Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 38/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2017 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily

Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatý návrh skupiny

33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 26 ods. 1

druhej vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti

„odpisová skupina 6, ročný odpis 1/40“ a o dani

z príjmov v znení neskorších predpisov s , a

Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára

2015 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade § 26 ods. 1 druhej

vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti „odpisová

skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 (spolu ďalej aj „napadnuté ustanovenia“)

o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dani z príjmov“) s , a

(ďalej len „ústava“).

2. Skupina poslancov svoj návrh v úvode odôvodnila konštatovaním, že napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov sú retroaktívne a nenapĺňajú princíp proporcionality

právnej úpravy, čím porušujú niektoré zo základných princípov právneho štátu zakotveného

v . Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa skupiny

poslancov ďalej porušujú aj základné právo na podnikanie zakotvené v ,

pretože svojimi následkami spôsobujú vážny zásah do tohto základného práva. Napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa mienky skupiny poslancov majú taktiež

potenciál spôsobiť následky, ktoré idú za rámec princípu zakotveného v ,

obmedzujú základné práva a slobody, pričom toto obmedzenie nedbá na podstatu a zmysel

obmedzovaného práva a slobody a ide omnoho ďalej, než je ustanovený cieľ, t. j. zamedziť

daňovým únikom, resp. vytvoriť bázu na vyšší výber dane z príjmu.

3. Skupina poslancov vyjadrila svoj názor na , pričom uviedla, že

z ustanovenia možno nepochybne vyvodiť záver, podľa ktorého

k základným princípom zvrchovaného, demokratického a právneho štátu neodmysliteľne

patria určité obsahové prvky, ktoré vo svojom súhrne vytvárajú a napĺňajú princíp právneho

štátu. Z tohto možno podľa presvedčenia skupiny poslancov jasne vyvodiť, že pokiaľ

niektoré ustanovenia zákona odporujú niektorým princípom, ktoré v sebe obsahujú pojem

„právny štát“, potom tieto ustanovenia odporujú princípu právneho štátu ako základnému

ústavnoprávnemu princípu v Slovenskej republike samotnému.

3.1 Jedným z takýchto princípov právneho štátu je podľa vyjadrenia skupiny

poslancov zákaz retroaktivity, teda zákaz spätného pôsobenia zákonov do minulosti, pričom

sa narušujú doteraz dobromyseľne a v súlade s doteraz platnými právnymi predpismi

nadobudnuté práva. Podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani

z príjmov možno považovať za také, ktoré vo svojom texte obsahujú prvky pravého

spätného pôsobenia, čo je v právnom štáte všeobecne neprípustné. Navrhovatelia dôvodia,

že v zmysle všeobecne uznávanej zásady, že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie

zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva, by podnikatelia, ktorí do účinnosti napadnutých

ustanovení zákona o dani z príjmov uplatňovali odpisy zakúpených budov a tomuto

prispôsobili svoje ďalšie ekonomické fungovanie, resp. na toto ekonomické fungovanie,

podnikateľský život, to malo zásadný vplyv, mohli celé toto svoje plánovanie zahodiť

a pokračovať v odpisovaní administratívnych budov až do dosiahnutia 40 rokov trvania

vlastníctva takejto budovy. Administratívna budova bola zo strany navrhovateľov uvedená

ako príklad, v zásade však podľa nich ide o vytvorenie novej odpisovej skupiny (č. 6)

v prílohe č. 1 zákona o dani z príjmov, pričom sa rozdeľujú budovy, a tým aj spôsob ich

odpisovania odpisová skupina č. 5 sú v zásade budovy, v ktorých sa uskutočňuje výroba

a inžinierske siete (doba odpisovania 20 rokov ako podľa ustanovení zákona o dani

z príjmov platných a účinných do 31. 12. 2014), a odpisová skupina č. 6, sú bytové budovy,

hotely a podobné budovy, budovy pre administratívu, budovy pre kultúru a verejnú zábavu,

vzdelávanie a zdravotníctvo atď., kde sa však už doba odpisovania zvýšila z 20 rokov na 40

rokov, teda o 100 %, a to bez ohľadu na to, že vlastník (podnikateľ) tento svoj majetok

(danú budovu) už niekoľko rokov odpisoval a tomu prispôsoboval aj svoj ekonomický

život.

