenia o členstve vo veriteľskom

výbore na základe zákona ( ) a na základe rozhodnutia súdu (

) ako obsahuje aj v súčasnosti, napriek tomu sa novela týchto ustanovení vôbec

nedotkla. Z uvedeného vyplýva, že novozavedené obmedzenie sa malo týkať výlučne

nemožnosti spriaznených veriteľov byť volení do veriteľského výboru na schôdzi veriteľov.

Zákonodarca mal však podľa všetkého v úmysle ponechať spriazneným veriteľom právo stať

sa členmi veriteľského výboru na základe zákona alebo z rozhodnutia súdu. Uvedený záver

zodpovedá aj vyššie citovanej dôvodovej správe, v ktorej sa uvádza, že zákonodarca mal

v úmysle „obmedziť“ ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi

a nie ho úplne vylúčiť.

Z uvedeného vyplýva, že použitie obmedzenia na prípady, kedy členstvo

vo veriteľskom výbore vzniká ex lege, nie je prípustné ani analogicky, nakoľko by takýto

výklad bol v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Súd preto štvrtej vety

aplikoval na prípady, kedy členstvo vo veriteľskom výbore vzniká zo zákona, contra legem

a ním vyvodený záver uvedený vyššie je zjavne nedôvodný a arbitrárny.»

Sťažovateľ následne namieta právny záver krajského súdu, podľa ktorého veriteľský

výbor nebol riadne zvolený, pretože mal len dvoch členov. Schválenie reštrukturalizačného

plánu dvojčlenným veriteľským výborom je preto podľa krajského súdu v skutočnosti jeho

neschválením. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že okresný súd svojím

postupom spôsobil uvedený stav, pretože „odmietol napriek žiadosti správcu určiť 3. člen

veriteľského výboru či už sťažovateľa (napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa zo dňa

21. apríla 2015), a zároveň odmietol určiť za tretieho člena veriteľského výboru dokonca

štátnu inštitúciu v podobe justičnej pokladnice, ktorá súd v apríli 2015 upovedomila

o skutočnosti, že bola uvedená do omylu konaním tretej osoby, ktorá nezákonne bez súhlasu

dlžníka uhradila pohľadávku justičnej pokladnice...

V tejto súvislosti uvádzame, že máme i naďalej zato, že v rámci reštrukturalizácie bol

platne kreovaný trojčlenný veriteľský výbor v zložení sťažovateľ, . Keďže

však podľa ústavným súdom zrušeného rozhodnutia konkurzného súdu zo dňa 05. 11. 2014

o konverzii reštrukturalizácie na konkurz bola podľa názoru konkurzného súdu účasť

sťažovateľa vo veriteľskom výbore sporná, veriteľ v snahe v dobrej viere ústretovo

riešiť situáciu odstúpil z funkcie člena veriteľského výboru, aby uvoľnil miesto

vo veriteľskom výbore inému veriteľovi. Súčasne tiež požiadal súd o vymenovanie nového

3. člena veriteľského výboru. Následne však za zvláštnych okolností (rovnako ako predtým

ohľadom veriteľa ) bolo takémuto inému veriteľovi (Justičnej

pokladnici) plnené treťou neznámou osobu, čím postavenie takéhoto veriteľa, ako účastníka

reštrukturalizačného konania bolo spochybnené, pričom súd sa so skutočnosťou, že mu

postavenie účastníka zaniklo rozhodnutím zo dňa 03. 06. 2015 stotožnil. Sťažovateľ

v nadväznosti nato opakovane vyjadril svoj súhlas s opätovným ustanovením za člena

veriteľského výboru. Iný veriteľ, ktorý by mohol byť vymenovaný za člena veriteľského

výboru, už v predmetnej reštrukturalizácii nevystupuje. Preto máme nepochybne zato, že...

existuje, resp. existovala objektívna nemožnosť doplniť veriteľský výbor, resp. ak tu taká

možnosť bola súd nepostupoval podľa , o čo bol správcom, sťažovateľom,

ako aj členmi veriteľského výboru opakovane požiadaný. V prípade, že tu bola objektívna

možnosť určiť tretieho člena veriteľského výboru máme za to, že skutočnosť, že tak konajúci

súd neurobil, napriek zákonnému príkazu vyjadrenému v tak urobiť,

nemôže byť dôvodom na zamietnutie plánu. Domnievame sa, že v tomto kontexte striktne

trvať na 3. členovi veriteľského výboru pokiaľ ho samotný okresný súd odmieta určiť, je

prílišný formalizmus zo strany súdu I. stupňa vytknutý nálezom ústavného súdu v tomto

istom konaní č. k. -86.

K otázke dvojčlennosti veriteľského výboru vytknutej krajským súdom ďalej

uvádzame, že v rámci podnikateľského prostredia v SR existuje množstvo spoločností, ktoré

majú len dvoch veriteľov (napr. často práve realitné projektové spoločnosti, ktorých

veritelia sú financujúca banka a generálny dodávateľ stavby). Zároveň zo žiadneho

ustanovenia alebo iného právneho predpisu nevyplýva, že by títo dlžníci mali byť

paušálne vylúčení z možnosti riešiť svoj úpadok alebo hroziaci úpadok prostredníctvom

inštitútu reštrukturalizácie. Práve naopak, zákonodarca v oboch skutkových podstatách

úpadku podľa a výslovne ustanovuje minimálny počet pre úpadok dvoch

veriteľov. Zákonodarca teda zjavne zamýšľal umožniť reštrukturalizáciu aj tých dlžníkov,

ktorí majú dvoch veriteľov. Máme za to, že použitý výklad v odôvodnení uznesenia súdu je

v rozpore s takýmto zámerom zákonodarcu, nakoľko takýto výklad fakticky upravuje, že ak

má veriteľský výbor dvoch členov a objektívne nie je možné určiť tretieho člena veriteľského

výboru, je potrebné reštrukturalizačný plán zamietnuť. Takýto výklad však paušálne

vylučuje úspešnú reštrukturalizáciu v prípade všetkých dlžníkov, ktorí sú v úpadku ale majú

len dvoch nespriaznených veriteľov. Máme za to, že takýto výklad neobstojí najmä

vzhľadom na základné vymedzenie predmetu vyjadrené v v spojení s

vymedzením úpadku v ...

