Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 464/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátkou JUDr. Mgr. Martinou Hurtovou, MH Legal, s. r. o., Červenej armády 1, Martin,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 9. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. marca 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 9. marca

2016“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná

účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa občianske združenie

ďalej len „žalobca“] domáhalo

určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (nachádzajúcich sa v obci

vedeným na

– pozemky a stavby) proti sťažovateľke ako evidovanému

vlastníkovi na liste vlastníctva.

Okresný súd rozsudkom č. k. -311 z 12. decembra 2006 v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-379 zo 17. septembra 2009 zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nie je

aktívne legitimovaný, pretože je subjektom odlišným od pôvodného vlastníka nehnuteľností

a nie je ani jeho právnym nástupcom, pričom žalobca svoje vlastníctvo od totožnosti, resp.

nástupníctva s týmto subjektom odvíjal. Rozsudok krajského súdu č. k. -379

zo 17. septembra 2009 bol zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie nálezom

ústavného súdu č. k. -38 zo 4. mája 2010 v spojení s vyslovením porušenia

práv žalobcu ako sťažovateľa. Po vrátení veci krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -311 z 12. decembra

2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu opätovne

meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -553 z 8. októbra 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 8. októbra 2012“) tak, že žalobe vyhovel a určil vlastníctvo

žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Krajský súd rozsudkom č. k. -614

z 23. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2014“) potvrdil

odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -553

z 8. októbra 2012.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal

29. januára 2015 najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu

z 8. októbra 2012 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014.

Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z dovolacích dôvodov podľa § 243f

ods. 1 písm. a) (ďalej len „OSP“), pretože v konaní došlo

k vade uvedenej v (sťažovateľke ako žalovanej sa odňala

možnosť konať pred súdom), podľa , pretože konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a podľa

, pretože rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom

posúdení.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 9. marca 2016 mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zamietol.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv uznesením najvyššieho súdu

v nesprávnych záveroch najvyššieho súdu pri meritórnom prieskume rozsudku krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu na základe dovolacích dôvodov generálneho

prokurátora.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľky ... na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 9. marca 2016 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. marca 2016 vydaný

v konaní vedenom pod sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet jej právnej

zástupkyne.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku svoje meritórne závery o nedôvodnosti

generálnym prokurátorom vznesených dovolacích dôvodov, s ktorými sťažovateľka

polemizuje vo svojej sťažnostnej argumentácii, odôvodnil takto:

«Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný

nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom

dovolaní.

Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov:

1. podľa , pretože v konaní došlo k vade uvedenej

v , čím sa žalovanej postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom,

2. podľa , pretože konanie je postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon,

3. podľa , že rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom

právnom posúdení.

1. Generálny prokurátor videl odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom

v nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, pričom konkrétne

namietal nedostatočné odôvodnenie otázky zákonnosti ukončenia činnosti a zániku spolku

na Slovensku v roku 1951, otázky totožnosti žalobcu a spolku do roku 1951

(teda otázka aktívnej legitimácie žalobcu), ako aj otázky vydržania súdených nehnuteľností

štátom prostredníctvom .

Pokiaľ generálny prokurátor namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž

vyplýva, že tak základné právo podľa ako aj právo podľa

Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania

a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (, )

a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny

(svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( ), ako aj pre

rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i

všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Pokiaľ ide o odôvodnenie ukončenia činnosti a zániku spolku na Slovensku

v roku 1951, súdy nižšieho stupňa sa tejto základnej otázke venovali dostatočne, pričom sa

(aj s poukazom na Nález) zhodli na právnom závere, že o ukončení činnosti spolku

na Slovensku a o prevode jeho majetku nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to

v zmysle jeho stanov (čl. XIV stanov v spojení s čl. VI bod 1 stanov) a že tento spolok,

ktorého činnosť bola násilne prerušená (ukončenie činnosti spolku a prevzatie jeho

majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného

komunistickou stranou - viď Nález) nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom

a dispozícia s majetkom spolku na Slovensku bola rovnako vykonaná v rozpore

s platným právnym poriadkom.