3.2 Podľa skupiny poslancov napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov, ktoré

upravujú, že doba odpisovania sa pri určitých druhoch budov (odpisová skupina č. 6)

predlžuje z doterajších 20 rokov na 40 rokov, a to aj u tých budov, kde odpisovanie už

niekoľko rokov prebieha (t. j. nové pravidlá sa nevzťahujú až na odpisy majetku začaté po

nadobudnutí účinnosti zákona), nerešpektuje zásadu zákazu retroaktivity. Napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa názoru skupiny poslancov (i) vstupujú do

doteraz nadobudnutých práv podnikateľa a menia jeho ekonomickú situáciu (napríklad

podnikateľ po určitom počte rokov odpisovania a plánovania výdavkov, investícií a pod. sa

musí prispôsobiť a odpisovať majetok až do pomerného uplynutia doby 40 rokov, napr. pri

budove, ktorú už odpisoval 1 rok, ju nebude ďalej odpisovať 19 rokov, ale po novom už 39

rokov), (ii) nerešpektujú to, že podnikatelia, ktorí už začali s odpisovaním majetku, by sa

možno za daného stavu pre kúpu tohto majetku nerozhodli a svoj podnikateľský postup by

riešili inak, napr. prenájmom, alebo lízingom inými slovami, zákonodarca takto vstúpil do

ich podnikateľského života dosť nevyberane a pomerne drasticky.

3.3 Nová právna úprava v zmysle napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov

nie je podľa presvedčenia skupiny poslancov právnou úpravou, ktorá by sa dala

v podnikateľskom živote „zniesť“, teda úpravou akceptovateľnou. Nová právna úprava

predlžuje dobu odpisovania daného majetku až o 100 %, t. j. pri doterajších 20 rokov na

terajších 40 rokov, čo nie je podľa vyjadrenia skupiny poslancov zanedbateľná vec pri

doterajšom investičnom rozhodovaní podnikateľa. Naopak, ide o drastické zvýšenie tejto

doby, a tým aj o úplne, markantne inú situáciu, do ktorej sa podnikatelia dostali, teda tí,

ktorí už investovali (nie tí, ktorí sa o investícii ešte len rozhodujú). Tým, že napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov pôsobia aj do minulosti, majú podľa názoru skupiny

poslancov spôsobilosť poškodiť podnikateľov, ktorí v minulosti za určitej právnej situácie

urobili rozhodnutie (napríklad investičné), ktoré by za takto stanovených podmienok možno

neurobili.

3.4 Na tomto mieste skupina poslancov poukazuje na judikatúru ústavného súdu

pojednávajúcu o pravej retroaktivite právnych predpisov, konkrétne sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. .

3.5 Podľa navrhovateľov zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo

(právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno

potrestať za také správanie, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo

priestupkom. Rovnako nie sú podľa navrhovateľov prípustné zákony, ktoré by spätne

(so spätnou účinnosťou) zakladali alebo zvyšovali občanom akúkoľvek verejnoprávnu

povinnosť. Základom tohto prístupu je podľa navrhovateľov presvedčenie, že spoľahlivosť

právneho poriadku v určitom čase zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov

správania každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)

vlastného života aj podnikateľského. Odmietanie retroaktivity (spätnej účinnosti) sa spája s

odmietaním zmeny subjektívnej právnej situácie vytvorenej na základe individuálnych

právnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy.

3.6 V prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sú navrhovatelia toho

názoru, že ide o pravú retroaktivitu. Mohlo by sa podľa navrhovateľov zdať, že napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov nezavádzajú nové povinnosti, resp. nezvyšujú daňové

zaťaženie a pod., ale nie je to tak. Podľa navrhovateľov predĺžením doby odpisovania

daného majetku z 20 na 40 rokov toto odpisovanie výrazne spomaľujú, a tým zvyšujú

daňové zaťaženie podnikateľov bez ohľadu na to, že nedošlo k zvýšeniu sadzby dane.

