Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
662/384938.d530bf.pdf
PDF · 147.01 KB
No categories available
7Nc/7/2012
Najvyšší súd 7 Nc 7/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. P., bývajúceho v S.,
zastúpeného JUDr. I. H., advokátom v L., proti odporkyni M. J., bývajúcej v S., zastúpenej
JUDr. P. N., advokátom v D., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej
na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 5 C 23/2011, o vylúčení sudcu Krajského súdu
v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6 Co 23/2012,
takto
rozhodol:
Sudca Krajského súdu v Žiline JUDr. F. P. n i e j e v y l ú č e n ý z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.
6 Co 23/2012 (na Okresnom súde Dolný Kubín vedenej pod sp. zn. 5 C 23/2011).
O d ô v o d n e n i e
V odvolacom konaní, ktoré je na Krajskom súde v Žiline vedené pod sp. zn.
6 Co 23/2012 (aby nevzniklo ani zdanie, že by mohol byť v prejednávanej veci zaujatý)
oznámil sudca JUDr. F. P., že sú u neho dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.). Tieto spočívajú v
tom, že navrhovateľ je príbuzným jeho otca, bližšie rodinné vzťahy však neudržiavajú
a najčastejšie sa stretávajú na rodinných pohreboch. Poznamenal, že v obdobnej veci, v ktorej
vystupoval J. P. ako navrhovateľ bol vylúčený avšak aj z dôvodu priateľského vzťahu
k protistrane.
Predseda Krajského súdu v Žiline mal za to, že podľa § 15 ods. 1 O.s.p., nie je dôvod
pochybovať o nezaujatosti JUDr. F. P. a predložil vec na rozhodnutie nadriadenému
súdu (Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky) na rozhodnutie o jeho (ne)vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci. Uviedol, že na to, aby došlo k právom dovolenému
odňatiu účastníka zákonnému sudcovi (prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu), je nutné
27 Nc 7/2012
aby vzťah sudcu s vzdialenejším príbuzným, zásadným spôsobom presiahol rámec
štandardnej komunikácie. Z hľadiska tvrdeného vzťahu sudcu k účastníkovi by
nadväzne malo ísť nielen o „osobnú známosť“, ale o vytvorenie kvalifikovaného (vnútorného
– emocionálneho) vzťahu, čo v danej veci JUDr. F. P. neuvádza.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcu krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná
za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa (zákonom) ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v (zákonom) určených prípadoch na inom orgáne
(Slovenskej republiky)], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania – pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod – meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike –
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni
vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno
47 Nc 7/2012
pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek
právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti
pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú
preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako
nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou
a “samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva.
V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi “výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak)
za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne
rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa
uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“,
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým
významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov
(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať
s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj
individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,
aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným
právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych
konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže
nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,
PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom
zabezpečení.
Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému
a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho
súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích
prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1
ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci
možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto
dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či je takáto obava objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho
automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že
spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu
a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť
o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania
a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre
ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať “sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj
napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Nestrannosť sudcu by teda nemala ohroziť skutočnosť, že účastníka konania osobne
pozná ako svojho vzdialenejšieho príbuzného s ktorým neudržuje bližší vzťah. Sudca je
predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu
zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností a vstupuje
do mnohých interpersonálnych vzťahov rôznej intenzity (aj s osobami ktoré sú jeho osobnými
príbuznými). Až v prípade, že by tento vzťah nadobudol charakter bližšieho osobného –
priateľského vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti
a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Bližší osobný – priateľský vzťah je vzťah takej
intenzity, ktorý presahuje rámec bežnej interakcie medzi občanmi a predpokladá vytvorenie si
určitého vnútorného emocionálneho vzťahu/puta medzi jeho účastníkmi, navonok sa
prejavuje aj pravidelnými priateľskými stretnutiami i za účasti ostatných rodinných
príslušníkov, spoločným trávením času, rôznych pobytov a dovoleniek. Z vyjadrenia
JUDr. F. P. nevyplýva, že by jeho vzťah k navrhovateľovi bol takej intenzity, akú
predpokladá § 14 ods. 1 O.s.p. Pre vznik dôvodných pochybností, ktoré by mali za
následok vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci je nutné, aby kontakty
sudcu s okolím zásadným spôsobom presiahli rámec štandardnej komunikácie a z hľadiska
tvrdeného vzťahu by nadväzne nemalo ísť len o konštatovaný formálny rozmer, ale tento by
tento mal nadobudnúť aj vnútorný – emocionálny rozmer vlastný aj pre existenciu bližšieho
priateľského vzťahu relevantného podľa § 14 ods. 1 O.s.p.
Akceptácia príliš rozširujúceho nazerania na okolnosti spochybňujúce nestrannosť
sudcu môže v konečnom dôsledku viesť k situácii, že pri dlhodobejšom výkone funkcie
(sudcu) konkrétnym sudcom sa vytvorí nemalý okruh osôb (blízki príbuzní sudcu vrátane ich
partnerov, resp. im blízkych osôb; vzdialenejší príbuzní sudcu; známi a susedia sudcu; rodičia
spolužiakov detí sudcu atď.) vo vzťahu ku ktorým, ako účastníkom konania, by nemohol byť
činný dotknutý sudca. Takýto prístup by bol nielen fakticky kontraproduktívny, ale aj právne
(ústavne) dlhodobo neudržateľný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojich
subjektívnych hľadísk “cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo k zástupcovi
účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli
vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca
subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím
objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho
nezaujatosti.
Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2
ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto
práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu
vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom
prípade naplnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie (§ 16 O.s.p.) v predmetnej veci
založil na vzájomnej korelácii a vyvážení oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak
subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade
menovaného sudcu nemožno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, ktoré by boli relevantné
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje
žiadny dôvod, ktorý by objektívne zakladal pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemožno
97 Nc 7/2012
objektívne pochybovať o tom, že by voči účastníkom nepostupoval nezaujato, neutrálne, že
by im nepriznal rovnaké možnosti sa uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho
súdneho konania, a vôbec, že by vec objektívne – podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia – neposúdil so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.
Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by
mohla byť považovaná za relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., nevyhovel vznesenej
námietke zaujatosti a rozhodol tak, že sudca Krajského súdu v Žiline JUDr. F. P. nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. februára 2012
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová