Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 42/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-105

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty

Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka (sudca spravodajca), Ľudmily

Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika na verejnom zasadnutí 12. októbra 2016 vo veci

návrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom

JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40, Trnava, na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) v spojení s zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov o súlade ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona

č. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s v spojení

s a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade ustanovenia § 12 ods. 10 v spojení

s a a o tepelnej energetike v znení

neskorších predpisov s až 3 takto

rozhodol:

1. Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá

a tretia veta a prvá, druhá a štvrtá veta o tepelnej

energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach

používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, n i e s ú

v súlade s a s Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. júna 2015

doručený návrh skupiny 48 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov národnej rady“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) (ďalej aj „“) o súlade

v spojení s , a o tepelnej energetike v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o tepelnej energetike“) s čl. 20 ods. 1 v spojení

s a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový protokol“) a § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9

a a zákona o tepelnej energetike s až 3 .

2. Na výzvu ústavného súdu z 9. júla 2015 právny zástupca navrhovateľov listom

z 25. septembra 2015 a k nemu priloženou prílohou odobrenou podpismi 48 poslancov

národnej rady odstránil nedostatky pôvodného návrhu o rozsahu referenčných noriem, ktoré

majú byť dotknuté napadnutými zákonnými ustanoveniami. V priloženom zozname

poslancov národnej rady pod por. č. 20 a č. 25 bola duplicitne podpísaná poslankyňa

národnej rady Lucia Žitňanská, takže celkový počet skupiny poslancov sa ustálil na počte 47

(pozri záhlavie, pozn.).

3. K namietanému nesúladu ustanovení § 10 ods. 5 v spojení s ustanoveniami § 10

ods. 9, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike s v spojení s

a čl. 1 dodatkového protokolu navrhovatelia najskôr odcitovali napadnuté zákonné

ustanovenia zákona o tepelnej energetike, referenčné ustanovenia a dodatkového

protokolu, poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. a v podstatnom

uviedli:

«Z doslovného výkladu napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike je

zrejmé, že sa týkajú zriadenia vecného bremena. V tomto ohľade pre ne platia

stanovené požiadavky pre kvalitu zásahu do vlastníckeho práva zo strany zákonodarcu

vymedzené v Čl. 20 ods. 4 . Tieto však zákonodarca dôsledne nezohľadnil...

Čl. 20 ods. 4 stanovuje štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť

zachované v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva:

- podmienka nevyhnutnosti,

- podmienka existencia verejného záujmu,

- podmienka legality,

- podmienka poskytnutia primeranej náhrady...

Napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike nevyhovujú poslednej

z uvedených podmienok...

Ústavný súd... totiž konštantné judikuje, že posledná zmienená podmienka -

primeraná náhrada - by mala byť „spravodlivá v mieste a čase vykonania zásahu do jeho

vlastníctva“. Pritom dodáva, že táto náhrada by mala byť „vyvážením ujmy, ktorá nastáva

v dôsledku uplatnenia zákona.“ (oboje cit.: Nález, sp. zn. -63)...

Doktrína v tejto súvislosti ďalej dopĺňa, že „na rozdiel od „primeranej náhrady“,

ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno

uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného

obmedzenia.“ [DRGONEC, J.: . Komentár. 2. vydanie,

str. 246]...

S ohľadom na... uvedené teda podstata nesúladu napadnutých ustanovení zákona

o tepelnej energetike sústavou spočíva vo voľbe inštitútu jednorazovej náhrady

zákonodarcom. Ten sa vo svetle javí ako legislatívne opatrenie prijaté v rozpore

so záujmom na zachovaní proporcionality legislatívneho zásahu dopravného postavenia

dotknutých vlastníkov.»

Navrhovatelia poukázali aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

a v ňom citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

k čl. 1 dodatkového protokolu a ďalej uviedli:

„Nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle napadnutých ustanovení zákona

o tepelnej energetike sa... vyznačuje neurčitou dobou trvania (trvať môže jeden deň, ale aj

100 rokov, pričom obmedzuje vlastníka a aj jeho právneho nástupcu eventuálne všetkých

ďalších právnych nástupcov). A v tejto súvislosti nie je zákonodarcom zvolená forma

náhrady v súlade s ústavnou požiadavkou primeranosti práve preto, že trvalý zásah

do obsahu vlastníckeho práva je spôsobilá kompenzovať iba a len jednorázovo...

Je potrebné zdôrazniť, že výstavba verejného rozvodu tepla a ďalších zariadení s ním

súvisiacich (napr. zariadení určených na ochranu verejného rozvodu či na zabránenie jeho

porúch alebo havárií) je vnímaná ako permanentná stavba, pri ktorej tiež existuje

odôvodnený predpoklad jej dlhodobej existencie...

Pritom poskytnutie jednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré

možno považovať za dlhodobé, až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu

daná nielen samotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým

ekonomickými. Výška poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná.

Je ovplyvňovaná prinajmenšom infláciou...

Napadnutá zákonná úprava teda nevytvára rovnováhu medzi subjektmi, ktoré sú

napadnutými ustanoveniami dotknuté v rôznych časových obdobiach. Na druhej strane by

práve mechanizmus periodicky sa opakujúcej náhrady bol spôsobilý modifikovať výšku

náhrady v čase a tak vytvoriť rovnováhu medzi rôznymi vlastníkmi pri rovnakom zásahu

do ich vlastníckeho práva...

Práve tento časový aspekt obmedzenia vlastníckeho práva v spojitosti s meniacimi sa

ekonomickými faktormi podmieňujúcimi výšku jednorázovej náhrady zákonodarca pri

prijímaní napadnutej zákonnej úpravy ústavne relevantne nezohľadnil a zaťažil ju tak

ústavne neospravedlniteľnou vadou...

Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že jednorazová náhrada v zmysle

napadnutých zákonných ustanovení nevyhovuje ústavnej požiadavke primeranosti, čo

zakladá podľa názoru navrhovateľov nepochybný nesúlad napadnutej úrovne zákonnej

regulácie s a Dodatkovým protokolom k Dohovoru.“

4. K namietanému nesúladu ustanovení § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12

ods. 9 a a zákona o tepelnej energetike s až 3 navrhovatelia

uviedli:

«Podľa § 20 ods. 1 zákona o tepelnej energetike môže odberateľ skončiť odber tepla

na základe zákona alebo dohodou. Motivácie odberateľa na skončenie odberu tepla môžu

byť rôzne. Aktuálnou pohnútkou je snaha o vybudovanie vlastnej domovej kotolne.

Skončenie odberu tepla od doterajšieho dodávateľa je tak možné považovať za nutnú

podmienku pre výstavbu efektívne využiteľnej domovej kotolne...

Ak chce odberateľ nadobudnúť vlastnícke právo (vybudovať si vlastnú domovú

kotolňu) zákon o tepelnej energetike obmedzuje výkon vlastníckeho práva (resp.

nadobudnutie vlastníctva) nasledujúcimi kumulatívnymi podmienkami:

a) dohodou s doterajším dodávateľom - a to iba za podmienky, ak odberateľ uhradí

doterajšiemu dodávateľovi ekonomicky oprávnené náklady (tzv. odpojovací poplatok) podľa

§ 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Pritom podľa § 20 ods. 4 zákona o tepelnej

energetike podrobnosti o ekonomicky oprávnených nákladoch, t. j. ich rozsah a spôsob ich

výpočtu neustanovuje zákon, ale všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Úrad pre

reguláciu sieťových odvetví,

b) ukončením odberu tepla zo strany odberateľa - za podmienky, ak zabezpečí

dodávku tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie v podiele o 20 % vyššom ako má

doterajší dodávateľ tepla, a to v rámci procesu dohody s doterajším dodávateľom, podľa

§ 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike,

c) získaním kladného záväzného stanoviska obce vydaného podľa § 12 ods. 8

v spojení s § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike o súlade výstavby domovej kotolne

s koncepciou rozvoja obce v oblasti tepelnej energetiky,

d) získaním stavebného povolenia na výstavbu domovej kotolne podľa § 12 ods. 10

zákona o tepelnej energetike. Špecifikom tohto povolenia je fakt, že doterajšiemu

dodávateľovi garantuje osobitné zvýhodnené postavenie dotknutého orgánu v stavebnom

konaní, ktorého stanovisko je záväzné (okrem toho môže mať zároveň aj postavenie

účastníka stavebného konania)...

V zmysle Čl. 20 ods. 1 platí, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Toto právo má aj

odberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah s doterajším dodávateľom tepla

a postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva

jeho vlastníctvom...

Právo vlastniť majetok (v tomto prípade domovú kotolňu) je však v dôsledku

napadnutej zákonnej úpravy odberateľovi výrazne limitované. Vlastnícke právo, implicitne

zahrňujúce aj ekonomickú dimenziu vlastnenej veci, je možné efektívne využívať len v

takých prípadoch, keď je subjektu práva umožnená plnohodnotná dispozícia s predmetom

vlastníckeho práva veci v súlade jeho účelom. Samotné vlastnícke právo k domovej kotolni

je možné v plnej miere využívať len za predpokladu, že je umožnené odpojenie od súčasného

dodávateľa tepla. Bez tejto skutočnosti nie je možné kotolňu efektívne a ekonomicky

využívať, čo je situácia, ktorá v dôsledku existujúcej zákonnej úpravy, reálne nastáva.

Tento, podľa názoru navrhovateľov, protiústavný stav je spôsobený § 12 ods. 10 zákona

o tepelnej energetike, ktorý stanovuje, že pri výstavbe sústavy tepelných zariadení

(napr. domovej kotolne) na vymedzenom území je dodávateľ v konaní podľa zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)... dotknutým

orgánom, ktorého stanovisko je záväzné (pozn. do prijatia novely zákona o tepelnej

energetike z roku 2014 tomu tak nebolo). Dodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka

konania podľa osobitného predpisu, ak sa povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení

alebo jej časti na vymedzenom území dodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom

zásobovaní teplom. Doterajší dodávateľ tepla tak môže svojím negatívnym (záväzným)

stanoviskom znemožniť uplatňovanie § 20 zákona o tepelnej energetike napriek tomu že

odberateľ splnil všetky podmienky uvedené v tomto zákonnom ustanovení. Negatívne

stanovisko dodávateľa môže byť priamou prekážkou vzniku vlastníckeho práva, čím

konzekventne dochádza k odopretiu práva garantovaného v Čl. 20 ods. 1 ...

V zmysle Čl. 20 ods. 2 zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku

uvedeného v Čl. 4 , môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených

právnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani žiadny iný zákon však neustanovuje, že

sústava tepelných zariadení, napr. v podobe domových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve

štátu, obce alebo určenej právnickej osoby, naopak v druhej časti zákona upravuje

podmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky. Táto skutočnosť zvýrazňuje

predchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala, resp. musí byť garantovaná

možnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu...

V zmysle Čl. 20 ods. 3 vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12

ods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej

energetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho

práva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože

aktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho

rovnaké zaobchádzanie (posudzovanie)...

Napadnutá zákonná úprava vytvára právny stav, na základe ktorého má doterajší

dodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu s odberateľom ako

samotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa od doterajšieho dodávateľa tepla je aj po

splnení zákonných podmienok (§ 20 zákona o tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože

závisí výlučne na pozitívnom záväznom stanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom

konaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom,

pričom dôvodom negatívneho stanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná

motivácia dodávateľa a odberateľa, napr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného

- čo je prirodzený dôsledok každého procesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ

odpojením sa od jeho sústavy tepelných zariadení prichádza o svojich doterajších klientov -

odberateľov tepla. Napadnutá právna úprava teda umožňuje doterajším dodávateľov tepla

neprimerane, svojvoľne a bez toho, aby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu

, zneužívať vlastnícke právo v neprospech a na úkor odoberateľov tepla...

K ďalším aspektom napadnutej zákonnej úpravy, ktoré vhodným spôsobom

dokresľujú jej negatívny vplyv na spoločenské vzťahy a poukazujú na jej normatívne deficity

patrí aj skutočnosť, že novela zákona o tepelnej energetike v roku 2014 v podobe zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o tepelnej energetike

v znení neskorších predpisov neupravila žiadne prechodné ustanovenia vo vzťahu k procesu

podľa § 20 a § 12 zákona o tepelnej energetike v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu

výstavby viacerých domových kotolní... Len na dokreslenie právnej úpravy. Samotná novela

zákona o tepelnej energetike z roku 2014 obsahuje viacero deformácií v právnych vzťahoch

v oblasti tepelnej energetiky. Ako príklad možno uviesť, že zákon ukladá subjektom podľa

§ 1 ods. 3 písm. c) zákona o tepelnej energetike viaceré povinnosti (napr. oznamovacia

povinnosť podľa § 11 zákona o tepelnej energetike) v druhej časti zákona, ktorá upravuje

podmienky podnikania v tepelnej energetike, hoci sú tieto subjekty vylúčené z podnikania

výslovne tým istým zákonom v jeho § 1 ods. 3...

Napadnutá zákonná úprava sa podľa názoru navrhovateľov taktiež pohybuje

za hranicou porušenia princípu autonómie slobodného konania subjektov práva. V praxi sa

môžeme stretnúť s názormi, že napadnutá zákonná úprava zasahuje aj do zásady zmluvnej

autonómie, avšak navrhovatelia, berúc na vedomie ústavnoprávnu dôležitosť a prioritu

inštitútu vlastníckeho práva, identifikovali a uprednostnili tú rovinu, ktorá sa javí z hľadiska

princípov konštitucionalizmu ako viac relevantná, teda rovinu rozporu s Čl. 20 ods. 1 až 3

...

Napriek preferencii navrhovateľov, ktorá bola zdôraznená skôr, považujú

navrhovatelia za vhodné poukázať aj na ďalšie aplikačné aspekty napadnutej zákonnej

úpravy, ktoré dokresľujú „kvalitu“ právnej úpravy predmetného zákona. Ako už bolo

konštatované, zákon o tepelnej energetike stanovuje pre spôsob skončenia odberu tepla také

podmienky, ktoré nepochybne nespravodlivo zvýhodňujú jedného z kontrahentov

(dodávateľa) a mimoriadne zaťažujú druhú zmluvnú stranu (odberateľa), čím sa

nepochybne vytvára nevyvážený pomer síl účastníkov zmluvy. Uvedené platí už vo vzťahu

k samotnému ustanoveniu § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike, čo je zosilnené aj

ustanoveniami § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike...

Taktiež praktické uplatňovanie § 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike vykazuje

závažné nedostatky, ktoré neprimerane zvýhodňujú jednu zo zmluvných strán - doterajšieho

dodávateľa. Jednak sú ekonomicky oprávnené náklady (tzv. odpojovací poplatok)

vymedzené výlučne v podzákonnej norme (vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví)

a v zákone nie sú stanovené ani základné kritériá tejto povinnosti jednej zmluvnej strany,

resp. oprávnenia druhej zmluvnej strany. Zároveň, percentuálny podiel tepla vyrobeného

z obnoviteľných zdrojov energie nie je verejne prístupný, a to ani odberateľovi, ktorý má

záujem sa odpojiť, čo ho mimoriadne znevýhodňuje už na začiatku celého procesu pri

projektovaní si vlastnej sústavy tepelných zariadení, resp. zmeny v osobe dodávateľa tepla.

Tieto údaje dodávateľ tepla poskytuje len Ministerstvu hospodárstva SR a Úradu pre

reguláciu sieťových odvetví a sú považované za obchodné tajomstvo dodávateľa tepla,

pričom Slovenská obchodná inšpekcia je tieto údaje oprávnená kontrolovať. Akým

spôsobom sa táto kontrola vykonáva však nie je jasné, hoci bez splnenia podmienky

uvedenej v bode 2.2 písm. b) tohto návrhu sa nemožno odpojiť, čo ponecháva odberateľa

vo veľkej právnej neistote tak v súvislosti s dodržiavaním tejto zákonnej povinnosti zo strany

doterajšieho dodávateľa, ako aj so zámerom vybudovať si vlastné tepelné zariadenie, ktoré

by malo mať o 20 % viac tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie ako má zdroj

doterajšieho dodávateľa ktorého parametre nie sú odberateľovi dostupné Navyše ak

dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla dodáva viac ako 60 % tepla vyrobeného

z obnoviteľných zdrojov energie odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy ak

zabezpečí celú dodávku tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie s výnimkou tepla

ktoré vzniká pri zapálení obnoviteľného zdroja energie fosílnym palivom, čiže bez znalosti

tohto údaja na strane dodávateľa je odpojenie sa od terajšej sústavy tepelných zariadení

nemožné...

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je možné zhrnúť, že ústavne garantované

vlastnícke právo a s sním spojené aspekty sú v prípadoch aplikácie napadnutej zákonnej

úpravy noriem zákona porušené, čím je založený nesúlad predmetných noriem s .»

