Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 391/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-118

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou,

Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Komárno, a takto

rozhodol:

1. Právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € (slovom

deväťtisíc eur), ktorú jej j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 435,66 € (slovom štyristotridsaťpäť eur a šesťdesiatšesť centov) na účet jej právnej

zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5,

a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Komárno

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie okresného súdu“). Dňa 18. júla 2014 sťažovateľka doručila ústavnému súdu

splnomocnenie udelené advokátke na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ktorého

predmetom je táto sťažnosť. Dňa 16. decembra 2014, 23. februára 2015 a 22. februára 2016

doručila sťažovateľka ústavnému súdu doplnenie svojej sťažnosti.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že 30. decembra 1992 právna predchodkyňa

sťažovateľky (ďalej len „navrhovateľka“) podala na okresnom súde žalobu o vydanie

poľnohospodárskych pozemkov, majetkových podielov a nárokov podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov a o úprave majetkových

vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov

a o určenie vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Konanie bolo okresným súdom spočiatku vedené pod sp. zn.

. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) o dovolaní sťažovateľky a následnom vrátení veci najprv Krajskému súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) a následne okresnému súdu je konanie vedené pod sp. zn.

.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okrem procesných pochybení vytýka okresnému

súdu neprimeranú dobu rozhodovania o pomerne bežnej veci, ktorá bola bežnou súčasťou

súdnej agendy po roku 1992. Pre nečinnosť okresného súdu došlo k zmene vlastníckeho

práva počas trvania konania o určenie vlastníctva, čo sťažovateľka považuje nielen

za odopieranie práva na súdnu ochranu, ale aj za porušenie práva na pokojné užívanie

vlastníctva a ochranu vlastníckeho práva. Podľa sťažovateľky je prevažná časť prieťahov

spôsobená hmotnoprávnymi a procesnými pochybeniami súdu a obdobiami dlhodobej

nečinnosti, a nie jej práceneschopnosťou, teda objektívnou nemožnosťou zúčastniť

sa na konaní. V napadnutom konaní nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté vo vzťahu

k žiadnemu z uplatnených nárokov, predmetná vec je stále v konaní pred okresným súdom.

Napadnuté konanie na okresnom súde trvá už viac ako 21 rokov.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v priebehu konania boli preukázané vlastnícke

práva k požadovaným nehnuteľnostiam, a to tak držiteľovi − povinnej osobe, ako aj súdu

v lehote podľa , a tiež spôsobom a v termínoch určeným

porušovateľom práv (okresným súdom, pozn.), a to najmä podaniami z 23. 7. 1993,

17. 2. 1994, 22. 5. 1994, 21. 6. 1994, 7. 7. 1994, 18. 8. 1994 a nasl.“. Okresný súd

uznesením č. k. -96 z 23. augusta 1994 konanie v časti určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vylúčil na samostatné konanie a návrh vo zvyšku v napadnutom konaní

prerušil do vyriešenia otázky vlastníckeho práva. Na rovnakom pojednávaní 23. augusta

1994 okresný súd sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a sťažovateľka

v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd tak rozhodol napriek tomu, že ide o konanie,

ktoré je od platenia súdneho poplatku vecne oslobodené.

Rozsudkom č. k. -104 z 20. septembra 1994 okresný súd návrh na určenie

vlastníckeho práva zamietol. Krajský súd v Bratislave na podklade odvolania podaného

právnou predchodkyňou sťažovateľky prípisom č. k. -112 z 21. marca 1995

vrátil vec okresnému súdu na odstránenie procesných nedostatkov. Následne ako súd

odvolací uznesením sp. zn. z 31. októbra 1995 rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 20. septembra 1994 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „podaním z 2. 5. 1996 (číslo listu 142) žiadala súd

o vydanie deklaratórneho rozhodnutia, o nadobudnutí vlastníctva vydržaním, ktoré nastalo

zo zákona (ex offo), ktoré po vecnej a právnej stránke odôvodnila tým, že navrhovateľka

od roku 1934 bola vlastníčkou týchto pozemkov zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 398

v k. ú. (ku ktorým žiadala určiť vlastníctvo) v podiele 1/5 na základe dedičského

rozhodnutia č. d. 6151/34 Okresného súdu v Starej Ďalej, odd. pkn. dňa 28. novembra

1934. Súd o tomto návrhu sťažovateľky do dnešného dňa nerozhodol, teda neposkytol

ochranu ani jej preukázanému vlastníckemu právu, v rozpore s § 21 zákona č. 229/ 1991

Zb., a to ani v časti vydania pozemkov a vydania majetkového podielu.“.

Sťažovateľka poukazuje ďalej na to, že okresný súd počas súdneho konania

nevyhovel žiadosti navrhovateľky o „zablokovanie“ dispozície s nehnuteľnosťami

prostredníctvom katastra nehnuteľností, neurobil tak ani z vlastnej iniciatívy a v prípade,

že považoval jej podanie za neúplné, neuložil jej ani povinnosť ho doplniť alebo opraviť.

Počas konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo k zmene vlastníkov

nehnuteľností, ktoré vyvolali nutnosť rozšíriť okruh žalovaných (o žalovaných v 5. − 7.

rade).

Po pripustení zmeny petitu okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 25. apríla 1997 konanie proti odporcom v 1. ‒4. rade zastavil, návrh proti odporcom

v 5. − 7. rade zamietol a konanie vo zvyšku návrhu (dosiaľ prerušeného konania) bez

vykonania dokazovania zastavil. Krajský súd opäť na podklade odvolania navrhovateľky

rozhodnutím sp. zn. z 22. augusta 1997 napadnutý rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľka podala 27. marca 1998 návrh na vydanie predbežného opatrenia,

ktorý okresný súd uznesením zo 17. júna 1998 zamietol. Po podaní odvolania proti tomuto

uzneseniu navrhovateľka 15. októbra 1999 zomrela. O jej odvolaní krajský súd rozhodol

až po jej smrti uznesením č. k. -28 z 28. októbra 1999 a bez vyriešenia otázky

nástupníctva v konaní.

Dňa 2. augusta 2000 okresný súd vyzval právnych nástupcov navrhovateľky

na vyjadrenie, či vstupujú do konania na strane navrhovateľov. Do konania vstúpila

sťažovateľka oznámením zo 17. augusta 2000. Okresný súd prípisom z 21. marca 2001

vyzval sťažovateľku na doručenie vyplneného tlačiva na oslobodenie od platenia súdneho

poplatku za návrh a na doručenie potvrdenia o príjme za posledných 12 mesiacov. Pretože

na predkladanie takýchto potvrdení nebol právny dôvod, sťažovateľka považuje tento

postup okresného súdu za neprijateľný, a to aj s prihliadnutím na ochranu jej osobných

údajov. Sťažovateľka preto v konaní vzniesla námietku zaujatosti sudcu, ktorej nebolo

vyhovené.

Okresný súd následne uznesením zo 14. septembra 2004 (sťažovateľke doručeným

13. januára 2005, č. l. 417) zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie č. k. -96

z 23. augusta 1994 o vylúčení časti návrhu navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam a o prerušení napadnutého konania v ostatnej časti návrhu bez toho, aby

sa s otázkou vlastníckeho práva vysporiadal. Podľa sťažovateľky zrušením uvedeného

rozhodnutia okresný súd de facto sám osvedčil nedôvodnosť a neopodstatnenosť

procesného postupu (vylúčenia na samostatné konanie), avšak neprihliadol ani na vlastnícke

právo sťažovateľky preukázané v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Okresný súd ani na opakovaný návrh sťažovateľky ako účastníčky konania

zo 14. októbra 2004 nedal zablokovať pozemky v katastri nehnuteľností, vo vzťahu

ku ktorým prebiehalo a dosiaľ prebieha konanie o určenie vlastníckeho práva.

Sťažovateľka na základe uznesenia okresného súdu zo 17. septembra 2004 doplnila

žalobný návrh a opätovne predložila dôkazné listiny vrátane špecifikácie parciel a výpisov

z listov vlastníctva. Následne boli do spisu založené aj vyhlásenia odporcov v prospech

sťažovateľky (č. l. 323, 327, 331). Okresný súd 14. apríla 2005 vyhlásil rozsudok č. k.

-492, ktorým jej podľa nej v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi

neposkytol právnu ochranu a rozhodol výrokom, ktorý formuloval takto: „Súd návrh

navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamieta. Súd návrh

navrhovateľky v ostatnej časti odmieta. Navrhovateľka je povinná zaplatiť náhradu trov

konania odporcu v 1. rade − obdobne odporcom v 7. až 9. rade.“ Podľa sťažovateľky

je takéto rozhodnutie v rozpore s a nasl. o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,

ako aj s príslušnými zákonnými ustanoveniami a .

