Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 768/2015
PDF · 286.92 KB
No categories available
II. ÚS 768/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KRAUS &
PARTNERS, s. r. o., Jasovská 23, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav
Kraus, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 813/2008, za účasti Okresného súdu Pezinok, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 813/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý
uhradiť trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri
centov) na účet jeho právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie KRAUS & PARTNERS,
s. r. o., Jasovská 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 813/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Predmetom napadnutého konania, ktoré začalo na Okresnom súde Bratislava III
6. decembra 2006 a následne vec prerokúva okresný súd, je rozhodovanie o návrhu na
ochranu osobnosti. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Sťažovateľ podal žalobný návrh na ochranu osobnosti cestou Okresného súdu
Bratislava III dňa 6. 12. 2006. Uvedený súd bol v tomto čase miestne príslušný
k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci samej. Uznesením súdu bol zamietnutý dňa 8. 2. 2007
návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Následne sťažovateľ podal návrh na úpravu
petitu návrhom zo dňa 13. 3. 2007. Súd uznesením zo dňa 4. 4. 2007 sp. zn. 11 C 179/06-50
rozhodol o zmene petitu. Prvé pojednávanie vo veci samej sa uskutočnilo na Okresnom súde
Bratislava III dňa 25. 6. 2007. Bolo podané doplnenie spisu a úprava petitu zn. 624/07/HP
zo dňa 21. 6. 2007. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 21. 6. 2007.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo na Okresnom súde Pezinok až 18. 11. 2011.
Na základe pojednávania a s odstupom času boli do spisu doplnené dôkazy a bolo
požiadané o vytýčenie pojednávania listom zo dňa 28. 8. 2012. Nasledujúce pojednávanie
sa konalo až 16. 11. 2012, ďalšie 20. 11. 2013, nasledovalo pojednávanie až 12. 6. 2015.
I keď žalobný návrh bol podaný koncom roka 2006, do dnešného dňa, t. j. cca po
9 rokoch nie je vec právoplatne ukončená. Konanie nie je vedené transparentne, sťažovateľ
2
je držaný v právnej neistote a je umožňované, aby odporca v uvedenom súdnom konaní
sp. zn. 5 C 813/2008 ďalej pokračoval v zasahovaní do osobnostných práv sťažovateľa.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1 konštatuje,
s odvolaním na ustálenú judikatúru ESĽP, neprimeraná dĺžka konania je v praxi obecne
považovaná doba 6 rokov, pokiaľ konanie presiahne uvedenú lehotu jedná sa už
bez ďalšieho o konanie, ktoré trvá neprimerane dlhú dobu.
Sťažovateľ je v právnej neistote, nekonaním a stálymi prieťahmi súdu sa zasiahlo
do jeho ústavných práv...
Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva hodnotí stav keď dĺžka
konania presahuje dobu vyše 6 rokov ako prieťahy v konaní, ktoré nie je nutné preukazovať
zvláštnym konaním.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa... v čl. 48 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36, 38 Listiny základných ľudských práv a postupom Okresného súdu
v Pezinku v konaní vedenom pod sp. značkou 5 C/813/2008 porušené bolo.
... Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
... Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €..., ktoré
je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia − nálezu
na účet...
(Právnemu zástupcovi sťažovateľa, pozn.)... sa priznávajú trovy konania − trovy
právneho zastúpenia vo výške 669,43 €, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
„Sťažovateľ zastáva názor, že neukončením konania po dobu deväť rokov odkedy
bol podaný návrh, si vyžaduje vyššieho stupňa ochrany ako je len deklarovanie porušenia
ústavného práva sťažovateľa a preto sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie vo výške
10.000,- €. V uvedenom konaní vznikli zbytočné prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty,
ktorý trvá deväť rokov a vzhľadom na správanie súdov, že sa vo veci vplyvom neustálych
prieťahov transparentne nekoná, nie je ani možné predpokladať, kedy sa pretrvávajúci stav
právnej neistoty odstráni.“
Po predbežnom prerokovaní ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľa uznesením sp. zn. II. ÚS 768/2015 z 11. novembra 2015 v časti, ktorou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedu okresného súdu, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedníčky
okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od
ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Podpredsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn.