5. Skupina poslancov národnej rady navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej návrhu

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 a § 10 ods. 12

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov nie sú v súlade

s Čl. 20 ods. 1 v spojení s Čl. 20 ods. 4 ... a Čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru...

2. Ustanovenia § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona

č. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s Čl. 20

ods. 1 až 3 ...“

6. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna konanom 7. októbra 2015

návrh skupiny poslancov národnej rady predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -28 rozhodol, že návrh prijíma na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie odporcu, vedľajšieho účastníka a replika navrhovateľov

7. V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) si ústavný súd

listom z 28. októbra 2015 vyžiadal písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“ alebo „odporca“), keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal

navrhovateľmi napadnutý zákon. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona

o ústavnom súde listom z 28. októbra 2015 vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej

republiky (ďalej aj „vláda“ alebo „vedľajší účastník“), zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade právnych predpisov podľa

vedľajším účastníkom.

8. Odporca sa k návrhu skupiny poslancov národnej rady vyjadril listom

z 26. apríla 2016 (doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2016), v ktorom k návrhu uviedol:

«Práva a povinnosti držiteľa povolenia v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva

sú súčasťou zákona o tepelnej energetike od začiatku platnosti uvedeného zákona.

Ustanovenia týkajúce sa obmedzenia vlastníckeho práva však v rámci jednotlivých

novelizácií prešli rôznymi zmenami, z ktorých najvýraznejšia bola zmena novelou zákona

č. 100/20014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa o tepelnej energetike

v znení neskorších predpisov. Napádané znenie ustanovenia § 10 a 12 sa

do právneho poriadku Slovenskej republiky dostali novelou zákona o tepelnej energetike

č. , ktorá bola schválená Národnou radou Slovenskej republiky

20. marca 2014 a zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 23. apríla 2014

v čiastke č. 38. Nadobudnutie účinnosti dotknutých ustanovení bolo ustanovené

na 1. mája 2014. Právna úprava bola prijatá v štandardnom legislatívnom procese.

Úmysel zákonodarcu bol pri konštruovaní predmetného ustanovenia naznačený

v dôvodovej správe. Z osobitnej časti dôvodovej správy vyplýva, že „v § 10 sa spresňujú

práva a povinnosti držiteľa povolenia v súvislosti so vstupom na cudzie pozemky pri výkone

povolených činností. Ustanovenia sú navrhnuté v súlade so

o energetike. Úprava bola do návrhu zaradená na základe výsledkov medzirezortného

pripomienkového konania.“.

V súvislosti s namietanou absenciou prechodných ustanovení k právnej úprave

považujeme za dôležité uviesť, že predmetná novela zákona obsahuje v čl. I päťdesiatom

treťom novelizačnom bode úpravu prechodných ustanovení (§ 38a) vo vzťahu k právam

a povinnostiam z novely vyplývajúcich a teda v odsekoch 2 a 3 upravuje stret dvoch

právnych úprav vo vzťahu k oprávneniam k cudzím nehnuteľnostiam, obmedzeniam

vlastníckeho práva ako aj spôsobu vysporiadania sa s nárokmi týkajúcimi sa náhrad

za obmedzenie vlastníckeho práva.

V tejto súvislosti poukazujeme na to, že právna úprava práv a povinností k cudzím

nehnuteľnostiam nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky ojedinelá. Podobná

právna úprava už v našom právnom poriadku existuje. S väčšími alebo menšími rozdielmi

sú práva a povinnosti k cudzím nehnuteľnostiam upravené napríklad zákonom

č. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov () alebo napríklad o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov (§ 66).

Na margo uvádzame, že predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky sú napríklad tiež ustanovenia týkajúce sa obmedzenia vlastníckeho práva

ustanovené § 66 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách vedené pod spisovou

značnou . Navrhovatelia v tomto konaní namietajú predovšetkým

temporálne obmedzenie na uplatnenie si nároku primeranej jednorazovej náhrady

zodpovedajúcej miere obmedzenia obvyklého užívania pozemku.»

9. Vedľajší účastník listom z 9. decembra 2015 (doručeným ústavnému súdu

15. decembra 2015) k návrhu uviedol, že „sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje,

aby Ústavný súd... vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú

v súlade s ustanoveniami ...“.

9.1 K navrhovateľmi namietanému nesúladu § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, 10

a 12 zákona o tepelnej energetike vedľajší účastník v podstatnom uviedol, že «inštitút

jednorazovej primeranej náhrady je bežným kompenzačným nástrojom, ktorý vyplýval

z právneho poriadku v minulosti ako aj súčasnosti. Uplatňuje sa predovšetkým

v tzv. sieťových odvetviach a v súvislosti s výstavbou a prevádzkou infraštruktúry

(elektroenergetické, plynárenské, teplárenské, vodárenské a kanalizačné zariadenia,

elektronická komunikácie), ktorá je zriaďovaná prevažne za účelom uspokojovania potrieb

verejného záujmu. Výroba, preprava a dodávka energií má celkom zrejme verejnoprospešný

rozmer, keďže je určená za účelom uspokojovania špecifických a ničím nahraditeľných

potrieb verejnosti, komunálnej a priemyselnej sféry. Potrebu zabezpečenia primeranej

tepelnej pohody (počas prevažnej časti roka) a dodávky teplej úžitkovej vody možno

nepochybne zaradiť medzi základné ľudské potreby civilizačnej povahy. Na území

Slovenskej republiky sa pritom historicky presadil model centralizovaného zásobovania

teplom, ktorý spočíva v ústrednej výrobe tepelnej energie a jej prepravy prostredníctvom

diaľkových teplovodných alebo parovodných rozvodov a rôznych výmenníkových

a odovzdávacích staníc, priamo k spotrebiteľom.

Poukazujeme pritom na obdobné ustanovenia o energetike...

(, , a ), o verejných vodovodoch a verejných

kanalizáciách a o zmene a doplnení o regulácii v sieťových

odvetviach... () alebo o elektronických komunikáciách

v znení neskorších predpisov (§ 66 ods. 4 a 5). Obdobnú úpravu však obsahovali aj právne

predpisy, ktoré tieto odvetvia regulovali v minulosti, ako napríklad

o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon)... (),

Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe tepla... () alebo

o energetike a o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon)... (§ 9 ods. 9).

Podnikanie v sieťových odvetviach sa vyznačuje pomerne silnou monopolizáciou

na relevantnom trhu prevádzky infraštruktúry, čo vyplýva jednak z objektívnej nemožnosti

vybudovania paralelných sietí, ale predovšetkým z absencie verejného záujmu na ich

budovaní. Aj z tohto dôvodu je podnikanie v sieťových odvetviach podrobené pomerne

prísnej regulácií, ktorú v podmienkach Slovenskej republiky vykonáva Úrad pre reguláciu

sieťových odvetví na základe o reguláciách v sieťových odvetviach

v znení neskorších predpisov.

Úlohovou regulátora je pritom spravodlivé rozdelenia zodpovednosti za úhradu

relatívne vysokých nákladov vybudovania a prevádzky infraštruktúry v sieťových odvetviach

medzi jednotlivé skupiny užívateľov infraštruktúry. V odvetví tepelnej energetiky Úrad pre

reguláciu sieťových odvetví schvaľuje individuálne každému prevádzkovateľovi tzv.

ekonomicky oprávnené náklady, ktoré možno zahrnúť do ceny tovarov a služieb v sieťových

odvetviach ( vyhlášky č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v tepelnej

energetike v znení neskorších predpisov). Užívateľ teplárenskej infraštruktúry (koncový

odberateľ tepla) teda v cene odoberaného tepla uhrádza dodávateľovi nie len cenu tepla

ako komodity, ale aj pomernú časť nákladov na prevádzku, údržbu a opravy infraštruktúry

slúžiacej na výrobu a distribúciu dodávaného tepla. V prípade, ak sa teplárenská

infraštruktúra alebo jej časť nachádza na nehnuteľnostiach vlastníkov odlišných

od samotného prevádzkovateľa infraštruktúry, v cene odoberaného tepla musia odberatelia

tepla nahradiť aj náklady vynaložené na zabezpečenie užívacieho práva k cudzím

nehnuteľnostiam.

Na jednej strane teda pôsobí záujem štátu na stabilných a cenovo udržateľných

ekonomicky oprávnených nákladoch na výrobu a rozvod tepla (ako verejnoprospešnej

činnosti) a na druhej strane, záujem vlastníkov nehnuteľností na spravodlivú

kompenzáciu za obmedzenie ich vlastníckeho práva (navrhovateľmi citovaný nález spis.

zn. -81).

Zákon o tepelnej energetike v napadnutých ustanoveniach pomerne jednoznačne

definuje potrebu kompenzácie vlastníka dotknutej nehnuteľnosti prostredníctvom

primeranej náhrady, ktorej výška sa má určiť v prvom rade dohodou prevádzkovateľa

infraštruktúry (držiteľa povolenia na rozvod tepla) a dotknutého vlastníka nehnuteľnosti (§

10 ods. 5, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike). Až následne, v prípade nedosiahnutia

dohody, môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady. Z uvedeného

vyplýva, že napadnuté zákonné ustanovenia explicitne priznávajú vlastníkovi nehnuteľnosti

právo na primeranú náhradu nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, zákonné vecné

bremeno a zriadenie ochranných pásiem.

Vláda SR preto nevidí žiaden ústavnoprávny konflikt medzi zásadou primeranosti

náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a napadnutými ustanoveniami zákona

o tepelnej energetike. To však pochopiteľne nevylučuje porušenie tejto ústavnej zásady pri

rozhodovaní všeobecných súdov o primeranej náhrade v konkrétnom prípade mimo

predmetu tohto konania.

Navrhovatelia však vo svojom podaní spochybňujú súlad spôsobu úhrady primeranej

náhrady v podobe jednorazovej platby so zásadou primeranosti. Poukazujú na hrozbu

disproporcie z hľadiska času a meniacich sa faktorov, predovšetkým ekonomických: „Výška

poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvňovaná

prinajmenšom infláciou“(bod 18 návrhu).

Vláda SR však považuje túto otázku za čisto ekonomickú a nie právnu, tobôž nie

ústavnoprávnu. Moderné nástroje oceňovania nehnuteľností, podnikov a tiarch na nich

viaznucich totiž poskytujú dostatočný priestor pre správny odhad miery obmedzenia

vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení držiteľa povolenia na rozvod tepla,

a to vrátane zohľadnenia budúceho vývoja ekonomiky a ceny nehnuteľností. Umožňujú teda

pomerne presne určiť jednorazovú a primeranú náhradu vo svetle rôznych okolností

a rôzneho typu nehnuteľnosti. Jednorazová povaha primeranej náhrady preto nemôže byť

ipso facto považovaná za neprípustnú z hľadiska dodržania zásady primeranosti núteného

obmedzenia vlastníckeho práva.

Dôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k definovaniu tejto primeranej náhrady ako

jednorazovej, možno pritom vidieť najmä v potrebe zabezpečenia stability a primeranosti

nákladov prevádzky teplárenskej infraštruktúry znášaných zo strany jej užívateľov

(odberateľov tepla). Prípadný neočakávaný nárast takýchto nákladov v dôsledku náhlej

zmeny ekonomických parametrov vstupujúcich do výpočtu primeraných náhrad sa

za obmedzenia v užívaní cudzích nehnuteľností môžu ovplyvniť schopnosť užívateľov

infraštruktúry podieľať sa na spravodlivom rozdelení bremena nákladov.

Problematika primeraných náhrad za obmedzenia v užívaní nehnuteľností a zriadení

zákonných vecných bremien boli doposiaľ predmetom viacerých súdnych konaní, hoci

namietanému ústavnoprávnemu konfliktu jednorazovej povahy primeraných náhrad

so zásadou proporcionality sa slovenské súdy výslovne nevenovali v žiadnej známej kauze.

Vláda SR si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR

spis. zn. -19, v ktorom sa ústavný súd okrajovo venoval aj jednorazovej

primeranej náhrade za zriadenie vecného bremena k pozemku zastavanému stavbou

bytového domu v zmysle o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov; z odôvodnenia uznesenia vyplýva: „Krajský súd sa

v súvislosti s otázkou rozhodovania o náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

súčasne zaoberal otázkou, či táto náhrada má (musí mať) charakter opakujúceho sa

plnenia, resp. či ide (môže ísť) o jednorazovú náhradu, pričom dospel k záveru, že

v predmetnej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou

náhradou (tak ako to podľa krajského súdu vyplýva napr. z § 135c ods. 3 Občianskeho

zákonník a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

spis. zn. vo veci vecného bremena). Ústavný súd považuje tento záver

krajského súdu za ústavne udržateľný.“

Ústavný súd SR sa otázky jednorazových primeraných náhrad dotkol aj v uznesení

spis. zn. , v ktorom z ústavného hľadiska nijak nespochybnil jednorazovú

povahu primeraných náhrad.

Pomerne ustálená rozhodovacia prax slovenských, pripadne českých súdov panuje

ohľadne posúdenia povahy primeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien

(dnes § 10 ods. 9 zákona o tepelnej energetike) ako jednorazového plnenia, ktorým sa však

nevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej nehnuteľnosti voči oprávnenému

zo z zákonného vecného bremena. Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn.

uvádza: „Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony týkajúce sa

odvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech

vlastníkov a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích

nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce

vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv.

zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň

poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie

týchto náhrad priamo z , resp. aj z

, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy...

Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok

podľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani

nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich

z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa

treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity, to znamená, že nevyplývajú z právnej

úpravy, na základe ktorej vznikli ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných

bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných

energetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,

na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný

spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný

prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako práva niekoho iného

než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať

alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie

je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou

právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale

o úpravu komplexu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva

o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi

sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne

predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba

použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia

vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady

na zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda

nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavku

spojené so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej

republiky spis. zn. z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov

a uznesení zväzok 36, ročník 2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz).

Vpreskúmavanej veci však aplikácia neprichádzala

do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových

okolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.“ Obdobné závery vyplývajú

aj z rozsudku Nejvyššího soudu České republiky spis. zn. .

Znamená to, že ani jednorazovú primeranú náhradu za zriadenie vecných bremien

v zmysle § 10 ods. 9 a 10 zákona o tepelnej energetike nemožno považovať

za vyčerpávajúcu z hľadiska nárokov povinného z vecného bremena. Ten je oprávnený

požadovať od nositeľa práv z vecného bremena aj náhradu primeraných nákladov

na zachovanie (údržbu) vecí zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy (§ 151n ods. 3

).».

9.2 K navrhovateľmi namietanému nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9

a § 20 ods. 3 až 4 zákona o tepelnej energetike vedľajší účastník ďalej uviedol, že

«sa s tvrdeniami navrhovateľov nestotožňuje a poukazuje na hrubé nepochopenie

problematiky ochrany záujmov sledovaných osobitnými predpismi v rámci stavebného

konania zo strany navrhovateľov. V zmysle o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov... „Ak sa

konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu,

o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok... o energetike, o tepelnej energetike,

o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách,

o civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad

na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje

požiadavku podľa osobitných predpisov.“

Záväzným stanoviskom dotknutého orgánu je pritom „stanovisko, vyjadrenie, súhlas,

alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými

predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise“ (§ 140b ods. 1

stavebného zákona).

Zákonodarca označil za jedného z mnohých dotknutých orgánov aj dodávateľa,

na ktorého vymedzenom území sa povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení (t. j. ďalšie

teplárenské zariadenia). Konal tak plne v intenciách ustanovenia § 140a ods. 1 písm. c)

stavebného zákona, podľa ktorého je dotknutým orgánom vlastník sietí a zariadení

technického vybavenia územia a iná právnická osoba, ak to ustanovuje osobitný predpis.

Polemizovať možno pritom o správnosti použitia pojmu dodávateľ namiesto pojmu držiteľ

povolenia na rozvod tepla (v § 12 ods. 10), s obsahového hľadiska však ide o jednu a tú istú

osobu (dodávateľom je podľa § 2 písm. d) zákona o tepelnej energetike „fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá je držiteľom povolenia na výrobu tepla, výrobu tepla a rozvod

tepla alebo rozvod tepla alebo sa na ňu vzťahuje oznamovacia povinnosť podľa § 11 a ktorá

dodáva teplo odberateľovi“).

Pre úplnosť je potrebné dodať, že s dodávateľom tepla sa ako s dotknutým orgánom

konalo aj pred účinnosťou novely Z.

z, na ktorú poukazujú navrhovatelia ako na predpis, ktorý mal výrazne posilniť postavenie

dodávateľov na úkor práv potenciálnych vlastníkov bytových a domových kotolní.

Z priloženého usmernenia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR

zo dňa 11.06.2012 jednoznačne vyplýva, že dodávateľ mal postavenie vlastníka sietí

a zariadenia technického vybavenia územia aj pred účinnosťou predmetnej novely (t.j. pred

01.05.2014)...