Navrhovatelia konštatujú, že je všeobecne známe, že k zvýšeniu daňového zaťaženia nemusí

dôjsť len zvýšením sadzby dane, ale aj inými úpravami systému dane z príjmu, ako to je

napríklad práve pri napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov, keď sa zostatková

hodnota budov (odpisová skupina 6), ktoré podnikateľský subjekt nadobudol pred

1. januárom 2015, bude premietať do zníženia základu dane cez daňovo uznateľné výdavky

(odpisy) dvojnásobne dlhšie obdobie. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov

podľa navrhovateľov neupravujú situáciu podnikateľov len nepatrne, zanedbateľným

spôsobom, ktorý „sa dá vydržať“, teda napríklad keby táto úprava predĺžila dobu

odpisovania o 1 2 roky. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov predlžujú dobu

odpisovania pri investičnom majetku, teda najmä pri budovách nevýrobného charakteru

o 100 %, teda z doterajších 20 rokov (čo bola situácia v čase, keď sa podnikateľ rozhodoval

o investícii do takéhoto majetku) na 40 rokov, čo je pre rozhodovanie podnikateľa výrazne

iná situácia. Retroaktívna právna úprava teda významne mení situáciu zasiahnutých

subjektov, nejde o nepatrnú zmenu, zvyšuje ich daňové zaťaženie a mení postavenie

zasiahnutých subjektov, ktoré nadobudli v minulosti. Zákonodarca tak podľa navrhovateľov

neuznáva stav, ktorý vznikol na základe platných právnych predpisov v minulosti, tento stav

zásadným spôsobom mení, a tým mení aj situáciu dotknutých subjektov podnikateľov.

Z tohto dôvodu pri napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov ide podľa

presvedčenia navrhovateľov o retroaktivitu pravú.

3.7 Zmenou pravidiel tak, že sa tieto zmenia o 100 %, než to bolo v čase

rozhodovania, nespĺňajú podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani

z príjmov požiadavku na predvídateľnosť právneho poriadku a nespĺňajú požiadavku

dôveryhodnosti právneho poriadku. Zmena spôsobu odpisovania pri danom majetku tak

podľa navrhovateľov zhoršuje, nezlepšuje postavenie dotknutých podnikateľov (na tomto

mieste navrhovatelia odkazujú na judikatúru ústavného súdu vo veci retroaktivity právnych

predpisov a otázky zlepšenia postavenia dotknutých adresátov práva – konkrétne sp. zn.

).

3.8 Túto časť argumentácie navrhovatelia uzatvorili konštatovaním, že napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov nie sú v súlade s , pretože pôsobia

retroaktívne, pričom ide o pravú retroaktivitu, negatívne narušujú vzťahy, ktoré vznikli

v súlade s doteraz (do 31. 12. 2014) platnou a účinnou právnou úpravou, čím porušujú jeden

z významných princípov právneho štátu.

4. K skupina poslancov v úvode uviedla, že základné právo na

podnikanie zakotvené v je jedným zo základných práv a slobôd

garantovaných . Štát má podľa skupiny poslancov možnosť a povinnosť,

samozrejme, v súlade s a zákonmi podrobnejšie upraviť výkon tohto práva.

V zásade však má ísť podľa mienky skupiny poslancov o to, aby podnikateľské subjekty

v súlade s a zákonmi mohli nerušene vykonávať toto svoje základné právo a neboli

v tomto práve neprimerane rušené.

4.1 Imanentnou súčasťou podnikania je podľa názoru skupiny poslancov aj

investovanie. Aby štát podporil ekonomiku, rôznymi nástrojmi podporuje podnikateľov

investovať, resp. inak vynakladať finančné prostriedky na svoje podnikanie, ktoré pri

dosahovaní zisku prinášajú prostriedky do štátnej pokladne (o. i.) formou daní.

4.2 Navrhovatelia uznávajú, že štát, resp. zákonodarca, má právo viac alebo menej

podporovať podnikanie, viac alebo menej podporovať určité oblasti podnikania, resp.

