Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 897/2016
PDF · 220.59 KB
No categories available
II. ÚS 897/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová,
s. r. o., Vajanského 72765, Žilina, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Mária Badová,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 105/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj
„okresný súd“, v citáciách aj „odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 105/2010.
2. K skutkovému stavu sťažovateľka uviedla najmä, že:
«Ja, ako navrhovateľ som sa domáhala svojím návrhom zo dňa 11.3.2010 zaplatenia
sumy 2.156,- € s prísl. doručeným odporcovi - prvostupňovému súdu dňa 11.3.2010, pričom
táto právna vec bola vedená u odporcu pod č. k. 7C 105/2010, sa týmto svojím podaním
domáham na Ústavnom súde SR, aby rozhodol o zdĺhavom konaní odporcu a o porušení
môjho práva na spravodlivý súdny proces.
Ja, navrhovateľ sa svojím podnetom podaným v zmysle článku 130. písm. f) Ústavy
SR domáham v podstate vydania uznesenia súdu, ktorým namietam porušenie mojich
základných ľudských práv garantovaných v článku 46. ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 3., v článku
48. ods. 2. Ústavy SR a čl. 6. ods. 1 zák. č. 209/1992 Zb. Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, čl. 36 ods. 1, ods. 2 zák. č. 23/1991
Zb. -Listiny o ľudských právach a slobodách. (...)
Nemám sa možnosť oboznámiť s vyjadrením odporcu, teda Okresného súdu v Žiline,
prečo od podania žalobného návrhu napriek tomu, že od jeho podania uplynulo do
dnešného lehota viac ako 5 rokov, nebolo právoplatne skončené konanie vo veci po podaní
žaloby zo dňa 11.3.2010, na základe ktorej som sa domáhala zaplatenia sumy 2.156,- €
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.861,28 € od 16.8.2009 až do
zaplatenia, zo sumy 295,30 € od 12.3.2010 až do zaplatenia a trov konania voči právnemu
predchodcovi žalovaných v 1.-3. rade.
Prvé pojednávanie vo vyššie uvedenej právnej veci odporcom bolo vytýčené až po
takmer 2 rokoch na deň 20.2.2012, pričom toto pojednávanie bolo odročené v dôsledku
mojej žiadosti na termín dňa 29.2.2012. I toto pojednávanie bolo na základe mojej žiadosti
odročené na termín dňa 12.3.2012. Na pojednávaní konanom dňa 12.3.2012 boli vypočutí
účastníci konania, avšak bolo odročené za účelom predvolania navrhovaných svedkov na
deň 25.4.2012, pričom tohto dňa bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol žalobný návrh
zamietnutý. Tento rozsudok prvostupňového súdu pod č. k. 7C 105/2010-130 zo dňa
25.4.2012 mi bol doručený dňa 26.6.2012. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej
lehote bolo odporcovi doručené dňa 10.7.2012 moje odvolanie, o ktorom rozhodoval
uznesením Krajský súd Žilina vydaným pod č. k. 8Co/319/2012-161, 5110207388 zo dňa
25.2.2013, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu vyhlásený pod č. k. 7C 104/2010-130,
5110207388 zo dňa 25.4.2012 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, ktoré bolo
doručené odporcovi dňa 2.4.2013. Termín pojednávania bol odporcom vytýčený až po 6
mesiacoch na deň 18.11.2013, avšak bol zrušený na základe môjho návrhu na prerušenie
konania z toho dôvodu, že došlo ku smrti žalovaného (...), a to až do
právoplatného skončenia dedičského konania, po ňom.
Unesením odporcu vydaným pod č. k. 7C 105//2010-178, 5110207388 zo dňa
18.11.2013, bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia dedičského konania
vedeného na Okresnom súde Žilina pod č. k. 25D 117/2012, ktoré bolo opravené uznesením
pod č. k. 7C 105/2010-181, 5110207388 zo dňa 20.1.2014, tak, že bolo konanie prerušené
do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod
č. k. 25D 117/2013.
Osvedčenie o dedičstve č. k. 25D 117/2013, D not. 224/2013 nadobudlo
právoplatnosť dňa 20.5.2014. Dňa 18.3.2014 mi bolo doručené predvolanie na
pojednávanie vytýčené na deň 12.3.2014 o 13,00 hod., ktorého som sa nemohla zúčastniť,
nakoľko som nemala vedomosť o jeho vytýčení pred jeho konaním. Po 6 mesiacoch odporca
vytýčil pojednávanie na deň 22.9.2014 o 13,00 hod., ktoré mi bolo doručené dňa 3.9.2014,
ktorý termín pojednávanie bol zrušený upovedomením odporcu zo dňa 18.9.2014 z dôvodu
žiadosti právnej zástupkyne pôvodne žalovaného (...), t. č. žalovaných v 1.-
3. rade a odročený na deň 13.10.2014.