V tejto súvislosti je však dôležité poukázať na to, že z vyššie uvedených ustanovení

stavebného zákona, ale najmä z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, jednoznačne vyplýva,

že dotknuté orgány sú pri výkone pôsobnosti dotknutých orgánov povinné sledovať

výhradne len verejné záujmy, a to „v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným

predpisom“ (§ 140b ods. 2 stavebného zákona).

Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. uvádza: „Postavenie dotknutého

orgánu v konania podľa stavebného zákona (vyplývajúce z citovaných ustanovení

stavebného zákona) mu prisudzuje odlišné oprávnenia ako účastníkom konania najmä

s ohľadom na skutočnosť, že dotknutý orgán v konaní nepresadzuje svoje subjektívne práva,

právne záujmy, ani sa nekoná o jeho právnych povinnostiach. Treba zdôrazniť, že dotknuté

orgánu nepredkladajú záväzné stanoviská týkajúce sa ich subjektívnej právnej sféry, ale

týkajúce sa verejných záujmov, ktorých ochrana vyplýva z osobitného predpisu. Verejný

záujem predstavuje istý protiklad k záujmu súkromnému, jedná sa o určitý všeobecne

prospešný stav, cieľ, ktorý treba chrániť a rešpektovať.“

Dodávateľ tepla (držiteľ povolenia na rozvod tepla) je preto oprávnený vykonávať

svoju pôsobnosť ako dotknutý orgán v stavebnom konaní len v rozsahu, v ako mu práv

podávať záväzné stanoviská vyplýva z osobitného predpisu, t. j. len v rozsahu, v akom majú

jeho stanoviská, vyjadrenia či súhlas záväznú povahu v zmysle zákona o tepelnej energetike.

Ide pritom výlučne len o tieto prípady:

a) Povoľovanou stavbou sa zasahuje do ochranných pásiem sústavy tepelných

zariadení, ktorú dodávateľ prevádzkuje; zákon v tomto prípade podmieňuje stavebné práce

a iné zásahy v ochranných pásmach predchádzajúcim súhlasom držiteľa povolenia

na rozvod tepla (§ 36 ods. 7 a 8 zákona o tepelnej energetike);

b) Povoľovanou stavbou sa zasahuje priamo do zariadení tvoriacich sústavu

tepelných zariadení; zákon vyžaduje súhlas dodávateľa s takýmito zásahmi (§ 22 ods. 3

zákona o tepelnej energetike).

V žiadnom inom prípade a zo žiadnych iných dôvodov nie je dodávateľ (držiteľ

povolenia na rozvod tepla) oprávnený vykonávať pôsobnosť dotknutého orgánu v

stavebnom konaní. Zákonodarca mu teda takéto postavenie priznal s cieľom ochrany

bezpečnosti a prevádzkovej schopnosti infraštruktúry, prostredníctvom ktorej sú tepelnou

energiou zásobovaní viacerí odberatelia. Možno totiž odôvodnene predpokladať, že ak sa

povoľovanou stavbou (napr. domovej kotolne) zasiahne do technológie slúžiacej

na zásobovanie verejnosti tepelnou energiou, môže tým byť ovplyvnená samotná bezpečnosť

prevádzky teplárenskej infraštruktúry.

Vláda SR ďalej poukazuje na to, že v praxi vykonávajú pôsobnosť dotknutých

orgánov v stavebnom konaní dva typy orgánov. Prevažne ide o orgány verejnej správy,

v pôsobnosti ktorých je ochrana určitých verejných záujmov ako napríklad ochrana

verejného zdravia, životného prostredia a pod. Za dotknuté orgány sú však považovaní aj

samotní vlastníci, resp. prevádzkovatelia infraštruktúry slúžiacej verejnosti (§ 140a ods. 1

písm. c) stavebného zákona), a to najmä z dôvodu, že tieto osoby majú zo svojej praktickej

činnosti najlepšie vedomosti o type, povahe, rozsahu a umiestnení infraštruktúry,

za bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky, ktorej spravidla aj zodpovedajú.

Z tohto dôvodu je v postavení dotknutého orgánu s právom podávania záväzných

stanovísk nielen príslušný dodávateľ tepla (držiteľ povolenia na rozvod tepla), ale aj

prevádzkovatelia elektrizačných sústav ( ) a plynárenských

sietí ( ), prevádzkovatelia verejných vodovodov

a kanalizácií ( a ) či prevádzkovatelia

elektronických komunikácií ( ). Ich pôsobnosť ako dotknutých

orgánov sa spravidla obmedzuje len na udeľovanie súhlasu na zásahy v ochranných

pásmach a na samotných zariadeniach, t. j. rovnako ako v prípade dodávateľa tepla.

Vláda SR preto považuje argumenty navrhovateľov za účelové s cieľom znemožniť

dodávateľom (držiteľom povolenia na rozvod tepla) posudzovať stavebné zámery

zasahujúce do infraštruktúry, za ktoré nesú zodpovednosť. Účelové sú však aj tvrdenia

o prekážke vzniku vlastníckeho práva k bytovej alebo domovej kotolni len na báze

negatívneho záväzného stanoviska dodávateľa. V rámci koncentračnej zásady, ktorou sa

spravuje stavebné konanie, podliehajú totiž aj záväzné stanoviská prevádzkovateľov

infraštruktúry prieskumu zo strany „nadriadených orgánov“ (§ 140b ods. 5 stavebného

zákona).

Z ustanovenia § 136 ods. 3 stavebného zákona pritom vyplýva: „Ak vznikol rozpor

v dôsledku záväzného stanoviska vlastníka sietí a zariadení technického vybavenia územia,

ktorý je dotknutým orgánom podľa § 140a ods. 1 písm. c), je na účely riešenia rozporov

nadriadeným orgánom ministerstvo, do pôsobnosti ktorého patrí vlastník sietí a zariadení“

Vo vzťahu k dodávateľom tepla je takýmto orgánom Ministerstvo hospodárstva Slovenskej

republiky ( o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), ktoré pôsobnosť „nadriadeného

orgánu“ voči dodávateľom tepla v praxi riadne vykonáva. V žiadnom prípade preto

nemožno prisvedčiť argumentom navrhovateľov o schopnosti dodávateľov samotných,

zabrániť povoleniu výstavby novej domovej alebo bytovej kotolne.

Tvrdenia navrhovateľov o ústavnej neudržateľnosti postavenia dodávateľov tepla

ako dotknutých orgánov preto vláda SR považuje za irelevantné a takéto postavenie

dodávateľov tepla za plne súladné s ústavnými princípmi a korešpondujúce so zavedenou

praxou. Vláda SR sa domnieva, že vylúčením prevádzkovateľov teplárenskej infraštruktúry

z komplexného posúdenia dopadov stavby na verejné záujmy, by sa stavebníci domových

kotolní (práve naopak) dostali do výhodnejšej pozície v porovnaní so stavebníkmi

zasahujúcimi do infraštruktúry elektroenergetickej, plynárenskej alebo vodárenskej. Právo

vybudovať a vlastniť domovú kotolňu nemožno vnímať absolútne, ale v kontexte záujmov

chránených stavebným zákonom a osobitnými predpismi (§ 126 ods. 1 stavebného zákona),

komplexne posudzovanými v stavebnom konaní.

Uvedené pochopiteľne nevylučuje prípadný exces dodávateľa tepla pri výkone

pôsobnosti dotknutého orgánu v stavebnom konaní, napríklad v podobe uplatňovania aj

iných požiadaviek v rámci výkonu pôsobnosti dotknutého orgánu než vyplývajú z verejného

záujmu. Ten je však preskúmateľný jednak v rámci koncentračnej zásady zo strany

„nadriadeného orgánu“, ale tiež prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov v stavebnom konaní vrátane súdneho prieskumu. Hrozba zneužitia zákonného

oprávnenia ani samotná skúsenosť navrhovateľov nemôže sama o sebe založiť rozpor

s SR.

Navyše prípadné vyslovenie rozporu ust. § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike

s SR by z formálnoprávneho hľadiska neviedlo k žiadnym právnym následkom,

nakoľko postavenie dodávateľa (držiteľa povolenia na rozvod tepla) ako dotknutého orgánu

v stavebnom konaní možno spoľahlivo vyvodiť už z vyššie uvedených stanovení § 36 ods. 7

a 8 a § 22 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Formuláciu ust. § 12 ods. 10 zákona

o tepelnej energetike je preto potrebné chápať len ako zdôraznenie postavenia dodávateľa

tepla v rámci stavebného konania, t. j. ako vlastníka sietí a zariadení technického vybavenia

územia (§ 140 ods. 1 písm. c) stavebného zákona).».

9.3 V neposlednom rade vedľajší účastník reagoval na tvrdenia navrhovateľov

uvedené v bode 33 návrhu, v ktorých navrhovatelia vidia neprimerané zvýhodnenie

dodávateľov oproti odberateľom, a to z dôvodu absencie informácií o podieloch výroby

tepla z obnoviteľných zdrojov energie. «Stanovenie preferencie využívania tepla

z obnoviteľných zdrojov považuje vláda SR za prípustné v kontexte medzinárodných

záväzkov a záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie. V zmysle

čl. 3 ods. 1 (v spojení s prílohou č. 1) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES

z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene

a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140,

05.06.2009) je Slovenská republika povinná zabezpečiť, aby podiel energie z obnoviteľných

zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe (vrátane spotreby tepla) v roku

2020 predstavoval najmenej 14%. Jedným z opatrení na realizáciu tohto cieľa je aj

zabezpečenie čo najvyššieho podielu využívania obnoviteľných zdrojov na účely

vykurovania a dodávky teplej úžitkovej vody. Preto ak súčasný dodávateľ tepla využíva

obnoviteľné zdroje v určitom pomere, je žiaduce umožniť odpojenie a vybudovanie novej

kotolne len za predpokladu zabezpečenia vyššieho pomeru využívania obnoviteľných

zdrojov energie.

Podľa názoru vlády SR je možné získať informáciu o pomere využívania

obnoviteľných zdrojov energie v energetickom mixe toho - ktorého dodávateľa tepla

prostredníctvom využitia práva na informácie v zmysle

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Domnievame sa, že otázka podielu

obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla nemôže byť predmetom obchodného

tajomstva, ktoré by bránilo Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sprístupniť takúto

informáciu, a to s poukazom na otázky týkajúce sa životného prostredia podľa § 10 ods. 2

písm. a) a b) cit. zákona. Preto aj zmienené argumenty navrhovateľov nepovažujeme

za relevantné.

V zmysle SR: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť

na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon

vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky

a životné prostredia nad mieru ustanovenú zákonom“ Podriadenie procesu povoľovania

výstavby domových a bytových kotolní riadnemu stavebnému konanie je možné považovať

za opatrenie, ktorého cieľom je predchádzať výstavbe a užívaniu takých stavieb, ktoré budú

neprimerane zasahovať do práv a právom chránených záujmov iných vrátane odberateľov,

ktorí zostávajú naďalej pripojení k infraštruktúre doterajšieho dodávateľa.»

10. Následne ústavný súd zaslal listom z 3. mája 2016 doručené vyjadrenia odporcu

a vedľajšieho účastníka právnemu zástupcovi navrhovateľov s tým, že má možnosť sa

s týmito vyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Právny zástupca

navrhovateľov sa vyjadril listom z 20. júna 2016, v ktorom okrem už uvedeného (body 3

a 4) rozporoval niektoré odporcom a vedľajším účastníkom vyslovené názory.

V súvislosti s namietaným nesúladom ustanovení § 10 ods. 5 v spojení

s ustanoveniami § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike (bod 3) ďalej okrem iného

uviedol, «že vláda nepopiera existenciu konfliktu medzi verejnoprávnym záujmom

a súkromnoprávnym záujmom, priam naopak, sama ho priznáva. Vyriešenie tohto konfliktu

aplikovaním testu proporcionality, a teda zodpovedanie otázky či napadnutá právna úprava

nastoľuje či nenastoľuje „spravodlivú rovnováhu“ by malo byť práve predmetom konania

pred Ústavným súdom. Skutočnosť, že koncept jednorazových primeraných náhrad ešte

nebol podrobený ústavnému testu proporcionality explicitne konštatuje aj vláda Slovenskej

republiky... Vláda Slovenskej republiky ďalej tvrdí, že potenciálne porušovanie ústavnej

zásady primeranosti náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva môže nastať

v konkrétnom prípade pri rozhodovaní všeobecných súdov, avšak popiera kauzálnu

súvislosť medzi takýmito prípadmi a napadnutou právnou úpravou... Vláda taktiež

argumentuje..., že náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vzniká primárne

v režime dohody medzi prevádzkovateľom a vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, a až

v prípade nedosiahnutia tejto dohody nastupuje určenie výšky primeranej náhrady súdom.

Podstatné však je, že aj primárny režim - dohoda - sa realizuje v rovnakom právnom rámci.

Inak vyjadrené, napadnutá právna úprava sa v rovnakej miere vzťahuje aj na proces

dohody, aj v tomto prípade je moderačný priestor subjektov dohody výrazným spôsobom

zúžený, keďže sa môže ex lége dohodnúť len náhrada jednorazovej povahy... Nevhodným sa

javí byť aj vylúčenie ekonomických argumentov z posudzovaného rámca...».

V súvislosti s napadnutými ustanoveniami § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami

§ 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike okrem iného uviedol, že

„výrobcovia resp. dodávatelia tepla vo svojich záväzných stanoviskách zvyknú

argumentovať (spravidla s pozitívnym výsledkom v prospech výrobcov, resp. dodávateľov)

najmä tým, že z hľadiska záujmov, ktoré chráni zákon o tepelnej energetike nie je realizácia

takýchto stavieb (domových kotolní) vo verejnom záujme... Ďalšou zákonnou podmienkou,

ktorá sa v praxi ukazuje ako prekážka (praktická implikácia napadnutej právnej úpravy), je

požiadavka na dosiahnutie dohody s doterajším dodávateľom tepla. Zjednodušene.

Dodávateľ tepla má tendenciu (a ekonomickú motiváciu - stratil by odberateľov) odmietať

akúkoľvek dohodu...“.

V závere právny zástupca navrhovateľov navrhol vyžiadať si „nové“ stanovisko

vedľajšieho účastníka, ktoré zdôvodnil iba tým, že medzičasom došlo k výmene ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom súčasná ministerka je súčasne jedným

zo signatárov podaného návrhu.

11. Odporca a vedľajší účastník v tomto konaní vyslovili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania, právny zástupca navrhovateľov na uskutočnení ústneho

pojednávaní trval.

12. Dňa 12. októbra 2016 sa vo veci uskutočnilo verejné ústne pojednávanie, ktorého

sa zúčastnil právny zástupca navrhovateľov, odporca ani vedľajší účastník sa nezúčastnili.

Právny zástupca navrhovateľov vo svojom vystúpení zosumarizoval podaný návrh a obsah

svojho stanoviska k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka.

III.

Platná právna úprava

A. Pramene vnútroštátneho práva

Článok 20

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom

ochranu nepožíva.

(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto

, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva

a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo

právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore

so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie

poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru

ustanovenú zákonom.

(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok

nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,

mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Zákon o tepelnej energetike

§ 10

(5) Ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia

alebo ním poverenej osoby podľa odseku 1 škoda, má nárok na jej náhradu podľa

. Ak je vlastník nehnuteľnosti obmedzený pri obvyklom užívaní

nehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania

nehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová náhrada podľa odseku 9 alebo odseku 12.

Nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti

možno uplatniť u držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo

dňa, keď sa o tom vlastník dozvedel, najneskôr však do jedného roka od vzniku núteného

obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak právo vlastníka na primeranú jednorazovú

náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a

vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich

môže podať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich

mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.

(9) Vlastník nehnuteľnosti má za zriadenie vecného bremena nárok na primeranú

jednorazovú náhradu; náhrada sa poskytne za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri

užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom

povolenia, okrem výmery, za ktorú vlastníkovi patrí primeraná jednorazová náhrada podľa

odseku 12.

(10) Nárok na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného

bremena možno uplatniť u držiteľa povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa vlastník

nehnuteľnosti o uplatnení zákonného vecného bremena držiteľom povolenia dozvedel,

najneskôr však do jedného roka odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom

povolenia a pri zákonných vecných bremenách podľa odseku 1 písm. d) a e) odo dňa

vykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností, inak právo na primeranú

jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia

zaniká. Držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie

zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník

nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže

podať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich

mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.

(12) Za nútené obmedzenie vlastníka pozemku v užívaní pozemku v ochrannom

pásme podľa § 36 zriadenom po 1. máji 2014 je držiteľ povolenia povinný vyplatiť

vlastníkovi pozemku primeranú jednorazovú náhradu zodpovedajúcu miere obmedzenia

obvyklého užívania pozemku. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu si musí vlastník

pozemku uplatniť u držiteľa povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o nútenom

obmedzení užívania pozemku dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa núteného

obmedzenia užívania pozemku, inak právo na primeranú jednorazovú náhradu zanikne.

Držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi pozemku vykonanie zápisu

vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník pozemku

na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh

na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa

uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.

§ 12

(9) Na vydanie záväzného stanoviska obce podľa odseku 8 sa vzťahujú ustanovenia

odsekov 2 až 7.

(10) Pri výstavbe sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území je dodávateľ

v konaní podľa osobitného predpisu dotknutým orgánom, ktorého stanovisko je záväzné.

Dodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka konania podľa osobitného predpisu, ak sa

povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení alebo jej časti na vymedzenom území

dodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom zásobovaní teplom.

§ 20

(3) Skončiť odber tepla môže odberateľ aj dohodou s dodávateľom, ak odberateľ

uhradí dodávateľovi ekonomicky oprávnené náklady vyvolané odpojením odberateľa

od sústavy tepelných zariadení dodávateľa. Ak dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla

dodáva viac ako 10 % a menej ako 60 % tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie,

odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy, ak zabezpečí dodávku tepla vyrobeného

z obnoviteľných zdrojov energie v podiele o 20 % vyššom ako má súčasný dodávateľ tepla.

Ak dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla dodáva viac ako 60 % tepla vyrobeného

z obnoviteľných zdrojov energie, odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy, ak

zabezpečí celú dodávku tepla, vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie s výnimkou

tepla, ktoré vzniká pri zapálení obnoviteľného zdroja energie fosílnym palivom.

(4) Rozsah ekonomicky oprávnených nákladov vyvolaných odpojením sa odberateľa

alebo konečného spotrebiteľa od sústavy tepelných zariadení dodávateľa a spôsob ich

výpočtu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

B. Pramene medzinárodného práva

Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu:

„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“

Právo pokojne užívať svoj majetok podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské

práva

13. Case-law ESĽP možno rozdeliť na dve podskupiny – staršiu, ktorá zahŕňa

podmienky ochrany majetku každého vlastníka, a novšiu, ktorá sa rozvinula na sklonku

20. storočia po páde socialistických režimov v súvislosti s obnovou súkromného vlastníctva

a ktorá ustanovuje podmienky ochrany nadobúdania a znovu nadobúdania majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

14. Nadobúdanie majetku podlieha ochrane podľa zásad formulovaných ESĽP:

- Pozbavenie vlastníctva alebo iného vecného práva je v podstate jednorazovým

aktom, nezakladá pretrvávajúcu situáciu pozbavenia práva (Case of Malhous v. the Czech

Republic [GC]. Rozsudok z 13. 12. 2000 k sťažnosti č. 33071/96);

- Článok 1 dodatkového protokolu nezaručuje právo na získanie majetku (Marckx

Case, séria A, č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70; Slivenko and Others

v. Latvia [GC], rozsudok z 23. 1. 2002 k sťažnosti č. 48321/99, bod 121);

- Sťažovateľ môže namietať porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, iba ak sa

napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“. „Majetkom“ podliehajúcim ochrane čl. 1

dodatkového protokolu môžu byť „majetky existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane

pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na ich

zhmotnenie. Pojem „legitímna nádej“ ESĽP použil prvýkrát vo veci Pine Valley

Developments and Others v. Ireland. (séria A, č. 222, s. 23, bod 51). Rozvinul ho vo veci

Stretch v. the United Kingdom (rozsudok z 24. 6. 2003 k sťažnosti č. 44277/98, bod 35)

a Pressos Compania Naviera S.A. and Others v. Belgium (séria A, 1995, č. 332, s. 21,

bod 31). Naopak, za „majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa nepokladá nádej

na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani

podmienečná pohľadávka, ktorá je premlčaná pre nesplnenie podmienky (Case of Prince

Hans-Adam II of Lichtenstien v. Germany [GC] rozsudok z 12. 7. 2001 k sťažnosti

č. 42527/98, body 82 a 83; Case of Gratzinger and Gratzingerová v. the Czech Republic

[GC] rozsudok z 10. 7. 2002 k sťažnosti č. 39794/98, bod 69);

- Článok 1 dodatkového protokolu nemožno interpretovať ako ukladajúci zmluvným

štátom povinnosť vydať majetok, ktorý nadobudli pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Článok 1 dodatkového protokolu

ani neukladá žiadne obmedzenia slobode zmluvných štátov určiť rozsah reštituovaného

majetku a určiť podmienky, ktoré sa musia splniť, aby došlo k obnove práv bývalých

vlastníkov (Case of Jantner v. Slovakia, rozsudok zo 4. 3. 2003 k sťažnosti č. 39050/97,

bod 34). Zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú úvahu týkajúcu sa

nepriznania tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých vlastníkov. V prípadoch,

v ktorých boli skupiny vlastníkov vylúčené takýmto spôsobom, ich žiadosti o vydanie veci

neposkytujú základ pre „legitímnu nádej“ požívajúcu ochranu podľa čl. 1 dodatkového

protokolu (Case of Gratzinger and Gratzingerová v. the Czech Republic [GC] rozsudok

z 10. 7. 2002 k sťažnosti č. 39794/98, body 70 – 74). Na druhej strane, ak raz zmluvný štát,

ktorý ratifikoval dohovor vrátane čl. 1 dodatkového protokolu, schválil právnu úpravu, ktorá

oprávňuje na úplné alebo čiastočné vydanie skonfiškovaného majetku počas bývalého

režimu, takúto právnu úpravu možno pokladať za vytvorenie nového majetkového práva

podliehajúceho ochrane čl. 1 dodatkového protokolu pre osoby spĺňajúce podmienky

vydania. To isté platí pre právnu úpravu vydania alebo odškodnenia, ktorá bola účinná pred

ratifikáciou dohovoru, ak takáto právna úprava zostane účinná po ratifikácii čl. 1

dodatkového protokolu príslušným zmluvným štátom (Case of Broniowski v. Poland [GC],

rozsudok z 19. 12. 2002 k sťažnosti č. 31443/96, bod 125).

15. Režim ochrany práva pokojne užívať svoj majetok podľa case-law ESĽP čl. 1

dodatkového protokolu obsahuje tri pravidlá: «Prvé pravidlo ustanovené v prvej vete prvého

odseku má všeobecnú povahu a formuluje princíp pokojného užívania majetku; druhé

pravidlo obsiahnuté v druhej vete prvého odseku zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho

istými podmienkami; tretie pravidlo uvedené v druhom odseku uznáva, že zmluvné štáty sú

oprávnené okrem iných vecí, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom... Tieto tri pravidlá však nie sú „rôzne“ v zmysle, že by navzájom nesúviseli.

Druhé a tretie pravidlo sa týkajú osobitných prípadov zásahu do práva na pokojné užívanie

majetku a mali by byť konštruované z hľadiska všeobecného princípu uvedeného v prvom

pravidle (Case of James and Others v. the United Kingdom. Séria A, 1986, č. 98, s. 29-30,

§ 37; mutatis mutandis Belvedere Alberghiera S.r.l. v. Italy. Sťažnosť č. 31524/96, ECHR

2000-VI, § 51).»

Zásahy do práva pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law ESĽP interpretujú

a aplikujú v určitej logickej postupnosti. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi na otázku

týkajúcu sa niektorého z troch pravidiel, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

16. Podľa ESĽP pojem „verejný záujem“ je svojím obsahom obšírny. Najmä

rozhodnutie prijať zákony, ktorých výsledkom je pozbavenie vlastníckeho práva, implikuje

spravidla preskúmanie politických, ekonomických a sociálnych otázok (Pincová and Pinc

v. the Czech Republic, rozsudok z 5. 11. 2002 k sťažnosti č. 36548/97, s. 12, bod 48).

Odňatie majetku pri sledovaní legitímnych spoločenských, hospodárskych alebo iných

politík môže byť vo verejnom záujme, dokonca aj keď celá spoločnosť priamo tento

majetok nevyužíva [J. A. Pye (Oxford) Ltd. and J. A. Pye (Oxford) Land Ltd. v. the United

Kingdom, rozsudok z 15. 11. 2005 k sťažnosti č. 44302/02, s. 12, bod 43]. Európsky súd

pre ľudské práva považuje za prirodzené, že priestor na voľnú úvahu, ktorý má zákonodarný

zbor k dispozícii pri implementácii spoločenskej a hospodárskej politiky, by mal byť široký

[J. A. Pye (Oxford) Ltd. and J. A. Pye (Oxford) Land Ltd. v. the United Kingdom, s. 12, bod

44], preto bude ESĽP rešpektovať rozhodnutie zákonodarcu, pokiaľ ide o to, čo je

vo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené (Mellacher and Others

v. Austria, séria A, č. 169, s. 26, bod 45; Spadea and Scalabrino v. Italy, séria A, 1995,

č. 315-B, s. 24, bod 28; Immobiliare Saffi v. Italy [GC], rozsudok z 28. 7. 1999 k sťažnosti

č. 22774/93, ECHR 1999-V, bod 46).

17. Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať

spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti

a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov [J. A. Pye (Oxford) and J. A. Pye

(Oxford) Land Ltd. v. the United Kingdom, s. 12, bod 46]. Podľa ESĽP každé opatrenie

zasahujúce do práva na pokojné užívanie majetku musí nastoliť spravodlivú rovnováhu

medzi požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou dodržiavania základných

práv jednotlivca (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A, 1982, č. 52, s. 26, bod 69).

Úsilie zabezpečiť takúto rovnováhu sa odráža v celej štruktúre čl. 1 dodatkového protokolu,

teda aj v druhej vete, ktorú treba čítať vo svetle zásady vyjadrenej v prvej vete. Najmä musí

existovať rozumný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý

sleduje každé opatrenie pozbavujúce osobu vlastníckeho práva (Pressos Compania Naviera

S.A. and Others v. Belgium, séria A, 1995, č. 332, s. 23, bod 38; Case of the Former King

of Greece and Others v. Greece. Application 25701/94, s. 22, bod 89). Rovnako aj

dosiahnutá rovnováha medzi požiadavkou verejného záujmu a imperatívmi základných práv

je narušená, ak by príslušná osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno“ (The Holy

Monasteries v. Greece, séria A, 1994, č. 301-A, s. 34  35, body 70 – 71). V dôsledku toho

ESĽP rozhodol, že jednotlivec, ktorý bol pozbavený vlastníckeho práva, má v zásade právo

na „primerané odškodnenie pomerne k hodnote majetku“, ktorý mu bol vyvlastnený, a to aj

vtedy, ak „legitímne účely verejného záujmu“... môžu svedčiť v prospech úhrady nižšej než

je trhová hodnota. Výsledkom je to, že spomínaná rovnováha je vo všeobecnosti

porušovaná, pretože odškodnenie osoby, ktorej bol vyvlastnený majetok, je odôvodnené

vo vzťahu k „predajnej“ hodnote majetku určenej v momente, keď došlo k pozbaveniu

vlastníckeho práva (Pincová and Pinc v. the Czech Republic, s. 13, bod 53).

IV.

Ústavná ochrana vlastníctva

18. Ochrana vlastníctva a vlastníkov v čase je značne premenlivá. Spája sa s rôznou

intenzitou dostupnosti ochrany aj s rozdielnym rozsahom práv, ktoré sa vlastníkom

zaručujú.

Podľa zákona č. 121/1920 Sb., ktorým sa uvádza ústavná listina Československej

republiky: „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ (§ 109 ods. 1)

„Vyvlastnenie je možné len na základe zákona a za náhradu, pokiaľ zákonom nie je

alebo nebude ustanovené, že sa náhrada nemá dať.“ (§ 109 ods. 2)

V ústavnom zákone č. 185/1939 Slovenského zákonníka o ústave Slovenskej

republiky sa uvádzalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním

v záujme všeobecného dobra.“ (§ 79 ods. 1) „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len

zákonom.“ (§ 79 ods. 2)

Ústavným Československej republiky sa určilo:

„Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ (§ 9 ods. 1) „Vyvlastnenie je

možné len na základe zákona a za náhradu, ak nie je alebo ak nebude zákonom ustanovené,

že sa náhrada dávať nemá.“ (§ 9 ods. 2) „Nikto nesmie zneužívať vlastnícke právo na škodu

celku.“ (§ 9 ods. 3)

Ústavný Československej socialistickej republiky sa

vlastníctvu venoval historicky ojedinelým spôsobom, keď v čl. 35 ustanovil: „Občania sú

povinní chrániť a upevňovať socialistické vlastníctvo ako nedotknuteľný základ

socialistického zriadenia a zdroj blahobytu pracujúceho ľudu, bohatstva a sily vlasti“,

no otázku ochrany vlastníctva a individuálnych vlastníkov zanedbal.

„Osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, najmä k predmetom osobnej

a domácej spotreby, rodinným domčekom, ako aj k úsporám nadobudnutým prácou, je

nedotknuteľné.“ (čl. 10 ods. 1)

Tieto ustanovenia vyjadrovali politické ambície bez zreteľa na úlohu práva.

„Nedotknuteľnosť vlastníctva“ osobného či súkromného je prakticky vylúčená. Osobné

vlastníctvo podľa nedotknuteľné bolo vyvlastniteľné podľa zákona.

19. „Okrem prípadov zneužitia vlastníckeho práva podľa čl. VII je výnimočne možné

obmedzenie osobného vlastníctva za podmienok § 131 ods. 2 druhá veta, teda vyvlastnením,

ktoré môže spočívať nielen v zániku vlastníctva, o čom je reč v inej súvislosti (pozri

v ďalšom výklad o zániku osobného vlastníctva), ale aj v trvalom obmedzení práva

osobného vlastníctva...

Významné obmedzenie osobného vlastníctva obsahuje aj ustanovenie § 131 ods. 1

, ktoré ukladá vlastníkovi povinnosť strpieť, aby sa za istých

okolností bez jeho zvolenia použila jeho vec.

Môže sa to stať

a) v záujme spoločnosti, ak je

aa) tento záujem dôležitý a

bb) ak ho nemožno uspokojiť inak,

b) v záujme občana, ak je ohrozený, a to krajne,

aa) jeho život,

bb) jeho zdravie,

cc) alebo iný jeho naliehavý záujem.

Aj za týchto podmienok môže sa vec bez zvolenia vlastníka použiť len

a) dočasne,

b) v nevyhnutnej miere,

c) za náhradu.

Neustanovuje sa však, že táto náhrada sa musí dať vopred. Taká požiadavka by totiž

mohla zmariť zmysel ustanovenia o použití cudzej veci bez zvolenia vlastníka.

To, čo sa povedalo v tomto paragrafe o osobnom vlastníctve, platí obdobne aj

o súkromnom vlastníctve.“ (KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol. Československé občianske

právo. 2. zväzok. Bratislava : Obzor 1974, s. 42 – 43).

Posledná veta má z ústavnoprávneho hľadiska osobitný význam, lebo ústavnej

ochrany sa nedostalo súkromnému vlastníctvu.

„Súkromné vlastníctvo však dnes už nepatrí k základným spoločenským vzťahom,

ktoré by si vyžadovali úpravu v ústave ako základnom zákone štátu,“ uviedol kolektív

autorov kultovej učebnice občianskeho práva (KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol.

Československé občianske právo. 2. zväzok. Bratislava : Obzor 1974, s. 16) a pokračoval:

„Preto ČSSR už nehovorí o súkromnom vlastníctve a úpravu jeho zvyškov

ponecháva . upravuje súkromné vlastníctvo

v prvej hlave ôsmej časti, kde sa v § 489 konštatuje, že občianskoprávne vzťahy vznikajú aj

z individuálneho vlastníctva k veciam, ktoré nie sú predmetom osobného vlastníctva

(súkromné vlastníctvo).

Tým je vyjadrené, že aj toto vlastníctvo sa spravuje a tiež

sa ustanovuje (a to výslovne v závere ustanovenia § 489), že súkromné vlastníctvo je

chránené proti neoprávneným zásahom. To znamená, že občianskoprávne prostriedky

ochrany vlastníctva, dané , sú použiteľné – ak v zákone nie je

výslovne vyhradené pre osobné vlastníctvo – aj na ochranu súkromného vlastníctva.

Prakticky to bude ochrana poskytovaná podľa § 132, ako aj podľa §§ 5 a 6.“

(KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol. Československé občianske právo. 2. zväzok. Bratislava :

Obzor 1974, s. 16  17).

Odtrhnutosť ústavnej úpravy od právnej praxe sa zavŕšila prijatím

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktorý bez zmeny

a jej ustanovenia o nedotknuteľnosti osobného vlastníctva v osobitnej štvrtej časti upravil

vyvlastnenie (§ 108  § 116).

20. Historický vývoj ústavnej ochrany vlastníctva umožňuje zhrnutie do niekoľkých

poznatkov významných pre hodnotenie platnej ústavnej úpravy a následne pre jej

interpretáciu a aplikáciu.

