Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 42/2015
PDF · 1.05 MB
No categories available
PL. ÚS 42/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 42/2015-105
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty
Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka (sudca spravodajca), Ľudmily
Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika na verejnom zasadnutí 12. októbra 2016 vo veci
návrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom
JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40, Trnava, na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov o súlade ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade ustanovenia § 12 ods. 10 v spojení
s § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení
neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
1. Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá
a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach
používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, n i e s ú
v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. júna 2015
doručený návrh skupiny 48 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov národnej rady“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade § 10 ods. 5
v spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o tepelnej energetike“) s čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový protokol“) a § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9
a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy.
2. Na výzvu ústavného súdu z 9. júla 2015 právny zástupca navrhovateľov listom
z 25. septembra 2015 a k nemu priloženou prílohou odobrenou podpismi 48 poslancov
národnej rady odstránil nedostatky pôvodného návrhu o rozsahu referenčných noriem, ktoré
majú byť dotknuté napadnutými zákonnými ustanoveniami. V priloženom zozname
poslancov národnej rady pod por. č. 20 a č. 25 bola duplicitne podpísaná poslankyňa
národnej rady Lucia Žitňanská, takže celkový počet skupiny poslancov sa ustálil na počte 47
(pozri záhlavie, pozn.).
3. K namietanému nesúladu ustanovení § 10 ods. 5 v spojení s ustanoveniami § 10
ods. 9, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu navrhovatelia najskôr odcitovali napadnuté zákonné
ustanovenia zákona o tepelnej energetike, referenčné ustanovenia ústavy a dodatkového
protokolu, poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 23/06 a v podstatnom
uviedli:
«Z doslovného výkladu napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike je
zrejmé, že sa týkajú zriadenia vecného bremena. V tomto ohľade pre ne platia Ústavou
stanovené požiadavky pre kvalitu zásahu do vlastníckeho práva zo strany zákonodarcu
vymedzené v Čl. 20 ods. 4 Ústavy. Tieto však zákonodarca dôsledne nezohľadnil...
Čl. 20 ods. 4 Ústavy stanovuje štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť
zachované v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva:
- podmienka nevyhnutnosti,
- podmienka existencia verejného záujmu,
- podmienka legality,
- podmienka poskytnutia primeranej náhrady...
Napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike nevyhovujú poslednej
z uvedených podmienok...
Ústavný súd... totiž konštantné judikuje, že posledná zmienená podmienka -
primeraná náhrada - by mala byť „spravodlivá v mieste a čase vykonania zásahu do jeho
vlastníctva“. Pritom dodáva, že táto náhrada by mala byť „vyvážením ujmy, ktorá nastáva
v dôsledku uplatnenia zákona.“ (oboje cit.: Nález, sp. zn. PL. ÚS 17/00-63)...
Doktrína v tejto súvislosti ďalej dopĺňa, že „na rozdiel od „primeranej náhrady“,
ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno
uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného
obmedzenia.“ [DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie,
str. 246]...
S ohľadom na... uvedené teda podstata nesúladu napadnutých ustanovení zákona
o tepelnej energetike sústavou spočíva vo voľbe inštitútu jednorazovej náhrady
zákonodarcom. Ten sa vo svetle Ústavy javí ako legislatívne opatrenie prijaté v rozpore
so záujmom na zachovaní proporcionality legislatívneho zásahu dopravného postavenia
dotknutých vlastníkov.»
Navrhovatelia poukázali aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 22/06
a v ňom citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
k čl. 1 dodatkového protokolu a ďalej uviedli:
„Nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle napadnutých ustanovení zákona
o tepelnej energetike sa... vyznačuje neurčitou dobou trvania (trvať môže jeden deň, ale aj
100 rokov, pričom obmedzuje vlastníka a aj jeho právneho nástupcu eventuálne všetkých
ďalších právnych nástupcov). A v tejto súvislosti nie je zákonodarcom zvolená forma
náhrady v súlade s ústavnou požiadavkou primeranosti práve preto, že trvalý zásah
do obsahu vlastníckeho práva je spôsobilá kompenzovať iba a len jednorázovo...
Je potrebné zdôrazniť, že výstavba verejného rozvodu tepla a ďalších zariadení s ním
súvisiacich (napr. zariadení určených na ochranu verejného rozvodu či na zabránenie jeho
porúch alebo havárií) je vnímaná ako permanentná stavba, pri ktorej tiež existuje
odôvodnený predpoklad jej dlhodobej existencie...
Pritom poskytnutie jednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré
možno považovať za dlhodobé, až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu
daná nielen samotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým
ekonomickými. Výška poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná.
Je ovplyvňovaná prinajmenšom infláciou...
Napadnutá zákonná úprava teda nevytvára rovnováhu medzi subjektmi, ktoré sú
napadnutými ustanoveniami dotknuté v rôznych časových obdobiach. Na druhej strane by
práve mechanizmus periodicky sa opakujúcej náhrady bol spôsobilý modifikovať výšku
náhrady v čase a tak vytvoriť rovnováhu medzi rôznymi vlastníkmi pri rovnakom zásahu
do ich vlastníckeho práva...
Práve tento časový aspekt obmedzenia vlastníckeho práva v spojitosti s meniacimi sa
ekonomickými faktormi podmieňujúcimi výšku jednorázovej náhrady zákonodarca pri
prijímaní napadnutej zákonnej úpravy ústavne relevantne nezohľadnil a zaťažil ju tak
ústavne neospravedlniteľnou vadou...
Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že jednorazová náhrada v zmysle
napadnutých zákonných ustanovení nevyhovuje ústavnej požiadavke primeranosti, čo
zakladá podľa názoru navrhovateľov nepochybný nesúlad napadnutej úrovne zákonnej
regulácie s Ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru.“
4. K namietanému nesúladu ustanovení § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12
ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy navrhovatelia
uviedli:
«Podľa § 20 ods. 1 zákona o tepelnej energetike môže odberateľ skončiť odber tepla
na základe zákona alebo dohodou. Motivácie odberateľa na skončenie odberu tepla môžu
byť rôzne. Aktuálnou pohnútkou je snaha o vybudovanie vlastnej domovej kotolne.
Skončenie odberu tepla od doterajšieho dodávateľa je tak možné považovať za nutnú
podmienku pre výstavbu efektívne využiteľnej domovej kotolne...
Ak chce odberateľ nadobudnúť vlastnícke právo (vybudovať si vlastnú domovú
kotolňu) zákon o tepelnej energetike obmedzuje výkon vlastníckeho práva (resp.
nadobudnutie vlastníctva) nasledujúcimi kumulatívnymi podmienkami:
a) dohodou s doterajším dodávateľom - a to iba za podmienky, ak odberateľ uhradí
doterajšiemu dodávateľovi ekonomicky oprávnené náklady (tzv. odpojovací poplatok) podľa
§ 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Pritom podľa § 20 ods. 4 zákona o tepelnej
energetike podrobnosti o ekonomicky oprávnených nákladoch, t. j. ich rozsah a spôsob ich
výpočtu neustanovuje zákon, ale všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví,
b) ukončením odberu tepla zo strany odberateľa - za podmienky, ak zabezpečí
dodávku tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie v podiele o 20 % vyššom ako má
doterajší dodávateľ tepla, a to v rámci procesu dohody s doterajším dodávateľom, podľa
§ 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike,
c) získaním kladného záväzného stanoviska obce vydaného podľa § 12 ods. 8
v spojení s § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike o súlade výstavby domovej kotolne
s koncepciou rozvoja obce v oblasti tepelnej energetiky,
d) získaním stavebného povolenia na výstavbu domovej kotolne podľa § 12 ods. 10
zákona o tepelnej energetike. Špecifikom tohto povolenia je fakt, že doterajšiemu
dodávateľovi garantuje osobitné zvýhodnené postavenie dotknutého orgánu v stavebnom
konaní, ktorého stanovisko je záväzné (okrem toho môže mať zároveň aj postavenie
účastníka stavebného konania)...
V zmysle Čl. 20 ods. 1 Ústavy platí, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Toto právo má aj
odberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah s doterajším dodávateľom tepla
a postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva
jeho vlastníctvom...
Právo vlastniť majetok (v tomto prípade domovú kotolňu) je však v dôsledku
napadnutej zákonnej úpravy odberateľovi výrazne limitované. Vlastnícke právo, implicitne
zahrňujúce aj ekonomickú dimenziu vlastnenej veci, je možné efektívne využívať len v
takých prípadoch, keď je subjektu práva umožnená plnohodnotná dispozícia s predmetom
vlastníckeho práva veci v súlade jeho účelom. Samotné vlastnícke právo k domovej kotolni
je možné v plnej miere využívať len za predpokladu, že je umožnené odpojenie od súčasného
dodávateľa tepla. Bez tejto skutočnosti nie je možné kotolňu efektívne a ekonomicky
využívať, čo je situácia, ktorá v dôsledku existujúcej zákonnej úpravy, reálne nastáva.
Tento, podľa názoru navrhovateľov, protiústavný stav je spôsobený § 12 ods. 10 zákona
o tepelnej energetike, ktorý stanovuje, že pri výstavbe sústavy tepelných zariadení
(napr. domovej kotolne) na vymedzenom území je dodávateľ v konaní podľa zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)... dotknutým
orgánom, ktorého stanovisko je záväzné (pozn. do prijatia novely zákona o tepelnej
energetike z roku 2014 tomu tak nebolo). Dodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka
konania podľa osobitného predpisu, ak sa povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení
alebo jej časti na vymedzenom území dodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom
zásobovaní teplom. Doterajší dodávateľ tepla tak môže svojím negatívnym (záväzným)
stanoviskom znemožniť uplatňovanie § 20 zákona o tepelnej energetike napriek tomu že
odberateľ splnil všetky podmienky uvedené v tomto zákonnom ustanovení. Negatívne
stanovisko dodávateľa môže byť priamou prekážkou vzniku vlastníckeho práva, čím
konzekventne dochádza k odopretiu práva garantovaného v Čl. 20 ods. 1 Ústavy...
V zmysle Čl. 20 ods. 2 Ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku
uvedeného v Čl. 4 Ústavy, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených
právnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani žiadny iný zákon však neustanovuje, že
sústava tepelných zariadení, napr. v podobe domových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve
štátu, obce alebo určenej právnickej osoby, naopak v druhej časti zákona upravuje
podmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky. Táto skutočnosť zvýrazňuje
predchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala, resp. musí byť garantovaná
možnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu...
V zmysle Čl. 20 ods. 3 Ústavy vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu
práv iných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12
ods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej
energetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho
práva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože
aktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho
rovnaké zaobchádzanie (posudzovanie)...
Napadnutá zákonná úprava vytvára právny stav, na základe ktorého má doterajší
dodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu s odberateľom ako
samotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa od doterajšieho dodávateľa tepla je aj po
splnení zákonných podmienok (§ 20 zákona o tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože
závisí výlučne na pozitívnom záväznom stanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom
konaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom,
pričom dôvodom negatívneho stanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná
motivácia dodávateľa a odberateľa, napr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného
- čo je prirodzený dôsledok každého procesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ
odpojením sa od jeho sústavy tepelných zariadení prichádza o svojich doterajších klientov -
odberateľov tepla. Napadnutá právna úprava teda umožňuje doterajším dodávateľov tepla
neprimerane, svojvoľne a bez toho, aby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu
Ústavou, zneužívať vlastnícke právo v neprospech a na úkor odoberateľov tepla...
K ďalším aspektom napadnutej zákonnej úpravy, ktoré vhodným spôsobom
dokresľujú jej negatívny vplyv na spoločenské vzťahy a poukazujú na jej normatívne deficity
patrí aj skutočnosť, že novela zákona o tepelnej energetike v roku 2014 v podobe zákona
č. 100/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike
v znení neskorších predpisov neupravila žiadne prechodné ustanovenia vo vzťahu k procesu
podľa § 20 a § 12 zákona o tepelnej energetike v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu
výstavby viacerých domových kotolní... Len na dokreslenie právnej úpravy. Samotná novela
zákona o tepelnej energetike z roku 2014 obsahuje viacero deformácií v právnych vzťahoch
v oblasti tepelnej energetiky. Ako príklad možno uviesť, že zákon ukladá subjektom podľa
§ 1 ods. 3 písm. c) zákona o tepelnej energetike viaceré povinnosti (napr. oznamovacia
povinnosť podľa § 11 zákona o tepelnej energetike) v druhej časti zákona, ktorá upravuje
podmienky podnikania v tepelnej energetike, hoci sú tieto subjekty vylúčené z podnikania
výslovne tým istým zákonom v jeho § 1 ods. 3...
Napadnutá zákonná úprava sa podľa názoru navrhovateľov taktiež pohybuje
za hranicou porušenia princípu autonómie slobodného konania subjektov práva. V praxi sa
môžeme stretnúť s názormi, že napadnutá zákonná úprava zasahuje aj do zásady zmluvnej
autonómie, avšak navrhovatelia, berúc na vedomie ústavnoprávnu dôležitosť a prioritu
inštitútu vlastníckeho práva, identifikovali a uprednostnili tú rovinu, ktorá sa javí z hľadiska
princípov konštitucionalizmu ako viac relevantná, teda rovinu rozporu s Čl. 20 ods. 1 až 3
Ústavy...
Napriek preferencii navrhovateľov, ktorá bola zdôraznená skôr, považujú
navrhovatelia za vhodné poukázať aj na ďalšie aplikačné aspekty napadnutej zákonnej
úpravy, ktoré dokresľujú „kvalitu“ právnej úpravy predmetného zákona. Ako už bolo
konštatované, zákon o tepelnej energetike stanovuje pre spôsob skončenia odberu tepla také
podmienky, ktoré nepochybne nespravodlivo zvýhodňujú jedného z kontrahentov
(dodávateľa) a mimoriadne zaťažujú druhú zmluvnú stranu (odberateľa), čím sa
nepochybne vytvára nevyvážený pomer síl účastníkov zmluvy. Uvedené platí už vo vzťahu
k samotnému ustanoveniu § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike, čo je zosilnené aj
ustanoveniami § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike...
Taktiež praktické uplatňovanie § 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike vykazuje
závažné nedostatky, ktoré neprimerane zvýhodňujú jednu zo zmluvných strán - doterajšieho
dodávateľa. Jednak sú ekonomicky oprávnené náklady (tzv. odpojovací poplatok)
vymedzené výlučne v podzákonnej norme (vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví)
a v zákone nie sú stanovené ani základné kritériá tejto povinnosti jednej zmluvnej strany,
resp. oprávnenia druhej zmluvnej strany. Zároveň, percentuálny podiel tepla vyrobeného
z obnoviteľných zdrojov energie nie je verejne prístupný, a to ani odberateľovi, ktorý má
záujem sa odpojiť, čo ho mimoriadne znevýhodňuje už na začiatku celého procesu pri
projektovaní si vlastnej sústavy tepelných zariadení, resp. zmeny v osobe dodávateľa tepla.
Tieto údaje dodávateľ tepla poskytuje len Ministerstvu hospodárstva SR a Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví a sú považované za obchodné tajomstvo dodávateľa tepla,
pričom Slovenská obchodná inšpekcia je tieto údaje oprávnená kontrolovať. Akým
spôsobom sa táto kontrola vykonáva však nie je jasné, hoci bez splnenia podmienky
uvedenej v bode 2.2 písm. b) tohto návrhu sa nemožno odpojiť, čo ponecháva odberateľa
vo veľkej právnej neistote tak v súvislosti s dodržiavaním tejto zákonnej povinnosti zo strany
doterajšieho dodávateľa, ako aj so zámerom vybudovať si vlastné tepelné zariadenie, ktoré
by malo mať o 20 % viac tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie ako má zdroj
doterajšieho dodávateľa ktorého parametre nie sú odberateľovi dostupné Navyše ak
dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla dodáva viac ako 60 % tepla vyrobeného
z obnoviteľných zdrojov energie odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy ak
zabezpečí celú dodávku tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie s výnimkou tepla
ktoré vzniká pri zapálení obnoviteľného zdroja energie fosílnym palivom, čiže bez znalosti
tohto údaja na strane dodávateľa je odpojenie sa od terajšej sústavy tepelných zariadení
nemožné...
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je možné zhrnúť, že ústavne garantované
vlastnícke právo a s sním spojené aspekty sú v prípadoch aplikácie napadnutej zákonnej
úpravy noriem zákona porušené, čím je založený nesúlad predmetných noriem s Ústavou.»
5. Skupina poslancov národnej rady navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej návrhu
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 a § 10 ods. 12
zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov nie sú v súlade
s Čl. 20 ods. 1 v spojení s Čl. 20 ods. 4 Ústavy... a Čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru...
2. Ustanovenia § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s Čl. 20
ods. 1 až 3 Ústavy...“
6. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna konanom 7. októbra 2015
návrh skupiny poslancov národnej rady predbežne prerokoval a uznesením
č. k. PL. ÚS 42/2015-28 rozhodol, že návrh prijíma na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie odporcu, vedľajšieho účastníka a replika navrhovateľov
7. V súlade s § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) si ústavný súd
listom z 28. októbra 2015 vyžiadal písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „národná rada“ alebo „odporca“), keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal
navrhovateľmi napadnutý zákon. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona
o ústavnom súde listom z 28. októbra 2015 vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej
republiky (ďalej aj „vláda“ alebo „vedľajší účastník“), zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade právnych predpisov podľa
§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajším účastníkom.
