Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 818/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Mikroúvery, s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava, zastúpenej advokátkou

JUDr. Katarínou Dvorskou, Advokátska kancelária, Vietnamská 48, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -34

z 2. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -34 z 2. februára 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal 5. septembra 2014

platobný rozkaz č. k. -14, ktorým odporcovi uložil povinnosť do 15 dní odo

dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť sťažovateľke sumu 300 € s úrokom z omeškania

5,25 % p. a. zo sumy 25 € od 29. novembra 2013 do zaplatenia, a zaplatiť náhradu trov

konania vo výške 18 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 13,18 €. Sťažovateľka podala

proti platobnému rozkazu odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania a domáhala sa,

aby okresný súd rozhodnutie o trovách konania zmenil tak, že okresný súd odporcovi uloží

povinnosť nahradiť sťažovateľke náhradu trov súdneho konania vo výške 18 € a trov

právneho zastúpenia vo výške 65,88 €. Okresný súd napadnutým uznesením platobný

rozkaz okresného súdu č. k. -14 z 5. septembra 2014 vo výroku o náhrade

trov konania potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania sťažovateľke nepriznal.

2.1 Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: „Súd sa pri rozhodovaní veci

platobným rozkazom riadi príslušnými ustanoveniami a nasl. , pričom pri

rozhodovaní o trovách konania postupuje podľa a nasl., a

účinnými v čase rozhodovania. Pri rozhodovaní veci platobným rozkazom je súd viazaný

návrhom len v časti istiny a jej príslušenstva, nie v časti náhrady trov konania. Súd môže

priznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania aj v nižšej sume, ako si účastník

uplatnil. V drobných sporoch, ak sú trovy konania neprimerané voči pohľadávke, môže

trovy konania znížiť alebo nepriznať.

Cieľom súdnych konaní v drobných sporoch má byť vymoženie pohľadávky s čo

najnižšími nákladmi a v týchto konaniach nemôže prevažovať záujem na vedení konania

z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Súd z úradnej činnosti zistil,

že na tunajšom súde prebieha viacero konaní, v ktorých vystupuje totožný navrhovateľ

s totožným predmetom konania, a teda zaplatenie úhrady za poskytnuté finančné pôžičky.

V danej veci má súd teda za to, že prejednávaná vec má znaky stereotypnej právnej

agendy, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až automatických

postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady. Ide

o administratívnu agendu, ktorá nevyžaduje žiadne sofistikované právne riešenia. A práve

stereotypná právna agenda v spojení s nízkou hodnotou sporu je tým dôležitým

ukazovateľom, ktorý oprávňuje k aplikácii uvedeného zmierňujúceho ustanovenia § 150

ods. 2

Súd si dovolí konštatovať, že zákon nešpecifikuje pojem neprimeranosti trov voči

pohľadávke a ponecháva to na úvahe súdu. Zároveň súd konštatuje, že nespochybňuje

právo navrhovateľa dať sa právne zastúpiť, čo navrhovateľ v tomto konaní aj učinil. Súd sa

však nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že by zníženie priznaných trov malo byť

nespravodlivé, ba neprimerané. Súd sa domnieva, že práve naopak nespravodlivé by bolo,

aby súd priznal navrhovateľovi pri drobnom spore, stereotypnej agende a vo svojej podstate

iba prepisovaní údajov v žalobe, 100 % náhradu trov konania. Súd preto vec individuálne

posúdil a rozhodol v zmysle zákona.

S poukazom na vyššie uvedené, súd pri vydaní platobného rozkazu postupoval

v súlade so zákonom, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.“

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že trovy právneho zastúpenia

v požadovanej výške (65,88 €) nemôžu byť neprimerané, lebo nie sú ani dvojnásobkom

istiny dlžnej sumy (300 €). Navyše, priznané trovy právneho zastúpenia vo výške 13,18 €

nedosahujú podľa sťažovateľky ani výšku režijného paušálu za dva úkony právnej služby

16,08 € (2 x 8,04 €), čo považuje za neprimerané a neadekvátne zníženie trov právneho

zastúpenia. Podľa sťažovateľky uplatňovaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje

minimálnu odmenu za právnu službu za minimálny počet úkonov, pri ktorých je

uplatňovaná minimálna sadzba podľa vyhlášky. Na trovy právneho zastúpenia, ktoré boli

vyčíslené a uplatnené v súlade s predmetnou vyhláškou, má sťažovateľka podľa jej názoru

nárok. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že bola nútená vynaložiť finančné aj personálne

kapacity, aby sa domohla svojho nároku. Odporca s ňou nekomunikoval a nereagoval na

predžalobné výzvy, preto nemala inú možnosť ako iniciovať občianske súdne konanie.

3.1 S prihliadnutím na dodržanie princípu proporcionality medzi výškou vymáhanej

čiastky a náhrady trov v tzv. bagateľných sporoch (obdoba drobných sporov) je podľa

mienky sťažovateľky spravodlivé, aby výška odmeny za zastupovanie žalobcu advokátom

bola určená tak, že spravidla nepresiahne jedennásobok vymáhanej istiny. Z uvedeného

podľa názoru sťažovateľky vyplýva nielen to, aký pomer trov a istiny je považovaný za

spravodlivý, resp. nespravodlivý, ale zároveň stanovuje pomyselnú hranicu spravodlivosti,

pod ktorú by mali byť trovy právneho zástupcu znížené len výnimočne v prípade, že by sa

určenie vyšších trov javilo ako evidentná nespravodlivosť. Aby súd mohol posúdiť, či ide

o takýto zvláštny prípad, je podľa sťažovateľky potrebné zohľadniť viacero kritérií na strane

oboch účastníkov konania majetkové pomery odporcu, technické, personálne, vedomostné

zázemie sťažovateľky, ako aj skutočne vynaložené náklady na právne zastúpenie. Žiadne

z týchto kritérií konajúci okresný súd podľa sťažovateľky nevzal na vedomie a k žiadnemu

z týchto kritérií sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevyjadril.