Podľa v minulosti platných ústav sa ochrana vlastníctva vždy spájala s formálnou

podmienkou – súkromné vlastníctvo bolo možné obmedziť výlučne zákonom. V dôsledku

toho štátnym orgánom s právomocou regulovať vlastníctvo sa stal iba parlament.

Podmienku určovala z roku 1920, 1939 aj z roku 1948. z roku 1960 vyhlásila

osobné vlastníctvo za nedotknuteľné. V súlade s touto líniou neurčila formálnu podmienku

zákona ako prostriedku zásahu do vlastníckych práv.

K formálnej podmienke v ústave z roku 1920 a 1948 pristupovala jedna materiálna

podmienka, a to podmienka náhrady. z roku 1920 spájala podmienku náhrady

výlučne s vyvlastnením a poskytnutie náhrady relativizovala, lebo podľa prijatý

zákon mohol vylúčiť poskytnutie náhrady. Ak tak zákon urobil, náhrada sa neposkytovala.

Zhodný režim sa zachoval v ústave prijatej v roku 1948. V súhrne sa teda celá ústavná

ochrana vlastníctva v rokoch 1920 až 1960 obmedzovala na splnenie podmienky zákona, pri

prijímaní ktorého mal parlament „voľnú ruku“.

21. Tento stav priebežne prestal zodpovedať medzinárodnému štandardu ochrany

vlastníctva. Medzinárodná ochrana vlastníctva zaručená v čase prijatia

Československej socialistickej republiky zahŕňala jednu materiálnu podmienku navyše.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu:

„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“

22. Z pohľadu historického vývoja ďalší krok k zvýšeniu ochrany vlastníctva

znamenala Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá do režimu ochrany

vlastníctva vniesla tri materiálne podmienky – vlastníctvo možno obmedziť iba vo verejnom

záujme, v nevyhnutnej miere a za náhradu.

23. od okamihu prijatia v roku 1992 nasleduje vzor listiny. Ochranu

vlastníctva zabezpečuje prostredníctvom formálnej podmienky zákona zároveň s tromi

materiálnymi podmienkami (1. verejný záujem; 2. nevyhnutná miera; 3. primeraná náhrada)

zásahu do práv vlastníka. Prijatie terajšej zásadne zmenilo povahu ústavnej ochrany

vlastníctva. Počet materiálnych podmienok je významný, no pre ústavnú ochranu závažnejší

význam má zmena hierarchie v prameňoch práva určujúcich režim ochrany vlastníctva.

od roku 1920 do roku 1960 obsahovali zmienky o ochrane vlastníctva, no

skutočným základom ochrany vlastníctva a vlastníkov boli zákony, na ktoré tieto

odkazovali.

24. Platná je základom ochrany vlastníctva. Určuje podmienky, za ktorých sa

vlastníctvo a vlastníci chránia. Metódami interpretácie práva treba objasniť účel, obsah

a rozsah každej ústavnej podmienky. Až po identifikácii týchto prvkov ústavnej ochrany

vlastníctva prichádza rad na zákony, ktoré v ochrane vlastníctva stratili svoju

predchádzajúcu dominanciu. Každý zákon, ktorý ustanovuje podmienky nútených zásahov

do sféry zaručenej ochrany vlastníctva a vlastníkov, môže byť neústavný, ak

dôsledne nenapĺňa podmienky ústavnej ochrany. Zákon až následne, ak je v súlade

s , môže rozvíjať a rozširovať podrobnosti danej ochrany.

Od abstrahujúca súdna prax

25. Dostupnosť ústavnej ochrany v podstatnej miere závisí od uplatňovania platnej

právnej úpravy. Uplatňovanie platnej právnej úpravy so silou zákona sa spája s rutinou

minulosti. Interpretácia a aplikácia práva sa vedie v línii prihliadajúcej na ustanovenia

zákonov, kde sa nedostáva na ústavnú úpravu. To má za následok, že prechod od

prijatej v roku 1960 k teraz platnej ústave zostáva bez väčšej odozvy v právnej praxi.

Výklad sa nedeje hľadaním účelu, obsahu a rozsahu ústavných noriem a nimi

určených podmienok ochrany základného práva vlastniť majetok. Namiesto výkladu

zákonov prostredníctvom sa zotrvačne vykladá prostredníctvom zákonov.

26. Pomerne ustálená rozhodovacia prax slovenských súdov o posudzovaní

primeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien sa spája s koncepciou

jednorazového plnenia, ktorým sa však nevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej

nehnuteľnosti voči oprávnenému zo zákonného vecného bremena. Napr. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uviedol: „ak by zákony týkajúce sa odvetvia

energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov

a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích

nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce

vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv.

zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň

poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie

týchto náhrad priamo z , resp. aj z

, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy...

Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok

podľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani

nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich

z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa

treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity, to znamená, že nevyplývajú z právnej

úpravy, na základe ktorej vznikli ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných

bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných

energetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,

na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný

spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný

prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako práva niekoho iného

než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať

alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie

je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou

právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale

o úpravu komplexu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva

o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi

sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne

predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba

použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia

vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady

na zachovanie a údržbu veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda

nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavku

spojené so zachovaním veci a s jej opravami ( porovnaj nález Ústavného súdu Českej

republiky spis. zn. z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov

a uznesení zväzok 36, ročník 2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz ).

V preskúmavanej veci však aplikácia neprichádzala

do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových

okolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.“ (sp. zn. ,

podobné závery vyplývajú z rozsudku Nejvyššího soudu České republiky

sp. zn. ).

27. Náznakom potenciálneho smerovania k zmene, k odklonu od zaužívanej súdnej

praxe je uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu a na odvolací súd vrátil vec, v ktorej žalobca v konaní o priznaní náhrady

za zriadenie vecného bremena uplatnil právo na opakované plnenie (rentu), no súd

prvého ani druhého stupňa žalobcovi nevyhovel (uznesenie sp. zn.

z 23. apríla 2015).

28. V doterajšej rozhodovacej činnosti zašiel najďalej ústavný súd, ktorý konštatoval:

«... Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady,

pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“

počas trvania núteného obmedzenia.» (). V nadväznosti na judikatúru

všeobecných súdov nemožno prehliadnuť, že sama osebe nech je akokoľvek frekventovaná,

nie je dôkazom o správnosti zaužívanej praxe ani dôkazom o ústavnej súladnosti zaužívanej

praxe. Ak judikatúra všeobecných súdov nespĺňa príkaz , podľa ktorého

výklad a uplatňovanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s , potom ju nemožno akceptovať ako prostriedok napĺňania ústavnej

úpravy s účinkom pro futuro.

Ústavná ochrana vlastníctva v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

29. „Každé základné právo a sloboda sa priznáva len

v rozsahu účelu daného práva alebo slobody.“ (, ZNaU 1999, s. 648)

„Vlastnícke právo predstavuje dôležitý predpoklad sebarealizácie človeka, ktorému

zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu jeho slobody. Z uvedeného

vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú

nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie

jednotlivcov.“ ()

30. Účelom úpravy ustanovenej v prvých dvoch vetách je chrániť

osoby (vlastníkov), a nie veci v právnom význame, ktoré sú objektom vlastníctva. Tie sú

pod ústavnou ochranou iba sprostredkovane, aby sa dosahoval účel ústavnej ochrany

poskytovanej vlastníkom. Účel úpravy ustanovenej v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1

je dvojsmerný. Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje, smeruje voči každej inej

osobe. Článkom 20 ods. 1 sa teda chráni vlastník pred ľubovoľným nevlastníkom.

v zároveň upravuje základ vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi.

Každý, kto vlastní majetok, má citovaným ustanovením zaručené, že jeho vlastníctvo bude

mať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu

vlastníctva).

31. Obsah vlastníckeho práva je daný „odjakživa“, od vzniku tohto právneho

inštitútu, lebo obsah vlastníckeho práva sa z historického hľadiska nezmenil. Obsah

vlastníckeho práva sa v ére rímskeho práva súkromného vymedzil ako uti, frui, habere (alt.

possidere) a disponere. (Rebro, K. Rímske právo. Bratislava : Obzor 1980, s. 138; Rebro,

K., Blaho, P. Rímske právo. Bratislava – Trnava : Iura edition 2003, s. 251  252.). Ústavný

súd toto členenie akceptoval pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva podľa :

„Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky a nakladať s ním.“ (napr. ).

32. Účelom úpravy je zaručenie ochrany pred zbavením

vlastníctva bez súhlasu vlastníka. určuje dva právne dôvody pozbavenia vlastníctva

– vyvlastnenie a obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. neumožňuje

pozbaviť vlastníka jeho vlastníctva z iného, tretieho právneho dôvodu (). Toto

rozlíšenie zvyšuje mieru právnej istoty o rozsahu ochrany vlastníctva v konkrétnych

situáciách. „Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva

nedôjde k zmene osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich

z obsahu zaručeného práva vlastniť majetok.“ (nález sp. zn. z 26. marca

1997, ZNaU 1997, s. 79). Za vyvlastnenie podľa case-law ESĽP treba pokladať aj

vyvlastnenie de facto, ku ktorému dôjde v situácii, keď vlastník stratí akúkoľvek možnosť

nakladať s vecou a neúspešne sa pokúsi o nápravu, hoci z právneho hľadiska zostáva

vlastníkom (Papamichalopoulos and Others v. Greece, séria A, 1993, č. 260-B).

33. Oba ústavne uznané dôvody pre zásah do právneho postavenia možno odlíšiť

podľa niekoľkých klasifikačných kritérií. Prvým je intenzita zásahu do vlastníctva.

Bezprostredne naň môže nadviazať trvalosť zásahu do vlastníctva v prípade vyvlastnenia

a potenciálna dočasnosť pri nútenom obmedzení vlastníckych oprávnení.

Klasifikačným kritériom musí byť aj charakter a rozsah zásahu do obsahu

vlastníckeho práva. Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho vôli bez

časového obmedzenia, teda navždy. Vyvlastnením je taký zásah do vlastníctva, ktorý má za

následok stratu predmetu vlastníctva a zároveň aj obsahu vlastníctva (vlastníckych práv).

Vyvlastnený vlastník stráca všetky štyri komponenty obsahu vlastníctva – stráca uti, frui,

habere aj disponere.

34. Aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych

práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom určení

obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve

vlastniť majetok. Nútené obmedzenie vlastníctva je zásah do právneho postavenia vlastníka,

ktorého právny účinok je variabilný. Vlastník môže prísť o uti alebo o frui alebo

o disponere, pričom aspoň jeden z týchto prvkov obsahu vlastníckeho práva mu musí zostať

zachovaný. Všetky štyri prvky obsahu vlastníckeho práva sú navzájom rovnocenné v tom

zmysle, že zachovanie aspoň jedného z nich v obsahu vlastníkových práv vylučuje

kvalifikáciu obmedzujúceho zásahu do vlastníctva ako vyvlastnenia. Nútené obmedzenie

vlastníctva predstavuje menej závažný zásah do postavenia vlastníka. Vlastnícke práva

nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sa zúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže

nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byť vlastníkom veci. Nedôjde k zmene

v osobe vlastníka.

35. Ústavný súd rozdiel medzi vyvlastnením a núteným obmedzením vlastníckych

práv spojil s konštatovaním, že pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva existuje širší

priestor na zásah do vlastníctva (). Ide o konštatovanie vecne správne,

no z hľadiska interpretácie druhosledové. Vo vzťahu k účelu ochrany

základného práva vlastniť majetok primárny význam má rozdiel medzi vyvlastnením

a nútením obmedzením vlastníctva z hľadiska právneho účinku na vlastníka. Vyvlastnený

vlastník prestáva byť subjektom vlastníckeho práva, stráca uti, frui, habere aj disponere.

Vlastník nútene obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva neprestáva byť subjektom

vlastníctva. Obsah jeho vlastníckych práv je obmedzený, no nemôže byť celkom zrušený.

Vlastníkovi, ktorého vlastníctvo je obmedzené ústavne konformnými prostriedkami

núteného obmedzenia práva vlastniť majetok, zostáva habere. V medziach uti, frui

a disponere je obmedzený rozdielnym spôsobom podľa povahy a podstaty verejného

záujmu, kvôli ktorému dochádza k obmedzujúcemu zásahu do vlastníctva.

36. Vyvlastnenie je ireparabilný, nenávratný zásah do vlastníctva. Pri nútenom

obmedzení vlastníka existuje možnosť obnovy jeho práv, ak odpadne dôvod obmedzenia.

Z účelu ochrany vlastníctva možno preto vyvodiť povinnosť štátu chrániť vlastníka aj pri

rozhodovaní o intenzite a rozsahu zásahu do vlastníctva. Ak do úvahy prichádza

alternatívne riešenie – vyvlastnenie aj nútené obmedzenie, potom je povinnosťou štátu

uprednostniť nútené obmedzenie pred vyvlastnením, lebo nútené obmedzenie ponecháva

vlastníkovi vyhliadku na obnovu jeho práv. Z tohto zorného uhla vyvlastnenie možno

označiť za subsidiárne, druhosledové riešenie k nútenému obmedzeniu vlastníctva.

37. Vyvlastnenie je prostriedkom naplnenia legitímneho verejného záujmu, ktorý je

natoľko závažný a inak rozumne nedosiahnuteľný, že kvôli nemu treba zasiahnuť

do právneho postavenia vlastníka. Cieľom vyvlastnenia v súlade s nemôže byť

obmedzenie pokojného užívania svojho majetku ako samoúčel, prejav svojvôle. Nielen

vyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie vlastníckych práv je dovolené, iba ak sa uskutoční

v súlade so štyrmi kumulatívne určenými podmienkami . Zásah

do vlastníctva je možný iba

a) v nevyhnutnej miere,

b) ak je vo verejnom záujme,

c) uskutoční sa na základe zákona a

d) za primeranú náhradu.

„Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa

možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu. Ústavné predpoklady vyvlastnenia nespočívajú len v povinnosti

zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva,

ale aj povinnosti poskytnúť zaň primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4)“ ().

38. určené podmienky vyvlastnenia zhodne s inými podmienkami ochrany

základných práv a slobôd možno rozčleniť na formálne a materiálne podmienky. Formálnou

podmienkou je podmienka zákona. Materiálne podmienky sú tri – nevyhnutá miera

obmedzenia, verejný záujem a primeraná náhrada. Ide o kumulatívne podmienky, ktoré sa

všetky súbežne musia splniť, aby zásah do vlastníctva bol legitímny. Ak podmienka nie je

splnená, znamená to, že zásah do vlastníctva je protiústavný bez ohľadu na to, či ide

o porušenie formálnej podmienky alebo jednej z materiálnych podmienok. Nesplnenie

každej jednej z týchto podmienok je nezastupiteľné. Ak sa zistí, že podmienka nie je

splnená, prieskum súladu zásahu do vlastníctva s sa končí, lebo potenciálne

splnenie ďalších ústavných podmienok nemá právny význam. Zásah do vlastníctva, ktorý sa

udeje bez splnenia jednej podmienky určenej , vždy odporuje Ústave

Slovenskej republiky.

Formálna ústavná podmienka ochrany vlastníctva

39. Formálna podmienka zákona tak ako v minulosti ustanovuje parlament za jediný

orgán verejnej moci, ktorý môže prijať normatívny právny akt ustanovujúci opatrenia

na obmedzenie právneho postavenia vlastníka proti jeho vôli. V prípade

sa formálna podmienka zákona vymedzuje ako právny základ, ktorý sám osebe nemôže

ustanoviť opatrenia s priamym právnym účinkom, lebo obmedzujúce opatrenie nadobudne

právny účinok až vtedy, keď orgán aplikácie práva uplatní zákon svojím rozhodnutím.

„ neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému

obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že Národná

rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej

republiky nie je v zmysle oprávnená priamo zákonom

vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Slovenskej

republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho

práva možno prikročiť len na základe zákona.“(nález sp. zn. z 3. apríla 1996,

ZNaU 1996, s. 74)

Formálna podmienka sa napĺňa materiálnym obsahom. V materiálnom právnom

štáte pre splnenie formálnej podmienky nestačí sama okolnosť, že prameň práva prijal

parlament, že relevantný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý prijal má právnu silu

zákona. V materiálnom právnom štáte je ústavnoprávne významné, aký obsah má zákon, či

spĺňa podmienky predpísané na ochranu základných práv a slobôd.

Materiálne ústavné podmienky ochrany vlastníctva

Ústavná podmienka verejného záujmu

40. Účel podmienky verejného záujmu predurčuje rozsah a obsah jej právneho

účinku. Účelom podmienky verejného záujmu je poskytnúť vlastníkovi ochranu pred

obmedzeniami jeho vlastníckych práv proti jeho vôli kvôli realizácii záujmov, ktoré nie sú

verejným záujmom. To má za následok, že podmienka verejného záujmu slúži na ochranu

vlastníkov pred núteným obmedzovaním ich práv na účely poskytnutia možnosti uskutočniť

zámer súkromného záujmu, ako aj na ochranu vlastníkov pred záujmami štátu alebo

subjektov verejnej moci, ak tieto majú vôľu obmedziť vlastníka z dôvodu, ktorý neslúži

verejnému záujmu. Sama existencia verejného záujmu nemusí stačiť na legitimizáciu zásahu

do vlastníctva. „Vyvlastnenie sa pripúšťa v prípadoch verejného záujmu len vtedy, ak sa

jeho účel nedá dosiahnuť inak.“ (Wagnerová, E.,Šimíček, V.,Langášek, T.,Pospíšil, I. a kol.

Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha : Wolters Kluwer, 2012, s. 314)

„Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína právny názor vyslovený už viackrát v jeho

doterajšej judikatúre, podľa ktorej podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené

len vtedy, ak verejný záujem je nadradený a objektivizovateľný voči záujmom vlastníka

a ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť

prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do chráneného vlastníckeho práva

(m. m. , ).“ ()

41. Splnenie podmienky verejného záujmu nemožno prezumovať. Splnenie

podmienky verejného záujmu sa musí preukázať. Dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto

verejný záujem tvrdí, teda zákonodarcu. Existencia verejného záujmu, kvôli ktorému sa

v materiálnom právnom štáte udeje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka, je

conditio sine qua non. Vlastníka možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť v pokojnom

užívaní jeho majetku jedine vo verejnom záujme. Tam, kde neexistuje verejný záujem

na zásahu do vlastníctva, neprichádza do úvahy, aby k obmedzeniu došlo bez porušenia

. Ak sa splnenie tejto podmienky preukáže, ústavná relevancia podmienky verejného

záujmu stratí ďalší ústavný význam.

42. Podmienka verejného záujmu nemá relevanciu pre hodnotenie splnenia ďalšej

ústavnej podmienky primeranej náhrady za obmedzujúci zásah do právneho postavenia

vlastníka. Existencia verejného záujmu na obmedzení vlastníka nemá význam pre určenie,

aká náhrada je primeraná za obmedzenie vlastníckeho práva. Ak verejný záujem na zásahu

do vlastníctva existuje, potom vlastník musí dostať primeranú náhradu za vykonaný zásah.

Vlastník na prospech verejnému záujmu robí dosť tým, že musí strpieť obmedzenie svojho

vlastníctva. Nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby obmedzenie strpel zadarmo, či

dokonca na svoje náklady. Značný priestor pre interpretáciu sa otvára

pre otázky o primeranosti náhrady za obmedzenie práv vlastníka.

Ústavná podmienka nevyhnutnej miery

43. Podmienka „nevyhnutnej miery“ implikuje požiadavku „nevyhnutnosti“

a požiadavku „miery“. Splnenie tejto podmienky závisí od súbežného splnenia oboch

požiadaviek, teda od zásahu do vlastníctva iba ak je zásah nevyhnutný, pričom nevyhnutný

zásah možno vykonať iba v dovolenej miere, ktorá vyžaduje, aby zásah

do vlastníctva nebol väčší (nemal väčší rozsah), ako je nevyhnutné, a aby netrval dlhšie, než

je nevyhnutné (táto podmienka je relatívna, týka sa iba núteného obmedzenia vlastníctva,

lebo právny účinok vyvlastnenia je trvalý).

44. Podmienku nevyhnutnosti obmedzenia ústavný súd vysvetlil takto: «V súlade

s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno

vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo

slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ

obmedzenia inak dosiahnuť nemožno.» ().

Podmienka „nevyhnutnej miery“ vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší

(nemal väčší rozsah), než je nevyhnutné. Zároveň vyžaduje, aby netrval dlhšie, ako je

nevyhnutné.

Ústavná podmienka primeranej náhrady

45. Treťou materiálnou podmienkou vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia

vlastníctva podľa je podmienka „primeranej náhrady“ za zákonom

určené, teda nútené, vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckeho práva. Podmienka

primeranej náhrady má zdvojený účel. Patrí ku kumulatívnym podmienkam ochrany

vlastníka, a preto pôsobí preventívne, vytvára ekonomickú protiváhu k nadmernému

akcentovaniu verejného záujmu. Ak sa verejný záujem dá dosiahnuť dvomi alebo viacerými

spôsobmi, potom núti uprednostniť taký spôsob realizácie verejného záujmu, ktorý sa spája

s nižšou primeranou náhradou, z dôvodu, že konkrétny spôsob realizácie verejného záujmu

postihuje menej vlastníkov, ktorých treba nútene obmedziť vo výkone ich vlastníckych

práv, alebo sa spája s realizáciou, ktorá nepostihne menej početnú skupinu vlastníkov,

no postihne ich menej intenzívne (šetrnejšie) na obsahu vlastníckych práv, lebo na rozdiel

od iného spôsobu realizácie verejného záujmu bude mať za následok zásah do menšieho

počtu práv náležiacich k obsahu vlastníckeho práva dotknutých vlastníkov.

46. Účelom podmienky primeranej náhrady zároveň je kompenzovať vlastníka

za ujmu na jeho právach náležiacich k obsahu vlastníckeho práva. Pri vyvlastnení aj pri

nútenom obmedzení vlastníckych práv dôjde k zásahu, ktorý bude v súlade s len

vtedy, ak sa splní účel poskytnutia „primeranej náhrady“.

Povaha primeranej náhrady

47. Podmienkou primeranej náhrady zaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká

sa priznáva dohovorom aj listinou.

„Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje

spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje

neprimerane veľkým bremenom.“ (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A, č. 52, 1982,

body 69 a 73; Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54.)

«Odňatie vlastníctva bez vyplatenia sumy, ktorá je v rozumnej relácii k hodnote,

obvykle zakladá disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu.

Legitímne zámery „vo verejnom záujme“ ako opatrenia na hospodársku reformu alebo

opatrenia navrhnuté na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti si môžu vyžiadať nižšie

odškodné než v plnej trhovej hodnote.» (Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod

54)

V súlade s dohovorom môže byť aj zásah do vlastníctva, vyvlastnenie aj nútené

obmedzenie, ku ktorému dôjde bez náhrady. „Odňatie vlastníctva vo verejnom záujme bez

vyplatenia odškodného možno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných

prípadoch.“ (Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54) Takým prípadom sa

podľa ESĽP stali „výnimočné okolnosti, ako napríklad osobitný kontext zjednotenia

Nemecka“, ktoré „ospravedlňujú aj zásah do vlastníckeho práva bez toho, aby bola

poskytnutá akákoľvek náhrada“ (Jahn and Others v. Germany [GC]. ECHR 2005-VI).

Listina zaručuje ochranu vlastníctva materiálnou podmienkou náhrady za zásah

do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada bola primeraná.

48. tak chráni vlastníctvo vo vyššom štandarde, ako je medzinárodný štandard

( dodatkového protokolu). výslovne určuje podmienku náhrady a výslovne

ustanovuje aj kvalitu náhrady – podľa nestačí akákoľvek náhrada. V súlade s

je iba taká náhrada, ktorá je primeraná. Interpretáciou treba určiť, aká

náhrada a kedy, za akých podmienok je primeraná.

49. Primeraná náhrada za porušenie základných práv a slobôd musí byť v peniazoch

(). Túto náhradu pomenúva ako „primerané finančné zadosťučinenie“.

Primeraná náhrada podľa nemusí byť v peniazoch. V nadväznosti

na túto možnosť danú , napr. v konaní podľa o užívaní

pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim môžu

vlastníci žiadať buď náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej ich pôvodným

pozemkom, alebo o poskytnutie náhrady v peniazoch (§ 10 a § 11 uvedeného zákona).

50. V doterajšej aplikácii sa podmienka primeranej náhrady stala predmetom

sporu o výšku peňažného plnenia za nútené obmedzenie vlastníka. Ústavný súd sa

v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti upriamil na otázku výšky primeranej náhrady

za majetok odňatý vyvlastnením:

„Kompenzácia rovnováhy medzi záujmom verejným a zásahom do vlastníckeho

práva jednotlivca je zaručená aj poskytnutím peňažnej náhrady v primeranej výške. V tomto

prípade ide o náhradu za to, že vlastník je povinný strpieť tento legitímny spôsob prechodu

vlastníckeho práva na iného vo verejnom záujme.

Aj keď na prvý pohľad by sa zdalo, že jediným spravodlivým riešením je možnosť

zaobstarať si vec rovnakého (podobného) druhu, čo by v trhovom hospodárstve

predpokladalo poskytnutie náhrady vo výške trhovej ceny veci, je zrejmé, že takúto náhradu

neupravuje ani . Podľa citovaného ustanovenia má byť náhrada

primeraná, teda nemusí byť poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny veci, ale má zásadne

vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla.

Ústavný súd dospel k záveru, že ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo

na získanie majetku, preto výška náhrady za vyvlastnenie majetku môže byť aj nižšia ako

trhová cena (hodnota) veci.“ (). „Výška náhrady by však mala byť určená

v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu

do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna

úprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady

za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.“ ()

51. Výška primeranej náhrady za nútené obmedzenie práva vlastniť majetok

na Slovensku sa stala aj predmetom konania pred ESĽP (Case of Urbárska obec

Trenčianske Biskupice v. Slovakia, rozsudok z 27. 11. 2007 k sťažnosti č. 74258/01; Case

of Jenisová v. Slovakia, rozsudok z 3. 11. 2009 k sťažnosti č. 58764/00).

Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiam

všeobecných súdov o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia náhrady

za zriadenie vecného bremena podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vo svojom náleze citoval príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného

súdu z dôvodu, že jeho názory označil za ústavne konformné. V náleze sa uvádza: «Vecné

bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi

predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok.

Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka

veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo

konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne

totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou

právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie

všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne

predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou.

Preto aj keď v danom prípade neuvádza, že vecné bremeno

vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať

aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou

obsiahnutou v v ustanovení c) ods. 3.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom

osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká

„in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového

vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej

zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru súdu má ho

len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku

vecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti Ďalší vlastník

zaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným

bremenom.» ()

Z citovanej argumentácie možno vyvodiť, že každý ďalší vlastník nehnuteľnosti,

na ktorej viazne vecné bremeno, vstupuje do právneho postavenia svojho predchodcu.

Jednorazová náhrada poskytnutá právnemu predchodcovi sa pokladá aj za náhradu

poskytnutú novému vlastníkovi danej nehnuteľnosti.

S otázkou, aká náhrada má povahu zlučiteľnú s podmienkou primeranosti, súvisí aj

čas plnenia a opakovateľnosť náhrady, teda pochybnosť o tom, či náhrada a kedy spĺňa

požiadavku primeranosti, ak sa poskytne jednorazovo.

Jednorazová alebo opakovaná náhrada

52. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú zákony, ktoré sa nijako

nezaoberajú otázkou náhrady za zriadenie vecného bremena. Ako príklad možno spomenúť

o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie

územné celky. V prípade takých zákonov aj napriek vyvrátiteľnej domnienke o súlade

zákona s nemožno a priori odmietnuť dôvodnosť pochybnosti o ústavnej

konformnosti daného zákona s podmienkou primeranej náhrady za obmedzujúci zásah

do vlastníctva.

53. Niektoré zákony priznávajú právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného

bremena bez výslovného určenia, že ide o jednorazovú náhradu. K takým úpravám patrí

o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a

stavebný zákon. Rovnako sa upravuje náhrada za zriadenie vecného

bremena podľa .

54. Iné zákony právo na primeranú náhradu výslovne konkretizujú ako právo

na jednorazovú náhradu.

Podľa o energetike: „Nárok na primeranú

jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena možno uplatniť u držiteľa

povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa vlastník nehnuteľnosti o uplatnení

zákonného vecného bremena držiteľom povolenia dozvedel, najneskôr však do jedného roka

odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia a pri zákonných

vecných bremenách podľa odseku 1 písm. f) a g) odo dňa vykonania zápisu vecného

bremena do katastra nehnuteľností, inak právo na primeranú jednorazovú náhradu

za uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia zaniká. Držiteľ povolenia je

povinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie zápisu vecného bremena

do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške

primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh

na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa

uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia“.

Podľa v znení o tepelnej

energetike v znení : „Ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti

v dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby podľa odseku 1

škoda, má nárok na jej náhradu podľa . Ak je vlastník nehnuteľnosti

obmedzený pri obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú

náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová

náhrada podľa odseku 9 alebo odseku 12. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu

za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti možno uplatniť u držiteľa povolenia alebo

ním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o tom vlastník dozvedel,

najneskôr však do jedného roka od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti,

inak právo vlastníka na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania

nehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej

jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh na rozhodnutie

o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku

u držiteľa povolenia.“

Rovnaký model ochrany vlastníctva pred nútenými obmedzeniami ustanovuje § 66

ods. 5 o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov, kde sa uvádza: „Ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v dôsledku výkonu

práv podniku podľa odseku 1 obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo

na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Nárok

na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku

do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak toto

právo zaniká. Ak sa podnik a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej náhrady

nedohodnú, je každý z nich oprávnený podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich

mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom podniku.“

55. Zároveň s pochybnosťou o ústavnej konformnosti ustanovenia o premlčaní práva

na primeranú náhradu, ak sa toto právo neuplatní v premlčacej lehote, možno pochybovať aj

o ústavnej konformnosti úpravy ustanovujúcej prednostný režim pre dohodu vlastníka

so subjektom práva, ktorému na prospech sa vlastník obmedzuje. Až následne, v prípade

nedosiahnutia dohody môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady.

56. Článok 20 ods. 4 v rozsahu podmienky „primeranej náhrady“ treba

interpretovať v kontexte ústavného textu, teda v spojení s , ktorý

ustanovuje implikovanú podmienku právnej istoty. Z v spojení s prvou

vetou možno vyvodiť, že účelom úpravy nie je iba

vytvorenie vlastníkovej istoty, že niekedy dostane náhradu, aká musí byť primeraná.

Účelom ústavnej podmienky primeranej náhrady je tiež dať vlastníkovi právnu istotu

o výške primeranej náhrady za vyvlastnenie aj za nútené obmedzenie jeho vlastníckych

práv. K právnej istote, akú ma zaručiť ustanovenie , patrí aj istota o čase,

kedy vlastník dostane primeranú náhradu. Zákonný odkaz na dohodu, ale aj subsidiárne

ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku

vedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu,

v ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Pritom účelom podmienky primeranej

náhrady je ochrana vlastníka, ktorý podľa nemôže zostať v neistote, akú

náhradu dostane ako primeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho vlastníctva

a kedy túto náhradu dostane.

57. ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná náhrada sa

nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorazovo. V súlade

s aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou čiastkou,

ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s aj s dodatkovým protokolom

primeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia.

Náhrada za zásah do vlastníctva podľa čl. 11 ods. 4 listiny v interpretácii Ústavného

súdu Českej republiky

58. „Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického,

systematického a teleologického výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle čl. 11

ods. 4 listiny možno pokladať iba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované po čas

obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme, by bolo možné uvažovať o zakotvení nároku

na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to však náleží do dispozície

zákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa čl. 11 ods. 4 listiny

v sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť

ústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie

vlastníckeho práva legálne vecným bremenom. Nemožno opomenúť ani fakt, že

sťažovateľka vo svojom právnom názore zmiešava dva inštitúty, a to nájom a vecné

bremeno, resp. nájomné a náhradu za zriadenie vecného bremena. Možno konštatovať, že

ide o inštitúty odlišné, a to nielen v tom zmysle, že pre nájom je typické opakujúce sa

plnenie po dobu užívania veci, pre vecné bremeno je však charakteristické skôr jednorazové

plnenie poskytnuté za jeho zriadenie.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. )

Priemet právneho názoru Ústavného súdu Českej republiky do výkladu podmienky

primeranej náhrady určenej

59. Z názoru Ústavného súdu Českej republiky možno vyvodiť, že neposkytnutie

opakovanej náhrady nie je porušením listiny. To de facto znamená, že poskytnutie

opakovanej náhrady nepodlieha ústavnej ochrane, akú v Čechách zaručuje listina.

Predĺženie úvahy k tomuto záveru nemožno označiť za súladné s čl. 11, lebo listina

výslovne neobmedzuje náhradu na jednorazovú náhradu.

60. Účelom výkladu právnych inštitútov výslovne uvedených v ústave ústavným

súdom ako jediným autorizovaným interpretom je nastolenie právnej istoty o tom,

kedy, za akých podmienok je daný právny inštitút pod ústavnou ochranou, nie zvýšenie

právnej neistoty, či je pod ústavnou ochranou. Poskytnutá náhrada za zásah do právneho

postavenia vlastníka podľa môže byť jednorazová aj opakovaná. Poskytnutá náhrada

za zásah do právneho postavenia vlastníka musí byť primeraná. Či je náhrada primeraná,

závisí od okolností prípadu. Primeranosť náhrady nezávisí od úvahy vlády spravidla

navrhujúcej zákon a ani od rozhodnutia zákonodarcu. Rozhodujúci význam má povaha

zásahu do právneho postavenia vlastníka.

