Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 898/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Viery

Petríkovej, Veterná 991/8, Vranov nad Topľou, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

KOVAL & spol., s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Juraj Koval, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -585 zo 7. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Viery Petríkovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2015 doručená sťažnosť JUDr. Viery Petríkovej (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) č. k.

-585 zo 7. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) o nevylúčení sudkyne.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení

žalovanej v 1. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa žalobca JUDr. Juraj Babjak (ďalej len

„žalobca“) domáha ochrany osobnosti voči sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade, voči

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

ako žalovanému v 2. rade a voči Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná

rada“) ako žalovanému v 3. rade. V predmetnej veci bol 18. mája 2012 vydaný čiastočný

rozsudok č. k. -306, ktorým okresný súd rozhodol, že časť prednesu

sťažovateľky z 15. októbra 2009, ktorý odznel na pôde národnej rady, bol neoprávneným

zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Proti predmetnému čiastočnému rozsudku

podala odvolanie sťažovateľka a ministerstvo spravodlivosti. Krajský súd vydal

3. septembra 2014 rozsudok č. k. -513, ktorým napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil a zároveň opravil jeho odôvodnenie. Sťažovateľka podala

v predmetnej veci dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) 26. februára 2015 tak, že uznesením č. k. -556 zrušil

rozhodnutie prvostupňového a odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému

súdu. Podľa sťažovateľky „ústredným kasačným dôvodom bola pochybnosť o nestrannosti

sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej konajúcej o veci na prvostupňovom súde“. Po vrátení

veci okresnému súdu 23. marca 2015 „sa JUDr. Jarmila Jánošová opätovne písomne

vyjadrila k dôvodom jej vylúčenia z prejednania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

. Na základe uvedených skutočností“ krajský súd napadnutým uznesením

nevylúčil sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod

sp. zn. . V súčasnosti je predmetné konanie prerušené na základe uznesenia

okresného súdu č. k. -606 z 30. júla 2015, a to do skončenia konania

ústavného súdu o ústavnej sťažnosti žalobcu „z dôvodu porušenia jeho základného práva

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 26.02.2015“.

(Uvedená sťažnosť je na ústavnom súde vedená pod sp. zn. , pozn.)

3. Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil jej „zaručené

základné právo na nestranné konanie a rozhodnutie súdu“, pričom v odôvodnení svojej

sťažnosti poukazuje tiež na to, že formálne náležitosti jej sťažnosti sú splnené. V ďalšej

časti sťažnosti sťažovateľka aj napriek tomu, že podľa jej názoru „judikatúra ESĽP je

stabilnou a neodmysliteľnou súčasťou rozhodnutí ústavného súdu, a teda mu je všeobecne

známou“, podstatu subjektívnej aj objektívnej nestrannosti široko popisuje a potom

konkretizuje, ako malo dôjsť k porušeniu označených práv napadnutým uznesením.

4. Sťažovateľka namieta, že sudkyňa okresného súdu JUDr. Jarmila Jánošová «bez

toho, aby ju sťažovateľka alebo iný účastník konania vôbec namietali, opakovane v konaní

vyjadrovala/vyjadruje svoju zaujatosť, avšak senát Krajského súdu Banská Bystrica jej

dôvody na vylúčenie z konania o veci neakceptoval. Na druhej strane dôvody tej istej

povahy akceptoval u sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, JUDr. Jany Víznerovej, JUDr. Pavla

Tomáša, ktorému bola pôvodne vec pridelená, JUDr. Vrťovej i JUDr. Ivety Šnapkovej.

Z prvého uznesenia o posudzovaní skutočnej zaujatosti sudcov Okresného súdu v Banskej

Bystrici č. k. -53 zo dňa 3.06.2010 vyplýva, že menovaní uviedli, „že sú

v priateľskom vzťahu so žalobcom a tento vzťah by im bránil nezaujato konať a rozhodovať.

Sudcov, ktorí tvrdili bližší priateľský vzťah k účastníkovi, nadriadený súd z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčil, nakoľko takto tvrdený vzťah sudcu by mohol aj u ostatných

účastníkov objektívne vzbudzovať pochybnosti o objektívnom rozhodovaní. Ostatných

sudcov, ktorí uviedli len to, že žalobcu ako sudcu Krajského súdu Banská Bystrica osobne

poznajú, prípadne poznajú aj jeho manželku, alebo že ide o sudcu, ktorý rozhoduje

v odvolacom konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam sudcu Okresného súdu

v Banskej Bystrici, Krajský súd Banská Bystrica z prejednávania a rozhodovania tejto veci

nevylúčil, pretože profesionálny, kolegiálny vzťah k žalobcovi (vedľajšiemu účastníkovi),

ako sudcovi nadriadeného súdu, nemôže tvoriť objektívny základ nimi tvrdenej subjektívnej

zaujatosti...“».

