Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 464/2016
PDF · 495.76 KB
No categories available
I. ÚS 464/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátkou JUDr. Mgr. Martinou Hurtovou, MH Legal, s. r. o., Červenej armády 1, Martin,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 1/2015 z 9. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 M Cdo 1/2015 z 9. marca 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 9. marca
2016“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná
účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 11 C 194/2005, v ktorom sa občianske združenie
ďalej len „žalobca“] domáhalo
určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (nachádzajúcich sa v obci
vedeným na
– pozemky a stavby) proti sťažovateľke ako evidovanému
vlastníkovi na liste vlastníctva.
Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 194/2005-311 z 12. decembra 2006 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
9 Co 66/2007-379 zo 17. septembra 2009 zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nie je
aktívne legitimovaný, pretože je subjektom odlišným od pôvodného vlastníka nehnuteľností
a nie je ani jeho právnym nástupcom, pričom žalobca svoje vlastníctvo od totožnosti, resp.
nástupníctva s týmto subjektom odvíjal. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 66/2007-379
zo 17. septembra 2009 bol zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie nálezom
ústavného súdu č. k. III. ÚS 72/2010-38 zo 4. mája 2010 v spojení s vyslovením porušenia
práv žalobcu ako sťažovateľa. Po vrátení veci krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 282/2010
z 31. augusta 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 194/2005-311 z 12. decembra
2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu opätovne
meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 194/2005-553 z 8. októbra 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu z 8. októbra 2012“) tak, že žalobe vyhovel a určil vlastníctvo
žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 19/2013-614
z 23. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2014“) potvrdil
odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 194/2005-553
z 8. októbra 2012.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal
29. januára 2015 najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu
z 8. októbra 2012 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014.
Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z dovolacích dôvodov podľa § 243f
ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože v konaní došlo
k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f) OSP (sťažovateľke ako žalovanej sa odňala
možnosť konať pred súdom), podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, pretože konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a podľa
§ 243f ods. 1 písm. c) OSP, pretože rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom
posúdení.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 9. marca 2016 mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora zamietol.
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv uznesením najvyššieho súdu
v nesprávnych záveroch najvyššieho súdu pri meritórnom prieskume rozsudku krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu na základe dovolacích dôvodov generálneho
prokurátora.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľky ... na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 9. marca 2016 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.
2 M Cdo 1/2015 porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. marca 2016 vydaný
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 1/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet jej právnej
zástupkyne.“
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku svoje meritórne závery o nedôvodnosti
generálnym prokurátorom vznesených dovolacích dôvodov, s ktorými sťažovateľka
polemizuje vo svojej sťažnostnej argumentácii, odôvodnil takto:
«Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný
nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom
dovolaní.
Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými § 237 ods. 1 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov:
1. podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p., pretože v konaní došlo k vade uvedenej
v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., čím sa žalovanej postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom,
2. podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p., pretože konanie je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon,
3. podľa § 243f ods. 1 písm. d O. s. p., že rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom
právnom posúdení.
1. Generálny prokurátor videl odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom
v nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, pričom konkrétne
namietal nedostatočné odôvodnenie otázky zákonnosti ukončenia činnosti a zániku spolku
na Slovensku v roku 1951, otázky totožnosti žalobcu a spolku do roku 1951
(teda otázka aktívnej legitimácie žalobcu), ako aj otázky vydržania súdených nehnuteľností
štátom prostredníctvom .
Pokiaľ generálny prokurátor namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.) spĺňa kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)
a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny
(svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.), ako aj pre
rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Pokiaľ ide o odôvodnenie ukončenia činnosti a zániku spolku na Slovensku
v roku 1951, súdy nižšieho stupňa sa tejto základnej otázke venovali dostatočne, pričom sa
(aj s poukazom na Nález) zhodli na právnom závere, že o ukončení činnosti spolku
na Slovensku a o prevode jeho majetku nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to
v zmysle jeho stanov (čl. XIV stanov v spojení s čl. VI bod 1 stanov) a že tento spolok,
ktorého činnosť bola násilne prerušená (ukončenie činnosti spolku a prevzatie jeho
majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného
komunistickou stranou - viď Nález) nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom
a dispozícia s majetkom spolku na Slovensku bola rovnako vykonaná v rozpore
s platným právnym poriadkom.