niektoré nepodporovať. Tvrdia však, že pokiaľ existuje základné právo na podnikanie

garantované , štát musí zabezpečiť všetko potrebné, aby bol podnikateľ chránený od

neodôvodnených a rušivých zásahov do tohto práva, pričom navrhovatelia nemajú na mysli

trhový vývoj a pod. Základným nástrojom štátu na takúto ochranu garantovaného

základného práva je podľa ich názoru vytváranie a schvaľovanie legislatívneho rámca

vrátane daňového. V prípade, že sa štát rozhodne nepodporovať podnikanie, nepodporovať

investovanie, je to jeho rozhodnutie. Zákonodarca má podľa navrhovateľov právo prijímať

aj nerozumné zákony. Podľa navrhovateľov je však podstatné, že takéto právne predpisy,

ktorými štát reguluje určitú oblasť úpravy, by nemali aktívne poškodzovať tých, ktorí do

systému a do právnych vzťahov vstúpili v čase, kedy podpora/nepodpora podnikania bola

zo strany štátu úplne iná, teda v čase, keď aj právna situácia bola úplne iná. Inými slovami,

vytvoriť právne prostredie, v ktorom sa podnikatelia rozhodnú pre určité správanie vrátane

investičného, zrealizujú takéto svoje rozhodnutia, a následne zmeniť právne prostredie tak,

že existujúce právne vzťahy podnikateľov sa vážne poškodzujú, je podľa úsudku

navrhovateľov neprípustné. V prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sa

podľa navrhovateľov v žiadnom prípade nedá hovoriť o podpore a ochrane podnikania

zo strany štátu, ale o jeho aktívnom poškodzovaní.

4.3 Retroaktívne napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa

navrhovateľov vážnym spôsobom zasahujú do výkonu základného práva na podnikanie, a to

negatívne. V prípade, že podnikateľ sa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti primárne

riadil racionálnymi úvahami ovplyvnenými situáciou jeho samotného, ako aj celkovou

situáciou v ekonomike, na realitnom trhu, na trhu bankových úverov a pod., po nadobudnutí

účinnosti retroaktívnych napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov už bude podľa

navrhovateľov nútený správať sa zásadne inak napríklad investíciu predať. Negatívne

dopady napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov na už rozbehnuté podnikanie sú

podľa navrhovateľov viac ako jasné, pričom ešte raz zdôrazňujú skutočnosť, že v prípade

napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov nejde o zanedbateľnú zmenu, ale o zmenu

zásadnú.

4.4 V závere k tejto časti navrhovatelia konštatujú, že ak bola podnikateľovi narušená

možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť retroaktívnou zmenou právnej úpravy, resp. táto

možnosť bola úplne odňatá (podnikateľ musel skončiť), znamená to obmedzenie

základného práva podnikať nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom.

Verejný záujem na stanovení vážnych prekážok, resp. na skončení podnikania v súlade

so zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých dotknutí podnikatelia doteraz

podnikali, tu (v prípade prijatia napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov) podľa

navrhovateľov daný nie je.

4.5 Podľa sumarizácie navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani

z príjmov nie sú v súlade s , pretože vážne poškodzujú základné právo

na podnikanie podnikateľom, ktorí sú týmito retroaktívnymi napadnutými ustanoveniami

zákona o dani z príjmov zasiahnutí. Navrhovatelia zároveň odkazujú na judikatúru

ústavného súdu k základnému právu na podnikanie – sp. zn. a sp. zn.

.

5. Skupina poslancov zastáva názor, že pokiaľ v súlade s ustanoveniami čl. 13 ods. 4

v rámci testu proporcionality právnej úpravy sa dá do pomeru verejný záujem (výber

daní) a základné právo na podnikanie vo svetle jeho obmedzenia, až možného skončenia,

výsledkom bude, že napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov v tomto teste neobstoja.

Podnikatelia totiž ani pri 20-ročnej dobe odpisovania nezaplatia (v súvislosti s odpisovaním

majetku) na dani z príjmu menej. Pri nových pravidlách (40-ročné odpisovanie majetku)

zaplatia viac, avšak len krátkodobo. Tieto pravidlá sú podľa skupiny poslancov totiž

neudržateľné a aj pre budúcich investorov také zlé, že časom ich bude musieť zákonodarca

meniť. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov svojou pravou retroaktivitou podľa

skupiny poslancov vážne poškodzujú tých podnikateľov, ktorí už do daného majetku

investovali, svoje podnikateľské rozhodnutie už realizovali, novými pravidlami však budú

vážne poškodení. Podľa skupiny poslancov ide o neprípustný retroaktívny zásah štátu.

5.1 Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa mienky skupiny poslancov

neobmedzujú základné právo na podnikanie len z hľadiska dosahovania verejného záujmu,

ale idú ďaleko za tento záujem. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa

vyjadrenia skupiny poslancov neprechádzajú a nemôžu prejsť testom proporcionality

právneho predpisu.

