Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 898/2016
PDF · 276.97 KB
No categories available
II. ÚS 898/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Viery
Petríkovej, Veterná 991/8, Vranov nad Topľou, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
KOVAL & spol., s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Juraj Koval, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 12 NcC 9/2015-585 zo 7. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Viery Petríkovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. septembra 2015 doručená sťažnosť JUDr. Viery Petríkovej (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) č. k.
12 NcC 9/2015-585 zo 7. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) o nevylúčení sudkyne.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení
žalovanej v 1. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 117/2011, v ktorom sa žalobca JUDr. Juraj Babjak (ďalej len
„žalobca“) domáha ochrany osobnosti voči sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade, voči
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
ako žalovanému v 2. rade a voči Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“) ako žalovanému v 3. rade. V predmetnej veci bol 18. mája 2012 vydaný čiastočný
rozsudok č. k. 9 C 117/2011-306, ktorým okresný súd rozhodol, že časť prednesu
sťažovateľky z 15. októbra 2009, ktorý odznel na pôde národnej rady, bol neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Proti predmetnému čiastočnému rozsudku
podala odvolanie sťažovateľka a ministerstvo spravodlivosti. Krajský súd vydal
3. septembra 2014 rozsudok č. k. 17 Co 223/2012-513, ktorým napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil a zároveň opravil jeho odôvodnenie. Sťažovateľka podala
v predmetnej veci dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) 26. februára 2015 tak, že uznesením č. k. 7 Cdo 637/2014-556 zrušil
rozhodnutie prvostupňového a odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému
súdu. Podľa sťažovateľky „ústredným kasačným dôvodom bola pochybnosť o nestrannosti
sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej konajúcej o veci na prvostupňovom súde“. Po vrátení
veci okresnému súdu 23. marca 2015 „sa JUDr. Jarmila Jánošová opätovne písomne
vyjadrila k dôvodom jej vylúčenia z prejednania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
9C/117/2011. Na základe uvedených skutočností“ krajský súd napadnutým uznesením
nevylúčil sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod
sp. zn. 9 C 117/2011. V súčasnosti je predmetné konanie prerušené na základe uznesenia
okresného súdu č. k. 9 C 117/2011-606 z 30. júla 2015, a to do skončenia konania
ústavného súdu o ústavnej sťažnosti žalobcu „z dôvodu porušenia jeho základného práva
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo/637/2014 zo dňa 26.02.2015“.
(Uvedená sťažnosť je na ústavnom súde vedená pod sp. zn. II. ÚS 880/2016, pozn.)
3. Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil jej „zaručené
základné právo na nestranné konanie a rozhodnutie súdu“, pričom v odôvodnení svojej
sťažnosti poukazuje tiež na to, že formálne náležitosti jej sťažnosti sú splnené. V ďalšej
časti sťažnosti sťažovateľka aj napriek tomu, že podľa jej názoru „judikatúra ESĽP je
stabilnou a neodmysliteľnou súčasťou rozhodnutí ústavného súdu, a teda mu je všeobecne
známou“, podstatu subjektívnej aj objektívnej nestrannosti široko popisuje a potom
konkretizuje, ako malo dôjsť k porušeniu označených práv napadnutým uznesením.
4. Sťažovateľka namieta, že sudkyňa okresného súdu JUDr. Jarmila Jánošová «bez
toho, aby ju sťažovateľka alebo iný účastník konania vôbec namietali, opakovane v konaní
vyjadrovala/vyjadruje svoju zaujatosť, avšak senát Krajského súdu Banská Bystrica jej
dôvody na vylúčenie z konania o veci neakceptoval. Na druhej strane dôvody tej istej
povahy akceptoval u sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, JUDr. Jany Víznerovej, JUDr. Pavla
Tomáša, ktorému bola pôvodne vec pridelená, JUDr. Vrťovej i JUDr. Ivety Šnapkovej.