8. Odporca sa k návrhu skupiny poslancov národnej rady vyjadril listom
z 26. apríla 2016 (doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2016), v ktorom k návrhu uviedol:
«Práva a povinnosti držiteľa povolenia v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva
sú súčasťou zákona o tepelnej energetike od začiatku platnosti uvedeného zákona.
Ustanovenia týkajúce sa obmedzenia vlastníckeho práva však v rámci jednotlivých
novelizácií prešli rôznymi zmenami, z ktorých najvýraznejšia bola zmena novelou zákona
č. 100/20014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike
v znení neskorších predpisov. Napádané znenie ustanovenia § 10 a 12 sa
do právneho poriadku Slovenskej republiky dostali novelou zákona o tepelnej energetike
č. 100/2014 Z. z., ktorá bola schválená Národnou radou Slovenskej republiky
20. marca 2014 a zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 23. apríla 2014
v čiastke č. 38. Nadobudnutie účinnosti dotknutých ustanovení bolo ustanovené
na 1. mája 2014. Právna úprava bola prijatá v štandardnom legislatívnom procese.
Úmysel zákonodarcu bol pri konštruovaní predmetného ustanovenia naznačený
v dôvodovej správe. Z osobitnej časti dôvodovej správy vyplýva, že „v § 10 sa spresňujú
práva a povinnosti držiteľa povolenia v súvislosti so vstupom na cudzie pozemky pri výkone
povolených činností. Ustanovenia sú navrhnuté v súlade so zákonom č. 251/2012 Z. z.
o energetike. Úprava bola do návrhu zaradená na základe výsledkov medzirezortného
pripomienkového konania.“.
V súvislosti s namietanou absenciou prechodných ustanovení k právnej úprave
považujeme za dôležité uviesť, že predmetná novela zákona obsahuje v čl. I päťdesiatom
treťom novelizačnom bode úpravu prechodných ustanovení (§ 38a) vo vzťahu k právam
a povinnostiam z novely vyplývajúcich a teda v odsekoch 2 a 3 upravuje stret dvoch
právnych úprav vo vzťahu k oprávneniam k cudzím nehnuteľnostiam, obmedzeniam
vlastníckeho práva ako aj spôsobu vysporiadania sa s nárokmi týkajúcimi sa náhrad
za obmedzenie vlastníckeho práva.
V tejto súvislosti poukazujeme na to, že právna úprava práv a povinností k cudzím
nehnuteľnostiam nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky ojedinelá. Podobná
právna úprava už v našom právnom poriadku existuje. S väčšími alebo menšími rozdielmi
sú práva a povinnosti k cudzím nehnuteľnostiam upravené napríklad zákonom
č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (§ 11) alebo napríklad zákonom č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov (§ 66).
Na margo uvádzame, že predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky sú napríklad tiež ustanovenia týkajúce sa obmedzenia vlastníckeho práva
ustanovené § 66 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách vedené pod spisovou
značnou PL. ÚS 35/2015. Navrhovatelia v tomto konaní namietajú predovšetkým
temporálne obmedzenie na uplatnenie si nároku primeranej jednorazovej náhrady
zodpovedajúcej miere obmedzenia obvyklého užívania pozemku.»
9. Vedľajší účastník listom z 9. decembra 2015 (doručeným ústavnému súdu
15. decembra 2015) k návrhu uviedol, že „sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje,
aby Ústavný súd... vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú
v súlade s ustanoveniami Ústavy...“.
9.1 K navrhovateľmi namietanému nesúladu § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, 10
a 12 zákona o tepelnej energetike vedľajší účastník v podstatnom uviedol, že «inštitút
jednorazovej primeranej náhrady je bežným kompenzačným nástrojom, ktorý vyplýval
z právneho poriadku v minulosti ako aj súčasnosti. Uplatňuje sa predovšetkým
v tzv. sieťových odvetviach a v súvislosti s výstavbou a prevádzkou infraštruktúry
(elektroenergetické, plynárenské, teplárenské, vodárenské a kanalizačné zariadenia,
elektronická komunikácie), ktorá je zriaďovaná prevažne za účelom uspokojovania potrieb
verejného záujmu. Výroba, preprava a dodávka energií má celkom zrejme verejnoprospešný
rozmer, keďže je určená za účelom uspokojovania špecifických a ničím nahraditeľných
potrieb verejnosti, komunálnej a priemyselnej sféry. Potrebu zabezpečenia primeranej
tepelnej pohody (počas prevažnej časti roka) a dodávky teplej úžitkovej vody možno
nepochybne zaradiť medzi základné ľudské potreby civilizačnej povahy. Na území
Slovenskej republiky sa pritom historicky presadil model centralizovaného zásobovania
teplom, ktorý spočíva v ústrednej výrobe tepelnej energie a jej prepravy prostredníctvom
diaľkových teplovodných alebo parovodných rozvodov a rôznych výmenníkových
a odovzdávacích staníc, priamo k spotrebiteľom.
Poukazujeme pritom na obdobné ustanovenia zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike...
(§ 11 ods. 5, 9, 10 a 12), zák. č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových
odvetviach... (§ 20 ods. 4) alebo zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách
v znení neskorších predpisov (§ 66 ods. 4 a 5). Obdobnú úpravu však obsahovali aj právne
predpisy, ktoré tieto odvetvia regulovali v minulosti, ako napríklad zák. č. 79/1957 Zb.
o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon)... (§ 22 ods. 2), zák. č. 89/1988
Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe tepla... (§ 20 ods. 5) alebo zákon č. 70/1998 Z. z.
o energetike a o zmene zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon)... (§ 9 ods. 9).
Podnikanie v sieťových odvetviach sa vyznačuje pomerne silnou monopolizáciou
na relevantnom trhu prevádzky infraštruktúry, čo vyplýva jednak z objektívnej nemožnosti
vybudovania paralelných sietí, ale predovšetkým z absencie verejného záujmu na ich
budovaní. Aj z tohto dôvodu je podnikanie v sieťových odvetviach podrobené pomerne
prísnej regulácií, ktorú v podmienkach Slovenskej republiky vykonáva Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví na základe zák. č. 250/2012 Z. z. o reguláciách v sieťových odvetviach
v znení neskorších predpisov.
Úlohovou regulátora je pritom spravodlivé rozdelenia zodpovednosti za úhradu
relatívne vysokých nákladov vybudovania a prevádzky infraštruktúry v sieťových odvetviach
medzi jednotlivé skupiny užívateľov infraštruktúry. V odvetví tepelnej energetiky Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví schvaľuje individuálne každému prevádzkovateľovi tzv.
ekonomicky oprávnené náklady, ktoré možno zahrnúť do ceny tovarov a služieb v sieťových
odvetviach (§ 4 vyhlášky č. 222/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov). Užívateľ teplárenskej infraštruktúry (koncový
odberateľ tepla) teda v cene odoberaného tepla uhrádza dodávateľovi nie len cenu tepla
ako komodity, ale aj pomernú časť nákladov na prevádzku, údržbu a opravy infraštruktúry
slúžiacej na výrobu a distribúciu dodávaného tepla. V prípade, ak sa teplárenská
infraštruktúra alebo jej časť nachádza na nehnuteľnostiach vlastníkov odlišných
od samotného prevádzkovateľa infraštruktúry, v cene odoberaného tepla musia odberatelia
tepla nahradiť aj náklady vynaložené na zabezpečenie užívacieho práva k cudzím
nehnuteľnostiam.
Na jednej strane teda pôsobí záujem štátu na stabilných a cenovo udržateľných
ekonomicky oprávnených nákladoch na výrobu a rozvod tepla (ako verejnoprospešnej
činnosti) a na druhej strane, záujem vlastníkov nehnuteľností na spravodlivú
kompenzáciu za obmedzenie ich vlastníckeho práva (navrhovateľmi citovaný nález spis.
zn. PL. ÚS 22/06-81).
Zákon o tepelnej energetike v napadnutých ustanoveniach pomerne jednoznačne
definuje potrebu kompenzácie vlastníka dotknutej nehnuteľnosti prostredníctvom
primeranej náhrady, ktorej výška sa má určiť v prvom rade dohodou prevádzkovateľa
infraštruktúry (držiteľa povolenia na rozvod tepla) a dotknutého vlastníka nehnuteľnosti (§
10 ods. 5, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike). Až následne, v prípade nedosiahnutia
dohody, môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady. Z uvedeného
vyplýva, že napadnuté zákonné ustanovenia explicitne priznávajú vlastníkovi nehnuteľnosti
právo na primeranú náhradu nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, zákonné vecné
bremeno a zriadenie ochranných pásiem.
Vláda SR preto nevidí žiaden ústavnoprávny konflikt medzi zásadou primeranosti
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a napadnutými ustanoveniami zákona
o tepelnej energetike. To však pochopiteľne nevylučuje porušenie tejto ústavnej zásady pri
rozhodovaní všeobecných súdov o primeranej náhrade v konkrétnom prípade mimo
predmetu tohto konania.
Navrhovatelia však vo svojom podaní spochybňujú súlad spôsobu úhrady primeranej
náhrady v podobe jednorazovej platby so zásadou primeranosti. Poukazujú na hrozbu
disproporcie z hľadiska času a meniacich sa faktorov, predovšetkým ekonomických: „Výška
poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvňovaná
prinajmenšom infláciou“(bod 18 návrhu).
Vláda SR však považuje túto otázku za čisto ekonomickú a nie právnu, tobôž nie
ústavnoprávnu. Moderné nástroje oceňovania nehnuteľností, podnikov a tiarch na nich
viaznucich totiž poskytujú dostatočný priestor pre správny odhad miery obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení držiteľa povolenia na rozvod tepla,
a to vrátane zohľadnenia budúceho vývoja ekonomiky a ceny nehnuteľností. Umožňujú teda
pomerne presne určiť jednorazovú a primeranú náhradu vo svetle rôznych okolností
a rôzneho typu nehnuteľnosti. Jednorazová povaha primeranej náhrady preto nemôže byť
ipso facto považovaná za neprípustnú z hľadiska dodržania zásady primeranosti núteného
obmedzenia vlastníckeho práva.
Dôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k definovaniu tejto primeranej náhrady ako
jednorazovej, možno pritom vidieť najmä v potrebe zabezpečenia stability a primeranosti
nákladov prevádzky teplárenskej infraštruktúry znášaných zo strany jej užívateľov
(odberateľov tepla). Prípadný neočakávaný nárast takýchto nákladov v dôsledku náhlej
zmeny ekonomických parametrov vstupujúcich do výpočtu primeraných náhrad sa
za obmedzenia v užívaní cudzích nehnuteľností môžu ovplyvniť schopnosť užívateľov
infraštruktúry podieľať sa na spravodlivom rozdelení bremena nákladov.
Problematika primeraných náhrad za obmedzenia v užívaní nehnuteľností a zriadení
zákonných vecných bremien boli doposiaľ predmetom viacerých súdnych konaní, hoci
namietanému ústavnoprávnemu konfliktu jednorazovej povahy primeraných náhrad
so zásadou proporcionality sa slovenské súdy výslovne nevenovali v žiadnej známej kauze.
Vláda SR si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV. ÚS 227/2012-19, v ktorom sa ústavný súd okrajovo venoval aj jednorazovej
primeranej náhrade za zriadenie vecného bremena k pozemku zastavanému stavbou
bytového domu v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov; z odôvodnenia uznesenia vyplýva: „Krajský súd sa
v súvislosti s otázkou rozhodovania o náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
súčasne zaoberal otázkou, či táto náhrada má (musí mať) charakter opakujúceho sa
plnenia, resp. či ide (môže ísť) o jednorazovú náhradu, pričom dospel k záveru, že
v predmetnej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou
náhradou (tak ako to podľa krajského súdu vyplýva napr. z § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonník a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
spis. zn. 4Cdo 89/2008 vo veci vecného bremena). Ústavný súd považuje tento záver
krajského súdu za ústavne udržateľný.“
Ústavný súd SR sa otázky jednorazových primeraných náhrad dotkol aj v uznesení
spis. zn. PL. ÚS 28/05, v ktorom z ústavného hľadiska nijak nespochybnil jednorazovú
povahu primeraných náhrad.
Pomerne ustálená rozhodovacia prax slovenských, pripadne českých súdov panuje
ohľadne posúdenia povahy primeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien
(dnes § 10 ods. 9 zákona o tepelnej energetike) ako jednorazového plnenia, ktorým sa však
nevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej nehnuteľnosti voči oprávnenému
zo z zákonného vecného bremena. Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 4Cdo 89/2008
uvádza: „Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony týkajúce sa
odvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech
vlastníkov a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích
nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce
vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv.
zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň
poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie
týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy...
Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok
podľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani
nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich
z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa
treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity, to znamená, že nevyplývajú z právnej
úpravy, na základe ktorej vznikli ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných
bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných
energetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,
na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný
spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný
prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako práva niekoho iného
než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať
alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie
je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou
právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale
o úpravu komplexu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva
o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi
sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne
predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba
použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady
na zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda
nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavku
spojené so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej
republiky spis. zn. PL. ÚS 25/04 z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov
a uznesení zväzok 36, ročník 2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz).
Vpreskúmavanej veci však aplikácia § 151n ods. 3 občianskeho zákonníka neprichádzala
do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových
okolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.“ Obdobné závery vyplývajú
aj z rozsudku Nejvyššího soudu České republiky spis. zn. 22Cdo 1357/2009.
Znamená to, že ani jednorazovú primeranú náhradu za zriadenie vecných bremien
v zmysle § 10 ods. 9 a 10 zákona o tepelnej energetike nemožno považovať
za vyčerpávajúcu z hľadiska nárokov povinného z vecného bremena. Ten je oprávnený
požadovať od nositeľa práv z vecného bremena aj náhradu primeraných nákladov
na zachovanie (údržbu) vecí zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy (§ 151n ods. 3
9.2 K navrhovateľmi namietanému nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9
a § 20 ods. 3 až 4 zákona o tepelnej energetike vedľajší účastník ďalej uviedol, že
«sa s tvrdeniami navrhovateľov nestotožňuje a poukazuje na hrubé nepochopenie
problematiky ochrany záujmov sledovaných osobitnými predpismi v rámci stavebného
konania zo strany navrhovateľov. V zmysle § 126 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov... „Ak sa
konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu,
o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok... o energetike, o tepelnej energetike,
o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách,
o civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad
na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje
požiadavku podľa osobitných predpisov.“
Záväzným stanoviskom dotknutého orgánu je pritom „stanovisko, vyjadrenie, súhlas,
alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými
predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise“ (§ 140b ods. 1
stavebného zákona).
Zákonodarca označil za jedného z mnohých dotknutých orgánov aj dodávateľa,
na ktorého vymedzenom území sa povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení (t. j. ďalšie
teplárenské zariadenia). Konal tak plne v intenciách ustanovenia § 140a ods. 1 písm. c)
stavebného zákona, podľa ktorého je dotknutým orgánom vlastník sietí a zariadení
technického vybavenia územia a iná právnická osoba, ak to ustanovuje osobitný predpis.
Polemizovať možno pritom o správnosti použitia pojmu dodávateľ namiesto pojmu držiteľ
povolenia na rozvod tepla (v § 12 ods. 10), s obsahového hľadiska však ide o jednu a tú istú
osobu (dodávateľom je podľa § 2 písm. d) zákona o tepelnej energetike „fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá je držiteľom povolenia na výrobu tepla, výrobu tepla a rozvod
tepla alebo rozvod tepla alebo sa na ňu vzťahuje oznamovacia povinnosť podľa § 11 a ktorá
dodáva teplo odberateľovi“).
Pre úplnosť je potrebné dodať, že s dodávateľom tepla sa ako s dotknutým orgánom
konalo aj pred účinnosťou novely zákona o tepelnej energetike prijatej zák. č. 100/2014 Z.
z, na ktorú poukazujú navrhovatelia ako na predpis, ktorý mal výrazne posilniť postavenie
dodávateľov na úkor práv potenciálnych vlastníkov bytových a domových kotolní.
Z priloženého usmernenia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR
zo dňa 11.06.2012 jednoznačne vyplýva, že dodávateľ mal postavenie vlastníka sietí
a zariadenia technického vybavenia územia aj pred účinnosťou predmetnej novely (t.j. pred
01.05.2014)...
V tejto súvislosti je však dôležité poukázať na to, že z vyššie uvedených ustanovení
stavebného zákona, ale najmä z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, jednoznačne vyplýva,
že dotknuté orgány sú pri výkone pôsobnosti dotknutých orgánov povinné sledovať
výhradne len verejné záujmy, a to „v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným
predpisom“ (§ 140b ods. 2 stavebného zákona).
Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 5Sžp/21/2013 uvádza: „Postavenie dotknutého
orgánu v konania podľa stavebného zákona (vyplývajúce z citovaných ustanovení
stavebného zákona) mu prisudzuje odlišné oprávnenia ako účastníkom konania najmä
s ohľadom na skutočnosť, že dotknutý orgán v konaní nepresadzuje svoje subjektívne práva,
právne záujmy, ani sa nekoná o jeho právnych povinnostiach. Treba zdôrazniť, že dotknuté
orgánu nepredkladajú záväzné stanoviská týkajúce sa ich subjektívnej právnej sféry, ale
týkajúce sa verejných záujmov, ktorých ochrana vyplýva z osobitného predpisu. Verejný
záujem predstavuje istý protiklad k záujmu súkromnému, jedná sa o určitý všeobecne
prospešný stav, cieľ, ktorý treba chrániť a rešpektovať.“
Dodávateľ tepla (držiteľ povolenia na rozvod tepla) je preto oprávnený vykonávať
svoju pôsobnosť ako dotknutý orgán v stavebnom konaní len v rozsahu, v ako mu práv
podávať záväzné stanoviská vyplýva z osobitného predpisu, t. j. len v rozsahu, v akom majú
jeho stanoviská, vyjadrenia či súhlas záväznú povahu v zmysle zákona o tepelnej energetike.
Ide pritom výlučne len o tieto prípady:
a) Povoľovanou stavbou sa zasahuje do ochranných pásiem sústavy tepelných
zariadení, ktorú dodávateľ prevádzkuje; zákon v tomto prípade podmieňuje stavebné práce
a iné zásahy v ochranných pásmach predchádzajúcim súhlasom držiteľa povolenia
na rozvod tepla (§ 36 ods. 7 a 8 zákona o tepelnej energetike);
b) Povoľovanou stavbou sa zasahuje priamo do zariadení tvoriacich sústavu
tepelných zariadení; zákon vyžaduje súhlas dodávateľa s takýmito zásahmi (§ 22 ods. 3
zákona o tepelnej energetike).
V žiadnom inom prípade a zo žiadnych iných dôvodov nie je dodávateľ (držiteľ
povolenia na rozvod tepla) oprávnený vykonávať pôsobnosť dotknutého orgánu v
stavebnom konaní. Zákonodarca mu teda takéto postavenie priznal s cieľom ochrany
bezpečnosti a prevádzkovej schopnosti infraštruktúry, prostredníctvom ktorej sú tepelnou
energiou zásobovaní viacerí odberatelia. Možno totiž odôvodnene predpokladať, že ak sa
povoľovanou stavbou (napr. domovej kotolne) zasiahne do technológie slúžiacej
na zásobovanie verejnosti tepelnou energiou, môže tým byť ovplyvnená samotná bezpečnosť
prevádzky teplárenskej infraštruktúry.
Vláda SR ďalej poukazuje na to, že v praxi vykonávajú pôsobnosť dotknutých
orgánov v stavebnom konaní dva typy orgánov. Prevažne ide o orgány verejnej správy,
v pôsobnosti ktorých je ochrana určitých verejných záujmov ako napríklad ochrana
verejného zdravia, životného prostredia a pod. Za dotknuté orgány sú však považovaní aj
samotní vlastníci, resp. prevádzkovatelia infraštruktúry slúžiacej verejnosti (§ 140a ods. 1
písm. c) stavebného zákona), a to najmä z dôvodu, že tieto osoby majú zo svojej praktickej
činnosti najlepšie vedomosti o type, povahe, rozsahu a umiestnení infraštruktúry,
za bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky, ktorej spravidla aj zodpovedajú.
Z tohto dôvodu je v postavení dotknutého orgánu s právom podávania záväzných
stanovísk nielen príslušný dodávateľ tepla (držiteľ povolenia na rozvod tepla), ale aj
prevádzkovatelia elektrizačných sústav (§ 43 ods. 14 zák. č. 251/2012 Z. z.) a plynárenských
sietí (§ 79 ods. 6 zák. č. 251/2012 Z. z.), prevádzkovatelia verejných vodovodov
a kanalizácií (§ 19 ods. 6 a § 27 ods. 3 zák. č. 442/2002 Z. z.) či prevádzkovatelia
elektronických komunikácií (§ 68 zák. č. 351/2011 Z. z.). Ich pôsobnosť ako dotknutých
orgánov sa spravidla obmedzuje len na udeľovanie súhlasu na zásahy v ochranných
pásmach a na samotných zariadeniach, t. j. rovnako ako v prípade dodávateľa tepla.
Vláda SR preto považuje argumenty navrhovateľov za účelové s cieľom znemožniť
dodávateľom (držiteľom povolenia na rozvod tepla) posudzovať stavebné zámery
zasahujúce do infraštruktúry, za ktoré nesú zodpovednosť. Účelové sú však aj tvrdenia
o prekážke vzniku vlastníckeho práva k bytovej alebo domovej kotolni len na báze
negatívneho záväzného stanoviska dodávateľa. V rámci koncentračnej zásady, ktorou sa
spravuje stavebné konanie, podliehajú totiž aj záväzné stanoviská prevádzkovateľov
infraštruktúry prieskumu zo strany „nadriadených orgánov“ (§ 140b ods. 5 stavebného
zákona).
Z ustanovenia § 136 ods. 3 stavebného zákona pritom vyplýva: „Ak vznikol rozpor
v dôsledku záväzného stanoviska vlastníka sietí a zariadení technického vybavenia územia,
ktorý je dotknutým orgánom podľa § 140a ods. 1 písm. c), je na účely riešenia rozporov
nadriadeným orgánom ministerstvo, do pôsobnosti ktorého patrí vlastník sietí a zariadení“
Vo vzťahu k dodávateľom tepla je takýmto orgánom Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky (§ 6 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), ktoré pôsobnosť „nadriadeného
orgánu“ voči dodávateľom tepla v praxi riadne vykonáva. V žiadnom prípade preto
nemožno prisvedčiť argumentom navrhovateľov o schopnosti dodávateľov samotných,
zabrániť povoleniu výstavby novej domovej alebo bytovej kotolne.
Tvrdenia navrhovateľov o ústavnej neudržateľnosti postavenia dodávateľov tepla
ako dotknutých orgánov preto vláda SR považuje za irelevantné a takéto postavenie
dodávateľov tepla za plne súladné s ústavnými princípmi a korešpondujúce so zavedenou
praxou. Vláda SR sa domnieva, že vylúčením prevádzkovateľov teplárenskej infraštruktúry
z komplexného posúdenia dopadov stavby na verejné záujmy, by sa stavebníci domových
kotolní (práve naopak) dostali do výhodnejšej pozície v porovnaní so stavebníkmi
zasahujúcimi do infraštruktúry elektroenergetickej, plynárenskej alebo vodárenskej. Právo
vybudovať a vlastniť domovú kotolňu nemožno vnímať absolútne, ale v kontexte záujmov
chránených stavebným zákonom a osobitnými predpismi (§ 126 ods. 1 stavebného zákona),
komplexne posudzovanými v stavebnom konaní.
Uvedené pochopiteľne nevylučuje prípadný exces dodávateľa tepla pri výkone
pôsobnosti dotknutého orgánu v stavebnom konaní, napríklad v podobe uplatňovania aj
iných požiadaviek v rámci výkonu pôsobnosti dotknutého orgánu než vyplývajú z verejného
záujmu. Ten je však preskúmateľný jednak v rámci koncentračnej zásady zo strany
„nadriadeného orgánu“, ale tiež prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov v stavebnom konaní vrátane súdneho prieskumu. Hrozba zneužitia zákonného
oprávnenia ani samotná skúsenosť navrhovateľov nemôže sama o sebe založiť rozpor
s Ústavou SR.
Navyše prípadné vyslovenie rozporu ust. § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike
s Ústavou SR by z formálnoprávneho hľadiska neviedlo k žiadnym právnym následkom,
nakoľko postavenie dodávateľa (držiteľa povolenia na rozvod tepla) ako dotknutého orgánu
v stavebnom konaní možno spoľahlivo vyvodiť už z vyššie uvedených stanovení § 36 ods. 7
a 8 a § 22 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Formuláciu ust. § 12 ods. 10 zákona
o tepelnej energetike je preto potrebné chápať len ako zdôraznenie postavenia dodávateľa
tepla v rámci stavebného konania, t. j. ako vlastníka sietí a zariadení technického vybavenia
územia (§ 140 ods. 1 písm. c) stavebného zákona).».
9.3 V neposlednom rade vedľajší účastník reagoval na tvrdenia navrhovateľov
uvedené v bode 33 návrhu, v ktorých navrhovatelia vidia neprimerané zvýhodnenie
dodávateľov oproti odberateľom, a to z dôvodu absencie informácií o podieloch výroby
tepla z obnoviteľných zdrojov energie. «Stanovenie preferencie využívania tepla
z obnoviteľných zdrojov považuje vláda SR za prípustné v kontexte medzinárodných
záväzkov a záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie. V zmysle
čl. 3 ods. 1 (v spojení s prílohou č. 1) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES
z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene
a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140,
05.06.2009) je Slovenská republika povinná zabezpečiť, aby podiel energie z obnoviteľných
zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe (vrátane spotreby tepla) v roku
2020 predstavoval najmenej 14%. Jedným z opatrení na realizáciu tohto cieľa je aj
zabezpečenie čo najvyššieho podielu využívania obnoviteľných zdrojov na účely
vykurovania a dodávky teplej úžitkovej vody. Preto ak súčasný dodávateľ tepla využíva
obnoviteľné zdroje v určitom pomere, je žiaduce umožniť odpojenie a vybudovanie novej
kotolne len za predpokladu zabezpečenia vyššieho pomeru využívania obnoviteľných
zdrojov energie.
Podľa názoru vlády SR je možné získať informáciu o pomere využívania
obnoviteľných zdrojov energie v energetickom mixe toho - ktorého dodávateľa tepla
prostredníctvom využitia práva na informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Domnievame sa, že otázka podielu
obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla nemôže byť predmetom obchodného
tajomstva, ktoré by bránilo Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sprístupniť takúto
informáciu, a to s poukazom na otázky týkajúce sa životného prostredia podľa § 10 ods. 2
písm. a) a b) cit. zákona. Preto aj zmienené argumenty navrhovateľov nepovažujeme
za relevantné.
V zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy SR: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť
na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon
vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky
a životné prostredia nad mieru ustanovenú zákonom“ Podriadenie procesu povoľovania
výstavby domových a bytových kotolní riadnemu stavebnému konanie je možné považovať
za opatrenie, ktorého cieľom je predchádzať výstavbe a užívaniu takých stavieb, ktoré budú
neprimerane zasahovať do práv a právom chránených záujmov iných vrátane odberateľov,
ktorí zostávajú naďalej pripojení k infraštruktúre doterajšieho dodávateľa.»
10. Následne ústavný súd zaslal listom z 3. mája 2016 doručené vyjadrenia odporcu
a vedľajšieho účastníka právnemu zástupcovi navrhovateľov s tým, že má možnosť sa
s týmito vyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Právny zástupca
navrhovateľov sa vyjadril listom z 20. júna 2016, v ktorom okrem už uvedeného (body 3
a 4) rozporoval niektoré odporcom a vedľajším účastníkom vyslovené názory.
V súvislosti s namietaným nesúladom ustanovení § 10 ods. 5 v spojení
s ustanoveniami § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike (bod 3) ďalej okrem iného
uviedol, «že vláda nepopiera existenciu konfliktu medzi verejnoprávnym záujmom
a súkromnoprávnym záujmom, priam naopak, sama ho priznáva. Vyriešenie tohto konfliktu
aplikovaním testu proporcionality, a teda zodpovedanie otázky či napadnutá právna úprava
nastoľuje či nenastoľuje „spravodlivú rovnováhu“ by malo byť práve predmetom konania
pred Ústavným súdom. Skutočnosť, že koncept jednorazových primeraných náhrad ešte
nebol podrobený ústavnému testu proporcionality explicitne konštatuje aj vláda Slovenskej
republiky... Vláda Slovenskej republiky ďalej tvrdí, že potenciálne porušovanie ústavnej
zásady primeranosti náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva môže nastať
v konkrétnom prípade pri rozhodovaní všeobecných súdov, avšak popiera kauzálnu
súvislosť medzi takýmito prípadmi a napadnutou právnou úpravou... Vláda taktiež
argumentuje..., že náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vzniká primárne
v režime dohody medzi prevádzkovateľom a vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, a až
v prípade nedosiahnutia tejto dohody nastupuje určenie výšky primeranej náhrady súdom.
Podstatné však je, že aj primárny režim - dohoda - sa realizuje v rovnakom právnom rámci.
Inak vyjadrené, napadnutá právna úprava sa v rovnakej miere vzťahuje aj na proces
dohody, aj v tomto prípade je moderačný priestor subjektov dohody výrazným spôsobom
zúžený, keďže sa môže ex lége dohodnúť len náhrada jednorazovej povahy... Nevhodným sa
javí byť aj vylúčenie ekonomických argumentov z posudzovaného rámca...».
V súvislosti s napadnutými ustanoveniami § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami
§ 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike okrem iného uviedol, že
„výrobcovia resp. dodávatelia tepla vo svojich záväzných stanoviskách zvyknú
argumentovať (spravidla s pozitívnym výsledkom v prospech výrobcov, resp. dodávateľov)
najmä tým, že z hľadiska záujmov, ktoré chráni zákon o tepelnej energetike nie je realizácia
takýchto stavieb (domových kotolní) vo verejnom záujme... Ďalšou zákonnou podmienkou,
ktorá sa v praxi ukazuje ako prekážka (praktická implikácia napadnutej právnej úpravy), je
požiadavka na dosiahnutie dohody s doterajším dodávateľom tepla. Zjednodušene.
Dodávateľ tepla má tendenciu (a ekonomickú motiváciu - stratil by odberateľov) odmietať
akúkoľvek dohodu...“.
V závere právny zástupca navrhovateľov navrhol vyžiadať si „nové“ stanovisko
vedľajšieho účastníka, ktoré zdôvodnil iba tým, že medzičasom došlo k výmene ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom súčasná ministerka je súčasne jedným
zo signatárov podaného návrhu.
11. Odporca a vedľajší účastník v tomto konaní vyslovili súhlas s upustením
od ústneho pojednávania, právny zástupca navrhovateľov na uskutočnení ústneho
pojednávaní trval.
12. Dňa 12. októbra 2016 sa vo veci uskutočnilo verejné ústne pojednávanie, ktorého
sa zúčastnil právny zástupca navrhovateľov, odporca ani vedľajší účastník sa nezúčastnili.
Právny zástupca navrhovateľov vo svojom vystúpení zosumarizoval podaný návrh a obsah
svojho stanoviska k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka.
III.
Platná právna úprava
A. Pramene vnútroštátneho práva
Článok 20
(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva.
(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto
ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva
a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických
osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore
so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie
poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.
(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok
nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,
mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Zákon o tepelnej energetike
§ 10
(5) Ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia
alebo ním poverenej osoby podľa odseku 1 škoda, má nárok na jej náhradu podľa
Občianskeho zákonníka. Ak je vlastník nehnuteľnosti obmedzený pri obvyklom užívaní
nehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania
nehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová náhrada podľa odseku 9 alebo odseku 12.
Nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti
možno uplatniť u držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo
dňa, keď sa o tom vlastník dozvedel, najneskôr však do jedného roka od vzniku núteného
obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak právo vlastníka na primeranú jednorazovú
náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a
vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich
môže podať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich
mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.
(9) Vlastník nehnuteľnosti má za zriadenie vecného bremena nárok na primeranú
jednorazovú náhradu; náhrada sa poskytne za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri
užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom
povolenia, okrem výmery, za ktorú vlastníkovi patrí primeraná jednorazová náhrada podľa
odseku 12.
(10) Nárok na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného
bremena možno uplatniť u držiteľa povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa vlastník
nehnuteľnosti o uplatnení zákonného vecného bremena držiteľom povolenia dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom
povolenia a pri zákonných vecných bremenách podľa odseku 1 písm. d) a e) odo dňa
vykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností, inak právo na primeranú
jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia
zaniká. Držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie
zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník
nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže
podať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich
mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.
(12) Za nútené obmedzenie vlastníka pozemku v užívaní pozemku v ochrannom
pásme podľa § 36 zriadenom po 1. máji 2014 je držiteľ povolenia povinný vyplatiť
vlastníkovi pozemku primeranú jednorazovú náhradu zodpovedajúcu miere obmedzenia
obvyklého užívania pozemku. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu si musí vlastník
pozemku uplatniť u držiteľa povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o nútenom
obmedzení užívania pozemku dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa núteného
obmedzenia užívania pozemku, inak právo na primeranú jednorazovú náhradu zanikne.
Držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi pozemku vykonanie zápisu
vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník pozemku
na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh
na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa
uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.
§ 12
(9) Na vydanie záväzného stanoviska obce podľa odseku 8 sa vzťahujú ustanovenia
odsekov 2 až 7.
(10) Pri výstavbe sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území je dodávateľ
v konaní podľa osobitného predpisu dotknutým orgánom, ktorého stanovisko je záväzné.
Dodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka konania podľa osobitného predpisu, ak sa
povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení alebo jej časti na vymedzenom území
dodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom zásobovaní teplom.
§ 20
(3) Skončiť odber tepla môže odberateľ aj dohodou s dodávateľom, ak odberateľ
uhradí dodávateľovi ekonomicky oprávnené náklady vyvolané odpojením odberateľa
od sústavy tepelných zariadení dodávateľa. Ak dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla
dodáva viac ako 10 % a menej ako 60 % tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie,
odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy, ak zabezpečí dodávku tepla vyrobeného
z obnoviteľných zdrojov energie v podiele o 20 % vyššom ako má súčasný dodávateľ tepla.
Ak dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla dodáva viac ako 60 % tepla vyrobeného
z obnoviteľných zdrojov energie, odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy, ak
zabezpečí celú dodávku tepla, vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie s výnimkou
tepla, ktoré vzniká pri zapálení obnoviteľného zdroja energie fosílnym palivom.
(4) Rozsah ekonomicky oprávnených nákladov vyvolaných odpojením sa odberateľa
alebo konečného spotrebiteľa od sústavy tepelných zariadení dodávateľa a spôsob ich
výpočtu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.
B. Pramene medzinárodného práva
Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu:
„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“
Právo pokojne užívať svoj majetok podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské
práva
13. Case-law ESĽP možno rozdeliť na dve podskupiny – staršiu, ktorá zahŕňa
podmienky ochrany majetku každého vlastníka, a novšiu, ktorá sa rozvinula na sklonku
20. storočia po páde socialistických režimov v súvislosti s obnovou súkromného vlastníctva
a ktorá ustanovuje podmienky ochrany nadobúdania a znovu nadobúdania majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
14. Nadobúdanie majetku podlieha ochrane podľa zásad formulovaných ESĽP:
- Pozbavenie vlastníctva alebo iného vecného práva je v podstate jednorazovým
aktom, nezakladá pretrvávajúcu situáciu pozbavenia práva (Case of Malhous v. the Czech
Republic [GC]. Rozsudok z 13. 12. 2000 k sťažnosti č. 33071/96);
- Článok 1 dodatkového protokolu nezaručuje právo na získanie majetku (Marckx
Case, séria A, č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70; Slivenko and Others
v. Latvia [GC], rozsudok z 23. 1. 2002 k sťažnosti č. 48321/99, bod 121);
- Sťažovateľ môže namietať porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, iba ak sa
napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“. „Majetkom“ podliehajúcim ochrane čl. 1
dodatkového protokolu môžu byť „majetky existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane
pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na ich
zhmotnenie. Pojem „legitímna nádej“ ESĽP použil prvýkrát vo veci Pine Valley
Developments and Others v. Ireland. (séria A, č. 222, s. 23, bod 51). Rozvinul ho vo veci
Stretch v. the United Kingdom (rozsudok z 24. 6. 2003 k sťažnosti č. 44277/98, bod 35)
a Pressos Compania Naviera S.A. and Others v. Belgium (séria A, 1995, č. 332, s. 21,
bod 31). Naopak, za „majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa nepokladá nádej
na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani
podmienečná pohľadávka, ktorá je premlčaná pre nesplnenie podmienky (Case of Prince
Hans-Adam II of Lichtenstien v. Germany [GC] rozsudok z 12. 7. 2001 k sťažnosti
č. 42527/98, body 82 a 83; Case of Gratzinger and Gratzingerová v. the Czech Republic
[GC] rozsudok z 10. 7. 2002 k sťažnosti č. 39794/98, bod 69);
- Článok 1 dodatkového protokolu nemožno interpretovať ako ukladajúci zmluvným
štátom povinnosť vydať majetok, ktorý nadobudli pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Článok 1 dodatkového protokolu
ani neukladá žiadne obmedzenia slobode zmluvných štátov určiť rozsah reštituovaného
majetku a určiť podmienky, ktoré sa musia splniť, aby došlo k obnove práv bývalých
vlastníkov (Case of Jantner v. Slovakia, rozsudok zo 4. 3. 2003 k sťažnosti č. 39050/97,
bod 34). Zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú úvahu týkajúcu sa
nepriznania tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých vlastníkov. V prípadoch,
v ktorých boli skupiny vlastníkov vylúčené takýmto spôsobom, ich žiadosti o vydanie veci
neposkytujú základ pre „legitímnu nádej“ požívajúcu ochranu podľa čl. 1 dodatkového
protokolu (Case of Gratzinger and Gratzingerová v. the Czech Republic [GC] rozsudok
z 10. 7. 2002 k sťažnosti č. 39794/98, body 70 – 74). Na druhej strane, ak raz zmluvný štát,
ktorý ratifikoval dohovor vrátane čl. 1 dodatkového protokolu, schválil právnu úpravu, ktorá
oprávňuje na úplné alebo čiastočné vydanie skonfiškovaného majetku počas bývalého
režimu, takúto právnu úpravu možno pokladať za vytvorenie nového majetkového práva
podliehajúceho ochrane čl. 1 dodatkového protokolu pre osoby spĺňajúce podmienky
vydania. To isté platí pre právnu úpravu vydania alebo odškodnenia, ktorá bola účinná pred
ratifikáciou dohovoru, ak takáto právna úprava zostane účinná po ratifikácii čl. 1
dodatkového protokolu príslušným zmluvným štátom (Case of Broniowski v. Poland [GC],
rozsudok z 19. 12. 2002 k sťažnosti č. 31443/96, bod 125).
15. Režim ochrany práva pokojne užívať svoj majetok podľa case-law ESĽP čl. 1
dodatkového protokolu obsahuje tri pravidlá: «Prvé pravidlo ustanovené v prvej vete prvého
odseku má všeobecnú povahu a formuluje princíp pokojného užívania majetku; druhé
pravidlo obsiahnuté v druhej vete prvého odseku zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho
istými podmienkami; tretie pravidlo uvedené v druhom odseku uznáva, že zmluvné štáty sú
oprávnené okrem iných vecí, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom... Tieto tri pravidlá však nie sú „rôzne“ v zmysle, že by navzájom nesúviseli.
Druhé a tretie pravidlo sa týkajú osobitných prípadov zásahu do práva na pokojné užívanie
majetku a mali by byť konštruované z hľadiska všeobecného princípu uvedeného v prvom
pravidle (Case of James and Others v. the United Kingdom. Séria A, 1986, č. 98, s. 29-30,
§ 37; mutatis mutandis Belvedere Alberghiera S.r.l. v. Italy. Sťažnosť č. 31524/96, ECHR
2000-VI, § 51).»
Zásahy do práva pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law ESĽP interpretujú
a aplikujú v určitej logickej postupnosti. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi na otázku
týkajúcu sa niektorého z troch pravidiel, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.
16. Podľa ESĽP pojem „verejný záujem“ je svojím obsahom obšírny. Najmä
rozhodnutie prijať zákony, ktorých výsledkom je pozbavenie vlastníckeho práva, implikuje
spravidla preskúmanie politických, ekonomických a sociálnych otázok (Pincová and Pinc
v. the Czech Republic, rozsudok z 5. 11. 2002 k sťažnosti č. 36548/97, s. 12, bod 48).
Odňatie majetku pri sledovaní legitímnych spoločenských, hospodárskych alebo iných
politík môže byť vo verejnom záujme, dokonca aj keď celá spoločnosť priamo tento
majetok nevyužíva [J. A. Pye (Oxford) Ltd. and J. A. Pye (Oxford) Land Ltd. v. the United
Kingdom, rozsudok z 15. 11. 2005 k sťažnosti č. 44302/02, s. 12, bod 43]. Európsky súd
pre ľudské práva považuje za prirodzené, že priestor na voľnú úvahu, ktorý má zákonodarný
zbor k dispozícii pri implementácii spoločenskej a hospodárskej politiky, by mal byť široký
[J. A. Pye (Oxford) Ltd. and J. A. Pye (Oxford) Land Ltd. v. the United Kingdom, s. 12, bod
44], preto bude ESĽP rešpektovať rozhodnutie zákonodarcu, pokiaľ ide o to, čo je
vo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené (Mellacher and Others
v. Austria, séria A, č. 169, s. 26, bod 45; Spadea and Scalabrino v. Italy, séria A, 1995,
č. 315-B, s. 24, bod 28; Immobiliare Saffi v. Italy [GC], rozsudok z 28. 7. 1999 k sťažnosti
č. 22774/93, ECHR 1999-V, bod 46).
17. Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať
spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov [J. A. Pye (Oxford) and J. A. Pye
(Oxford) Land Ltd. v. the United Kingdom, s. 12, bod 46]. Podľa ESĽP každé opatrenie
zasahujúce do práva na pokojné užívanie majetku musí nastoliť spravodlivú rovnováhu
medzi požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou dodržiavania základných
práv jednotlivca (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A, 1982, č. 52, s. 26, bod 69).
Úsilie zabezpečiť takúto rovnováhu sa odráža v celej štruktúre čl. 1 dodatkového protokolu,
teda aj v druhej vete, ktorú treba čítať vo svetle zásady vyjadrenej v prvej vete. Najmä musí
existovať rozumný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý
sleduje každé opatrenie pozbavujúce osobu vlastníckeho práva (Pressos Compania Naviera
S.A. and Others v. Belgium, séria A, 1995, č. 332, s. 23, bod 38; Case of the Former King
of Greece and Others v. Greece. Application 25701/94, s. 22, bod 89). Rovnako aj
dosiahnutá rovnováha medzi požiadavkou verejného záujmu a imperatívmi základných práv
je narušená, ak by príslušná osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno“ (The Holy
Monasteries v. Greece, séria A, 1994, č. 301-A, s. 34 35, body 70 – 71). V dôsledku toho
ESĽP rozhodol, že jednotlivec, ktorý bol pozbavený vlastníckeho práva, má v zásade právo
na „primerané odškodnenie pomerne k hodnote majetku“, ktorý mu bol vyvlastnený, a to aj
vtedy, ak „legitímne účely verejného záujmu“... môžu svedčiť v prospech úhrady nižšej než
je trhová hodnota. Výsledkom je to, že spomínaná rovnováha je vo všeobecnosti
porušovaná, pretože odškodnenie osoby, ktorej bol vyvlastnený majetok, je odôvodnené
vo vzťahu k „predajnej“ hodnote majetku určenej v momente, keď došlo k pozbaveniu
vlastníckeho práva (Pincová and Pinc v. the Czech Republic, s. 13, bod 53).
IV.
Ústavná ochrana vlastníctva
18. Ochrana vlastníctva a vlastníkov v čase je značne premenlivá. Spája sa s rôznou
intenzitou dostupnosti ochrany aj s rozdielnym rozsahom práv, ktoré sa vlastníkom
zaručujú.
Podľa zákona č. 121/1920 Sb., ktorým sa uvádza ústavná listina Československej
republiky: „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ (§ 109 ods. 1)
„Vyvlastnenie je možné len na základe zákona a za náhradu, pokiaľ zákonom nie je
alebo nebude ustanovené, že sa náhrada nemá dať.“ (§ 109 ods. 2)
V ústavnom zákone č. 185/1939 Slovenského zákonníka o ústave Slovenskej
republiky sa uvádzalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním
v záujme všeobecného dobra.“ (§ 79 ods. 1) „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len
zákonom.“ (§ 79 ods. 2)
Ústavným zákonom č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky sa určilo:
„Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ (§ 9 ods. 1) „Vyvlastnenie je
možné len na základe zákona a za náhradu, ak nie je alebo ak nebude zákonom ustanovené,
že sa náhrada dávať nemá.“ (§ 9 ods. 2) „Nikto nesmie zneužívať vlastnícke právo na škodu
celku.“ (§ 9 ods. 3)
Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky sa
vlastníctvu venoval historicky ojedinelým spôsobom, keď v čl. 35 ustanovil: „Občania sú
povinní chrániť a upevňovať socialistické vlastníctvo ako nedotknuteľný základ
socialistického zriadenia a zdroj blahobytu pracujúceho ľudu, bohatstva a sily vlasti“,
no otázku ochrany vlastníctva a individuálnych vlastníkov zanedbal.
„Osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, najmä k predmetom osobnej
a domácej spotreby, rodinným domčekom, ako aj k úsporám nadobudnutým prácou, je
nedotknuteľné.“ (čl. 10 ods. 1)
Tieto ustanovenia vyjadrovali politické ambície bez zreteľa na úlohu práva.
„Nedotknuteľnosť vlastníctva“ osobného či súkromného je prakticky vylúčená. Osobné
vlastníctvo podľa ústavy nedotknuteľné bolo vyvlastniteľné podľa zákona.
19. „Okrem prípadov zneužitia vlastníckeho práva podľa čl. VII je výnimočne možné
obmedzenie osobného vlastníctva za podmienok § 131 ods. 2 druhá veta, teda vyvlastnením,
ktoré môže spočívať nielen v zániku vlastníctva, o čom je reč v inej súvislosti (pozri
v ďalšom výklad o zániku osobného vlastníctva), ale aj v trvalom obmedzení práva
osobného vlastníctva...
Významné obmedzenie osobného vlastníctva obsahuje aj ustanovenie § 131 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá vlastníkovi povinnosť strpieť, aby sa za istých
okolností bez jeho zvolenia použila jeho vec.
Môže sa to stať
a) v záujme spoločnosti, ak je
aa) tento záujem dôležitý a
bb) ak ho nemožno uspokojiť inak,
b) v záujme občana, ak je ohrozený, a to krajne,
aa) jeho život,
bb) jeho zdravie,
cc) alebo iný jeho naliehavý záujem.
Aj za týchto podmienok môže sa vec bez zvolenia vlastníka použiť len
a) dočasne,
b) v nevyhnutnej miere,
c) za náhradu.
Neustanovuje sa však, že táto náhrada sa musí dať vopred. Taká požiadavka by totiž
mohla zmariť zmysel ustanovenia o použití cudzej veci bez zvolenia vlastníka.
To, čo sa povedalo v tomto paragrafe o osobnom vlastníctve, platí obdobne aj
o súkromnom vlastníctve.“ (KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol. Československé občianske
právo. 2. zväzok. Bratislava : Obzor 1974, s. 42 – 43).
Posledná veta má z ústavnoprávneho hľadiska osobitný význam, lebo ústavnej
ochrany sa nedostalo súkromnému vlastníctvu.
„Súkromné vlastníctvo však dnes už nepatrí k základným spoločenským vzťahom,
ktoré by si vyžadovali úpravu v ústave ako základnom zákone štátu,“ uviedol kolektív
autorov kultovej učebnice občianskeho práva (KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol.
Československé občianske právo. 2. zväzok. Bratislava : Obzor 1974, s. 16) a pokračoval:
„Preto Ústava ČSSR už nehovorí o súkromnom vlastníctve a úpravu jeho zvyškov
ponecháva Občianskemu zákonníku. Občiansky zákonník upravuje súkromné vlastníctvo
v prvej hlave ôsmej časti, kde sa v § 489 konštatuje, že občianskoprávne vzťahy vznikajú aj
z individuálneho vlastníctva k veciam, ktoré nie sú predmetom osobného vlastníctva
(súkromné vlastníctvo).
Tým je vyjadrené, že aj toto vlastníctvo sa spravuje Občianskym zákonníkom a tiež
sa ustanovuje (a to výslovne v závere ustanovenia § 489), že súkromné vlastníctvo je
chránené proti neoprávneným zásahom. To znamená, že občianskoprávne prostriedky
ochrany vlastníctva, dané Občianskym zákonníkom, sú použiteľné – ak v zákone nie je
výslovne vyhradené pre osobné vlastníctvo – aj na ochranu súkromného vlastníctva.
Prakticky to bude ochrana poskytovaná podľa § 132, ako aj podľa §§ 5 a 6.“
(KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol. Československé občianske právo. 2. zväzok. Bratislava :
Obzor 1974, s. 16 17).
Odtrhnutosť ústavnej úpravy od právnej praxe sa zavŕšila prijatím zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktorý bez zmeny ústavy
a jej ustanovenia o nedotknuteľnosti osobného vlastníctva v osobitnej štvrtej časti upravil
vyvlastnenie (§ 108 § 116).
20. Historický vývoj ústavnej ochrany vlastníctva umožňuje zhrnutie do niekoľkých
poznatkov významných pre hodnotenie platnej ústavnej úpravy a následne pre jej
interpretáciu a aplikáciu.
Podľa v minulosti platných ústav sa ochrana vlastníctva vždy spájala s formálnou
podmienkou – súkromné vlastníctvo bolo možné obmedziť výlučne zákonom. V dôsledku
toho štátnym orgánom s právomocou regulovať vlastníctvo sa stal iba parlament.
Podmienku určovala ústava z roku 1920, 1939 aj z roku 1948. Ústava z roku 1960 vyhlásila
osobné vlastníctvo za nedotknuteľné. V súlade s touto líniou neurčila formálnu podmienku
zákona ako prostriedku zásahu do vlastníckych práv.