Súdy nižšieho stupňa na základe vykonaného dokazovania a v zmysle usmernení
Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedených v Náleze (príliš formalistický výklad práva,
posúdenie skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv
zo strany súdnej moci) dospeli k záveru, že žalobca a spolok na Slovensku sú totožná
právnická osoba - žalobca je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Súdy na základe
vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že skutočným obsahom vôle zástupcov žalobcu pri
úkone z 12. júla 1990 voči ministerstvu vnútra a pri činnosti, ktorá predchádzala tomuto
úkonu, bolo obnovenie činnosti spolku na Slovensku, nie založenie nového
združenia. Súdy pri tomto zistení vychádzali aj z článkov dobovej tlače, ktoré objektivizovali
vnútorný postoj členov spolku pri ich činnosti a výpovedí priamych účastníkov (svedkovia
Hapala a Straka). Rovnako za zásadný v tejto otázke považovali aj fakt, že prostredníctvom
publikovaných inzerátov boli oslovovaní členovia spolku. Súdy zohľadnili aj znenie stanov
združenia priložených k podaniu z 12. júla 1990, a to najmä čl. Vili ods. 4, z ktorého
vyplýva, že členovia spolku schválením takýchto stanov chceli obnoviť fungovanie spolku.
Dovolací súd je preto toho názoru, že súdy nižšieho stupňa sa z otázkou aktívnej legitimácie
žalobcu vysporiadali dostatočne.
Odvolací súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkou žalovanej týkajúcej sa vydržania
predmetných nehnuteľností žalovanou a jej právnymi predchodcami, pričom uviedol, že
„Z výpisu z pozemkovej knihy nehnuteľností (č. 1. 78) vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na
základe prípisu Ústredia v Československu zo dňa 12.03.1951 zapísané vlastnícke
právo . Celkový primát socialistického vlastníctva a jeho
zvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti veci zo socialistického vlastníctva
štátu a ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva súkromného ani vydržaním.
Vydržať nemohli ani socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá voči inému
socialistickému vlastníkovi. Z uvedeného teda vyplýva, že vydržanie podľa zákona
č. 141/1950 nebolo možné, keďže veci v socialistickom vlastníctve nebolo možné
nadobudnúť vydržaním. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola
opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom
č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však
obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah
predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.
Právna úprava pred 1.1.1992 v zásade neumožňovala vydržanie právnickou osobou ani
štátom, lebo právnická osoba ani štát nebol spôsobilým subjektom vydržania. Až novelou
Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli
tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku
predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom
1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal
k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň
bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To
znamená, že všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti zákona č.
509/1991 Zb. O taký prípad v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli splnené podmienky
vydržania k 1.1.1992, pretože v liste zo dňa 12.4.1990 adresovanom vtedajšiemu ministrovi
školstva (č.l. 307 spisu) ako aj liste zo dňa
12.12.1990 adresovanom , podpredsedovi vlády ČSFR
(č.l. 308 spisu) žalobkyňa ... „požiadala o prinavrátenie majetku organizácii na
Slovensku o budovu na z majetku pôvodnému
vlastníkovi - združeniu na Slovensku ...“, Tieto listinné dôkazy, podľa názoru
odvolacieho súdu spochybňujú dobromyseľnosť, t. j. oprávnenú držbu žalovanej, resp. jej
právnej nástupkyne ešte pred 1.1.1992, keď samotné písomné oznámenie vlastníka
oprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle.“
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom
vysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcej sa otázky vydržania súdených nehnuteľností
štátom (právnym predchodcom žalovanej) za obdobie od roku 1951 do roku 1992 vrátane.
Odvolací súd uzavrel, že štát nebol spôsobilým nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti
vydržaním z dôvodu, že u neho absentoval jeden zo zákonných predpokladov vydržania a to
oprávnenosť, resp. dobromyseľnosť držby po celú dobu vydržania, keďže ho žalobkyňa
listami z 12. apríla 1990 a 12. decembra 1990 požiadala o prinavrátenie predmetných
nehnuteľností združeniu na Slovensku. Nakoľko odvolací súd dôvodil, že štát ako
právny predchodca žalovanej nebol (minimálne) už od roku 1990 v držbe dobromyseľným
a nikým nerušeným (teda nebol držiteľom oprávneným), bolo by bez akéhokoľvek právneho
významu venovať sa otázke vydržania predmetných nehnuteľností štátom v nasledujúcom
období od 1. januára 1991 do 1. januára 2001 prostredníctvom , tak
ako to namietal generálny prokurátor. Inými slovami, ak štát nebol oprávneným držiteľom
už v roku 1990, nemohol ním byť ani v roku 2001. Pritom nie je podstatné prostredníctvom
akej štátnej organizácie predmetné nehnuteľnosti držal. Námietky generálneho prokurátora
ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa sú preto nedôvodné
(vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. z vyššie uvedených dôvodov konanie
nezaťažila).