Z prvého uznesenia o posudzovaní skutočnej zaujatosti sudcov Okresného súdu v Banskej
Bystrici č. k. 17NcC/19/2010-53 zo dňa 3.06.2010 vyplýva, že menovaní uviedli, „že sú
v priateľskom vzťahu so žalobcom a tento vzťah by im bránil nezaujato konať a rozhodovať.
Sudcov, ktorí tvrdili bližší priateľský vzťah k účastníkovi, nadriadený súd z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčil, nakoľko takto tvrdený vzťah sudcu by mohol aj u ostatných
účastníkov objektívne vzbudzovať pochybnosti o objektívnom rozhodovaní. Ostatných
sudcov, ktorí uviedli len to, že žalobcu ako sudcu Krajského súdu Banská Bystrica osobne
poznajú, prípadne poznajú aj jeho manželku, alebo že ide o sudcu, ktorý rozhoduje
v odvolacom konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam sudcu Okresného súdu
v Banskej Bystrici, Krajský súd Banská Bystrica z prejednávania a rozhodovania tejto veci
nevylúčil, pretože profesionálny, kolegiálny vzťah k žalobcovi (vedľajšiemu účastníkovi),
ako sudcovi nadriadeného súdu, nemôže tvoriť objektívny základ nimi tvrdenej subjektívnej
zaujatosti...“».
5. Pokračujúc v argumentácii, sťažovateľka poukazuje na to, že „po pridelení veci
sudkyni JUDr. Jarmile Jánošovej sa táto opätovne snažila upozorniť nadriadený súd na
svoju zaujatosť (jej list datovaný dňa 16.06.2010). Poukázala na to, že má dlhoročný
priateľský vzťah so žalobcom a jeho manželkou, spoločne s nimi sa zúčastňuje rehabilitácií,
a rozhodne svoj vzťah k nim nepovažuje za bežný kolegiálny vzťah. Krajský súd Banská
Bystrica bez akéhokoľvek rozhodovania zákonnej sudkyni listom zo dňa 23.06.2010
oznámil, že nejde o dôvody mu neznáme, a keďže súd nemôže o opakovane uvádzaných
dôvodoch konať, vec vrátil zákonnej sudkyni bez akéhokoľvek rozhodnutia. Týmto postupom
bola sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová nútená o žalobe, napriek blízkemu vzťahu k jednému
z účastníkov konania, konať. Práve absencia akéhokoľvek rozhodnutia odvolacieho súdu
o námietke zaujatosti vznesenou samotnou sudkyňou zapríčinila, že o nadštandardnom
vzťahu medzi konajúcou sudkyňou a žalobcom sa sťažovateľka dozvedela oneskorene, a to
až po nahliadnutí do spisového materiálu.“.
6. Sťažovateľka zvýrazňuje, že «elementárnym dovolacím dôvodom
voči právoplatnému čiastočnému rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k.
9C/117/2011-306 zo dňa 18.05.2012, tak bola námietka sťažovateľky voči zaujatosti
sudkyne JUDr. Jarmile Jánošovej. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o zrušení
rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 17Co/223/2012-513 zo dňa 03.09.2014
a čiastočného rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 9C/117/2011-306 zo dňa
18.05.2012 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia
zdôraznil, že preskúmanie nezaujatosti konajúcej sudkyne Krajským súdom Banská Bystrica
ako nadriadeným súdom nebolo v súlade so zákonom, čím došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na to, aby právna vec bola prerokovaná a rozhodnutá nestranným
sudcom. Napriek jasným právnym úvahám Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne
kontroverzného posudzovania vyjadrení sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici o ich
vzťahu k žalobcovi, Krajský súd Banská Bystrica, inak mimo zákonný časový limit,
zadovážil výlučne vyjadrenie sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej a znovu rozhodol o jej
nevylúčení. Je zarážajúce, že nestrannosť sudkyne Krajský súd Banská Bystrica potvrdil
napriek zopakovaniu jej všetkých dovtedajších pochýb o spôsobilosti vec nestranne
rozhodnúť. Vo svojom liste datovanom dňa 02.07.2015 totiž JUDr. Jarmila Jánošová
uvádza, že „môj vzťah k navrhovateľovi ako aj jeho manželke sa od doby môjho vyjadrenia
zo dňa 16.06.2010 nezmenil. Nestretávame sa už na rehabilitáciách sudcov, ale napr. som
sa s navrhovateľom a jeho manželkou stretla cca. pred rokom na oslave 50-tin nášho
spoločného kolegu, t. j. na súkromnej akcii. Z uvedených dôvodov žiadam Krajský súd
v Banskej Bystrici, aby opätovne zvážil otázku môjho vylúčenia vo veci samej, keďže môj
vzťah k žalobcovi nie je len bežným kolegiálnym vzťahom a aj novo uvedená skutočnosť
môže objektívne vzbudiť pochybnosti o mojej nezaujatosti“.