V každom prípade, z pohľadu rešpektovania predpísaného kvóra a väčšiny

potrebnej na schválenia plánu v prípade trojčlenného veriteľského výboru (2 z 3 veriteľov

prítomný a aspoň dvaja veritelia z dvoch prítomných hlasujúcich za prijatie návrh

reštrukturalizačného plánu) bol tento schválený vo veriteľskom výbore dňa 30. apríla 2015

bez ohľadu na to, či v danom čase bol 3. člen veriteľského výboru okresným súdom určený

alebo nebol určený.

... posudzovanie otázky, či v danej veci môže byť pripustená existencia dvojčlenného

veriteľského výboru vo svetle citovanej judikatúry ÚS SR obzvlášť v prípade, pokiaľ

z faktického hľadiska v zásade nie je relevantné, či veriteľský výbor má dvoch alebo troch

členov..., prípadne ak z objektívnych dôvodov nie je možné určiť tretieho člena veriteľského

výboru, považujeme takúto otázku za formálnu, nie vecnú. Preto pokiaľ by aj súdy dospeli

k záveru, že plán nemohol byť schválený iba dvojčlenným veriteľským výborom,

v okolnostiach daného prípadu máme za to, že nemožno takúto skutočnosť hodnotiť ako

porušenie, ktoré má podstatný charakter v intenciách , obzvlášť

pokiaľ z judikatúry ÚS SR nepochybne vyplýva, že podstatné je sledovať šetrnejší charakter

reštrukturalizácie oproti konkurzu, pričom tomuto hľadisku má byť podrobený aj výklad

procesných pravidiel reštrukturalizácie.“.

Podľa sťažovateľa tiež nie je zrejmé, záujmy akých veriteľov chránil okresný súd

a krajský súd, keď v čase ich rozhodovania všetci veritelia oprávnení hlasovať hlasovali za

reštrukturalizačný plán. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené aj

základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dodatkového protokolu.

Sťažovateľ v súvislosti s týmto tvrdením uvádza:

„Vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu,

ktorý má v dlžníkovi, keďže sťažovateľ bude v konkurze disponovať procesným režimom

podriadeného veriteľa v kontexte novely účinnej od 1. 1. 2012, ktorá vykazuje znaky

pravej retroaktivity, keďže neobsahuje prechodné ustanovenia a sťažovateľ by ani vzdaním

sa obchodného podielu v pre účinnosťou novely nestratil status

podriadeného veriteľa, ktorým je podľa novely každý veriteľ, ktorý je alebo v minulosti bol

spriaznenou osobou s dlžníkom. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde k nižšiemu

rozsahu uspokojenia pohľadávok sťažovateľa voči dlžníkovi a dôjde tak k ukráteniu

pohľadávok sťažovateľa oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces a účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa a Dohovoru... a právo vlastniť

majetok podľa a Dodatkového protokolu...

uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2015, č. k. -3451

a uznesením Okresného súdu Bratislava I z 20. októbra 2015 č. k. -3459

porušené bolo.

... Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 29. septembra 2015, č. k. -3451 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I

z 20. októbra 2015 č. k. -3459 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet

právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 29. septembra 2015 a napadnutého uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 20. októbra 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením zo 4. februára 2016 prijal

sťažnosť podľa na ďalšie konanie a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. septembra 2015 a napadnutého

uznesenia okresného súdu z 20. októbra 2015 do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu

vo veci samej.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa, predsedu krajského súdu a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či

trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu

a predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti. Predseda

krajského súdu, predsedníčka okresného súdu a právny zástupca sťažovateľa ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, predsedu krajského súdu

a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s upustil od

ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3169/16

z 23. marca 2016, v ktorom uviedol:

„Dňa 21. 03. 2016 som požiadal , predsedu senátu

1 CoKR, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Tento vo svojom vyjadrení zo dňa

23. 03. 2016 skonštatoval, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v konaní vedenom

pod sp. zn. posudzoval odvolanie predkladateľa obchodnej spoločnosti

v ktorom žiadal, aby odvolací súd ním napadnuté unesenie

Okresného súdu Bratislava I (súdu I. stupňa) sp. zn. zo dňa 22. 06. 2015 zmenil

tak, že sa reštrukturalizačný plán dlžníka, o ktorom hlasovala schôdza dňa 05. 06. 2015,

potvrdil, reštrukturalizačné konanie sa končí, príp. žiadal ním napadnuté uznesenie sudu

I. stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. Odvolací súd sa stotožnil so súdom

I. stupňa v tom, že v procese prípravy plánu bola vada z dôvodu, že plán nebol schválený

veriteľským výborom podľa ustanovenia .. z dôvodu, že tento

veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Tým, že sa znížil počet členov veriteľského výboru

pod počet 3 členov, s poukazom na ustanovenie zanikla pôsobnosť

veriteľského výboru. Nakoľko v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

tunajší súd ustálil, že odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného súdu I zo dňa 22. 06.

2015 č. k. -3309 je v časti napadnutej odvolaním vecne správne, bolo predmetné

uznesenie prvostupňového súdu uznesením sp. zn. zo dňa 29. 09. 2015

potvrdené.

Vo svojom vyjadrení predseda senátu 1 CoKR taktiež uviedol, že na základe vyššie

uvedených skutočností sa s dôvodmi a obsahom podanej ústavnej sťažnosti nestotožňuje

(v bode 44 a nasl. vytýkané vady v konaní Krajského sudu v Bratislave, ako odvolacieho

súdu v konaní pod sp. zn. ) a nestotožňuje sa ani s návrhom na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu, pričom zotrváva v tom, že odvolací súd

v konaní vedenom pod sp. zn. neporušil právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .“

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3179/16

z 30. marca 2016, v ktorom uviedla, že nemá právomoc zaujať k sťažnosti stanovisko.

K prípisu pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyne zo 16. marca

2016. Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku stručne zhrnula priebeh napadnutého konania

a následne uviedla:

«Dňa 05. 11. 2014 konajúci súd vydal uznesenie v predmetnej právnej veci, ktorým

rozhodol o konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie podľa

ustanovenia .

Nálezom zo dňa 10. marca 2015 Ústavný súd pod sp. zn. rozhodol tak,

že predmetnú uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie.

