Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 264/2016

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej spoločnosťou

, substitučne zastúpenej spoločnosťou

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, a 3 a a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -109 zo 17. septembra 2014 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. augusta 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti , podľa čl. 20 ods. 1,

, a 3 a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -109 zo 17. septembra 2014 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. augusta 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -109 zo 17. septembra

2014 vo výrokoch o náhrade trov konania a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. augusta 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a úhradu trov právneho

zastúpenia v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú

j e jej Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 20. apríla 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia

základných práv podľa , , a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -109 zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ spolu ďalej len

„napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu Malacky

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -84 z 24. apríla 2013 bola spoločnosť

(ďalej len „žalovaná“), zaviazaná zaplatiť sťažovateľke ako

žalobkyni sumu 2 554,44 € s prísl. a trovy konania v sume 1 026,83 €. Okresný súd

rozhodol o trovách konania podľa (ďalej aj

„OSP“), keď úspešnej sťažovateľke priznal plnú náhradu trov konania potrebných na účelné

uplatňovanie práva proti neúspešnej žalovanej. Krajský súd na základe odvolania žalovanej

rozsudkom č. k. -109 zo 17. septembra 2014 potvrdil rozsudok okresného

súdu vo veci samej a zmenil vo výroku o náhrade trov konania tak, že sťažovateľke náhradu

trov právneho zastúpenia nepriznal, keď dospel k záveru, že neboli vynaložené účelne,

a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke len sumu 153 € zodpovedajúcu zaplatenému

súdnemu poplatku za žalobu. Sťažovateľke nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Proti napadnutému rozsudku v časti výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2015 ako neprípustné odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé,

na čom krajský súd založil svoj právny názor o neúčelnosti sťažovateľkou vynaložených

trov právneho zastúpenia. Krajský súd „arbitrárne a absolútne nedostatočne vyhodnotil

účelnosť vynaložených trov sťažovateľom tak, že neboli vynaložené účelne, a to len preto, že

(údajne) má zriadený právny odbor a disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú

právnické vzdelanie“. Keďže trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti so zastúpením

účastníka advokátom, je potrebné zásadne považovať za účelne vynaložené (sťažovateľka

v tejto súvislosti poukázala na nálezy ústavného súdu sp. zn. a sp. zn.

), názor o neúčelnosti takýchto trov je potrebné o to dôkladnejšie

odôvodniť, čo sa v napadnutom rozsudku nestalo. Sťažovateľka preto považuje napadnutý

rozsudok v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia za „nedostatočne odôvodnený,

arbitrárny a absolútne nepreskúmateľný“.

4. Prvok svojvôle v napadnutom rozsudku je jednoznačný aj v konštatovaní, podľa

ktorého sťažovateľka disponuje právnym odborom. Nie je jasné, na základe akých dôkazov

dospel krajský súd k takému záveru, pretože v skutočnosti sťažovateľka právny odbor nemá.

Okolnosť, že má zamestnanca s právnickým vzdelaním, nebola s prihliadnutím na predmet

činnosti sťažovateľky (inter alia dodávka elektrickej energie) podstatná, pretože pracovnou

náplňou zamestnanca s právnickým vzdelaním bolo poskytovanie právnych služieb

bezprostredne súvisiacich s predmetom činnosti sťažovateľky. Nebolo však jeho úlohou

spravovať a vymáhať jej pohľadávky. Úkony advokátskej kancelárie pri vymáhaní

pohľadávky musia byť preto posúdené ako účelné na uplatnenie práva sťažovateľky, pričom

v konaní neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa.

5. Právny názor krajského súdu o neúčelnosti trov vzniknutých advokátskym

zastúpením právnickej osoby majúcej zamestnanca s právnickým vzdelaním vo svojich

dôsledkoch znamená, že takáto právnická osoba musí znášať aj trovy právneho zastúpenia

sama. Tento výklad je v rozpore so základným právom na rovnosť účastníkov občianskeho

súdneho konania. Právne zastúpenie musí byť ponechané na vôli účastníka konania

bez ohľadu na to, či bol schopný sa zastupovať aj sám, a bez ohľadu na jeho vzdelanie,

resp. vzdelanie jeho zamestnanca. Zo žiadnych ustanovení či Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva, že by účastníci konania s právnickým vzdelaním, resp. zamestnávajúci

osobu s právnickým vzdelaním, nemali nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom. Nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu

úspechu sťažovateľky v predmetnom súdnom konaní. Sťažovateľka zaplatením odmeny

za právne zastupovanie a následným nepriznaním náhrady týchto trov napriek úspechu

vo veci samej utrpela aj majetkovú ujmu.