Na základe celkom troch obdobných vyjadrení sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej
žiadajúcej o svoje vylúčenie pre priateľský pomer k žalobcovi tak oprávnene u sťažovateľky
vznikla výrazná nedôvera v spravodlivé, nestranné súdne konanie, a to nielen pred
samotnou JUDr. Jarmilou Jánošovou, sudkyňou Okresného súdu v Banskej Bystrici, ale aj
pred JUDr. Zitou Nagypálovou, sudkyňou Krajského súdu Banská Bystrica, ktorá
neochvejne popiera prítomnosť subjektívnej zaujatosti sudkyne súdu prvého stupňa.».
7. V širšom kontexte sťažovateľka pripomína, že «príliš osobný vzťah sudcu
k účastníkovi konania je jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý by mal byť sudca
z rozhodovania o veci diskvalifikovaný. Štatút sudcu je vybudovaný na predpoklade jeho
nestrannosti a ako taký tvorí pilier demokratickej spoločnosti. Vo viacerých súdnych
rozhodnutiach slovenských i českých súdov je tento aspekt vnímaný extenzívnejšie.
K vylúčeniu sudcu z výkonu sudcovskej funkcii v konkrétnej veci dochádza na základe
návrhu sudcu na jeho vylúčenie, hoci sa subjektívne necíti byť zaujatým a ani niet
pochybnosti o jeho profesionálnych kvalitách rozhodovať nestranne. Dostáva tu však
prednosť tzv. zdanie nestrannosti sudcu, čiže sa akcentuje objektívny pohľad. Napríklad
možno poukázať na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS
306/2012-6 (vylúčenie sudcu ústavného súdu z konania pre priateľský pomer k účastníkovi
konania), či Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. Nao/51/2010, Nao/9/2014,
Nao/215/2015, Nao/134/2015. Uvedené by malo platiť o to viac, ak jedným z účastníkov
konania je práve sudca. Je prirodzené, že pre vylúčenie sudcu z rozhodovania takého sporu
nepostačuje len samotný rýdzo kolegiálny vzťah medzi sudcami (napr. IV. ÚS 124/2010,
IV. ÚS 345/09). Treba tu brať do úvahy, že počet sudcov v Slovenskej republike nie je tak
vysoký, aby nedochádzalo medzi nimi k bežným, pracovným, študijným, či iným kontaktom.
Nie je vylúčené však, že ich vzájomný profesijný pomer prerastie do takej intenzity/kvality,
že nedokážu zachovať prirodzenú schopnosť nezaujatého konania a rozhodovania
a potrebný odstup od sudcu ako účastníka konania. Vyhodnocovanie charakteru vzťahov
medzi sudcami a určovanie „zlomového bodu“, od ktorého možno vnímať ich vzťah ako
prekračujúci bežný priateľský alebo kolegiálny, určite nie je jednoduchou záležitosťou.
