Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 38/2015
PDF · 577.8 KB
No categories available
PL. ÚS 38/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2017 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily
Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatý návrh skupiny
33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 26 ods. 1
druhej vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti
„odpisová skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára
2015 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade § 26 ods. 1 druhej
vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti „odpisová
skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 (spolu ďalej aj „napadnuté ustanovenia“)
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dani z príjmov“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“).
2. Skupina poslancov svoj návrh v úvode odôvodnila konštatovaním, že napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov sú retroaktívne a nenapĺňajú princíp proporcionality
právnej úpravy, čím porušujú niektoré zo základných princípov právneho štátu zakotveného
v čl. 1 ods. 1 ústavy. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa skupiny
poslancov ďalej porušujú aj základné právo na podnikanie zakotvené v čl. 35 ods. 1 ústavy,
pretože svojimi následkami spôsobujú vážny zásah do tohto základného práva. Napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa mienky skupiny poslancov majú taktiež
potenciál spôsobiť následky, ktoré idú za rámec princípu zakotveného v čl. 13 ods. 4 ústavy,
obmedzujú základné práva a slobody, pričom toto obmedzenie nedbá na podstatu a zmysel
obmedzovaného práva a slobody a ide omnoho ďalej, než je ustanovený cieľ, t. j. zamedziť
daňovým únikom, resp. vytvoriť bázu na vyšší výber dane z príjmu.
3. Skupina poslancov vyjadrila svoj názor na čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom uviedla, že
z ustanovenia čl. 1 ods. 1 ústavy možno nepochybne vyvodiť záver, podľa ktorého
k základným princípom zvrchovaného, demokratického a právneho štátu neodmysliteľne
patria určité obsahové prvky, ktoré vo svojom súhrne vytvárajú a napĺňajú princíp právneho
štátu. Z tohto možno podľa presvedčenia skupiny poslancov jasne vyvodiť, že pokiaľ
niektoré ustanovenia zákona odporujú niektorým princípom, ktoré v sebe obsahujú pojem
„právny štát“, potom tieto ustanovenia odporujú princípu právneho štátu ako základnému
ústavnoprávnemu princípu v Slovenskej republike samotnému.
3.1 Jedným z takýchto princípov právneho štátu je podľa vyjadrenia skupiny
poslancov zákaz retroaktivity, teda zákaz spätného pôsobenia zákonov do minulosti, pričom
sa narušujú doteraz dobromyseľne a v súlade s doteraz platnými právnymi predpismi
nadobudnuté práva. Podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani
z príjmov možno považovať za také, ktoré vo svojom texte obsahujú prvky pravého
spätného pôsobenia, čo je v právnom štáte všeobecne neprípustné. Navrhovatelia dôvodia,
že v zmysle všeobecne uznávanej zásady, že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie
zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva, by podnikatelia, ktorí do účinnosti napadnutých
ustanovení zákona o dani z príjmov uplatňovali odpisy zakúpených budov a tomuto
prispôsobili svoje ďalšie ekonomické fungovanie, resp. na toto ekonomické fungovanie,
podnikateľský život, to malo zásadný vplyv, mohli celé toto svoje plánovanie zahodiť
a pokračovať v odpisovaní administratívnych budov až do dosiahnutia 40 rokov trvania
vlastníctva takejto budovy. Administratívna budova bola zo strany navrhovateľov uvedená
ako príklad, v zásade však podľa nich ide o vytvorenie novej odpisovej skupiny (č. 6)
v prílohe č. 1 zákona o dani z príjmov, pričom sa rozdeľujú budovy, a tým aj spôsob ich
odpisovania odpisová skupina č. 5 sú v zásade budovy, v ktorých sa uskutočňuje výroba
a inžinierske siete (doba odpisovania 20 rokov ako podľa ustanovení zákona o dani
z príjmov platných a účinných do 31. 12. 2014), a odpisová skupina č. 6, sú bytové budovy,
hotely a podobné budovy, budovy pre administratívu, budovy pre kultúru a verejnú zábavu,
vzdelávanie a zdravotníctvo atď., kde sa však už doba odpisovania zvýšila z 20 rokov na 40
rokov, teda o 100 %, a to bez ohľadu na to, že vlastník (podnikateľ) tento svoj majetok
(danú budovu) už niekoľko rokov odpisoval a tomu prispôsoboval aj svoj ekonomický
život.
3.2 Podľa skupiny poslancov napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov, ktoré
upravujú, že doba odpisovania sa pri určitých druhoch budov (odpisová skupina č. 6)
predlžuje z doterajších 20 rokov na 40 rokov, a to aj u tých budov, kde odpisovanie už
niekoľko rokov prebieha (t. j. nové pravidlá sa nevzťahujú až na odpisy majetku začaté po
nadobudnutí účinnosti zákona), nerešpektuje zásadu zákazu retroaktivity. Napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa názoru skupiny poslancov (i) vstupujú do
doteraz nadobudnutých práv podnikateľa a menia jeho ekonomickú situáciu (napríklad
podnikateľ po určitom počte rokov odpisovania a plánovania výdavkov, investícií a pod. sa
musí prispôsobiť a odpisovať majetok až do pomerného uplynutia doby 40 rokov, napr. pri
budove, ktorú už odpisoval 1 rok, ju nebude ďalej odpisovať 19 rokov, ale po novom už 39
rokov), (ii) nerešpektujú to, že podnikatelia, ktorí už začali s odpisovaním majetku, by sa
možno za daného stavu pre kúpu tohto majetku nerozhodli a svoj podnikateľský postup by
riešili inak, napr. prenájmom, alebo lízingom inými slovami, zákonodarca takto vstúpil do
ich podnikateľského života dosť nevyberane a pomerne drasticky.
3.3 Nová právna úprava v zmysle napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov
nie je podľa presvedčenia skupiny poslancov právnou úpravou, ktorá by sa dala
v podnikateľskom živote „zniesť“, teda úpravou akceptovateľnou. Nová právna úprava
predlžuje dobu odpisovania daného majetku až o 100 %, t. j. pri doterajších 20 rokov na
terajších 40 rokov, čo nie je podľa vyjadrenia skupiny poslancov zanedbateľná vec pri
doterajšom investičnom rozhodovaní podnikateľa. Naopak, ide o drastické zvýšenie tejto
doby, a tým aj o úplne, markantne inú situáciu, do ktorej sa podnikatelia dostali, teda tí,
ktorí už investovali (nie tí, ktorí sa o investícii ešte len rozhodujú). Tým, že napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov pôsobia aj do minulosti, majú podľa názoru skupiny
poslancov spôsobilosť poškodiť podnikateľov, ktorí v minulosti za určitej právnej situácie
urobili rozhodnutie (napríklad investičné), ktoré by za takto stanovených podmienok možno
neurobili.
3.4 Na tomto mieste skupina poslancov poukazuje na judikatúru ústavného súdu
pojednávajúcu o pravej retroaktivite právnych predpisov, konkrétne sp. zn. PL. ÚS 36/95,
sp. zn. PL. ÚS 37/99 a sp. zn. PL. ÚS 3/00.
3.5 Podľa navrhovateľov zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo
(právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno
potrestať za také správanie, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo
priestupkom. Rovnako nie sú podľa navrhovateľov prípustné zákony, ktoré by spätne
(so spätnou účinnosťou) zakladali alebo zvyšovali občanom akúkoľvek verejnoprávnu
povinnosť. Základom tohto prístupu je podľa navrhovateľov presvedčenie, že spoľahlivosť
právneho poriadku v určitom čase zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov
správania každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)
vlastného života aj podnikateľského. Odmietanie retroaktivity (spätnej účinnosti) sa spája s
odmietaním zmeny subjektívnej právnej situácie vytvorenej na základe individuálnych
právnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy.
3.6 V prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sú navrhovatelia toho
názoru, že ide o pravú retroaktivitu. Mohlo by sa podľa navrhovateľov zdať, že napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov nezavádzajú nové povinnosti, resp. nezvyšujú daňové
zaťaženie a pod., ale nie je to tak. Podľa navrhovateľov predĺžením doby odpisovania
daného majetku z 20 na 40 rokov toto odpisovanie výrazne spomaľujú, a tým zvyšujú
daňové zaťaženie podnikateľov bez ohľadu na to, že nedošlo k zvýšeniu sadzby dane.
Navrhovatelia konštatujú, že je všeobecne známe, že k zvýšeniu daňového zaťaženia nemusí
dôjsť len zvýšením sadzby dane, ale aj inými úpravami systému dane z príjmu, ako to je
napríklad práve pri napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov, keď sa zostatková
hodnota budov (odpisová skupina 6), ktoré podnikateľský subjekt nadobudol pred
1. januárom 2015, bude premietať do zníženia základu dane cez daňovo uznateľné výdavky
(odpisy) dvojnásobne dlhšie obdobie. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov
podľa navrhovateľov neupravujú situáciu podnikateľov len nepatrne, zanedbateľným
spôsobom, ktorý „sa dá vydržať“, teda napríklad keby táto úprava predĺžila dobu
odpisovania o 1 2 roky. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov predlžujú dobu
odpisovania pri investičnom majetku, teda najmä pri budovách nevýrobného charakteru
o 100 %, teda z doterajších 20 rokov (čo bola situácia v čase, keď sa podnikateľ rozhodoval
o investícii do takéhoto majetku) na 40 rokov, čo je pre rozhodovanie podnikateľa výrazne
iná situácia. Retroaktívna právna úprava teda významne mení situáciu zasiahnutých
subjektov, nejde o nepatrnú zmenu, zvyšuje ich daňové zaťaženie a mení postavenie
zasiahnutých subjektov, ktoré nadobudli v minulosti. Zákonodarca tak podľa navrhovateľov
neuznáva stav, ktorý vznikol na základe platných právnych predpisov v minulosti, tento stav
zásadným spôsobom mení, a tým mení aj situáciu dotknutých subjektov podnikateľov.
