Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 552/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností: PP Rent Cars, s. r. o.,

Brusnicová 12316/20, Bratislava, BL Consulting, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,

a DELTA trade ZH s. r. o., Záhradnícka 46, Bratislava, zastúpených Advokátskou

kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Jozef Nádaský, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. marca 2016 a uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodných spoločností PP Rent Cars, s. r. o., BL Consulting, s. r. o.,

a DELTA trade ZH s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2016

doručená sťažnosť obchodných spoločností PP Rent Cars, s. r. o.(ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), BL Consulting, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a DELTA

trade ZH s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, ďalej spolu aj “sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. marca 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2013 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vystupujú ako žalovaní v spore

o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby konanej 12. mája 2009, ktorý je predmetom

konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) vedeného pod sp. zn.

. Určenie neplatnosti dražby sa týka iba časti z vydražených nehnuteľností,

a to novovytvorenej parcely  zastavaná plocha a nádvorie, o výmere

2

m, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu v 12/16 z celku, vytvorenej

geometrickým plánom č. , vyhotoveným 4. apríla 2008

2

z parcely – zastavaná plocha a nádvorie o výmere m, zapísanej

v katastri nehnuteľností Okresného úradu Prešov, katastrálny odbor, katastrálne územie

Haniska, na LV č. . V predmetnom spore žalobcovia odôvodnili svoj návrh tým, že pred

okresným súdom pod sp. zn. prebieha konanie o určenie vlastníckeho práva

k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území , evidovaným

na Okresnom úrade Prešov, katastrálnom odbore, na LV č. , a to parcely

a parcely . Po vykonaní registrácie obnovenej evidencie pozemku

v roku 2001 nebolo žalobcom zapísané vlastníctvo k parcele a k časti parcely

z dôvodu, že na týchto parcelách boli postavené bývalé hydinárske závody,

ktorým svedčí vlastníctvo v registri súboru „C“. Uvedené pozemky mali nadobudnúť právni

predchodcovia žalobcov na základe prídelovej listiny z r. 1948. Žalovaná vo 4. rade,

spoločnosť , nadobudla vlastníctvo k niektorým pozemkom

od spoločnosti , pričom žalobcovia požiadali Okresný úrad Prešov o zápis

poznámky, že bola spochybnená hodnovernosť údajov týkajúca sa pozemkov zapísaných

v katastri nehnuteľností.

3. Žalovaná vo 4. rade uzavrela so sťažovateľom v 1. rade ako záložným veriteľom

zmluvu o zriadení záložného práva, okrem iného aj k parcele , a následne

sťažovateľ v 1. rade ako záložný veriteľ navrhol vykonať dobrovoľnú dražbu.

Dražobníkom bol sťažovateľ v 2. rade a dražba sa konala v jeho sídle 12. mája 2009.

Spornú parcelu vydražil sťažovateľ v 3. rade. Žalobcovia žalobou o určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby spochybnili nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľom

v 3. rade k parcele .

4. Sťažovatelia považujú žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

za nedôvodnú, keďže žalobcovia nepreukázali porušenie ustanovenia zákona

č. o dobrovoľných dražbách (ďalej len „“),

pričom žalovaná vo 4. rade bola vlastníčkou predmetu dražby. Okresný súd prerušil konanie

vedené pod sp. zn. až do právoplatnosti konania, ktoré sa vedie na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. , z dôvodu, že výsledok tohto konania má zásadný

význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Krajský súd uvedené rozhodnutie zrušil

uznesením zo 16. februára 2010 z dôvodu, že udelením príklepu na dobrovoľnej dražbe

prešlo vlastnícke právo na sťažovateľa v 3. rade ako vydražiteľa.

5. Okresný súd následne rozsudkom zo 16. februára 2010 zamietol žalobu z dôvodu,

že v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby možno skúmať len porušenie ustanovení

, ale nie je možné v tomto konaní skúmať, či žalobcom

patrí vlastnícke právo k pozemku, ktorého vlastníkom mal byť sťažovateľ v 3. rade ako

vydražiteľ na dobrovoľnej dražbe.

6. Na základe odvolania žalobcov krajský súd svojím uznesením zrušil napadnutý

rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom dôvodom na jeho

zrušenie boli nesprávne právne a skutkové závery súdu prvého stupňa vzhľadom

aj na aktuálnu judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu. Najvyšší súd sa na základe

sťažovateľmi podaného dovolania stotožnil s právnym názorom krajského súdu a dovolanie

odmietol.

7. Podľa sťažovateľov ak krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutím súdu prvého

stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal v odôvodnení presne uviesť, v čom táto

chyba spočívala. Samotné zrušenie rozhodnutia okresného súdu bez náležitého odôvodnenia

je odňatím práva konať pred súdom vo vzťahu k sťažovateľom. Za takýto postup považujú

sťažovatelia zo strany krajského súdu aj porušenie

v znení účinnom v čase rozhodnutia krajského súdu, podľa

ktorého krajský súd mal povinnosť vyzvať sťažovateľov, aby sa vyjadrili k použitiu

ustanovení a k právnym záverom z nich vyplývajúcich.

Najvyšší súd však nepovažoval sťažovateľmi vytýkaný nedostatok za odňatie možnosti

konať pred súdom, preto ich dovolanie odmietol, čo považujú za prekvapivé rozhodnutie.

Napokon sťažovatelia uviedli, že sa prikláňajú k právnemu názoru, podľa ktorého

nadobudnutie vlastníckeho práva príklepom udeleným na dobrovoľnej dražbe je

originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, preto ak dražba prebehla v súlade

so zákonom, nemôže byť na ujmu sťažovateľom, že žalobcovia nevyužili právne

prostriedky na ochranu svojho vlastníctva. Obe napadnuté rozhodnutia (krajského súdu

a najvyššieho súdu) považujú sťažovatelia za arbitrárne, čím boli porušené ich práva.

8. Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu a uznesením

krajského súdu, napadnuté uznesenia dotknutých súdov zruší, veci vráti na ďalšie konanie

krajskému súdu, zároveň im prizná náhradu trov konania, na ktorú zaviaže najvyšší súd

a krajský súd spoločne a nerozdielne.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom... Ústavný súd už opakovane v rámci svojej judikatúry vyslovil,

že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý

proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu

13. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov a dohovoru

uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený

v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovatelia majú právo domáhať

sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak im túto ochranu

nemôže poskytnúť iný súd.

14. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad určených ().

16. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu boli sťažovatelia oprávnení podať

dovolanie (čo aj urobili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

17. V danom prípade bolo uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2013 zrušené rozhodnutie okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie. Konanie pred okresným súdom neskočilo. Rozhodnutie krajského súdu

nepredstavuje konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatne skončené

konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Je zrejmé, že v ďalšom štádiu konania

budú mať sťažovatelia možnosť uplatniť ochranu označených práv priamo v napadnutom

konaní, keďže označený okresný súd po podaní sťažnosti ústavnému súdu mal, resp. bude

mať o veci právomoc opätovne rozhodovať.

18. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom

na namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Krajský súd v tomto prípade neodmietol sťažovateľom poskytnutie súdnej

ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovatelia mali a aj budú mať možnosť

v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom a následne aj pred krajským súdom uplatniť

ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky

predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto

práv, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie

nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude postupovať

v súlade s názorom odvolacieho súdu.

19. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými

procesnými úkonmi (, ).

20. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

21. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

22. Sťažovatelia sa prostredníctvom podanej ústavnej sťažnosti domáhajú vyslovenia

porušenia a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2016 z dôvodu, že uvedený súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevenoval dostatočne dôvodom, ktoré sťažovatelia na svoju obranu uviedli,

čím jeho rozhodnutie považujú za nedostatočne odôvodnené. Takýmto postupom

najvyššieho súdu mala byť sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom.

23. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery, sú alebo nie

sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov,

ak samotným rozhodovaním alebo v konaniach, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ). Ústavný súd, pokiaľ ide o veci patriace

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou a nie je ani súčasťou sústavy všeobecných súdov, ktorú završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

24. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich

a dohovorom garantovaných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a sťažovateľmi označenými právami

podľa a dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

25. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný

súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných

súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľov sú zlučiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie, náležitým

spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia. V odôvodnení najvyšší súd

(v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľov) uviedol:

„Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy

na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už

právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159

ods. 1 ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu

dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý

súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade

s a ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu

podľa . Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z

, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4

, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného

vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu

oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva

(porovnaj a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci dovolací súd nemohol brať na zreteľ len žalovanými

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať

prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľmi namietaný nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia nevykazoval znaky odňatia možnosti žalovaných konať pred

súdom ( ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav,

ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých

vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie uvedených zákonných

ustanovení. Taktiež odvolací súd vysvetlil, prečo sa nestotožnil s odôvodnením rozsudku

prvostupňového súdu a výslovne uviedol, že koriguje svoj právny názor vyslovený v

uznesení č. k. -148 zo dňa 16. februára 2010. Rozhodnutie súdu prvého stupňa

pokladal za predčasné, pričom jasne poukázal na skutočnosti, ktoré dosiaľ v konaní zistené

neboli a preto uložil súdu prvého stupňa tieto otázky v ďalšom zodpovedať. Dovolací súd

preto konštatuje, že pri takomto rozhodnutí odvolacieho súdu nemôže ísť o odňatie možnosti

konať pred súdom, ale práve naopak o umožnenie ďalšieho konania, nakoľko tvrdený

skutkový stav nebol náležíte zistený, a preto nemohol byť následne ani riadne právne

posúdený. Rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Odvolací súd správne reflektoval na vyvíjajúci sa právny

názor ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva na dobrovoľnej dražbe od nevlastníka.“

27. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom všeobecných súdov nestotožňujú, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých

rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

28. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

zaoberal námietkami sťažovateľov v rozsahu, v ktorom sťažovatelia dostali odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. Najvyšší súd svoj právny názor odôvodnil

spôsobom, ktorý predstavuje dostatočný podklad pre predmetný (zrušujúci) výrok

namietaného uznesenia. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

) a také rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

29. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by uznesenie najvyššieho súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle

a v rozpore s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov, ku ktorým všeobecné súdy dospeli. Ústavný

súd na záver konštatuje, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov podľa a podľa dohovoru.

Pokiaľ sťažovatelia namietajú, že sa nemohli vyjadriť k inému právnemu posúdeniu

v dôsledku prekvapivého rozhodnutia najvyššieho súdu, toto tvrdenie nemá žiadny reálny

základ, keďže k použitým ustanoveniam sa mohli

vyjadriť, ako to vyplýva z uvedeného, kedykoľvek počas prerokúvania veci pred súdom

prvého stupňa, a keďže konanie nie je skončené, budú mať možnosť sa k týmto

ustanoveniam vyjadriť.

30. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj v časti, v ktorej namietali porušenie už

uvedených práv ( ).

31. Pokiaľ ide o rozhodovanie týkajúce sa ostatných procesných návrhov

sťažovateľov, ústavný súd sa nimi z dôvodu odmietnutia sťažnosti bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2016