Potvrdzujú to nielen rôznorodé rozhodnutia slovenských (IV. ÚS 345/09, III. ÚS 105/2011)
a českých súdov (Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 2Cdon/1558/96, 7Tz/178/2001,
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. Nao 135/2015), či Ústavného súdu
Českej republiky č.k. IV. ÚS 67/2004), ale v tomto civilnom spore aj pomer hlasov, ktorým
bolo napádané rozhodnutie prijaté (2:1).».
8. Sťažovateľka uzatvára, že konečný právny záver krajského súdu o námietke
zaujatosti vznesenej sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou považuje z ústavnoprávneho
hľadiska a z hľadiska dohovoru „za neospravedlniteľný a neudržateľný. Jeho rozhodnutie
nemožno vnímať inak ako svojvôľu. Máme za to, že touto ústavnou sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie je v rozpore s citovanými predpismi, pretože napriek zreteľne vyjadrenej
zaujatosti sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej, Krajský súd Banská Bystrica opäť rozhodol
o jej nevylúčení, čím hrozí pokračovanie nie nestranného súdneho konania.“.
9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva JUDr. Viery Petríkovej(...) a to právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením
Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 12NcC/9/2015-585 zo dňa 07.07.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 12NcC/9/2015-585 zo dňa
07.07.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť JUDr. Viere Petríkovej(...) trovy
konania v sume 355,73 € na účet spoločnosti KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o.
(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
11. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 NcC 9/2015-585
zo 7. júla 2015, pričom napadnuté uznesenie považuje za arbitrárne, svojvoľné. Obsah
sťažnosti však nasvedčuje tomu, že sťažovateľka – aj keď nie explicitne ‒namieta
porušenie práva na nestranného sudcu, ktoré je súčasťou čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd však preskúma uvedené rozhodnutie krajského súdu z obidvoch
hľadísk, pretože sťažovateľkou formálne a obsahovo sa napadnuté práva v predmetnej veci
v podstate prelínajú.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.
v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä
s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú
upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku. Inak povedané, povinnosť súdu v rámci
riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne
a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej
prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného
postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič
v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného
súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú
byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
14. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu.
15. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely
posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského
súdu.
16. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní „o vylúčení sudkyne
Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. Jarmily Jánošovej z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9 C 117/2011“, ústavný súd
konštatuje, že krajský súd v uvedenej veci konal zákonom predpísaným procesným
postupom podľa v tom čase platného a účinného OSP. Postup krajského súdu plne
korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup krajského súdu
a požiadavkami kladenými ústavou a na procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska
postupu teda nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre účely posudzovania
dodržania dikcie čl. 46 ústavy a nasl. a čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
17. Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení OSP, z hľadiska zákazu svojvôle pri
odôvodnení rozhodnutia nemožno napadnutému uzneseniu tiež nič vytknúť. Krajský súd pri
odôvodnení napadnutého uznesenia najprv široko uvádza vývoj judikatúry týkajúcej sa
rozhodovania o vylúčenie sudcov, najmä judikatúry týkajúcich sa kolegiálnych vzťahov
sudcov, pričom sa dostáva k aktuálnemu judikátu najvyššieho súdu R 31/2014, na ktoré
citáciou argumentačne poukazuje «Skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk
„cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností
o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania.» Krajský súd napokon riadne a nevyhýbavo vyjadril
svoju pozíciu k veci takto: „Krajský súd i po doplnení vyjadrenia sudkyne JUDr. Jarmily
Jánošovej v podaní z 02.07.2015 zotrváva na názore vyjadrenom v rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/223/2012-513 z 3. septembra 2014, že sudkyňu JUDr.