Z tohto dôvodu pri napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov ide podľa
presvedčenia navrhovateľov o retroaktivitu pravú.
3.7 Zmenou pravidiel tak, že sa tieto zmenia o 100 %, než to bolo v čase
rozhodovania, nespĺňajú podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani
z príjmov požiadavku na predvídateľnosť právneho poriadku a nespĺňajú požiadavku
dôveryhodnosti právneho poriadku. Zmena spôsobu odpisovania pri danom majetku tak
podľa navrhovateľov zhoršuje, nezlepšuje postavenie dotknutých podnikateľov (na tomto
mieste navrhovatelia odkazujú na judikatúru ústavného súdu vo veci retroaktivity právnych
predpisov a otázky zlepšenia postavenia dotknutých adresátov práva – konkrétne sp. zn.
3.8 Túto časť argumentácie navrhovatelia uzatvorili konštatovaním, že napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože pôsobia
retroaktívne, pričom ide o pravú retroaktivitu, negatívne narušujú vzťahy, ktoré vznikli
v súlade s doteraz (do 31. 12. 2014) platnou a účinnou právnou úpravou, čím porušujú jeden
z významných princípov právneho štátu.
4. K čl. 35 ods. 1 ústavy skupina poslancov v úvode uviedla, že základné právo na
podnikanie zakotvené v čl. 35 ods. 1 ústavy je jedným zo základných práv a slobôd
garantovaných ústavou. Štát má podľa skupiny poslancov možnosť a povinnosť,
samozrejme, v súlade s ústavou a zákonmi podrobnejšie upraviť výkon tohto práva.
V zásade však má ísť podľa mienky skupiny poslancov o to, aby podnikateľské subjekty
v súlade s ústavou a zákonmi mohli nerušene vykonávať toto svoje základné právo a neboli
v tomto práve neprimerane rušené.
4.1 Imanentnou súčasťou podnikania je podľa názoru skupiny poslancov aj
investovanie. Aby štát podporil ekonomiku, rôznymi nástrojmi podporuje podnikateľov
investovať, resp. inak vynakladať finančné prostriedky na svoje podnikanie, ktoré pri
dosahovaní zisku prinášajú prostriedky do štátnej pokladne (o. i.) formou daní.
4.2 Navrhovatelia uznávajú, že štát, resp. zákonodarca, má právo viac alebo menej
podporovať podnikanie, viac alebo menej podporovať určité oblasti podnikania, resp.
niektoré nepodporovať. Tvrdia však, že pokiaľ existuje základné právo na podnikanie
garantované ústavou, štát musí zabezpečiť všetko potrebné, aby bol podnikateľ chránený od
neodôvodnených a rušivých zásahov do tohto práva, pričom navrhovatelia nemajú na mysli
trhový vývoj a pod. Základným nástrojom štátu na takúto ochranu garantovaného
základného práva je podľa ich názoru vytváranie a schvaľovanie legislatívneho rámca
vrátane daňového. V prípade, že sa štát rozhodne nepodporovať podnikanie, nepodporovať
investovanie, je to jeho rozhodnutie. Zákonodarca má podľa navrhovateľov právo prijímať
aj nerozumné zákony. Podľa navrhovateľov je však podstatné, že takéto právne predpisy,
ktorými štát reguluje určitú oblasť úpravy, by nemali aktívne poškodzovať tých, ktorí do
systému a do právnych vzťahov vstúpili v čase, kedy podpora/nepodpora podnikania bola
zo strany štátu úplne iná, teda v čase, keď aj právna situácia bola úplne iná. Inými slovami,
vytvoriť právne prostredie, v ktorom sa podnikatelia rozhodnú pre určité správanie vrátane
investičného, zrealizujú takéto svoje rozhodnutia, a následne zmeniť právne prostredie tak,
že existujúce právne vzťahy podnikateľov sa vážne poškodzujú, je podľa úsudku
navrhovateľov neprípustné. V prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sa
podľa navrhovateľov v žiadnom prípade nedá hovoriť o podpore a ochrane podnikania
zo strany štátu, ale o jeho aktívnom poškodzovaní.
4.3 Retroaktívne napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa
navrhovateľov vážnym spôsobom zasahujú do výkonu základného práva na podnikanie, a to
negatívne. V prípade, že podnikateľ sa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti primárne
riadil racionálnymi úvahami ovplyvnenými situáciou jeho samotného, ako aj celkovou
situáciou v ekonomike, na realitnom trhu, na trhu bankových úverov a pod., po nadobudnutí
účinnosti retroaktívnych napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov už bude podľa
navrhovateľov nútený správať sa zásadne inak napríklad investíciu predať. Negatívne
dopady napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov na už rozbehnuté podnikanie sú
podľa navrhovateľov viac ako jasné, pričom ešte raz zdôrazňujú skutočnosť, že v prípade
napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov nejde o zanedbateľnú zmenu, ale o zmenu
zásadnú.
4.4 V závere k tejto časti navrhovatelia konštatujú, že ak bola podnikateľovi narušená
možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť retroaktívnou zmenou právnej úpravy, resp. táto
možnosť bola úplne odňatá (podnikateľ musel skončiť), znamená to obmedzenie
základného práva podnikať nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom.
Verejný záujem na stanovení vážnych prekážok, resp. na skončení podnikania v súlade
so zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých dotknutí podnikatelia doteraz
podnikali, tu (v prípade prijatia napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov) podľa
navrhovateľov daný nie je.
4.5 Podľa sumarizácie navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani
z príjmov nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože vážne poškodzujú základné právo
na podnikanie podnikateľom, ktorí sú týmito retroaktívnymi napadnutými ustanoveniami
zákona o dani z príjmov zasiahnutí. Navrhovatelia zároveň odkazujú na judikatúru
ústavného súdu k základnému právu na podnikanie – sp. zn. II. ÚS 70/97 a sp. zn.
5. Skupina poslancov zastáva názor, že pokiaľ v súlade s ustanoveniami čl. 13 ods. 4
ústavy v rámci testu proporcionality právnej úpravy sa dá do pomeru verejný záujem (výber
daní) a základné právo na podnikanie vo svetle jeho obmedzenia, až možného skončenia,
výsledkom bude, že napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov v tomto teste neobstoja.
Podnikatelia totiž ani pri 20-ročnej dobe odpisovania nezaplatia (v súvislosti s odpisovaním
majetku) na dani z príjmu menej. Pri nových pravidlách (40-ročné odpisovanie majetku)
zaplatia viac, avšak len krátkodobo. Tieto pravidlá sú podľa skupiny poslancov totiž
neudržateľné a aj pre budúcich investorov také zlé, že časom ich bude musieť zákonodarca
meniť. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov svojou pravou retroaktivitou podľa
skupiny poslancov vážne poškodzujú tých podnikateľov, ktorí už do daného majetku
investovali, svoje podnikateľské rozhodnutie už realizovali, novými pravidlami však budú
vážne poškodení. Podľa skupiny poslancov ide o neprípustný retroaktívny zásah štátu.
5.1 Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa mienky skupiny poslancov
neobmedzujú základné právo na podnikanie len z hľadiska dosahovania verejného záujmu,
ale idú ďaleko za tento záujem. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa
vyjadrenia skupiny poslancov neprechádzajú a nemôžu prejsť testom proporcionality
právneho predpisu.
5.2 Pokračujúc vo svojom návrhu, skupina poslancov uvádza, že napadnuté
ustanovenia zákona o dani z príjmov sú v rozpore aj s čl. 13 ods. 4 ústavy, pretože
zákonodarca pri ich schválení nielenže nedbal na podstatu a zmysel základného práva na
podnikanie (nie je vo verejnom záujme prekážať v podnikaní, resp. znemožňovať ho –
v takom prípade je samotné základné právo podnikať popreté), tieto napadnuté ustanovenia
zákona o dani z príjmov sa nepoužijú ani len na ustanovený cieľ [konsolidácia verejných
financií, posilňovanie právnej istoty a daňovej spravodlivosti – navrhovatelia odkazujú na
dôvodovú správu k novele zákona o dani z príjmov (zákon č. 333/2014 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), všeobecnú časť, kde sa odôvodňuje
predloženie návrhu napadnutých ustanovení], teda budú mať za následok negatívny dopad
na dotknutých podnikateľov.
6. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd prijal nález, podľa ktorého § 26 ods. 1
druhej vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti
„odpisová skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov nie je
v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy.
II.
Prijatie návrhu na ďalšie konanie
7. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 38/2015-16 zo 17. júna 2015 prijal návrh
skupiny poslancov na ďalšie konanie.
III.
Ďalší postup ústavného súdu
8. V súlade s § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) si ústavný súd
vyžiadal písomné stanovisko od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“ alebo „odporca“), keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnutý všeobecne
záväzný právny predpis. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona o ústavnom
súde vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), ktorá je
v konaní o súlade právnych predpisov podľa § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajším
účastníkom.
8.1 V súlade s § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde si ústavný súd vyžiadal písomné
stanovisko od Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „finančné
riaditeľstvo“).
8.2 V súlade s § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s v tom čase platným
a účinným § 128 Občianskeho súdneho poriadku si ústavný súd vyžiadal písomné
stanovisko aj od Združenia podnikateľov Slovenska (ďalej aj „združenie“) k podanému
návrhu skupiny poslancov.