Súdy nižšieho stupňa na základe vykonaného dokazovania a v zmysle usmernení

Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedených v Náleze (príliš formalistický výklad práva,

posúdenie skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv

zo strany súdnej moci) dospeli k záveru, že žalobca a spolok na Slovensku sú totožná

právnická osoba - žalobca je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Súdy na základe

vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že skutočným obsahom vôle zástupcov žalobcu pri

úkone z 12. júla 1990 voči ministerstvu vnútra a pri činnosti, ktorá predchádzala tomuto

úkonu, bolo obnovenie činnosti spolku na Slovensku, nie založenie nového

združenia. Súdy pri tomto zistení vychádzali aj z článkov dobovej tlače, ktoré objektivizovali

vnútorný postoj členov spolku pri ich činnosti a výpovedí priamych účastníkov (svedkovia

Hapala a Straka). Rovnako za zásadný v tejto otázke považovali aj fakt, že prostredníctvom

publikovaných inzerátov boli oslovovaní členovia spolku. Súdy zohľadnili aj znenie stanov

združenia priložených k podaniu z 12. júla 1990, a to najmä čl. Vili ods. 4, z ktorého

vyplýva, že členovia spolku schválením takýchto stanov chceli obnoviť fungovanie spolku.

Dovolací súd je preto toho názoru, že súdy nižšieho stupňa sa z otázkou aktívnej legitimácie

žalobcu vysporiadali dostatočne.

Odvolací súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkou žalovanej týkajúcej sa vydržania

predmetných nehnuteľností žalovanou a jej právnymi predchodcami, pričom uviedol, že

„Z výpisu z pozemkovej knihy nehnuteľností (č. 1. 78) vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na

základe prípisu Ústredia v Československu zo dňa 12.03.1951 zapísané vlastnícke

právo . Celkový primát socialistického vlastníctva a jeho

zvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti veci zo socialistického vlastníctva

štátu a ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva súkromného ani vydržaním.

Vydržať nemohli ani socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá voči inému

socialistickému vlastníkovi. Z uvedeného teda vyplýva, že vydržanie podľa zákona

č. 141/1950 nebolo možné, keďže veci v socialistickom vlastníctve nebolo možné

nadobudnúť vydržaním. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola

opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom

č. , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však

obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah

predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.

Právna úprava pred 1.1.1992 v zásade neumožňovala vydržanie právnickou osobou ani

štátom, lebo právnická osoba ani štát nebol spôsobilým subjektom vydržania. Až novelou

, účinnou od 1.1.1992, boli

tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku

predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom

1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou

úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal

k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň

bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že

mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To

znamená, že všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti zákona č.

O taký prípad v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli splnené podmienky

vydržania k 1.1.1992, pretože v liste zo dňa 12.4.1990 adresovanom vtedajšiemu ministrovi

školstva (č.l. 307 spisu) ako aj liste zo dňa

12.12.1990 adresovanom , podpredsedovi vlády ČSFR

(č.l. 308 spisu) žalobkyňa ... „požiadala o prinavrátenie majetku organizácii na

Slovensku o budovu na z majetku pôvodnému

vlastníkovi - združeniu na Slovensku ...“, Tieto listinné dôkazy, podľa názoru

odvolacieho súdu spochybňujú dobromyseľnosť, t. j. oprávnenú držbu žalovanej, resp. jej

právnej nástupkyne ešte pred 1.1.1992, keď samotné písomné oznámenie vlastníka

oprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom

vysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcej sa otázky vydržania súdených nehnuteľností

štátom (právnym predchodcom žalovanej) za obdobie od roku 1951 do roku 1992 vrátane.

Odvolací súd uzavrel, že štát nebol spôsobilým nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti

vydržaním z dôvodu, že u neho absentoval jeden zo zákonných predpokladov vydržania a to

oprávnenosť, resp. dobromyseľnosť držby po celú dobu vydržania, keďže ho žalobkyňa

listami z 12. apríla 1990 a 12. decembra 1990 požiadala o prinavrátenie predmetných

nehnuteľností združeniu na Slovensku. Nakoľko odvolací súd dôvodil, že štát ako

právny predchodca žalovanej nebol (minimálne) už od roku 1990 v držbe dobromyseľným

a nikým nerušeným (teda nebol držiteľom oprávneným), bolo by bez akéhokoľvek právneho

významu venovať sa otázke vydržania predmetných nehnuteľností štátom v nasledujúcom

období od 1. januára 1991 do 1. januára 2001 prostredníctvom , tak

ako to namietal generálny prokurátor. Inými slovami, ak štát nebol oprávneným držiteľom

už v roku 1990, nemohol ním byť ani v roku 2001. Pritom nie je podstatné prostredníctvom

akej štátnej organizácie predmetné nehnuteľnosti držal. Námietky generálneho prokurátora

ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa sú preto nedôvodné

(vada uvedená v z vyššie uvedených dôvodov konanie

nezaťažila).