Spr. 3174/2015 z 22. decembra 2015, v ktorom uviedla, že zákonný sudca vo veci konal
podľa jej názoru „v lehotách primeraných k zaťaženosti súdneho oddelenia. K prieťahom
v konaní dochádza podľa môjho názoru z dôvodu na strane účastníkov konania, nakoľko
navrhovateľ sa pre trvajúcu práceneschopnosť niekoľkokrát ospravedlnil a žiadal
o odročenie pojednávania. Zotrvávame preto na už podanom stanovisku súdu v tejto veci,
ktoré Vám bolo odoslané dňa 14. 04. 2014 (k I. ÚS 152/2014-19). Spis sa t. č. nachádza
na Najvyššom súde SR, preto sa k jednotlivým úkonom súdu nemôžem bližšie vyjadriť.“.
4
K svojmu prípisu pripojila vyjadrenie zákonného sudcu okresného súdu
zo 14. decembra 2015, ktorý poukázal na obsah svojho vyjadrenia k sťažnosti
vedenej pod sp. zn. I. ÚS 152/2014, pričom zopakoval prehľad doterajších úkonov
okresného súdu v napadnutom konaní. Vo vyjadrení zákonný sudca ďalej uviedol:
„Aktuálne (od 04. 08. 2015) sa spis nachádza na Najvyššom súde SR pre ktorý dôvod
nie je možné sa bližšie vyjadriť k podanej sťažnosti z pohľadu vykonaných úkonov v konaní.
V predmetnej právnej veci tunajšieho súdu už bola podaná ústavná sťažnosť
navrhovateľom, o ktorej Ústavný súd SR rozhodol v konaní pod sp. zn. I. ÚS 152/2014-19...
K iným ako procesným úkonom vykonanými v konaní nepovažujem za primerané sa
vyjadriť, nakoľko tieto iné dôvody (skutočnosti) nemajú vecný vzťah a vplyv na rozhodnutie
o podanej ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva aj z doterajšej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR.“
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v podaní z 13. januára 2016 podal
stanovisko k vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu a zákonného sudcu, pričom
uvádza, že sa s ním nemôže stotožniť. Následne uvádza:
„Sťažovateľ... nepodal žiadnu inú ústavnú sťažnosť v tejto veci. Podal len túto
sťažnosť, ktorá sa rieši na ÚS SR pod sp. zn. II. ÚS 768/2015. O tom, že Ústavný súd SR
rozhodol v konaní pod sp. zn. I. ÚS 152/2014 zo 14. 4. 2014 nemáme vedomosť, ale ani
ústavná sťažnosť v tejto veci nebola podaná. Z textu vyjadrenia zákonného sudcu OS
Pezinok vyplýva, že sťažnosť podal odporca v konaní sp. zn. 5 C/813/2008
a nie terajší sťažovateľ...
To potvrdzuje aj list Spr. 3174/2015 zo dňa 22. 12. 2015, kde sú uvádzané mylné
informácie, pretože navrhovateľ (terajší sťažovateľ) mal zvoleného právneho zástupcu, aby
neboli spôsobované z jeho strany prieťahy.
Zastávame názor, že zo strany OS Pezinok boli dané mylné informácie, ktoré
sa vzťahujú ku sťažnosti riešenej ÚS SR v konaní I. ÚS 152/2014-19, kde sťažovateľom bola
iná osoba...“
II.
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebeh
napadnutého konania:
Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III 18. decembra 2006 návrh
na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy proti
(ďalej aj „odporca“). Konanie o tomto návrhu bolo vedené
Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 11 C 179/2006.
Sťažovateľ 8. januára 2007 podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
Dňa 8. februára 2007 Okresný súd Bratislava III rozhodol tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol.
Dňa 8. februára 2007 Okresný súd Bratislava III vyzval sťažovateľa na doplatenie
súdneho poplatku.
Dňa 21. februára 2007 odporca doručil Okresnému súdu Bratislava III vyjadrenie
k návrhu.
Dňa 14. marca 2007 sťažovateľ doručil podanie, ktorým navrhol zmenu návrhu
a žiadal o „skoré“ nariadenie pojednávania.
Dňa 30. marca 2007 sťažovateľ zaplatil doplatok súdneho poplatku.