1. Vyjadrenie odporcu
9. Listom č. PREDS-576/2015 zo 16. septembra 2015 doručeným ústavnému súdu
21. septembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrila prostredníctvom svojho
predsedu národná rada ako odporca v konaní pred ústavným súdom.
9.1 Navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa odporcu
vo svojej podstate ponechávajú daňovníkom, ako aj ich právnym nástupcom právo
prostredníctvom právneho inštitútu odpisovania znižovať zostatkovú cenu dlhodobého
hmotného majetku, a to až do výšky jeho vstupnej ceny a zahrňovať ju postupne do
daňových výdavkov v zmysle § 22 až § 28 zákona o dani z príjmov. Z uvedeného podľa
odporcu vyplýva, že daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2015 právo si od základu dane
z príjmov postupne odpočítať zostatkovú cenu investičného majetku, a to v plnej výške.
Zmenou v systéme odpisovania podľa § 26 ods. 1 premietnutej aj do § 27 ods. 1 a následne
do § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov je tak podľa odporcu len lehota, v ktorej je možné
uplatniť odpisy majetku zaradeného do 6. odpisovej skupiny.
9.2 Ďalej je podľa odporcu potrebné upozorniť na skutočnosť, že navrhovateľmi
napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu sa na základe § 52zd ods. 2 aplikujú počnúc
zdaňovacím obdobím začínajúcim najskôr 1. januára 2015, z čoho vyplýva, že pri podaní
daňového priznania za rok 2014 daňovník postupuje ešte podľa znenia zákona o dani
z príjmov účinného do 31. decembra 2014, čím bola daňovníkovi daná možnosť sa na
zmenu systému odpisovania pripraviť (naplnenie legisvakačnej lehoty).
9.3 Zmenou dĺžky lehoty na odpisovanie určitej skupiny dlhodobého hmotného
majetku a s tým súvisiacej zmeny ročného odpisu, ktoré sa budú uplatňovať aj v prípade
majetku, ktorý sa začal odpisovať pred 1. januárom 2015, bol podľa presvedčenia odporcu
naplnený princíp tzv. nepravej retroaktivity. Odporca na tomto mieste cituje: „Za nepravú
retroaktivitu sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom zákonodarca v novom
právnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona,
ale zároveň prinesie určité zmeny práv alebo povinností, ktoré vznikli na základe týchto
právnych skutočností...“ (Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie.
Šamorín: Heuréka, 2012. s. 169). „O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná
skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona,
súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto
právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali.“
(PL. ÚS 3/00).
9.4 Národná rada prostredníctvom schválenia navrhovateľmi napadnutých ustanovení
zákona o dani z príjmov účinných od 1. januára 2015 podľa názoru odporcu uznala právne
skutočnosti, ktoré vznikli na základe zákona o dani z príjmov v znení účinnom do
31. decembra 2014, a to konkrétne:
- právo daňovníka na postupné uplatnenie odpisov do výšky celej nadobúdacej
hodnoty dlhodobého hmotného majetku a zároveň
- právo daňovníka už uplatnené odpisy spätne neupravovať.
9.5 Aj tu odporca cituje: „Nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje
ako prípustný prostriedok na dosiahnutie cieľov verejnej moci, ak ide o ciele súladné
so zásadami právneho štátu“ (Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár.
3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012. s. 171), pričom v takom prípade musí zákonodarca
preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť
prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy
zo strany zákonodarcu (PL. ÚS 3/00). Uvedený princíp je podľa odporcu vyjadrený
vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu novely zákona o dani z príjmov, podľa
ktorej sú zmeny v odpisovaní hmotného majetku jedným z nástrojov konsolidácie a trvalej
udržateľnosti verejných financií.
9.6 Odporca upozornil, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o dani
z príjmov sú účinné od 1. januára 2015, avšak podľa § 52zd ods. 2 zákona o dani z príjmov
sa prvýkrát použijú až v zdaňovacom období začínajúcom 1. januára 2015, teda v rámci
daňového priznania podaného v roku 2016, čím vzniká dotknutým daňovým subjektom
právo si v rámci daňového priznania podaného v roku 2015 maximalizovať daňové výdavky
prostredníctvom využitia odpisu dlhodobého hmotného majetku zaradeného od 1. januára
2015 do novej 6. odpisovej skupiny podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do
31. decembra 2014, teda s predpokladom, že bude takýto majetok odpisovať len 20 rokov.
Pritom dotknutým daňovníkom zostáva podľa presvedčenia odporcu aj naďalej priznané
právo postupného uplatnenia odpisov do výšky celej nadobúdacej hodnoty dlhodobého
hmotného majetku zaradeného s účinnosťou od 1. januára 2015 do 6. odpisovej skupiny.
Predĺžením lehoty na odpisovanie uvedenej skupiny majetku z 20 rokov na 40 rokov tak
podľa odporcu dôjde u dotknutých daňovníkov prechodne k zvýšeniu daňovej povinnosti,
avšak pri súčasnom akceptovaní možnosti odpisu celej nadobúdacej hodnoty dlhodobého
hmotného majetku.
9.7 Odporca v závere uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
v konaní pred ústavným súdom.
2. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka
10. Listom č. 44733/2015/21 z 18. septembra 2015 doručeným ústavnému súdu
22. septembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrila vláda ako vedľajší účastník
konania pred ústavným súdom.
10.1 Vedľajší účastník uviedol, že sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje,
aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že napadnuté ustanovenia zákona o dani
z príjmov sú v súlade s referenčnými ustanoveniami ústavy. Podľa vedľajšieho účastníka
ustanovenia § 26 ods. 1 a § 27 ods. 1 zákona o dani z príjmov sa rozšírili o novú odpisovú
skupinu 3 s dobou odpisovania 8 rokov a novú odpisovú skupinu 6 s dobou odpisovania 40
rokov, pričom pri zmene metódy odpisovania, pri zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby
odpisovania, ročnej sadzby alebo koeficientu je daňovník povinný podľa § 52zd ods. 6
zákona o dani z príjmov vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa predpisu
účinného do 31. 12. 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú. Touto úpravou
sa podľa vedľajšieho účastníka zavádza nový režim výpočtu odpisov pri vybranom type
hmotného majetku, ktorý sa podľa § 52zd ods. 2 zákona o dani z príjmov použije po
prvýkrát za zdaňovacie obdobie začínajúce najskôr 1. 1. 2015, a preto nejde o pravú
retroaktivitu. Retroaktivita v práve podľa názoru vedľajšieho účastníka znamená spätnú
pôsobnosť právnych predpisov do minulosti, t. j. nie sú prípustné zákony, ktoré by pôsobili
spätne. Uvedené však podľa vedľajšieho účastníka neznamená, že štát by nemohol od istého
dátumu meniť určité už existujúce povinnosti do budúcnosti.
10.2 Podľa vedľajšieho účastníka v zdaňovacom období roku 2014 bolo stále možné
vypočítať odpisy podľa zákona o dani z príjmov účinného do 31. 12. 2014 a nové
ustanovenia sa použijú prvýkrát najskôr od 1. 1. 2015. Na to, aby § 52zd ods. 6 zákona
o dani z príjmov obsahoval prvky spätného pôsobenia, musel by podľa mienky vedľajšieho
účastníka obmedzovať a upravovať aj už uplatnené odpisy majetku. Ustanovenie § 52zd
ods. 6 zákona o dani z príjmov podľa presvedčenia vedľajšieho účastníka neukladá ani
povinnosť ich dodatočne upraviť za predchádzajúce zdaňovacie obdobia.
10.3 Úprava obsiahnutá v napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov podľa
názoru vedľajšieho účastníka vychádza zo zreálnenia doby odpisovania administratívnych
budov a stavieb s dobou ich používania. Úprava v odpisovaní však nenastala podľa
vedľajšieho účastníka len pre tieto budovy a stavby, ale aj napríklad pre vybrané druhy
majetku technologického charakteru, ktorá umožní podnikateľom ich rýchlejšie odpísanie,
a to z pôvodných 12 za 8 rokov. Mechanizmus výpočtu odpisov je teda podľa vedľajšieho
účastníka rovnaký aj u majetku technologického charakteru, kedy daňovník odpíše majetok
skôr ako bol pôvodne plánovaný, pri ktorom navyše bola ponechaná aj zrýchlená metóda
odpisovania.
10.4 Obdobná úprava zákona o dani z príjmov bola podľa odkazu vedľajšieho
účastníka vykonaná aj zákonom č. 60/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. 3. 2009.
Došlo k preradeniu niektorých druhov majetku do nižších odpisových skupín, a to napr.:
- z odpisovej skupiny 2 do odpisovej skupiny 1 boli preradené niektoré stroje na
poľnohospodárstvo a lesníctvo (traktory, stroje na obrábanie pôdy, kosačky), stroje na
výrobu potravín, nápojov a na spracovanie tabaku, stroje pre textilný, odevný a kožiarsky
priemysel,
- z odpisovej skupiny 3 do odpisovej skupiny 2 boli preradené zdvíhacie
a manipulačné zariadenia, rýpadlá, kolesové nakladače a iné.
Touto úpravou bolo podľa vedľajšieho účastníka umožnené daňovníkovi odpísať
tento hmotný majetok rýchlejšie, keďže sa zmenila doba jeho odpisovania zo 6 na 4 roky,
resp. z 12 na 6 rokov, a už uplatnené odpisy podľa prepisu účinného do 28. 2. 2009 sa
spätne tiež neupravovali, pričom mechanizmus výpočtu odpisov bol rovnaký, ako je použitý
od 1. 1. 2015.
