Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 515/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom , , vo veci namietaného

porušenia práva na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

V podstatnej časti sťažnosti uviedol, že rozsudkom sp. zn.

zo 17. februára 2016 najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej

„krajský súd“) sp. zn. zo 4. decembra 2014, ktorým krajský súd zamietol

žalobu sťažovateľa, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Ministra financií Slovenskej republiky č. k. MF/023967/2011-23 z 3. októbra 2011, ako aj

rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, odboru personálneho manažmentu,

oddelenia sociálneho zabezpečenia č. k. -1462 z 1. júla 2011, ako aj ich postupu.

Sťažovateľ je toho názoru, že «pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov

NS SR sa nezaoberal zásadnou právnou otázkou, a to právnymi účinkami rozsudku NS SR

v spojení s rozsudok Krajského súdu v Košiciach - 95,

ktorým boli zrušené rozhodnutia na základe ktorých sťažovateľovi skonal služobný pomer

uvoľnením, na rozhodnutie ktorým bol sťažovateľovi priznaný výsluhový dôchodok. Pre

správne posúdenie veci je táto otázka, podľa sťažovateľa zásadná aj z hľadiska aplikácie

a .

NS SR sa stotožnil so závermi krajského súdu (rozsudok -84) z ktorého

citujem: „Zánik nároku na priznaný výsluhový dôchodok ku dňu, ktorý predchádza dňu

opätovného prijatia do služobného pomeru, z ktorého tento nárok vzniká, logicky vylučuje

možnosť poberania výsluhového dôchodku aj za čas trvania služobného pomeru tak, ako to

bolo v prípade žalobcu. Podľa názoru súdu z vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 1 zák.

č. je dostatočne zrejmé, že za čas trvania služobného pomeru, je vylúčené

poberať výsluhový dôchodok.“

Žiadny dôkaz založený v administratívnom spise, z ktorého súd vychádzal,

nepreukazuje tento záver súdu. Nadriadený so sťažovateľom ukončil služobný pomer

uvoľnením k 31.01.2008, a to na základe rozhodnutia č. 46139/2009-5634/1977/KER,

zo dňa 12.11.2009 (rozhodnutie bolo vydané spätne, pričom ako bolo uvedené v bode I.

sťažnosti, sťažovateľ nebol v služobnom pomere už od 15.11.2007). Výsluhový dôchodok bol

sťažovateľovi priznaný rozhodnutím č. 14550/2010-1462 zo dňa 30.03.2010, od dňa

01.02.2008...

V uvedenej právnej veci je nesporné, že sťažovateľovi zanikol služobný pomer a tiež

je nesporné, že sťažovateľovi po skončení služobného pomeru bol priznaný výsluhový

dôchodok v súlade so zákonom. Každý z týchto nárokov bol priznaný na základe iných

zákonov, po splnení zákonných podmienok na základe, ktorých správne orgány rozhodovali

v čase, keď posudzovali oprávnenosť nároku.

Spornou bola otázka, či v dôsledku zrušenia rozhodnutí o skončení služobného

pomeru je povinný sťažovateľ vrátiť výsluhový dôchodok, ktorý mu bol priznaný zákonným

spôsobom (nie sú pochybnosti o tom, že sťažovateľ poberal výsluhový dôchodok v súlade

so zákonom - nevyslovili nezákonnosť ani správne orgány, ani súd) a to z dôvodu, že

sťažovateľovi bol doplatený služobný plat potom, čo boli rozhodnutia o skončení

služobného pomeru.

Sťažovateľ tvrdí, že povinnosť vrátiť výsluhový dôchodok z dôvodov ktoré uviedli

správne orgán a s ktorými sa súd stotožnil, nemá oporu v § 63 ods. 1 a § 113 ods. 1 písm. g)

bod 2. a tiež je vylúčená súčasná aplikácia citovaných ustanovení.

Podľa sťažovateľa, vrátenie výsluhového dôchodku v citovaných ustanoveniach nemá

oporu. Rozhodnutia správnych orgánov sú arbitrárne. Tieto správne orgány uložili

sťažovateľovi povinnosť vrátiť výsluhový dôchodok bez toho, aby existoval zákonný dôvod

na takýto postup. Je zjavný rozpor medzi dôvodmi, na základe ktorých správne orgány

uložili povinnosť sťažovateľovi vrátiť výsluhový dôchodok a zákonnými dôvodmi uvedenými

v § 113 ods. 2 písm. g) bod 2 citovaného zákona. Právny názor Najvyššieho súdu SR

vyplývajúci z rozsudku č. je zjavne arbitrárny a z ústavného hľadiska

neudržateľný z nasledujúcich dôvodov.