V rámci konania na Okresnom súde, súd odstránil procesné vady v zmysle obsahu

nálezu Ústavného súdu a po vykonanom dokazovaní vrátane pojednávaní a doručení

listinných dôkazov a vyjadrení účastníkom, súd dňa 22. júna 2016 predložený návrh dlžníka

na potvrdenie reštrukturalizačného plánu zamietol, najmä z dôvodu nedostatku riadneho

zvolenie veriteľského výboru z dôvodu, že tento nebol platne zvolení nakoľko nespĺňal

zákonnom stanovené predpoklady - počet osôb určený na 3 osoby, hlasujúci veriteľský

výbor mal 2 členov.

Na základe podaného odvolania zo strany správcu, Krajský súd ako súd odvolací

uznesením zo dňa 29. septembra 2015 v konaní sp. zn. potvrdil uznesenie

Okresného súdu v celom rozsahu.

Sudca v danom konaní má za to, že kreovaním veriteľského výboru došlo

k zásadnému porušeniu ustanovenia , ktoré nemohlo byť konvalidované

resp. zhojené alternatívnym riešením uvádzaným navrhovateľom. Podľa názoru súdu došlo

k neplatnému právnemu úkonu, teda konaniu v rozpore so zákonom resp. k nedodržaniu

zákonných predpokladov platného kreovania tohto orgánu. Dôvody uvádzané správcom

resp. navrhovateľ sú právne irelevantné vo vzťahu k činnosti veriteľského výboru. Súd sa

stotožňuje s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvádzam, že v danom konaní nedošlo

k porušeniu procesných práv účastníkov, tí boli vo veci riadne vypočutí, boli súdom

oboznámení o predbežnom právnom názore súdu na kreovanie veriteľského výboru úpadcu.

V ostatnom mám za to, že súdy činné v tomto konaní rešpektovali závery Ústavného

súdu a nevyhovenie žalobcovi resp. rozhodnutie nevyhovujúce zámerom a očakávaniam

sťažovateľa nemusí byť z tohto dôvodu nesprávne, nezákonne alebo arbitrárne ako uvádza

sťažovateľ. Dodržiavanie jasne, zrozumiteľne a určito v zákone vyjadrených povinností

nemôže byť ponímané ako formalistický výklad práva, nakoľko takýmto konaním by

dochádzalo k porušovaniu práva a oslabovaniu právnej istoty adresátov právnej normy.

Spôsob interpretovania právnej normy nemôže nad rámec obvyklosti a primeranosti

oslabovať účinky a zmysel právnej normy. Namietaná nečinnosť resp. odmietnutie menovať

tretieho člena veriteľského výboru súdom tak ako sa na ňu odvoláva sťažovateľ a čo

považuje za dôvod vzniknutého stavu je zavádzajúca a účelová. Takýto návrh nebol

kvalifikovaný a bol podaný v čase, keď nebolo možné menovať nového člena veriteľského

výboru a súd mal za to, že nie je oprávnený substituovať veriteľov pri výkone ich práva.

Navyše súd upozorňoval účastníkov konania v priebehu pojednávaní, že má za to, že

nezvolenie trojčlenného veriteľského výboru je prekážkou pre úspešné pokračovanie

v reštrukturalizácii. Pre toto nie je možné kvalifikovať rozhodnutie súdu za nepredvídateľné

a arbitrárne. Na margo konania správcu a navrhovateľa si dovolím uviesť stanovisko

v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 07. decembra 2011, sp. zn. v zmysle

ktorého „nositeľom a dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia, ktorí riadne

a včas (spôsobom ustanoveným v zákone o konkurze a reštrukturalizácii) prihlásili svoje

pohľadávky.“ V tomto konaní ostatní veritelia s výnimkou navrhovateľa a členov

veriteľského výboru vyjadrili taktiež nesúhlas s postupom kreovania veriteľského výboru.»

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniam

predsedu krajského súdu a predsedníčky okresného súdu v podaní z 25. apríla 2016,

v ktorom uviedol, že títo vo svojich vyjadreniach „neuvádzajú žiadne nové skutočnosti ani

argumentáciu...“, preto „sťažovateľ nemá k čomu sa vyjadriť a v plnom rozsahu sa

pridržuje sťažnostných dôvodov a právnej argumentácie uvádzanej v podanej ústavnej

sťažnosti“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavku

objektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. ,

). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,

ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej

úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

z 29. septembra 2015 a napadnutému uzneseniu okresného súdu z 20. októbra 2015, ktorými

malo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu rovnosti

účastníkov konania podľa a podľa dohovoru a porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného

súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Krajský súd napadnutým uznesením z 29. septembra 2015 potvrdil uznesenie

okresného súdu z 22. júna 2015. V uznesení krajský súd poukázal na odôvodnenie

uznesenia okresného súdu a na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a následne uviedol tieto

právne závery:

„Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa bez

nariadenia pojednávania a v zmysle dospel k záveru, že mu nie je

možné vyhovieť.

Odvolací súd preskúmal spis vedený na súde I. stupňa pod sp. zn. , ako aj

podaného odvolania a konštatuje, že dôvody odvolania z hľadiska obsahu sú čiastočne

dôvodné, avšak nezakladajú dôvod pre zmenu napadnutého uznesenia súdu I. stupňa.

Odvolací súd sa stotožňuje v názore so súdom I. stupňa v tom, že v procese prípravy

reštrukturalizačného plánu je vada, nakoľko plán nebol schválený veriteľským výborom

podľa z dôvodu, že tento veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Tým, že sa

znížil počet členov veriteľského výboru pod počet 3 členov, s poukazom na ust. § 127 ods. 1

zanikla pôsobnosť veriteľského výboru. Odvolací súd v kontexte tejto skutočnosti

konštatuje, že ide o taký podstatný nedostatok pri schvaľovaní plánu (plán bol predložený

súdu na potvrdenie bez toho, aby bol schválený vo veriteľskom výbore), že to zakladá

dôvod, aby súd zamietol plán podľa . Pokiaľ takéto schválenie

plánu vo veriteľskom výbore chýba má to tiež nepochybne aj nepriaznivý vplyv na

účastníkov plánu, ktorých záujmy veriteľský výbor má zastupovať, avšak v posudzovanej

právnej veci nezastupoval, nakoľko nebol kreovaný.

K otázke chýbajúcich náležitostí plánu odvolací súd konštatuje, že v tejto časti sa

stotožňuje s názormi vyslovenými inými súdmi (rozhodnutie OS Trenčín zo dňa 04. 03.