10.5 Zmeny v pravidlách odpisovania sú podľa vyjadrenia vedľajšieho účastníka
štandardným nástrojom aj v legislatíve ostatných členských štátov Európskej únie. Keďže
ide o vyspelé členské štáty Európskej únie, nedá sa podľa neho povedať, že tie, ktoré
nastavia vyššiu dobu odpisovania, ohrozujú pokračovanie podnikateľskej činnosti.
10.6 Vedľajší účastník sa domnieva, že napadnuté ustanovenia zákona o dani
z príjmov nie sú v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy, t. j. neobmedzujú právo na podnikanie.
Z toho dôvodu napadnuté ustanovenia nemajú podľa neho iný ako verejný záujem, a preto
nie sú ani v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.
10.7 Vedľajší účastník súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania
vo veci.
3. Vyjadrenie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
11. Listom č. 1336471/2015 z 26. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu
8. septembra 2015 sa k podanému návrhu skupiny poslancov vyjadrilo Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky.
11.1 Finančné riaditeľstvo v úvode zhrnulo, že podľa čl. I zákona č. 333/2014 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela zákona“),
s účinnosťou od 1. 1. 2015 došlo v dôsledku zmeny vykonanej v ustanovení § 26 zákona
o dani z príjmov k rozšíreniu počtu odpisových skupín zo 4 na 6, zaviedla sa nová odpisová
skupina 3 s dobou odpisovania 8 rokov a odpisová skupina 6 s dobou odpisovania 40 rokov.
Do odpisovej skupiny 3 boli vyčlenené len výrobné technológie (do konca roka 2014
odpisované 12 rokov), čo podľa finančného riaditeľstva umožní ich rýchlejšie odpisovanie,
a do odpisovej skupiny 6 sa vyčlenili nevýrobné budovy a stavby (napr. administratívne
budovy, hotely do konca roka 2014 odpisované 20 rokov), čím, vychádzajúc z dôvodovej
správy k predmetnému návrhu zákona, dochádza k zreálneniu doby odpisovania týchto
budov a stavieb s dobou ich používania. V nadväznosti na nové rozdelenie hmotného
majetku do odpisových skupín podľa prílohy č. 1 zákona o dani z príjmov a s tým spojenou
zmenou doby odpisovania v ustanovení § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov je podľa
finančného riaditeľstva vykonaná aj úprava ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o dani
z príjmov. Uvedenou úpravou sa podľa názoru finančného riaditeľstva nezavádza nový
spôsob výpočtu odpisov, mení sa len doba odpisovania pri vybranom type hmotného
majetku.
11.2 Podľa finančného riaditeľstva v súlade s prechodným ustanovením § 52zd ods. 2
zákona o dani z príjmov sa uvedené zmeny prvýkrát použijú za zdaňovacie obdobie, ktoré
začína najskôr 1. 1. 2015. Podľa ustanovenia § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov pri
zmene metódy odpisovania, pri zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby odpisovania,
ročnej odpisovej sadzby alebo koeficientu je podľa vyjadrenia finančného riaditeľstva
daňovník povinný vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa zákona o dani
z príjmov účinného do 31. 12. 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú.
11.3 Novým odpisovaním hmotného majetku, ktoré sa vzťahuje aj na majetok
zaradený do užívania do 31. 12. 2014, nedochádza podľa finančného riaditeľstva k zmene
už uplatnených odpisov. Napriek tomu, že nový systém odpisovania hmotného majetku sa
vzťahuje aj na hmotný majetok, ktorý daňovník už odpisoval v predchádzajúcich
zdaňovacích obdobiach, t. j. do nadobudnutia účinnosti zmien od 1. 1. 2015, odpisy už
uplatnené do daňových výdavkov podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do
31. 12. 2014 sa podľa finančného riaditeľstva spätne neupravujú.
11.4 Podľa finančného riaditeľstva zmena ustanovení § 26 ods. 1, § 27 ods. 1
a prílohy č. 1 zákona o dani z príjmov v spojení s prechodnými ustanoveniami § 52zd ods. 2
a 6 zákona o dani z príjmov má vplyv na uplatnenie odpisov do daňových výdavkov
daňovníka až po nadobudnutí ich účinnosti od 1. 1. 2015 a nemá vplyv na odpisy, ktoré už
boli uplatnené do daňových výdavkov podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do
31. 12. 2014.
4. Vyjadrenie Združenia podnikateľov Slovenska
12. Listami z 18. septembra 2015 a 13. novembra 2015 doručenými ústavnému súdu
25. septembra 2015 a 18. novembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrilo
Združenie podnikateľov Slovenska.
12.1 Združenie uviedlo, že posudzovaná právna úprava predlžuje dobu odpisovania
nehnuteľného majetku až o 100 %, čo významne ovplyvňuje právnu istotu dotknutých
podnikateľských subjektov, ktoré takýto majetok nadobudli pred 1. januárom 2015.
Narušenie právnej istoty spočívajúcej v dôvere podnikateľov v predvídateľný právny
poriadok je pritom podľa združenia v značnom nesúlade so základnými princípmi právneho
štátu, a teda v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.
12.2 Okrem právnej istoty nadobudnutej pred 1. januárom 2015 sa posudzovaná
právna úprava podľa združenia negatívne dotýka taktiež jedného zo základných ľudských
práv, ktorým je právo na podnikanie. K tomu, aby toto právo mohlo byť uplatňované v plnej
miere, je podľa názoru združenia nevyhnutná podpora podnikateľského prostredia zo strany
štátu spočívajúca okrem iného v optimalizácii regulačného zaťaženia, ako i v zdržaní sa
prijímania nežiaducich opatrení. Združenie je toho názoru, že zavedením novej odpisovej
skupiny a predĺžením doby odpisovania vybraných typov nehnuteľností došlo k vytvoreniu
takého obmedzenia práva na podnikanie, ktoré je v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy.
12.3 Keďže posudzovaná právna úprava dopadá aj na právne vzťahy vzniknuté ešte
pred nadobudnutím jej účinnosti, združenie zastáva názor, že táto právna úprava má
retroaktívne účinky, ktoré sú vo svetle ustálenej judikatúry ústavného súdu považované za
neprípustné. V spojení s porušením už popísaných princípov a základných práv
garantovaných ústavou túto retroaktivitu možno podľa združenia označiť za natoľko právne
významnú, že si zasluhuje osobitú pozornosť.
12.4 Pokiaľ ide o hodnotenie ekonomickej záťaže, nemožno podľa združenia inak,
než súhlasiť s tým, že podnikateľ, ktorý by mal vedomosť o dlhšej dobe odpisovania
nehnuteľného majetku ešte pred účinnosťou posudzovanej právnej úpravy, by sa pri
dlhodobom plánovaní svojich aktivít rozhodoval odlišne.
12.5 Nedá sa podľa mienky združenia pritom vylúčiť, že jedným z dôsledkov
takéhoto rozhodovania by mohlo byť uprednostnenie nájmu alebo lízingu nehnuteľnosti.
Združenie je preto presvedčené, že táto skutočnosť do budúcna negatívne ovplyvní objem
investícií do kúpy či výstavby nových nehnuteľností, teda aj s tým spojené podnikateľské
príležitosti a celkový ekonomický rast krajiny.
12.6 Rozdiel v hodnote daňových výdavkov pripadajúcich na obdobie 20 a 40 rokov
odpisovania nehnuteľností podľa 6. odpisovej skupiny môže v prípade jedného podnikateľa
dosiahnuť podľa presvedčenia združenia až niekoľko stotisíc eur, z ktorých bude musieť
zaplatiť zodpovedajúcu daň z príjmu. I keď sa sadzba dane z príjmu nezvýši, celkové
daňové zaťaženie podnikateľov bude podľa združenia vo výsledku vyššie. Práve daňové
zaťaženie patrí podľa názoru združenia medzi hlavné aspekty, ktoré zásadne ovplyvňujú
kvalitu a možnosti rozvoja podnikateľského prostredia v Slovenskej republike. Združenie
preto zastáva názor, že posudzovaná právna úprava nebude mať negatívny dopad iba na
podnikateľské aktivity slovenských podnikateľov, ale aj na rozhodovanie zahraničných
investorov o vstupe na slovenský trh.
12.7 Vzhľadom na to, že údaje spojené s vlastníctvom a odpisovaním nehnuteľností
sú súčasťou účtovnej závierky každého podnikateľa, vychádzajúc z registra účtovných
závierok, združenie zadalo vypracovanie konkrétnej analýzy ekonomických dopadov
posudzovanej právnej úpravy, ktorú následne doručilo ústavnému súdu.
12.8 I keď združenie nie je účastníkom konania o súlade napadnutých ustanovení
s ústavou, svojím postojom sa pripája k návrhu skupiny poslancov.
5 Replika skupiny poslancov
13. Listom z 2. novembra 2015 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2015
zaujala skupina poslancov k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka stanovisko.
13.1 Skupina poslancov začala svoju repliku odkazom, že odporca vo svojom
vyjadrení uvádza, že „daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2015 právo si od základu dane
z príjmov postupne odpočítať zostatkovú cenu investičného majetku, a to v plnej výške“. To
je síce podľa skupiny poslancov pravda, ale predmetom podania ústavnému súdu nebolo to,
že by sa odstránilo z právneho poriadku právo odpisovania. Toto považuje skupina
poslancov zo strany odporcu len za akýsi úskočný manéver, pretože sa navrhovateľov snaží
presvedčiť o niečom, o čom niet sporu. Následne odporca podľa skupiny poslancov uvádza,
že zmenou v systéme odpisovania je tak len lehota, v ktorej je možné uplatniť odpisy
majetku zaradeného do 6. odpisovej skupiny. Tá „len lehota“ je ale podľa skupiny
poslancov presne to, čo je v ich návrhu podstatné, nie je to niečo, čo by bolo popri inom
„len“ niečo menej podstatné. Keďže zákonodarca predĺžil túto lehotu dvojnásobne, a to
z 20 na 40 rokov, a to aj spätne, teda aj tam, kde sa s odpisovaním daného majetku už
začalo, ide podľa skupiny poslancov o významný a retroaktívny zásah do podnikania, ktorý
sa nedá označiť ako len niečo málo podstatné.