61. Za predpokladu, že uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo

porovnateľnej veci, „primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná

náhrada“ za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z podstaty oboch zásahov

do práva vlastniť majetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu vlastníckych

práv stráca jednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca aj

status subjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto

zorného uhla miernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia

spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ani nestráca status vlastníka.

62. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť

značný. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených

vlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s

musí vyjadriť v súlade so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania

obmedzení. Na tento účel slúži inštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada nie je

symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. Má reálny,

nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi

ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku

núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba

v obmedzenej miere. Ústavná ochrana sa preto vo výkone vlastníckych práv obmedzenému

vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka.

63. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla

jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej

náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení

práv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu

po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie

obmedujúceho zásahu, no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod

na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady.

64. V súlade s vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok

musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení

vlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať

z neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný

význam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení

obmedzujúceho opatrenia tak, aby obmedzujúci vlastník nekládol na obmedzovaného

vlastníka neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať

spôsobom, ktorý je v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení.

65. Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe

a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu.

Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného

záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje. Legalizovaný zásah

determinuje priznanie jednorazovej alebo opakovanej náhrady ako primeranej náhrady.

Povinnosťou zákonodarcu je posúdiť obe prípustné formy primeranej náhrady ako

odškodnenia za konkrétny zásah a jeho povahu, ktorá sa prejavuje intenzitou a dĺžkou

obmedzujúceho zásahu do vlastníctva. Ak zákonodarca vyhodnotí okolnosti prípadu

nesprávne, alebo ak sa nimi vôbec nezaoberá, výsledkom jeho chýb môže byť zákon

odporujúci ústave v dôsledku nesplnenia podmienky primeranej náhrady za zásah

do právneho postavenia vlastníka. Zhodný výsledok môže zaznamenať orgán aplikácie

práva, ak v medziach svojho uváženia rozhodne o náhrade, aká nebude primeraná.

66. Súčasný stav spojený výlučne s výslovnými zákonnými úpravami zakladajúcimi

právo na jednorazovú náhradu vyvoláva podozrenie o súladnosti s

z dôvodu neplnenia podmienky primeranej náhrady. Nižšia štatistická pravdepodobnosť sa

spája s možnosťou ústavnej súladnosti všetkých prijatých zákonov s podmienkou

primeranej náhrady. V prípade zákonov, ktoré náhradu za zásah do vlastníckych práv proti

vôli vlastníka nepriznávajú vôbec, je celkom nedôvodné pýtať sa, či spĺňajú ústavnú

podmienku primeranej náhrady.

V.

Námietka porušenia podmienky „primeranej náhrady“ poskytnutím jednorazovej

náhrady za nútené obmedzenie vlastníctva v okolnostiach prípadu

67. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení

odkázala na právne názory ústavného súdu vyslovené v niektorých predchádzajúcich

konaniach o sťažnosti so zámerom ukončiť spor o ústavnú súladnosť jednorazovej

primeranej náhrady s krátkou cestou ako už rozhodnutú ústavnú otázku.

68. Otázka, či primeraná náhrada zaručená pri nútených zásahoch do vlastníctva

v súlade s má byť jednorazová, je meritórna otázka. Právne názory ústavného súdu

na meritórne otázky ústavnosti získajú záväznosť pro futuro vtedy, ak sa ústavný súd k nim

vyjadrí v merite sporu. Záväznosť pro futuro je predurčená podstatou právnej argumentácie

k meritu sporu. Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach označených vládou Slovenskej

republiky nerozhodol o otázke jednorazovosti primeranej náhrady v merite. Ústavný súd

dostal návrhy na konanie, v ktorých k predmetom sporu patrili aj otázky súvisiace

s primeranosťou náhrady poskytovanej podľa , no ústavný súd sa

v uvedených konaniach nikdy nezaoberal ústavnoprávnou podstatou týchto otázok, keďže

vždy narazil na procesnoprávne prekážky, ktoré mali za následok, že v merite veci nemohol

rozhodnúť. Z toho dôvodu právne názory ústavného súdu, na ktoré odkázala vláda

Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení, nemožno interpretovať a aplikovať ako právne

názory uzavierajúce spor o charakter plnenia poskytovaného z titulu primeranej náhrady

za vyvlastnenie alebo za nútené obmedzenie výkonu vlastníckych práv. O tejto ústavnej

otázke musí ústavný súd rozhodnúť na základe návrhu predloženého navrhovateľom.

69. V okolnostiach prípadu navrhovatelia namietli nesúlad ustanovení § 10 ods. 5

druhej, tretej a štvrtej vety v spojení s , a

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s a s

dodatkového protokolu. Formálna podmienka ústavne konformného zásahu do ochrany

vlastníctva je v okolnostiach prípadu splnená. Zásah do vlastníctva je predmetom úpravy

zákona, ktorý obmedzenie každého konkrétneho vlastníka ponecháva na individuálne

rozhodnutie v konaní podľa zákona.

70. V okolnostiach prípadu sa vláda Slovenskej republiky zamerala na kvantitatívny

aspekt. V prospech tvrdenia o súlade namietnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike

s a s dodatkového protokolu odkázala na množstvo zákonov, ktoré

rovnako obmedzujú vlastníkov v súvislosti so zabezpečovaním rozvodov, a následne

odkázala na judikatúru všeobecných súdov, ktoré na Slovensku rovnako ako v Českej

republike podporujú poskytovanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady.

Vo vzťahu k splneniu formálnej podmienky má táto argumentácia relatívnu váhu.

V materiálnom právnom štáte pre splnenie formálnej podmienky nestačí sama okolnosť, že

prameň práva prijal parlament, že relevantný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

prijal, má právnu silu zákona. V materiálnom právnom štáte je ústavnoprávne významné,

aký obsah má zákon, či spĺňa podmienky predpísané na ochranu základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o vládou Slovenskej republiky tvrdenú ústavnú relevanciu počtu zákonov

obmedzujúcich práva vlastníka jedným (rovnakým) spôsobom, táto argumentácia neobstojí.

Viac zákonov ustanovujúcich zhodné pravidlo sa nedostáva do súladu s ústavnými

podmienkami ochrany vlastníctva iba z dôvodu príslušnosti k väčšine. Rovnaký význam má

existencia súdnej judikatúry. Sama osebe nech je akokoľvek frekventovaná, nie je dôkazom

ani správnosti zaužívanej praxe, ani ústavnej súladnosti zaužívanej praxe.

71. Z hľadiska materiálnych podmienok ústavný súd konštatuje splnenie podmienky

verejného záujmu. „Obmedzenia vlastníckeho práva môžu mať tak súkromnoprávnu, ako aj

verejnoprávnu povahu“ (Jakab, R. Právo výstavby energetických zariadení na cudzích

pozemkoch. Bulletin slovenskej advokácie, 2010, č. 1 – 2, s. 29). Súkromnoprávne

obmedzenia vlastníkov vecnými bremenami, či už na základe zmluvy, v dedičskom konaní,

alebo akýmikoľvek inými súkromnoprávnymi prostriedkami nie je pod ústavnou ochranou.

Tá sa zaručuje iba vtedy, ak sa vlastnícke práva obmedzujú proti vôli vlastníka. V takom

prípade ide o zásah do právneho postavenia vlastníka, aký sa môže uskutočniť jedine

vo verejnom záujme. Toto treba zdôrazniť, lebo s podmienkou verejného záujmu sa účelovo

manipuluje kvôli navodeniu zdania, že ak dochádza k obmedzeniu vlastníka vo verejnom

záujme, za obmedzenie mu netreba poskytnúť náhradu, prípadne stačí, ak náhrada, ktorú

dostane, je akákoľvek, lebo s takou náhradou sa vo verejnom záujme obmedzený vlastník

musí uspokojiť.

72. V podmienkach súčasnej spoločnosti je nepochybne potrebné zabezpečiť potreby

fyzických osôb aj právnických osôb spoločnými dodávkami tepla. Ústavný súd pokladá

za ústavne relevantné vyjadrenie vlády Slovenskej republiky: „Výroba, preprava a dodávka

energií má celkom zrejme verejnoprospešný rozmer, keďže je určená za účelom

uspokojovania špecifických a ničím nahraditeľných potrieb verejnosti, komunálnej

a priemyselnej sféry. Potrebu zabezpečenia primeranej tepelnej pohody (počas prevažnej

časti roka) a dodávky teplej úžitkovej vody možno nepochybne zaradiť medzi základné

ľudské potreby civilizačnej povahy.“ Účastníci konania vedú spor o to, či primeraná náhrada

ustanovená zákonom o tepelnej energetike spĺňa ústavné požiadavky kladené na podmienku

primeranej náhrady. Ústavný súd s prihliadnutím na význam podmienky primeranej náhrady

v okolnostiach prípadu predradil túto podmienku pred prieskum podmienky „nevyhnutnej

miery“ núteného obmedzenia vlastníkov podľa zákona o tepelnej energetike.

73. Existencia verejného záujmu, kvôli ktorému sa v materiálnom právnom štáte

udeje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka, je conditio sine qua non. Tam, kde

verejný zásah na obmedzení právneho postavenia vlastníka nie je, nemožno vlastníka

obmedziť vo výkone jeho vlastníckych práv. Samo zistenie existencie verejného záujmu

neodôvodňuje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka a zároveň upustenie

od poskytnutia primeranej náhrady vlastníkovi. Z case-law ESĽP vyplýva, že upustenie

od poskytnutia primeranej náhrady vlastníkovi prichádza do úvahy celkom výnimočne

(Case of James and Others, bod 54). Splnenie podmienok pre túto ojedinelú výnimku treba

preukázať.

74. Vláda Slovenskej republiky v protiargumentáciu k návrhu navrhovateľov

neuviedla dôvody legitimujúce v okolnostiach prípadu hodnotenie verejného záujmu

na nútenom obmedzení vlastníkov pre potrebu uplatnenia zákona o tepelnej energetike ako

natoľko výnimočné dôvody, aby tieto dôvody opodstatnili neposkytnutie primeranej

náhrady za obmedzenia určené podľa tohto zákona. V okolnostiach prípadu sa nepreukázal

ústavne relevantný dôvod na zavedenie výnimky z požiadaviek na plnenie podmienky

primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníkov nehnuteľností potrebných

na zabezpečenie rozvodov tepla. Naopak, v časti svojho vyjadrenia vláda Slovenskej

republiky upozornila na obvyklosť postupu pri zabezpečovaní rozvodov tepla, jeho

porovnateľnosť so zabezpečovaním iných rozvodov a na obvyklosť právnej úpravy tohto

postupu, keď uviedla: „(...) Poukazujeme pritom na obdobné ustanovenia zák.

č. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (, , a ), o verejných vodovodoch

a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení o regulácii

v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (§ 20 ods. 4) alebo zákona

č. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (

ods. 435).“ Verejný záujem pri zriaďovaní zákonných vecných bremien mal rozdielnu

intenzitu v čase, keď platil a po jeho zrušení

To sa prejavilo v obsahu práva nútene obmedzovať vlastníkov v prospech energetických

štátnych organizácií do nadobudnutia účinnosti , no nemalo vplyv

na priznané právo na primeranú náhradu, ktoré vlastníkom dotknutých

nehnuteľností zaručila listina a .

75. Vláda Slovenskej republiky položila dôraz aj na tvrdenie, podľa ktorého

prínosom zákonom danej úpravy primeranej náhrady je vytvorenie priestoru pre dohodu

dotknutých strán: „Zákon o tepelnej energetike v napadnutých ustanoveniach pomerne

jednoznačne definuje potrebu kompenzácie vlastníka dotknutej nehnuteľnosti

prostredníctvom primeranej náhrady, ktorej výška sa má určiť v prvom rade dohodou

prevádzkovateľa infraštruktúry (držiteľa povolenia na rozvod tepla) a dotknutého vlastníka

nehnuteľnosti (§ 10 ods. 5, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike). Až následne, v prípade

nedosiahnutia dohody, môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté zákonné ustanovenia explicitne priznávajú vlastníkovi

nehnuteľnosti právo na primeranú náhradu nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti,

zákonné vecné bremeno a zriadenie ochranných pásiem.“

76. Hoci navrhovateľ nenamietol nesúlad ustanovení zákona o tepelnej energetike

s z dôvodu dubiózneho splnenia podmienky primeranej náhrady

ustanovením o dohode strán, ústavný súd v záujme vnesenia právnej istoty do budúcej

aplikácie podmienky „primeranej náhrady“ konštatuje, že riešenie využité v zákone

o tepelnej energetike nemožno označiť za splnenie ústavnej podmienky. Aj čl. 20 ods. 4

v rozsahu podmienky „primeranej náhrady“ treba interpretovať v kontexte ústavného

textu, teda v spojení s , ktorý ustanovuje implikovanú podmienku právnej

istoty. Z v spojení s prvou vetou možno vyvodiť, že

účelom úpravy je dať vlastníkovi právnu istotu o výške primeranej

náhrady za vyvlastnenie aj za nútené obmedzenie jeho vlastníckych práv. K právnej istote,

akú má zaručiť ustanovenie , patrí aj istota o čase, kedy vlastník dostane

primeranú náhradu. Zákonný odkaz na dohodu, ale aj subsidiárne ponechanie otázky

primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku vedomosti o výške

primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania okamihu, v ktorom vlastník dostane

primeranú náhradu. Pritom účelom podmienky primeranej náhrady je ochrana vlastníka,

ktorý podľa nemôže zostať v neistote, akú náhradu dostane ako

primeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho vlastníctva a kedy túto náhradu

dostane.

77. V okolnostiach prípadu vznikol spor o otázku, či primeraná náhrada za nútené

obmedzenie vlastníctva má byť jednorazová alebo či môže byť aj opakovaná. Účelom

poskytnutia „primeranej náhrady“ je vyváženie ujmy zapríčinenej zásahom štátu

do vlastníckych práv. ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná

náhrada sa nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorazovo.

V súlade s aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou

čiastkou, ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s aj s dodatkovým

protokolom primeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia.

78. Jednorazové plnenie ako jediný zákonný spôsob uplatnenia práva vlastníka

na náhradu za vyvlastnený majetok do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesli

pramene práva so silou zákona v ére socializmu. Podľa

o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon): «Za výkon oprávnení

uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať

náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom

socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní

nehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb

kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby

mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod

stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej

prevádzky (užívania).» V porovnaní so súčasnosťou tento právny režim vznikol v zásadne

rozdielnych právnych a politických podmienkach. Politický základ štátu a jeho orientáciu

vyjadrila preambula k „Ústave z 9. mája“, podľa ktorej československý ľud prehlasoval, že

je pevne rozhodnutý vybudovať svoj oslobodený štát ako ľudovú demokraciu, ktorá

zabezpečí pokojnú cestu k socializmu. V rozhodnom období platná a účinná

Československej republiky prijatá 9. mája 1948 (ústavný ) zaručovala

ochranu súkromného vlastníctva v obmedzenej miere. Podľa z 9. mája:

„Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ Podľa § 9 ods. 2: „Vyvlastnenie je

možné len na základe zákona a za náhradu, ak nie je alebo zákonom nebude ustanovené, že

sa náhrada dávať nemá.“ Ústavnou podmienkou od účinnosti „Ústavy z 9. mája“, ktorá

podľa nastala dňom vyhlásenia dňa 9. mája 1948, až do zrušenia tejto nebolo

poskytnutie primeranej náhrady vyvlastňovanému vlastníkovi. V súlade s bolo

poskytnutie akejkoľvek náhrady, ktorú zákon mohol celkom vylúčiť. V súlade s tým

energetický zákon priznal náhradu iba niektorým vlastníkom – tým, ktorí zriadením vedenia

boli podstatne obmedzení v užívaní nehnuteľnosti.

79. Československá republika v tom čase nebola členským štátom Rady Európy ani

zmluvnou stranou dohovoru či dodatkového protokolu. Všetky tieto faktory (pozri aj bod

78) mali za následok, že ustanovenie bolo v súlade

s platnou v čase prijatia zákona, teda s ústavným Súlad

patrí do minulosti. Podľa toto

ustanovenie v súčasnosti nemožno uplatňovať.