6. Sťažovateľka tiež namieta porušenie zásady dvojinštančnosti konania, keď

v prvostupňovom konaní jej bola priznaná plná náhrada trov právneho zastúpenia, pričom

krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že jej náhradu nepriznal „bez toho, aby

v súlade s vyzval účastníkov konania na vyjadrenie“. Keďže proti

napadnutému rozsudku už nie je prípustné odvolanie, ide o tzv. „prekvapivé rozhodnutie“.

Ak krajský súd vykonal nejaký dôkaz, na základe ktorého dospel k záveru, že sťažovateľka

disponuje právnym odborom, porušil jej základné právo zaručené v tým,

že sťažovateľke neumožnil sa k takémuto dôkazu vyjadriť. V neposlednom rade krajský súd

napadnutým rozsudkom «porušil tiež .. tým, že „z vlastnej iniciatívy“

preskúmaval rozhodnutie prvostupňového súdu v časti, v ktorej prvostupňový súd priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia».

7. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svojím „stručným a arbitrárnym odôvodnením“

schválil postup a rozhodnutie krajského súdu, pričom uviedol, že v ňom nevidí porušenie

žiadnych jej garantovaných práv. Keďže krajský súd porušením zásady

dvojinštančnosti konania odňal sťažovateľke právo na prístup k súdu, pričom bolo

povinnosťou dovolacieho súdu ex offo prihliadnuť na tento nedostatok konania, najvyšší súd

rozhodol o dovolaní sťažovateľky nesprávne, keď nevzhliadol v postupe krajského súdu

porušenie .

8. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

rozhodol o porušení jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3

a a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením, aby napadnuté rozhodnutia

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho

zastúpenia.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

krajský súd zastúpený jeho predsedom listom sp. zn. Spr 3297/16 z 1. júna 2016, najvyšší

súd zastúpený jeho predsedníčkou listom č. k. -38 Nobs 50/2016 zo 6. júna 2016

a k vhodnosti ústneho pojednávania aj právny zástupca sťažovateľky listom z 25. mája

2016.

9.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol, že „Senát 3Cob sa

v celom rozsahu pridržiava svojho rozhodnutia, aj jeho odôvodnenia a súčasne považuje

ústavnú sťažnosť sťažovateľa... za nedôvodnú“. Zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

prerokovaní veci pred ústavným súdom.

9.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení zotrvala v plnom rozsahu

na dôvodoch napadnutého uznesenia, na ktoré poukázala, a ďalej predovšetkým uviedla:

„Vzhľadom k tomu, že dovolanie v predmetnej veci nebolo prípustné podľa § 238

, nemohol dovolací súd posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu (tento dôvod aj uviedol v rozhodnutí o dovolaní). Z tohto dôvodu nereagoval

na námietky dovolateľa, týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd

nezistil prípustnosť dovolania podľa , čo vo svojom uznesení riadne zdôvodnil,

pričom v tejto súvislosti poukazujeme na Stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 12. 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/

... dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne zaoberal všetkými

podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal tak, ako to

vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia. Odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu

spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu ,

súčasne zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, rovnako spĺňa

základné gramatické a štylistické hľadiská a poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok,

čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a 3 a ...“ Preto podľa názoru najvyššieho súdu k porušeniu

sťažovateľkou namietaných práv napadnutým uznesením nedošlo.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní

ústavného súdu a súhlasí s jeho upustením.

9.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho

pojednávania uviedol, že súhlasí s jeho upustením.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv.

II.

11. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom. Podľa všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

14. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody (m. m. , , , ).

15. Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. ).

16. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

17. Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti

s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej

judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť

svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer

proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku

1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).

18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997, ). Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť

základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Ústavný súd

už viackrát rozhodol o (ne)ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (,

, ).

19. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov o trovách konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k prípadnému zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva

na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým

rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných

práv (m. m. , , , , ).

