Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 553/2016
PDF · 169.84 KB
No categories available
III. ÚS 553/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Slávom Uhrinom, Niťová 3, Bratislava, pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 131/2015
z 15. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 131/2015 z 15. januára
2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní
vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 6 S 131/2015 domáhala ochrany pred
nečinnosťou správneho orgánu – Daňového úradu v Bratislave (ďalej len „daňový úrad“).
Napadnutým uznesením krajský súd jej žalobu proti nečinnosti podľa § 250t Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) ako nedôvodnú zamietol
a podľa sťažovateľky jej svojím postupom odoprel súdnu ochranu.
3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľke bola rozhodnutím daňového úradu
č. 9103404/5/4336448/2014 z 23. septembra 2014 uložená pokuta vo výške 1 800 eur pre
porušenie povinností podľa § 8 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka
20. októbra 2014 podala odvolanie. Listom z 28. októbra 2014 ju daňový úrad vyzval
na doplnenie listinných dôkazov, na ktorý sa sťažovateľka „vyjadrila až po určenej lehote,
že podstatou odvolania sú právne dôvody a žiadne listinné dôkazy k odvolaniu nemá“.
Listom č. 9103404/5/5379678/2014 z 12. októbra 2014 daňový úrad sťažovateľke oznámil,
že jej odvolanie považuje za nepodané pre zmeškanie lehoty na doplnenie listinných
dôkazov (§ 13 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „daňový
poriadok“).
4. Podľa sťažovateľky daňový úrad je „v skutočnosti nečinný. Oznámenie o tom,
že odvolanie považuje za nepodané prijal nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 13 ods. 8
a 9 Daňového poriadku. V skutočnosti neexistuje žiadna zákonná alebo faktická prekážka
na to, aby správny orgán konal a rozhodol o podanom odvolaní.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že „základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1,
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
6 S 131/2015-30, ktorým súd sťažovateľke žalobu proti Daňovému úradu v Bratislave
zamietol. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 6 S 131/2015-30 z 15. 01. 2016
sa zrušuje“. Súčasne si uplatnila náhradu trov konania vo výške 275,94 €.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci túto v mene
sťažovateľky koncipoval kvalifikovaný právny zástupca, v časti týkajúcej sa námietky
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu ju osobitne neodôvodnil, a to napriek tomu, že odôvodnenie je
jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah
ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-
ktorým orgánom verejnej moci.
13. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi
relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]
vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia
ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok
právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-
ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd
nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez
splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani
nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07,
III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 26/2016 a iné).
14. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
judikoval, že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je
námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 S 131/2015 z 15. januára 2016.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Porušenie označených práv sťažovateľka videla v tom, že krajský súd jej žalobu
proti nečinnosti daňového úradu zamietol. Z jej sťažnosti vyplýva, že sa nestotožnila
so záverom krajského súdu o povahe oznámenia o tom, že jej odvolanie daňový úrad
považuje za nepodané. Krajský súd dospel k záveru, že toto oznámenie je spôsobilým
predmetom prieskumu v správnom súdnictve ako správne rozhodnutie, a teda bolo namieste
toto napadnúť žalobou podľa § 247 a nasl. OSP, pričom sťažovateľka trvá na tom,
že daňový úrad je nečinný.
19. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 250t OSP, § 13
ods. 1 až 3, 5, 8 a 9, § 31 ods. 2, § 66 a § 72 ods. 5 daňového poriadku tým, že „v konaní
nebola zistená nečinnosť žalovaného. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé,
že žalovaný konal, po odvolaní žalobcu postupoval podľa príslušných zákonných ustanovení
a jeho konanie teda nemožno považovať za nečinnosť. V predmetnom konaní, podľa štvrtej
hlavy piatej časti OSP, nemohol súd skúmať oprávnenosť námietok žalobcu, ktorými
žalovanému vyčítal nedostatočne zistený skutkový stav a nezákonnosť vydaného oznámenia,
pretože skúmanie nezákonnosti postupu žalovaného v tomto rozsahu, mohlo byť predmetom
súdneho prieskumu len v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, pričom žalobca sa
takéhoto postupu súdu nedožadoval, nebol predmetom žaloby v zmysle jeho petitu.
Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný nebol vo vyššie
označenej veci nečinný, vo veci odvolania žalobcu konal, rozhodol vydaním oznámenia
č. 9103404/5/5379678/2014 zo dňa 10.12.2014 podľa § 13 ods. 9 daňového poriadku,
nebola teda splnená podmienka podľa § 250t ods. 1 posledná veta OSP a žaloba je preto
nedôvodná. Návrh na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať
a rozhodnúť súd preto zamietol. Skutočnosť, že žalovaný nekonal spôsobom požadovaným
žalobcom, nemôže byť dôvodom na postup podľa § 250t O.s.p.“.
20. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zároveň považuje
za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
22. Podstatou vznesených námietok je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom
a záverom krajského súdu.
23. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Samo tvrdenie o nestotožnení sa s právnymi závermi krajského súdu nie je dostačujúcim
odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mal a mohol svojou vlastnou činnosťou
zasiahnuť do rozhodovacieho procesu krajského súdu.
24. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd dostačujúco vysvetlil, prečo žalobu sťažovateľky
proti nečinnosti správneho orgánu zamietol, pričom jeho závery možno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Namietané rozhodnutie krajského
súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd teda nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia
a nemôže v danej veci viesť k záveru o porušení alebo odňatí jej práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným.
25. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016