5.2 Pokračujúc vo svojom návrhu, skupina poslancov uvádza, že napadnuté

ustanovenia zákona o dani z príjmov sú v rozpore aj s , pretože

zákonodarca pri ich schválení nielenže nedbal na podstatu a zmysel základného práva na

podnikanie (nie je vo verejnom záujme prekážať v podnikaní, resp. znemožňovať ho –

v takom prípade je samotné základné právo podnikať popreté), tieto napadnuté ustanovenia

zákona o dani z príjmov sa nepoužijú ani len na ustanovený cieľ [konsolidácia verejných

financií, posilňovanie právnej istoty a daňovej spravodlivosti – navrhovatelia odkazujú na

dôvodovú správu k novele zákona o dani z príjmov (, ktorým sa

mení a dopĺňa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), všeobecnú časť, kde sa odôvodňuje

predloženie návrhu napadnutých ustanovení], teda budú mať za následok negatívny dopad

na dotknutých podnikateľov.

6. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd prijal nález, podľa ktorého § 26 ods. 1

druhej vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti

„odpisová skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov nie je

v súlade s , a .

II.

Prijatie návrhu na ďalšie konanie

7. Ústavný súd uznesením č. k. -16 zo 17. júna 2015 prijal návrh

skupiny poslancov na ďalšie konanie.

III.

Ďalší postup ústavného súdu

8. V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) si ústavný súd

vyžiadal písomné stanovisko od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná

rada“ alebo „odporca“), keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnutý všeobecne

záväzný právny predpis. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona o ústavnom

súde vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), ktorá je

v konaní o súlade právnych predpisov podľa vedľajším

účastníkom.

8.1 V súlade s si ústavný súd vyžiadal písomné

stanovisko od Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „finančné

riaditeľstvo“).

8.2 V súlade s v spojení s v tom čase platným

a účinným si ústavný súd vyžiadal písomné

stanovisko aj od Združenia podnikateľov Slovenska (ďalej aj „združenie“) k podanému

návrhu skupiny poslancov.

1. Vyjadrenie odporcu

9. Listom č. PREDS-576/2015 zo 16. septembra 2015 doručeným ústavnému súdu

21. septembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrila prostredníctvom svojho

predsedu národná rada ako odporca v konaní pred ústavným súdom.

9.1 Navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa odporcu

vo svojej podstate ponechávajú daňovníkom, ako aj ich právnym nástupcom právo

prostredníctvom právneho inštitútu odpisovania znižovať zostatkovú cenu dlhodobého

hmotného majetku, a to až do výšky jeho vstupnej ceny a zahrňovať ju postupne do

daňových výdavkov v zmysle § 22 až § 28 zákona o dani z príjmov. Z uvedeného podľa

odporcu vyplýva, že daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2015 právo si od základu dane

z príjmov postupne odpočítať zostatkovú cenu investičného majetku, a to v plnej výške.

Zmenou v systéme odpisovania podľa § 26 ods. 1 premietnutej aj do § 27 ods. 1 a následne

do § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov je tak podľa odporcu len lehota, v ktorej je možné

uplatniť odpisy majetku zaradeného do 6. odpisovej skupiny.

9.2 Ďalej je podľa odporcu potrebné upozorniť na skutočnosť, že navrhovateľmi

napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu sa na základe § 52zd ods. 2 aplikujú počnúc

zdaňovacím obdobím začínajúcim najskôr 1. januára 2015, z čoho vyplýva, že pri podaní

daňového priznania za rok 2014 daňovník postupuje ešte podľa znenia zákona o dani

z príjmov účinného do 31. decembra 2014, čím bola daňovníkovi daná možnosť sa na

zmenu systému odpisovania pripraviť (naplnenie legisvakačnej lehoty).

9.3 Zmenou dĺžky lehoty na odpisovanie určitej skupiny dlhodobého hmotného

majetku a s tým súvisiacej zmeny ročného odpisu, ktoré sa budú uplatňovať aj v prípade

majetku, ktorý sa začal odpisovať pred 1. januárom 2015, bol podľa presvedčenia odporcu

naplnený princíp tzv. nepravej retroaktivity. Odporca na tomto mieste cituje: „Za nepravú

retroaktivitu sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom zákonodarca v novom

právnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona,

ale zároveň prinesie určité zmeny práv alebo povinností, ktoré vznikli na základe týchto

právnych skutočností...“ (Drgonec J. . Komentár. 3. vydanie.