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že rozsudok bol vyhotovený až 30. mája 2005

a doručený jej bol 16. júna 2005, teda viac ako dva mesiace od jeho vyhlásenia. Proti

uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd

uznesením č. k. -556 z 28. februára 2006 odmietol.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -556 z 28. februára 2006 podala

sťažovateľka 24. júla 2006 dovolanie. Po podanom dovolaní okresný súd skúmal

podmienky oslobodenia od súdnych poplatkov a oslobodenie od súdnych

poplatkov sťažovateľke nepriznal. Až krajský súd rozhodnutím č. k. -615

z 27. novembra 2006 uznal oprávnenosť jej námietky (3. strana posledný odsek,

pozn. sťažovateľky), a tým aj nesprávnosť postupu okresného súdu.

Sťažovateľka namieta, že napriek tomu, že okresný súd vedel o podanom dovolaní,

okresný súd pripustil začatie exekučného konania v prospech odporcov, zastúpených

JUDr. R. Blažekom, kde sťažovateľke vznikli ďalšie výdavky.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2007 dovolaniu

vyhovel, uznesenie krajského súdu č. k. -556 z 28. februára 2006 zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením č. k. -708 z 18. decembra 2008 rozsudok

okresného súdu zo 14. apríla 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,

že výzva, ktorou okresný súd sťažovateľku vyzval na doplnenie návrhu (po 12 rokoch

od začatia konania), nemala náležitosti kvalifikovanej výzvy, ktorá by mohla privodiť

dôsledky podľa (platného a účinného v čase rozhodovania).

Sťažovateľka v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. -746

z 22. októbra 2009 doplnila 30. decembra 2009 svoj návrh. Podľa sťažovateľky okresný súd

doplnenie návrhu požadoval už opätovne, no neuviedol, čo mu je v jej podaní nejasné, aké

náležitosti chýbajú a ako ich je potrebné odstrániť, neposkytol sťažovateľke poučenie, akým

spôsobom je potrebné vytýkané nedostatky odstrániť. Podľa sťažovateľky takéto konanie

okresného súdu „vzbudilo dôvodnú obavu, že súd pri žiadosti o doplnenie žaloby konal

s neznalosťou zákona, o pôde a súvisiacich zákonov, a s možnou neznalosťou obsahu

súdneho spisu, pričom poukazuje aj na požiadavky súdu na duplicitné zabezpečovanie

dôkazných listín (notárskych zápisníc, darovacích zmlúv, osvedčení o vydržaní atď.,) ale aj

takých listinných dôkazov, ktoré s predmetným súdnym konaním vecne, právne ani inak

absolútne nesúvisia - napríklad doklady o nárokoch manžela pôvodnej navrhovateľky (otca

sťažovateľky) a ďalšie listiny, ktoré sa predmetu konania netýkajú a dotknuté osoby nie sú

ani účastníkmi tohto konania“. Okresný súd týmto podľa sťažovateľky porušil aj zákon

č. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, pretože k obsahu súdneho spisu majú prístup všetci účastníci

konania. Sťažovateľka považuje za neprípustné, aby súd sprístupňoval týmto osobám údaje

o majetku iných osôb ako sú účastníci konania. Za obzvlášť závažnú považuje sťažovateľka

skutočnosť, že „jednoznačne došlo aj k úniku nielen informácií zo súdneho spisu, ale aj

listinného obsahu súdneho spisu, čo sťažovateľka má preukázané obsahom spisu v inom

súdnom konaní, konkrétne (číslo listu 956 a nasl. − viď číslovanie listov spisu).

Súd prvého stupňa teda nielen že nezabezpečil ochranu práv sťažovateľky v súvislosti

s jej žalobným návrhom, ale svojim postupom (sprístupnením obsahu súdneho spisu tretej

osobe/osobám) iným negatívnym a závažným spôsobom zasiahol do práv sťažovateľky.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd pri nariadení pojednávaní opakovane

nepredvolával na pojednávanie všetkých účastníkov konania, pričom túto procesnú vadu

prerokovania veci neodstraňoval ani v rámci prípravy pojednávania, ale vysporiadal

sa s ňou až po námietke sťažovateľky, ktorá túto skutočnosť zistila nahliadnutím

do súdneho spisu pred pojednávaním.

Sťažovateľke sa tiež nezdá ani spôsob ustanovenia opatrovníka pre Borbély

Zsuzsannu (odporkyňu vo 4. rade). Uznesenie o ustanovení za opatrovníka je datované

30. augusta 2011, právoplatnosť nadobudlo 20. septembra 2011, ale okresný súd ustanovenú

opatrovníčku predvolával na pojednávanie už od 20. júna 2011.

Poukazuje tiež na to, že doplnenie žaloby, ktoré doručila okresnému súdu 30. mája

2012, nebolo ešte 17. septembra 2012 doručené ani jednému z účastníkov konania, pričom

sa obáva, že nebolo niektorým účastníkom doručené vôbec. Sťažovateľka doplnila žalobu,

resp. podala návrh podľa z dôvodu, že po preverení stavu evidovaného

v katastri nehnuteľností zistila, že došlo k zmene osôb vlastníkov a tiež parcelných čísiel

pozemkov, ktoré boli pôvodne zapísané v pkn. vložke č. 398 v k. ú.

a to dôsledkom nezablokovania pozemkov ani na opätovnú žiadosť sťažovateľky a ani

z vlastnej činnosti okresného súdu.

Uznesením č. k. -1051 z 1. októbra 2012 okresný súd o tomto návrhu

sťažovateľky rozhodol v rozpore so zákonom a nad rámec podaného návrhu. Proti tomuto

uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, ktoré krajský súd uznesením č. k.

-1065 zrušil a stotožnil sa s dôvodmi odvolania.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že v súdnom spise sa pod tým istým číslom

nachádza viacero listín, ako príklad uvádza č. l. 615 a 616. Rovnako namieta,

že 17. mája 2007 vyššia súdna úradníčka odmietla jej žiadosť o vyhotovenie zvukovej

nahrávky výsluchu.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že aj keď riadne označila odporkyňu v 3. rade

menom a ostatnými identifikačnými údajmi (pozri č. l. 229, 327, 328,

pozn. sťažovateľky), okresný súd naďalej používal na označenie odporkyne meno

za slobodna „ “, poštové zásielky okresného súdu adresované na

boli v mieste bydliska odporkyne nedoručiteľné. Odporkyňa v 3. rade sa vo veci aj sama

vyjadrila, išlo teda o existujúcu osobu, napriek tomu okresný súd bez opory v skutkovom

stave určil tejto odporkyni opatrovníka, a to nie osobu z okolia odporkyne, ale vyššiu súdnu

úradníčku zo súdu v susediacom okrese. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to,

že 1. decembra 2008 oznámila krajskému súdu, že táto odporkyňa zomrela. Okresný súd

jej napriek tomu ustanovil opatrovníka a s ním konal až do 16. októbra 2014,

keď rozhodnutie zrušil.

Okresný súd uznesením z 5. júna 2009 opätovne ustanovil opatrovníka aj pre

odporkyňu vo 4. rade. Sťažovateľka v tejto súvislosti upriamuje pozornosť ústavného súdu

na to, že spis okresného súdu bol opatrením predsedu okresného súdu pridelený

ako zákonnému sudcovi až 10. septembra 2009 (č. l. 720, 721)

a v rovnaký deň bola spisu určená aj nová sp. zn. . Napriek tomu,

že zákonným sudcom vo vrátenej veci sp. zn. sa stal

až 10. septembra 2009, ten istý sudca uznesením č. k. -717 z 5. júna 2009

(teda tri mesiace predtým, ako sa vo veci stal zákonným sudcom, a v čase, keď bol

zákonným sudcom iný sudca) ustanovil odporkyni vo 4. rade opatrovníka. Podľa

sťažovateľky je takýto postup rozhodnutím nezákonného sudcu a zároveň spochybňuje

úkony ustanovenej opatrovníčky a úkony okresného súdu adresované ustanovenej

opatrovníčke, ako aj celé konanie s touto opatrovníčkou.

Dňa 16. novembra 2009 sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť

na prieťahy v konaní, pričom predseda okresného súdu prípisom č. Spr. 1530/09

z 10. decembra 2009 sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú.

Sťažovateľka ďalej namieta, že aj napriek tomu, že medzi jednotlivými

pojednávaniami uplynie dlhšia doba, okresný súd neoboznamuje účastníkov s výsledkami

prípravy pojednávania, o priebehu dokazovania sa účastníci dozvedajú len po nahliadnutí

do spisu. Okresný súd ich neviedol ani k uzatvoreniu zmieru a ani sa nevyslovil

k predbežnému právnemu posúdeniu veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že v napadnutom konaní nebolo porušené len

jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ale ide o kombinované porušenie

viacerých základných práv vrátane práva na ochranu proti zásahom do súkromia, práva

na zákonného sudcu v kombinácii s porušením základných povinností sudcu.

Okresný súd naposledy vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu z 29. decembra

1992 uznesením č. k. -1128 z 2. septembra 2015 s upozornením, že bude

postupovať podľa . Podľa sťažovateľky hrozba odmietnutia podania

po takmer 23 rokoch od prijatia žaloby vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o tom, o čom

okresný súd od podania žaloby konal a ako mal vymedzený predmet konania.