2011, sp. zn. v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2011,

sp. zn. ), že reštrukturalizačný plán možno chápať vo svojej podstate ako

určitý právny úkon, zmluvu alebo dohodu medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, ktorému je

potrebné vo svojej podstate priznať širokú zmluvnú voľnosť. Súd v zásade nemôže

neodôvodnene, arbitrárne zasahovať do tejto zmluvnej voľnosti účastníkov plánu a je

predovšetkým na veriteľoch a dlžníkovi, akým spôsobom si upravia vzájomné práva a

povinnosti v rámci reštrukturalizačného plánu. Na to, aby súd reštrukturalizačný plán

schválený všetkými veriteľmi prítomnými na schôdzi veriteľov oprávnenými hlasovať

nepotvrdil, musí ísť o taký exces týkajúci sa práv alebo postavenia iba niektorého účastníka

alebo niektorých účastníkov reštrukturalizačného plánu, ktorý dotknutý účastník súdu

namieta a bez takejto námietky by muselo ísť o taký exces a porušenie ustanovení ,

ktorý by bol objektívne a bez akýchkoľvek pochybností právne neudržateľný. S poukazom na

tieto vyššie uvedené závery, odvolací súd náležite preskúmal všetky podstatné skutočnosti a

vyslovuje právny názor, že predložený plán po obsahovej stránke zodpovedá takto

vymedzenému obsahu dohody medzi veriteľmi a dlžníkom. Odvolací súd zároveň v kontexte

tejto skutočnosti preto v tejto časti by považoval dôvody odvolania za relevantné, avšak súd

nemôže zhojiť inú podstatnú vadu, ktorá má za následok, že rozhodnutie súdu I. stupňa v

časti konštatovania, že plánu nebol prijatý vo VV, ktorý by bol platne kreovaný, zhojiť,

odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní, a preto rozhodol o potvrdení odvolaním

napadnutého uznesenia súdu I. stupňa, tak ako to vyplýva z výrokovej časti tohto

rozhodnutia.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu z 22. júna 2015, ktorým

tento zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia

schôdza 5. júna 2015. V predmetnom uznesení okresný súd v prvom rade poukázal na

relevantné skutkové okolnosti v prerokúvanej veci, pričom uviedol:

«Navrhovateľ - veriteľ: Medzinárodná investičná banka... sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava I dňa 04. 07. 2014, domáhal povolenia reštrukturalizácie

dlžníka: .. Navrhovateľ spolu s návrhom na povolenie

reštrukturalizácie predložil súdu reštrukturalizačný posudok... zo dňa 03. 07. 2014, zoznam

majetku, zoznam záväzkov, zmluvný prehľad, zoznam spriaznených osôb, riadnu

individuálnu účtovnú závierku vyhotovenú ku dňu 31. 12. 2013 a originál notársky

overeného osvedčenia dlžníka, že je v úpadku a že súhlasí s podaním návrhu na povolenie

reštrukturalizácie zo dňa 04. 07. 2014.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 15. 07. 2014, č. k. -266, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 07. 2014 začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi.

Súd uznesením zo dňa 04. 08. 2014, č. k. -269, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 09. 08. 2014, povolil reštrukturalizáciu dlžníka a do funkcie správcu

ustanovil: ...

Súd uznesením zo dňa 05. 11. 2014 č. k. -373, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 13. 11. 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka

a začal konkurzné konanie na majetok dlžníka, vyhlásil konkurz a do funkcie správcu

ustanovil ..

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 12. 2014, pod č. k.

-24, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dna 29. 12. 2014 prijal

sťažnosť spoločnosti Medzinárodná investičná banka, obchodnej spoločnosti

a obchodnej spoločnosti na ďalšie konanie a zároveň odložil

vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z dňa 05. 11. 2014

do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.

Nálezom Ústavného súdu zo dňa 10. 03. 2015 č. k. -86 Ústavný súd

rozhodol o zrušení Uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z dňa 05. 11.

2014 a vrátil veci Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Dňa 27. 03. 2015 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené podanie správcu,

v ktorom navrhoval určiť nového člena veriteľského výboru v súlade s ustanovením § 127

ods. 3 .. Správca svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 07. 11. 2014 bolo

do kancelárie správcu doručené podanie veriteľov: ... a

.., v ktorom správcovi oznamujú, že im zaniklo postavenie veriteľa ako účastníka

v reštrukturalizačnom konaní vedenom voči dlžníkovi, z dôvodu zániku prihlásenej

pohľadávky. V podaní správcu zo dňa 27. 03. 2015 taktiež správca žiadal tunajší súd

o určenie tretieho člena veriteľského výboru.

Dňa 15. 04. 2015 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené podanie Slovenská

republika − Krajský súd v Bratislave, Justičná pokladnica... o odstúpení z členstva

vo veriteľskom výbore. Ako dôvod bola uvedená skutočnosť, že dňa 10. 04. 2015 došlo

k úhrade vymáhanej súdnej pohľadávky v plnej výške treťou osobou, čím pohľadávka

Justičnej pokladnice zanikla v súlade s ustanovením . Z uvedeného dôvodu

Justičná pokladnica už nie je účastníkom reštrukturalizačného konania a nemôže byť ani

členom veriteľského výboru. Uvedené oznámenie bolo doručené správcovi, MIB a ostatným

veriteľom na vyjadrenie. V zmysle vyjadrenia správcu daný stav akceptoval, napriek

skutočnosti, že v danom prípade nie je možné určiť ďalšieho člena veriteľského výboru.

Neexistuje žiadny iný veriteľ so zistenou pohľadávkou, ktorý by mohol byť členom

veriteľského výboru, okrem MIB ktorý je však spriaznenou osobou k dlžníkovi Správca

vvššie uvedené odstúpenie veriteľa nepovažoval za prekážku činnosti veriteľského výboru

v dvojčlennom zložení. MIB vo svojom vyjadrení zo dňa 21. 04. 2015 upozornil na „nejasné

okolnosti spôsob úhrady pohľadávky“, avšak bez bližšieho určenia, pričom zhodne

so správcom nepovažoval uvedené za prekážku činnosti aj dvojčlenného veriteľského

výboru.

Dňa 20. 04. 2015 bolo doručené správcovi späťvzatie prihlášky do reštrukturalizácie

zo strany Justičnej pokladnice. Podľa obsahu súdneho spisu a vyjadrenia správcu, na

uvedené nereagoval zisťovaním o spôsobe úhrady pohľadávky, ani postavením Justičnej

pokladnice ako veriteľa z dôvodu späťvzatia prihlášky.