Šamorín: Heuréka, 2012. s. 169). „O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná

skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona,

súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto

právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali.“

().

9.4 Národná rada prostredníctvom schválenia navrhovateľmi napadnutých ustanovení

zákona o dani z príjmov účinných od 1. januára 2015 podľa názoru odporcu uznala právne

skutočnosti, ktoré vznikli na základe zákona o dani z príjmov v znení účinnom do

31. decembra 2014, a to konkrétne:

- právo daňovníka na postupné uplatnenie odpisov do výšky celej nadobúdacej

hodnoty dlhodobého hmotného majetku a zároveň

- právo daňovníka už uplatnené odpisy spätne neupravovať.

9.5 Aj tu odporca cituje: „Nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje

ako prípustný prostriedok na dosiahnutie cieľov verejnej moci, ak ide o ciele súladné

so zásadami právneho štátu“ (Drgonec J. . Komentár.

3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012. s. 171), pričom v takom prípade musí zákonodarca

preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť

prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy

zo strany zákonodarcu (). Uvedený princíp je podľa odporcu vyjadrený

vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu novely zákona o dani z príjmov, podľa

ktorej sú zmeny v odpisovaní hmotného majetku jedným z nástrojov konsolidácie a trvalej

udržateľnosti verejných financií.

9.6 Odporca upozornil, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o dani

z príjmov sú účinné od 1. januára 2015, avšak podľa § 52zd ods. 2 zákona o dani z príjmov

sa prvýkrát použijú až v zdaňovacom období začínajúcom 1. januára 2015, teda v rámci

daňového priznania podaného v roku 2016, čím vzniká dotknutým daňovým subjektom

právo si v rámci daňového priznania podaného v roku 2015 maximalizovať daňové výdavky

prostredníctvom využitia odpisu dlhodobého hmotného majetku zaradeného od 1. januára

2015 do novej 6. odpisovej skupiny podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do

31. decembra 2014, teda s predpokladom, že bude takýto majetok odpisovať len 20 rokov.

Pritom dotknutým daňovníkom zostáva podľa presvedčenia odporcu aj naďalej priznané

právo postupného uplatnenia odpisov do výšky celej nadobúdacej hodnoty dlhodobého

hmotného majetku zaradeného s účinnosťou od 1. januára 2015 do 6. odpisovej skupiny.

Predĺžením lehoty na odpisovanie uvedenej skupiny majetku z 20 rokov na 40 rokov tak

podľa odporcu dôjde u dotknutých daňovníkov prechodne k zvýšeniu daňovej povinnosti,

avšak pri súčasnom akceptovaní možnosti odpisu celej nadobúdacej hodnoty dlhodobého

hmotného majetku.

9.7 Odporca v závere uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

v konaní pred ústavným súdom.

2. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka

10. Listom č. 44733/2015/21 z 18. septembra 2015 doručeným ústavnému súdu

22. septembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrila vláda ako vedľajší účastník

konania pred ústavným súdom.

10.1 Vedľajší účastník uviedol, že sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje,

aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že napadnuté ustanovenia zákona o dani

z príjmov sú v súlade s referenčnými ustanoveniami . Podľa vedľajšieho účastníka

ustanovenia § 26 ods. 1 a § 27 ods. 1 zákona o dani z príjmov sa rozšírili o novú odpisovú

skupinu 3 s dobou odpisovania 8 rokov a novú odpisovú skupinu 6 s dobou odpisovania 40

rokov, pričom pri zmene metódy odpisovania, pri zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby

odpisovania, ročnej sadzby alebo koeficientu je daňovník povinný podľa § 52zd ods. 6

zákona o dani z príjmov vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa predpisu

účinného do 31. 12. 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú. Touto úpravou

sa podľa vedľajšieho účastníka zavádza nový režim výpočtu odpisov pri vybranom type

hmotného majetku, ktorý sa podľa § 52zd ods. 2 zákona o dani z príjmov použije po

prvýkrát za zdaňovacie obdobie začínajúce najskôr 1. 1. 2015, a preto nejde o pravú

retroaktivitu. Retroaktivita v práve podľa názoru vedľajšieho účastníka znamená spätnú

pôsobnosť právnych predpisov do minulosti, t. j. nie sú prípustné zákony, ktoré by pôsobili

spätne. Uvedené však podľa vedľajšieho účastníka neznamená, že štát by nemohol od istého

dátumu meniť určité už existujúce povinnosti do budúcnosti.