13.2 Podľa skupiny poslancov ak odporca považoval za podstatné upozorniť, že nový
spôsob odpisovania sa premietne až do daňového priznania za rok 2015, teda až v roku
2016, čím sa mala poskytnúť daňovníkovi dostatočná možnosť sa na zmenu odpisovania
pripraviť, potom uvedené nie je podľa skupiny poslancov relevantné, pretože napadnuté
ustanovenia vstúpili do účinnosti nedlho po ich schválení. To, že ich účinky sa uplatnia
v praxi o rok, nie je podľa skupiny poslancov výsledok pôsobenia legisvakačnej lehoty, ale
následok behu daňového cyklu.
13.3 Podľa skupiny poslancov napadnutými ustanoveniami sa zvyšuje daňové
zaťaženie daňovníka, a to násobne, pretože doba odpisovania sa predlžuje dvojnásobne.
Z toho vyplýva fakt, čo odporca vo svojom vyjadrení taktne zamlčiava, že sa tak zvyšuje
daňové zaťaženie daňovníka napriek tomu, že vstúpil do určitého právneho vzťahu za
vopred stanovených podmienok. Zákonodarca tieto podmienky zmenil, a to nielen nepatrne,
ale podľa skupiny poslancov markantne.
13.4 Skupina poslancov ďalej uvádza, že daňovníkovi sa zvyšuje jeho verejnoprávna
povinnosť, a to nielen takému, ktorý do právneho vzťahu vstúpi až po účinnosti
napadnutých ustanovení, ale práve takému, ktorý za vopred známych pravidiel už
v právnom vzťahu fungoval. Práve tieto pravidlá boli podľa názoru skupiny poslancov
jedným z podstatných faktorov, za ktorých sa do právneho vzťahu rozhodol vstúpiť
(investovať). Následná dvojnásobná zmena (predĺženie) doby odpisovania a tým zvýšená
daňová povinnosť nie je podľa presvedčenia skupiny poslancov bežná zmena, ktorou by
takto podnikateľ (daňovník) nebol dotknutý.
13.5 Reagujúc na vyjadrenie odporcu, skupina poslancov ďalej konštatuje, že
odôvodnením, že ide o jeden z nástrojov „konsolidácie a trvalej udržateľnosti verejných
financií“, sa dá vykonať akákoľvek (aj retroaktívna) právna úprava. Uvedené odôvodnenie
možno podľa skupiny poslancov považovať viac za všeobecnú frázu, ako za seriózne
zdôvodnenie takéhoto zásahu do už uzavretých a fungujúcich právnych vzťahov, navyše
spôsobom poškodzujúcim podnikateľov, resp. daňovníkov.
13.6 Takéto ustanovenie v žiadnom prípade nenapĺňa požiadavku dôvery v právny
poriadok, resp. jeho predvídateľnosti, pričom skupina poslancov cituje: „V ústavnom
poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia.“
(PL. ÚS 36/95). Nemožno podľa skupiny poslancov teda vec „vybaviť“ konštatovaním, že
právo odpisovať zostalo, ale zmenila sa len doba tohto odpisovania. Tá doba odpisovania je
podľa skupiny poslancov veľmi významnou súčasťou systému odpisovania a nie je jedno, či
trvá 20 alebo 40 rokov, resp. či sa v bežiacom odpisovaní (a tomu prispôsobenom
podnikateľskom pláne a správaní) táto doba predĺži dvojnásobne.
13.7 K navrhovateľmi deklarovanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 35
ods. 1 ústavy odporca podľa odkazu skupiny poslancov tvrdí, že ide o podnikateľské riziko.
Toto tvrdenie však podľa skupiny poslancov ani nemožno brať vážne, pretože následná
zmena právneho prostredia je všetko možné, len nie podnikateľské riziko. V takomto
prípade ide podľa názoru skupiny poslancov o neprípustnú spätnú zmenu regulačného
rámca, čo s podnikateľským rizikom nemá nič spoločné.
13.8 Následne skupina poslancov reaguje na vyjadrenie vedľajšieho účastníka.
Pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy sa podľa skupiny
poslancov vedľajší účastník zaoberá dosť nepochopiteľne dvomi vecami:
- že napadnuté ustanovenia vychádzajú „zo zreálnenia doby odpisovania
administratívnych budov a stavieb s dobou ich používania“. Čo sa tým ale chcelo povedať,
už vedľajší účastník ďalej podľa skupiny poslancov nerozvíja. Skupina poslancov tak kladie
otázky: Prečo má byť táto doba zreálnená? Je na to nejaký ekonomický alebo iný dôvod,
alebo ide o „zreálnenie“ len samo pre seba, t. j. bez ďalšieho vážneho odôvodnenia?
A navyše, prečo sa toto „zreálnenie“ má dotýkať už aj tých podnikateľov ‒daňovníkov,
ktorí už s odpisovaním začali? Čo to s tým má spoločné? Na tieto otázky vedľajší účastník
podľa skupiny poslancov ďalej neodpovedá;
- rýchlosťou odpisovania v iných odpisových skupinách, teda akože porovnaním, že
inde sa odpisuje aj rýchlejšie, aj keď v napadnutej 6. odpisovej skupine sa odpisovanie
dvojnásobne spomalilo. Podľa skupiny poslancov pri porovnávaní investície ‒nákup
traktora či kosačky, s investíciou ‒nákupom administratívnej budovy či hotela, nejde práve
o porovnateľné veci.
IV.
Referenčné ústavné normy a napadnuté ustanovenia
1. Referenčné ústavné normy
14. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
2. Napadnuté ustanovenia
15. Podľa § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov (vrátane nenapadnutých častí, pozn.)
v prvom roku odpisovania zaradí daňovník hmotný majetok v triedení podľa klasifikácie
produkcie a klasifikácie stavieb do odpisových skupín uvedených v prílohe č. 1. Doba
odpisovania je:
Odpisová skupina Doba odpisovania
1 4 roky
2 6 rokov
3 8 rokov
4 12 rokov
5 20 rokov
6 40 rokov.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o dani z príjmov (vrátane nenapadnutých častí, pozn.) pri
rovnomernom odpisovaní sa ročný odpis určí ako podiel vstupnej ceny hmotného majetku
a doby odpisovania ustanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu v § 26 ods. 1 takto:
Odpisová skupina Ročný odpis
1 1/4
2 1/6
3 1/8
Podľa § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov pri zmene metódy odpisovania, pri
zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby odpisovania, ročnej odpisovej sadzby alebo
koeficientu je daňovník povinný vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa
predpisu účinného do 31. decembra 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú.
V.
Závery ústavného súdu
16. Podstatou konania je úloha ústavného súdu vysporiadať sa s návrhom skupiny
poslancov, ktorí namietajú nesúlad napadnutých ustanovení s referenčnými ústavnými
normami, a to najmä (podrobnejšie pozri rekapituláciu návrhu a argumentáciu
navrhovateľov v bodoch 2 a 5 nálezu) z dôvodu, že:
- v prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sú navrhovatelia toho
názoru, že ide o pravú retroaktivitu právnych noriem,
- napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov vážnym spôsobom negatívne zasahujú
do výkonu základného práva na podnikanie,
- skupina poslancov zastáva názor, že pokiaľ v súlade s ustanoveniami čl. 13 ods. 4
ústavy v rámci testu proporcionality právnej úpravy sa dá do pomeru verejný záujem (výber
daní) a základné právo na podnikanie vo svetle jeho obmedzenia, až možného skončenia,
výsledkom bude, že napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov v tomto teste neobstoja.
16.1 Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že v ostatných mesiacoch sa zaoberal
podobnou daňovou problematikou v rámci prieskumu súladu niektorých ustanovení zákona
o dani z príjmov, a to v nálezoch sp. zn. PL. ÚS 9/2014 (daňové straty; predmetom
prieskumu bolo prechodné ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov) a sp. zn.
PL. ÚS 14/2014 (daňové licencie; predmetom prieskumu bolo ustanovenie § 46b
a prechodné ustanovenie § 52za ods. 8 a 9 zákona o dani z príjmov). Všeobecné závery
ústavného súdu k problematike daní a daňových právnych predpisov v konaní o súlade
právnych predpisov prezentované v uvedených dvoch nálezoch sú plne použiteľné aj
v prerokovávanej veci, a preto ústavný súd nemá dôvod na tieto neodkázať a z týchto
nevychádzať.
1. Všeobecne k predmetu napadnutých ustanovení a jeho prieskumu v konaní
o súlade právnych predpisov
17. Predmetom napadnutých ustanovení je právna úprava odpisovania majetku na
účely splnenia si daňových povinností daňovníkov v rámci právnej úpravy dani z príjmu
(t. j. v rámci zákona o dani z príjmov).
17.1 Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre (v nedávnej dobe najmä
v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012, ale aj v spomínanom náleze sp. zn. PL. ÚS 9/2014)
poukázal na skutočnosť, že v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ako aj iných
(zahraničných) ústavných súdov, resp. medzinárodných súdnych orgánov sa kryštalizujú
sféry právnej úpravy, k ústavnej kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti
so zvýšenou pozornosťou, čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho
prieskumu. Naopak, existujú určité sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú
ústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc vyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného
zboru) ako občanmi (voličmi) priamo legitimovaného ústavného orgánu. Do tejto sféry
tradične označovanej ako „politické otázky (political question)“ ústavné súdy zasahujú
v rámci ústavného prieskumu len celkom výnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je
napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, príp. predstavuje intenzívny
zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež
ľudských práv a základných slobôd.