Súd z vlastnej iniciatívy dňa 15. 05. 2015 zistil dopytom Justičnej pokladnice, že

pohľadávku Justičnej pokladnice vo výške 3.108,50 Eur prihlásenú do reštrukturalizačného

konania uhradil dňa 10. 4. 2015 p. , ako tretia osoba. Následne po účinnosti

späťvatia prihlášky pohľadávky, Justičná pokladnica dňa 20. 05. 2015 oznámila tunajšiemu

súdu, že p. sa nepreukázal žiadnym oprávnením alebo súhlasom dlžníka konať

za neho a v jeho mene, čím bola Justičná pokladnica jeho konaním uvedená do omylu

a preto navrhla neprihliadať na späťvzatie prihlášky do reštrukturalizácie zo dňa 15. 04.

2015. Až na základe uvedeného dňa 21. 05. 2015 správca doručil súdu Návrh na určenie

tretieho člena veriteľského výboru.

Súd vzhľadom k nejasnej situácii v danej právnej veci a rozporov medzi veriteľmi

vykonal informatívne výsluchy podľa ust. dňa 11. 05. 2015 a dňa 18. 05. 2015.

Obsahom pojednávaní malo byť vzájomné informovanie o názoroch na jednotlivé sporné

skutočnosti v konaní ako aj oboznamovanie s predloženým vyjadreniami, ktoré veritelia

zasielali súdu a snaha súdu a zjednotenie názorov veriteľov a správcu, ktoré boli rozporné

v právnych názoroch. Súd má za to, že aj proces reštrukturalizácie je „forma dohody

veriteľov“, ktorí majú byť uspokojení v najvyššej možnej miere uspokojenia a preto

veriteľom ako účastníkom konania tento priestor poskytol. V rámci uvedených pojednávaní

súd vyslovil svoj predbežný názor na vec a dal možnosť veriteľom vyjadriť sa k vzniknutej

situácii zániku pohľadávky Justičnej pokladnice a dvojčlennosti veriteľského výboru.

V tomto bode boli názory účastníkov na právny status veriteľského výboru absolútne

odlišné.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. 06. 2015, č. k. -1994,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 06. 2015 tunajší súd určil, že Justičná pokladnica

nie je účastníkom reštrukturalizačného konania vedeného pod sp. zn. v celom

rozsahu ním prihlásenej pohľadávky, nakoľko súd zastáva názor, že nie je možné zobrať

späťvzatie späť, nakoľko by mohlo dôjsť k narušeniu právnej istoty účastníkov konania

a zároveň súd návrh správcu na určenie tretieho člena veriteľského výboru zamietol.»

Následne okresný súd poukázal na schvaľovanie reštrukturalizačného plánu na

schvaľovacej schôdzi, uviedol zloženie jednotlivých skupín prihlásených pohľadávok,

spôsob, akým veritelia hlasovali, a tiež poukázal na obsah zápisnice zo schvaľovacej

schôdze, ktorá mu bola doručená 7. mája 2015, pričom dospel k záveru, že

„reštrukturalizačný plán Dlžníka bol schvaľovacou schôdzou prijatý“.

Okresný súd tiež skúmal obsahové náležitosti reštrukturalizačného plánu, pričom na

základe úvah uvedených v odôvodnení uznesenia dospel k záveru, že reštrukturalizačný

plán „v časti uspokojovanie veriteľov nie je v súlade s ustanovením pre

nejasnosť, rozporuplnosť a neurčitosť ako taký nemôže napĺňať spoločný záujem veriteľov

a preto sú dané dôvody na jeho zamietnutie“.

Okresný súd v uznesení tiež skúmal procesné podmienky týkajúce sa hlasovania

o reštrukturalizačnom pláne veriteľským výborom, pričom uviedol:

«Súd v rámci posudzovania RP skúmal aj procesné podmienky týkajúce sa plánu,

jeho prípravy, hlasovania. V tejto súvislosti súd konštatuje, že v tejto právnej veci bola

riešená otázka ustanovenia veriteľského výboru, ktorý je obligatórnym veriteľským

orgánom v rámci reštrukturalizácie. Dôležitosť a zodpovednosť potvrdili aj členovia

veriteľského výboru - vo svojom vyjadrení doručenom súdu.

Problematika veriteľského výboru bola riešená v rámci tohto konania reštrukturalizácie, za

stavu, že súd mal za to, že podľa ust. v spojení s ust.

nebola schôdza veriteľov uznášaniaschopná a preto aj bez návrhu jedným uznesením

zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie a vyhlásil na majetok dlžníka

konkurz. Nálezom -86... bolo vyslovené v tejto právnej veci porušenie práv

účastníkov. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I bolo zrušené a vec mu bola vrátená na

ďalšie konanie, pričom vo zvyšnej časti sťažnosti súd navrhovateľom nevyhovel. Po vrátení

veci na ďalšie konanie na konajúcom súde nastali zmeny, ktoré neumožňovali vrátenie do

pôvodného skutkového stavu a teda doriešenie hmotnoprávnej otázky, ktorou sa ÚS

nezaoberal a preto vrátil vec na ďalšie konanie. Pre rozhodovanie o schválení RP je však

dôležitá skutočnosť, že veriteľský výbor dlžníka mal ku dňu schvaľovania

reštrukturalizačného plánu dvoch členov. Podľa ust. má veriteľský výbor

troch členov alebo piatich členov. Podľa názoru súdu, po odstúpení MIB ako člena

veriteľského výboru (nová skutočnosť po vydaní nálezu ÚS SR uvedeného vyššie) súd mal

možnosť skúmať daný stav až vo fáze podmienok schvaľovania RP. Platné právne predpisy

súdu možnosť konať po jeho kreovaní − namietané kreovanie bolo zmenené odstúpením

MIB z pozície člena, nepriznávajú, čím nie je dotknuté ustanovenie . Ako

súd uvádza vyššie za účelom vyjasnenia resp. riešenia uvedeného problému nariadil

pojednávania, na ktorých veriteľ trval na argumentácii, že dvojčlenný veriteľský výbor

nezakazuje v prípade objektívnej nemožnosti existencie trojčlenného veriteľského výboru.