Sťažovateľ tvrdí, že aplikácia § 63 ods. 1 a § 113 ods. 2 písm. g) bod 2 citovaného

zákona, tak ako je skutkovo vymedzená správnym orgánom aj súdom, je vylúčená a žiadnym

právne akceptovateľným výkladom, z dôkazov o ktoré tieto orgány opierajú svoje závery

a na ktoré bolo poukazované v priebehu konania, nie je možné dospieť k záveru, že

sťažovateľ je povinný na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení vrátiť výsluhový

dôchodok, z dôvodov ktoré súd uviedol vo svojom rozhodnutí, pričom skutkové tvrdenia

nemajú oporu v listinných dôkazoch.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo fyzickej osoby podľa ,2,

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. februára 2016 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 17. februára 2016.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi vo výške 286,00 €... do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2016,

ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej

republiky č. k. MF/023967/2011-23 z 3. októbra 2011.

Sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí. Je toho názoru, že pri

preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov sa najvyšší súd „nezaoberal zásadnou

právnou otázkou, a to právnymi účinkami rozsudku NS SR v spojení

s rozsudok Krajského súdu v Košiciach - 95, ktorým boli zrušené

rozhodnutia na základe ktorých sťažovateľovi skonal služobný pomer uvoľnením, na

rozhodnutie ktorým bol sťažovateľovi priznaný výsluhový dôchodok. Pre správne posúdenie

veci je táto otázka, podľa sťažovateľa zásadná aj z hľadiska aplikácie § 63 ods. 1 a § 113

ods.2 písm. g) bod 2 “.

Podľa sťažovateľa aplikácia § 63 ods. 1 a § 113 ods. 2 písm. g) bodu 2 zákona

č. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), tak

ako je vymedzená správnym orgánom aj súdom, je vylúčená a žiadnym právne

akceptovateľným výkladom, z dôkazov o ktoré tieto orgány opierajú svoje závery a na ktoré

bolo poukazované v priebehu konania, nie je možné dospieť k záveru, že sťažovateľ je

povinný na základe uvedených zákonných ustanovení vrátiť výsluhový dôchodok,

z dôvodov, ktoré súd uviedol vo svojom rozhodnutí.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , , III. ÚS

75/2010).

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu, ktorý v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Podľa poberateľ dávky sociálneho

zabezpečenia je povinný vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia alebo jej časť odo dňa,

od ktorého nepatrila vôbec alebo nepatrila v poskytnutej sume, ak

1. nesplnil povinnosť ustanovenú týmto zákonom,

2. prijímal dávku sociálneho zabezpečenia alebo jej časť, hoci vedel alebo musel

z okolností predpokladať, že sa vyplatila neoprávnene alebo vo vyššej sume. ako patrila,

3. vedome inak spôsobil, že dávka sociálneho zabezpečenia alebo jej časť sa

vyplatila neoprávnene alebo vo vyššej sume, ako patrila. ...

Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis

žalovaného, najvyšší súd zistil, že Colné riaditeľstvo SR, ako prvostupňový správny orgán,

rozhodnutím zn. -1462 zo dňa 01.07.2011 rozhodlo podľa § 113 ods. 2 písm. g)

bod 2 tak, že žalobca je povinný vrátiť vyplatenú sumu

na výsluhovom dôchodku za obdobie od 01.02.2008 do 31.05.2011 vo výške 11.011,56 €.

Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. MF/023967/2011-23 zo dňa

03.10.2011 zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

zn. -1462 zo dňa 01.07.2011 potvrdil.

Rozhodnutím oddelenia sociálneho zabezpečenia, odboru personálneho manažmentu

Colného riaditeľstva SR zn. -1462 zo dňa 30.03.2010 bol žalobcovi priznaný

podľa , , a výsluhový dôchodok

od 01.02.2008 vo výške 7.614,- Sk mesačne. V zmysle bol žalobcovi

výsluhový dôchodok rozhodnutím zn. -1462 zo dňa 30.03.2010 zvýšený

od 01.07.2008 na sumu 7.995,- Sk mesačne. Od 01.07.2009 bol výsluhový dôchodok

rozhodnutím zn. -1462 zo dňa 30.03.2010 zvýšený na sumu 282,25 € mesačne

a od 01.07.2010 bol výsluhový dôchodok rozhodnutím č. 25716/2010 zo dňa 02.07.2010

zvýšený na sumu 288,75 € mesačne. Výsluhový dôchodok bol žalobcovi vyplácaný

do 31.05.2011.

Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo odôvodnené

tým, že dňa 01.06.2011 bolo Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, odboru

personálneho manažmentu - oddeleniu sociálneho zabezpečenia doručené oznámenie

Colného úradu Košice č.: 18515/2011-5637 zo dňa 27.05.2011, ktorým potvrdil, že žalobca

je od 21.05.2011 opätovne zaradený do štátnej služby, nakoľko rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 03.05.2011 bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -95 zo dna 19.01.2011, ktorým Krajský

súd v Košiciach zrušil rozhodnutie č. 24160/2010-1214 zo dňa 19.07.2007, ako aj

rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Košice č.: 46139/2009-5634/1977/KER zo dňa

12.11.2009, ktorým bol žalobca podľa dňom

31.01.2008 uvoľnený zo služobného pomeru colníka.

Vzhľadom na opätovné zaradenie žalobcu do štátnej služby rozhodnutím Colného

riaditeľstva Slovenskej republiky, odboru personálneho manažmentu, oddelenia sociálneho

zabezpečenia zn.: 19328/2011-1462 zo dňa 08.06.2011 bol žalobcovi od 01.06.2011 odňatý

výsluhový dôchodok podľa a . Zároveň

rozhodnutím Riaditeľa Colného úradu Košice č. 19277/2011-5637/1229/KER zo dňa

08.06.2011 bolo rozhodnuté o doplatení služobného príjmu žalobcovi od 01.02.2008

do 20.05.2011.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. ...

Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu odvolací súd konštatuje, že správne orgány rozhodli správne a v súlade

so zákonom. Z ustanovenia je zrejmé, že ak sa

rozhodnutie o skončení služobného pomeru zruší, služobný pomer colníka trvá a za čas

neplatného skončenia služobného pomeru patrí colníkovi služobný príjem podľa § 79 ods. 1,

ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru. Rozhodnutím

Riaditeľa Colného úradu Košice č. 19277/2011-5637/1229/KER zo dňa 08.06.2011 bolo

rozhodnuté o doplatení služobného príjmu žalobcovi od 01.02.2008 do 20.05.2011

v dôsledku čoho mu v súlade s zanikol právny nárok

na výplatu výsluhového dôchodku. Z dôvodu zániku nároku na priznaný výsluhový

dôchodok ku dňu, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru, z

ktorého tento nárok vzniká, vylučuje podľa názoru odvolacieho súdu možnosť poberania

výsluhového dôchodku aj za čas trvania služobného pomeru. Najvyšší súd poukazuje na

ustanovenie z ktorého je zrejmé, že počas trvania

služobného pomeru nie je možné poberať služobný plat a zároveň výsluhový dôchodok.

Najvyšší súd je názoru, že správne orgány správne rozhodli o povinnosti žalobcu

vrátiť vyplatenú sumu výsluhového dôchodku od 01.02.2008 do 31.05.2011. Tým, že

žalobca podal žalobu týkajúcej sa neplatného skončenia služobného pomeru, je zrejmé, že

žalobca musel vedieť alebo z okolností musel predpokladať, že v prípade úspechu tejto

žaloby bude jeho služobný pomer trvať naďalej a že za čas neplatného skončenia

služobného pomeru mu bude patriť služobný plat a jeho nárok na výsluhový dôchodok mu

zanikne. Tým, že rozhodnutím Colného úradu Košice bol žalobcovi priznaný služobný plat

od 01.02.2008 do 20.05.2011 je logické, že žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok od

01.02.2008 do 31.05.2011 mu nepatri v zmysle § 113 ods. 1 písm. g) bod 2 zákona č.

Námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako irelevantné, ktoré neboli

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.“

Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ).

Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)

a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ,

, rovnako aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je z ústavnoprávneho hľadiska dostatočným spôsobom

odôvodnené. Najvyšší súd odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o podanom

odvolaní. Právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako

arbitrárne. Aj napriek tomu, že najvyšší súd nedal odpoveď na námietky sťažovateľa

vo vzťahu k aplikácii a podľa

jeho predstáv, podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nevykazuje také znaky neústavnosti, ktoré by zakladali možnosť zrušiť jeho výrok.

Keďže v danom prípade ústavný súd nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi námietkou

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016