Odporca teda vytýčil už po 3. krát pojednávanie, naposledy na deň 13.10.2014
o 13,00 hod., na ktoré nepredvolal všetkých právnych nástupcov pôvodne žalovaného,
s ktorými bol povinný konať na základe univerzálnej sukcesie, hoci mal pripojený dedičský
spis č. k. 25D 117/2013, D not 224/2013, na ktorú skutočnosť som, ho musela upozorniť na
tomto pojednávaní dňa 13.10.2015, ja sťažovateľ, preto bolo odročené na termín
10.11.2014. Toto pojednávanie vytýčené na deň 10.11.2014, bolo odročené na neurčito za
účelom zváženia ďalšieho procesného postupu, nakoľko bolo navrhnuté znalecké
dokazovanie. Po uplynutí takmer 4 mesiacov bez 1 dňa mi doručené predvolanie na
pojednávanie vytýčené na deň 1.4.2015 o 8,30 hod., ktorý termín pojednávanie bol zrušený
upovedomením odporcu zo dňa 19.3.2015 z dôvodu žiadosti právnej zástupkyne žalovaných
v 1.-3. rade a odročený na deň 20.5.2015 o 8,30 hod., na ktorom bol vyhlásený rozsudok,
ktorým bol môj návrh opätovne zamietnutý bez zrozumiteľného odôvodnenia. Rozsudok č. k.
7C 104/2010-299, 5110207388 zo dňa 20.5.2015 mi bol doručený dňa 5.8.2015, voči
ktorému som podala odvolanie dňa 17.8.2015.
Napriek tomu, že prvostupňový súd je podľa § 226 Obč. súd. por. viazaný právnym
názorom vysloveným v uznesení Krajského súdu Žilina č. k. 8Co/319/2012-161,
5110207388 zo dňa 25.2.2013, ktorým bol jeho predchádzajúci rozsudok č. k. 7C 105/2010-
130, 5110207388 zo dňa 25.4.2012, zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, tento
nerešpektoval, v ďalšom konaní nepostupoval nestranne a dôsledne i tým, že pokiaľ
nepovažoval vykonané dôkazy za dostačujúce, nevykonal mnou a i pôvodne žalovaným
navrhované dôkazy, a to znalecké dokazovanie, prípadne ohliadku na mieste samom za
prítomnosti súdom ustanoveného znalca, bolo porušené jednak moje právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, jednak moje právo na spravodlivý súdny proces.
Súd 1. stupňa bol viazaný právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení
Krajského súdu Žilina č. k. 8Co/319/2012-161, 5110207388 zo dňa 25.2.2013, podľa
ktorého: „Záver prvostupňového súdu o neakceptovaní navrhovateľkou predloženého
z odborného stanoviska „z dôvodu ňou dodaných údajov“ považoval odvolací súd za
neakceptovateľný, všeobecný, teda bližšie nekonkretizujúci prečo nebolo možné odbornému
stanovisku priradiť dôkaznú hodnotu, resp. silu dôkazu. Je potrebné si v danom prípade
uvedomiť, že Technický a skúšobný ústav stavebný, so sídlom v Bratislave je istou odbornou
autoritou a pokiaľ preto podal také stanovisko ako podal, hoci aj na žiadosť navrhovateľky,
prvostupňový súd sa ním v rámci procesu dokazovania mal riadne zaoberať v smere
vyhodnotenia záverov z neho vyplývajúcich. Ak aj odporca s predmetným stanoviskom
nesúhlasil, nič nebránilo prvostupňovému súdu nariadiť vo veci znalecké dokazovanie“,
avšak tento právny názor v ďalšom konaní nerešpektoval.
V tomto štádiu konania a z vyššie uvedenej chronológie postupu v konaní mám za to,
že od podania žalobného návrhu dňa 11.3.2010 do 19.8.2015 odporca označený v tomto
mojom podaní, vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov, ako to uvádzam
v prechádzajúcom texte, pretože vec nebola rozhodnutá právoplatným rozsudkom do dňa
spísania tejto sťažnosti. Celý postup odporcu v tomto konaní vedenom už pod č. k.
7C 105/2010 považujem za konanie, kde vážne boli poškodené moje procesné práva na
rýchle prejednanie a spravodlivé skončenie veci. (...)