Objektívnou nemožnosťou veriteľ chápe odstúpenie MIB - spriaznenej osoby z pozície člena

veriteľského výboru podľa ustanovenia , čo súd za objektívnu skutočnosť

nepovažuje, nakoľko odstúpil na základe svojej vôle. V tejto súvislosti veriteľ vyslovil

úvahu, že aj dvojčlenný veriteľský výbor je uznášaniaschopný, ak je prítomná väčšina jeho

členov a na prijatie uznesenia veriteľského výboru je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny

prítomných členov, teda stačí prítomnosť dvoch členov. S touto snahou o analógiu sa súd

nestotožnil, a napriek vytýkanému prílišnému formalizmu, ktorým veriteľ atakoval súd

odvolaním sa na závery nálezu ÚS SR ...minimalizovať formalistický výklad práva. Súd

zotrváva na povinnosti rešpektovať zákon vo všetkých jeho ustanoveniach, ktoré nie je

dovolené účelovo vykladať. Z týchto dôvod má súd za to, že v procese prípravy RP je vada

v tom, že RP nebol schválený veriteľským výborom podľa ustanovenia , nakoľko

tento veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Už so samotného znenia ust. § 127 ods. 1

je zrejmé, že ide o orgán... „ktorý si veritelia prihlásených pohľadávok volia na účely

výkonu svojich práv“... ako orgán na ochranu práv veriteľov. Z tohto je zrejmé, že

zákonodarca presným postupom a náležitosťami jeho kreovania mal zámer preniesť

zodpovednosť konania práve na tento orgán. Preto sa súdu javí argumentácia prílišného

formalizmu, ak žiada naplnenie zákonného ustanovenia, ako účelová a špekulatívna

so snahou získať neoprávnenú výhodu na úkor iných účastníkov konania. Z vykonaného

dokazovania založeného na argumentácii účastníkov súd dospel k záveru, že neexistencia

tretieho člena veriteľského výboru má za následok, že veriteľský výbor nebol kreovaný

v súlade s ustanovením , ktorý vyžaduje aby veriteľský výbor bol zložený

z troch alebo piatich členov, teda nepripúšťa párny počet členov veriteľského výboru.

Z daných okolností súd poznamenáva, že návrh na reštrukturalizáciu bol podaný veriteľom

MIB, ktorý je spoločníkom dlžníka a ktorý si určil aj reštrukturalizačného správcu.

V takomto spoločnom postupe s výhodou poznania situácie dlžníka, ktorému poskytol MIB

aj finančný úver cca 8 000 000,- EUR mal MIB vopred prešetriť okolnosti, či vôbec môže

byť účel reštrutrukturalizácie naplnený.»

Okresný súd v závere svojho uznesenia uviedol citáciu z nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2011.

„Väčšinu svojich oprávnení vykonávajú veritelia prostredníctvom veriteľského

výboru. Na rozdiel od konkurzného konania reštrukturalizácia nemôže prebiehať bez

existencie veriteľského výboru. Hlavnou úlohou veriteľského výboru je spolupráca pri

príprave plánu a pri predbežnom schvaľovaní plánu, bez ktorého nemôže byť

reštrukturalizácia úspešná.“ (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii,

Poradca podnikateľa, spol. s r. o., Žilina, 2006, s. 433).

Podľa na účely výkonu svojich práv si veritelia

prihlásených pohľadávok na schôdzi veriteľov volia trojčlenný alebo päťčlenný veriteľský

výbor. Návrhy na jednotlivých členov veriteľského výboru predkladá správca spomedzi

prítomných veriteľov oprávnených na schôdzi veriteľov hlasovať v zásade od veriteľa

s najvyšším počtom hlasov, až kým nie sú zvolení piati členovia veriteľského výboru.

Jednotlivé návrhy na členov veriteľského výboru správca predkladá tak, aby pomer medzi

zabezpečenými veriteľmi a nezabezpečenými veriteľmi bol vo veriteľskom výbore v zásade

vyrovnaný. Ak po skončení hlasovania sú zvolení len štyria členovia veriteľského výboru,

štvrtý člen veriteľského výboru sa nepovažuje za zvoleného a veriteľský výbor je len

trojčlenný. Ak po skončení hlasovania nie sú zvolení ani traja členovia veriteľského výboru,

členmi veriteľského výboru sú tí traja veritelia, ktorí získali najvyšší počet hlasov. Ak po

skončení hlasovania nie sú zvolení ani títo veritelia, správca požiada súd o vyhlásenie

konkurzu.

Podľa ak súd povolil reštrukturalizáciu na základe

návrhu veriteľa, členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie

reštrukturalizácie; ak návrh na povolenie reštrukturalizácie podalo niekoľko veriteľov,

členom veriteľského výboru je ich spoločný zástupca. Na voľbu ďalších členov veriteľského

výboru sa ustanovenie odseku 1 použije primerane.

Podľa členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi

zaniká zánikom jeho postavenia účastníka reštrukturalizačného konania. Členstvo

vo veriteľskom výbore veriteľovi zaniká tiež jeho písomným odstúpením adresovaným

predsedovi veriteľského výboru alebo správcovi. Ak sa počet členov veriteľského výboru

zníži pod troch, nových členov veriteľského výboru určí súd; za člena veriteľského výboru

môže súd určiť len veriteľa zistenej pohľadávky.

Ústavný súd už uviedol (), že zo znenia

vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je

úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržaný zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní

reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko). Zákonodarca však vyžaduje, aby súd

hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo

nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody

niektorému účastníkovi plánu alebo či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným

záujmom veriteľov. Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že zákonodarca

vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku

dlžníka alebo jeho hrozby, ktoré je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod.

(materiálne hľadisko).

Tak pre konkurz, ako aj pre reštrukturalizáciu platia určité pravidlá, ktoré sú pre ich

začatie, priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť sa

príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom zmysle

aj všetci účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné zásady“ aj

prvá časť

Procesným (formálnym) aspektom schvaľovania reštrukturalizačného plánu je aj

rozhodovanie veriteľského výboru o schválení alebo zamietnutí predloženého návrhu

reštrukturalizačného plánu podľa

Podľa o schválení alebo zamietnutí predloženého

návrhu plánu rozhodne veriteľský výbor do 15 dní od jeho predloženia. Ak má veriteľský

výbor k návrhu plánu výhrady, môže určiť predkladateľovi plánu lehotu nie dlhšiu ako 15

dní na jeho prepracovanie. O schválení alebo zamietnutí plánu v tomto prípade veriteľský

výbor rozhodne do 15 dní od predloženia prepracovaného plánu.