Dňa 4. apríla 2007 Okresný súd Bratislava III rozhodol tak, že povolil zmenu návrhu.
Odporca sa 17. apríla 2007 vyjadril k zmene návrhu.
Dňa 30. mája 2007 Okresný súd Bratislava III nariadil pojednávanie na 25. jún 2007.
Dňa 22. júna 2007 sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava III návrh na zmenu
návrhu.
6
Na pojednávaní 25. júna 2007 sa nezúčastnil odporca z dôvodu zahraničnej služobnej
cesty. Na pojednávaní bol vypočutý sťažovateľ a následne Okresný súd Bratislava III
odročil pojednávanie na 27. september 2007.
Na pojednávaní 27. septembra 2007 bol vypočutý odporca a následne Okresný súd
Bratislava III odročil pojednávanie na 22. november 2007.
Na pojednávaní 22. novembra 2007 bol odporca neprítomný, svoju neprítomnosť
ospravedlnil z dôvodu kolízie s iným súdnym pojednávaním. Z uvedeného dôvodu Okresný
súd Bratislava III pojednávanie odročil na neurčito.
Dňa 1. januára 2008 v dôsledku reorganizácie súdov v Slovenskej republike bol
súdny spis zaslaný na miestne príslušný okresný súd na prerokovanie a rozhodnutie veci,
kde bol zaevidovaný pod sp. zn. 5 C 813/2008.
Dňa 9. januára 2008 odporca doručil okresnému súdu vzájomný návrh a požiadal
o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 29. januára 2008 odporca požiadal okresný súd o zaslanie príloh, ktoré založil
sťažovateľ do spisu, a navrhol vykonanie dokazovania vypočutím označených svedkov.
Dňa 11. februára 2008 okresný súd vyzval odporcu na predloženie listinných
dôkazov k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a na predloženie vyplneného tlačiva
potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.
Dňa 16. marca 2008 odporca predložil okresnému súdu vyplnené špecifikované
tlačivo.
Uznesením z 1. apríla 2009 okresný súd rozhodol tak, že odporcovi priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 14. apríla 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. september 2009.
Dňa 20. júla 2009 sťažovateľ doručil vyjadrenie k vzájomnému návrhu odporcu.
Okresný súd nevykonal pojednávanie 10. septembra 2009 z dôvodu neprítomnosti
odporcu, ktorý sa ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie s iným súdnym
pojednávaním. Pojednávanie bolo následne odročené na 19. január 2010.
Dňa 14. januára 2010 doručil odporca návrh na vykonanie dokazovania a zároveň
sa ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie s iným súdnym pojednávaním.
Dňa 19. januára 2010 na pojednávaní predložil sťažovateľ okresnému súdu listinné
dôkazy. Odporca nebol prítomný na pojednávaní s tým, že ospravedlnil svoju neprítomnosť
kolíziou s iným pojednávaním. Okresný súd odročil pojednávanie na 11. máj 2010.
Dňa 7. mája 2010 odporca doručil ospravedlnenie z neúčasti na súdnom pojednávaní
z dôvodu práceneschopnosti, o čom predložil lekárske potvrdenie.
Dňa 10. mája 2010 doručil odporca podanie, v ktorom navrhol vykonanie
dokazovania.
Na pojednávaní 11. mája 2010 sťažovateľ predložil okresnému súdu listinné dôkazy
a následne pojednávanie bolo odročené na 29. júl 2010.
Dňa 14. júna 2010 okresný súd zisťoval zdravotný stav odporcu u jeho ošetrujúceho
lekára, okrem iného zisťoval aj to, či má povolené vychádzky počas práceneschopnosti.
Dňa 2. júla 2010 ošetrujúci lekár odporcu oznámil okresnému súdu, že odporca má
povolené vychádzky počas práceneschopnosti, a uviedol ich presný rozpis.
8
Dňa 20. júla 2010 sa odporca ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní z dôvodu
pretrvávajúcej práceneschopnosti, o čom predložil lekárske potvrdenie.
Pojednávanie nariadené na 29. júl 2010 okresný súd nevykonal a odročil ho bez
prerokovania veci na 28. október 2010. Na pojednávaní sa bez predchádzajúceho
ospravedlnenia nezúčastnil sťažovateľ. Odporca sa pojednávania tiež nezúčastnil, svoju
neprítomnosť ospravedlnil práceneschopnosťou.