K formálnej podmienke v ústave z roku 1920 a 1948 pristupovala jedna materiálna
podmienka, a to podmienka náhrady. Ústava z roku 1920 spájala podmienku náhrady
výlučne s vyvlastnením a poskytnutie náhrady relativizovala, lebo podľa ústavy prijatý
zákon mohol vylúčiť poskytnutie náhrady. Ak tak zákon urobil, náhrada sa neposkytovala.
Zhodný režim sa zachoval v ústave prijatej v roku 1948. V súhrne sa teda celá ústavná
ochrana vlastníctva v rokoch 1920 až 1960 obmedzovala na splnenie podmienky zákona, pri
prijímaní ktorého mal parlament „voľnú ruku“.
21. Tento stav priebežne prestal zodpovedať medzinárodnému štandardu ochrany
vlastníctva. Medzinárodná ochrana vlastníctva zaručená v čase prijatia Ústavy
Československej socialistickej republiky zahŕňala jednu materiálnu podmienku navyše.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu:
„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“
22. Z pohľadu historického vývoja ďalší krok k zvýšeniu ochrany vlastníctva
znamenala Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá do režimu ochrany
vlastníctva vniesla tri materiálne podmienky – vlastníctvo možno obmedziť iba vo verejnom
záujme, v nevyhnutnej miere a za náhradu.
23. Ústava od okamihu prijatia v roku 1992 nasleduje vzor listiny. Ochranu
vlastníctva zabezpečuje prostredníctvom formálnej podmienky zákona zároveň s tromi
materiálnymi podmienkami (1. verejný záujem; 2. nevyhnutná miera; 3. primeraná náhrada)
zásahu do práv vlastníka. Prijatie terajšej ústavy zásadne zmenilo povahu ústavnej ochrany
vlastníctva. Počet materiálnych podmienok je významný, no pre ústavnú ochranu závažnejší
význam má zmena hierarchie v prameňoch práva určujúcich režim ochrany vlastníctva.
Ústavy od roku 1920 do roku 1960 obsahovali zmienky o ochrane vlastníctva, no
skutočným základom ochrany vlastníctva a vlastníkov boli zákony, na ktoré tieto ústavy
odkazovali.
24. Platná ústava je základom ochrany vlastníctva. Určuje podmienky, za ktorých sa
vlastníctvo a vlastníci chránia. Metódami interpretácie práva treba objasniť účel, obsah
a rozsah každej ústavnej podmienky. Až po identifikácii týchto prvkov ústavnej ochrany
vlastníctva prichádza rad na zákony, ktoré v ochrane vlastníctva stratili svoju
predchádzajúcu dominanciu. Každý zákon, ktorý ustanovuje podmienky nútených zásahov
do sféry ústavou zaručenej ochrany vlastníctva a vlastníkov, môže byť neústavný, ak
dôsledne nenapĺňa podmienky ústavnej ochrany. Zákon až následne, ak je v súlade
s ústavou, môže rozvíjať a rozširovať podrobnosti ústavou danej ochrany.
Od ústavy abstrahujúca súdna prax
25. Dostupnosť ústavnej ochrany v podstatnej miere závisí od uplatňovania platnej
právnej úpravy. Uplatňovanie platnej právnej úpravy so silou zákona sa spája s rutinou
minulosti. Interpretácia a aplikácia práva sa vedie v línii prihliadajúcej na ustanovenia
zákonov, kde sa nedostáva na ústavnú úpravu. To má za následok, že prechod od ústavy
prijatej v roku 1960 k teraz platnej ústave zostáva bez väčšej odozvy v právnej praxi.
Výklad ústavy sa nedeje hľadaním účelu, obsahu a rozsahu ústavných noriem a nimi
určených podmienok ochrany základného práva vlastniť majetok. Namiesto výkladu
zákonov prostredníctvom ústavy sa zotrvačne ústava vykladá prostredníctvom zákonov.
26. Pomerne ustálená rozhodovacia prax slovenských súdov o posudzovaní
primeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien sa spája s koncepciou
jednorazového plnenia, ktorým sa však nevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej
nehnuteľnosti voči oprávnenému zo zákonného vecného bremena. Napr. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uviedol: „ak by zákony týkajúce sa odvetvia
energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov
a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích
nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce
vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv.
zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň
poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie
týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy...
Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok
podľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani
nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich
z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa
treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity, to znamená, že nevyplývajú z právnej
úpravy, na základe ktorej vznikli ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných
bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných
energetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,
na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný
spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný
prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako práva niekoho iného
než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať
alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie
je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou
právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale
o úpravu komplexu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva
o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi
sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne
predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba
použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady
na zachovanie a údržbu veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda
nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavku
spojené so zachovaním veci a s jej opravami ( porovnaj nález Ústavného súdu Českej
republiky spis. zn. PL. ÚS 25/04 z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov
a uznesení zväzok 36, ročník 2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz ).
V preskúmavanej veci však aplikácia § 151n ods. 3 občianskeho zákonníka neprichádzala
do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových
okolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.“ (sp. zn. 4 Cdo 89/2008,
podobné závery vyplývajú z rozsudku Nejvyššího soudu České republiky
sp. zn. 22 Cdo 1357/2009).
27. Náznakom potenciálneho smerovania k zmene, k odklonu od zaužívanej súdnej
praxe je uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu
dovolaniu a na odvolací súd vrátil vec, v ktorej žalobca v konaní o priznaní náhrady
za zriadenie vecného bremena uplatnil právo na opakované plnenie (rentu), no súd
prvého ani druhého stupňa žalobcovi nevyhovel (uznesenie sp. zn. 4 M Cdo 2/2014
z 23. apríla 2015).
28. V doterajšej rozhodovacej činnosti zašiel najďalej ústavný súd, ktorý konštatoval:
«... Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady,
pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“
počas trvania núteného obmedzenia.» (III. ÚS 237/09). V nadväznosti na judikatúru
všeobecných súdov nemožno prehliadnuť, že sama osebe nech je akokoľvek frekventovaná,
nie je dôkazom o správnosti zaužívanej praxe ani dôkazom o ústavnej súladnosti zaužívanej
praxe. Ak judikatúra všeobecných súdov nespĺňa príkaz čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého
výklad a uplatňovanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s ústavou, potom ju nemožno akceptovať ako prostriedok napĺňania ústavnej
úpravy s účinkom pro futuro.
Ústavná ochrana vlastníctva v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
29. „Každé základné právo a sloboda sa Ústavou Slovenskej republiky priznáva len
v rozsahu účelu daného práva alebo slobody.“ (II. ÚS 81/99, ZNaU 1999, s. 648)
„Vlastnícke právo predstavuje dôležitý predpoklad sebarealizácie človeka, ktorému
zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu jeho slobody. Z uvedeného
vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú
nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie
jednotlivcov.“ (PL. ÚS 19/09)
30. Účelom úpravy ustanovenej v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1 ústavy je chrániť
osoby (vlastníkov), a nie veci v právnom význame, ktoré sú objektom vlastníctva. Tie sú
pod ústavnou ochranou iba sprostredkovane, aby sa dosahoval účel ústavnej ochrany
poskytovanej vlastníkom. Účel úpravy ustanovenej v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1
ústavy je dvojsmerný. Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje, smeruje voči každej inej
osobe. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa teda chráni vlastník pred ľubovoľným nevlastníkom.
Ústava v čl. 20 ods. 1 zároveň upravuje základ vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi.
Každý, kto vlastní majetok, má citovaným ustanovením zaručené, že jeho vlastníctvo bude
mať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu
vlastníctva).
31. Obsah vlastníckeho práva je daný „odjakživa“, od vzniku tohto právneho
inštitútu, lebo obsah vlastníckeho práva sa z historického hľadiska nezmenil. Obsah
vlastníckeho práva sa v ére rímskeho práva súkromného vymedzil ako uti, frui, habere (alt.
possidere) a disponere. (Rebro, K. Rímske právo. Bratislava : Obzor 1980, s. 138; Rebro,
K., Blaho, P. Rímske právo. Bratislava – Trnava : Iura edition 2003, s. 251 252.). Ústavný
súd toto členenie akceptoval pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy:
„Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním.“ (napr. II. ÚS 8/97).
32. Účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy je zaručenie ochrany pred zbavením
vlastníctva bez súhlasu vlastníka. Ústava určuje dva právne dôvody pozbavenia vlastníctva
– vyvlastnenie a obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. Ústava neumožňuje
pozbaviť vlastníka jeho vlastníctva z iného, tretieho právneho dôvodu (PL. ÚS 29/05). Toto
rozlíšenie zvyšuje mieru právnej istoty o rozsahu ochrany vlastníctva v konkrétnych
situáciách. „Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva
nedôjde k zmene osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich
z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok.“ (nález sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. marca
1997, ZNaU 1997, s. 79). Za vyvlastnenie podľa case-law ESĽP treba pokladať aj
vyvlastnenie de facto, ku ktorému dôjde v situácii, keď vlastník stratí akúkoľvek možnosť
nakladať s vecou a neúspešne sa pokúsi o nápravu, hoci z právneho hľadiska zostáva
vlastníkom (Papamichalopoulos and Others v. Greece, séria A, 1993, č. 260-B).
33. Oba ústavne uznané dôvody pre zásah do právneho postavenia možno odlíšiť
podľa niekoľkých klasifikačných kritérií. Prvým je intenzita zásahu do vlastníctva.
Bezprostredne naň môže nadviazať trvalosť zásahu do vlastníctva v prípade vyvlastnenia
a potenciálna dočasnosť pri nútenom obmedzení vlastníckych oprávnení.
Klasifikačným kritériom musí byť aj charakter a rozsah zásahu do obsahu
vlastníckeho práva. Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho vôli bez
časového obmedzenia, teda navždy. Vyvlastnením je taký zásah do vlastníctva, ktorý má za
následok stratu predmetu vlastníctva a zároveň aj obsahu vlastníctva (vlastníckych práv).
Vyvlastnený vlastník stráca všetky štyri komponenty obsahu vlastníctva – stráca uti, frui,
habere aj disponere.
34. Aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych
práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom určení
obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve
vlastniť majetok. Nútené obmedzenie vlastníctva je zásah do právneho postavenia vlastníka,
ktorého právny účinok je variabilný. Vlastník môže prísť o uti alebo o frui alebo
o disponere, pričom aspoň jeden z týchto prvkov obsahu vlastníckeho práva mu musí zostať
zachovaný. Všetky štyri prvky obsahu vlastníckeho práva sú navzájom rovnocenné v tom
zmysle, že zachovanie aspoň jedného z nich v obsahu vlastníkových práv vylučuje
kvalifikáciu obmedzujúceho zásahu do vlastníctva ako vyvlastnenia. Nútené obmedzenie
vlastníctva predstavuje menej závažný zásah do postavenia vlastníka. Vlastnícke práva
nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sa zúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže
nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byť vlastníkom veci. Nedôjde k zmene
v osobe vlastníka.
35. Ústavný súd rozdiel medzi vyvlastnením a núteným obmedzením vlastníckych
práv spojil s konštatovaním, že pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva existuje širší
priestor na zásah do vlastníctva (PL. ÚS 19/09). Ide o konštatovanie vecne správne,
no z hľadiska interpretácie čl. 20 ústavy druhosledové. Vo vzťahu k účelu ochrany
základného práva vlastniť majetok primárny význam má rozdiel medzi vyvlastnením
a nútením obmedzením vlastníctva z hľadiska právneho účinku na vlastníka. Vyvlastnený
vlastník prestáva byť subjektom vlastníckeho práva, stráca uti, frui, habere aj disponere.
Vlastník nútene obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva neprestáva byť subjektom
vlastníctva. Obsah jeho vlastníckych práv je obmedzený, no nemôže byť celkom zrušený.
Vlastníkovi, ktorého vlastníctvo je obmedzené ústavne konformnými prostriedkami
núteného obmedzenia práva vlastniť majetok, zostáva habere. V medziach uti, frui
a disponere je obmedzený rozdielnym spôsobom podľa povahy a podstaty verejného
záujmu, kvôli ktorému dochádza k obmedzujúcemu zásahu do vlastníctva.
36. Vyvlastnenie je ireparabilný, nenávratný zásah do vlastníctva. Pri nútenom
obmedzení vlastníka existuje možnosť obnovy jeho práv, ak odpadne dôvod obmedzenia.
Z účelu ochrany vlastníctva možno preto vyvodiť povinnosť štátu chrániť vlastníka aj pri
rozhodovaní o intenzite a rozsahu zásahu do vlastníctva. Ak do úvahy prichádza
alternatívne riešenie – vyvlastnenie aj nútené obmedzenie, potom je povinnosťou štátu
uprednostniť nútené obmedzenie pred vyvlastnením, lebo nútené obmedzenie ponecháva
vlastníkovi vyhliadku na obnovu jeho práv. Z tohto zorného uhla vyvlastnenie možno
označiť za subsidiárne, druhosledové riešenie k nútenému obmedzeniu vlastníctva.
37. Vyvlastnenie je prostriedkom naplnenia legitímneho verejného záujmu, ktorý je
natoľko závažný a inak rozumne nedosiahnuteľný, že kvôli nemu treba zasiahnuť
do právneho postavenia vlastníka. Cieľom vyvlastnenia v súlade s ústavou nemôže byť
obmedzenie pokojného užívania svojho majetku ako samoúčel, prejav svojvôle. Nielen
vyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie vlastníckych práv je dovolené, iba ak sa uskutoční
v súlade so štyrmi kumulatívne určenými podmienkami čl. 20 ods. 4 ústavy. Zásah
do vlastníctva je možný iba
a) v nevyhnutnej miere,
b) ak je vo verejnom záujme,
c) uskutoční sa na základe zákona a
d) za primeranú náhradu.
„Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa ústavy
možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu. Ústavné predpoklady vyvlastnenia nespočívajú len v povinnosti
zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva,
ale aj povinnosti poskytnúť zaň primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4)“ (PL. ÚS 37/95).
38. Ústavou určené podmienky vyvlastnenia zhodne s inými podmienkami ochrany
základných práv a slobôd možno rozčleniť na formálne a materiálne podmienky. Formálnou
podmienkou je podmienka zákona. Materiálne podmienky sú tri – nevyhnutá miera
obmedzenia, verejný záujem a primeraná náhrada. Ide o kumulatívne podmienky, ktoré sa
všetky súbežne musia splniť, aby zásah do vlastníctva bol legitímny. Ak podmienka nie je
splnená, znamená to, že zásah do vlastníctva je protiústavný bez ohľadu na to, či ide
o porušenie formálnej podmienky alebo jednej z materiálnych podmienok. Nesplnenie
každej jednej z týchto podmienok je nezastupiteľné. Ak sa zistí, že podmienka nie je
splnená, prieskum súladu zásahu do vlastníctva s ústavou sa končí, lebo potenciálne
splnenie ďalších ústavných podmienok nemá právny význam. Zásah do vlastníctva, ktorý sa
udeje bez splnenia jednej podmienky určenej čl. 20 ods. 4 ústavy, vždy odporuje Ústave
Slovenskej republiky.
Formálna ústavná podmienka ochrany vlastníctva
39. Formálna podmienka zákona tak ako v minulosti ustanovuje parlament za jediný
orgán verejnej moci, ktorý môže prijať normatívny právny akt ustanovujúci opatrenia
na obmedzenie právneho postavenia vlastníka proti jeho vôli. V prípade čl. 20 ods. 4 ústavy
sa formálna podmienka zákona vymedzuje ako právny základ, ktorý sám osebe nemôže
ustanoviť opatrenia s priamym právnym účinkom, lebo obmedzujúce opatrenie nadobudne
právny účinok až vtedy, keď orgán aplikácie práva uplatní zákon svojím rozhodnutím.
„Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že Národná
rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej
republiky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom
vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva možno prikročiť len na základe zákona.“(nález sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996,
ZNaU 1996, s. 74)
Formálna podmienka sa napĺňa materiálnym obsahom. V materiálnom právnom
štáte pre splnenie formálnej podmienky nestačí sama okolnosť, že prameň práva prijal
parlament, že relevantný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý prijal má právnu silu
zákona. V materiálnom právnom štáte je ústavnoprávne významné, aký obsah má zákon, či
spĺňa podmienky predpísané na ochranu základných práv a slobôd.
Materiálne ústavné podmienky ochrany vlastníctva
Ústavná podmienka verejného záujmu
40. Účel podmienky verejného záujmu predurčuje rozsah a obsah jej právneho
účinku. Účelom podmienky verejného záujmu je poskytnúť vlastníkovi ochranu pred
obmedzeniami jeho vlastníckych práv proti jeho vôli kvôli realizácii záujmov, ktoré nie sú
verejným záujmom. To má za následok, že podmienka verejného záujmu slúži na ochranu
vlastníkov pred núteným obmedzovaním ich práv na účely poskytnutia možnosti uskutočniť
zámer súkromného záujmu, ako aj na ochranu vlastníkov pred záujmami štátu alebo
subjektov verejnej moci, ak tieto majú vôľu obmedziť vlastníka z dôvodu, ktorý neslúži
verejnému záujmu. Sama existencia verejného záujmu nemusí stačiť na legitimizáciu zásahu
do vlastníctva. „Vyvlastnenie sa pripúšťa v prípadoch verejného záujmu len vtedy, ak sa
jeho účel nedá dosiahnuť inak.“ (Wagnerová, E.,Šimíček, V.,Langášek, T.,Pospíšil, I. a kol.
Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha : Wolters Kluwer, 2012, s. 314)
„Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína právny názor vyslovený už viackrát v jeho
doterajšej judikatúre, podľa ktorej podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené
len vtedy, ak verejný záujem je nadradený a objektivizovateľný voči záujmom vlastníka
a ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť
prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva
(m. m. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 15/06).“ (PL. ÚS 19/09)
41. Splnenie podmienky verejného záujmu nemožno prezumovať. Splnenie
podmienky verejného záujmu sa musí preukázať. Dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto
verejný záujem tvrdí, teda zákonodarcu. Existencia verejného záujmu, kvôli ktorému sa
v materiálnom právnom štáte udeje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka, je
conditio sine qua non. Vlastníka možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť v pokojnom
užívaní jeho majetku jedine vo verejnom záujme. Tam, kde neexistuje verejný záujem
na zásahu do vlastníctva, neprichádza do úvahy, aby k obmedzeniu došlo bez porušenia
ústavy. Ak sa splnenie tejto podmienky preukáže, ústavná relevancia podmienky verejného
záujmu stratí ďalší ústavný význam.
42. Podmienka verejného záujmu nemá relevanciu pre hodnotenie splnenia ďalšej
ústavnej podmienky primeranej náhrady za obmedzujúci zásah do právneho postavenia
vlastníka. Existencia verejného záujmu na obmedzení vlastníka nemá význam pre určenie,
aká náhrada je primeraná za obmedzenie vlastníckeho práva. Ak verejný záujem na zásahu
do vlastníctva existuje, potom vlastník musí dostať primeranú náhradu za vykonaný zásah.
Vlastník na prospech verejnému záujmu robí dosť tým, že musí strpieť obmedzenie svojho
vlastníctva. Nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby obmedzenie strpel zadarmo, či
dokonca na svoje náklady. Značný priestor pre interpretáciu čl. 20 ods. 4 ústavy sa otvára
pre otázky o primeranosti náhrady za obmedzenie práv vlastníka.
Ústavná podmienka nevyhnutnej miery
43. Podmienka „nevyhnutnej miery“ implikuje požiadavku „nevyhnutnosti“
a požiadavku „miery“. Splnenie tejto podmienky závisí od súbežného splnenia oboch
požiadaviek, teda od zásahu do vlastníctva iba ak je zásah nevyhnutný, pričom nevyhnutný
zásah možno vykonať iba v ústavou dovolenej miere, ktorá vyžaduje, aby zásah
do vlastníctva nebol väčší (nemal väčší rozsah), ako je nevyhnutné, a aby netrval dlhšie, než
je nevyhnutné (táto podmienka je relatívna, týka sa iba núteného obmedzenia vlastníctva,
lebo právny účinok vyvlastnenia je trvalý).
44. Podmienku nevyhnutnosti obmedzenia ústavný súd vysvetlil takto: «V súlade
s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno
vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo
slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ
obmedzenia inak dosiahnuť nemožno.» (PL. ÚS 15/98).
Podmienka „nevyhnutnej miery“ vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší
(nemal väčší rozsah), než je nevyhnutné. Zároveň vyžaduje, aby netrval dlhšie, ako je
nevyhnutné.
Ústavná podmienka primeranej náhrady
45. Treťou materiálnou podmienkou vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je podmienka „primeranej náhrady“ za zákonom
určené, teda nútené, vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckeho práva. Podmienka
primeranej náhrady má zdvojený účel. Patrí ku kumulatívnym podmienkam ochrany
vlastníka, a preto pôsobí preventívne, vytvára ekonomickú protiváhu k nadmernému
akcentovaniu verejného záujmu. Ak sa verejný záujem dá dosiahnuť dvomi alebo viacerými
spôsobmi, potom núti uprednostniť taký spôsob realizácie verejného záujmu, ktorý sa spája
s nižšou primeranou náhradou, z dôvodu, že konkrétny spôsob realizácie verejného záujmu
postihuje menej vlastníkov, ktorých treba nútene obmedziť vo výkone ich vlastníckych
práv, alebo sa spája s realizáciou, ktorá nepostihne menej početnú skupinu vlastníkov,
no postihne ich menej intenzívne (šetrnejšie) na obsahu vlastníckych práv, lebo na rozdiel
od iného spôsobu realizácie verejného záujmu bude mať za následok zásah do menšieho
počtu práv náležiacich k obsahu vlastníckeho práva dotknutých vlastníkov.
46. Účelom podmienky primeranej náhrady zároveň je kompenzovať vlastníka
za ujmu na jeho právach náležiacich k obsahu vlastníckeho práva. Pri vyvlastnení aj pri
nútenom obmedzení vlastníckych práv dôjde k zásahu, ktorý bude v súlade s ústavou len
vtedy, ak sa splní účel poskytnutia „primeranej náhrady“.
Povaha primeranej náhrady
47. Podmienkou primeranej náhrady ústava zaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká
sa priznáva dohovorom aj listinou.
„Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje
spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje
neprimerane veľkým bremenom.“ (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A, č. 52, 1982,
body 69 a 73; Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54.)
«Odňatie vlastníctva bez vyplatenia sumy, ktorá je v rozumnej relácii k hodnote,
obvykle zakladá disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu.
Legitímne zámery „vo verejnom záujme“ ako opatrenia na hospodársku reformu alebo
opatrenia navrhnuté na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti si môžu vyžiadať nižšie
odškodné než v plnej trhovej hodnote.» (Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod
54)
V súlade s dohovorom môže byť aj zásah do vlastníctva, vyvlastnenie aj nútené
obmedzenie, ku ktorému dôjde bez náhrady. „Odňatie vlastníctva vo verejnom záujme bez
vyplatenia odškodného možno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných
prípadoch.“ (Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54) Takým prípadom sa
podľa ESĽP stali „výnimočné okolnosti, ako napríklad osobitný kontext zjednotenia
Nemecka“, ktoré „ospravedlňujú aj zásah do vlastníckeho práva bez toho, aby bola
poskytnutá akákoľvek náhrada“ (Jahn and Others v. Germany [GC]. ECHR 2005-VI).
Listina zaručuje ochranu vlastníctva materiálnou podmienkou náhrady za zásah
do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada bola primeraná.
48. Ústava tak chráni vlastníctvo vo vyššom štandarde, ako je medzinárodný štandard
(čl. 1 dodatkového protokolu). Ústava výslovne určuje podmienku náhrady a výslovne
ustanovuje aj kvalitu náhrady – podľa ústavy nestačí akákoľvek náhrada. V súlade s ústavou
je iba taká náhrada, ktorá je primeraná. Interpretáciou čl. 20 ods. 4 ústavy treba určiť, aká
náhrada a kedy, za akých podmienok je primeraná.
49. Primeraná náhrada za porušenie základných práv a slobôd musí byť v peniazoch
(čl. 127 ods. 3). Túto náhradu ústava pomenúva ako „primerané finančné zadosťučinenie“.
Primeraná náhrada podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemusí byť v peniazoch. V nadväznosti
na túto možnosť danú ústavou, napr. v konaní podľa § 7 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní
pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim môžu
vlastníci žiadať buď náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej ich pôvodným
pozemkom, alebo o poskytnutie náhrady v peniazoch (§ 10 a § 11 uvedeného zákona).
50. V doterajšej aplikácii ústavy sa podmienka primeranej náhrady stala predmetom
sporu o výšku peňažného plnenia za nútené obmedzenie vlastníka. Ústavný súd sa
v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti upriamil na otázku výšky primeranej náhrady
za majetok odňatý vyvlastnením:
„Kompenzácia rovnováhy medzi záujmom verejným a zásahom do vlastníckeho
práva jednotlivca je zaručená aj poskytnutím peňažnej náhrady v primeranej výške. V tomto
prípade ide o náhradu za to, že vlastník je povinný strpieť tento legitímny spôsob prechodu
vlastníckeho práva na iného vo verejnom záujme.
Aj keď na prvý pohľad by sa zdalo, že jediným spravodlivým riešením je možnosť
zaobstarať si vec rovnakého (podobného) druhu, čo by v trhovom hospodárstve
predpokladalo poskytnutie náhrady vo výške trhovej ceny veci, je zrejmé, že takúto náhradu
neupravuje ani čl. 20 ods. 4 ústavy. Podľa citovaného ustanovenia ústavy má byť náhrada
primeraná, teda nemusí byť poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny veci, ale má zásadne
vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla.
Ústavný súd dospel k záveru, že ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo
na získanie majetku, preto výška náhrady za vyvlastnenie majetku môže byť aj nižšia ako
trhová cena (hodnota) veci.“ (PL. ÚS 37/95). „Výška náhrady by však mala byť určená
v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu
do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna
úprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady
za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.“ (PL. ÚS 37/95)
51. Výška primeranej náhrady za nútené obmedzenie práva vlastniť majetok
na Slovensku sa stala aj predmetom konania pred ESĽP (Case of Urbárska obec
Trenčianske Biskupice v. Slovakia, rozsudok z 27. 11. 2007 k sťažnosti č. 74258/01; Case
of Jenisová v. Slovakia, rozsudok z 3. 11. 2009 k sťažnosti č. 58764/00).
Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiam
všeobecných súdov o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia náhrady
za zriadenie vecného bremena podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo svojom náleze citoval príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného
súdu z dôvodu, že jeho názory označil za ústavne konformné. V náleze sa uvádza: «Vecné
bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok.
Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka
veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne
totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou
právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie
všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne
predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou.
Preto aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno
vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať
aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou
obsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135 c) ods. 3.
Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom
osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká
„in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového
vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej
zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru súdu má ho
len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku
vecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. Ďalší vlastník
zaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným
bremenom.» (I. ÚS 474/2013)
Z citovanej argumentácie možno vyvodiť, že každý ďalší vlastník nehnuteľnosti,
na ktorej viazne vecné bremeno, vstupuje do právneho postavenia svojho predchodcu.
Jednorazová náhrada poskytnutá právnemu predchodcovi sa pokladá aj za náhradu
poskytnutú novému vlastníkovi danej nehnuteľnosti.
S otázkou, aká náhrada má povahu zlučiteľnú s podmienkou primeranosti, súvisí aj
čas plnenia a opakovateľnosť náhrady, teda pochybnosť o tom, či náhrada a kedy spĺňa
požiadavku primeranosti, ak sa poskytne jednorazovo.
Jednorazová alebo opakovaná náhrada
52. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú zákony, ktoré sa nijako
nezaoberajú otázkou náhrady za zriadenie vecného bremena. Ako príklad možno spomenúť
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky. V prípade takých zákonov aj napriek vyvrátiteľnej domnienke o súlade
zákona s ústavou nemožno a priori odmietnuť dôvodnosť pochybnosti o ústavnej
konformnosti daného zákona s podmienkou primeranej náhrady za obmedzujúci zásah
do vlastníctva.
53. Niektoré zákony priznávajú právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného
bremena bez výslovného určenia, že ide o jednorazovú náhradu. K takým úpravám patrí
§ 20 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a § 111a
zákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon. Rovnako sa upravuje náhrada za zriadenie vecného
bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
54. Iné zákony právo na primeranú náhradu výslovne konkretizujú ako právo
na jednorazovú náhradu.
Podľa § 11 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike: „Nárok na primeranú
jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena možno uplatniť u držiteľa
povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa vlastník nehnuteľnosti o uplatnení
zákonného vecného bremena držiteľom povolenia dozvedel, najneskôr však do jedného roka
odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia a pri zákonných
vecných bremenách podľa odseku 1 písm. f) a g) odo dňa vykonania zápisu vecného
bremena do katastra nehnuteľností, inak právo na primeranú jednorazovú náhradu
za uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia zaniká. Držiteľ povolenia je
povinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie zápisu vecného bremena
do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške
primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh
na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa
uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia“.
Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 657/2004 Z. z. v znení § 100/2014 Z. z. o tepelnej
energetike v znení zákona č. 100/2014 Z. z.: „Ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti
v dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby podľa odseku 1
škoda, má nárok na jej náhradu podľa Občianskeho zákonníka. Ak je vlastník nehnuteľnosti
obmedzený pri obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú
náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová
náhrada podľa odseku 9 alebo odseku 12. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu
za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti možno uplatniť u držiteľa povolenia alebo
ním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o tom vlastník dozvedel,
najneskôr však do jedného roka od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti,
inak právo vlastníka na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania
nehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej
jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh na rozhodnutie
o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku
u držiteľa povolenia.“
Rovnaký model ochrany vlastníctva pred nútenými obmedzeniami ustanovuje § 66
ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov, kde sa uvádza: „Ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v dôsledku výkonu
práv podniku podľa odseku 1 obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo
na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Nárok
na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku
do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak toto
právo zaniká. Ak sa podnik a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej náhrady
nedohodnú, je každý z nich oprávnený podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich
mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom podniku.“
55. Zároveň s pochybnosťou o ústavnej konformnosti ustanovenia o premlčaní práva
na primeranú náhradu, ak sa toto právo neuplatní v premlčacej lehote, možno pochybovať aj
o ústavnej konformnosti úpravy ustanovujúcej prednostný režim pre dohodu vlastníka
so subjektom práva, ktorému na prospech sa vlastník obmedzuje. Až následne, v prípade
nedosiahnutia dohody môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady.
56. Článok 20 ods. 4 ústavy v rozsahu podmienky „primeranej náhrady“ treba
interpretovať v kontexte ústavného textu, teda v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý
ustanovuje implikovanú podmienku právnej istoty. Z čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s prvou
vetou čl. 1 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy nie je iba
vytvorenie vlastníkovej istoty, že niekedy dostane náhradu, aká musí byť primeraná.
Účelom ústavnej podmienky primeranej náhrady je tiež dať vlastníkovi právnu istotu
o výške primeranej náhrady za vyvlastnenie aj za nútené obmedzenie jeho vlastníckych
práv. K právnej istote, akú ma zaručiť ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy, patrí aj istota o čase,
kedy vlastník dostane primeranú náhradu. Zákonný odkaz na dohodu, ale aj subsidiárne
ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku
vedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu,
v ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Pritom účelom podmienky primeranej
náhrady je ochrana vlastníka, ktorý podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemôže zostať v neistote, akú
náhradu dostane ako primeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho vlastníctva
a kedy túto náhradu dostane.
57. Ústava ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná náhrada sa
nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorazovo. V súlade
s ústavou aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou čiastkou,
ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom
primeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia.
Náhrada za zásah do vlastníctva podľa čl. 11 ods. 4 listiny v interpretácii Ústavného
súdu Českej republiky
58. „Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického,
systematického a teleologického výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle čl. 11
ods. 4 listiny možno pokladať iba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované po čas
obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme, by bolo možné uvažovať o zakotvení nároku
na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to však náleží do dispozície
zákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa čl. 11 ods. 4 listiny
v sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť
ústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie
vlastníckeho práva legálne vecným bremenom. Nemožno opomenúť ani fakt, že
sťažovateľka vo svojom právnom názore zmiešava dva inštitúty, a to nájom a vecné
bremeno, resp. nájomné a náhradu za zriadenie vecného bremena. Možno konštatovať, že
ide o inštitúty odlišné, a to nielen v tom zmysle, že pre nájom je typické opakujúce sa
plnenie po dobu užívania veci, pre vecné bremeno je však charakteristické skôr jednorazové
plnenie poskytnuté za jeho zriadenie.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 646/06)
Priemet právneho názoru Ústavného súdu Českej republiky do výkladu podmienky
primeranej náhrady určenej ústavou
59. Z názoru Ústavného súdu Českej republiky možno vyvodiť, že neposkytnutie
opakovanej náhrady nie je porušením listiny. To de facto znamená, že poskytnutie
opakovanej náhrady nepodlieha ústavnej ochrane, akú v Čechách zaručuje listina.
Predĺženie úvahy k tomuto záveru nemožno označiť za súladné s čl. 11, lebo listina
výslovne neobmedzuje náhradu na jednorazovú náhradu.
60. Účelom výkladu právnych inštitútov výslovne uvedených v ústave ústavným
súdom ako jediným autorizovaným interpretom ústavy je nastolenie právnej istoty o tom,
kedy, za akých podmienok je daný právny inštitút pod ústavnou ochranou, nie zvýšenie
právnej neistoty, či je pod ústavnou ochranou. Poskytnutá náhrada za zásah do právneho
postavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová aj opakovaná. Poskytnutá náhrada
za zásah do právneho postavenia vlastníka musí byť primeraná. Či je náhrada primeraná,
závisí od okolností prípadu. Primeranosť náhrady nezávisí od úvahy vlády spravidla
navrhujúcej zákon a ani od rozhodnutia zákonodarcu. Rozhodujúci význam má povaha
zásahu do právneho postavenia vlastníka.