Podľa ak veriteľský výbor predložený návrh

plánu zamietne alebo predložený návrh plánu v zákonných lehotách neschváli, správca

bezodkladne požiada súd o vyhlásenie konkurzu.

Podľa ak veriteľský výbor predložený návrh

plánu schváli, bezodkladne požiada správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze.

Sťažovateľ v sťažnosti spochybňuje v prvom rade právny názor, že spriaznený

veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru zo zákona na základe § 127 ods. 2

Podľa sťažovateľa uvedené obmedzenie týkajúce sa spriaznených

veriteľov zavedené , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “), sa malo týkať len voľby za člena veriteľského výboru na schôdzi

veriteľov. Uvedený zákon však podľa sťažovateľa ponechal spriazneným veriteľom právo

stať sa členmi veriteľského výboru na základe zákona (ex lege) alebo rozhodnutím súdu.

V druhom rade sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu a okresného súdu, že

veriteľský výbor nebol riadne zvolený, keďže mal len dvoch členov, preto jeho pôsobnosť

zanikla. Rovnako tak spochybňuje záver konajúcich súdov, podľa ktorého ak o návrhu

reštrukturalizačného plánu hlasoval dvojčlenný veriteľský výbor, je potrebné konštatovať,

že tento návrh nebol schválený.

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na to, že „v dobrej viere“ a „ústretovo“

odstúpil z funkcie člena veriteľského výboru. Následne opakovane žiadal, aby ho okresný

súd určil za člena veriteľského výboru, čo však okresný súd neurobil. Sťažovateľ

argumentuje tým, že v situácii objektívnej nemožnosti doplniť veriteľský výbor, prípadne

v situácii, ak bola možnosť doplniť veriteľský výbor okresný súd nepostupoval podľa § 127

ods. 3 „striktne trvať na 3. členovi veriteľského výboru... je prílišný

formalizmus...“.

Výklad konajúcich súdov vylučuje podľa sťažovateľa reštrukturalizáciu dlžníkov,

ktorí majú práve dvoch nespriaznených veriteľov.

Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že pri trojčlennom veriteľskom výbore predstavujú

dvaja členovia potrebnú väčšinu na platné rozhodnutie, preto pri súhlasnom hlasovaní dvoch

členov veriteľského výboru pri absencii tretieho člena je potrebné považovať návrh

reštrukturalizačného plánu za schválený.

Podľa sťažovateľa tiež nie je zrejmé, záujmy akých veriteľov chránil okresný súd

a krajský súd, keď v čase ich rozhodovania všetci veritelia oprávnení hlasovať, hlasovali za

reštrukturalizačný plán.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné poukázať na aktívnu vecnú

legitimáciu sťažovateľa podať sťažnosť podľa . V tejto súvislosti

ústavný súd odkazuje na svoje rozhodnutia vo veciach sp. zn. a sp. zn.

, v ktorých neodmietol sťažnosti sťažovateľov (veriteľov

v reštrukturalizačnom konaní, ktorí napádali rozhodnutia konajúcich súdov, ktoré zamietli

reštrukturalizačný plán) ako podané neoprávnenou osobou. Podľa § 154 ods. 2 zákona

č. proti uzneseniu o zamietnutí plánu sa môže odvolať predkladateľ plánu,

ktorým podľa môže byť dlžník, prípadne správca. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vo veci vedenej pod sp. zn.

rozhodoval ústavný súd o sťažnostiach veriteľov spolu so sťažnosťou správcu, ktorý

v uvedenej veci bol predkladateľom plánu, s tým, že pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu využil aj možnosť podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí plánu.

Takáto skutková okolnosť však absentovala vo veci vedenej pod sp. zn. ,

v ktorej predkladateľom plánu bol dlžník, ktorý podal odvolanie proti uzneseniu

o zamietnutí plánu, sťažnosť ústavnému súdu však podal výlučne veriteľ bez toho, aby ju

podal aj predkladateľ plánu (dlžník). Spoločnou (relevantnou) okolnosťou v uvedených

veciach – a aj v aktuálne prerokúvanej veci – je to, že veritelia (sťažovatelia) v príslušných

reštrukturalizačných konaniach hlasovali vo veriteľských orgánoch (na členskej schôdzi

prípadne aj ako členovia veriteľského výboru) za prijatie reštrukturalizačného plánu, preto

rozhodnutia všeobecných súdov o zamietnutí tohto plánu sú, v závislosti od konkrétnych

okolností prípadu, spravidla spôsobilé zasiahnuť do aktuálnych, prípadne očakávaných

právnych pomerov sťažovateľov (veriteľov) a sú takto spôsobilé zasiahnuť do označených

práv, preto ústavný súd v tomto prípade tiež nepristúpil k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa

ako podanej neoprávnenou osobou, hoci takéto posúdenie sťažností sťažovateľov

v budúcnosti nie je vylúčené.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 22. júna 2015 vyplýva, že okresný súd

zamietol reštrukturalizačný plán pre absenciu obligatórnych obsahových náležitostí a tiež

z dôvodu, že neboli dodržané procesné podmienky týkajúce sa prípravy a hlasovania.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení z 29. septembra 2015 nestotožnil so záverom

okresného súdu, že reštrukturalizačný plán nie je dostatočne určitý. Napriek tomu však

potvrdil uznesenie okresného súdu, keďže sa stotožnil s jeho záverom, že neboli dodržané

procesné podmienky prípravy a hlasovania o pláne. Z uvedeného dôvodu je potrebné

preskúmať ústavnú udržateľnosť len záveru všeobecných súdov o nedodržaní procesných

podmienok prípravy a hlasovania o pláne.

Krajský súd v napadnutom uznesení z 29. septembra 2015 dospel k záveru, že

v procese prípravy reštrukturalizačného plánu bola vada, ktorá spočívala v tom, že plán

nebol schválený veriteľským výborom podľa , keďže tento

veriteľský orgán nebol platne kreovaný. Podľa krajského súdu počet členov veriteľského

výboru klesol pod 3, preto s poukazom na zanikla jeho

pôsobnosť. Tieto právne závery a úvahy uviedol aj okresný súd v uznesení z 22. júna 2015,

pričom považoval za rozhodujúce, že k uvedenému stavu – zníženiu členov veriteľského

výboru pod počet 3 – došlo zo subjektívnych dôvodov – odstúpením sťažovateľa podľa

Poukázal tiež na to, že veriteľský výbor je orgánom,

ktorý si veritelia prihlásených pohľadávok volia na účely výkonu svojich práv a ktorý má

zákonom predpísaný počet členov, preto neakceptoval ten výklad predkladateľa plánu

(správcu), že súhlasné hlasovanie dvoch členov veriteľského výboru je dostatočné, keďže

ide o potrebné kvórum na prijatie rozhodnutia pri trojčlennom veriteľskom výbore.