Dňa 4. októbra 2010 okresný súd zrušil nariadené pojednávanie z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 22. októbra 2010 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor justičnej
a kriminálnej polície, oddelenie justičnej polície Pezinok požiadalo okresný súd o zaslanie
listinných dôkazov. Okresný súd požadované listinné dôkazy zaslal 3. januára 2011.
Dňa 8. februára 2011 okresný súd zisťoval zdravotný stav odporcu u jeho
ošetrujúceho lekára, a to, či trvá jeho práceneschopnosť a či sa môže zúčastniť pojednávaní.
Dňa 17. februára 2011 ošetrujúci lekár odporcu oznámil okresnému súdu,
že neodporúča odporcovi účasť na pojednávaniach.
Dňa 22. augusta 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. november 2011.
Dňa 16. novembra 2011 odporca predložil ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní
z dôvodu práceneschopnosti, o čom predložil lekárske potvrdenie.
Na pojednávaní 18. novembra 2011 bol prítomný sťažovateľ, odporca bol
neprítomný, okresný súd odročil pojednávanie bez prerokovania veci na 9. marec 2012.
Dňa 6. marca 2012 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu
práceneschopnosti, o čom predložil lekárske potvrdenie.
Dňa 9. marca 2012 okresný súd odročil pojednávanie na 13. jún 2012. Na tomto
pojednávaní sa nezúčastnil ani sťažovateľ, žiadosť odporcu o odročenie pojednávania mu
však bola vopred oznámená.
Dňa 5. júna 2012 sa odporca ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie
s iným úkonom výsluchom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Trnava, o čom
predložil písomné predvolanie.
Dňa 13. júna 2012 okresný súd odročil pojednávanie bez prerokovania veci
na 16. november 2012.
Dňa 11. septembra 2012 okresný súd zisťoval, či sa odporca zúčastnil na úkonoch
pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava.
Dňa 28. septembra 2012 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o účasti odporcu
na úkonoch na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Trnava.
Na pojednávaní 16. novembra 2012 boli prítomní sťažovateľ aj odporca. Okresný súd
oboznamoval účastníkov s obsahom spisu. Sťažovateľ poukázal na to, že v júni 2011
doručil návrh na zmenu návrhu, o ktorom nebolo rozhodnuté. Okresný súd konštatoval,
že uvedené podanie netvorí súčasť spisu. Sťažovateľ uviedol, že predmetné podanie doručí
písomne do súdneho spisu. Následne okresný súd odročil pojednávanie na 5. apríl 2013.
Okresný súd uznesením zo 4. februára 2013 rozhodol tak, že vzájomný návrh
odporcu vylúčil na samostatné konanie, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 10 C 34/2013.
Dňa 14. marca 2013 podal odporca odvolanie proti uzneseniu zo 4. februára 2013.
Z dôvodu podaného odvolania okresný súd 15. marca 2013 zrušil nariadené pojednávanie.
Dňa 18. apríla 2013 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.
10
Krajský súd rozhodol uznesením z 23. apríla 2013 tak, že odvolanie odmietol
z dôvodu, že smerovalo proti uzneseniu o spôsobe vedenia konania, proti ktorému odvolanie
nie je prípustné. Súdny spis bol následne 10. júna 2013 vrátený okresnému súdu.
Dňa 10. septembra 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. november 2013.
Dňa 20. novembra 2013 odporca doručil ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní
z dôvodu práceneschopnosti, o čom predložil lekárske potvrdenie.
Dňa 20. novembra 2013 okresný súd odročil pojednávanie bez prerokovania veci
na 19. február 2014.
Dňa 14. februára 2014 odporca požiadal o odročenie pojednávania a ospravedlnil
sa z neúčasti na súdnom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, o čom predložil lekárske
potvrdenie.
Dňa 19. februára 2014 okresný súd odročil pojednávanie bez prerokovania veci
na 7. máj 2014.
Dňa 20. februára 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na zmenu návrhu,
o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 21. februára 2014 tak, že predmetnú zmenu
návrhu povolil.