61. Za predpokladu, že uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo
porovnateľnej veci, „primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná
náhrada“ za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z podstaty oboch zásahov
do práva vlastniť majetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu vlastníckych
práv stráca jednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca aj
status subjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto
zorného uhla miernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia
spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ani nestráca status vlastníka.
62. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť
značný. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených
vlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
musí vyjadriť v súlade so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania
obmedzení. Na tento účel slúži inštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada nie je
symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. Má reálny,
nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi
ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku
núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba
v obmedzenej miere. Ústavná ochrana sa preto vo výkone vlastníckych práv obmedzenému
vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka.
63. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla
jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej
náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení
práv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu
po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie
obmedujúceho zásahu, no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod
na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady.
64. V súlade s čl. 20 ústavy vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok
musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení
vlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať
z neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný
význam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení
obmedzujúceho opatrenia tak, aby obmedzujúci vlastník nekládol na obmedzovaného
vlastníka neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať
spôsobom, ktorý je v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení.
65. Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe
a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu.
Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného
záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje. Legalizovaný zásah
determinuje priznanie jednorazovej alebo opakovanej náhrady ako primeranej náhrady.
Povinnosťou zákonodarcu je posúdiť obe ústavou prípustné formy primeranej náhrady ako
odškodnenia za konkrétny zásah a jeho povahu, ktorá sa prejavuje intenzitou a dĺžkou
obmedzujúceho zásahu do vlastníctva. Ak zákonodarca vyhodnotí okolnosti prípadu
nesprávne, alebo ak sa nimi vôbec nezaoberá, výsledkom jeho chýb môže byť zákon
odporujúci ústave v dôsledku nesplnenia podmienky primeranej náhrady za zásah
do právneho postavenia vlastníka. Zhodný výsledok môže zaznamenať orgán aplikácie
práva, ak v medziach svojho uváženia rozhodne o náhrade, aká nebude primeraná.
66. Súčasný stav spojený výlučne s výslovnými zákonnými úpravami zakladajúcimi
právo na jednorazovú náhradu vyvoláva podozrenie o súladnosti s čl. 20 ods. 4 ústavy
z dôvodu neplnenia podmienky primeranej náhrady. Nižšia štatistická pravdepodobnosť sa
spája s možnosťou ústavnej súladnosti všetkých prijatých zákonov s podmienkou
primeranej náhrady. V prípade zákonov, ktoré náhradu za zásah do vlastníckych práv proti
vôli vlastníka nepriznávajú vôbec, je celkom nedôvodné pýtať sa, či spĺňajú ústavnú
podmienku primeranej náhrady.
V.
Námietka porušenia podmienky „primeranej náhrady“ poskytnutím jednorazovej
náhrady za nútené obmedzenie vlastníctva v okolnostiach prípadu
67. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení
odkázala na právne názory ústavného súdu vyslovené v niektorých predchádzajúcich
konaniach o sťažnosti so zámerom ukončiť spor o ústavnú súladnosť jednorazovej
primeranej náhrady s čl. 20 ods. 4 ústavy krátkou cestou ako už rozhodnutú ústavnú otázku.
68. Otázka, či primeraná náhrada zaručená pri nútených zásahoch do vlastníctva
v súlade s ústavou má byť jednorazová, je meritórna otázka. Právne názory ústavného súdu
na meritórne otázky ústavnosti získajú záväznosť pro futuro vtedy, ak sa ústavný súd k nim
vyjadrí v merite sporu. Záväznosť pro futuro je predurčená podstatou právnej argumentácie
k meritu sporu. Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach označených vládou Slovenskej
republiky nerozhodol o otázke jednorazovosti primeranej náhrady v merite. Ústavný súd
dostal návrhy na konanie, v ktorých k predmetom sporu patrili aj otázky súvisiace
s primeranosťou náhrady poskytovanej podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, no ústavný súd sa
v uvedených konaniach nikdy nezaoberal ústavnoprávnou podstatou týchto otázok, keďže
vždy narazil na procesnoprávne prekážky, ktoré mali za následok, že v merite veci nemohol
rozhodnúť. Z toho dôvodu právne názory ústavného súdu, na ktoré odkázala vláda
Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení, nemožno interpretovať a aplikovať ako právne
názory uzavierajúce spor o charakter plnenia poskytovaného z titulu primeranej náhrady
za vyvlastnenie alebo za nútené obmedzenie výkonu vlastníckych práv. O tejto ústavnej
otázke musí ústavný súd rozhodnúť na základe návrhu predloženého navrhovateľom.
69. V okolnostiach prípadu navrhovatelia namietli nesúlad ustanovení § 10 ods. 5
druhej, tretej a štvrtej vety v spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona č. 657/2004 Z. z.
o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu. Formálna podmienka ústavne konformného zásahu do ochrany
vlastníctva je v okolnostiach prípadu splnená. Zásah do vlastníctva je predmetom úpravy
zákona, ktorý obmedzenie každého konkrétneho vlastníka ponecháva na individuálne
rozhodnutie v konaní podľa zákona.
70. V okolnostiach prípadu sa vláda Slovenskej republiky zamerala na kvantitatívny
aspekt. V prospech tvrdenia o súlade namietnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike
s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu odkázala na množstvo zákonov, ktoré
rovnako obmedzujú vlastníkov v súvislosti so zabezpečovaním rozvodov, a následne
odkázala na judikatúru všeobecných súdov, ktoré na Slovensku rovnako ako v Českej
republike podporujú poskytovanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady.
Vo vzťahu k splneniu formálnej podmienky má táto argumentácia relatívnu váhu.
V materiálnom právnom štáte pre splnenie formálnej podmienky nestačí sama okolnosť, že
prameň práva prijal parlament, že relevantný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
prijal, má právnu silu zákona. V materiálnom právnom štáte je ústavnoprávne významné,
aký obsah má zákon, či spĺňa podmienky predpísané na ochranu základných práv a slobôd.
Pokiaľ ide o vládou Slovenskej republiky tvrdenú ústavnú relevanciu počtu zákonov
obmedzujúcich práva vlastníka jedným (rovnakým) spôsobom, táto argumentácia neobstojí.
Viac zákonov ustanovujúcich zhodné pravidlo sa nedostáva do súladu s ústavnými
podmienkami ochrany vlastníctva iba z dôvodu príslušnosti k väčšine. Rovnaký význam má
existencia súdnej judikatúry. Sama osebe nech je akokoľvek frekventovaná, nie je dôkazom
ani správnosti zaužívanej praxe, ani ústavnej súladnosti zaužívanej praxe.
71. Z hľadiska materiálnych podmienok ústavný súd konštatuje splnenie podmienky
verejného záujmu. „Obmedzenia vlastníckeho práva môžu mať tak súkromnoprávnu, ako aj
verejnoprávnu povahu“ (Jakab, R. Právo výstavby energetických zariadení na cudzích
pozemkoch. Bulletin slovenskej advokácie, 2010, č. 1 – 2, s. 29). Súkromnoprávne
obmedzenia vlastníkov vecnými bremenami, či už na základe zmluvy, v dedičskom konaní,
alebo akýmikoľvek inými súkromnoprávnymi prostriedkami nie je pod ústavnou ochranou.
Tá sa zaručuje iba vtedy, ak sa vlastnícke práva obmedzujú proti vôli vlastníka. V takom
prípade ide o zásah do právneho postavenia vlastníka, aký sa môže uskutočniť jedine
vo verejnom záujme. Toto treba zdôrazniť, lebo s podmienkou verejného záujmu sa účelovo
manipuluje kvôli navodeniu zdania, že ak dochádza k obmedzeniu vlastníka vo verejnom
záujme, za obmedzenie mu netreba poskytnúť náhradu, prípadne stačí, ak náhrada, ktorú
dostane, je akákoľvek, lebo s takou náhradou sa vo verejnom záujme obmedzený vlastník
musí uspokojiť.
72. V podmienkach súčasnej spoločnosti je nepochybne potrebné zabezpečiť potreby
fyzických osôb aj právnických osôb spoločnými dodávkami tepla. Ústavný súd pokladá
za ústavne relevantné vyjadrenie vlády Slovenskej republiky: „Výroba, preprava a dodávka
energií má celkom zrejme verejnoprospešný rozmer, keďže je určená za účelom
uspokojovania špecifických a ničím nahraditeľných potrieb verejnosti, komunálnej
a priemyselnej sféry. Potrebu zabezpečenia primeranej tepelnej pohody (počas prevažnej
časti roka) a dodávky teplej úžitkovej vody možno nepochybne zaradiť medzi základné
ľudské potreby civilizačnej povahy.“ Účastníci konania vedú spor o to, či primeraná náhrada
ustanovená zákonom o tepelnej energetike spĺňa ústavné požiadavky kladené na podmienku
primeranej náhrady. Ústavný súd s prihliadnutím na význam podmienky primeranej náhrady
v okolnostiach prípadu predradil túto podmienku pred prieskum podmienky „nevyhnutnej
miery“ núteného obmedzenia vlastníkov podľa zákona o tepelnej energetike.
73. Existencia verejného záujmu, kvôli ktorému sa v materiálnom právnom štáte
udeje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka, je conditio sine qua non. Tam, kde
verejný zásah na obmedzení právneho postavenia vlastníka nie je, nemožno vlastníka
obmedziť vo výkone jeho vlastníckych práv. Samo zistenie existencie verejného záujmu
neodôvodňuje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka a zároveň upustenie
od poskytnutia primeranej náhrady vlastníkovi. Z case-law ESĽP vyplýva, že upustenie
od poskytnutia primeranej náhrady vlastníkovi prichádza do úvahy celkom výnimočne
(Case of James and Others, bod 54). Splnenie podmienok pre túto ojedinelú výnimku treba
preukázať.
74. Vláda Slovenskej republiky v protiargumentáciu k návrhu navrhovateľov
neuviedla dôvody legitimujúce v okolnostiach prípadu hodnotenie verejného záujmu
na nútenom obmedzení vlastníkov pre potrebu uplatnenia zákona o tepelnej energetike ako
natoľko výnimočné dôvody, aby tieto dôvody opodstatnili neposkytnutie primeranej
náhrady za obmedzenia určené podľa tohto zákona. V okolnostiach prípadu sa nepreukázal
ústavne relevantný dôvod na zavedenie výnimky z požiadaviek na plnenie podmienky
primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníkov nehnuteľností potrebných
na zabezpečenie rozvodov tepla. Naopak, v časti svojho vyjadrenia vláda Slovenskej
republiky upozornila na obvyklosť postupu pri zabezpečovaní rozvodov tepla, jeho
porovnateľnosť so zabezpečovaním iných rozvodov a na obvyklosť právnej úpravy tohto
postupu, keď uviedla: „(...) Poukazujeme pritom na obdobné ustanovenia zák.
č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (§ 11 ods. 5, 9, 10 a 12), zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch
a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (§ 20 ods. 4) alebo zákona
č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (§ 66
ods. 435).“ Verejný záujem pri zriaďovaní zákonných vecných bremien mal rozdielnu
intenzitu v čase, keď platil zákon č. 79/1957 Zb. a po jeho zrušení zákonom č. 70/1998 Z. z.
To sa prejavilo v obsahu práva nútene obmedzovať vlastníkov v prospech energetických
štátnych organizácií do nadobudnutia účinnosti zákona č. 70/1998 Z. z., no nemalo vplyv
na ústavou priznané právo na primeranú náhradu, ktoré vlastníkom dotknutých
nehnuteľností zaručila listina a ústava.
75. Vláda Slovenskej republiky položila dôraz aj na tvrdenie, podľa ktorého
prínosom zákonom danej úpravy primeranej náhrady je vytvorenie priestoru pre dohodu
dotknutých strán: „Zákon o tepelnej energetike v napadnutých ustanoveniach pomerne
jednoznačne definuje potrebu kompenzácie vlastníka dotknutej nehnuteľnosti
prostredníctvom primeranej náhrady, ktorej výška sa má určiť v prvom rade dohodou
prevádzkovateľa infraštruktúry (držiteľa povolenia na rozvod tepla) a dotknutého vlastníka
nehnuteľnosti (§ 10 ods. 5, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike). Až následne, v prípade
nedosiahnutia dohody, môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady.
Z uvedeného vyplýva, že napadnuté zákonné ustanovenia explicitne priznávajú vlastníkovi
nehnuteľnosti právo na primeranú náhradu nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti,
zákonné vecné bremeno a zriadenie ochranných pásiem.“
76. Hoci navrhovateľ nenamietol nesúlad ustanovení zákona o tepelnej energetike
s čl. 20 ods. 4 ústavy z dôvodu dubiózneho splnenia podmienky primeranej náhrady
ustanovením o dohode strán, ústavný súd v záujme vnesenia právnej istoty do budúcej
aplikácie podmienky „primeranej náhrady“ konštatuje, že riešenie využité v zákone
o tepelnej energetike nemožno označiť za splnenie ústavnej podmienky. Aj čl. 20 ods. 4
ústavy v rozsahu podmienky „primeranej náhrady“ treba interpretovať v kontexte ústavného
textu, teda v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje implikovanú podmienku právnej
istoty. Z čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že
účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy je dať vlastníkovi právnu istotu o výške primeranej
náhrady za vyvlastnenie aj za nútené obmedzenie jeho vlastníckych práv. K právnej istote,
akú má zaručiť ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy, patrí aj istota o čase, kedy vlastník dostane
primeranú náhradu. Zákonný odkaz na dohodu, ale aj subsidiárne ponechanie otázky
primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku vedomosti o výške
primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania okamihu, v ktorom vlastník dostane
primeranú náhradu. Pritom účelom podmienky primeranej náhrady je ochrana vlastníka,
ktorý podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemôže zostať v neistote, akú náhradu dostane ako
primeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho vlastníctva a kedy túto náhradu
dostane.
77. V okolnostiach prípadu vznikol spor o otázku, či primeraná náhrada za nútené
obmedzenie vlastníctva má byť jednorazová alebo či môže byť aj opakovaná. Účelom
poskytnutia „primeranej náhrady“ je vyváženie ujmy zapríčinenej zásahom štátu
do vlastníckych práv. Ústava ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná
náhrada sa nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorazovo.
V súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou
čiastkou, ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s ústavou aj s dodatkovým
protokolom primeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia.
78. Jednorazové plnenie ako jediný zákonný spôsob uplatnenia práva vlastníka
na náhradu za vyvlastnený majetok do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesli
pramene práva so silou zákona v ére socializmu. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb.
o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon): «Za výkon oprávnení
uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať
náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom
socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní
nehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb
kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby
mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod
stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej
prevádzky (užívania).» V porovnaní so súčasnosťou tento právny režim vznikol v zásadne
rozdielnych právnych a politických podmienkach. Politický základ štátu a jeho orientáciu
vyjadrila preambula k „Ústave z 9. mája“, podľa ktorej československý ľud prehlasoval, že
je pevne rozhodnutý vybudovať svoj oslobodený štát ako ľudovú demokraciu, ktorá
zabezpečí pokojnú cestu k socializmu. V rozhodnom období platná a účinná ústava
Československej republiky prijatá 9. mája 1948 (ústavný zákon č. 150/1948 Zb.) zaručovala
ochranu súkromného vlastníctva v obmedzenej miere. Podľa § 9 ods. 1 ústavy z 9. mája:
„Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ Podľa § 9 ods. 2: „Vyvlastnenie je
možné len na základe zákona a za náhradu, ak nie je alebo zákonom nebude ustanovené, že
sa náhrada dávať nemá.“ Ústavnou podmienkou od účinnosti „Ústavy z 9. mája“, ktorá
podľa § 170 nastala dňom vyhlásenia dňa 9. mája 1948, až do zrušenia tejto ústavy nebolo
poskytnutie primeranej náhrady vyvlastňovanému vlastníkovi. V súlade s ústavou bolo
poskytnutie akejkoľvek náhrady, ktorú zákon mohol celkom vylúčiť. V súlade s tým
energetický zákon priznal náhradu iba niektorým vlastníkom – tým, ktorí zriadením vedenia
boli podstatne obmedzení v užívaní nehnuteľnosti.
79. Československá republika v tom čase nebola členským štátom Rady Európy ani
zmluvnou stranou dohovoru či dodatkového protokolu. Všetky tieto faktory (pozri aj bod
78) mali za následok, že ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. bolo v súlade
s ústavou platnou v čase prijatia zákona, teda s ústavným zákonom č. 150/1948 Zb. Súlad
§ 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. patrí do minulosti. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy toto
ustanovenie v súčasnosti nemožno uplatňovať.
