Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 553/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Slávom Uhrinom, Niťová 3, Bratislava, pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. januára

2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní

vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. domáhala ochrany pred

nečinnosťou správneho orgánu – Daňového úradu v Bratislave (ďalej len „daňový úrad“).

Napadnutým uznesením krajský súd jej žalobu proti nečinnosti podľa § 250t Občianskeho

súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) ako nedôvodnú zamietol

a podľa sťažovateľky jej svojím postupom odoprel súdnu ochranu.

3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľke bola rozhodnutím daňového úradu

č. 9103404/5/4336448/2014 z 23. septembra 2014 uložená pokuta vo výške 1 800 eur pre

porušenie povinností podľa o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka

20. októbra 2014 podala odvolanie. Listom z 28. októbra 2014 ju daňový úrad vyzval

na doplnenie listinných dôkazov, na ktorý sa sťažovateľka „vyjadrila až po určenej lehote,

že podstatou odvolania sú právne dôvody a žiadne listinné dôkazy k odvolaniu nemá“.

Listom č. 9103404/5/5379678/2014 z 12. októbra 2014 daňový úrad sťažovateľke oznámil,

že jej odvolanie považuje za nepodané pre zmeškanie lehoty na doplnenie listinných

dôkazov ( o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „daňový

poriadok“).

4. Podľa sťažovateľky daňový úrad je „v skutočnosti nečinný. Oznámenie o tom,

že odvolanie považuje za nepodané prijal nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 13 ods. 8

a 9 Daňového poriadku. V skutočnosti neexistuje žiadna zákonná alebo faktická prekážka

na to, aby správny orgán konal a rozhodol o podanom odvolaní.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že „základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1,

46 ods. 1 a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

-30, ktorým súd sťažovateľke žalobu proti Daňovému úradu v Bratislave

zamietol. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave -30 z 15. 01. 2016

sa zrušuje“. Súčasne si uplatnila náhradu trov konania vo výške 275,94 €.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci túto v mene

sťažovateľky koncipoval kvalifikovaný právny zástupca, v časti týkajúcej sa námietky

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa napadnutým

uznesením krajského súdu ju osobitne neodôvodnil, a to napriek tomu, že odôvodnenie je

jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20

ods. 1 , pretože v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah

ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-

ktorým orgánom verejnej moci.

13. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi

relevantnými ustanoveniami [ a ]

vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia

ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok

právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-

ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd

nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez

splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani

nemôže rozhodovať (napr. , , , ,

, , , a iné).

14. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

judikoval, že: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je

námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2016.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Porušenie označených práv sťažovateľka videla v tom, že krajský súd jej žalobu

proti nečinnosti daňového úradu zamietol. Z jej sťažnosti vyplýva, že sa nestotožnila

so záverom krajského súdu o povahe oznámenia o tom, že jej odvolanie daňový úrad

považuje za nepodané. Krajský súd dospel k záveru, že toto oznámenie je spôsobilým

predmetom prieskumu v správnom súdnictve ako správne rozhodnutie, a teda bolo namieste

toto napadnúť žalobou podľa a nasl. , pričom sťažovateľka trvá na tom,

že daňový úrad je nečinný.

19. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ,

ods. 1 až 3, 5, 8 a 9, § 31 ods. 2, § 66 a § 72 ods. 5 daňového poriadku tým, že „v konaní

nebola zistená nečinnosť žalovaného. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé,

že žalovaný konal, po odvolaní žalobcu postupoval podľa príslušných zákonných ustanovení

a jeho konanie teda nemožno považovať za nečinnosť. V predmetnom konaní, podľa štvrtej

hlavy piatej časti , nemohol súd skúmať oprávnenosť námietok žalobcu, ktorými

žalovanému vyčítal nedostatočne zistený skutkový stav a nezákonnosť vydaného oznámenia,

pretože skúmanie nezákonnosti postupu žalovaného v tomto rozsahu, mohlo byť predmetom

súdneho prieskumu len v konaní podľa druhej hlavy piatej časti , pričom žalobca sa

takéhoto postupu súdu nedožadoval, nebol predmetom žaloby v zmysle jeho petitu.

Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný nebol vo vyššie

označenej veci nečinný, vo veci odvolania žalobcu konal, rozhodol vydaním oznámenia

č. 9103404/5/5379678/2014 zo dňa 10.12.2014 podľa § 13 ods. 9 daňového poriadku,

nebola teda splnená podmienka podľa posledná veta a žaloba je preto

nedôvodná. Návrh na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať

a rozhodnúť súd preto zamietol. Skutočnosť, že žalovaný nekonal spôsobom požadovaným

žalobcom, nemôže byť dôvodom na postup podľa “.

20. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zároveň považuje

za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

22. Podstatou vznesených námietok je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom

a záverom krajského súdu.

23. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Samo tvrdenie o nestotožnení sa s právnymi závermi krajského súdu nie je dostačujúcim

odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mal a mohol svojou vlastnou činnosťou

zasiahnuť do rozhodovacieho procesu krajského súdu.

24. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd dostačujúco vysvetlil, prečo žalobu sťažovateľky

proti nečinnosti správneho orgánu zamietol, pričom jeho závery možno považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Namietané rozhodnutie krajského

súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd teda nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia

a nemôže v danej veci viesť k záveru o porušení alebo odňatí jej práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným.

25. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ústavný

súd predloženú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016