Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)I. ÚS 264/2016
PDF · 277.38 KB
No categories available
I. ÚS 264/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej spoločnosťou
, substitučne zastúpenej spoločnosťou
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 240/2013-109 zo 17. septembra 2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 6/2015 z 31. augusta 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti , podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 240/2013-109 zo 17. septembra 2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 6/2015 z 31. augusta 2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 240/2013-109 zo 17. septembra
2014 vo výrokoch o náhrade trov konania a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obdo 6/2015 z 31. augusta 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a úhradu trov právneho
zastúpenia v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú
j e jej Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 264/2016-15 z 20. apríla 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Cob 240/2013-109 zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Obdo 6/2015 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ spolu ďalej len
„napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu Malacky
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Cb 40/2012-84 z 24. apríla 2013 bola spoločnosť
(ďalej len „žalovaná“), zaviazaná zaplatiť sťažovateľke ako
žalobkyni sumu 2 554,44 € s prísl. a trovy konania v sume 1 026,83 €. Okresný súd
rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), keď úspešnej sťažovateľke priznal plnú náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie práva proti neúspešnej žalovanej. Krajský súd na základe odvolania žalovanej
rozsudkom č. k. 3 Cob 240/2013-109 zo 17. septembra 2014 potvrdil rozsudok okresného
súdu vo veci samej a zmenil vo výroku o náhrade trov konania tak, že sťažovateľke náhradu
trov právneho zastúpenia nepriznal, keď dospel k záveru, že neboli vynaložené účelne,
a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke len sumu 153 € zodpovedajúcu zaplatenému
súdnemu poplatku za žalobu. Sťažovateľke nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.
Proti napadnutému rozsudku v časti výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Obdo 6/2015 z 31. augusta 2015 ako neprípustné odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľky z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé,
na čom krajský súd založil svoj právny názor o neúčelnosti sťažovateľkou vynaložených
trov právneho zastúpenia. Krajský súd „arbitrárne a absolútne nedostatočne vyhodnotil
účelnosť vynaložených trov sťažovateľom tak, že neboli vynaložené účelne, a to len preto, že
(údajne) má zriadený právny odbor a disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú
právnické vzdelanie“. Keďže trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti so zastúpením
účastníka advokátom, je potrebné zásadne považovať za účelne vynaložené (sťažovateľka
v tejto súvislosti poukázala na nálezy ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 84/2014 a sp. zn.
III. ÚS 457/2014), názor o neúčelnosti takýchto trov je potrebné o to dôkladnejšie
odôvodniť, čo sa v napadnutom rozsudku nestalo. Sťažovateľka preto považuje napadnutý
rozsudok v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia za „nedostatočne odôvodnený,
arbitrárny a absolútne nepreskúmateľný“.
4. Prvok svojvôle v napadnutom rozsudku je jednoznačný aj v konštatovaní, podľa
ktorého sťažovateľka disponuje právnym odborom. Nie je jasné, na základe akých dôkazov
dospel krajský súd k takému záveru, pretože v skutočnosti sťažovateľka právny odbor nemá.
Okolnosť, že má zamestnanca s právnickým vzdelaním, nebola s prihliadnutím na predmet
činnosti sťažovateľky (inter alia dodávka elektrickej energie) podstatná, pretože pracovnou
náplňou zamestnanca s právnickým vzdelaním bolo poskytovanie právnych služieb
bezprostredne súvisiacich s predmetom činnosti sťažovateľky. Nebolo však jeho úlohou
spravovať a vymáhať jej pohľadávky. Úkony advokátskej kancelárie pri vymáhaní
pohľadávky musia byť preto posúdené ako účelné na uplatnenie práva sťažovateľky, pričom
v konaní neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa.
5. Právny názor krajského súdu o neúčelnosti trov vzniknutých advokátskym
zastúpením právnickej osoby majúcej zamestnanca s právnickým vzdelaním vo svojich
dôsledkoch znamená, že takáto právnická osoba musí znášať aj trovy právneho zastúpenia
sama. Tento výklad je v rozpore so základným právom na rovnosť účastníkov občianskeho
súdneho konania. Právne zastúpenie musí byť ponechané na vôli účastníka konania
bez ohľadu na to, či bol schopný sa zastupovať aj sám, a bez ohľadu na jeho vzdelanie,
resp. vzdelanie jeho zamestnanca. Zo žiadnych ustanovení ústavy či Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva, že by účastníci konania s právnickým vzdelaním, resp. zamestnávajúci
osobu s právnickým vzdelaním, nemali nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
advokátom. Nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu
úspechu sťažovateľky v predmetnom súdnom konaní. Sťažovateľka zaplatením odmeny
za právne zastupovanie a následným nepriznaním náhrady týchto trov napriek úspechu
vo veci samej utrpela aj majetkovú ujmu.
6. Sťažovateľka tiež namieta porušenie zásady dvojinštančnosti konania, keď
v prvostupňovom konaní jej bola priznaná plná náhrada trov právneho zastúpenia, pričom
krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že jej náhradu nepriznal „bez toho, aby
v súlade s § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov konania na vyjadrenie“. Keďže proti
napadnutému rozsudku už nie je prípustné odvolanie, ide o tzv. „prekvapivé rozhodnutie“.
Ak krajský súd vykonal nejaký dôkaz, na základe ktorého dospel k záveru, že sťažovateľka
disponuje právnym odborom, porušil jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy tým,
že sťažovateľke neumožnil sa k takémuto dôkazu vyjadriť. V neposlednom rade krajský súd
napadnutým rozsudkom «porušil tiež § 212 ods. 1 O. s. p... tým, že „z vlastnej iniciatívy“
preskúmaval rozhodnutie prvostupňového súdu v časti, v ktorej prvostupňový súd priznal
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia».
7. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svojím „stručným a arbitrárnym odôvodnením“
schválil postup a rozhodnutie krajského súdu, pričom uviedol, že v ňom nevidí porušenie
žiadnych jej ústavou garantovaných práv. Keďže krajský súd porušením zásady
dvojinštančnosti konania odňal sťažovateľke právo na prístup k súdu, pričom bolo
povinnosťou dovolacieho súdu ex offo prihliadnuť na tento nedostatok konania, najvyšší súd
rozhodol o dovolaní sťažovateľky nesprávne, keď nevzhliadol v postupe krajského súdu
porušenie § 237 písm. f) OSP.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
rozhodol o porušení jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením, aby napadnuté rozhodnutia
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho
zastúpenia.
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
krajský súd zastúpený jeho predsedom listom sp. zn. Spr 3297/16 z 1. júna 2016, najvyšší
súd zastúpený jeho predsedníčkou listom č. k. KP 3/2016-38 Nobs 50/2016 zo 6. júna 2016
a k vhodnosti ústneho pojednávania aj právny zástupca sťažovateľky listom z 25. mája
2016.
9.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol, že „Senát 3Cob sa
v celom rozsahu pridržiava svojho rozhodnutia, aj jeho odôvodnenia a súčasne považuje
ústavnú sťažnosť sťažovateľa... za nedôvodnú“. Zároveň oznámil, že netrvá na ústnom
prerokovaní veci pred ústavným súdom.
9.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení zotrvala v plnom rozsahu
na dôvodoch napadnutého uznesenia, na ktoré poukázala, a ďalej predovšetkým uviedla:
„Vzhľadom k tomu, že dovolanie v predmetnej veci nebolo prípustné podľa § 238
O. s. p., nemohol dovolací súd posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu (tento dôvod aj uviedol v rozhodnutí o dovolaní). Z tohto dôvodu nereagoval
na námietky dovolateľa, týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd
nezistil prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p., čo vo svojom uznesení riadne zdôvodnil,
pričom v tejto súvislosti poukazujeme na Stanovisko občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 12. 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/
... dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne zaoberal všetkými
podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal tak, ako to
vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia. Odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu
spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 O. s. p.,
súčasne zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, rovnako spĺňa
základné gramatické a štylistické hľadiská a poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok,
čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy...“ Preto podľa názoru najvyššieho súdu k porušeniu
sťažovateľkou namietaných práv napadnutým uznesením nedošlo.
Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní
ústavného súdu a súhlasí s jeho upustením.
9.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho
pojednávania uviedol, že súhlasí s jeho upustením.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv.
II.
11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si
v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
14. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
15. Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).
16. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
17. Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti
s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej
judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť
svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer
proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku
1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).