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu

20. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv krajským súdom v arbitrárnosti

ním vydaného rozhodnutia, ktoré podľa jej názoru popiera zmysel zásady úspechu v konaní

vyjadrenej v ustanovení , ako aj

v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka namieta, že krajský

súd v odvolacom konaní „z vlastnej iniciatívy“ preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o trovách konania a zmenil ho tak, že sťažovateľke nepriznal náhradu trov

právneho zastúpenia s odôvodnením, že neboli vynaložené účelne, a napriek jej úspechu

vo veci samej jej nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka preto

považuje napadnutý rozsudok v časti výroku o trovách konania za arbitrárny, nedostatočne

odôvodnený a nepreskúmateľný.

21. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej a zmenil vo výroku o trovách konania,

uviedol:

„Súd prvého stupňa v danej veci priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia. Odvolací súd posúdil účelnosť trov právneho zastúpenia vzniknutých

navrhovateľovi a dospel k záveru, že neboli vynaložené účelne. Trovy právneho zastúpenia

sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy. Navrhovateľ však disponuje viacerými

pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený právny odbor a nejedná

sa o právne a skutkovo náročnú vec preto podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď

navrhovateľ mal právo využívať služby advokátskej kancelárie, čím mu vznikli trovy

právneho zastúpenia, tieto neboli vynaložené účelne a je povinný ich znášať sám.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 220 O.s.p zmenil a žalobcovi priznal

v súlade s § 142 ods.1, O.s.p sumu 153 - EUR za zaplatený súdny poplatok za žalobu.“

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že „Navrhovateľovi sa

náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva“. Vo vzťahu k tomuto výroku absentuje

v napadnutom rozsudku akékoľvek odôvodnenie.

22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje,

že námietky sťažovateľky považuje za plne opodstatnené a závery vyvodené týmto súdom

vo vzťahu k sťažovateľke za nesúladné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou

úpravou. Ústavný súd sa zároveň stotožňuje s názorom sťažovateľky, že krajským súdom

uskutočnený výklad ustanovenia je v rozpore so zásadou rovnosti

účastníkov občianskeho súdneho konania, základným právom na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, ako aj základnými zásadami, na ktorých je občianske súdne konanie založené.

23. Ústavný súd poznamenáva, že sa analogickými sťažnosťami už zaoberal a svoje

právne názory k problematike nastolenej sťažovateľkou vyjadril v nálezoch sp. zn.

a sp. zn. , pričom tieto nemá dôvod korigovať ani

v prípade aktuálne posudzovanej sťažnosti.

24. Treba prisvedčiť názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych ustanovení

ani nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi

konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má

zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov,

nemala byť priznaná náhrada trov konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142

ods. 1 možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne

vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne

právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka

advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,

resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade

zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali

kvalifikovať ako vynaložené účelne.

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd aj v okolnostiach posudzovanej veci

dospel k záveru, že výklad ustanovenia krajským súdom v napadnutom

rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel náhrady trov konania,

ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku

protiprávneho konania, na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. V súlade s tým

je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade

zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo

vyhovené (mal vo veci plný úspech), čo je aj prípad sťažovateľky.

26. Sťažovateľka tiež namietala postup krajského súdu, ktorý v rozpore

s ustanovením „z vlastnej iniciatívy“ preskúmal výrok odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu o trovách konania.

27. Rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním. Uvedené vyplýva

z ustanovenia , v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania (výnimky z uvedenej zásady uvedené v sa

na prejednávaný prípad nevzťahujú, pozn.). Odvolateľ teda sám určuje rozsah, v akom má

byť napadnuté rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (najmä, či napáda rozhodnutie

vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorý z nich).