2. Generálny prokurátor ďalej vo svojom mimoriadnom dovolaní namieta, že

konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Tvrdí, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzajú z neúplne či

nesprávne zisteného skutkového stavu veci, ako aj to, že súdy vykonané dôkazy nesprávne

vyhodnotili.

Za takúto inú vadu konania sa spravidla považuje najmä porušenie ustanoveni

o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci

aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie

ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala

byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich

povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s

a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej

skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno,

odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania

dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie

skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá

vyšla v konaní najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemožno pritom vylúčiť, že

v závislosti od konkrétnych okolností môže vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu

nadobudnúť intenzitu vady v zmysle , spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom).

Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže

v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993).

Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia

dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie

vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,

ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými

závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok,

z iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nemožno dovolaním úspešne napadnúť.

Na námietku generálneho prokurátora, spochybňujúcu správnosť zistených

skutkových záverov nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci - v tomto

smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného mimoriadneho

dovolania - možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia dôvodom

dovolania nemôže byť samé osebe nesprávne skutkové zistenie. Mimoriadne dovolanie totiž

nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na

nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno

úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,

tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Z odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa vyplýva, že oba súdy dostatočne,

jasne a výstižne vysvetlili akými úvahami sa pri hodnotení označených dôkazov riadili a aké

poznatky z nich vyvodili. Keďže súdom nižšieho stupňa nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov

v rozpore s pravidlami logického myslenia, mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti

neboli z hľadiska existencie uplatneného dovolacieho dôvodu právne relevantné. Generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné

konanie zaťažiť inou vadou a existenciu takejto vady konania dovolací súd ani nezistil.

3. Generálny prokurátor napokon namieta nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom. Konkrétne nesúhlasí s právny posúdením odvolacieho súdu ohľadom

vydržania sporných nehnuteľností podľa Zb, pretože odvolací súd

vychádzal zo skutočnosti, že v prípade sporných nehnuteľností ide o nehnuteľnosti

v socialistickom vlastníctve. Generálny prokurátor v tomto smere zaujal právnu úvahu, že

pokiaľ by išlo o neplatný prevod súdených nehnuteľností zo spolku (na základe

prípisu Ústredia v Československu z 12. marca 1951) na

, vlastníkom by bola naďalej na Slovensku a išlo by o vlastníctvo súkromné

a nie socialistické, pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť (podľa zákona

č. ) predmetom vydržania.

Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky

zákonník z roku 1950 () v ustanoveniach a

v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby,

nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby;

oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb.

Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho

mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie

bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115).

Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,

že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.

Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným

veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1.

januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t. j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej

doby stanovenej z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951.

Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr.

predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.

V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu

držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú

pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len

jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na

Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145

, v znení do

účinnosti , v znení od 1. januára

1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze okrem iného uviedol, že z listinných

dôkazov v spise vyplýva, že ukončenie činnosti spolku a prevzatie jeho majetku malo

znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou

stranou (KSČ a na Slovensku KSS). Ústavný súd ďalej konštatoval, že mocenským zvratom

z februára 1948 došlo v Československej republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej

sesterská organizácia KSS stali politickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli

štát ako taký a z verejného života vytesňovali politických a ideových oponentov, vrátane

nepohodlných spoločenských organizácií, spolkov či združení.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu Slovenskej republiky je vylúčené

aby štát prostredníctvom vydržal sporné nehnuteľnosti,

pretože jeho držba bola od samotného mocenského prevzatia sporných nehnuteľností

neoprávnená. Nakoľko nemohol byť v držbe oprávnený, resp.

dobromyseľný, je bez právnej relevancie posúdenie spôsobilosti predmetu držby, teda či

sporné nehnuteľnosti boli v socialistickom alebo súkromnom vlastníctve. Dovolací súd

ďalej považuje za potrebné uviesť, že pri pripustení správnosti právnej úvahy generálneho

prokurátora by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že štát by na základe neplatného prevodu

sporných nehnuteľnosti zo spolku na de facto pre seba

získal výhodu spôsobilého predmetu držby, čo je podľa názoru dovolacieho súdu v príkrom

rozpore s princípom spravodlivosti. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto

namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom neopodstatnene.