18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách
konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. 9. 1997, IV. ÚS 348/2011). Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť
základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Ústavný súd
už viackrát rozhodol o (ne)ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (II. ÚS 78/03,
19. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov o trovách konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu
konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k prípadnému zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne,
napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva
na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým
rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných
práv (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu
20. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv krajským súdom v arbitrárnosti
ním vydaného rozhodnutia, ktoré podľa jej názoru popiera zmysel zásady úspechu v konaní
vyjadrenej v ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj
v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka namieta, že krajský
súd v odvolacom konaní „z vlastnej iniciatívy“ preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o trovách konania a zmenil ho tak, že sťažovateľke nepriznal náhradu trov
právneho zastúpenia s odôvodnením, že neboli vynaložené účelne, a napriek jej úspechu
vo veci samej jej nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka preto
považuje napadnutý rozsudok v časti výroku o trovách konania za arbitrárny, nedostatočne
odôvodnený a nepreskúmateľný.
21. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej a zmenil vo výroku o trovách konania,
uviedol:
„Súd prvého stupňa v danej veci priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia. Odvolací súd posúdil účelnosť trov právneho zastúpenia vzniknutých
navrhovateľovi a dospel k záveru, že neboli vynaložené účelne. Trovy právneho zastúpenia
sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy. Navrhovateľ však disponuje viacerými
pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený právny odbor a nejedná
sa o právne a skutkovo náročnú vec preto podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď
navrhovateľ mal právo využívať služby advokátskej kancelárie, čím mu vznikli trovy
právneho zastúpenia, tieto neboli vynaložené účelne a je povinný ich znášať sám.
Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 220 O.s.p zmenil a žalobcovi priznal
v súlade s § 142 ods.1, O.s.p sumu 153 - EUR za zaplatený súdny poplatok za žalobu.“
O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že „Navrhovateľovi sa
náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva“. Vo vzťahu k tomuto výroku absentuje
v napadnutom rozsudku akékoľvek odôvodnenie.
22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje,
že námietky sťažovateľky považuje za plne opodstatnené a závery vyvodené týmto súdom
vo vzťahu k sťažovateľke za nesúladné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou
úpravou. Ústavný súd sa zároveň stotožňuje s názorom sťažovateľky, že krajským súdom
uskutočnený výklad ustanovenia § 142 ods. 1 OSP je v rozpore so zásadou rovnosti
účastníkov občianskeho súdneho konania, základným právom na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, ako aj základnými zásadami, na ktorých je občianske súdne konanie založené.
23. Ústavný súd poznamenáva, že sa analogickými sťažnosťami už zaoberal a svoje
právne názory k problematike nastolenej sťažovateľkou vyjadril v nálezoch sp. zn.
IV. ÚS 84/2014 a sp. zn. III. ÚS 457/2014, pričom tieto nemá dôvod korigovať ani
v prípade aktuálne posudzovanej sťažnosti.
24. Treba prisvedčiť názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych ustanovení
ústavy ani Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi
konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má
zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov,
nemala byť priznaná náhrada trov konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142
ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne
vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne
právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka
advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,
resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade
zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali
kvalifikovať ako vynaložené účelne.
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd aj v okolnostiach posudzovanej veci
dospel k záveru, že výklad ustanovenia § 142 ods. 1 OSP krajským súdom v napadnutom
rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel náhrady trov konania,
ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku
protiprávneho konania, na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. V súlade s tým
je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade
zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo
vyhovené (mal vo veci plný úspech), čo je aj prípad sťažovateľky.
26. Sťažovateľka tiež namietala postup krajského súdu, ktorý v rozpore
s ustanovením § 212 ods. 1 OSP „z vlastnej iniciatívy“ preskúmal výrok odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu o trovách konania.
27. Rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním. Uvedené vyplýva
z ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (výnimky z uvedenej zásady uvedené v § 212 ods. 2 OSP sa
na prejednávaný prípad nevzťahujú, pozn.). Odvolateľ teda sám určuje rozsah, v akom má
byť napadnuté rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (najmä, či napáda rozhodnutie
vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorý z nich).
