Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 598/2016
PDF · 188.78 KB
No categories available
III. ÚS 598/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Kaščákom, Horná 35, Banská Bystrica,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 17 Co 1000/2014-248 z 31. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 17 Co 1000/2014-248 z 31. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom na ochranu
osobnosti podaným Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 23. septembra 2011
sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti (ďalej
len „odporca“), ospravedlnenia za výroky prednesené 17. januára 2008 na zasadnutí členov
v znení: «Ospravedlňujem sa Vám za výroky „Čo si ako posratý dizajnér dokázal? Posratú
váľačku?“ „Áno, vyhrážam sa Ti, znova sa Ti vyhrážam!“ „Ešte si to vybavíme a ak chceš,
tak aj hneď!“», ktorými ho mal uraziť a poškodiť jeho osobu, resp. ním vykonanú prácu
pred ostatnými členmi katedry. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k.
12 C/172/2011-212 z 1. júla 2014 návrh sťažovateľa zamietol, keď po vykonaní
dokazovania viacerými listinnými dokumentmi a výsluchmi svedkov dospel k záveru,
že „navrhovateľ v celom priebehu konania nepreukázal, že utrpel ujmu, na ktorú sa
odvoláva... Výroky, ktoré odzneli nie sú spôsobilé poškodiť osobnosť navrhovateľa, jeho
dobré meno a povesť... Navrhovateľ doteraz neuviedol žiadne nové skutočnosti ohľadne
vzniknutej ujmy“. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol,
že so závermi okresného súdu sa nestotožňuje, ním vydaný rozsudok považuje
za nesprávny, resp. vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože „napriek
preukázaniu prednesených výrokov, ktoré boli v posudzovanej situácii absolútne
neprimerané, on podľa záverov súdu dôkaznú povinnosť neuniesol“. Krajský súd
napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase
účinného § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že s rozsudkom krajského súdu nesúhlasí, pričom
poukazuje na to, že „podal návrh na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11
Občianskeho zákonníka. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol
spôsobený zavinene alebo nezavinené, vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie
následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie
chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Podstatou návrhu navrhovateľa bolo tvrdenie
a preukázanie, že výroky uvedené v návrhu z úst odporcu odzneli a boli spôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv navrhovateľa s povinnosťou odporcu sa za prednesené výroky
ospravedlniť... Za podstatné v konaní je potrebné skúmať, či tvrdené výroky na osobu
navrhovateľa odzneli a či urážlivé výroky boli spôsobilé zasiahnuť do osobnosti, občianskej
cti, jeho súkromia alebo pracovnej oblasti. V konečnom dôsledku nie je vzhľadom na petit
návrhu podstatné, či výroky a správanie odporcu spôsobili navrhovateľovi ujmu, tak ako to
uvádzal odvolací súd. Podstatné je, že urážlivé výroky, vzhľadom na ich nepravdivosť,
neobjektívnosť, okolnosti, okruh osôb pred ktorými boli prednesené a prostredie v ktorom
boli prednesené, ako aj sledovaný cieľ, boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv
navrhovateľa.“. Sťažovateľ uvádza aj to, že si je vedomý, že „do obsahu základného práva
na súdnu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku slovenskej republiky. K reálnemu poskytnutiu právnej ochrany dôjde len vtedy, ak
sa na zistený stav použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.
V posudzovanej veci to podľa právneho názoru sťažovateľa tomu tak nebolo.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 1000/2014-248 z 31. marca 2016 bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 1000/2014-248 z 31. marca 2016,
ktorým v konaní o ochranu osobnosti potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
12 C/172/2011-212 z 1. júla 2014 o zamietnutí jeho návrhu.
11. Vzhľadom na to, že sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca
sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
12. Na doplnenie ústavný súd len pripomína, že všeobecný súd musí vykladať
a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno
toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych
predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,
III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)
v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
13. V súvislosti námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
14. Všeobecný súd však nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez
ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd
je povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
15. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje,
že článok 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia,
túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď
na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,
§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú
podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka
konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne
neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,
74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
16. Citované východiská boli relevantné aj v danom prípade.
17. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského
súdu za „nesprávny“, pričom vyjadruje presvedčenie, že vzhľadom na jednoznačné
preukázanie, že urážlivé výroky zo strany odporcu na adresu sťažovateľa odzneli, nebol
zo strany všeobecných súdov žiaden dôvod ďalej skúmať, či tieto výroky sťažovateľovi
spôsobili aj ujmu, pretože je len „na posúdení samotného navrhovateľa, kedy a v akom
rozsahu si uplatní nárok na ochranu osobnosti“.
18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že „... už
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci (uznesenie č. k. 17 Co 143/2012-142
zo dňa 27. 03. 2013, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu č. k.
12 C/172/2011-90 zo dňa 22. 02. 2012, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa) poukázal
na to, že zákonná úprava ochrany osobnostných práv poskytuje ochranu len takému zásahu,
ktorý je neoprávnený, pričom za neoprávnený sa považuje taký zásah, ktorý je spôsobilý
privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti, resp.
v určitom kolektíve. Zároveň vo vzťahu k prejednávanej veci uložil okresnému súdu
povinnosť (po náležitom vyhodnotení dôkazov) jasne a jednoznačne ustáliť, či zo strany
odporcu skutočne odzneli navrhovateľom tvrdené vyjadrenia (pričom dôkazné bremeno je
na strane navrhovateľa), a ak sa preukáže, že navrhovateľom tvrdené vyjadrenia odporcu
voči jeho osobe skutočne odzneli (čo môže zakladať spôsobilosť zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa), treba skúmať i ďalší aspekt a to, či tieto výroky privodili
navrhovateľovi konkrétnu a presne špecifikovanú ujmu z hľadiska jeho postavenia
v spoločnosti, resp. aspoň v určitej časti spoločnosti alebo v kolektíve (pričom i v tomto
prípade je dôkazné bremeno na strane navrhovateľa).
Po oboznámení sa obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací
súd konštatuje, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní dostatočne dôsledne riadil vyššie
uvedeným názorom odvolacieho súdu. Previedol (resp. doplnil) dokazovanie, z ktorého
možno vyvodiť, že zo strany odporcu síce došlo k inkriminovaným výrokom voči
navrhovateľovi, ktoré mohli byť spôsobilé vytvoriť zásah do osobnostných práv
navrhovateľa, avšak navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu tieto výroku skutočne
objektívne spôsobili konkrétnu ujmu na jeho osobnostných právach. Inak povedané,
nepreukázal a dokonca ani neuviedol, akú objektívne preukázateľnú konkrétnu a presne
špecifikovanú ujmu na jeho osobnostných právach mu tieto výroky odporcu spôsobili. Pre
úspech v konaní v prípade takejto žaloby totiž nestačí zistenie, že výroky boli spôsobilé
zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby, ale musí byť preukázané, že i skutočne
(objektívne) konkrétnym spôsobom do týchto práv zasiahli. Za situácie, keď navrhovateľ
inkriminované výroky odporcu síce mohol subjektívne pociťovať ako ujmu na osobnosti,
avšak žiadnu objektívne preukázateľnú ujmu na svojich osobnostných právach vniknutú
v priamej príčinnej súvislosti s predmetnými výrokmi odporcu nepreukázal (a dokonca ani
netvrdil), nebolo možné rozhodnúť inak, ako jeho žalobu zamietnuť.“.
19. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že sťažovateľom uplatnená, veľmi strohá argumentácia, nie je v žiadnom prípade
spôsobilá spochybniť záver krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu. Krajský
súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim
spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval
relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu presvedčivo
a zrozumiteľne odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ
pred ním domáhal.
20. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
21. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016