Podľa sťažovateľky „v časti vydania pozemkov je potreba zmeny žaloby

už opakovane vynútená aj postupom samotného súdu, na ktorý upozorňuje sťažovateľka v...

sťažnosti – zmenou vlastníctva pozemkov (pre absenciu administratívneho úkonu − vydanie

potvrdení postačujúcich pre vyznačenie poznámky o súdnom konaní na dotknutých listoch

vlastníctva v katastri nehnuteľnosti). Ďalším dôvodom podmieňujúcim nutnosť zmeny

žaloby bolo aj prečíslovanie pozemkov z rôznych dôvodov (zmena konfigurácie pozemku

geometr. plánom, vykonanie pozemkových úprav, konanie ROEP a pod.). Tieto zmeny

nastali nezávisle od vôle sťažovateľky, a ako už uviedla v sťažnosti, aj z dôvodov, že právne

vzťahy k nehnuteľnostiam a ich evidencia sú sčasti javom dynamickým, a preto je nemožné

nedôvodné očakávať či predpokladať, že za 23 rokov nenastane žiadna zmena.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom: „I. Okresný súd Komárno v konaní spisová značka (predtým

9 ) porušil základné práva sťažovateľky

1. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v zmysle jeho dodatkových protokolov a článku 46

Slovenskej republiky,

2. na súdnu ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5

SR

3. na zákonného sudcu, podľa SR

4. na ochranu majetku podľa SR

5. na ochranu proti neoprávneným zásahom do súkromia podľa

Slovenskej republiky.

II. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Komárno, aby v konaní spisová

značka konal bez zbytočných prieťahov, s rešpektovaním základných práv

sťažovateľky.

III. Sťažovateľke ,

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 EUR, ktoré je Okresný súd

Komárno povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktoré je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť jej advokátke Mgr. Elene

Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ústavný súd 25. februára 2016 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie

k sťažnosti a na predloženie spisu vedeného pod sp. zn. . Predseda okresného

súdu vo svojom vyjadrení po uvedení chronológie podstatných a relevantných úkonov súdu

v napadnutom konaní podal vyjadrenie k jednotlivým bodom sťažnosti. Vo svojom

vyjadrení uvádza: «K bodu 2. (námietka týkajúca sa nerozhodnutia okresného súdu ani

o základe veci, pozn.)

Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 20. 9. 1994, rozsudkom dňa

25. 4. 1997 a rozsudkom dňa 14. 4. 2005. Odvolací súd svojim uznesením zo dňa

11. 12. 2006 odvolanie navrhovateľky odmietol. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu

bolo zrušené rozsudkom dovolacieho súdu dňa 12. 11. 2007. Následne odvolací súd

uznesením zo dňa 2. 2.2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa.

K bodu 3. (k námietke sťažovateľky o tom, že preukázala vlastnícke práva k v návrhu

požadovaným nehnuteľnostiam, pozn.)

Preukázanie vlastníckeho práva k požadovaným nehnuteľnostiam sťažovateľkou

nebolo preukázané až do doby, kým zo strany odporcu v 1. rade nedošlo k predloženiu

listiny − výmeru o prídele do vlastníctva v prospech odporcov v 8. až 10. rade. Na túto

okolnosť poukázal aj odvolací súd v uznesení sp. zn. , zo dňa 22. 8. 1997

„Výmer o prídele do vlastníctva spĺňa všetky náležitosti, jedná sa o platnú listinu, podľa

ktorej nadobudli vlastnícke právo “.

K bodu 4. a 5. (k námietke sťažovateľky týkajúcej sa rozhodovania o jej návrhu,

pozn.)

Súd svojim uznesením zo dňa 23. 8. 1994 konanie v časti o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vylúčil na samostatné konanie, práve z dôvodu, že sťažovateľka

si vo svojom návrhu uplatnila rôzne nároky, proti rôznym účastníkom konania. Od určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam boli závislé aj ďalšie jej uplatnené nároky.

Po rozhodnutí o zamietnutí určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, odvolací súd

v zrušujúcom uznesení poukázal na nejasnosť návrhu sťažovateľky, ako i na uplatnenie

rôznych nárokov proti rôznym účastníkom konania, čo bolo potrebné procesne odstrániť na

základe výzvy súdu. Súd opakovane vyzýval sťažovateľku na doplnenie a spresnenie návrhu

− celkom 10 krát, napriek tomu návrh v predmetnej veci bol doplnený (nehnuteľnosti

označené podľa údajov vedených v katastri nehnuteľnosti) až dňa 9. 10. 2015.

K bodu 6. (k námietke sťažovateľky týkajúcej sa jej žiadosti o vydanie rozhodnutia

o nadobudnutí vlastníctva vydržaním, pozn.)

Nie je pravdou, že by súd nerozhodol o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním,

ako to uvádza sťažovateľka, nakoľko súd o tomto návrhu rozhodol celkom 3 krát.

Je pravdou, že jej návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol, avšak

predbežne riešil otázku splnenia podmienok vydržania. Tieto skutočnosti opätovne

vyplývajú aj z uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. , zo dňa 22. 8. 1997.

K bodu 7. (k námietke sťažovateľky vo vzťahu k žiadosti jej právnej predchodkyne

o vyznačenie poznámky do katastra nehnuteľností o prebiehajúcom súdnom spore, pozn.)

S poukazom na neúplný, najmä neidentifikovateľný predmet návrhu sťažovateľky súd

ani nemohol podať návrh na vyznačenie poznámky do príslušného katastra o

prebiehajúcom súdnom spore. Nie je pravdou ani tvrdenie sťažovateľky, že by v priebehu

konania došlo k zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo vyvolala nutnosť

rozšírenia okruhu žalovaných. Podľa predložených listín najmä výmeru o prídele do

vlastníctva v prospech právnych predchodcov odporcov v 8. až 10. rade, títo účastníci

konania vlastnícke právo nadobudli prídelom do vlastníctva dňa 24. 11. 1961, práve od

právnych predchodcov odporcov v 2. až 7. rade. K zmene vlastníckeho práva došlo len u

odporcov v 8. až 10. a to dôsledkom úmrtia pôvodných vlastníkov.

K bodu 8. a 9. (k námietke týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o návrhu

právnej predchodkyne sťažovateľky, pozn.)

Dôvody rozsudku zo dňa 25. 4. 1997 sú bližšie uvedené v jeho odôvodnení.

K zastaveniu konania proti odporcom v 2. až 4. rade došlo dôsledkom nedostatočného

označenia týchto odporcov ( ). Súd sťažovateľku vyzval na odstránenie

a na doplnenie návrhu v tejto časti.

V časti nároku o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti navrhovateľka označila

odporcov 2. až 4. rade podľa údajov z pozemkovej knihy dňa 21. 10. 1996, ako osoby

na neznámom mieste, pritom pôvodná navrhovateľka (nebohá matka súčasnej

navrhovateľky) bola sestrou odporcov v 2. až 4. rade. Na výzvu súdu týkajúcu sa doplnenie

označenia odporcov v 2. až 4. rade podľa zo dňa 23. 10. 1996,

navrhovateľka reagovala až dňa 9. 11. 2000 a to čiastočným doplnením návrhu, okrem

odporkyne v 3. rade.

Odporcovia v 2. až 4. rade sú resp. boli osoby žijúce v Maďarskej republike

v pokročilom veku. V priebehu konania došlo k úmrtiu odporcov v 2. a 3. rade. Z uvedeného

dôvodu bolo potrebné vykonať šetrenie po ich dedičov v Maďarskej republike a následne

konať s právnymi nástupcami.

K bodu 10. a 11. (k námietke týkajúcej sa návrhu na vydanie predbežného opatrenia

a výzvy okresného súdu na vstup do konania právnych nástupcov po nebohej

navrhovateľke, pozn.)

Súd o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol v zákonnej lehote,

a na základe podaného odvolania sťažovateľky, odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil.

Pri doručovaní uznesenia odvolacieho súdu pôvodnej navrhovateľke, poštový

doručovateľ uviedol poznámku na súdnej zásielke, že adresát zomrel. Súd následne vykonal

šetrenie v súdnom oddelení „D“ po jej dedičoch. Následne súd vyzval dedičov na vstup

do konania. Sťažovateľka súdu vôbec neoznámila úmrtie pôvodnej navrhovateľky − svojej

matky, napriek tomu, že všetky úkony priebežne za pôvodnú navrhovateľku vykonávala

na základe splnomocnenia.

K bodu 12. (k námietke týkajúcej sa oslobodenia od súdnych poplatkov, pozn.)

Časť sťažovateľkou uplatnených nárokov nie sú nároky podľa

Zb. Jedná sa totiž o konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o náhradu škody

na zdraví, o vydanie (správne) o vypratanie nehnuteľností, preto tieto uvedené návrhy

nie sú oslobodené od platenia súdneho poplatku za návrh. Počas konania, aj z dôvodu

podanej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov pôvodnou navrhovateľkou,

súd ju vyzval na predloženie listín preukazujúcich jej majetkové pomery. Odvolací súd

celkom 2 krát potvrdil rozhodnutie súdu o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku.

K bodu 13. (k námietke sťažovateľky vo vzťahu k ňou vznášaným námietkam

zaujatosti sudcu, pozn.)