Ústavný súd uvedený právny záver krajského súdu a okresného súdu nepovažuje za

arbitrárny a ani za výsledok formalistickej aplikácie príslušných ustanovení zákona

č. Krajský súd v spojení s okresným súdom uviedli vo svojich rozhodnutiach

také odôvodnenia, ktoré tvoria adekvátny podklad pre právny záver, na základe ktorého

zamietli reštrukturalizačný plán. Právny záver krajského súdu v spojení s okresným súdom

takto nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je potrebné považovať ho za ústavne

udržateľný.

V prerokúvanej veci nebolo sporné, že návrh reštrukturalizačného plánu bol

schválený členskou schôdzou veriteľov a 30. apríla 2015 aj na zasadnutí veriteľského

výboru v dvojčlennom zložení. Krajský súd v spojení s okresným súdom považoval za

rozhodujúce, že tento stav vznikol v dôsledku subjektívnych okolností – prejavu vôle

sťažovateľa. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 27. marca 2015 odstúpil

z funkcie člena veriteľského výboru, takto obstojí záver okresného súdu, že k zníženiu počtu

členov veriteľského výboru došlo zo subjektívnych dôvodov. Tento záver obstojí o to viac,

že nemožnosť doplniť veriteľský výbor o tretieho člena bola spôsobená aj späťvzatím

prihlášky Justičnej pokladnice, teda ďalším (dispozitívnym) procesným úkonom veriteľa.

Ústavný súd tiež považuje túto okolnosť za relevantnú – ak v dôsledku procesných úkonov

– prejavov vôle veriteľov, účastníkov reštrukturalizačného konania vznikne bezprostredne

alebo v reťazení príčin taký skutkový stav, s ktorým zákon spája určité dôsledky, hoci aj

potenciálne nevýhodné pre veriteľov – pre tých, ktorí príslušné prejavy vôle vykonali, a aj

pre tých, ktorí takéto prejavy vôle nevykonali, je ústavne akceptovateľné, ak

reštrukturalizačný súd vyvodí z uvedeného skutkového stavu príslušné právne dôsledky,

v tomto prípade spočívajúce v konverzii reštrukturalizácie na konkurz. Bez presvedčivých

dôvodov nie je dôvod takýto postup súdu považovať za prejav formalistickej aplikácie

Je potrebné prihliadnuť aj na povahu veriteľa – účastníka

reštrukturalizačného konania, ktorý príslušný procesný úkon robí. V tomto prípade uvedené

prejavy vôle vykonal jednak sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

a tiež aj Justičná pokladnica (krajský súd) – teda subjekty, ktorým možno bez ďalšieho

pripočítať znalosť právnych dôsledkov určitých procesných úkonov v konaní, a to aj

potenciálnych. Prejav vôle sťažovateľa je navyše v rozpore s jeho deklarovaným postojom,

podľa ktorého sa považoval za člena veriteľského výboru zo zákona (ex lege). V tejto

súvislosti ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj

vlastné pričinenie sťažovateľa o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ

počas trvania celého súdneho konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky,

v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Z uvedeného

dôvodu sťažovateľ v zásade nemôže namietať protiústavnosť postupu konajúceho súdu,

ktorý vyvodzuje právne dôsledky zo stavu, ktorý v relevantnej miere vyvolal sám svojím

konaním.

Sťažovateľ neargumentuje tým, že jeho odstúpenie z veriteľského výboru sa udialo

konaním v omyle, pod vplyvom zneužitia, nátlaku, pod vplyvom nejakého sľubu, výhody

a pod., preto sa nejaví byť relevantné, že bezprostredne po odstúpení sa opakovane

dožadoval, aby ho okresný súd určil za člena veriteľského výboru.

Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu sa nejaví byť relevantná argumentácia

sťažovateľa, podľa ktorej právny záver konajúcich súdov vylučuje, aby sa právne vzťahy

dlžníka (úpadcu), ktorý má práve dvoch nespriaznených veriteľov, usporiadali

v reštrukturalizačnom konaní. V závislosti od okolností konkrétneho prípadu, podľa

ústavného súdu nemožno vopred vylúčiť taký výklad príslušných ustanovení zákona

č. , ktorý by akceptoval dvojčlenný veriteľský výbor v reštrukturalizácii.

V tomto prípade ústavný súd (a ani konajúce všeobecné súdy, pozn.), takéto okolnosti

neidentifikovali.

Vzhľadom na odstúpenie sťažovateľa z veriteľského výboru okresný súd v uznesení

z 22. júna 2015 a krajský súd v napadnutom uznesení z 29. septembra 2015 nezaujali

stanovisko k tomu, či sťažovateľ bol členom veriteľského výboru ex lege na základe § 127

ods. 2 Z uvedeného dôvodu je bez právneho významu, aby ústavný

súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti týkajúcu sa jeho členstva ako

spriazneného veriteľa vo veriteľskom výbore.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu z 20. októbra 2015, ktorým

okresný súd zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz

na majetok dlžníka – toto rozhodnutie a na to nadväzujúce rozhodnutia (výroky) sú

dôsledkom zamietnutia reštrukturalizačného plánu reštrukturalizačným súdom. Ak nie je

spochybnená ústavná udržateľnosť zamietnutia reštrukturalizačného plánu, nemožno

spochybniť ani rozhodnutie, ktoré je jeho bezprostredným a obligatórnym dôsledkom.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možné porušenie

základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a ekvivalentného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež ani porušenie základných práv

podľa a a práva podľa dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu z 29. septembra 2015 a napadnuté uznesenie okresného súdu z 20. októbra

2015 neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by mohol

vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1,

a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa ani

práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu, nerozhodol o ďalších jeho návrhoch

z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech

v konaní pred ústavným súdom.

Právoplatnosťou tohto nálezu zanikajú účinky odkladu vykonateľnosti uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2015 a uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 20. októbra 2015 ( ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016