28. Zo súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva,

že žalovaná v podanom odvolaní napadla len výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej,

pričom aj dôvody odvolania smerovali len voči výroku, ktorým okresný súd zaviazal

žalovanú za zaplatenie žalovanej sumy. Ústavný súd na základe uvedeného zistenia

konštatuje, že krajský súd preskúmaním prvostupňového rozsudku nad rámec odvolania

konal v rozpore s procesnými pravidlami obsiahnutými v

a v konečnom dôsledku tak znemožnil sťažovateľke realizáciu tých procesných práv, ktoré

jej priznáva (napr. právo vyjadrovať sa k tvrdeným

skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym

dôsledkom z nich vyplývajúcim). Realizácia týchto procesných práv bola sťažovateľke

v odvolacom konaní upretá práve postupom krajského súdu, ktorý nad rámec rozsahu

odvolania vymedzeného žalovanou preskúmal a zmenil výrok prvostupňového rozsudku

o trovách konania, pričom svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, s ktorými sa

prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa sťažovateľka

v odvolacom konaní nevyjadrovala, pretože vzhľadom na rozsah odvolania žalovanej

k tomu ani nemala dôvod. Vydaniu napadnutého rozsudku tak predchádzal nezákonný

postup krajského súdu, ktorým bola sťažovateľke odopretá spravodlivá ochrana jej práv

v odvolacom konaní.

29. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodol

o trovách odvolacieho konania, ústavný súd konštatuje, že tento výrok krajský súd nijako

neodôvodnil. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(). Jeho zákonný rámec určuje , pričom toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje

účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné

procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci

samej.

30. Keďže krajský súd v napadnutom rozsudku neobjasnil, na základe akých úvah

a aplikáciou ktorých ustanovení právnych predpisov dospel k záveru o nepriznaní trov

odvolacieho konania úspešnej sťažovateľke (vzhľadom na potvrdzujúci výrok vo veci

samej), zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou a nedostatkom riadneho

odôvodnenia.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

31. Podľa sťažovateľky najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní nesprávne, keď

nevzhliadol v postupe krajského súdu porušenie . Z napadnutého

uznesenia vyplýva, že najvyšší súd ním odmietol dovolanie sťažovateľky ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný

( ), keďže nebola preukázaná sťažovateľkou tvrdená vada konania podľa

písm. f) a iné vady konania v dovolacom konaní nevyšli najavo. Vo vzťahu k námietke

sťažovateľky, že konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

najvyšší súd uviedol, že tieto dovolacie dôvody možno uplatniť len v procesne prípustnom

dovolaní.

32. Ako už ústavný súd uviedol v bode 28 tohto nálezu, krajský súd svojím

nezákonným postupom v odvolacom konaní uprel sťažovateľke realizáciu tých procesných

práv, ktoré jej priznáva, a tým jej odňal možnosť konať

pred odvolacím súdom. Najvyšší súd tak v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci

rozhodol nesprávne, keď v namietanom postupe krajského súdu nevzhliadol vadu konania

v zmysle a dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

33. Podľa názoru ústavného súdu už samotná skutočnosť, že vo vzťahu k výroku

o nepriznaní trov odvolacieho konania sťažovateľke absentuje v napadnutom rozsudku

akékoľvek odôvodnenie, je naplnením dovolacieho dôvodu podľa

a dôvodom na kasáciu napadnutého rozsudku. Uvedený záver potvrdzuje aj „Stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“, na ktoré sa najvyšší

súd odvoláva a v zmysle ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

“. Na tento nedostatok napadnutého

rozsudku najvyšší súd neprihliadol, teda neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu jej

porušených práv v dovolacom konaní.

34. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko

favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci

výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (, ).

35. Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého

rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu preto viedli ústavný

súd k záveru, že krajský súd a najvyšší súd porušili práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie vyplývajúce z , a 3 a a

ods. 1 dohovoru a v príčinnej súvislosti s nimi aj jej práva hmotnoprávneho charakteru

zaručené a dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

36. V nadväznosti na zistenie porušenia práv sťažovateľky a v záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany ústavný súd podľa (a jemu zodpovedajúcemu

ods. 2 a 3 ) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj

napadnutý rozsudok krajského súdu vo výrokoch o trovách prvostupňového a odvolacieho

konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze ( ) povinný opätovne rozhodnúť

o trovách konania so zreteľom na príslušné zákonné ustanovenia.

37. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré si

uplatnila z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, a s poukazom na výsledok konania

podľa uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť

sťažovateľke trovy konania v ňou uplatnenej sume 355,73 € (odmena za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky podľa bodu 3 výroku nálezu. Ústavný súd zaviazal

na úhradu trov konania sťažovateľke najvyšší súd, ktorý mohol a mal predísť konaniu

pred ústavným súdom, ak by poskytol sťažovateľke účinnú a efektívnu ochranu jej

porušených práv.

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016