Navrhovateľka vo veci podala niekoľkokrát námietky zaujatosti, opakované námietky

zaujatosti, prvýkrát 17. 2. 1994 a potom sústavne v období od 18. 5. 2001 do 8. 1. 2004.

V uvedenom období po každom nariadení pojednávania podala námietku zaujatosti, čím

spôsobila permanentne procesné prekážky v prejednaní veci.

K bodu 14. (k námietke týkajúcej sa zrušenia vlastného rozhodnutia okresným

súdom, pozn.)

K zrušeniu uznesenia o vylúčení časti návrhu sťažovateľky o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti došlo práve z dôvodu hospodárnosti a urýchleného rozhodnutia veci.

Vzhľadom na doterajší postup sťažovateľky spočívajúci v tom, že neposkytuje potrebnú

súčinnosť v konaní, súd zvážil dôvody ďalšieho trvania prerušenia konania a dospel

k záveru, že je účelnejšie a hospodárnejšie vykonať dokazovanie a rozhodnúť o celom

podanom návrhu. Preto svoje procesné rozhodnutie o prerušení časti konania zrušil.

K bodu 15. (k námietke sťažovateľky k ustanoveniu opatrovníka odporkyni v 3. rade,

pozn.)

K označeniu odporkyne v 3. rade „mal. na neznámom mieste“

došlo práve sťažovateľkou a to podľa údajov z pozemkovej knihy v podaní dňa 21. 10. 1996

(č. l. 162 spisu). Na takto označenú odporkyňu následne aj poukázala v podaní zo dňa

20. 11. 1996. Prvý krát bola táto odporkyňa označená ako

, vo vyhlásení zo dňa 11. 9. 2000 (č. l. 299 spisu), ktoré bolo súdu predložené ako

listinný dôkaz. Súd po predložení tohto vyhlásenia, navrhovateľku vyzval dňa 17. 11. 2000

na spresnenie návrhu v časti označenia odporcov (odporkyne). K spresneniu návrhu však

zo strany navrhovateľky nedošlo. Preto súd konal s odporkyňou označenou navrhovateľkou

a dňa 3. 4. 2001 jej doručil predvolanie na termín pojednávania do Maďarskej republiky,

ktoré predvolanie odporkyňa aj prevzala s podpisom „ “. Následne súd

požiadal formou „dožiadania“ príslušný súd v Maďarskej republike o vykonanie šetrenia

po pobyte menovanej odporkyne. Až potom, ako šetrenie dopadlo negatívne, súd odporkyni

ustanovil opatrovníčku a uznesenie po úspešnom pokuse o doručenie predvolania

dožiadaným súdom v Maďarskej republike zrušil. Pri označení odporkyne, súd okrem mena

a priezviska použil aj jej dátum narodenia a bydlisko. Odporkyňa potom dňa 17. 4. 2001

splnomocnila , manžela navrhovateľky na zastupovanie v konaní.

Splnomocnený zástupca však taktiež nespresnil označenie odporkyne. K spresneniu jej

označenia zo strany navrhovateľky nedošlo vôbec, až v oznámení o jej úmrtí zo dňa

1. 12. 2008 (č. l. 703 spisu) ju označuje ako „ “.

K bodu 16. (k námietke sťažovateľky o nevyznačení poznámky v katastri

nehnuteľností o prebiehajúcom súdnom konaní, pozn.)

Nakoľko bol návrh neúplný, najmä predmet sporu bol neidentifikovateľný, súd ani

nemohol podať návrh na vykonanie poznámky do príslušného katastra o prebiehajúcom

súdnom spore. Súd o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia týkajúcich sa sporných

nehnuteľností rozhodol v zákonnej lehote tak, že návrh zamietol. Na základe podaného

odvolania sťažovateľky, odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil.

K bodu 17. (k doplneniu návrhu sťažovateľkou, pozn.)

Je pravda, že navrhovateľka svoj návrh doplnila dňa 17. 9. 2004. Treba však

konštatovať, že doplnenie nebolo vykonané podľa výzvy súdu a návrh zostal naďalej

neúplný a najmä petit návrhu zostal nevykonateľný. V sťažnosti sama sťažovateľka v tomto

bode konštatuje predloženie výpisov z listu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Napriek

tomu z jej strany v spresnení návrhu naďalej označovala nehnuteľnosti údajmi z pozemkovej

knihy.

K bodu 18. (k námietke týkajúcej sa rozhodnutia okresného súdu o návrhu na začatie

konania, pozn.)

Skutkové a právne dôvody rozsudku vyplývajú zo samotného zdôvodnenia

v odôvodnení. Hlavným dôvodom zamietajúcej časti rozsudku o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti boli nesprávne označenie nehnuteľností, čo spôsobuje neurčitosť

a nevykonateľnosť rozhodnutia a listinné dôkazy preukazujúce vlastníctvo k sporným

nehnuteľnostiam odporcami v 7. až 9. rade. Hlavným dôvodom odmietajúcej časti rozsudku

bola taktiež skutočnosť, že navrhovateľka návrh ani v tejto časti nespresnila.

K bodu 19. (k námietke sťažovateľky týkajúcej sa vyhotovovania rozsudku sudcom,

pozn.)

Zákonný sudca mal zákonným spôsobom predĺženú lehotu na vyhotovenie

rozhodnutia.

K bodu 20. a 21. (k námietke týkajúcej sa rozhodovania o žiadosti sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov za podané dovolanie, pozn.)

Časť sťažovateľkou uplatnených nárokov nie sú nároky podľa

Zb. ide o nároky − o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o náhradu škody na

zdraví, o vydanie (správne) o vypratanie nehnuteľností, preto tieto nie sú oslobodené od

platenia súdneho poplatku za návrh. Z dôvodu podanej žiadosti o oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov pôvodnou navrhovateľkou, súd ju vyzval na predloženie listín

preukazujúcich jej majetkové pomery. Obdobným spôsobom postupoval aj pri vyrubení

súdneho poplatku za dovolanie, nakoľko jej bolo priznané oslobodenie od platenia súdneho

poplatku za návrh. Odvolací súd rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho

poplatku za dovolanie potvrdil svojim uznesením zo dňa 27. 11. 2006.

K bodu 22. a 23. (k námietke týkajúcej sa nesprávneho číslovania strán súdneho

spisu a vykonanej exekúcie, pozn.)

Číslovanie strán v spise bolo vykonané kanceláriou. V prípade zmeny v číslovaní

strán alebo iného pochybenia, kancelária vykonala opravu podľa Spravovacieho

a kancelárskeho poriadku. K vykonaniu exekúcie mohlo dôjsť na základe právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia. Samotné podanie dovolania ešte nezrušilo právoplatnosť

napadnutého rozhodnutia.

K bodu 25. a 26. (k námietke týkajúcej sa výzvy okresného súdu na doplnenie návrhu

po 12 rokoch od začatia konania, pozn.)

Súd vyzval navrhovateľku na doplnenie návrhu podľa s tým,

že presne opísal v čom je návrh neúplný a ako treba doplnenie vykonať. Odvolací súd

dospel k záveru, že táto výzva nemala náležitosti kvalifikovanej výzvy a že nemohla privodiť

dôsledky podľa Z rozhodnutia odvolacieho súdu tiež vyplýva skutočnosť,

že návrh navrhovateľky je neúplný. Súd pri jednotlivých nárokov konkrétne poukázal

na nedostatky návrhu, ako i na označenie nehnuteľností podľa údajov z katastra

nehnuteľností. Odvolacím súdom vytýkaný nedostatok výzvy je však už hmotnoprávnym

poučením, čo je v rozpore s procesným právom, najmä naruší princípu rovnosti účastníkov

konania.

K bodu 27. (k námietke týkajúcej sa zákonného sudcu, pozn.)

Dňom 10. 10. 2014 právna zástupkyňa navrhovateľky mailom doručeným asistentke

sudcu, oznámila skutočnosť, že po nahliadnutí do spisu zistila, že vo veci nie je zákonným

sudcom a súčasne žiadala vykonanie nápravy.

Súd oznámil právnej zástupkyni navrhovateľky, že vzhľadom na Rozvrh práve

OS Komárno na rok 2009 oddiel B. článok 1, písmeno 17, je zákonným sudcom

a že vo veci bude nariadené ústne pojednávanie v určenom termíne.

Na pojednávaní dňa 16. 10. 2014 právna zástupkyňa navrhovateľky do zápisnice

vzniesla procesný návrh vo forme vznesenia námietky zaujatosti voči zákonnému sudcovi

na tom skutkovom základe, že vo veci nie je zákonným sudcom.

Elektronickým podaním (e-mailom) zo dňa 13. 10. 2014 právna zástupkyňa

navrhovateľky doručila predsedovi súdu žiadosť o prijatie potrebného opatrenia

na odstránenie nezákonného stavu v konaní sp. zn. a to odňatie spisu

zákonnému sudcovi a pridelenie veci inému sudcovi.

Predmetná právna vec bola právoplatne skončená odmietnutím odvolania

navrhovateľky. Následne dovolací súd na základe dovolania navrhovateľky uznesenie

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Podľa Rozvrhu práce OS Komárno na rok 2009 platilo, že ak bude vec súdu vrátená

na ďalšie rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému

sudcovi pôvodne pridelená, ak takéhoto sudcu niet, pridelí sa vec náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov.