2. Generálny prokurátor ďalej vo svojom mimoriadnom dovolaní namieta, že
konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tvrdí, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzajú z neúplne či
nesprávne zisteného skutkového stavu veci, ako aj to, že súdy vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili.
Za takúto inú vadu konania sa spravidla považuje najmä porušenie ustanoveni
o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci
aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala
byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich
povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O. s. p.
a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej
skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno,
odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania
dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie
skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá
vyšla v konaní najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemožno pritom vylúčiť, že
v závislosti od konkrétnych okolností môže vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu
nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom).
Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže
v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993).
Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými
závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok,
z iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nemožno dovolaním úspešne napadnúť.
Na námietku generálneho prokurátora, spochybňujúcu správnosť zistených
skutkových záverov nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci - v tomto
smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného mimoriadneho
dovolania - možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom
dovolania nemôže byť samé osebe nesprávne skutkové zistenie. Mimoriadne dovolanie totiž
nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na
nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno
úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,
tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Z odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa vyplýva, že oba súdy dostatočne,
jasne a výstižne vysvetlili akými úvahami sa pri hodnotení označených dôkazov riadili a aké
poznatky z nich vyvodili. Keďže súdom nižšieho stupňa nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov
v rozpore s pravidlami logického myslenia, mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti
neboli z hľadiska existencie uplatneného dovolacieho dôvodu právne relevantné. Generálny
prokurátor v mimoriadnom dovolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné
konanie zaťažiť inou vadou a existenciu takejto vady konania dovolací súd ani nezistil.
3. Generálny prokurátor napokon namieta nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom. Konkrétne nesúhlasí s právny posúdením odvolacieho súdu ohľadom
vydržania sporných nehnuteľností podľa zákona č. 141/1950 Zb, pretože odvolací súd
vychádzal zo skutočnosti, že v prípade sporných nehnuteľností ide o nehnuteľnosti
v socialistickom vlastníctve. Generálny prokurátor v tomto smere zaujal právnu úvahu, že
pokiaľ by išlo o neplatný prevod súdených nehnuteľností zo spolku (na základe
prípisu Ústredia v Československu z 12. marca 1951) na
, vlastníkom by bola naďalej na Slovensku a išlo by o vlastníctvo súkromné
a nie socialistické, pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť (podľa zákona
č. 141/1950 Zb.) predmetom vydržania.
Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky
zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1
v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby,
nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby;
oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb.
Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho
mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie
bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115).
Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,
že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.
Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným
veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1.
januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t. j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej
doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951.
Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr.
predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.
V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu
držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú
pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len
jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na
Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do
účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára
1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.
Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze okrem iného uviedol, že z listinných
dôkazov v spise vyplýva, že ukončenie činnosti spolku a prevzatie jeho majetku malo
znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou
stranou (KSČ a na Slovensku KSS). Ústavný súd ďalej konštatoval, že mocenským zvratom
z februára 1948 došlo v Československej republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej
sesterská organizácia KSS stali politickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli
štát ako taký a z verejného života vytesňovali politických a ideových oponentov, vrátane
nepohodlných spoločenských organizácií, spolkov či združení.
Vzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu Slovenskej republiky je vylúčené
aby štát prostredníctvom vydržal sporné nehnuteľnosti,
pretože jeho držba bola od samotného mocenského prevzatia sporných nehnuteľností
neoprávnená. Nakoľko nemohol byť v držbe oprávnený, resp.
dobromyseľný, je bez právnej relevancie posúdenie spôsobilosti predmetu držby, teda či
sporné nehnuteľnosti boli v socialistickom alebo súkromnom vlastníctve. Dovolací súd
ďalej považuje za potrebné uviesť, že pri pripustení správnosti právnej úvahy generálneho
prokurátora by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že štát by na základe neplatného prevodu
sporných nehnuteľnosti zo spolku na de facto pre seba
získal výhodu spôsobilého predmetu držby, čo je podľa názoru dovolacieho súdu v príkrom
rozpore s princípom spravodlivosti. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto
namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom neopodstatnene.