So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako nedôvodné zamietol ( v spojení s

).»

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podľa nej najvyšší súd dospel k nesprávnym

záverom „V otázke možného odňatia práva Sťažovateľky konať pred súdom v dôsledku

nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa týkajúceho sa najmä

posúdenia zákonnosti ukončenia činnosti a zániku spolku na Slovensku v roku 1951“

a uviedla, že «Najvyšší súd SR, tak ako aj súdy nižšieho stupňa si Nález vyložili účelovým

spôsobom, pričom ani jeden z nich nerešpektoval príkaz Ústavného súdu vykonať „náležité

a podrobné dokazovanie“, ktorého výsledkom by bol záver, či o ukončení činnosti a prevode

majetku spolku na Slovensku bolo rozhodnuté orgánom na to oprávneným.

Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že tak Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho

stupňa, sa bez náležitého posúdenia dôkazov a účelovo odvolávajú na konštatovanie

v Náleze (str. 8), že „zo záznamu správy zaslanej 23. marca 1949

(na č.l. 72 súdneho spisu) vyplýva, že ukončenie činnosti spolku

a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho

režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS)“. Sťažovateľka je

toho názoru, že práve predmetné konštatovanie v Náleze Ústavného súdu, ktoré však nebolo

v súdnom konaní vedenom do roku 2009 medzi účastníkmi konania vôbec preukázané, resp.

dokazovanie k nim nebolo vykonané neodôvodnene ovplyvnilo vykonanie dokazovania

súdmi v ďalšom konaní, ktoré bolo vedené jednostranne v prospech Navrhovateľa bez snahy

o objektívne vyhodnotenie faktov a dôkazov. ...

Najvyšší súd SR, tak ako aj súdy nižšieho stupňa, účelovo vydávali a vykladali

predmetné konštatovanie vo svojich rozhodnutiach ako fakt, ktorý im pri odôvodňovaní

rozhodnutí poslúžil ako barlička k predznamenanému výsledku rozhodnutia.

Sťažovateľka touto sťažnosťou preto opätovne poukazuje na skutočnosti, ktoré boli

o.i. namietané aj v mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora, a to že aj keď

zohľadníme všeobecne známe nemorálne a protiprávne praktiky komunistického režimu po

roku 1948, nemožno bez ďalšieho automaticky a účelovo bez vzájomnej súvislosti

vyhodnocovať predložené dôkazy. Dôkazy, z ktorých súdy vyvodili záver o nezákonnom

ukončení činnosti z hľadiska „násilného prerušenia jeho činnosti“, nie sú dostatočné

pre takýto záver a len všeobecná znalosť o takýchto praktikách neoprávňuje súdy bez

ďalšieho konštatovať takýto záver v konkrétnej individuálnej veci bez získania dostatočných

dôkazov a riadneho odôvodnia v zmysle .

Poukaz len na správu z 23. marca 1949 (č.l. 72) nemožno sám o sebe

považovať za dostatočný dôkaz pre takýto záver. Jednak, ako už bolo vyššie uvedené,

predmetná správa pochádza z obdobia takmer dvoch rokov pred ukončením činnosti

v roku 1951 a jednak podľa obsahu reaguje len na údajný plán prevzatia budov

naviac naň reaguje kriticky a napokon správa načrtáva len všeobecný plán ovládnutia

spolku cez jej orgány. V tejto súvislosti upozorňuje na fakt, že v prípade realizácie

takéhoto plánu na prevzatie majetku je potrebné rátať s kompenzáciou, ktorú

americká strana vyčíslila v tom čase na 30 miliónov dolárov - „Pokiaľ ide o uvedené

majetky, prirodzene treba rátať aj s náhradou čo už doteraz je z americkej strany vyčíslené

na 30 miliónov dolárov.“

Najvyšší súd SR, rovnako ani súdy nižšieho stupňa pri posudzovaní daného prípadu

vôbec nezohľadnili rozdiel od násilnej konfiškácie majetkov komunistickému režimu

nepohodlných fyzických a právnických osôb (najmä predstaviteľov cirkví, náboženských

spoločností, resp. neskôr tzv. buržoázie), pri konfiškácii majetku ktorých sa o akejkoľvek

finančnej náhrade ani len neuvažovalo (porovnaj Akcie K a R, Akciu B vykonané štátnou

mocou pod vedením KSČ). Žiadny z vyššie spomenutých súdov nemal za (či už vypočutím

svedkov alebo zadovážením iných dôkazov) preukázané, či americkej strane, ktorá stála

v minulosti za financovaním spolku na Slovensku bola vyplatená nejaká finančná

náhrada, tak ako sa to spomína v kábelograme . Z predmetného dôkazu je

naopak zrejmá ostražitosť štátnych orgánov vtom zmysle, že štát nechcel riešiť situáciu

okolo spolku porušením medzinárodnoprávnych záväzkov vtedajšej Československej

republiky. Podľa ďalších listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise (čl 203 a nasl.) boli

ďalšie kroky smerujúce k „likvidácii“ majetku spolku v tom čase zastavené.

Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho stupňa sa uspokojili so skutočnosťou, že

v konaní neboli poskytnuté žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, či sa

takýto plán realizoval, v akej forme a akým konkrétnym spôsobom, ktorý by viedol

ku konkrétnemu výsledku - uzneseniu Ústredného akčného výboru z 26. januára

1951 o zastavení jej činnosti a rozchode celého združenia Súdy nemali za potrebu

za účelom riadneho a objektívneho dokazovania vykonať ďalšie dôkazy, napr.

prostredníctvom Ústavu pamäti národa alebo českého Ústavu pro studium totalitních

režimu (napr. viď http://www.ustrcr.cz/data/pdf/svodky/di- hs059-1968.pdf). Sťažovateľka je

preto názoru, že účelové konštatovanie všeobecných súdov, o tom že žiadne ďalšie dôkazy

ohľadne činnosti neexistujú, nie je pravdivé.

Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho stupňa, podľa názoru Sťažovateľky, opomenuli

fakt, že Ústredný akčný výbor v Československu mal dokonca oprávnenie rozpustiť

miestne združenia. Napriek tomu prvostupňový, ani odvolací súd nepovažovali za potrebné

skúmať znenie stanov Československej ani hodnoverným spôsobom dospieť k

záveru, napr. či Ústredný akčný výbor v Československu nebol oprávnený rozhodnúť

aj o skončení činnosti spolku na Slovensku, resp. či ak Ústredný akčný výbor

v Československu rozhodol o skončení činnosti Československej sa toto rozhodnutie

ako rozhodnutie orgánu zjednocujúceho všetky miestne združenia, nevzťahovalo aj na

miestne združenia.

„Odôvodnenie“ napadnutého rozhodnutia podľa názoru Sťažovateľky nespĺňa

kritériá odôvodnenia rozhodnutia súdu, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah

dospel k svojmu záveru uvedenému vo výroku. De facto sa totiž jedná len o prevzatie

záverov, resp. citáciu Nálezu Ústavného súdu, pričom absentuje aplikácia na skutkový

právny stav alebo vysvetlenie, v akom rozsahu už bolo vykonané dokazovanie a prečo by

doterajšie dokazovanie malo byť dostatočné. ...

Vzhľadom na vyššie uvedené má Sťažovateľka za to, že postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR ako aj súdov nižšieho stupňa bolo porušené jej právo na spravodlivý

súdny proces, nakoľko tak rozsudok Najvyššieho súdu SR, ako aj rozsudky súdov nižšieho

stupňa boli založené na účelovej argumentácii .v prospech strany Navrhovateľa bez

objektívneho zhodnotenia a zadováženia si všetkých faktov a dôkazov, čím uvedené

rozhodnutia vykazujú zjavné znaky arbitrárnosti...».

V ďalšom okruhu svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že «Za

porušenie ústavného práva na spravodlivý súdny proces považuje... aj nesprávne právne

posúdenie otázky vydržania sporných Nehnuteľností Sťažovateľkou.

Najvyšší súd SR uviedol, že podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti určoval z roku 1950 ()

v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné

podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie

zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo

k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním

nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal

nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré

boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa

predpokladalo, že držba je oprávnená. V prípade splnenia zákonom určených podmienok

(týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu

priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené

kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

Ďalej sa Najvyšší súd SR odvolal na Nález Ústavného súdu, v ktorom Ústavný súd

okrem iného uviedol, že: „z listinných dôkazov v spise vyplýva, že ukončenie činnosti spolku

a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie

štátneho režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS). Ústavný súd

ďalej konštatoval, že mocenským zvratom z februára 1948 došlo v Československej

republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej sesterská organizácia KSS stali

politickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli štát ako taký a z verejného

života vytesňovali politických a ideových oponentov, vrátane nepohodlných spoločenských

organizácií, spolkov či združení.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu je podľa Najvyššieho súdu SR

vylúčené, aby štát prostredníctvom SÚV - ČSM vydržal sporné Nehnuteľnosti, pretože jeho

držba bola od samotného mocenského prevzatia sporných Nehnuteľností neoprávnená.