Podľa Rozvrhu práce na rok 2009 OS Komárno sudca

súdnu agendu občianskoprávnych vecí „C“ nevybavoval. Z uvedeného dôvodu vec bola

cestou náhodného výberu pridelená do agendy 7 C, ktorú vybavoval sudca .

Napriek tejto skutočnosti zákonná domnienka a to „vrátenie veci na ďalšie konanie

sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená“ bola zachovaná, teda

zákonným sudcom zostal .

Preto v predmetnej veci predseda súdu vydal opatrenie dňa

10. 9. 2009, ktorým opatrením pridelil spis sp. zn. zákonnému sudcovi

, ktorý bol pôvodným zákonným sudcom.

V predmetnom prípade platí znenie ustanovenia § 152 ods. 7 Vyhlášky

č. , s ktorým je Rozvrh práce OS Komárno na rok 2009 v súlade.

Nenastala žiadna skutočnosť, ktorú vytýka právna zástupkyňa navrhovateľky a to,

že vec bola zapísaná do nesprávne určeného súdneho registra a že by na prevod

do správneho registra mal dotknutý sudca 30-dňovú lehotu.

V predmetnom prípade z dôvodu, že zákonný sudca nemal podľa rozvrhu práce

pridelenú agendu „C“ iba „Cb“ a do súdnej agendy „Cb“ nebolo možné zapísať

predmetnú právnu vec, nakoľko sa jedná o občianskoprávnu a nie o obchodnoprávnu vec.

Samotné opatrenie predsedu súdu zo dňa 10. 9. 2009 je len deklaratórnym

rozhodnutím, ktoré konštatuje skutkový stav vyplývajúci z rozvrhu práce.

K bodu 28. a 30. (k námietke týkajúcej sa porušenia práva sťažovateľky na ochranu

osobných údajov okresným súdom v napadnutom konaní, pozn.)

Uvedené listiny predložila navrhovateľka ako doplnenie návrhu podľa § 43 ods. 1

ako listinné dôkazy slúžiace na preukázanie svojho tvrdenia podľa

a Okresný súd Komárno fotokópiu uvedených listín doručil ostatným

účastníkom konania − odporcom. Účelom a dôvodom doručenia kópie listín, ako

i vyjadrenia je znenie ustanovenia § 42 ods. 3 O. s. p, v zmysle ktorého „... podanie treba

predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde

a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží

potrebný počet rovnopis a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.“. Súd teda listinné

dôkazy predložené navrhovateľkou ako dôkazy doručil aj ostatným účastníkom konania.

V predmetnej záležitosti na základe podnetu navrhovateľky vykonal kontrolu Úrad na

ochranu osobných údajov, ďalej na podnet navrhovateľky aj Okresná prokuratúra

v Komárne, pričom žiadne nezákonnosti a pochybenia zistené neboli.

K bodu 31. (k námietke týkajúcej sa nepredvolávania všetkých odporcov

na pojednávania, pozn.)

Termín pojednávania na deň 17. 2. 2011 bol určený na pojednávaní dňa

25. 11. 2010, kde v uznesení o odročení pojednávania súd predvolal okrem prítomnej

odporkyne aj ostatných účastníkov podľa označenia v návrhu.

Termín pojednávania určený na deň 17. 2. 2011 bol upovedomením o zmene termínu

pojednávania preložený na nový termín 7. 4. 2011. Podľa úpravy pre kanceláriu

upovedomenie bolo doručené všetkým účastníkom vrátane ich právnych zástupcov.

Termín pojednávania určený na deň 7. 4. 2011 bol odročený na základe žiadosti

právnej zástupkyne navrhovateľky z dôvodu PN na nový termín 2. 6. 2011 s tým, že

v uznesení o odročení pojednávania súd predvolal všetkých účastníkov konania.

Termín pojednávania na deň 24. 11. 2011 bol určený na pojednávaní dňa

27. 9. 2011, kde v uznesení o odročení pojednávania súd predvolal okrem prítomného

právneho zástupcu odporcov v 8. až 10. rade aj ostatných účastníkov podľa označenia

v návrhu.

Skutočnosť, že niektorí z účastníkov konania predvolanie na termín pojednávania

neprevzali, nemožno klásť za vinu súdu. Súd pri určení termínov pojednávaní v predmetnej

veci predvolával všetkých účastníkov konania.

K bodu 32. (k námietke týkajúcej sa ustanovenia opatrovníka odporkyni vo 4. rade,

pozn.)

Okruh účastníkov v konaní sa priebežne menil − rozširoval podľa označenia

navrhovateľky. V časti nároku o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti navrhovateľka

označila odporcov 2. až 4. rade podľa údajov z pozemkovej knihy dňa 21. 10. 1996, ako

osoby na neznámom mieste, pritom pôvodná navrhovateľka (nebohá matka súčasnej

navrhovateľky) bola sestrou odporcov v 2. až 4.rade. Odporcovia v 2. až 4. rade sú

resp. boli osoby žijúce v Maďarskej republike v pokročilom veku. V priebehu konania došlo

k úmrtiu odporcov v 2. a 3. rade. Z uvedených dôvodov bolo potrebné vykonať šetrenie

po ich dedičov v Maďarskej republike a následne konať s právnymi nástupcami.

Pri nariadení termínu pojednávania bolo potrebné určiť dlhšiu lehotu z dôvodu,

aby písomnosti mohli byť doručené do cudziny. K ustanoveniu opatrovníčky odporkyni

v 4. rade došlo z dôvodu, že predvolania na pojednávanie sa nepodarilo doručiť

na jej známu adresu v zahraničí. Samotné predvolanie bolo datované podľa uznesenia

z odročeného pojednávania, avšak k jeho doručeniu opatrovníčke došlo po jej ustanovení.

K bodu 33. a 34. (k námietke týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o návrhu,

pozn.)

„Doplnenie žaloby zo dňa 30. 5. 2012“ ako ho označuje sťažovateľka, v skutočnosti

bol návrh na zámenu účastníkov na strane odporcov.

Podanie predložené právnou zástupkyňou navrhovateľky bolo neurčité, preto súd

mienil, vzhľadom na hospodárnosť konania, neurčitosť tohto podania odstrániť

na nariadenom pojednávaní. Na pojednávanie sa však právna zástupkyňa nedostavila

z dôvodu, že súd nerozhodol o jej procesnom návrhu.

Súd následne rozhodol o procesnom návrhu právnej zástupkyni navrhovateľky tak,

že konanie proti odporcom v 2. až v 7. rade zastavil. Na základe odvolania právnej

zástupkyni navrhovateľky odvolací súd uznesenie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Súd

o procesnom návrhu právnej zástupkyni navrhovateľky rozhodol opätovne a to tak, že

zámenu účastníkov na strane odporcov nepripustil. Na základe odvolania právnej

zástupkyni navrhovateľky, odvolací súd jej procesný návrh zamietol.

K bodu 35. (k rozhodovaniu predsedu okresného súdu o sťažnosti na prieťahy

v napadnutom konaní, pozn.)

K tomuto bodu nie je čo dodať, tieto skutočnosti vyplývajú zo samotného stanoviska

predsedu súdu k podanej sťažnosti.

K bodu 36. až 39. (k námietke týkajúcej sa nerozhodnutia okresného súdu o návrhu

sťažovateľky, pozn.)

Z predloženého listinného dôkazu registra členov a oprávnených osôb predloženého

odporcom v 1. rade vyplýva, že pôvodná navrhovateľka, pri vstupe do žiadne

nehnuteľnosti ani živý a mŕtvy inventár nevniesla.

Odporca v priebehu konania uzatvoril s navrhovateľkou dohodu o vysporiadaní

majetkového podielu podľa dňa 24. 10. 2007.

Právny predchodcovia odporcovia v 8. až 10. rade vniesli nehnuteľnosti

nadobudnuté výmerom do .

K ďalším tvrdeniam sťažovateľky:

Právna zástupkyňa navrhovateľky až po výzve sudcu na pojednávaní dňa

16. 10. 2014 (návrh podaný dňa 30. 12. 1992) reagovala prvýkrát procesne k vyriešeniu

otázky označenia nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu inými údajmi ako údajmi

z pozemkovej knihy, pričom v spise boli založené listy vlastníctva už od 21. 10. 2009.

Na tomto pojednávaní oznámila, že podá súdu doplnenie návrhu s údajmi nehnuteľností

vedených v katastri nehnuteľností a to v lehote 20 dní. Po márnom uplynutí súdom

stanovenej lehoty, ju súd urgoval dňa 20. 2. 2015, ako aj dňa 7. 4. 2015. Nakoľko si právna

zástupkyňa navrhovateľky nesplnila svoju zákonnú, procesnú povinnosť, na ktorú sa sama

zaviazala okrem iného na pojednávaní dňa 16. 10. 2014, súd ju uznesením zo dňa 2. 9. 2015

vyzval na doplnenie a opravu návrhu. Návrh doplnila až dňa 9. 10. 2015.