So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2
O. s. p.).»
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podľa nej najvyšší súd dospel k nesprávnym
záverom „V otázke možného odňatia práva Sťažovateľky konať pred súdom v dôsledku
nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa týkajúceho sa najmä
posúdenia zákonnosti ukončenia činnosti a zániku spolku na Slovensku v roku 1951“
a uviedla, že «Najvyšší súd SR, tak ako aj súdy nižšieho stupňa si Nález vyložili účelovým
spôsobom, pričom ani jeden z nich nerešpektoval príkaz Ústavného súdu vykonať „náležité
a podrobné dokazovanie“, ktorého výsledkom by bol záver, či o ukončení činnosti a prevode
majetku spolku na Slovensku bolo rozhodnuté orgánom na to oprávneným.
Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že tak Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho
stupňa, sa bez náležitého posúdenia dôkazov a účelovo odvolávajú na konštatovanie
v Náleze (str. 8), že „zo záznamu správy zaslanej 23. marca 1949
(na č.l. 72 súdneho spisu) vyplýva, že ukončenie činnosti spolku
a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho
režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS)“. Sťažovateľka je
toho názoru, že práve predmetné konštatovanie v Náleze Ústavného súdu, ktoré však nebolo
v súdnom konaní vedenom do roku 2009 medzi účastníkmi konania vôbec preukázané, resp.
dokazovanie k nim nebolo vykonané neodôvodnene ovplyvnilo vykonanie dokazovania
súdmi v ďalšom konaní, ktoré bolo vedené jednostranne v prospech Navrhovateľa bez snahy
o objektívne vyhodnotenie faktov a dôkazov. ...
Najvyšší súd SR, tak ako aj súdy nižšieho stupňa, účelovo vydávali a vykladali
predmetné konštatovanie vo svojich rozhodnutiach ako fakt, ktorý im pri odôvodňovaní
rozhodnutí poslúžil ako barlička k predznamenanému výsledku rozhodnutia.
Sťažovateľka touto sťažnosťou preto opätovne poukazuje na skutočnosti, ktoré boli
o.i. namietané aj v mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora, a to že aj keď
zohľadníme všeobecne známe nemorálne a protiprávne praktiky komunistického režimu po
roku 1948, nemožno bez ďalšieho automaticky a účelovo bez vzájomnej súvislosti
vyhodnocovať predložené dôkazy. Dôkazy, z ktorých súdy vyvodili záver o nezákonnom
ukončení činnosti z hľadiska „násilného prerušenia jeho činnosti“, nie sú dostatočné
pre takýto záver a len všeobecná znalosť o takýchto praktikách neoprávňuje súdy bez
ďalšieho konštatovať takýto záver v konkrétnej individuálnej veci bez získania dostatočných
dôkazov a riadneho odôvodnia v zmysle § 157 ods. 2 OSP.
Poukaz len na správu z 23. marca 1949 (č.l. 72) nemožno sám o sebe
považovať za dostatočný dôkaz pre takýto záver. Jednak, ako už bolo vyššie uvedené,
predmetná správa pochádza z obdobia takmer dvoch rokov pred ukončením činnosti
v roku 1951 a jednak podľa obsahu reaguje len na údajný plán prevzatia budov
naviac naň reaguje kriticky a napokon správa načrtáva len všeobecný plán ovládnutia
spolku cez jej orgány. V tejto súvislosti upozorňuje na fakt, že v prípade realizácie
takéhoto plánu na prevzatie majetku je potrebné rátať s kompenzáciou, ktorú
americká strana vyčíslila v tom čase na 30 miliónov dolárov - „Pokiaľ ide o uvedené
majetky, prirodzene treba rátať aj s náhradou čo už doteraz je z americkej strany vyčíslené
na 30 miliónov dolárov.“
Najvyšší súd SR, rovnako ani súdy nižšieho stupňa pri posudzovaní daného prípadu
vôbec nezohľadnili rozdiel od násilnej konfiškácie majetkov komunistickému režimu
nepohodlných fyzických a právnických osôb (najmä predstaviteľov cirkví, náboženských
spoločností, resp. neskôr tzv. buržoázie), pri konfiškácii majetku ktorých sa o akejkoľvek
finančnej náhrade ani len neuvažovalo (porovnaj Akcie K a R, Akciu B vykonané štátnou
mocou pod vedením KSČ). Žiadny z vyššie spomenutých súdov nemal za (či už vypočutím
svedkov alebo zadovážením iných dôkazov) preukázané, či americkej strane, ktorá stála
v minulosti za financovaním spolku na Slovensku bola vyplatená nejaká finančná
náhrada, tak ako sa to spomína v kábelograme . Z predmetného dôkazu je
naopak zrejmá ostražitosť štátnych orgánov vtom zmysle, že štát nechcel riešiť situáciu
okolo spolku porušením medzinárodnoprávnych záväzkov vtedajšej Československej
republiky. Podľa ďalších listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise (čl 203 a nasl.) boli
ďalšie kroky smerujúce k „likvidácii“ majetku spolku v tom čase zastavené.
Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho stupňa sa uspokojili so skutočnosťou, že
v konaní neboli poskytnuté žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, či sa
takýto plán realizoval, v akej forme a akým konkrétnym spôsobom, ktorý by viedol
ku konkrétnemu výsledku - uzneseniu Ústredného akčného výboru z 26. januára
1951 o zastavení jej činnosti a rozchode celého združenia Súdy nemali za potrebu
za účelom riadneho a objektívneho dokazovania vykonať ďalšie dôkazy, napr.
prostredníctvom Ústavu pamäti národa alebo českého Ústavu pro studium totalitních
režimu (napr. viď http://www.ustrcr.cz/data/pdf/svodky/di- hs059-1968.pdf). Sťažovateľka je
preto názoru, že účelové konštatovanie všeobecných súdov, o tom že žiadne ďalšie dôkazy
ohľadne činnosti neexistujú, nie je pravdivé.
Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho stupňa, podľa názoru Sťažovateľky, opomenuli
fakt, že Ústredný akčný výbor v Československu mal dokonca oprávnenie rozpustiť
miestne združenia. Napriek tomu prvostupňový, ani odvolací súd nepovažovali za potrebné
skúmať znenie stanov Československej ani hodnoverným spôsobom dospieť k
záveru, napr. či Ústredný akčný výbor v Československu nebol oprávnený rozhodnúť
aj o skončení činnosti spolku na Slovensku, resp. či ak Ústredný akčný výbor
v Československu rozhodol o skončení činnosti Československej sa toto rozhodnutie
ako rozhodnutie orgánu zjednocujúceho všetky miestne združenia, nevzťahovalo aj na
miestne združenia.
„Odôvodnenie“ napadnutého rozhodnutia podľa názoru Sťažovateľky nespĺňa
kritériá odôvodnenia rozhodnutia súdu, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah
dospel k svojmu záveru uvedenému vo výroku. De facto sa totiž jedná len o prevzatie
záverov, resp. citáciu Nálezu Ústavného súdu, pričom absentuje aplikácia na skutkový
právny stav alebo vysvetlenie, v akom rozsahu už bolo vykonané dokazovanie a prečo by
doterajšie dokazovanie malo byť dostatočné. ...
Vzhľadom na vyššie uvedené má Sťažovateľka za to, že postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR ako aj súdov nižšieho stupňa bolo porušené jej právo na spravodlivý
súdny proces, nakoľko tak rozsudok Najvyššieho súdu SR, ako aj rozsudky súdov nižšieho
stupňa boli založené na účelovej argumentácii .v prospech strany Navrhovateľa bez
objektívneho zhodnotenia a zadováženia si všetkých faktov a dôkazov, čím uvedené
rozhodnutia vykazujú zjavné znaky arbitrárnosti...».
V ďalšom okruhu svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že «Za
porušenie ústavného práva na spravodlivý súdny proces považuje... aj nesprávne právne
posúdenie otázky vydržania sporných Nehnuteľností Sťažovateľkou.
Najvyšší súd SR uviedol, že podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.)
v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné
podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie
zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo
k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním
nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal
nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré
boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa
predpokladalo, že držba je oprávnená. V prípade splnenia zákonom určených podmienok
(týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu
priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené
kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
Ďalej sa Najvyšší súd SR odvolal na Nález Ústavného súdu, v ktorom Ústavný súd
okrem iného uviedol, že: „z listinných dôkazov v spise vyplýva, že ukončenie činnosti spolku
a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie
štátneho režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS). Ústavný súd
ďalej konštatoval, že mocenským zvratom z februára 1948 došlo v Československej
republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej sesterská organizácia KSS stali
politickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli štát ako taký a z verejného
života vytesňovali politických a ideových oponentov, vrátane nepohodlných spoločenských
organizácií, spolkov či združení.
Vzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu je podľa Najvyššieho súdu SR
vylúčené, aby štát prostredníctvom SÚV - ČSM vydržal sporné Nehnuteľnosti, pretože jeho
držba bola od samotného mocenského prevzatia sporných Nehnuteľností neoprávnená.