Sťažovateľka si v tejto súvislosti (s ohľadom na vyššie uvedené závery Najvyššieho

súdu SR) opätovne dovoľuje poukázať na fakt, že Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho

stupňa bez ďalšieho využili pre odôvodnenie svojich rozhodnutí výlučne konštatovanie

Ústavného súdu týkajúce sa ukončenia činnosti spolku na Slovensku uvedené

v Náleze, avšak podľa názoru Sťažovateľky sa sami s touto otázkou vysporiadali

nedostatočným spôsobom.

V zmysle () platilo, že oprávneným

držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec

alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.“.

Sťažovateľka má za to, že Najvyšší súd SR a tobôž nie súdy nižšieho stupňa nevyvrátili

pochybnosti o tom, či právny predchodca vstúpil do držby sporných Nehnuteľností v roku

1951 dobromyseľne. V prípade pretrvávania pochybností má preto platiť opak, a teda, že

držba právneho predchodcu Sťažovateľky bola od počiatku dobromyseľná. Vylúčiť

dobromyseľnosť právneho predchodcu Sťažovateľky v roku 1951 iba s poukázaním na

konštatovanie Ústavného súdu, bez vykonania náležitého dokazovania, nesie zjavné znaky

arbitrárnosti rozhodnutia a účelového výkladu právnych predpisov. Hoci Najvyšší súd SR

v odôvodnení uviedol celé znenie , podľa

názoru Sťažovateľky sa účelovo opomenul vysporiadať s

Zb. , ktorý práve hovorí o tom, že v pochybnostiach týkajúcich sa

dobromyseľnosti držiteľa veci sa predpokladá, že jeho držba je oprávnená.

Sťažovateľka je tiež názoru, že Najvyšší súd SR sa účelovo nezaoberal ani námietkou

Generálneho prokurátora, ktorý mal za to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu

v otázke vydržania nie je právne správne, lebo odvolací súd pri posudzovaní právneho

režimu sporných Nehnuteľností vychádzal zo záveru, že ide o nehnuteľnosti v socialistickom

vlastníctve. Pokiaľ by však išlo o neplatný prevod týchto Nehnuteľností na SÚV - ČSM,

vlastníkom by bol naďalej spolok na Slovensku, z ktorého dôvodu by išlo

o vlastníctvo súkromné a nie socialistické; pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť,

podľa v tom čase platnej právnej úpravy, predmetom vydržania.

Odvolací súd o.i. poukázal tiež na to, že Československý štát, ako právny predchodca

Sťažovateľky, mal stratiť dobromyseľnosť držby najneskôr v roku 1990, a to na základe listu

z 12. apríla 1990 adresovaného vtedajšiemu ministrovi školstva SR a listu zo dňa

12. decembra 1990 adresovaného , ako podpredsedovi vlády

ČSFR, na základe ktorých sa osoby snažiace sa o obnovenie činnosti spolku na

Slovensku snažili o prinavrátenie pôvodného majetku spolku

V neposlednom rade si Sťažovateľka dovoľuje doplniť, že Najvyšší súd SR, ako ani

súdy nižšieho stupňa nemali vôbec záujem vysporiadať sa s otázkou Sťažovateľky, prečo sa

Navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva až po 15 rokoch od roku 1990.

V zmysle () platí, že „pre

začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí

premlčacej doby“.

Z primeraného použitia sa podáva, že vydržacia doba

prestáva oprávnenému držiteľovi plynúť až vtedy, ak oprávnená osoba uplatní svoje právo

kvalifikovaným spôsobom. Za taký sa považuje návrh na začatie občianskeho súdneho

konania. Samotné ústne alebo písomné oznámenie spochybňujúce oprávnenú držbu

nepostačuje. ...