3.2 Podľa sťažovateľky okresný súd zároveň znížil trovy právneho zastúpenia aj

napriek tomu, že z jej strany nešlo o zneužívanie práva na náhradu trov konania. Odporca sa

s úhradou pohľadávky dostal do omeškania 29. novembra 2014. Návrh na vydanie

platobného rozkazu bol podaný 5. augusta 2014, tzn. po viac ako 8 mesiacoch od splatnosti

pohľadávky zo zmluvy. Sťažovateľka považuje aplikáciu § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zo strany okresného súdu za nesprávnu, keďže rozsah

zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je podľa jej názoru nespravodlivý

a neprimeraný, čím konajúci okresný súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojím

správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň podľa presvedčenia sťažovateľky

nesprávnym a necitlivým uplatnením uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku bolo zasiahnuté do jej ústavných práv. Napadnutým uznesením došlo podľa

sťažovateľky k situácii, keď je jej majetok paradoxne menší ako pred podaním návrhu na

vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na všetky prezentované skutočnosti sa podľa

sťažovateľky sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu javí ako neospravedlniteľné

popretie základného práva na súdnu ochranu v zmysle . Ak by okresný

súd aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom,

nemohlo by podľa úsudku sťažovateľky dôjsť k jej neúspechu v konaní. Extrémnou

interpretáciou označených ustanovení okresným súdom

došlo podľa názoru sťažovateľky zjavne k zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 20 ods. 1 a čl.

47 ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trenčín zo dňa 2.2.2015, č.k. -34, ktorým platobný rozkaz Okresného súdu

Trenčín zo dňa 5.9.2014, č.k. -14 vo veci samej potvrdil, porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 2.2.2015, č.k. -34 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd Trenčín je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. , , , ,

). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , ).

7.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie, sú teda jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného

postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

8.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd

uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie v súvislosti s aplikáciou § 150 ods. 2

.

8.2 Pokiaľ okresný súd považoval prerokúvanú vec za drobný spor a trovy konania

za neprimerané voči pohľadávke na základe toho, že:

(i) „Cieľom súdnych konaní v drobných sporoch má byť vymoženie pohľadávky s čo

najnižšími nákladmi a v týchto konaniach nemôže prevažovať záujem na vedení konania

z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta“;

(ii) „prejednávaná vec má znaky stereotypnej právnej agendy, keď podania

navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až automatických postupov, kedy sa

spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady. Ide o administratívnu agendu,

ktorá nevyžaduje žiadne sofistikované právne riešenia. A práve stereotypná právna agenda

v spojení s nízkou hodnotou sporu je tým dôležitým ukazovateľom, ktorý oprávňuje

k aplikácii uvedeného zmierňujúceho ustanovenia “;

(iii) „zákon nešpecifikuje pojem neprimeranosti trov voči pohľadávke a ponecháva to

na úvahe súdu. Zároveň súd konštatuje, že nespochybňuje právo navrhovateľa dať sa

právne zastúpiť, čo navrhovateľ v tomto konaní aj učinil. Súd sa však nestotožňuje

s tvrdením navrhovateľa, že by zníženie priznaných trov malo byť nespravodlivé, ba

neprimerané. Súd sa domnieva, že práve naopak nespravodlivé by bolo, aby súd priznal

navrhovateľovi pri drobnom spore, stereotypnej agende a vo svojej podstate iba

prepisovaní údajov v žalobe, 100 % náhradu trov konania. Súd preto vec individuálne

posúdil a rozhodol v zmysle zákona.“;

potom v prípade, že pre tieto závery mal okresný súd dostatočnú oporu

vo vykonanom dokazovaní, nemožno právny názor vyslovený okresným súdom týkajúci sa

aplikácie vo veci sťažovateľky hodnotiť ako arbitrárny, ale „len“ ako

prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na dokázaný skutkový stav.

8.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery okresného súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva. Okresný súd riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti § 150

ods. 2 poukazom na relevantné premenné (pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa

s ktorými je v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu riadne uvedené, je

presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky. Zároveň nemožno konštatovať, že by prijaté

závery okresného súdu v napadnutom uznesení mali potenciál založiť porušenie

sťažovateľkou označených a .

9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

10. Ako obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že vzhľadom na predmet sťažnosti možno

upozorniť na podstatnú podmienku potenciálneho prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, a síce

či ide/nejde o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu by už samotný predmet sporu v napadnutom konaní mohol zakladať

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. , ,

, , ) ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti

už pri jej predbežnom prerokovaní. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

vo veciach bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie esenciálne (porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu

kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , bod 27). Ústavný súd sa však nezaoberal bližšie

otázkou bagateľnosti sporu, keďže sťažnosť odmietol z iných dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016