K postupu súdu uskutočneného bez splnenia podmienok na prejednanie veci:

Odporcovia v 2. až 4. rade sú resp. boli osoby žijúce v Maďarskej republike

v pokročilom veku. V priebehu konania došlo k úmrtiu odporcov v 2. a 3. rade. Z uvedeného

dôvodu bolo potrebné vykonať šetrenie po ich dedičov v Maďarskej republike a následne

konať s právnymi nástupcami. Pri nariadení termínu pojednávaní bolo preto potrebné určiť

dlhšiu lehotu z dôvodu, aby písomnosti mohli byť doručené do cudziny.

Navrhovateľka vo veci podala opakované námietky zaujatosti, prvýkrát 17. 2. 1994

a sústavne v období od 18. 5. 2001 do 8. 1. 2004. Za uvedené obdobie po každom nariadení

pojednávania podala námietku zaujatosti, čím spôsobila a permanentne spôsobovala

procesné prekážky, ktoré spôsobovali nemožnosť prejednania veci.

Právna zástupkyňa navrhovateľky od prevzatia splnomocnenia dňa 24. 5. 2010

z celkového počtu 15 súdom nariadených pojednávaní, sa ospravedlnila a žiadala odročiť

9 pojednávaní, pričom vo zvyšným súd alebo konal, alebo ich žiadali odročiť odporcovia.

Obsahom poučovacej povinnosti súdu je poučenie o procesných právach

a procesných povinnostiach účastníkov konania. Procesné práva a povinnosti sú obsahom

procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania. Ide

o množstvo práv a povinností s nerovnakým významom pre postup súdu a účastníkov

v konaní. Poučovacia povinnosť sa týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých

využitie (realizácia) alebo splnenie (rešpektovanie) má základný význam pre kvalitu

zabezpečenia a realizácie základného práva na súdnu ochranu. Z tohto dôvodu

má poučovacia povinnosť základný zmysel pri začatí občianskeho súdneho konania,

pri zmenách jeho predmetu a účastníkov, pri skúmaní procesných podmienok a napokon

aj pred rozhodnutím súdu o veci. Prax súdov, ako aj najvyššieho súdu preto trvá na poučení

o náležitostiach žaloby, o správnej formulácii návrhu na rozhodnutí vo veci samej

a v priebehu konania aj na takom poučení, ktoré účastníkovi umožní pokračovanie v konaní

a dosiahnutie rozhodnutia v merite veci.

O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd

účastníkov konania nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka

a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Žalobná žiadosť (návrh, petit) je náležitosťou návrhu

a jej formulovanie je procesnou povinnosťou účastníka. Z tohto hľadiska je súd povinný

poučiť účastníka o správnom znení petitu. Poučenie má však obmedzenie v tom, že obsahuje

iba upozornenie, že žalobná žiadosť nemá oporu v hmotnom práve, prípadne neumožňuje

nútený výkon, ak sa uložená povinnosť nesplní dobrovoľne.

Spôsob plnenia a splnenia poučovacej povinnosti súdov, rešpektuje aj ústavný

princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu a zákaz prejudikovania názoru súdu. Tieto

tri požiadavky spolu súvisia a ich rešpektovanie je výsledkom náležitého zhodnotenia

situácie sudcom pred poskytnutím poučenia o procesných právach a povinnostiach

niektorému účastníkovi.

V predmetnom spore návrh na súd podala právna predchodkyňa navrhovateľky dňa

30. 12. 1992, pričom v jedinom spoločnom návrhu si proti odporcovi Poľnohospodárske

družstvo uplatnila určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vydanie

poľnohospodárskych pozemkov spolu s ich plodmi a úžitkami počnúc od účinnosti zákona

, majetkových podielov a nárokov, živý a mŕtvy inventár podľa normatívu

za inventár, uhradenia škody, ktorá vznikla neoprávnenou držbou, škoda na dani

z pozemkov a škody na zdraví následkom protiprávneho konania odporcu a doterajšie

náklady. Takto označený petit návrhu spôsobil a spôsoboval skutkovú a právnu náročnosť

veci, aj s poukazom na to, že navrhovateľka so súdom procesne nespolupracovala

a do dnešného dňa ani nespolupracuje. Súd už dňa 17.5.1993 vyzval navrhovateľku

na spresnenie návrhu, pričom ďalšie jeho procesné výzvy na doplnenie návrhu, ktoré

jej boli doručené 13. 6. 1994, 23. 8. 1994, 13. 3. 1996, 25. 9. 1996, 23. 10. 1996,

30. 10. 1996, 20. 4. 1998, 17. 9. 2004, 22. 10. 2009 a 2. 9. 2015 alebo ignorovala, alebo

vyvolávali jej ďalšie procesné návrhy, ktoré neriešili upresnenie petitu návrhu. Počas tohto

dlhého časového obdobia zo strany navrhovateľky síce došlo k predloženiu čiastočného

doplnenia návrhu, ktoré však nemalo náležitosti ustanovené , preto bolo

potrebné realizovať a vykonať ďalšie výzvy. Neúplnosť podaného návrhu konštatovali

vo svojich rozhodnutiach aj odvolacie súdy. Realizácii konania neprispievalo ani to,

že nárok navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti má iný okruh

účastníkov konania, ako je okruh účastníkov konania pre ďalšie jej uplatnené nároky.

Samotné dokazovanie je vzhľadom na množstvo uplatnených nárokov rozsiahle a časovo

náročné. Počas dokazovania sa listinné dôkazy potrebné pre konanie zaobstarávali súdom

(pre nespoluprácu navrhovateľky) od rôznych inštitútov a najmä z archívu. Samotná listina

Pkn vložka č. 398 pre kat. územie chýba v pozemkovej knihe katastra od roku

1981.

Ďalším procesným problémom bolo určovanie okruhu účastníkov konania, ktorý

sa zároveň priebežne a často menil − postupne rozširoval podľa vyjadrení a označení

navrhovateľky. V časti nároku o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti navrhovateľka

označila odporcov 2. až 4. podľa údajov z pozemkovej knihy až dňa 21. 10. 1996 aj to, ako

osoby na neznámom mieste, pritom pôvodná navrhovateľka (nebohá matka súčasnej

navrhovateľky) bola sestrou odporcov v 2. až 4. rade. Na výzvu súdu týkajúce sa doplnenie

označenia odporcov v 2. až 4. rade podľa zo dňa 23. 10. 1996

navrhovateľka reagovala až dňa 9. 11. 2000.

Odporcovia v 2. až 4. rade sú resp. boli osoby žijúce v Maďarskej republike

v pokročilom veku. V priebehu konania došlo k úmrtiu odporcov v 2. a v 3. rade.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vykonať šetrenie po ich dedičov v Maďarskej republike

a následne konať s právnymi nástupcami, čo spôsobovalo taktiež dlhšie časové posuny.

Potom pri nariadení termínov pojednávaní bolo potrebné určiť dlhšiu časovú lehotu

z dôvodu, aby písomnosti mohli byť aspoň doručené do cudziny.

Z uvedeného vyplýva, že veľa prieťahov v konaní spôsobovala sama navrhovateľka

práve z dôvodu nejasnosti podaného návrhu a jeho včasného nedoplnenia, neopravenia,

podávaním nedôvodných námietok zaujatosti, nespoluprácou so súdom pri predkladaní

listinných dôkazov, dlhou dobou spresňovania návrhu, využívaním zákonom prípustnej

a možnej procesnej obrany a pod.

Z pozície sťažovateľky je pochopiteľné, že počas namietaného obdobia môže vnímať

konanie súdu ako neefektívne, javí sa jej, že súd vôbec nekoná. Súd však od začiatku tohto

konania koná aktívne so snahou zabezpečenia všetkých dôkazov, ktoré či už priamo, alebo

nepriamo súvisia s prejednávanou vecou tak, ako to vyplýva aj z konania zákonného sudcu,

ale aj z obsahu spisu. V konečnom dôsledku bola vec už právoplatne skončená a ide

o konanie, ktoré pokračuje po jeho obnovení na základe mimoriadneho opravného

prostriedku − dovolania.

K súčasnému stavu konania však určite dopomohli aj samotní účastníci konania,

najmä však navrhovateľka − sťažovateľka, využitím neefektívnych procesných úkonov

a prostriedkov. V tomto smere je potrebné poukázať predovšetkým na jej procesné

správanie sa, pretože žiadosťami o odročenie pojednávaní (podrobne uvedené v chronológii

úkonov), návrhmi na doplnenie dokazovania (pripájanie rôznych listín, dokumentov

a spisov), námietkami voči dôkazným prostriedkom, námietkami zaujatosti (taktiež

podrobne uvedené v chronológii úkonov) a pod. spôsobovala a spôsobuje naďalej,

že doteraz nebolo možné právoplatne skončiť uvedenú občianskoprávnu vec...»

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -68

z 12. mája 2016 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť sťažovateľky vo zvyšnej časti ústavný súd

odmietol pre nedostatok jeho právomoci.

