Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 592/2012
PDF · 180.22 KB
No categories available
IV. ÚS 592/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti O. G., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v
konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92, za účasti Okresného súdu Galanta, takto
rozhodol:
1. Základné právo O. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom
pod sp. zn. D 688/92 p o r u š e n é b o l o .
2. O. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom osemtisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. O. G. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 269,58 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktoré j e Okresný súd Galanta
p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. S., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 592/2012-12 z 22. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka, ktorá má v namietanom dedičskom konaní postavenie zákonnej
dedičky, vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
«V roku 1992 bolo na Okresnom súde v Galante zahájené dedičské konanie pod
sp. zn. D 688/1992 po poručiteľovi S. N... naposledy bytom T.
Dňa 28. 2. 1995 bola sťažovateľka ako dedič po poručiteľovi S. N. predvolaná na
prejednanie dedičstva po tomto poručiteľovi. Predmetná dedičská vec je vedená na
Okresnom súde v Galante sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93 a bola pridelená súdnemu
komisárovi Mgr. O. C.
Až po 12 (dvanástich) rokoch Okresný súd v Galante Uznesením prerušil toto
konanie a odkázal jednu z privolaných dedičov na podanie žaloby o určenie neplatnosti
listiny obsahujúcej poslednú vôľu poručiteľa...
Konanie na Okresnom súde v Galante ohľadom vyššie uvedeného návrhu o určenie
neplatnosti závetu č. k. 11 C 192/2004 trvalo až do roku 2009, t. j. ďalších 5 (päť) rokov.
Od skončenia uvedeného sporu pre ktorý bolo predmetné dedičské konanie
prerušené, uplynuli 3 (tri) roky a súd v tejto dedičskej veci nekoná a nerozhodol, napriek
tomu, že v predmetnej dedičskej veci bol vynesený nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 9. novembra 2011, sp. zn. II. ÚS 349/2011 v ktorom konštatoval, že
základné práva dedičov po S. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov boli
porušené...
Po vynesení uvedeného nálezu ÚS SR, súd 10 mesiacov nekonal. Až 11. septembra
2012 bolo jedno konanie pred súdnym komisárom Okresného súdu v Galante Mgr. O. C.,
ktorá až teraz po 20 rokoch od začatia dedičského konania dala dedičom zisťovať podklady
a listiny pre toto dedičské konanie a preto pojednávanie bolo opätovne odročené
„predbežne na neurčito“...
Dňa 30. 08. 2012 podala O. G. sťažnosť na Okresný súd Galanta pre porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd v Galante vo svojej odpovedi na sťažnosť v závere skonštatoval, že súd
zistil prieťahy v predmetnom konaní, za čo sa sťažovateľke ospravedlnil.
... práva sťažovateľky na rýchly a spravodlivý proces boli porušené, vznikla jej touto
nečinnosťou Okresného súdu v Galante nemajetková ujma.
Konanie trvá už 20 rokov bez toho, aby bolo vo veci toto dedičstvo prejednané
a rozhodnuté.
Preto požaduje sťažovateľka primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky vo výške 50 000 eur (slovom: päťdesiatisíc eur).
Sťažovateľka túto požiadavku odôvodňuje tým, že ide o konanie, kde predmetom je
uplatnenie jej práva na dedičstvo. Tým, že súd vo veci bezdôvodne nekoná, vo veci za
20 rokov nebolo rozhodnuté, boli práva sťažovateľky významne poškodené.»
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po
prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Galante v konaní pod sp. zn. D 688/1992 porušil právo O. G...,
aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu v Galante v konaní pod sp. zn. D 688/1992 prikazuje konať tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. O. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- eur
(päťdesiatisíc eur), ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresnému súdu v Galante ukladá zaplatiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa okresný súd k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn.