5. Pokračujúc v argumentácii, sťažovateľka poukazuje na to, že „po pridelení veci

sudkyni JUDr. Jarmile Jánošovej sa táto opätovne snažila upozorniť nadriadený súd na

svoju zaujatosť (jej list datovaný dňa 16.06.2010). Poukázala na to, že má dlhoročný

priateľský vzťah so žalobcom a jeho manželkou, spoločne s nimi sa zúčastňuje rehabilitácií,

a rozhodne svoj vzťah k nim nepovažuje za bežný kolegiálny vzťah. Krajský súd Banská

Bystrica bez akéhokoľvek rozhodovania zákonnej sudkyni listom zo dňa 23.06.2010

oznámil, že nejde o dôvody mu neznáme, a keďže súd nemôže o opakovane uvádzaných

dôvodoch konať, vec vrátil zákonnej sudkyni bez akéhokoľvek rozhodnutia. Týmto postupom

bola sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová nútená o žalobe, napriek blízkemu vzťahu k jednému

z účastníkov konania, konať. Práve absencia akéhokoľvek rozhodnutia odvolacieho súdu

o námietke zaujatosti vznesenou samotnou sudkyňou zapríčinila, že o nadštandardnom

vzťahu medzi konajúcou sudkyňou a žalobcom sa sťažovateľka dozvedela oneskorene, a to

až po nahliadnutí do spisového materiálu.“.

6. Sťažovateľka zvýrazňuje, že «elementárnym dovolacím dôvodom

voči právoplatnému čiastočnému rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k.

-306 zo dňa 18.05.2012, tak bola námietka sťažovateľky voči zaujatosti

sudkyne JUDr. Jarmile Jánošovej. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o zrušení

rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. -513 zo dňa 03.09.2014

a čiastočného rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. -306 zo dňa

18.05.2012 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia

zdôraznil, že preskúmanie nezaujatosti konajúcej sudkyne Krajským súdom Banská Bystrica

ako nadriadeným súdom nebolo v súlade so zákonom, čím došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na to, aby právna vec bola prerokovaná a rozhodnutá nestranným

sudcom. Napriek jasným právnym úvahám Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne

kontroverzného posudzovania vyjadrení sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici o ich

vzťahu k žalobcovi, Krajský súd Banská Bystrica, inak mimo zákonný časový limit,

zadovážil výlučne vyjadrenie sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej a znovu rozhodol o jej

nevylúčení. Je zarážajúce, že nestrannosť sudkyne Krajský súd Banská Bystrica potvrdil

napriek zopakovaniu jej všetkých dovtedajších pochýb o spôsobilosti vec nestranne

rozhodnúť. Vo svojom liste datovanom dňa 02.07.2015 totiž JUDr. Jarmila Jánošová

uvádza, že „môj vzťah k navrhovateľovi ako aj jeho manželke sa od doby môjho vyjadrenia

zo dňa 16.06.2010 nezmenil. Nestretávame sa už na rehabilitáciách sudcov, ale napr. som

sa s navrhovateľom a jeho manželkou stretla cca. pred rokom na oslave 50-tin nášho

spoločného kolegu, t. j. na súkromnej akcii. Z uvedených dôvodov žiadam Krajský súd

v Banskej Bystrici, aby opätovne zvážil otázku môjho vylúčenia vo veci samej, keďže môj

vzťah k žalobcovi nie je len bežným kolegiálnym vzťahom a aj novo uvedená skutočnosť

môže objektívne vzbudiť pochybnosti o mojej nezaujatosti“.

Na základe celkom troch obdobných vyjadrení sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej

žiadajúcej o svoje vylúčenie pre priateľský pomer k žalobcovi tak oprávnene u sťažovateľky

vznikla výrazná nedôvera v spravodlivé, nestranné súdne konanie, a to nielen pred

samotnou JUDr. Jarmilou Jánošovou, sudkyňou Okresného súdu v Banskej Bystrici, ale aj

pred JUDr. Zitou Nagypálovou, sudkyňou Krajského súdu Banská Bystrica, ktorá

neochvejne popiera prítomnosť subjektívnej zaujatosti sudkyne súdu prvého stupňa.».