V nadväznosti na prijatie sťažnosti v uvedenej časti na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval prípisom zo 14. júla 2016 a neskôr aj urgenciou z 19. septembra 2016 predsedu

okresného súdu, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej sťažnosti a k otázke vhodnosti

ústneho pojednávania.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. Spr 451/16

z 21. septembra 2016, ústavnému súdu doručeným 27. septembra 2016, v ktorom uviedol,

že sa pridržiava dosiaľ „uvedených názorov, s poukazom na uvedené skutočností a okolnosti

celej veci.

Uvedené vyjadrenie č. Spr 174/16, zo dňa 11.4.2016 dopĺňam iba v tom smere,

že chcem poukázať predovšetkým na to, že podanie sťažovateľky vo veci samej t. j. návrh

vo veci samej trpel od začiatku konania nejasnosťami, nezrozumiteľnosťami

a nevykonateľnosťou samotného petitu pôvodného návrhu (na čo poukázali aj odvolacie

súdy). Až po niekoľkoročnom odstraňovaní nejasností a nesprávností návrhu, ich

sťažovateľka odstránila v roku 2015 a to tak, že bol petit návrhu spôsobilý na jeho

prerokovanie súdom, čo nemožno považovať za nečinnosť súdu a prieťahy spôsobené

súdom. Napriek uvedenému bol súd činný a priebežne konal, pričom treba uznať,

že tolerantnosť súdov všetkých stupňov činných v predmetnom konaní bola voči

sťažovateľke z procesného hľadiska nesmierne citlivá a dlhá. V tomto smere je nutné

poukázať ešte na tú skutočnosť, že z platnej judikatúry súdov SR vyplýva, že bez

kvalifikovaného petitu návrhu, nie je možné vo veci samej ani konať a ani rozhodovať.

Prosím, aby ste pri svojom rozhodovaní prihliadli ešte aj na tieto vyššie uvedené

skutočnosti.“.

Zároveň uviedol, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania, keďže

od takéhoto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd následne listom z 27. septembra 2016 vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, ktoré jej

v prílohe zaslal, a oznámila ústavnému súdu, či súhlasí s tým, aby sa podľa § 30 ods. 2

upustilo od ústneho pojednávania.

Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila ústavnému súdu najskôr e-mailom

27. októbra 2016 a následne aj v písomnej podobe 31. októbra 2016 stanovisko

sťažovateľky k vyjadreniu predsedu okresného súdu. Vzhľadom na rozsiahlosť tohto

vyjadrenia ústavný súd uvádza len časti vyjadrenia, ktoré sa týkajú tej časti sťažnosti, ktorá

bola prijatá na ďalšie konanie: «Sťažovateľka tvrdí, že vyjadrenie Okresného súdu

Komárno, o ktoré opiera svoju obranu, jednak neposkytuje žiaden argument, ktorý

by principiálne oponoval výpočtu chýb v postupe OS Komárno, a jednak je sčasti

vo vnútornom rozpore.

V chronológii úkonov na strane 2 a nasledujúce vyjadrenia z 11. 4. 2016 súd uvádza,

že (bez odôvodnenia tohto kroku) bol spis opatrením predsedu súdu pridelený na konanie

. Pretože nebola vyslovená zaujatosť zákonného sudcu, ktorým bola

, ani z vyjadrenia pána predsedu súdu nevyplýva dôvod takéhoto postupu,

keď zároveň nie je možné spochybniť, že každá zmena sudcu zákonite vyvolá prieťahy

v konaní.

Na strane 2 v období od 30. 1. 1995 do 31. 3. 1995 je vymedzený prvý vznik

prieťahov v konaní, keď KS Bratislava vrátil spis bez rozhodnutia na odstránenie

procesných nedostatkov a pochybení súvisiacich s doručovaním. Ako vyplýva z ďalšieho,

nedostatky vytknuté odvolacím súdom (teda namietajúce nesprávnosť rozhodnutia OS

Komárno brániace meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu) Okresný súd Komárno

odstraňoval do 25. 7. 1995.

Ani po opätovnom predložení spisu odvolaciemu súdu 25. 7. 1994 KS nepotvrdil

správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa − naopak, rozsudok bol zrušený pre

neodstránenie nejasností návrhu postupom podľa , inak povedané na postup,

ktorý mal súd prvého stupňa vykonať v iniciálnom štádiu konania, a nie v štádiu

po prvostupňovom rozhodnutí.

Z chronológie tiež vyplýva, že aj ďalšie meritórne rozhodnutie OS Komárno

z 25. 4. 1997 javilo procesné vady, pre ktoré odvolací súd rozsudok zrušil pre nedostatky

procesného charakteru.

Procesné rozhodnutie − zamietnutie návrhu na vydanie predbežného opatrenia

zo 17. 6. 1998 bolo znova dňa 11. 1. 1999 zrušené odvolacím súdom pre procesné vady.

Po doručení rozhodnutia o námietke zaujatosti bolo pojednávanie vytýčené

až s odstupom pol roka. Rovnako sa tak stalo aj po vrátení veci odvolacím súdom

po rozhodnutí o druhej námietke zaujatosti.

Dňa 14. 9. 2004 súd zrušil vlastné rozhodnutie o vylúčení veci na ďalšie konanie,

hoci vo vylúčenej veci dovtedy nekonal, a preto za 10 rokov nebol osvedčený či preukázaný

dôvod vylúčenia veci na samostatné konanie...

V poradí tretí rozsudok zo dňa 14. 4. 2005 bol spis vrátený odvolacím súdom

na odstránenie procesných vád, a teda od podania odvolania navrhovateľkou (13. 7. 2005)

bol spis opätovne predložený na rozhodnutie o jej odvolaní odvolaciemu súdu

až 14. 2. 2006. Súčasťou tohto rozhodnutia bolo aj rozhodnutie o ODMIETNUTÍ žaloby −

po viac ako 13 rokoch od jej podania, pričom podľa vlastného tvrdenia súdu súd o návrhu

navrhovateľky počas týchto 13 rokov kontinuálne konal − hoci nevysvetľuje o čom, keď

predmet konania považoval (vyslovené odmietajúcim výrokom) za nespôsobilý.

Súd v chronológii vynecháva fakt, že v období do 27. 11. 2006 sa rozhodovalo

o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za podané dovolanie, keď na odvolanie

navrhovateľky reagoval Krajský súd Nitra tvrdením „nevzniká poplatková povinnosť a

preto nie je potrebné o oslobodení od SUP rozhodovať“. (27.11.2006). Nezmieňuje sa ani o

fakte, že odmietajúci výrok odvolacím súdom zrušeného rozsudku bol podľa odvolacieho

súdu odôvodnený nevyhovením výzve súdu, ktorá však (podľa odvolacieho súdu) nebola

výzvou kvalifikovanou.

Po vrátení veci odvolacím súdom po rozhodnutí o dovolaní navrhovateľky bol spis

zapísaný do súdneho registra pod pôvodnou spisovou značkou ...

Až opatrením predsedu súdu zo dňa 10. 9. 2009 bol spis opatrený novou (terajšou)

spisovou značkou ...

K bodu 13 súd vytýka sťažovateľke, že spôsobila prieťahy vznášaním námietky

zaujatosti proti sudcovi.

Súd v tejto časti vyjadrenia pominul, že do dnešného dňa všetky meritórne

prvoinštančné rozhodnutia a aj časť rozhodnutí procesných boli odvolacím/dovolacím

súdom rušené, a to v značnej časti po predchádzajúcom vrátení spisu bez rozhodnutia

o odvolaní, na odstránenie procesných vád brániacich rozhodnutiu.

Aj keď sťažovateľka bola poučená, že procesný postup súdu nie je dôvodom účinného

vznesenia námietky, už samotná skutočnosť predčasných a nesprávnych rozhodnutí,

vytýkaných procesných pochybení a konanie sudcu vrátane posledného úkonu (16. 2. 2015

− viď bod 16 tohto vyjadrenia) významne narúša dôveru sťažovateľky v nezaujaté

a spravodlivé konanie, v zmysle zásady „Not only must Justice be done; it must also be seen

to be done.“, ktorá síce bola prvý raz formulovaná v r. 1923/1924 v rozhodovaní High

Court of Justice, UK, ale až do súčasnosti je frekventovane využívaná aj v rozhodovacej

praxi Európskeho súdu pre ľudské práva, Medzinárodného trestného súdu a pod.

V intenciách postupu súdu tak nemožno vytýkať sťažovateľke, že tam, kde sa jej

spravodlivosť nejavila ako poskytovaná, využila jedinú procesné prípustnú možnosť, ktorú

mala k dispozícii ako účastník konania. ...

Ďalším dôvodom v mozaike nedôvery je nezákonné uznesenie súdu, ktoré bolo

doručené Ústavnému súdu SR ako príloha podania zo 16. 2. 2016, v ktorom súd

po 23 rokoch od začatia konania vyzýva sťažovateľku na odstránenie vád podľa § 43 ods. 2

pod hrozbou odmietnutia konania, čím vlastne po 23 rokoch (napriek tomu, že sa

k neprípustnosti takéhoto postupu vyjadril Krajský súd Nitra v rozhodnutí sp. zn.