Jarmilu Jánošovú napriek jej vyhláseniu o svojom vzťahu k navrhovateľovi, ako účastníkovi
konania, nie je možné považovať za zaujatú a vylúčenú z prejednávania a rozhodovania
veci podľa § 14 ods. 1 O. s. p. Ňou tvrdený priateľský vzťah k navrhovateľovi sa
neprejavuje navonok spôsobom uvedeným v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1
Nc/30/2014, 7Nc/7/2012, keď sa len v minulosti do roku 2010 spoločne aj s inými kolegami
zo súdu zúčastňovali s navrhovateľom rehabilitácii sudcov a od roku 2010 do rozhodnutia
krajského súdu týmto rozhodnutím sa stretla s navrhovateľom a jeho manželkou len
jedenkrát niekedy v lete 2014 na oslave 50-tin spoločného kolegu. Ani účasť na oslave 50-
tin spoločného kolegu nemôže spochybniť schopnosť sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej
prejednať a rozhodnúť vec nestranne a nezaujato, pretože nejde o vzájomné pozvanie medzi
navrhovateľom alebo jeho rodinným príslušníkom a sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou
na vlastnú súkromnú akciu. Tejto akcie sa zúčastnili navrhovateľ a sudkyňa JUDr. Jarmila
Jánošová na pozvanie iného kolegu a ich stretnutie na tejto akcii možno považovať za
náhodné, účastníkom konania a sudcom prejednávajúcim vec neovplyvnené. Preto takéto
náhodné stretnutie nepovažuje krajský súd za prejav vzťahu sudkyne a navrhovateľa, ktorý
by mohol objektívne spôsobiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Krajský súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by objektívne zakladala pochybnosť o nezaujatosti JUDr. Jarmily
Jánošovej, preto ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.“
18. Nestrannosť sudcov je ústavne a aj zákonom veľmi silne chránenou hodnotou,
pretože je pre jej ochranu vyhradené jednak osobitné námietkové konanie (§ 14 OSP, § 49
a nasl. CSP), a taktiež je namietateľná v odvolacom aj v dovolacom konaní. A napokon,
nestrannosť je chránená aj v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd, vychádzajúc
z princípu subsidiarity, v zásade odmieta preskúmavať námietkové „Nc“ konania s tým, že
účastník konania môže vyjadriť svoje pochybnosti o nestrannosti ešte v civilnom konaní
(II. ÚS 211/2016, II. ÚS 212/2016, II. ÚS 802/2016, II. ÚS 794/2016). V predmetnej veci je
však nutné z dôvodu právnej istoty a špecifík veci po zrušovacom dovolacom rozhodnutí
ustáliť už v tomto konaní o ústavnej sťažnosti nestrannosť sudcu.
19. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavka nestrannosti
či nezaujatosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť
znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem
na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press,
2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol
mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov
konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa
sua), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
20. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o ich
základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Dobová literatúra
uvádza: „Základní vlastností, kterou žádáme od každého soudu, tedy i od soudce konajíciho
civilní soudní řízení, jest jeho nestrannost. V nejprimitivnejším pojetí jest nestrannost
nedostatek soudcova osobního zájmu na řízení a jeho výsledku. Soudce nesmí očekávati od
toho, že je koná a jak v něm rozhoduje, žádného zisku ani ideální ani hmotné povahy pro
svoji osobu ani pro ty, kdož jsou mu osobně (pokrevně a pod.) zvlášť blízcí“ (Štajgr, F.
Zásady civilního soudního řízení. Všehrd, 1946, s. 9 a nasl.).
21. Nestrannosť je vo vnímaní Európskeho súdu pre ľudské práva absencia zaujatosti
či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým
subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje
osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná
nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť
sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných
dôvodov vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť
dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca
vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva
nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be
done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné
skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle
môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy
v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania. Pozícia
namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho
obava aj objektívne akceptovateľná.
22. Ústavný súd vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho
života (právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na
spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci
z tohto dôvodu (mutatis mutandis IV. ÚS 124/2010, tiež už spomenuté R 31/2014).