Sťažovateľka si v tejto súvislosti (s ohľadom na vyššie uvedené závery Najvyššieho
súdu SR) opätovne dovoľuje poukázať na fakt, že Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho
stupňa bez ďalšieho využili pre odôvodnenie svojich rozhodnutí výlučne konštatovanie
Ústavného súdu týkajúce sa ukončenia činnosti spolku na Slovensku uvedené
v Náleze, avšak podľa názoru Sťažovateľky sa sami s touto otázkou vysporiadali
nedostatočným spôsobom.
V zmysle § 145 Občianskeho zákonníka (141/1950 Zb.) platilo, že oprávneným
držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec
alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.“.
Sťažovateľka má za to, že Najvyšší súd SR a tobôž nie súdy nižšieho stupňa nevyvrátili
pochybnosti o tom, či právny predchodca vstúpil do držby sporných Nehnuteľností v roku
1951 dobromyseľne. V prípade pretrvávania pochybností má preto platiť opak, a teda, že
držba právneho predchodcu Sťažovateľky bola od počiatku dobromyseľná. Vylúčiť
dobromyseľnosť právneho predchodcu Sťažovateľky v roku 1951 iba s poukázaním na
konštatovanie Ústavného súdu, bez vykonania náležitého dokazovania, nesie zjavné znaky
arbitrárnosti rozhodnutia a účelového výkladu právnych predpisov. Hoci Najvyšší súd SR
v odôvodnení uviedol celé znenie § 145 zákona č. 141/1945 Zb. Občiansky zákonník, podľa
názoru Sťažovateľky sa účelovo opomenul vysporiadať s§ 145 ods. 2 zákona č. 141/1945
Zb. Občiansky zákonník, ktorý práve hovorí o tom, že v pochybnostiach týkajúcich sa
dobromyseľnosti držiteľa veci sa predpokladá, že jeho držba je oprávnená.
Sťažovateľka je tiež názoru, že Najvyšší súd SR sa účelovo nezaoberal ani námietkou
Generálneho prokurátora, ktorý mal za to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
v otázke vydržania nie je právne správne, lebo odvolací súd pri posudzovaní právneho
režimu sporných Nehnuteľností vychádzal zo záveru, že ide o nehnuteľnosti v socialistickom
vlastníctve. Pokiaľ by však išlo o neplatný prevod týchto Nehnuteľností na SÚV - ČSM,
vlastníkom by bol naďalej spolok na Slovensku, z ktorého dôvodu by išlo
o vlastníctvo súkromné a nie socialistické; pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť,
podľa v tom čase platnej právnej úpravy, predmetom vydržania.
Odvolací súd o.i. poukázal tiež na to, že Československý štát, ako právny predchodca
Sťažovateľky, mal stratiť dobromyseľnosť držby najneskôr v roku 1990, a to na základe listu
z 12. apríla 1990 adresovaného vtedajšiemu ministrovi školstva SR a listu zo dňa
12. decembra 1990 adresovaného , ako podpredsedovi vlády
ČSFR, na základe ktorých sa osoby snažiace sa o obnovenie činnosti spolku na
Slovensku snažili o prinavrátenie pôvodného majetku spolku
V neposlednom rade si Sťažovateľka dovoľuje doplniť, že Najvyšší súd SR, ako ani
súdy nižšieho stupňa nemali vôbec záujem vysporiadať sa s otázkou Sťažovateľky, prečo sa
Navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva až po 15 rokoch od roku 1990.
V zmysle § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.) platí, že „pre
začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby“.
Z primeraného použitia § 112 Občianskeho zákonníka sa podáva, že vydržacia doba
prestáva oprávnenému držiteľovi plynúť až vtedy, ak oprávnená osoba uplatní svoje právo
kvalifikovaným spôsobom. Za taký sa považuje návrh na začatie občianskeho súdneho
konania. Samotné ústne alebo písomné oznámenie spochybňujúce oprávnenú držbu
nepostačuje. ...