7. V širšom kontexte sťažovateľka pripomína, že «príliš osobný vzťah sudcu

k účastníkovi konania je jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý by mal byť sudca

z rozhodovania o veci diskvalifikovaný. Štatút sudcu je vybudovaný na predpoklade jeho

nestrannosti a ako taký tvorí pilier demokratickej spoločnosti. Vo viacerých súdnych

rozhodnutiach slovenských i českých súdov je tento aspekt vnímaný extenzívnejšie.

K vylúčeniu sudcu z výkonu sudcovskej funkcii v konkrétnej veci dochádza na základe

návrhu sudcu na jeho vylúčenie, hoci sa subjektívne necíti byť zaujatým a ani niet

pochybnosti o jeho profesionálnych kvalitách rozhodovať nestranne. Dostáva tu však

prednosť tzv. zdanie nestrannosti sudcu, čiže sa akcentuje objektívny pohľad. Napríklad

možno poukázať na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS

306/2012-6 (vylúčenie sudcu ústavného súdu z konania pre priateľský pomer k účastníkovi

konania), či Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. , ,

, . Uvedené by malo platiť o to viac, ak jedným z účastníkov

konania je práve sudca. Je prirodzené, že pre vylúčenie sudcu z rozhodovania takého sporu

nepostačuje len samotný rýdzo kolegiálny vzťah medzi sudcami (napr. ,

). Treba tu brať do úvahy, že počet sudcov v Slovenskej republike nie je tak

vysoký, aby nedochádzalo medzi nimi k bežným, pracovným, študijným, či iným kontaktom.

Nie je vylúčené však, že ich vzájomný profesijný pomer prerastie do takej intenzity/kvality,

že nedokážu zachovať prirodzenú schopnosť nezaujatého konania a rozhodovania

a potrebný odstup od sudcu ako účastníka konania. Vyhodnocovanie charakteru vzťahov

medzi sudcami a určovanie „zlomového bodu“, od ktorého možno vnímať ich vzťah ako

prekračujúci bežný priateľský alebo kolegiálny, určite nie je jednoduchou záležitosťou.

Potvrdzujú to nielen rôznorodé rozhodnutia slovenských (, )

a českých súdov (Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. , ,

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. Nao 135/2015), či Ústavného súdu

Českej republiky č.k. ), ale v tomto civilnom spore aj pomer hlasov, ktorým

bolo napádané rozhodnutie prijaté (2:1).».

8. Sťažovateľka uzatvára, že konečný právny záver krajského súdu o námietke

zaujatosti vznesenej sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou považuje z ústavnoprávneho

hľadiska a z hľadiska dohovoru „za neospravedlniteľný a neudržateľný. Jeho rozhodnutie

nemožno vnímať inak ako svojvôľu. Máme za to, že touto ústavnou sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie je v rozpore s citovanými predpismi, pretože napriek zreteľne vyjadrenej

zaujatosti sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej, Krajský súd Banská Bystrica opäť rozhodol

o jej nevylúčení, čím hrozí pokračovanie nie nestranného súdneho konania.“.

9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva JUDr. Viery Petríkovej(...) a to právo na súdnu ochranu

zaručené v , právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením

Krajského súdu Banská Bystrica č.k. -585 zo dňa 07.07.2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. -585 zo dňa

07.07.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť JUDr. Viere Petríkovej(...) trovy

konania v sume 355,73 € na účet spoločnosti KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o.

(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

11. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -585

zo 7. júla 2015, pričom napadnuté uznesenie považuje za arbitrárne, svojvoľné. Obsah

sťažnosti však nasvedčuje tomu, že sťažovateľka – aj keď nie explicitne ‒namieta

porušenie práva na nestranného sudcu, ktoré je súčasťou a

dohovoru. Ústavný súd však preskúma uvedené rozhodnutie krajského súdu z obidvoch

hľadísk, pretože sťažovateľkou formálne a obsahovo sa napadnuté práva v predmetnej veci

v podstate prelínajú.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť ().

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ), najmä

s ustanovením (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku. Inak povedané, povinnosť súdu v rámci

riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne

a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej

prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe

vyplývajúce z , sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného

postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného

súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú

byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

14. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu.

15. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely

posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského

súdu.

16. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní „o vylúčení sudkyne

Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. Jarmily Jánošovej z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. “, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd v uvedenej veci konal zákonom predpísaným procesným

postupom podľa v tom čase platného a účinného . Postup krajského súdu plne

korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup krajského súdu

a požiadavkami kladenými a na procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska

postupu teda nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre účely posudzovania

dodržania dikcie a nasl. a dohovoru nič vytknúť.

17. Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení , z hľadiska zákazu svojvôle pri

odôvodnení rozhodnutia nemožno napadnutému uzneseniu tiež nič vytknúť. Krajský súd pri

odôvodnení napadnutého uznesenia najprv široko uvádza vývoj judikatúry týkajúcej sa

rozhodovania o vylúčenie sudcov, najmä judikatúry týkajúcich sa kolegiálnych vzťahov

sudcov, pričom sa dostáva k aktuálnemu judikátu najvyššieho súdu R 31/2014, na ktoré

citáciou argumentačne poukazuje «Skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk

„cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností

o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania.» Krajský súd napokon riadne a nevyhýbavo vyjadril

svoju pozíciu k veci takto: „Krajský súd i po doplnení vyjadrenia sudkyne JUDr. Jarmily

Jánošovej v podaní z 02.07.2015 zotrváva na názore vyjadrenom v rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -513 z 3. septembra 2014, že sudkyňu JUDr.

Jarmilu Jánošovú napriek jej vyhláseniu o svojom vzťahu k navrhovateľovi, ako účastníkovi

konania, nie je možné považovať za zaujatú a vylúčenú z prejednávania a rozhodovania

veci podľa Ňou tvrdený priateľský vzťah k navrhovateľovi sa

neprejavuje navonok spôsobom uvedeným v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1

, , keď sa len v minulosti do roku 2010 spoločne aj s inými kolegami

zo súdu zúčastňovali s navrhovateľom rehabilitácii sudcov a od roku 2010 do rozhodnutia

krajského súdu týmto rozhodnutím sa stretla s navrhovateľom a jeho manželkou len

jedenkrát niekedy v lete 2014 na oslave 50-tin spoločného kolegu. Ani účasť na oslave 50-

tin spoločného kolegu nemôže spochybniť schopnosť sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej

prejednať a rozhodnúť vec nestranne a nezaujato, pretože nejde o vzájomné pozvanie medzi

navrhovateľom alebo jeho rodinným príslušníkom a sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou

na vlastnú súkromnú akciu. Tejto akcie sa zúčastnili navrhovateľ a sudkyňa JUDr. Jarmila

Jánošová na pozvanie iného kolegu a ich stretnutie na tejto akcii možno považovať za

náhodné, účastníkom konania a sudcom prejednávajúcim vec neovplyvnené. Preto takéto

náhodné stretnutie nepovažuje krajský súd za prejav vzťahu sudkyne a navrhovateľa, ktorý

by mohol objektívne spôsobiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Krajský súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by objektívne zakladala pochybnosť o nezaujatosti JUDr. Jarmily

Jánošovej, preto ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.“

18. Nestrannosť sudcov je ústavne a aj zákonom veľmi silne chránenou hodnotou,

pretože je pre jej ochranu vyhradené jednak osobitné námietkové konanie ( ,

a nasl. ), a taktiež je namietateľná v odvolacom aj v dovolacom konaní. A napokon,

nestrannosť je chránená aj v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd, vychádzajúc

z princípu subsidiarity, v zásade odmieta preskúmavať námietkové „Nc“ konania s tým, že

účastník konania môže vyjadriť svoje pochybnosti o nestrannosti ešte v civilnom konaní

(, , , ). V predmetnej veci je

však nutné z dôvodu právnej istoty a špecifík veci po zrušovacom dovolacom rozhodnutí

ustáliť už v tomto konaní o ústavnej sťažnosti nestrannosť sudcu.

19. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavka nestrannosti

či nezaujatosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť

znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem

na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press,

2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol

mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov

konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa

sua), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

20. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o ich

základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Dobová literatúra

uvádza: „Základní vlastností, kterou žádáme od každého soudu, tedy i od soudce konajíciho

civilní soudní řízení, jest jeho nestrannost. V nejprimitivnejším pojetí jest nestrannost

nedostatek soudcova osobního zájmu na řízení a jeho výsledku. Soudce nesmí očekávati od

toho, že je koná a jak v něm rozhoduje, žádného zisku ani ideální ani hmotné povahy pro

svoji osobu ani pro ty, kdož jsou mu osobně (pokrevně a pod.) zvlášť blízcí“ (Štajgr, F.