17.2 Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 5/2012 za sféru, v rámci ktorej
sa má rešpektovať vyššia miera autonómie (uváženia) zákonodarcu, výslovne označil
rozpočtovú politiku a v rámci nej tiež problematiku daní či odvodov ako základného zdroja
príjmov štátneho rozpočtu, či príp. iných verejných rozpočtov. Tento svoj záver ústavný súd
argumentačne podložil jednak poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) [konkrétne na právne názory vyslovené vo veci Gasus Dosier und
Fördertechnik GmbH. v. Holandsko, č. 15375/89, rozsudok ESĽP z 23. 2. 1995, bod 60,
a tiež vo veci Wasa Liv Ömsesidigt, Försäkringsbolaget Valands Pensionsstiftelse a ďalší v.
Švédsko, č. 13013/87, rozhodnutie Komisie zo 14. 12. 1998, DR 58, s. 186, v spojení
s doktrínou voľného uváženia štátov (margin of appreciation doctrine) sformulovanou
predovšetkým vo veci Handyside v. Spojené kráľovstvo, č. 5493/72, rozsudok ESĽP
zo 7. 12. 1976], ako aj s poukazom na judikatúru iných (zahraničných) ústavných súdov,
osobitne Ústavného súdu Českej republiky (pozri okrem iných aj rozhodnutie Pl. ÚS 24/07
a najmä rozhodnutie Pl. ÚS 29/08). Možno doplniť, že oblasť daní (všeobecne, t. j. dane,
daňové konanie a pod.) tvorí z pohľadu ESĽP súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core
of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej
komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok
Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).
17.3 V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd v už spomínanom náleze
sp. zn. PL. ÚS 5/2012 (v zhode s právnymi názormi vyslovenými vo veci vedenej pod
sp. zn. PL. ÚS 109/2011) artikuloval svoje základné východiská k ústavnému prieskumu
daní, a to takto:
«... sféra daní (resp. poplatkov) patrí do okruhu „politických otázok“, vo vzťahu
ku ktorým treba rešpektovať vyššiu mieru autonómie zákonodarcu, príp. iného orgánu
verejnej moci, ktorému je na základe zákona zverená právomoc ukladať dane, príp.
poplatky. Táto skutočnosť sa objektívne musí prejaviť v intenzite (rozsahu), vecnom
zameraní a metodike ústavného prieskumu, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie
a) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,
resp. „na základe zákona“ (čl. 59 ústavy), teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom
verejnej moci a v medziach tohto (zákonného) splnomocnenia,
b) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,
c) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne
nadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom
a legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne
disproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),
d) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitostí) nie je prejavom zjavného,
resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými
skupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení
s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným
zreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).»
2. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 4 a čl. 35
ods. 1 ústavy
2.1 Všeobecne k čl. 13 ods. 4 ústavy
18. Ústavný súd prvotne odkazuje na svoje v minulosti vyslovené právne závery
(napr. I. ÚS 518/2013), podľa ktorých (aj) čl. 13 ods. 4 ústavy treba radiť k tým, ktoré „sú
vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter
všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo
možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010).“.
18.1 Ustanoveniami čl. 13 ods. 4 ústavy sa nepriznáva nijaké samostatné základné
právo. Ustanovenia čl. 13 ústavy majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi podmienky
vymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá určovania
povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd. Podmienky obmedzovania
základných práv a slobôd nemajú význam samy osebe vytrhnuté z ústavného kontextu, ale
iba v spojení so základným právom alebo slobodou (porov. PL. ÚS 14/2014).
2.2 Všeobecne k čl. 35 ods. 1 ústavy
19. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný
súd prezentuje vo svojej judikatúre už vyslovený právny názor (porov. PL. ÚS 13/2012),
podľa ktorého sloboda podnikania zaručuje dôležitú stránku utvárania vlastného života
rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú činnosť. Aj keď je sloboda
podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len prostredníctvom zákona,
prikazuje to čl. 51 ods. 1 a tiež čl. 35 ods. 2 ústavy. Ústavodarca tak zdôraznil význam
demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie. V konaní
o súlade z toho vyplýva, že neústavná môže byť len právna úprava rozporná s podstatou
(jadrom, esenciou) práva na podnikanie, ak to vyplynie z testu proporcionality (extrémnej
disproporcionality).
19.1 V náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99 (lekárne) to ústavný súd vyjadril, tým spôsobom,
že musí ísť o nadmerne zaťažujúcu úpravu [„Právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zaručuje rovnaké podmienky pre fyzické osoby farmaceutov aj
nefarmaceutov vo verejných, ako aj nemocničných lekárňach. Rovnaké podmienky platia aj
pre slobodu výkonu povolania, ktorú možno obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha
o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné. (...) Ochrana základných práv sa preto
obmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav.“].
19.2 Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd dodáva, že z rozdielov medzi základnými
právami a slobodami prvej generácie a medzi základnými právami a slobodami druhej
generácie vyplýva aj testovanie oboch generácií základných práv a slobôd podľa
rozdielnych testov. Všeobecný test proporcionality je testom určeným najmä pre prvú
generáciu základných práv a slobôd. Pre testovanie druhej generácie základných práv
a slobôd existuje však aj modifikovaný test proporcionality. V tejto súvislosti ústavný súd
už vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/2014 poukázal na komparatívnu skúsenosť: «Ústavný súd
Českej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/08) v súvislosti s posudzovaním
ústavnosti právnej úpravy sociálnych práv... konštatoval, že je vylúčené, aby metodológia
ich prieskumu bola totožná s metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k tzv.
klasickým základným právam, a preto uzavrel, že dosiaľ aplikovaný test proporcionality je,
vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne obmedzuje
zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť
spoločenských vzťahov. Rovnako poľský Ústavný tribunál odmietol aplikovať „prísny“ test
proporcionality na prieskum sociálnych práv napriek pomerne explicitnej úprave
obmedzenia základných práv a slobôd v poľskej ústave (podľa jej čl. 31 ods. 3 ústavné
práva a slobody môžu byť obmedzené len na základe zákona, a to iba v prípade, že ide
o opatrenia, ktoré sú v demokratickom štáte nevyhnutne nutné pre ochranu jeho bezpečnosti
alebo verejného poriadku, alebo pre ochranu prírodného prostredia, zdravia alebo verejnej
morálky, alebo slobôd a práv iných. Takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv
a slobôd.). Konštatoval pritom, rovnako ako Ústavný súd Českej republiky, že na
problematiku obmedzenia sociálnych práv, ktorých právna úprava je predovšetkým
doménou zákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu tohto ustanovenia ústavy, podľa
ktorej takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález sp. zn. K 6/09 z 24. 2.
2010, dostupný na www.trybunal.gov.pl).»
19.3 Ústavný súd v inej veci (PL. ÚS 1/2012) v podobných súvislostiach
(o rozdielnosti testovania a testov prvej a druhej generácie základných práv a slobôd, pozn.)
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 83/06,
podľa ktorého „pri úvahe o použiteľnosti princípu primeranosti (proporcionality) nemožno
nevidieť, že v súdenej veci nemusí byť vždy tento princíp hlavným kritériom úvahy
o ústavnosti toho-ktorého zákonného ustanovenia... v oblasti práv hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych je... potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (zodpovedá čl. 51 ods. 1 ústavy, pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu
pri voľbe najrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 Listiny... nemusí byť zákonná
úprava v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť
o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to napríklad u iných práv,
ktorých sa možno dovolávať priamo z Listiny... V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí
taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá
tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,
hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Možno
teda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality) pri obmedzovaní
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky
porovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv. Pre
zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov,
ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah. Ústavný
súd, súc viazaný ústavou (vzťah čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), je povinný
definované postavenie zákonodarcu rešpektovať.“.
19.4 V rámci právnej komparatistiky možno ako na relevantné myšlienky pre
rozhodovanie prerokovávanej veci odkázať aj na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. Pl. ÚS 83/06, v ktorom uviedol, že «sa zaoberá iba ústavnoprávnymi aspektmi
napadnutých ustanovení a nevyjadruje sa k ich vhodnosti a účelnosti, napr. z hľadiska
existencie slobodného trhu a podobne; nie je povolaný na posudzovanie ekonomických
aspektov potrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav týkajúcich sa podnikania
vzhľadom na potrebu zabezpečenia jednotlivých, často vedľa seba, či dokonca proti sebe
stojacich (údajne) verejných záujmov. Voľba obmedzujúcich kontrolných nástrojov a miera
ich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu. Jedine Parlament ako zastupiteľský orgán
môže v našom ústavnom systéme uskutočniť také kroky. Jeho zodpovednosť za rozpoznanie
problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu
byť aj záporné, je v prvom rade politická. Ústavný súd môže v tomto prípade do jeho
zákonodarnej činnosti zasiahnuť iba vtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť. (...) Príklon
k prísnemu hodnoteniu všetkých riešení prijatých v oblasti pracovnoprávnych predpisov, by
nútil Ústavný súd k prieskumu nevyhnutnosti a užitočnosti zvolenej štátnej politiky
a k príklonu k niektorej ekonomicko-politickej doktríne; to však Ústavnému súdu... nenáleží
a nezodpovedá to ani relatívnej politickej neutralite Listiny a Ústavy Českej republiky.“ Aj
podľa českej doktríny „(...) pre rozumný všeobecný výklad prípustnosti zákonného
obmedzenia práv podľa čl. 26 ods. 1 Listiny možno použiť schému, ktorú Ústavný súd ČR
používa pri sociálnych právach, teda v prípade práv, ktoré tiež spadajú pod režim čl. 41
ods. 1 Listiny. Podľa tohto metodického postupu(...) možno identifikovať dve zásadné
situácie (ak odhliadneme od problému zákazu diskriminácie), keď zákon možno chápať ako
protiústavný kvôli rozporu so sociálnymi právami: a) zákon zasahuje do minimálneho
štandardu základného práva a tento zásah nie je vhodný, potrebný alebo primeraný pre
ochranu iného základného práva (test proporcionality, striktný test opodstatnenosti); [b)]
zákon síce nezasahuje do minimálneho štandardu základného práva, ale predstavuje
svojvoľné obmedzenie základného práva, ktoré nesleduje legitímny cieľ alebo ho nesleduje
nerozumnými prostriedkami (test racionality, základný test opodstatnenosti).» (porov. aj
Wagnerová, E., Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv
a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer Česká republika, 2012, s. 579 – 580).