80. Súkromné vlastníctvo, ktoré v prípade vyvlastnenia pre potrebu zriadenia

rozvodov elektriny bolo od roku 1948 do roku 1960 pod čiastočnou ústavnou ochranou, sa

po zániku socialistického výrobného spôsobu a po zániku socialistickej organizácie štátu

a spoločnosti ocitlo pod zásadne zmenenou ústavnou ochranou. Ústavným zákonom

č. , ktorým sa uvádza listina ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, sa ustanovilo, že vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za náhradu (čl. 11 ods. 4). Podľa § 6 ods. 1 listiny: „Zákony a iné právne predpisy musia

byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra

1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou

základných práv a slobôd.“

81. Ustanovenie v rozsahu úpravy priznávajúcej

náhradu iba tým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zriadením vedenia boli podstatne

obmedzení v užívaní nehnuteľnosti, stratilo účinnosť podľa § 6 ods. 1 listiny

k 31. decembru 1991, lebo podľa čl. 11 ods. 4 listiny právo na náhradu za vyvlastnenú

nehnuteľnosť má každý vlastník. Rovnako tak právo na náhradu má aj každý vlastník

nútene obmedzený vo vlastníckom práve. Aj po prijatí listiny sa zachovalo vlastníkom

právne postavenie, keď im patrila náhrada.

82. od jej prijatia v roku 1992 zaručuje základné právo vlastniť majetok

v historicky najdôslednejšej podobe. Pod ústavnou ochranou sú všetci vlastníci, ktorým sa

zaručuje ochrana aj pred núteným obmedzovaním vlastníctva a pred vyvlastňovaním.

Po prvý raz sa ústavná ochrana zabezpečila podmienkou primeranej náhrady za zásah

do vlastníctva vykonaný proti vôli vlastníka. S je zlučiteľná aj taká primeraná

náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane.

Predpokladom takého plnenia je povaha zásahu do vlastníctva. Za predpokladu, že

uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo porovnateľnej veci,

„primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada“ za nútené

obmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z podstaty oboch zásahov do práva vlastniť

majetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu vlastníckych práv stráca

jednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca aj status

subjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto zorného uhla

miernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia spoluvytvárajúce

obsah vlastníckeho práva a nestráca ani status vlastníka.

83. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť

značný. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených

vlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s musí vyjadriť v súlade

so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania obmedzení. Na tento účel slúži

inštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle

zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom štáte má reálny,

nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi

ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku

núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba

v obmedzenej miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému

vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej

náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení

možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného

obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade

možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri

zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu,

no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa

dávok primeranej náhrady.

84. V súlade s vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok

musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení

vlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať

z neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný

význam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení

obmedzujúceho opatrenia tak, aby vlastník nekládol na obmedzovaného vlastníka

neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať spôsobom, ktorý

je v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení. Neposkytnutie náhrady

alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva,

je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je

možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie

vlastníka obmedzuje. Na určenie výšky náhrady, ktorá je primeraná, je rozhodujúce zistenie

ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje.

85. Navrhovateľ označil výstavbu verejných rozvodov tepla za dlhodobé obmedzenie

vlastníkov, keď uviedol: „Je potrebné zdôrazniť, že výstavba verejného rozvodu tepla

a ďalších zariadení s ním súvisiacich (napr. zariadení určených na ochranu verejného

rozvodu či na zabránenie jeho porúch a havárií) je vnímaná ako permanentná stavba, pri

ktorej tiež existuje odôvodnený predpoklad jej dlhodobej existencie. Pritom poskytnutie

jednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré možno považovať

za dlhodobé, až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu daná nielen

samotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým ekonomickými. Výška

poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvňovaná

prinajmenšom infláciou.“

86. Vláda Slovenskej republiky proti tomu namietla: „Vláda SR však považuje túto

otázku za čisto ekonomickú a nie právnu, tobôž nie ústavnoprávnu. Moderné nástroje

oceňovania nehnuteľností, podnikov a tiarch na nich viaznucich totiž poskytujú dostatočný

priestor pre správny odhad miery obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu

oprávnení držiteľa povolenia na rozvod tepla, a to vrátane zohľadnenia budúceho vývoja

ekonomiky a ceny nehnuteľností. Umožňujú teda pomerne presne určiť jednorazovú

a primeranú náhradu vo svetle rôznych okolností a rôzneho typu nehnuteľnosti.

Jednorazová povaha primeranej náhrady preto nemôže byť ipso facto považovaná

za neprípustnú z hľadiska dodržania zásady primeranosti núteného obmedzenia

vlastníckeho práva. Dôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k definovaniu tejto primeranej

náhrady ako jednorazovej, možno pritom vidieť najmä v potrebe zabezpečenia stability

a primeranosti nákladov prevádzky teplárenskej infraštruktúry znášaných zo strany jej

užívateľov (odberateľov tepla). Prípadný neočakávaný nárast takýchto nákladov v dôsledku

náhlej zmeny ekonomických parametrov vstupujúcich do výpočtu primeraných náhrad sa

za obmedzenia v užívaní cudzích nehnuteľností môžu ovplyvniť schopnosť užívateľov

infraštruktúry podieľať sa na spravodlivom rozdelení bremena nákladov.“

87. Ústavnoprávny rozmer navrhovateľom nastolenej otázky (bod 85) je nadradený

ekonomickým aspektom, nie naopak. Citovaná vládna argumentácia (bod 86) sa nezaoberá

postavením vlastníkov ako subjektov ústavnej ochrany prostredníctvom .

Zameriava sa na argumentáciu o povahe verejného záujmu, ktorá však nemôže a nesmie byť

nadradená ochrane vlastníkov. Ústavný súd sa po vyhodnotení tvrdení oboch strán prikláňa

k argumentácii navrhovateľa, podľa ktorého výstavbu rozvodov tepla treba pokladať

za nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, hoci vopred presne neurčiteľný čas. V období,

keď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie

rozvodov cez svoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí

dochádza k pohybom vo výške plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich

obmedzenie nemá (a priori nemôže mať) povahu primeranej náhrady za obmedzenie,

ktorému sú podľa zákona podrobení.

88. Primeraná náhrada je výslovne určená . Je náhradou za zásah

do základného práva vlastniť majetok. Nemožno ju stotožňovať s náhradou škody podľa

, lebo tá náhrada sa poskytuje z iného právneho dôvodu ako

primeraná náhrada podľa . Právna úprava ceny stelesňujúcej primeranú

náhradu by mala poskytovať takú náhradu za vyvlastnený majetok, ktorá je spravodlivá

v mieste a čase vyvlastnenia. Zhodne sa týka primeranej náhrady za nútené obmedzenie

vlastníka v uplatňovaní jeho vlastníckych práv.

89. Ústavný súd z už uvedených dôvodov rozhodol, že ustanovenie § 10 ods. 5

druhej, tretej a štvrtej vety v spojení (materiálne vyjadrené vo význame spojky „a“, pozn.)

s § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvej a tretej vety a § 10 ods. 12 prvej, druhej a štvrtej vety

zákona o tepelnej energetike v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo

„jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie je v súlade s čl. 20

ods. 4 a s dodatkového protokolu. Príčinou nesúladu zákona s je

priznanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady nezohľadňujúcej povahu a dĺžku

trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou strpieť stavbu rozvodov tepla

na svojom pozemku.

VI.

Námietka nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4

napadnutého zákona s až 3

90. Navrhovatelia namietli aj nesúlad § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12

ods. 9 a a zákona o tepelnej energetike s až 3 .

Ustanovením § 12 ods. 10 napadnutého zákona sa dodávateľ určuje za dotknutý orgán pri

výstavbe sústavy tepelných zariadení, ktorého stanovisko je záväzné a zároveň má právny

status účastníka konania. V tejto právnej úprave navrhovatelia vidia nesúlad s normami

až 3 , lebo: «V zmysle platí, že každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Toto právo má aj odberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah

s doterajším dodávateľom tepla a postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr.

domovú kotolňu), ktorá sa stáva jeho vlastníctvom... V zmysle zákon

ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku uvedeného v , môže byť

vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani

žiadny iný zákon však neustanovuje, že sústava tepelných zariadení, napr. v podobe

domových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určenej právnickej osoby,

naopak v druhej časti zákona upravuje podmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky.

Táto skutočnosť zvýrazňuje predchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala,

resp. musí byť garantovaná možnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu...

V zmysle vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12

ods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej

energetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho

práva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože

aktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho

rovnaké zaobchádzanie (posudzovanie). Napadnutá zákonná úprava vytvára právny stav,

na základe ktorého má doterajší dodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie

v zmluvnom vzťahu s odberateľom ako samotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa

od doterajšieho dodávateľa tepla je aj po splnení zákonných podmienok (§ 20 zákona

o tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože závisí výlučne na pozitívnom záväznom

stanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom konaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona

o tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom, pričom dôvodom negatívneho

stanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná motivácia dodávateľa a odberateľa,

napr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného – čo je prirodzený dôsledok každého

procesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ odpojením sa od jeho sústavy tepelných

zariadení prichádza o svojich doterajších klientov – odberateľov tepla. Napadnutá právna

úprava teda umožňuje doterajším dodávateľom tepla neprimerane, svojvoľne a bez toho,

aby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu , zneužívať vlastnícke právo

v neprospech a na úkor odoberateľov tepla.»

91. Navrhovatelia koncipovali svoj návrh, striktne dbajúc na zachovanie medzí

základných práv, tak, aby sa ich námietka o nesúlade napadnutých ustanovení zákona

o tepelnej energetike držala v medziach ústavnej ochrany vlastníctva. Preukazuje to aj

formulácia navrhovateľov: „Napadnutá zákonná úprava sa podľa názoru navrhovateľov

taktiež pohybuje za hranicou porušenia princípu autonómie slobodného konania subjektov

práva. V praxi sa môžeme stretnúť s názormi, že napadnutá zákonná úprava zasahuje aj

do zásady zmluvnej autonómie, avšak navrhovatelia, berúc na vedomie ústavnoprávnu

dôležitosť a prioritu inštitútu vlastníckeho práva, identifikovali a uprednostnili tú rovinu,

ktorá sa javí z hľadiska princípu konštitucionalizmu ako viac relevantná, teda rovinu

rozporu s až 3 .“ V tomto prípade sa zákonná úprava mohla stať

predmetom ústavného prieskumu aj z hľadiska slobody podnikania zaručenej čl. 35 ods. 1

a 2 , no navrhovatelia takú možnosť odmietli.

92. Ústavný súd je viazaný návrhom. Z toho ústavný súd vyvodzuje, že navrhovatelia

nepožiadali ústavný súd o prieskum súladu zákonnej úpravy so slobodou podnikania ani

o prieskum napadnutých noriem zákona s ochranou, aká sa zaručuje siedmym oddielom

druhej hlavy ( až ), ktorý prípadný prieskum pro futuro nevytvára

prekážku res iudicata. Ústavný súd preto vykonal prieskum zákona o tepelnej energetike iba

v rozsahu návrhu, ktorý sa obmedzuje na ustanovenia , resp. dodatkového

protokolu o základnom práve vlastniť majetok.

93. Ochrana vlastníctva podľa právnych názorov ústavného súdu implikuje

hmotnoprávne aj procesnoprávne garancie. Procesná ochrana vlastníctva sa nezabezpečuje

iba pomocou základných práv zo siedmeho oddielu druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50, pozn.)

, ale popri tom aj pomocou procesnoprávnej ochrany implikovanej v .

«Ústavný súd už... uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj

v , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,

ktoré sú ustanovené priamo v a ktorých nedodržanie môže mať

za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a nasl. (, , ).» () „Implicitnú

procesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch sp. zn. či

sp. zn. .“ () „Uvedený právny názor ústavný súd formuloval

v zhode s judikatúrou ESĽP k čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do práva

na pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciami

umožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci

pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich v. France, sťažnosť

č. 13616/88, rozsudok z 22. 9. 1994, bod 40 a nasl.).“()

94. Citovaným právnym názorom (bod 93 in fine) ústavný súd znovu potvrdil svoju

doktrínu o (de facto) silnejšej procesnoprávnej ochrane vlastníctva. Z právnych názorov

ústavného súdu vo veci sp. zn. možno vyvodiť čiastkový záver o

vlastnostiach procesnoprávnej ochrany vlastníctva. „Ústava nepozná de facto vyvlastnenie,

ktoré by sa dodatočne legalizovalo formálnym vyvlastnením s náhradou. Pozná len

formálne vyvlastnenie s tam stanovenými podmienkami, kde je vlastník riadnym subjektom

konania, a nie len zaskočeným objektom tohto konania. Takéto vyvlastnenie sa môže

skončiť pre toho, kto chce vyvlastniť úspešne, ale aj zamietnutím návrhu.“ ()

95. Z už citovaného právneho názoru (bod 94) možno vyvodiť, že

k procesnoprávnym zárukám ochrany vlastníctva ústavný súd radí riadne, plnohodnotné

správne konanie, ktoré sa môže s rovnakou mierou pravdepodobnosti skončiť právoplatným

rozhodnutím o vyvlastnení, ako aj rozhodnutím o zamietnutí návrhu na vyvlastnenie.

96. Procesnoprávne záruky ochrany vlastníctva nemožno zamieňať so základnými

procesnými právami, ktoré chráni v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Z požiadavky právnej istoty implikovanej medzi znakmi materiálneho právneho štátu

možno vyvodiť požiadavku na stabilitu interpretácie a aplikácie práva spočívajúcu v tom, že

každé základné právo sa vždy rovnako vymedzuje z hľadiska svojho účelu, rozsahu aj

obsahu. Preto všetky ústavnoprávne relevantné vzťahy, ktorým sa poskytuje ústavná

ochrana, treba pravidelne subsumovať pod to základné právo, ktoré je určené pre ochranu

daného spoločenského vzťahu. Procesnoprávnu ochranu, akú zaručuje v rámci

siedmeho oddielu druhej hlavy, nemožno presunúť do medzí ochrany druhým oddielom

druhej hlavy z dôvodu, že ide o procesnoprávnu ochranu vlastníctva. Takou interpretáciou

a aplikáciou by sa ústavne neprijateľne narušila jednotnosť a prehľadnosť nakladania

s textom .

97. Za procesnoprávne záruky ochrany vlastníctva podľa možno v spojení

s prvou vetou označiť iba také záruky, ktoré nie sú implikované

v základných procesných právach chránených siedmym oddielom druhej hlavy.

98. Ustanovením § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike sa zakladá právne

postavenie dodávateľa, ktorý je zároveň dotknutým orgánom správneho konania, ktorého

stanovisko je pre konanie a výsledok konania záväzné a zároveň je aj účastníkom tohto

konania. Takto kreovaný právny status dodávateľa neslúži na priamu ochranu dodávateľa

ako vlastníka sústavy tepelných zariadení, i keď nepriamo a sprostredkovane taký právny

účinok môže mať. Z hľadiska účelu ochrany vlastníctva a vlastníkov však ide o potenciálny

účinok, aký môže a nemusí nastať. Nemožno ho kvalifikovať ako diskriminačnú úpravu

nezlučiteľnú s účelom, obsahom alebo rozsahom ochrany vlastníctva, ktorú má odberateľom

tepla poskytnúť .

99. Ustanovenie § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike či už samo osebe, alebo

v spojení s ustanovením § 12 ods. 9 či s ustanoveniami § 20 ods. 3 a 4 nie je v príčinnej

súvislosti s ustanoveniami , 2 alebo ods. 3 . Príčinnú súvislosť medzi

týmito právnymi normami vykonštruovali navrhovatelia svojimi extenzívnymi úvahami

o príčinách a dôsledkoch namiesto toho, aby sa zaoberali otázkou o potenciálnej súvislosti

ustanovení zákona s niektorým zo základných procesných práv. Navrhovatelia nepresvedčili

ústavný súd o porušení úpravou napadnutého zákona, ani

v spojení s ďalšími označenými ustanoveniami tohto zákona. V dôsledku toho ústavný súd

nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a v spojení

s a zákona o tepelnej energetike s až 3 porušením

procesnoprávnych záruk ochrany vlastníctva.

100. Navrhovatelia v časti svojej argumentácie namietli aj porušenie vlastníckeho

práva odberateľov tepla z dôvodu sťaženia ich prístupu k vlastníctvu, ak sa rozhodnú

postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva ich

vlastníctvom.

101. „Ustanovenie nie je právnym základom oprávňujúcim osobu

na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len

ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ ()

„Tento článok nevyhlasuje za základné ľudské právo

vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje

sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské

i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo

vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie treba

vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej

republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ () Právny názor ústavného

súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa identifikuje s osobou, ktorá

naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je

konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1

dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,

č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).

102. Navrhovatelia za porušenie zaručenej ochrany vlastníctva označili fázu

úsilia o získanie majetku, ktorá nie je pod ústavnou ochranou, preto ústavný súd nevyhovel

návrhu ani v tejto časti.

Podľa k nálezu pripájajú odlišné stanoviská

k bodu 1 výroku sudkyňa Ivetta Macejková, sudkyňa Jana Baricová, sudca Milan Ľalík,

k bodu 2 výroku sudkyňa Marianna Mochnáčová, sudca Lajos Mészáros, sudca Rudolf

Tkáčik a k bodu 1 výroku sudca Lajos Mészáros pripája doplňujúce stanovisko

k odôvodneniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného

na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne

Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 12. októbra 2016