28. Zo súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva,
že žalovaná v podanom odvolaní napadla len výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej,
pričom aj dôvody odvolania smerovali len voči výroku, ktorým okresný súd zaviazal
žalovanú za zaplatenie žalovanej sumy. Ústavný súd na základe uvedeného zistenia
konštatuje, že krajský súd preskúmaním prvostupňového rozsudku nad rámec odvolania
konal v rozpore s procesnými pravidlami obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku
a v konečnom dôsledku tak znemožnil sťažovateľke realizáciu tých procesných práv, ktoré
jej Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo vyjadrovať sa k tvrdeným
skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym
dôsledkom z nich vyplývajúcim). Realizácia týchto procesných práv bola sťažovateľke
v odvolacom konaní upretá práve postupom krajského súdu, ktorý nad rámec rozsahu
odvolania vymedzeného žalovanou preskúmal a zmenil výrok prvostupňového rozsudku
o trovách konania, pričom svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, s ktorými sa
prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa sťažovateľka
v odvolacom konaní nevyjadrovala, pretože vzhľadom na rozsah odvolania žalovanej
k tomu ani nemala dôvod. Vydaniu napadnutého rozsudku tak predchádzal nezákonný
postup krajského súdu, ktorým bola sťažovateľke odopretá spravodlivá ochrana jej práv
v odvolacom konaní.
29. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodol
o trovách odvolacieho konania, ústavný súd konštatuje, že tento výrok krajský súd nijako
neodôvodnil. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03). Jeho zákonný rámec určuje § 157 ods. 2 OSP, pričom toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje
účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné
procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci
samej.
30. Keďže krajský súd v napadnutom rozsudku neobjasnil, na základe akých úvah
a aplikáciou ktorých ustanovení právnych predpisov dospel k záveru o nepriznaní trov
odvolacieho konania úspešnej sťažovateľke (vzhľadom na potvrdzujúci výrok vo veci
samej), zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou a nedostatkom riadneho
odôvodnenia.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
31. Podľa sťažovateľky najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní nesprávne, keď
nevzhliadol v postupe krajského súdu porušenie § 237 písm. f) OSP. Z napadnutého
uznesenia vyplýva, že najvyšší súd ním odmietol dovolanie sťažovateľky ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 239 OSP), keďže nebola preukázaná sťažovateľkou tvrdená vada konania podľa § 237
písm. f) OSP a iné vady konania v dovolacom konaní nevyšli najavo. Vo vzťahu k námietke
sťažovateľky, že konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b) OSP a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
najvyšší súd uviedol, že tieto dovolacie dôvody možno uplatniť len v procesne prípustnom
dovolaní.
32. Ako už ústavný súd uviedol v bode 28 tohto nálezu, krajský súd svojím
nezákonným postupom v odvolacom konaní uprel sťažovateľke realizáciu tých procesných
práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva, a tým jej odňal možnosť konať
pred odvolacím súdom. Najvyšší súd tak v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
rozhodol nesprávne, keď v namietanom postupe krajského súdu nevzhliadol vadu konania
v zmysle § 237 písm. f) OSP a dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.
33. Podľa názoru ústavného súdu už samotná skutočnosť, že vo vzťahu k výroku
o nepriznaní trov odvolacieho konania sťažovateľke absentuje v napadnutom rozsudku
akékoľvek odôvodnenie, je naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP
a dôvodom na kasáciu napadnutého rozsudku. Uvedený záver potvrdzuje aj „Stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“, na ktoré sa najvyšší
súd odvoláva a v zmysle ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Na tento nedostatok napadnutého
rozsudku najvyšší súd neprihliadol, teda neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu jej
porušených práv v dovolacom konaní.
34. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko
favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci
výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho
neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 197/2010).
35. Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého
rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu preto viedli ústavný
súd k záveru, že krajský súd a najvyšší súd porušili práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru a v príčinnej súvislosti s nimi aj jej práva hmotnoprávneho charakteru
zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).
III.
36. V nadväznosti na zistenie porušenia práv sťažovateľky a v záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56
ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj
napadnutý rozsudok krajského súdu vo výrokoch o trovách prvostupňového a odvolacieho
konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) povinný opätovne rozhodnúť
o trovách konania so zreteľom na príslušné zákonné ustanovenia.
37. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré si
uplatnila z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, a s poukazom na výsledok konania
podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť
sťažovateľke trovy konania v ňou uplatnenej sume 355,73 € (odmena za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky podľa bodu 3 výroku nálezu. Ústavný súd zaviazal
na úhradu trov konania sťažovateľke najvyšší súd, ktorý mohol a mal predísť konaniu
pred ústavným súdom, ak by poskytol sťažovateľke účinnú a efektívnu ochranu jej
porušených práv.
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016