Zásady civilního soudního řízení. Všehrd, 1946, s. 9 a nasl.).

21. Nestrannosť je vo vnímaní Európskeho súdu pre ľudské práva absencia zaujatosti

či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým

subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje

osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná

nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť

sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných

dôvodov vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť

dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.

Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca

vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva

nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be

done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné

skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle

môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy

v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania. Pozícia

namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho

obava aj objektívne akceptovateľná.

22. Ústavný súd vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho

života (právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na

spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci

z tohto dôvodu (mutatis mutandis , tiež už spomenuté R 31/2014).

23. Ústavný súd upozorňuje na veľmi silnú skutkovú podmienenosť námietkových

konaní a tak dôležitosť konkrétnych okolností (, bod 22). Podstata sporu

o nestrannosť sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej spočíva v tom, že krajský súd, ktorý ju

nevylúčil, akcentuje, že vzťah sudkyne k žalobcovi, a ešte skôr vzťah k jeho manželke

mierne presahuje zónu kolegiálnych vzťahov smerom ku vzťahom osobnejším. Naopak,

sťažovateľka akcentuje, že sama sudkyňa vyjadrila pochybnosť o svojej nestrannosti a že jej

vzťah k žalobcovi je súkromnejší.

24. Uvedená situácia je špecifickým prienikom subjektívnej a objektívnej

nestrannosti. Sudkyňa sama oznamuje námietku predpojatosti, cíti rešpekt, opatrnosť,

zodpovednosť, a preto svoju väzbu na žalobcu netají, ale fakty a tón jej vyjadrenia (bod 6

tohto uznesenia) nesignalizujú zreteľnú zaujatosť. Sama sudkyňa v ostatnom vyjadrení

spomína prvok objektívnej nestrannosti. Ústavný súd k tomu dodáva, že veci chýba

takpovediac rozdielový fakt, ktorý by znamenal istejšiu pochybnosť o nestrannosti sudkyne.

Vzťahu sudkyne a žalobcu chýba fakt obdobný vzťahu iudex inhabilis, či fakt dotýkajúci sa

identity sudkyne (porov. ). Vyjadrenia sudkyne sú v istom zmysle strohé, a to

nielen textom, ale aj jeho obsahom, čo naznačuje, že vzťah k žalobcovi nie je autenticky

blízky.

25. Možno pripomenúť, že ustaľovanie nestranného sudcu v predmetnej veci začalo

na podnet pôvodného zákonného sudcu a vzhľadom na známosť žalobcu

v banskobystrickom justičnom prostredí predseda okresného súdu preventívne preskúmal

všetkých tamojších civilných sudcov. Už krajský súd piatich sudcov vylúčil a dvadsiatich

troch nevylúčil, čo napriek stručnejšiemu odôvodneniu naznačuje, že pozícia sudkyne

JUDr. Jarmily Jánošovej nebola posudzovaná izolovane, ale v kontexte celej lokálnej

justície, pričom rozdielom bolo bližšie priateľstvo so žalobcom. Neskôr dala pre dôslednosť

podnet samotná menovaná sudkyňa. Ako sa uvádza v meritórnom odvolacom rozhodnutí

(rozsudok krajského súdu č. k. -513 z 3. septembra 2014, s. 12),

sťažovateľka „napriek výslovnej výzve“ nevyužila možnosť dať voči sudkyni JUDr. Jarmile

Jánošovej námietku zaujatosti, a preto možno súhlasiť aj so súvisiacim názorom krajského

súdu, podľa ktorého „je možné usúdiť, že do rozhodnutia vo veci samej“ sa aj v očiach

sťažovateľky „javila ako nestranná“.

26. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že súdna moc sa v danej veci riadne

usilovala o nestranné rozhodovanie, a tak jej nemožno ani z tohto hľadiska vytknúť

porušenie označených práv sťažovateľky. Vlastnosť nestrannosti sudkyne JUDr. Jarmily

Jánošovej v konaní pred okresným súdom sp. zn. treba považovať za

fixovanú, iba ak by vyšli najavo nejaké nové výnimočné fakty.

27. Ústavný súd teda uzatvára, už pri predbežnom prerokovaní veci a bez nutnosti

ďalšieho procesného postupu je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je

arbitrárne, je riadne odôvodnené, a teda ústavne akceptovateľné z hľadiska práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, a zároveň sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú možno považovať za nestrannú,

a preto je napadnuté uznesenie ústavne konformné aj z hľadiska práva na nestranný súd.

28. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016