23. Ústavný súd upozorňuje na veľmi silnú skutkovú podmienenosť námietkových
konaní a tak dôležitosť konkrétnych okolností (II. ÚS 16/2011, bod 22). Podstata sporu
o nestrannosť sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej spočíva v tom, že krajský súd, ktorý ju
nevylúčil, akcentuje, že vzťah sudkyne k žalobcovi, a ešte skôr vzťah k jeho manželke
mierne presahuje zónu kolegiálnych vzťahov smerom ku vzťahom osobnejším. Naopak,
sťažovateľka akcentuje, že sama sudkyňa vyjadrila pochybnosť o svojej nestrannosti a že jej
vzťah k žalobcovi je súkromnejší.
24. Uvedená situácia je špecifickým prienikom subjektívnej a objektívnej
nestrannosti. Sudkyňa sama oznamuje námietku predpojatosti, cíti rešpekt, opatrnosť,
zodpovednosť, a preto svoju väzbu na žalobcu netají, ale fakty a tón jej vyjadrenia (bod 6
tohto uznesenia) nesignalizujú zreteľnú zaujatosť. Sama sudkyňa v ostatnom vyjadrení
spomína prvok objektívnej nestrannosti. Ústavný súd k tomu dodáva, že veci chýba
takpovediac rozdielový fakt, ktorý by znamenal istejšiu pochybnosť o nestrannosti sudkyne.
Vzťahu sudkyne a žalobcu chýba fakt obdobný vzťahu iudex inhabilis, či fakt dotýkajúci sa
identity sudkyne (porov. II. ÚS 16/2011). Vyjadrenia sudkyne sú v istom zmysle strohé, a to
nielen textom, ale aj jeho obsahom, čo naznačuje, že vzťah k žalobcovi nie je autenticky
blízky.
25. Možno pripomenúť, že ustaľovanie nestranného sudcu v predmetnej veci začalo
na podnet pôvodného zákonného sudcu a vzhľadom na známosť žalobcu
v banskobystrickom justičnom prostredí predseda okresného súdu preventívne preskúmal
všetkých tamojších civilných sudcov. Už krajský súd piatich sudcov vylúčil a dvadsiatich
troch nevylúčil, čo napriek stručnejšiemu odôvodneniu naznačuje, že pozícia sudkyne
JUDr. Jarmily Jánošovej nebola posudzovaná izolovane, ale v kontexte celej lokálnej
justície, pričom rozdielom bolo bližšie priateľstvo so žalobcom. Neskôr dala pre dôslednosť
podnet samotná menovaná sudkyňa. Ako sa uvádza v meritórnom odvolacom rozhodnutí
(rozsudok krajského súdu č. k. 17 Co 223/2012-513 z 3. septembra 2014, s. 12),
sťažovateľka „napriek výslovnej výzve“ nevyužila možnosť dať voči sudkyni JUDr. Jarmile
Jánošovej námietku zaujatosti, a preto možno súhlasiť aj so súvisiacim názorom krajského
súdu, podľa ktorého „je možné usúdiť, že do rozhodnutia vo veci samej“ sa aj v očiach
sťažovateľky „javila ako nestranná“.
26. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že súdna moc sa v danej veci riadne
usilovala o nestranné rozhodovanie, a tak jej nemožno ani z tohto hľadiska vytknúť
porušenie označených práv sťažovateľky. Vlastnosť nestrannosti sudkyne JUDr. Jarmily
Jánošovej v konaní pred okresným súdom sp. zn. 9 C 117/2011 treba považovať za
fixovanú, iba ak by vyšli najavo nejaké nové výnimočné fakty.
27. Ústavný súd teda uzatvára, už pri predbežnom prerokovaní veci a bez nutnosti
ďalšieho procesného postupu je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je
arbitrárne, je riadne odôvodnené, a teda ústavne akceptovateľné z hľadiska práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a zároveň sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú možno považovať za nestrannú,
a preto je napadnuté uznesenie ústavne konformné aj z hľadiska práva na nestranný súd.
28. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016