Odporca doručil 9. apríla 2014 dovolanie proti uzneseniu okresného súdu
z 21. februára 2014.
Dňa 5. mája 2014 doručil sťažovateľ ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
z dôvodu práceneschopnosti, o čom predložil lekárske potvrdenie, a zároveň požiadal
o odročenie pojednávania.
Dňa 7. mája 2014 okresný súd odročil pojednávanie bez prerokovania veci na
12. september 2014.
Dňa 17. júna 2014 okresný súd vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie vyzval
odporcu, aby sa vyjadril, či v prípade vzatia do väzby súhlasí s prerokúvaním veci v jeho
neprítomnosti alebo či žiada o zabezpečenie predvedenia na pojednávanie.
Dňa 19. augusta 2014 odporca doručil podanie, v ktorom oznámil, že žiada
o odročenie pojednávania na neurčito s tým, že nesúhlasí s prerokúvaním veci v jeho
neprítomnosti a ani s predvedením na pojednávanie, keďže sa z väzby nedokáže pripraviť
na pojednávanie.
Dňa 12. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na 5. december 2014.
V súvislosti s prípravou pojednávania okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril
k svojej účasti na pojednávaní – či súhlasí s pojednávaním v neprítomnosti, resp. či žiada
zabezpečiť predvedenie z väzby. Okresný súd tiež poučil odporcu o možnosti zvoliť
si advokáta, prípadne žiadať o ustanovenie advokáta.
Dňa 2. októbra 2014 sťažovateľ doručil podanie, ktorým žiadal o odstránenie
prieťahov v konaní, ktoré má spôsobovať odporca.
Dňa 9. októbra 2014 doručil odporca z väzby podanie a žiadal o odročenie
pojednávania.
Dňa 26. novembra 2014 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
z dôvodu hospitalizácie, o čom predložil lekárske potvrdenie. Zároveň žiadal pojednávanie
odročiť.
Dňa 5. decembra 2014 okresný súd odročil pojednávanie na 25. marec 2015.
Na pojednávanie 25. marca 2015 sa nedostavil sťažovateľ a ani odporca. Odporca
neprítomnosť ospravedlnil úmrtím svojho otca a neodkladnými záležitosťami, ktoré
12
potrebuje vybaviť mimo okresu Pezinok. Okresný súd odročil pojednávanie na 12. jún
2015.
Na pojednávaní 12. júna 2015 boli prítomní sťažovateľ aj odporca. Okresný súd
vypočul oboch účastníkov a uložil im, aby do 30 dní predložili návrhy na doplnenie
dokazovania. Okresný súd odročil pojednávanie na 28. október 2015.
Dňa 23. júna 2015 odporca a 24. júna 2015 a 1. júla 2015 sťažovateľ predložili
okresnému súdu listinné dôkazy.
Dňa 4. augusta 2015 okresný súd predložil súdny spis Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní odporcu.
Súdny spis bol doručený najvyššiemu súdu 7. augusta 2015 s tým, že konanie
o dovolaní je vedené pod sp. zn. 1 Cdo 283/2015.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38
ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 813/2008.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie
odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
14
Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho jednotlivé
procesné úkony podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže tieto boli
vykonané do 30. júna 2016. Vychádzajúc z toho, že napadnuté konanie nie je v čase
rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd nad rámec veci poukazuje
na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich
veci rozhodol.
Ústavný súd prihliadol aj na to, že vo svojom predchádzajúcom náleze sp. zn.
I. ÚS 152/2014 z 11. júna 2014 vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odporcu postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd uvádza, že predmetom konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľa na
ochranu osobnosti a na náhradu nemajetkovej ujmy. Z právneho hľadiska predmetnú
občianskoprávnu vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných súdov.
V prerokúvanej veci ústavný súd nezistil žiaden prvok právnej, prípadne faktickej zložitosti.
Napadnuté konanie v čase rozhodovania ústavného súdu trvá deväť rokov a sedem
mesiacov, pričom okresný súd ani raz nerozhodol meritórne.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka
napadnutého konania. Sťažovateľ dvakrát ospravedlnil svoju neprítomnosť na nariadenom
pojednávaní – z dôvodu práceneschopnosti a z dôvodu hospitalizácie (v súvislosti
s pojednávaniami 7. mája 2014 a 5. decembra 2014) a tiež opakovane menil svoj návrh.