80. Súkromné vlastníctvo, ktoré v prípade vyvlastnenia pre potrebu zriadenia
rozvodov elektriny bolo od roku 1948 do roku 1960 pod čiastočnou ústavnou ochranou, sa
po zániku socialistického výrobného spôsobu a po zániku socialistickej organizácie štátu
a spoločnosti ocitlo pod zásadne zmenenou ústavnou ochranou. Ústavným zákonom
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza listina ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, sa ustanovilo, že vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za náhradu (čl. 11 ods. 4). Podľa § 6 ods. 1 listiny: „Zákony a iné právne predpisy musia
byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra
1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou
základných práv a slobôd.“
81. Ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. v rozsahu úpravy priznávajúcej
náhradu iba tým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zriadením vedenia boli podstatne
obmedzení v užívaní nehnuteľnosti, stratilo účinnosť podľa § 6 ods. 1 listiny
k 31. decembru 1991, lebo podľa čl. 11 ods. 4 listiny právo na náhradu za vyvlastnenú
nehnuteľnosť má každý vlastník. Rovnako tak právo na náhradu má aj každý vlastník
nútene obmedzený vo vlastníckom práve. Aj po prijatí listiny sa zachovalo vlastníkom
právne postavenie, keď im patrila náhrada.
82. Ústava od jej prijatia v roku 1992 zaručuje základné právo vlastniť majetok
v historicky najdôslednejšej podobe. Pod ústavnou ochranou sú všetci vlastníci, ktorým sa
zaručuje ochrana aj pred núteným obmedzovaním vlastníctva a pred vyvlastňovaním.
Po prvý raz sa ústavná ochrana zabezpečila podmienkou primeranej náhrady za zásah
do vlastníctva vykonaný proti vôli vlastníka. S čl. 20 ústavy je zlučiteľná aj taká primeraná
náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane.
Predpokladom takého plnenia je povaha zásahu do vlastníctva. Za predpokladu, že
uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo porovnateľnej veci,
„primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada“ za nútené
obmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z podstaty oboch zásahov do práva vlastniť
majetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu vlastníckych práv stráca
jednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca aj status
subjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto zorného uhla
miernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia spoluvytvárajúce
obsah vlastníckeho práva a nestráca ani status vlastníka.
83. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť
značný. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených
vlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy musí vyjadriť v súlade
so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania obmedzení. Na tento účel slúži
inštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle
zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom štáte má reálny,
nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi
ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku
núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba
v obmedzenej miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému
vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej
náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení
možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného
obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade
možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri
zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu,
no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa
dávok primeranej náhrady.
84. V súlade s čl. 20 ústavy vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok
musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení
vlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať
z neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný
význam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení
obmedzujúceho opatrenia tak, aby vlastník nekládol na obmedzovaného vlastníka
neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať spôsobom, ktorý
je v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení. Neposkytnutie náhrady
alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva,
je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je
možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie
vlastníka obmedzuje. Na určenie výšky náhrady, ktorá je primeraná, je rozhodujúce zistenie
ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje.
85. Navrhovateľ označil výstavbu verejných rozvodov tepla za dlhodobé obmedzenie
vlastníkov, keď uviedol: „Je potrebné zdôrazniť, že výstavba verejného rozvodu tepla
a ďalších zariadení s ním súvisiacich (napr. zariadení určených na ochranu verejného
rozvodu či na zabránenie jeho porúch a havárií) je vnímaná ako permanentná stavba, pri
ktorej tiež existuje odôvodnený predpoklad jej dlhodobej existencie. Pritom poskytnutie
jednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré možno považovať
za dlhodobé, až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu daná nielen
samotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým ekonomickými. Výška
poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvňovaná
prinajmenšom infláciou.“
86. Vláda Slovenskej republiky proti tomu namietla: „Vláda SR však považuje túto
otázku za čisto ekonomickú a nie právnu, tobôž nie ústavnoprávnu. Moderné nástroje
oceňovania nehnuteľností, podnikov a tiarch na nich viaznucich totiž poskytujú dostatočný
priestor pre správny odhad miery obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu
oprávnení držiteľa povolenia na rozvod tepla, a to vrátane zohľadnenia budúceho vývoja
ekonomiky a ceny nehnuteľností. Umožňujú teda pomerne presne určiť jednorazovú
a primeranú náhradu vo svetle rôznych okolností a rôzneho typu nehnuteľnosti.
Jednorazová povaha primeranej náhrady preto nemôže byť ipso facto považovaná
za neprípustnú z hľadiska dodržania zásady primeranosti núteného obmedzenia
vlastníckeho práva. Dôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k definovaniu tejto primeranej
náhrady ako jednorazovej, možno pritom vidieť najmä v potrebe zabezpečenia stability
a primeranosti nákladov prevádzky teplárenskej infraštruktúry znášaných zo strany jej
užívateľov (odberateľov tepla). Prípadný neočakávaný nárast takýchto nákladov v dôsledku
náhlej zmeny ekonomických parametrov vstupujúcich do výpočtu primeraných náhrad sa
za obmedzenia v užívaní cudzích nehnuteľností môžu ovplyvniť schopnosť užívateľov
infraštruktúry podieľať sa na spravodlivom rozdelení bremena nákladov.“
87. Ústavnoprávny rozmer navrhovateľom nastolenej otázky (bod 85) je nadradený
ekonomickým aspektom, nie naopak. Citovaná vládna argumentácia (bod 86) sa nezaoberá
postavením vlastníkov ako subjektov ústavnej ochrany prostredníctvom čl. 20 ods. 4 ústavy.
Zameriava sa na argumentáciu o povahe verejného záujmu, ktorá však nemôže a nesmie byť
nadradená ochrane vlastníkov. Ústavný súd sa po vyhodnotení tvrdení oboch strán prikláňa
k argumentácii navrhovateľa, podľa ktorého výstavbu rozvodov tepla treba pokladať
za nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, hoci vopred presne neurčiteľný čas. V období,
keď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie
rozvodov cez svoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí
dochádza k pohybom vo výške plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich
obmedzenie nemá (a priori nemôže mať) povahu primeranej náhrady za obmedzenie,
ktorému sú podľa zákona podrobení.
88. Primeraná náhrada je výslovne určená ústavou. Je náhradou za zásah
do základného práva vlastniť majetok. Nemožno ju stotožňovať s náhradou škody podľa
Občianskeho zákonníka, lebo tá náhrada sa poskytuje z iného právneho dôvodu ako
primeraná náhrada podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Právna úprava ceny stelesňujúcej primeranú
náhradu by mala poskytovať takú náhradu za vyvlastnený majetok, ktorá je spravodlivá
v mieste a čase vyvlastnenia. Zhodne sa týka primeranej náhrady za nútené obmedzenie
vlastníka v uplatňovaní jeho vlastníckych práv.
89. Ústavný súd z už uvedených dôvodov rozhodol, že ustanovenie § 10 ods. 5
druhej, tretej a štvrtej vety v spojení (materiálne vyjadrené vo význame spojky „a“, pozn.)
s § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvej a tretej vety a § 10 ods. 12 prvej, druhej a štvrtej vety
zákona o tepelnej energetike v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo
„jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie je v súlade s čl. 20
ods. 4 ústavy a s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Príčinou nesúladu zákona s ústavou je
priznanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady nezohľadňujúcej povahu a dĺžku
trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou strpieť stavbu rozvodov tepla
na svojom pozemku.
VI.
Námietka nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4
napadnutého zákona s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy
90. Navrhovatelia namietli aj nesúlad § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12
ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy.
Ustanovením § 12 ods. 10 napadnutého zákona sa dodávateľ určuje za dotknutý orgán pri
výstavbe sústavy tepelných zariadení, ktorého stanovisko je záväzné a zároveň má právny
status účastníka konania. V tejto právnej úprave navrhovatelia vidia nesúlad s normami
čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy, lebo: «V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy platí, že každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Toto právo má aj odberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah
s doterajším dodávateľom tepla a postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr.
domovú kotolňu), ktorá sa stáva jeho vlastníctvom... V zmysle čl. 20 ods. 2 Ústavy zákon
ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku uvedeného v čl. 4 Ústavy, môže byť
vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani
žiadny iný zákon však neustanovuje, že sústava tepelných zariadení, napr. v podobe
domových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určenej právnickej osoby,
naopak v druhej časti zákona upravuje podmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky.
Táto skutočnosť zvýrazňuje predchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala,
resp. musí byť garantovaná možnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu...
V zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12
ods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej
energetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho
práva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože
aktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho
rovnaké zaobchádzanie (posudzovanie). Napadnutá zákonná úprava vytvára právny stav,
na základe ktorého má doterajší dodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie
v zmluvnom vzťahu s odberateľom ako samotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa
od doterajšieho dodávateľa tepla je aj po splnení zákonných podmienok (§ 20 zákona
o tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože závisí výlučne na pozitívnom záväznom
stanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom konaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona
o tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom, pričom dôvodom negatívneho
stanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná motivácia dodávateľa a odberateľa,
napr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného – čo je prirodzený dôsledok každého
procesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ odpojením sa od jeho sústavy tepelných
zariadení prichádza o svojich doterajších klientov – odberateľov tepla. Napadnutá právna
úprava teda umožňuje doterajším dodávateľom tepla neprimerane, svojvoľne a bez toho,
aby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu Ústavou, zneužívať vlastnícke právo
v neprospech a na úkor odoberateľov tepla.»
91. Navrhovatelia koncipovali svoj návrh, striktne dbajúc na zachovanie medzí
základných práv, tak, aby sa ich námietka o nesúlade napadnutých ustanovení zákona
o tepelnej energetike držala v medziach ústavnej ochrany vlastníctva. Preukazuje to aj
formulácia navrhovateľov: „Napadnutá zákonná úprava sa podľa názoru navrhovateľov
taktiež pohybuje za hranicou porušenia princípu autonómie slobodného konania subjektov
práva. V praxi sa môžeme stretnúť s názormi, že napadnutá zákonná úprava zasahuje aj
do zásady zmluvnej autonómie, avšak navrhovatelia, berúc na vedomie ústavnoprávnu
dôležitosť a prioritu inštitútu vlastníckeho práva, identifikovali a uprednostnili tú rovinu,
ktorá sa javí z hľadiska princípu konštitucionalizmu ako viac relevantná, teda rovinu
rozporu s čl. 20 ods. 1 až 3 Ústavy.“ V tomto prípade sa zákonná úprava mohla stať
predmetom ústavného prieskumu aj z hľadiska slobody podnikania zaručenej čl. 35 ods. 1
a 2 ústavy, no navrhovatelia takú možnosť odmietli.
92. Ústavný súd je viazaný návrhom. Z toho ústavný súd vyvodzuje, že navrhovatelia
nepožiadali ústavný súd o prieskum súladu zákonnej úpravy so slobodou podnikania ani
o prieskum napadnutých noriem zákona s ochranou, aká sa zaručuje siedmym oddielom
druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy), ktorý prípadný prieskum pro futuro nevytvára
prekážku res iudicata. Ústavný súd preto vykonal prieskum zákona o tepelnej energetike iba
v rozsahu návrhu, ktorý sa obmedzuje na ustanovenia čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového
protokolu o základnom práve vlastniť majetok.
93. Ochrana vlastníctva podľa právnych názorov ústavného súdu implikuje
hmotnoprávne aj procesnoprávne garancie. Procesná ochrana vlastníctva sa nezabezpečuje
iba pomocou základných práv zo siedmeho oddielu druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50, pozn.)
ústavy, ale popri tom aj pomocou procesnoprávnej ochrany implikovanej v čl. 20 ústavy.
«Ústavný súd už... uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj
v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,
ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať
za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).» (III. ÚS 311/07) „Implicitnú
procesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch sp. zn. III. ÚS 328/05 či
sp. zn. III. ÚS 117/06.“ (PL. ÚS 19/09) „Uvedený právny názor ústavný súd formuloval
v zhode s judikatúrou ESĽP k čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do práva
na pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciami
umožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci
pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich v. France, sťažnosť
č. 13616/88, rozsudok z 22. 9. 1994, bod 40 a nasl.).“(PL. ÚS 110/2011)
94. Citovaným právnym názorom (bod 93 in fine) ústavný súd znovu potvrdil svoju
doktrínu o (de facto) silnejšej procesnoprávnej ochrane vlastníctva. Z právnych názorov
ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 19/09 možno vyvodiť čiastkový záver o
vlastnostiach procesnoprávnej ochrany vlastníctva. „Ústava nepozná de facto vyvlastnenie,
ktoré by sa dodatočne legalizovalo formálnym vyvlastnením s náhradou. Pozná len
formálne vyvlastnenie s tam stanovenými podmienkami, kde je vlastník riadnym subjektom
konania, a nie len zaskočeným objektom tohto konania. Takéto vyvlastnenie sa môže
skončiť pre toho, kto chce vyvlastniť úspešne, ale aj zamietnutím návrhu.“ (PL. ÚS 19/09)
95. Z už citovaného právneho názoru (bod 94) možno vyvodiť, že
k procesnoprávnym zárukám ochrany vlastníctva ústavný súd radí riadne, plnohodnotné
správne konanie, ktoré sa môže s rovnakou mierou pravdepodobnosti skončiť právoplatným
rozhodnutím o vyvlastnení, ako aj rozhodnutím o zamietnutí návrhu na vyvlastnenie.
96. Procesnoprávne záruky ochrany vlastníctva nemožno zamieňať so základnými
procesnými právami, ktoré ústava chráni v siedmom oddiele druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50).
Z požiadavky právnej istoty implikovanej medzi znakmi materiálneho právneho štátu
možno vyvodiť požiadavku na stabilitu interpretácie a aplikácie práva spočívajúcu v tom, že
každé základné právo sa vždy rovnako vymedzuje z hľadiska svojho účelu, rozsahu aj
obsahu. Preto všetky ústavnoprávne relevantné vzťahy, ktorým sa poskytuje ústavná
ochrana, treba pravidelne subsumovať pod to základné právo, ktoré je určené pre ochranu
daného spoločenského vzťahu. Procesnoprávnu ochranu, akú ústava zaručuje v rámci
siedmeho oddielu druhej hlavy, nemožno presunúť do medzí ochrany druhým oddielom
druhej hlavy z dôvodu, že ide o procesnoprávnu ochranu vlastníctva. Takou interpretáciou
a aplikáciou ústavy by sa ústavne neprijateľne narušila jednotnosť a prehľadnosť nakladania
s textom ústavy.
97. Za procesnoprávne záruky ochrany vlastníctva podľa ústavy možno v spojení
s prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy označiť iba také záruky, ktoré nie sú implikované
v základných procesných právach chránených siedmym oddielom druhej hlavy.
98. Ustanovením § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike sa zakladá právne
postavenie dodávateľa, ktorý je zároveň dotknutým orgánom správneho konania, ktorého
stanovisko je pre konanie a výsledok konania záväzné a zároveň je aj účastníkom tohto
konania. Takto kreovaný právny status dodávateľa neslúži na priamu ochranu dodávateľa
ako vlastníka sústavy tepelných zariadení, i keď nepriamo a sprostredkovane taký právny
účinok môže mať. Z hľadiska účelu ochrany vlastníctva a vlastníkov však ide o potenciálny
účinok, aký môže a nemusí nastať. Nemožno ho kvalifikovať ako diskriminačnú úpravu
nezlučiteľnú s účelom, obsahom alebo rozsahom ochrany vlastníctva, ktorú má odberateľom
tepla poskytnúť čl. 20 ústavy.
99. Ustanovenie § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike či už samo osebe, alebo
v spojení s ustanovením § 12 ods. 9 či s ustanoveniami § 20 ods. 3 a 4 nie je v príčinnej
súvislosti s ustanoveniami čl. 20 ods. 1, 2 alebo ods. 3 ústavy. Príčinnú súvislosť medzi
týmito právnymi normami vykonštruovali navrhovatelia svojimi extenzívnymi úvahami
o príčinách a dôsledkoch namiesto toho, aby sa zaoberali otázkou o potenciálnej súvislosti
ustanovení zákona s niektorým zo základných procesných práv. Navrhovatelia nepresvedčili
ústavný súd o porušení čl. 20 ústavy úpravou § 12 ods. 10 napadnutého zákona, ani
v spojení s ďalšími označenými ustanoveniami tohto zákona. V dôsledku toho ústavný súd
nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a v spojení
s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy porušením
procesnoprávnych záruk ochrany vlastníctva.
100. Navrhovatelia v časti svojej argumentácie namietli aj porušenie vlastníckeho
práva odberateľov tepla z dôvodu sťaženia ich prístupu k vlastníctvu, ak sa rozhodnú
postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva ich
vlastníctvom.
101. „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu
na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len
ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95)
„Tento článok Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo
vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje
sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské
i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo
vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba
vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej
republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95) Právny názor ústavného
súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20 ústavy identifikuje s osobou, ktorá
naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je
konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1
dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,
č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).
102. Navrhovatelia za porušenie ústavou zaručenej ochrany vlastníctva označili fázu
úsilia o získanie majetku, ktorá nie je pod ústavnou ochranou, preto ústavný súd nevyhovel
návrhu ani v tejto časti.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripájajú odlišné stanoviská
k bodu 1 výroku sudkyňa Ivetta Macejková, sudkyňa Jana Baricová, sudca Milan Ľalík,
k bodu 2 výroku sudkyňa Marianna Mochnáčová, sudca Lajos Mészáros, sudca Rudolf
Tkáčik a k bodu 1 výroku sudca Lajos Mészáros pripája doplňujúce stanovisko
k odôvodneniu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne
Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 12. októbra 2016