Spr 963/2012 z 31. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že „pokiaľ ide o samotné
posúdenie postupu Okresného súdu Galanta v konaní, tento bol už predmetom
posudzovania Ústavným súdom SR, ktorý v tejto veci vydal nález č. k. IV: ÚS 116/2012-37,
II ÚS 349/2011-23, v ktorých konštatoval, že základné práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov po poručiteľovi S. N. boli v minulosti porušené. Na základe toho
predseda okresného súdu vo veci nariadil dohľad, vykonal pohovor so súdnou komisárkou,
ktorá v predmetnej veci koná a vykonal všetky opatrenia k tomu, aby v dohľadnej dobe
predmetná vec bola rozhodnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené, zohľadniac citovaný nález
Ústavného súdu SR, mi nezostáva iné ako konštatovať, že prieťahy v predmetnom konaní zo
strany nášho súdu v minulosti u notára súdneho komisára nastali, za čo sa aj touto cestou
dotknutej sťažovateľke ospravedlňujeme.“.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení zo 17. decembra 2012 ústavnému súdu
oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní vo veci sťažovateľky. Rovnako tak právna
zástupkyňa sťažovateľky ústavnému súdu 3. januára 2013 oznámila, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania vzhľadom na to, že po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k záveru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej činnosti judikoval, že úkony notára
ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť
zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná
dedičská vec je tak z právneho hľadiska, ako aj skutkového hľadiska zložitá. Právna
zložitosť preskúmavanej veci spočíva v tom, že poručiteľ bol štátnym príslušníkom USA
a dedičia sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky aj Maďarskej republiky. Skutková
zložitosť namietaného konania spočíva okrem iného v tom, že príslušné orgány územnej
samosprávy ani príslušné štátne orgány (polícia) a navyše ani dedičia nevedeli preukázať
niektoré identifikačné osobné údaje poručiteľa. Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri
určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky
namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v namietanom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na skutočnosť, že
doterajšie 21-ročné trvanie napadnutého dedičského konania je už samo osebe z ústavného
hľadiska celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (m. m. IV. ÚS 160/03,
IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07), a to bez ohľadu na skutočnosť, že ústavný súd nepripísal na
ťarchu okresného súdu obdobie, v ktorom bolo napadnuté konanie prerušené (5 rokov), ani
obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal (takmer 2 roky) na odvolacom súde.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po stotožnení sa s hodnotením postupu
okresného súdu v napadnutom konaní obsiahnutom vo svojich predchádzajúcich nálezoch
(v náleze č. k. II. ÚS 349/2011-23 z 9. novembra 2011 a v náleze č. k. IV. ÚS 116/2012-37
z 31. mája 2012) rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
D 688/92 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody sťažovateľa
z dôvodu nečinnosti orgánu verejnej moci, môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal.
Pretože ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 349/2011-23 z 9. novembra 2011
prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné
opakovane uložiť okresnému súdu túto povinnosť aj v tomto rozhodnutí, a preto v tejto časti
sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
50 000 € z dôvodu dlhotrvajúceho konania (viac ako 20 rokov) a poškodenia jej dedičských
práv.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil
zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je v prvom rade reparácia
nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 84/02).
Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, najmä celkovej doterajšej
dĺžky napadnutého konania (berúc do úvahy tiež skutočnosť, že napadnuté konanie bolo päť
rokov prerušené, ako aj to, že spis sa takmer dva roky nachádzal na odvolacom súde),
prihliadajúc na jeho právnu a faktickú zložitosť a zohľadňujúc správanie sťažovateľky ako
účastníčky konania ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 8 000 € bude v posudzovanom prípade primerané [pozri obdobne v konaní vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012 (bod 2 výroku tohto nálezu)].
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si v konaní pred ústavným súdom uplatnila úhradu trov konania za dva
úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie veci a písomné podanie sťažnosti
ústavnému súdu) po 127,16 € a režijné náklady v sume 15,26 €, t. j. spolu 269,58 €.
Ústavný súd v zmysle citovaného znenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním JUDr. M. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti)
podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s režijným paušálom
dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) spolu sumu 269,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013