Toto správanie sťažovateľa ako účastníka konania však podľa názoru ústavného súdu
neprispelo relevantným spôsobom k predĺženiu napadnutého konania.
3. V súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutom konaní
ústavný súd poukazuje na to, že tento postup bol už predmetom jeho posudzovania
pri rozhodovaní o sťažnosti odporcu (I. ÚS 152/2014).
V rámci tohto hodnotenia ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 152/2014 z 11. júna
2014 uviedol:
„Ústavný súd sa preto priklonil k názoru sťažovateľa (odporcu, pozn.),
že k zbytočným prieťahom v konaní došlo, a to napriek tomu, že okresný súd sporadicky
vykonával úkony (nariaďoval pojednávania, rozhodol o protinávrhu sťažovateľa (odporcu,
pozn.) a o návrhu na oslobodenie sťažovateľa (odporcu, pozn.) od platenia súdnych
poplatkov, rozhodoval o zmene žalobného petitu, zabezpečoval dôkazy a vykonával
podporné úkony spojené s prerokovaním veci...). Jeho konanie bolo napriek tomu
nekoncentrované a neefektívne. Svedčí o tom skutočnosť, že opakovane nariaďoval súdne
pojednávania, ktoré potom zasa odročil, i keď mal vedomosť od 17. februára 2011,
že sťažovateľ (odporca, pozn.) trpí psychickou nemocou, ktorá podľa doporučenia
odborného lekára nedoporučuje jeho účasť na súdnom pojednávaní. Pojednávanie
16. novembra 2012 odročil bez prejednania. Na druhej strane okresný súd trpel neúčasť
navrhovateľa na pojednávaniach 29. júla 2010 a 13. júna 2012. Okresný súd v čase
16
od 17. februára 2011, keď dostal správu od ošetrujúceho lekára, do 22. augusta 2011
v trvaní viac ako 6 mesiacov bol nečinný, pretože nevykonal žiaden procesný úkon.“
Ústavný súd sa s hodnotením napadnutého konania ústavným súdom v náleze sp. zn.
I. ÚS 152/2014 z 11. júna 2014 stotožnil. Zdôrazňuje pritom, že k predĺženiu napadnutého
konania prispelo opakované odročovanie pojednávaní bez meritórneho prerokúvania veci
samej – pojednávania boli odročené 14-krát pre ospravedlnenie odporcu – v prevažnej miere
zo zdravotných dôvodov (aj s predložením potvrdenia od lekára), prípadne z dôvodu kolízie
s inými pojednávaniami, prípadne s účasťou na iných procesných úkonoch a tiež z dôvodu
väzby a z rodinných dôvodov.
Postup okresného súdu v napadnutom konaní považuje ústavný súd za neefektívny.
O neefektívnom postupe okresného súdu v napadnutom konaní však svedčí predovšetkým
skutočnosť, že v konaní, ktoré v čase rozhodovania ústavného súdu trvá deväť rokov
a sedem mesiacov, okresný súd nerozhodol meritórne ani raz.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a k neefektívnemu postupu, a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej
vety ústavy v danej veci konal, pretože túto povinnosť mu už uložil nálezom č. k.
I. ÚS 152/2014-35 z 11. júna 2014 (bod 4 výroku nálezu).
Napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, aktuálne však o dovolaní odporcu
rozhoduje najvyšší súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne
príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci, na predmet konania, dĺžku
napadnutého konania, ako aj na to, že okresný súd vo veci nerozhodol ani raz meritórne,
ústavný súd priznal sťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu
primeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ tiež žiadal úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli
v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom. Sťažovateľ si bez bližšej
špecifikácie uplatnil úhradu trov konania v sume 669,43 €.
18
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania
v sume 296,44 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby
podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej
porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal
zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2015 v sume
139,83 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,39 € (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 296,44 €. Vo zvyšnej časti
úhradu trov konania ústavný súd nepriznal z dôvodu, že právny zástupca nešpecifikoval
uplatnenú sumu trov právneho zastúpenia, čím nebolo zrejmé, na akom právnom základe
a z akých dôvodov uplatnil túto sumu.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016