19.5 Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním iného aspektu zákona o dani z príjmov
(PL. ÚS 9/2014) uviedol závery, na ktoré je vzhľadom na predmet konania vhodné na tomto
mieste poukázať a odkázať: „Vo vzťahu k ustanoveniam daňových zákonov možno za
ústavne akceptovateľný zásah do základného práva na podnikanie považovať taký zásah,
ktorý
a) je uskutočnený pri rešpektovaní princípu legality,
b) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,
c) nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž a nie je v porovnaní
so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný,
d) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu
rovnosti, a to aj v spojení s ochranou základných práv podnikateľov.“
19.6 Ústavný súd Českej republiky test racionality v interpretácii a aplikácii Listiny
základných práv a slobôd vymedzil (ústavný súd sa s takýmto vymedzením stotožňuje a ako
na aplikovateľný v konaní o súlade právnych predpisov naň odkazuje) takto: „V kombinácii
s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 4 ods. 4 Listiny možno vytýčiť 4 kroky vedúce k záveru
o ústavnosti či neústavnosti zákona, ktorý vykonáva ústavne garantované sociálne práva:
1. vymedzenie účelu a podstaty sociálneho práva, teda určitého esenciálneho obsahu.
Toto jadro sociálneho práva v posudzovanom prípade vyplýva z čl. 31 Listiny v kontexte
s čl. 4 ods. 4 Listiny.
2. vyhodnotenie, či sa zákon nedotýka samej existencie sociálneho práva alebo jeho
skutočnej realizácie (esenciálneho obsahu). Ak sa nedotýka esenciálneho obsahu
sociálneho práva, ďalej
3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným
zásadným znížením celkového štandardu základných práv, a napokon
4. zváženie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný
(racionálny), aj keď nie nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.
Iba pri prípadnom zistení v kroku 2), totiž že zákon svojím obsahom zasahuje do
samotného esenciálneho obsahu základného práva, by mal prísť na rad test
proporcionality, ktorý by okrem iného vyhodnotil, či zásah do esenciálneho práva je
odôvodnený úplnou výnimočnosťou aktuálnej situácie, ktorá by taký zásah
ospravedlňovala.“ (pozri Pl. ÚS 1/08).
19.7 Ústavný súd v závere k celému bodu 19 poznamenáva, že tam, kde sa v texte
spomínajú sociálne práva (body 19.4 a 19.6), majú sa na mysli hospodárske, sociálne
a kultúrne práva (v užšom ponímaní), resp. práva druhej generácie (v širšom ponímaní).
Inak povedané, závery uvedené v označených bodoch k sociálnym právam sú rovnako
aplikovateľné aj na právo na podnikanie podľa čl. 35 ústavy.
2.3 K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení
20. Ústavný súd uvádza, že ústavný základ pre možnosť verejnej moci ukladať
daňové povinnosti o. i. aj podnikateľským subjektom nachádzame v čl. 59 ústavy.
20.1 Podľa čl. 59 ods. 1 ústavy dane a poplatky sú štátne a miestne.
Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona.
20.2 Subjekty vstupujúce do prostredia podnikateľského si musia byť vedomé
skutočnosti, že zákonodarca má k dispozícii prostriedky zdaňovania týchto subjektov
v zmysle čl. 59 ústavy. V spojení s čl. 35 ústavy, a teda právom podnikať, ktoré je
hospodárskym právom, a s čl. 51 ústavy nemožno tvrdiť, že podnikanie nemôže byť
zaťažené daňovou povinnosťou alebo že by z čl. 35 ods. 1 ústavy vyplývalo právo na
zníženie si daňovej povinnosti daňovými odpismi.
20.3 Zo žiadneho ústavou garantovaného základného práva nemožno vyvodiť právo
podnikateľského subjektu na daňové odpisy alebo právo na zníženie si daňového základu
určitým odpisovaním majetku. Ide o dobrodenie zákonodarcu v prospech daňovníkov.
Z toho dôvodu napadnuté ustanovenia týkajúce sa úpravy odpisovania majetku pre účely
daňových povinností daňovníkov nemajú potenciál zasiahnuť do jadra (esencie) základného
práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto nie je nevyhnutné pre posúdenie
ústavnej udržateľnosti napadnutých ustanovení vykonať test proporcionality, resp. striktný
test opodstatnenosti.
20.4 Pravdou však je, že pokiaľ zákonodarca upravil v právnom poriadku
a v právnych predpisoch regulujúcich oblasť podnikania a daňových povinností
podnikateľov možnosť daňovníkov odpisovať na účely splnenia si daňových povinností
(napr. daň z príjmu) majetok a znižovať tým základ dane a podnikateľské subjekty za
určitého nastavenia pravidiel hry vstupovali na trh (začali podnikať), potom náhla zmena
podmienok odpisovania majetku na účely daňových povinností by mohla obmedziť
základné právo vlastniť majetok (ktoré však nie je skupinou poslancov ako referenčná
ústavná norma označená, a preto sa ústavný súd ďalej nebude týmto základným právom
bližšie zaoberať) a príp. aj základné právo na podnikanie. Skúmať by v tomto prípade bolo
nutné, či nejde o svojvoľné obmedzenie základného práva na podnikanie, ktoré nesleduje
legitímny cieľ alebo legitímny cieľ sleduje nerozumnými prostriedkami (test racionality).
20.5 OBMEDZENIE – ako už ústavný súd uviedol, skúmanie obmedzenia
dotknutého práva pri teste racionality nespočíva v skúmaní obmedzenia jadra (esencie)
dotknutého ústavného práva (ku ktorému v prípade napadnutých ustanovení nedošlo, pozri
už uvedené), ale skúma, či nedošlo k svojvoľnému (pozri ďalej uvedené) obmedzeniu
konkrétneho práva v jeho širšom ústavnom zmysle. V tomto ponímaní tak obmedzením
práva na podnikanie v spojitosti s úpravou odpisov majetku na účely splnenia si zákonných
daňových povinností daňovníka by mohlo dôjsť napr. v prípade, ak by zákonodarca úplne
zrušil možnosť odpisovania majetku, alebo by pravidlá odpisovania majetku nastavil
spôsobom, ktorý by (čo sa napr. hospodárskeho výsledku týka) zasiahol väčšiu skupinu
daňovníkov (podnikateľov) v rámci určitého odvetvia hospodárstva. Obmedzením
(zásahom) práva na podnikanie by v spojitosti s odpisovaním majetku bola aj taká úprava,
ktorá by menila pravidlá odpisovania TU a TERAZ, teda počas kalendárneho roka bez
úpravy určitej dĺžky legisvakačnej doby novej právnej úpravy.
20.6 SVOJVÔĽA – opísané obmedzenie práva na podnikanie by potom z hľadiska
jeho ústavnej udržateľnosti bolo potrebné skúmať očami, či nešlo o svojvoľné obmedzenie,
a teda o (i) obmedzenie, ktoré nesleduje legitímny cieľ, alebo o (ii) obmedzenie, ktoré
sleduje legitímny cieľ, ale sleduje ho nerozumnými prostriedkami.
Nelegitímnosť cieľa by bolo možné v spojitosti s odpisovaním majetku na účely
splnenia si zákonných daňových povinností daňovníka konštatovať napr. v prípade, ak by
zo zákonnej právnej úpravy bolo zrejmé, že sa ňou nesleduje väčší výber daní na účely ich
použitia v rámci štátneho rozpočtu pre verejné dobro.
Skúmanie, či obmedzenie práva na podnikanie bolo vzhľadom na legitímnosť
sledovaného cieľa vykonané nerozumným prostriedkom, sa v spojitosti s problematikou
odpisovania majetku na účely splnenia si zákonných daňových povinností daňovníka
prekrýva s otázkou drastickosti a náhlosti zmeny právnej úpravy odpisovania majetku. Inak
povedané, skúma sa, či obmedzenie práva na podnikanie uskutočnené už popísaným
spôsobom (predchádzajúci bod OBMEDZENIE) nie je vzhľadom na všetky relevantné
premenné drastické a náhle (t. j. či nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú
záťaž a nie je v porovnaní so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný, napr.
ak právna úprava má vzhľadom na konkrétne overiteľné skutočnosti potenciál výrazne
negatívne ovplyvniť celé odvetvie hospodárstva alebo ak právna úprava v dôsledku jej
úpravy TU a TERAZ objektívne neumožňuje podnikateľom sa v rozumnom čase pripraviť
na prijaté zmeny, čoho dôsledkom by reálne hrozil zánik výkonu podnikateľskej činnosti
určitej skupiny podnikateľov).