Na plynutie (začiatok a trvanie) vydržacej doby sa primerane vzťahujú ustanovenia
o plynutí premlčacej doby. Neplynutie premlčacej doby je spojené s podaním žaloby na súd
alebo iný príslušný orgán veriteľom a súčasne jeho riadne pokračovanie v tomto konaní
(§ 112 OZ). Práve otázka primeranosti použitia však nesie so sebou niektoré sporné otázky
týkajúce sa určenia osoby, ktorá sa má domáhať vlastníckeho práva, orgánu, na ktorom tak
má učiniť a následkov stým spojených. Ak spočívanie premlčania je spojené s konaním
veriteľa, teda nositeľa obligačného oprávnenia (pohľadávky), malo by rovnaký dopad pri
vydržacej dobe mať konanie vlastníka veci. Orgánom, voči ktorému by mal vlastník konať,
by však mal byť výlučne súd, pretože tomuto jedinému prináleží rozhodovanie vlastníckych
sporov. ...
Z vyššie uvedeného výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že
ani písomná komunikácia, ani rokovania s predstaviteľmi štátu v roku 1990 nemohli
spôsobiť nedobromyseľnosť právneho predchodcu Sťažovateľky a prerušenie plynutia
vydržacej doby, nakoľko takéto následky sú spájané jedine s kvalifikovaným úkonom,
ktorým je podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva na súde.
Navrhovateľ pritom vydržanie sporných nehnuteľností Sťažovateľkou po roku 1990
spôsobil sám, a to svojou nečinnosťou trvajúcou 15 rokov. Ak sa Navrhovateľovi
z akýchkoľvek dôvodov nepodarilo získať späť predmetné Nehnuteľnosti v roku 1990, mal
Navrhovateľ plné právo podať na súd určovaciu žalobu v rámci lehoty stanovenej v § 134
ods. 4, resp. § 112 Občianskeho zákonníka.
Sťažovateľka, ako ani jej právni predchodcovia spätne do roku 1990. nemali
vzhľadom na riadny zápis ich vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v katastri
nehnuteľností dôvod pochybovať o jeho správnosti, resp. o tom či ich držba bola alebo
nebola oprávnená. Sťažovateľka si dovoľuje poukázať aj na skutočnosť, že Navrhovateľ bol
tak pasívny, že nevyužil ani možnosť domáhať sa vlastníckeho práva k predmetným
Nehnuteľnostiam prostredníctvom reštitučných zákonov.».
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu z 9. marca 2016, ktorým najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora podané proti rozsudku okresného súdu z 8. októbra 2012 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014. Právoplatnými súdnymi
rozhodnutiami, proti ktorým smerovalo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora,
bolo určené vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam voči sťažovateľke ako žalovanej.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
prvotne posudzoval prípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
v nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľka (v prospech ktorej a z podnetu ktorej bolo
mimoriadne dovolanie podané) sama nevyužila jej dostupné opravné prostriedky, konkrétne
v danej veci mimoriadne opravný prostriedok – dovolanie proti právoplatnému rozsudku
krajského súdu z 23. októbra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu
z 8. októbra 2012. Uvedené posudzoval najvyšší súd v spojení s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu
v rozhodnutí č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015 a stanoviskom občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a dospel k záveru o prípustnosti
mimoriadneho dovolania.
V nadväznosti na to najvyšší súd meritórne posúdil dovolacie dôvody vznesené
generálnym prokurátorom, a to v intenciách judikatúry ESĽP k mimoriadnemu prieskumu
právoplatných súdnych rozhodnutí, a dospel k záveru o nedôvodnosti mimoriadneho
dovolania, a preto ho napadnutým uznesením zamietol.
V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka sústreďuje na
namietanie vecnej nesprávnosti záverov najvyššieho súdu pri posúdení dôvodnosti
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, a teda danosti uplatnených dovolacích
dôvodov.
Napriek takto koncipovanej sťažnostnej argumentácii sťažovateľky ústavný súd
sústredil svoju pozornosť na závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku v časti
odôvodnenia prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, kde najvyšší
súd uvádza:
«V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu
rozhodnutiu možno považovať za prípustné.
Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne
úvahy.
Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede
a je spojená s odchylnými právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa spravidla tento mimoriadny opravný prostriedok rešpektoval ako účinný
prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym spôsobom pomenoval
v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho uplatnenie
určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento
procesný inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť
jeho nález sp. zn. 1. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie
práva sťažovateľky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej
republiky.
Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné
miesto v civilnom konaní, keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový
poriadok (viď ustanovenie § 458 ods. 1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď
ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú. Z dôvodovej správy týchto nových
kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo štrasburskej judikatúry.
Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015
vo veciach DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol.
s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť
č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho
rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.
Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s.
v. Slovenská republika), ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným
zo základných aspektov právnych princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného
požaduje, aby sa právoplatné a definitívne rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento
princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie konania len preto, aby
dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť existencie
dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady je
odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov
vyššej inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala
realizovať s cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak,
aby udržiavala v maximálnej možnej miere spravodlivú rovnováhu medzi záujmami
jednotlivca a nutnosťou zabezpečovať účinnosť justičného systému. Medzi dôležité
okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí najmä účinok obnoveného
konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázka, či k obnoveniu konania
došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne orgány
zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami
vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho
právneho systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi;
a ďalšie okolnosti prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné
záruky čl. 6 ods. I a musí zaručovať celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní
pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch zdôrazňoval, že samotné konštatovanie,
že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a zaujaté“, alebo viedlo
k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti súdnych
pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných
chýb pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo
záujmov justície - indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich
konaniach...“.
Európsky súd pre ľudské práva teda uplatňovaním vymenovaných princípov vždy
v každej posudzovanej veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného
charakteru, ktoré by odôvodňovali odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich
rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr. bod 81 vyššie citovaného rozsudku
ESĽP).
Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného
rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom
nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak
využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave skutkových a právnych omylov
a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.
Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali
zásah do právnej istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom
individuálneho posúdenia každého prípadu.
Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu
jednotnosti súdneho rozhodnutia, zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na
povinnosť účastníka konania využiť všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky pred
samotným podaním podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie
mimoriadneho dovolania.
Dovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté
v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet
účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám
neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.
Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
viazaný. Napriek tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho
pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv.
„precedens de facto“.
Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna
Ústavného súdu a spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
však predstavujú ich intertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho
súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho
stanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie názoru Ústavného
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych dovolaní bez akýchkoľvek
obmedzujúcich podmienok.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn.
PL. ÚS 10/04 konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej
patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už
z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na
vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou
kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do
nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou
pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským
právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu.
V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal,
resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).
Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do
budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor
je aplikovateľný na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1
O. s. p.). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú
situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora
podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska Ústavného
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo
iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita
právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku
a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale
tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj
súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval
ustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu dané
špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane
legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného
prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie
na podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne
zaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny
prokurátor Slovenskej republiky už podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv
v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru.
Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného
z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade
reálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“,
mohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov.
Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky a spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by
podľa dovolacieho súdu znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania,
ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc
sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora podanie
mimoriadneho dovolania.
Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých
štrasburskou judikatúrou skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu,
také pochybenie, ktoré možno označiť za elementárne porušenie základných práv a slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky považuje zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie
jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp.
s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných
princípov...»
Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v dotknutej
časti (k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania) uzatvára, že vzhľadom na toho času
stabilizovanú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu aj ústavného súdu, ako aj vývoj
a východiská tejto rozhodovacej činnosti nie je namieste hodnotiť úvahy najvyššieho súdu,
na základe ktorých dospel k neprípustnosti mimoriadneho dovolania, v okolnostiach danej
veci za akceptovateľné z ústavnoprávneho hľadiska.
Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí č. k. I. ÚS 117/2016-14 uviedol:
„Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010). ...
Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom
právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom
procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.
Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho
prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na
záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. ...
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet
konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku
rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.
Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená
žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla
znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný
prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy
fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod
52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu
odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie
právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod
29).
Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou
predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným
výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,
že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona
s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré
zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho
dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením
zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku
znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne
procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to
predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie.»
Vzhľadom na uvedené ak najvyšší súd pri vecnom prieskume dôvodnosti
mimoriadneho dovolania dospel k záveru o jeho nedôvodnosti a mimoriadne dovolanie
zamietol, takéto rozhodnutie najvyššieho súdu už z podstaty veci nemohlo zakladať
možnosť porušenia označených práv sťažovateľky (v prospech ktorej bolo mimoriadne
dovolanie podané) a takéto porušenie by bolo v danej veci vylúčené aj v prípade
odmietnutia mimoriadneho dovolania z dôvodu neprípustnosti.
Ústavný súd napriek uvedenému posúdil aj meritórne závery najvyššieho súdu
v nadväznosti na dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora a v spojitosti
so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky a dospel k záveru, že argumentácia
sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu
v merite veci v nadväznosti na dovolacie dôvody generálneho prokurátora, a nezistil, že by
posudzovaný rozsudok v merite veci bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či
urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016