Na plynutie (začiatok a trvanie) vydržacej doby sa primerane vzťahujú ustanovenia

o plynutí premlčacej doby. Neplynutie premlčacej doby je spojené s podaním žaloby na súd

alebo iný príslušný orgán veriteľom a súčasne jeho riadne pokračovanie v tomto konaní

( ). Práve otázka primeranosti použitia však nesie so sebou niektoré sporné otázky

týkajúce sa určenia osoby, ktorá sa má domáhať vlastníckeho práva, orgánu, na ktorom tak

má učiniť a následkov stým spojených. Ak spočívanie premlčania je spojené s konaním

veriteľa, teda nositeľa obligačného oprávnenia (pohľadávky), malo by rovnaký dopad pri

vydržacej dobe mať konanie vlastníka veci. Orgánom, voči ktorému by mal vlastník konať,

by však mal byť výlučne súd, pretože tomuto jedinému prináleží rozhodovanie vlastníckych

sporov. ...

Z vyššie uvedeného výkladu ustanovení možno vyvodiť, že

ani písomná komunikácia, ani rokovania s predstaviteľmi štátu v roku 1990 nemohli

spôsobiť nedobromyseľnosť právneho predchodcu Sťažovateľky a prerušenie plynutia

vydržacej doby, nakoľko takéto následky sú spájané jedine s kvalifikovaným úkonom,

ktorým je podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva na súde.

Navrhovateľ pritom vydržanie sporných nehnuteľností Sťažovateľkou po roku 1990

spôsobil sám, a to svojou nečinnosťou trvajúcou 15 rokov. Ak sa Navrhovateľovi

z akýchkoľvek dôvodov nepodarilo získať späť predmetné Nehnuteľnosti v roku 1990, mal

Navrhovateľ plné právo podať na súd určovaciu žalobu v rámci lehoty stanovenej v § 134

ods. 4, resp. .

Sťažovateľka, ako ani jej právni predchodcovia spätne do roku 1990. nemali

vzhľadom na riadny zápis ich vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v katastri

nehnuteľností dôvod pochybovať o jeho správnosti, resp. o tom či ich držba bola alebo

nebola oprávnená. Sťažovateľka si dovoľuje poukázať aj na skutočnosť, že Navrhovateľ bol

tak pasívny, že nevyužil ani možnosť domáhať sa vlastníckeho práva k predmetným

Nehnuteľnostiam prostredníctvom reštitučných zákonov.».

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu z 9. marca 2016, ktorým najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podané proti rozsudku okresného súdu z 8. októbra 2012 v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014. Právoplatnými súdnymi

rozhodnutiami, proti ktorým smerovalo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora,

bolo určené vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam voči sťažovateľke ako žalovanej.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

prvotne posudzoval prípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

v nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľka (v prospech ktorej a z podnetu ktorej bolo

mimoriadne dovolanie podané) sama nevyužila jej dostupné opravné prostriedky, konkrétne

v danej veci mimoriadne opravný prostriedok – dovolanie proti právoplatnému rozsudku

krajského súdu z 23. októbra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

z 8. októbra 2012. Uvedené posudzoval najvyšší súd v spojení s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu

v rozhodnutí č. k. PLz. -22 z 18. marca 2015 a stanoviskom občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a dospel k záveru o prípustnosti

mimoriadneho dovolania.

V nadväznosti na to najvyšší súd meritórne posúdil dovolacie dôvody vznesené

generálnym prokurátorom, a to v intenciách judikatúry ESĽP k mimoriadnemu prieskumu

právoplatných súdnych rozhodnutí, a dospel k záveru o nedôvodnosti mimoriadneho

dovolania, a preto ho napadnutým uznesením zamietol.

V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka sústreďuje na

namietanie vecnej nesprávnosti záverov najvyššieho súdu pri posúdení dôvodnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, a teda danosti uplatnených dovolacích

dôvodov.

Napriek takto koncipovanej sťažnostnej argumentácii sťažovateľky ústavný súd

sústredil svoju pozornosť na závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku v časti

odôvodnenia prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, kde najvyšší

súd uvádza:

«V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu

rozhodnutiu možno považovať za prípustné.

Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne

úvahy.

Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede

a je spojená s odchylnými právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa spravidla tento mimoriadny opravný prostriedok rešpektoval ako účinný

prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym spôsobom pomenoval

v ustanovení . Podmienky pre jeho uplatnenie

určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento

procesný inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť

jeho nález sp. zn. z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie

práva sťažovateľky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

o zamietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky.

Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné

miesto v civilnom konaní, keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový

poriadok (viď ustanovenie § 458 ods. 1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď

ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú. Z dôvodovej správy týchto nových

kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo štrasburskej judikatúry.

Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015

vo veciach DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol.

s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť

č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho

rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s.

v. Slovenská republika), ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným

zo základných aspektov právnych princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného

požaduje, aby sa právoplatné a definitívne rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento

princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie konania len preto, aby

dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť existencie

dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady je

odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov

vyššej inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala

realizovať s cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak,

aby udržiavala v maximálnej možnej miere spravodlivú rovnováhu medzi záujmami

jednotlivca a nutnosťou zabezpečovať účinnosť justičného systému. Medzi dôležité

okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí najmä účinok obnoveného

konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázka, či k obnoveniu konania

došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne orgány

zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami

vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho

právneho systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi;

a ďalšie okolnosti prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné

záruky čl. 6 ods. I a musí zaručovať celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní

pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch zdôrazňoval, že samotné konštatovanie,

že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a zaujaté“, alebo viedlo

k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti súdnych

pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných

chýb pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo

záujmov justície - indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich

konaniach...“.

Európsky súd pre ľudské práva teda uplatňovaním vymenovaných princípov vždy

v každej posudzovanej veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného

charakteru, ktoré by odôvodňovali odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich

rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr. bod 81 vyššie citovaného rozsudku

ESĽP).

Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného

rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom

nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak

využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave skutkových a právnych omylov

a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.

Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali

zásah do právnej istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom

individuálneho posúdenia každého prípadu.

Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. PLz. -22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu

jednotnosti súdneho rozhodnutia, zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na

povinnosť účastníka konania využiť všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky pred

samotným podaním podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie

mimoriadneho dovolania.

Dovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté

v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet

účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám

neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky

viazaný. Napriek tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho

pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv.

„precedens de facto“.

Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna

Ústavného súdu a spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

však predstavujú ich intertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho

súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho

stanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie názoru Ústavného

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych dovolaní bez akýchkoľvek

obmedzujúcich podmienok.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn.

konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej

patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už

z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana

súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na

vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou

kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do

nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou

pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským

právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal,

resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže

byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo

niektorého jeho ustanovenia ().

Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do

budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor

je aplikovateľný na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1

). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú

situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora

podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska Ústavného

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo

iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita

právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku

a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale

tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj

súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval

ustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu dané

špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane

legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného

prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie

na podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne

zaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny

prokurátor Slovenskej republiky už podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv

v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru.

Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného

z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade

reálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“,

mohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov.

Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky a spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by

podľa dovolacieho súdu znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania,

ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc

sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora podanie

mimoriadneho dovolania.

Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých

štrasburskou judikatúrou skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu,

také pochybenie, ktoré možno označiť za elementárne porušenie základných práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky považuje zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie

jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp.

s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných

princípov...»

Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v dotknutej

časti (k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania) uzatvára, že vzhľadom na toho času

stabilizovanú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu aj ústavného súdu, ako aj vývoj

a východiská tejto rozhodovacej činnosti nie je namieste hodnotiť úvahy najvyššieho súdu,

na základe ktorých dospel k neprípustnosti mimoriadneho dovolania, v okolnostiach danej

veci za akceptovateľné z ústavnoprávneho hľadiska.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí č. k. -14 uviedol:

„Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (m. m. , , ). ...

Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom

právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom

procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.

Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho

prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na

záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. ...

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod

52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu

odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie

právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod

29).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou

predmetných ustanovení a ich ústavne konformným

výkladom ( a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,

že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona

s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré

zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho

dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie.»

Vzhľadom na uvedené ak najvyšší súd pri vecnom prieskume dôvodnosti

mimoriadneho dovolania dospel k záveru o jeho nedôvodnosti a mimoriadne dovolanie

zamietol, takéto rozhodnutie najvyššieho súdu už z podstaty veci nemohlo zakladať

možnosť porušenia označených práv sťažovateľky (v prospech ktorej bolo mimoriadne

dovolanie podané) a takéto porušenie by bolo v danej veci vylúčené aj v prípade

odmietnutia mimoriadneho dovolania z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd napriek uvedenému posúdil aj meritórne závery najvyššieho súdu

v nadväznosti na dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora a v spojitosti

so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky a dospel k záveru, že argumentácia

sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu

v merite veci v nadväznosti na dovolacie dôvody generálneho prokurátora, a nezistil, že by

posudzovaný rozsudok v merite veci bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či

urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016