Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 598/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Kaščákom, Horná 35, Banská Bystrica,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -248 z 31. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -248 z 31. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom na ochranu

osobnosti podaným Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 23. septembra 2011

sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti (ďalej

len „odporca“), ospravedlnenia za výroky prednesené 17. januára 2008 na zasadnutí členov

v znení: «Ospravedlňujem sa Vám za výroky „Čo si ako posratý dizajnér dokázal? Posratú

váľačku?“ „Áno, vyhrážam sa Ti, znova sa Ti vyhrážam!“ „Ešte si to vybavíme a ak chceš,

tak aj hneď!“», ktorými ho mal uraziť a poškodiť jeho osobu, resp. ním vykonanú prácu

pred ostatnými členmi katedry. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k.

-212 z 1. júla 2014 návrh sťažovateľa zamietol, keď po vykonaní

dokazovania viacerými listinnými dokumentmi a výsluchmi svedkov dospel k záveru,

že „navrhovateľ v celom priebehu konania nepreukázal, že utrpel ujmu, na ktorú sa

odvoláva... Výroky, ktoré odzneli nie sú spôsobilé poškodiť osobnosť navrhovateľa, jeho

dobré meno a povesť... Navrhovateľ doteraz neuviedol žiadne nové skutočnosti ohľadne

vzniknutej ujmy“. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol,

že so závermi okresného súdu sa nestotožňuje, ním vydaný rozsudok považuje

za nesprávny, resp. vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože „napriek

preukázaniu prednesených výrokov, ktoré boli v posudzovanej situácii absolútne

neprimerané, on podľa záverov súdu dôkaznú povinnosť neuniesol“. Krajský súd

napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase

účinného (ďalej len „OSP“) potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že s rozsudkom krajského súdu nesúhlasí, pričom

poukazuje na to, že „podal návrh na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11

. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov

osobnej povahy. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol

spôsobený zavinene alebo nezavinené, vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie

následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie

chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Podstatou návrhu navrhovateľa bolo tvrdenie

a preukázanie, že výroky uvedené v návrhu z úst odporcu odzneli a boli spôsobilé zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa s povinnosťou odporcu sa za prednesené výroky

ospravedlniť... Za podstatné v konaní je potrebné skúmať, či tvrdené výroky na osobu

navrhovateľa odzneli a či urážlivé výroky boli spôsobilé zasiahnuť do osobnosti, občianskej

cti, jeho súkromia alebo pracovnej oblasti. V konečnom dôsledku nie je vzhľadom na petit

návrhu podstatné, či výroky a správanie odporcu spôsobili navrhovateľovi ujmu, tak ako to

uvádzal odvolací súd. Podstatné je, že urážlivé výroky, vzhľadom na ich nepravdivosť,

neobjektívnosť, okolnosti, okruh osôb pred ktorými boli prednesené a prostredie v ktorom

boli prednesené, ako aj sledovaný cieľ, boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv

navrhovateľa.“. Sťažovateľ uvádza aj to, že si je vedomý, že „do obsahu základného práva

na súdnu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku slovenskej republiky. K reálnemu poskytnutiu právnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.

V posudzovanej veci to podľa právneho názoru sťažovateľa tomu tak nebolo.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -248 z 31. marca 2016 bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

10. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -248 z 31. marca 2016,

ktorým v konaní o ochranu osobnosti potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-212 z 1. júla 2014 o zamietnutí jeho návrhu.

11. Vzhľadom na to, že sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca

sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu

k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.

12. Na doplnenie ústavný súd len pripomína, že všeobecný súd musí vykladať

a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno

toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

13. V súvislosti námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

14. Všeobecný súd však nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez

ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd

je povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

15. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje,

že článok 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia,

túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď

na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,

§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,

74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

16. Citované východiská boli relevantné aj v danom prípade.

17. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za „nesprávny“, pričom vyjadruje presvedčenie, že vzhľadom na jednoznačné

preukázanie, že urážlivé výroky zo strany odporcu na adresu sťažovateľa odzneli, nebol

zo strany všeobecných súdov žiaden dôvod ďalej skúmať, či tieto výroky sťažovateľovi

spôsobili aj ujmu, pretože je len „na posúdení samotného navrhovateľa, kedy a v akom

rozsahu si uplatní nárok na ochranu osobnosti“.

18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že „... už

vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci (uznesenie č. k. -142

zo dňa 27. 03. 2013, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu č. k.

-90 zo dňa 22. 02. 2012, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa) poukázal

na to, že zákonná úprava ochrany osobnostných práv poskytuje ochranu len takému zásahu,

ktorý je neoprávnený, pričom za neoprávnený sa považuje taký zásah, ktorý je spôsobilý

privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti, resp.

v určitom kolektíve. Zároveň vo vzťahu k prejednávanej veci uložil okresnému súdu

povinnosť (po náležitom vyhodnotení dôkazov) jasne a jednoznačne ustáliť, či zo strany

odporcu skutočne odzneli navrhovateľom tvrdené vyjadrenia (pričom dôkazné bremeno je

na strane navrhovateľa), a ak sa preukáže, že navrhovateľom tvrdené vyjadrenia odporcu

voči jeho osobe skutočne odzneli (čo môže zakladať spôsobilosť zásahu do osobnostných

práv navrhovateľa), treba skúmať i ďalší aspekt a to, či tieto výroky privodili

navrhovateľovi konkrétnu a presne špecifikovanú ujmu z hľadiska jeho postavenia

v spoločnosti, resp. aspoň v určitej časti spoločnosti alebo v kolektíve (pričom i v tomto

prípade je dôkazné bremeno na strane navrhovateľa).

Po oboznámení sa obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací

súd konštatuje, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní dostatočne dôsledne riadil vyššie

uvedeným názorom odvolacieho súdu. Previedol (resp. doplnil) dokazovanie, z ktorého

možno vyvodiť, že zo strany odporcu síce došlo k inkriminovaným výrokom voči

navrhovateľovi, ktoré mohli byť spôsobilé vytvoriť zásah do osobnostných práv

navrhovateľa, avšak navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu tieto výroku skutočne

objektívne spôsobili konkrétnu ujmu na jeho osobnostných právach. Inak povedané,

nepreukázal a dokonca ani neuviedol, akú objektívne preukázateľnú konkrétnu a presne

špecifikovanú ujmu na jeho osobnostných právach mu tieto výroky odporcu spôsobili. Pre

úspech v konaní v prípade takejto žaloby totiž nestačí zistenie, že výroky boli spôsobilé

zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby, ale musí byť preukázané, že i skutočne

(objektívne) konkrétnym spôsobom do týchto práv zasiahli. Za situácie, keď navrhovateľ

inkriminované výroky odporcu síce mohol subjektívne pociťovať ako ujmu na osobnosti,

avšak žiadnu objektívne preukázateľnú ujmu na svojich osobnostných právach vniknutú

v priamej príčinnej súvislosti s predmetnými výrokmi odporcu nepreukázal (a dokonca ani

netvrdil), nebolo možné rozhodnúť inak, ako jeho žalobu zamietnuť.“.

19. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že sťažovateľom uplatnená, veľmi strohá argumentácia, nie je v žiadnom prípade

spôsobilá spochybniť záver krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu. Krajský

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu presvedčivo

a zrozumiteľne odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ

pred ním domáhal.

20. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

21. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016