20.7 Aplikujúc uvedené východiská na napadnuté ustanovenia, ústavný súd ako prvé
hodnotí, že zákonodarca nezrušil možnosť odpisovania majetku pre účely splnenia si
daňových povinností daňovníkov. Možnosť odpisovania hmotného majetku zo strany
daňovníkov (podnikateľov) zostala aj po prijatí napadnutých ustanovení zachovaná. Zmena
sa týka doby odpisovania majetku, ktorá sa napadnutými ustanoveniami predĺžila z 20
rokov na 40 rokov, čo možno považovať za riziko (riziko zmeny spôsobu znižovania
daňového základu napr. zmenou doby/dĺžky odpisovania majetku, ktorá nemusí byť po celý
čas výkonu podnikateľskej činnosti konštantná), s ktorým musia podnikateľské subjekty aj
vzhľadom na vyššiu mieru diskrécie zákonodarcu pri legislatívnom nastavení daňovej
politiky štátu pri vstupe na trh počítať.
20.8 Rovnako napadnuté ustanovenia platia generálne pre všetkých daňovníkov, nie
sú namierené voči konkrétnemu odvetviu hospodárstva a nie sú vzhľadom na ich obsah
spôsobilé bezprostredne zasiahnuť len určitú (vybranú) skupinu daňovníkov.
20.9 Ďalej novela zákona, ktorou došlo k prijatiu napadnutých ustanovení zákona
o dani z príjmov, bola schválená 30. októbra 2014, pričom účinnosť nadobudla v časti
upravujúcej napadnuté ustanovenia 1. januára 2015. Nové pravidlá odpisovania sa tak
týkajú daňového obdobia nasledujúceho po roku, v ktorom bola novela zákona prijatá,
navyše s dvojmesačnou legisvakačnou dobou. Nemožno preto tvrdiť, že by išlo o právnu
úpravu, ktorá by menila pravidlá odpisovania majetku TU a TERAZ.
20.10 Z prezentovaného vyplýva, že napadnutými ustanoveniami nemohlo dôjsť
k ústavne relevantnému obmedzeniu práva na podnikanie.
20.11 Napadnuté ustanovenia by navyše prešli aj testom existencie prípadného
svojvoľného obmedzenia práva na podnikanie (k obmedzeniu práva na podnikanie však
v prípade napadnutých ustanovení nedošlo, pozri predchádzajúce body), keďže nemožno
vzhľadom na obsah a text napadnutých ustanovení, ako aj dôvodovú správu k novele
zákona konštatovať, že by cieľ, ktorý napadnuté ustanovenia sledovali (t. j. zreálnenie doby
odpisovania hmotného majetku a lepší výber daní do štátneho rozpočtu) nebol legitímny
alebo že by zvolené prostriedky neboli rozumné, keďže zmena pravidiel odpisovania
majetku nie je náhla ani drastická ‒nemožno konštatovať, že by napadnuté ustanovenia
negatívne ovplyvnili celé konkrétne odvetvie hospodárstva alebo že by právna úprava
neumožňovala podnikateľom sa v rozumnom čase pripraviť na prijaté zmeny, a teda
nemožno dôvodiť, že by v dôsledku napadnutých ustanovení reálne hrozil zánik výkonu
podnikateľskej činnosti u určitej skupiny podnikateľov.
20.12 Ústavný súd tak uzatvára, že napadnuté ustanovenia sú v súlade s čl. 13 ods. 4
a čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto návrhu skupiny poslancov na vyslovenie ich nesúladu
s označenými referenčnými ústavnými normami nevyhovel.
3. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy (zákaz
retroaktivity)
3.1 Všeobecne k zákazu retroaktivity právnych predpisov
21. Lon L. Fuller v diele The Morality of Law (Morálka práva) predstavil 8
požiadaviek zabezpečujúcich legálnosť právneho poriadku, pričom kľúčovou je podľa
autora zásada, podľa ktorej „pravidlom prijatým dnes by sa malo riadiť to, čo sa stane
zajtra, nie to, čo sa stalo včera...“ (pozri. Fuller, L. L. The Morality of Law. Revised
edition. New Haven and London: Yale University Press, 1969, p. 44). Inak povedané,
vo funkčnom právnom režime právne predpisy musia pôsobiť najmä do budúcnosti (porov.
napr. Kramer, M. H. Objectivity and the Rule of Law. New York: Cambridge University
Press, 2007).
21.1 Aj ústavný súd počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj
k zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa
uplatňuje zásada lex retro non agit , čiže zákon nemá spätnú účinnosť (porov. I. ÚS 238/04).
21.2 Podľa ústavného súdu zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že „podľa
súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne
skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej
normy“ (pozri PL. ÚS 1/04).
21.3 Na základe prezentovaného ústavný súd zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten,
„kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho
noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho
predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (pozri PL. ÚS 36/95).
21.4 Ústavný súd navyše rozlíšil v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou
retroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne
a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov
(práv alebo povinností)“ (pozri PL. ÚS 3/00). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu
ústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti,
ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych
následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti
tohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri PL. ÚS 25/05). Platné zostáva v tejto súvislosti
aj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže výnimočne
uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom
v takomto prípade musí preukázať... závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu
vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech
slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu...“ (pozri PL. ÚS 67/07).
21.5 Ústavný súd k citovanej ustálenej judikatúre ústavného súdu na tomto mieste
moderným jazykom artikuluje, že podľa tradičnej právnickej metodiky je na jednej strane
úplne v poriadku, ak je nový (napr. procesný) právny predpis aplikovaný na platné právne
vzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu (napr. na
prebiehajúce konania: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“ ‒§ 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
a na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to často tak je, tak sa
to zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná aj trestnoprávna
pravá retroaktivita (napr. vojnové zločiny či zločiny proti ľudskosti; porov. čl. 7 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a niekedy nemôže byť
akceptovateľná ani procesná nepravá retroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza T. Sobek
(porov. Sobek, T. Právní myšlení ‒ kritika moralismu. Praha ‒Plzeň: Ústav státu a práva
a Aleš Čeněk, 2011, s. 529 a nasl.), sú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy
potrebné aktuálne testovať, pričom nie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu
Radbruchova formula.
3.2 K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení
22. Skupina poslancov zastáva názor, že napadnuté ustanovenia sú v dôsledku znenia
§ 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov retroaktívne, pričom ide o pravú retroaktivitu, čím sa
podľa skupiny poslancov dostávajú napadnuté ustanovenia do kontradikcie s čl. 1 ods. 1
22.1 Ako už ústavný súd uviedol, nové pravidlá odpisovania sa týkajú daňového
obdobia nasledujúceho po roku, v ktorom bola novela zákona prijatá. Navyše napadnuté
ustanovenia pôsobia do budúcna, t. j. upravujú spôsob odpisovania majetku do budúcna od
roku 2015 (pri podávaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2014) a nijakým
spôsobom nenegujú do toho času uplatnené odpisy majetku zo strany daňovníkov. Ide
teda o to, že daňovník musí pre najbližšie zdaňovacie obdobie (2015) upraviť svoje plány na
zníženie daňového základu odpisom hmotného majetku, avšak napadnuté ustanovenia
spätne neupravujú negovanie alebo úpravu už v minulosti zníženého základu dane na
základe odpisovania hmotného majetku podľa v tom čase platných a účinných pravidiel
odpisovania. Zhrnuté slovom, nová právna úprava je síce aplikovaná na platné právne
vzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, avšak
reguluje správanie sa subjektov týchto právnych vzťahov do budúcna bez toho, aby
negovala nadobudnuté práva v minulosti za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy
(definícia nepravej retroaktivity).
22.2 Áno, je možné si predstaviť absolútne priateľský prístup zákonodarcu
k podnikateľskému prostrediu, kedy by prechodné ustanovenia novely zákona, ktorá
upravuje zmenu spôsobu odpisovania majetku, upravili pôsobenie novej právnej úpravy do
budúcna spôsobom, že by sa nové pravidlá odpisovania majetku vzťahovali len na tých
daňovníkov, ktorým vznikla v predmetnom prvom roku účinnosti novely zákona daňová
povinnosť po prvýkrát, resp. spôsobom, že odpisovanie majetku začaté podľa dovtedajších
právnych predpisov sa dokončia podľa právnych predpisov platných a účinných spred
novely zákona, ktorou sa mení spôsob odpisovania hmotného majetku. Aplikovanie
uvedeného alternatívneho a hypotetického prístupu je však záležitosťou citlivosti
zákonodarcu k podnikateľskému prostrediu a citlivosti politiky štátu k regulácii
podnikateľského prostredia, ale nejde o ústavou vyžadovaný prístup zákonodarcu k úprave
prechodných ustanovení určitej novely zákona.
22.3 Z toho dôvodu ani spôsob regulácie zvolený zákonodarcom v zmysle
napadnutých ustanovení nemožno hodnotiť ako nelegitímny alebo nevhodný, resp. pravo
retroaktívny. Či už napadnuté ustanovenia nazveme nepravo retroaktívne, alebo vyhlásime,
že zvolená nová právna regulácia, ktorá je aplikovaná na platné právne vzťahy založené za
účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, je vzhľadom na zvolené
prostriedky a regulované prostredie (t. j. dane) proporcionálna k sledovanému cieľu,
nemôžeme dospieť k záveru, že by napadnuté ustanovenia boli v nesúlade s čl. 1 ods. 1
ústavy z dôvodu neprípustnej retroaktivity napadnutých ustanovení.
22.4 Ústavný súd preto návrhu skupiny poslancov ani na vyslovenie nesúladu
napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2017