Z vyššie uvedeného je nepochybne zrejmé, že napriek tomu, že vo veci bol v uznesení
Krajského súdu Žilina č. k. 8Co/319/2012-161, 5110207388 zo dňa 25.2.2013, vyslovený
právny názor, ktorým je odporca viazaný, tento nebol odporcom bez relevantného dôvodu
akceptovaný. Taktiež nebolo pojednávané bez zbytočného odkladu, i keď išlo o vec, ktorá
v prvom stupni mala byť rozhodnutá čo najskôr, pretože konanie bolo staršie ako 6
mesiacov, teda sa považovalo za vec reštančnú. Na základe vyššie uvedených skutočností
mám za to, že v konaní vedenom pod č. k. 7C 105/2010 tohto prvostupňového súdu došlo
k neprimeraným, neodôvodneným a značným prieťahom v konaní, a to aj po doručení
uznesenia Krajského súdu Žilina č. k. 8Co/319/2012-161, 5110207388 zo dňa 25.2.2013,
nakoľko prvostupňový súd nepostupoval správne najmä pri tom, keď spôsoboval prieťahy
nenariadením termínu pojednávania a zostal nečinný neprimerane dlhú dobu.
Znovu s poukázaním na chronológiu postupu súdu uvedeného ako odporca možno
bez najmenších pochybností mňa, ako sťažovateľa konštatovať, že tento súd nepostupuje
a nepostupoval v zhode so základnými zásadami uvedenými jednak v ust. § 6 Obč. súd. por.
a jednak v príslušných ustanoveniach Ústavy SR, teda že došlo k porušeniu mojich práv
priznaných mi v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. (...)
Ja ako sťažovateľ navrhujem, aby ústavný súd vo výrokovej časti svojho nálezu určil,
že boli porušené moje práva, ktoré sú mi priznané(...) čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne aby mi priznal
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, aby mi toto primerané
zadosťučinenie vyplatil v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu.
Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia mnou navrhovaná výška
je primeraná ako náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a mám za to, že
vzhľadom na obdobie nečinnosti príslušného súdu, vzhľadom na uplatnený nárok, ako i na
tú skutočnosť, že po podaní žalobného návrhu došlo k smrti právneho predchodcu
žalovaných v 1.-3. rade, teda pôvodne žalovaného (...), tento nekonal
takmer 2 roky po podaní žalobného návrhu.»
3. Vzhľadom na uvedené – z pohľadu posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie
konanie – podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd po prijatí
veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo (...) priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom
súde v Žiline pod sp. zn. 7C 105/2010, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
právo na spravodlivý súdny proces, bolo porušené.
, sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 5.000,- €
(slovom: päťtisíc eur), ktoré je odporca Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi
v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.
Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
na účet právnej zástupkyne Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o.(...),
a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
6. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 105/2010.
6.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na
to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde
skončené rozsudkom č. k. 7 C 104/2010-299 z 20. mája 2015. Sťažovateľka sa napriek tomu
na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 19. augusta 2015, t. j. v čase,
keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za
účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo
spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci
domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
pred okresným súdom bola odstránená jej právna neistota, v tejto časti bolo potrebné jej
sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
6.2 Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie
sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na
konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého právneho
prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť
sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu
zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1
citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je
kvalifikovane právne vzdelaná, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno
vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd,
opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04),
dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by
využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu
základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
7. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojho
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 105/2010, pretože po vydaní uznesenia Krajského súdu v Žiline
č. k. 8 Co 319/2012-161 25. februára 2013, ktorým bol rozsudok okresného súdu č. k.
7 C 105/2010-130 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie, okresný
súd „v ďalšom konaní nepostupoval nestranne a dôsledne i tým, že pokiaľ nepovažoval
vykonané dôkazy za dostačujúce, nevykonal mnou a i pôvodne žalovaným navrhované
dôkazy, a to znalecké dokazovanie, prípadne ohliadku na mieste samom za prítomnosti
súdom ustanoveného znalca, bolo porušené jednak moje právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, jednak moje právo na spravodlivý súdny proces“. Zo sťažnosti však
tiež vyplýva, že vo veci bol 25. mája 2015 vydaný rozsudok č. k. 7 C 105/2010-299, ktorý
„mi bol doručený dňa 5.8.2015, voči ktorému som podala odvolanie“.
8. V tejto časti sťažnosť treba považovať za neprípustnú. Ústavný súd pritom
poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť intervencie zo strany ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (porov.
mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre
neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde; ďalej porov. aj mutatis mutandis
I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). V prípade ak
právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať
ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
9. Ústava a ani zákon o ústavnom súde teda nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
10. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v danom prípade využila podanie riadneho
opravného prostriedku, jej sťažnosť bola v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
11. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016