-708 a takýto postup je aj v rozpore s judikatúrou NS SR) oznamuje

sťažovateľke, že nepovažuje návrh na spôsobilý na začatie (!!!) konania, a zároveň

oznamuje (mimo vyslovenia právneho názoru na pojednávaní) sťažovateľke, že „sa domáha

aj plnenia voči účastníkom, ktorí vo veci nie sú pasívne legitimovaní“, bez upresnenia tohto

súdom vysloveného názoru v odôvodnení rozhodnutia a bez toho, aby počas 23 rokov

konania takúto námietku vzniesli účastníci alebo ju vyslovil či naznačil súd vo svojom

právnom posúdení ( a súvis,) či rozhodnutí...

Súd na viacerých miestach svojho vyjadrenia duplikuje, že v osobách odporcov

ide/išlo o staršie osoby, ktoré v priebehu konania zomreli.

K tomu sťažovateľka podotýka, že ku dnešnému dňu konanie trvá takmer 24 rokov,

čo je (pre ilustráciu) doba, za ktorú sa, v optimálnom prípade, z novorodenca stane

absolvent druhého stupňa vysokoškolského štúdia, a pravdepodobnosť, že za takúto dlhu

dobu nik z účastníkov konania, ktorí v čase začatia konania už boli osobami v pokročilom

veku nezomrie, je štatisticky nízka...»

Podľa sťažovateľky predmetná vec tvorila bežnú súčasť agendy súdov po zmenách

v roku 1990. Preto dobu, po ktorú konanie trvá bez právoplatného rozhodnutia čo i len

o základe nároku a ktorá čoskoro dosiahne dvojnásobok času označovaného ako extrémne

prieťahy, nemôže považovať za primeranú, aj pri zohľadnení všetkých okolností

prerokúvanej veci a postupu účastníkov konania. Sťažovateľka zastáva názor, že aj keby

boli tvrdenia okresného súdu pravdivé, doba dvadsaťtri rokov nie je primeraná na to, aby

súd tak dlho konal o nespôsobilom návrhu. Potreba doplňovať, resp. upravovať, petit žaloby

a okruh účastníkov vyplynula predovšetkým zo zmien, ktoré sa udiali od podania žaloby

nezávisle od konania, nekonania, vôle či vplyvu sťažovateľky.

Sťažovateľka k potrebe ústneho prerokovania veci pred ústavným súdom vo svojej

sťažnosti z 26. júna 2014, ústavnému súdu doručenej 2. júla 2014, uviedla, že ak ústavný

súd usúdi, že od prerokovania veci v prítomnosti zúčastnených strán nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci, netrvá na ústnom prerokovaní veci. Ústavný súd vzhľadom

na vyjadrenia predsedu okresného súdu a sťažovateľky a vzhľadom na to, že dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v napadnutom konaní došlo okrem iného k porušeniu práva sťažovateľky

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Obdobný názor zastáva aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) podľa, ktorej právna neistota sa skončí okamihom, keď sa rozhodne o vine

obžalovaného alebo civilno-právnych nárokoch žalobcu alebo žalovaného na najvyššej

inštancii, prípadne ak nie je v predpísanej lehote podané odvolanie, alebo sa ho oprávnená

osoba vzdá (Ringeisen v. Rakúsko, séria A, 1971, č. 13).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý

súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby

ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorého

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia

významná povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie

odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho jednotlivé

procesné úkony podľa ustanovení účinného

do 30. júna 2016, keďže tieto boli vykonané do 30. júna 2016. Vychádzajúc z toho,

že napadnuté konanie nie je v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené,

ústavný súd nad rámec veci poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon

č. (ďalej len „“). Podľa CSP

ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Aj ESĽP vo vzťahu k prejednaniu záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uvádza, že primeranosť trvania konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v každom

prípade musí posudzovať podľa okolností prípadu. Súd prihliada predovšetkým

na tri okolnosti – zložitosť veci, správanie účastníka konania (sťažovateľa) a postup

správnych alebo súdnych orgánov (prípad Wermhoff, séria A, 1968).

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ,

) už uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť

všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil

s návrhom, aby o veci rozhodol.

1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosť veci, ktoré ústavný súd

uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania pred

okresným súdom je rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k poľnohospodárskym

pozemkom, vydaní poľnohospodárskych pozemkov, majetkových podielov a nárokov,

konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu

do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno

považovať za právne zložité. Ústavný súd vo vzťahu k faktickej zložitosti veci na základe

skutočností zistených zo zapožičaného súdneho spisu pripustil, najmä s ohľadom na veľký

počet odporcov, že predmetné konanie vykazuje znaky faktickej zložitosti, ale zároveň

zdôraznil, že faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť,

že okresný súd vo veci meritórne nerozhodol ani po uplynutí viac ako dvadsiatich troch

rokoch od podania žaloby.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, ktoré

ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že aj sťažovateľka čiastočne prispela k doterajšej dĺžke konania, a to jednak tým, že napriek

tomu, že bola v konaní riadne zastúpená, nepredložila okresnému súdu za takú dlhú dobu

návrh na začatie konania, ktorý by bol spôsobilým návrhom na rozhodovanie súdu.

S dlhými odozvami reagovala na výzvy okresného súdu na doplnenie návrhu, jeho

spresnenie či predkladanie listinných dôkazov, podávaním námietok zaujatosti, či

žiadosťami o odročenie pojednávania, resp. svojou neúčasťou na súdnych pojednávaniach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že síce sťažovateľka bola oprávnená

v napadnutom konaní využívať na svoju obranu procesné prostriedky, no o týchto bolo

zároveň potrebné rozhodovať, čo podľa názoru ústavného súdu malo vplyv na predĺženie

konania, a tým aj na doterajšiu dĺžku konania. Napriek tomu procesná aktivita sťažovateľky

nemôže ospravedlniť nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu a už vôbec nie

to, že okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol ani po uplynutí dvadsiatich troch rokov

od začatia konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v konaní, ktoré začalo v roku 1992.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že občianske

súdne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v predmetnej

veci, teda viac ako 23 rokov, je už samo osebe z ústavného hľadiska celkom jednoznačne

neprimerané a neospravedlniteľné (m. m. , , ),

a to bez ohľadu na skutočnosť, že ústavný súd nepripísal na ťarchu okresného súdu obdobie,

v ktorom sa spis okresného súdu nachádzal na krajskom súde z dôvodu podaných námietok

zaujatosti, konaní o odvolaní, či už proti uzneseniu o predbežnom opatrení, súdnom

poplatku, alebo proti rozsudku okresného súdu (ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd

už trikrát zrušil rozsudok okresného súdu väčšinou pre nedostatky procesného charakteru

a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pozn.), a nakoniec ani obdobie, keď sa spis okresného

súdu nachádzal na najvyššom súde z dôvodu podaného dovolania a neskôr na krajskom

súde, pretože najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že takéto neobyčajne dlhé konanie možno spravidla

už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným

v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej

neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,

a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. V predmetnom prípade skúmanie všetkých

neprimeraných časových odstupov medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu je celkom

jednoznačne nadbytočné, pretože o efektívnom postupe okresného súdu v napadnutom

konaní už prima facie nemožno hovoriť. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania a požiadavka

prejednania veci v primeranej lehote podľa dohovoru, ktorá vyplýva zo všeobecnej zásady

justice delayed, justice denied (oneskorená spravodlivosť, odopretá spravodlivosť),

v napadnutom konaní, ktoré trvá už viac ako 23 rokov bez právoplatného rozhodnutia,

nemožno posúdiť inak, než ako porušujúci imperatív zakotvený v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že predovšetkým neefektívnou

a nesústredenou činnosťou okresného súdu došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľky na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namietala, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

, podľa ktorého sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Citovaný je primárnym východiskom na zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby

(, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (obdobne prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa dohovoru) nespadá pod ochranu , ibaže by namietané

porušenie tohto základného práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie

konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa

v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. (,

, , ). Podľa názoru ústavného súdu o takýto

prípad vo veci sťažovateľky nejde, a preto tejto časti jej sťažnosti nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €

z dôvodu, že tak dlho trvajúce konanie (v čase podania sťažnosti viac ako 21 rokov, pozn.)

v nej vyvoláva pocit bezmocnosti, pretože sa nevie domôcť nielen svojich práv uplatnených

v žalobe, ale ani riadneho a bezchybného rozhodnutia o žalobou uplatnených nárokoch.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa

pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je v prvom rade

reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m. , tiež napr. ).

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého

konania (prihliadajúc na to, že spis okresného súdu sa nachádzal v určitých obdobiach aj na

krajskom súde a najvyššom súde), faktickú zložitosť a zohľadňujúc aj správanie

sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 9 000 € bude v posudzovanom prípade primerané (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd preto rozhodoval aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľke

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o úhradu trov konania, no ani do času

rozhodovania ústavného súdu o jej sťažnosti ich nevyčíslila.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a písomné

stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí

odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon

vykonaný v roku 2016 prislúcha odmena v sume 143 € spolu s režijným paušálom 8,58 €

[podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov], preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 435,66 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal úhradu trov v tejto sume, tak ako to je

uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016