10.2 Podľa vedľajšieho účastníka v zdaňovacom období roku 2014 bolo stále možné

vypočítať odpisy podľa zákona o dani z príjmov účinného do 31. 12. 2014 a nové

ustanovenia sa použijú prvýkrát najskôr od 1. 1. 2015. Na to, aby § 52zd ods. 6 zákona

o dani z príjmov obsahoval prvky spätného pôsobenia, musel by podľa mienky vedľajšieho

účastníka obmedzovať a upravovať aj už uplatnené odpisy majetku. Ustanovenie § 52zd

ods. 6 zákona o dani z príjmov podľa presvedčenia vedľajšieho účastníka neukladá ani

povinnosť ich dodatočne upraviť za predchádzajúce zdaňovacie obdobia.

10.3 Úprava obsiahnutá v napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov podľa

názoru vedľajšieho účastníka vychádza zo zreálnenia doby odpisovania administratívnych

budov a stavieb s dobou ich používania. Úprava v odpisovaní však nenastala podľa

vedľajšieho účastníka len pre tieto budovy a stavby, ale aj napríklad pre vybrané druhy

majetku technologického charakteru, ktorá umožní podnikateľom ich rýchlejšie odpísanie,

a to z pôvodných 12 za 8 rokov. Mechanizmus výpočtu odpisov je teda podľa vedľajšieho

účastníka rovnaký aj u majetku technologického charakteru, kedy daňovník odpíše majetok

skôr ako bol pôvodne plánovaný, pri ktorom navyše bola ponechaná aj zrýchlená metóda

odpisovania.

10.4 Obdobná úprava zákona o dani z príjmov bola podľa odkazu vedľajšieho

účastníka vykonaná aj , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. 3. 2009.

Došlo k preradeniu niektorých druhov majetku do nižších odpisových skupín, a to napr.:

- z odpisovej skupiny 2 do odpisovej skupiny 1 boli preradené niektoré stroje na

poľnohospodárstvo a lesníctvo (traktory, stroje na obrábanie pôdy, kosačky), stroje na

výrobu potravín, nápojov a na spracovanie tabaku, stroje pre textilný, odevný a kožiarsky

priemysel,

- z odpisovej skupiny 3 do odpisovej skupiny 2 boli preradené zdvíhacie

a manipulačné zariadenia, rýpadlá, kolesové nakladače a iné.

Touto úpravou bolo podľa vedľajšieho účastníka umožnené daňovníkovi odpísať

tento hmotný majetok rýchlejšie, keďže sa zmenila doba jeho odpisovania zo 6 na 4 roky,

resp. z 12 na 6 rokov, a už uplatnené odpisy podľa prepisu účinného do 28. 2. 2009 sa

spätne tiež neupravovali, pričom mechanizmus výpočtu odpisov bol rovnaký, ako je použitý

od 1. 1. 2015.

10.5 Zmeny v pravidlách odpisovania sú podľa vyjadrenia vedľajšieho účastníka

štandardným nástrojom aj v legislatíve ostatných členských štátov Európskej únie. Keďže

ide o vyspelé členské štáty Európskej únie, nedá sa podľa neho povedať, že tie, ktoré

nastavia vyššiu dobu odpisovania, ohrozujú pokračovanie podnikateľskej činnosti.

10.6 Vedľajší účastník sa domnieva, že napadnuté ustanovenia zákona o dani

z príjmov nie sú v rozpore s , t. j. neobmedzujú právo na podnikanie.

Z toho dôvodu napadnuté ustanovenia nemajú podľa neho iný ako verejný záujem, a preto

nie sú ani v rozpore s .

10.7 Vedľajší účastník súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

vo veci.

3. Vyjadrenie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

11. Listom č. 1336471/2015 z 26. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu

8. septembra 2015 sa k podanému návrhu skupiny poslancov vyjadrilo Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky.

11.1 Finančné riaditeľstvo v úvode zhrnulo, že podľa čl. I ,

ktorým sa mení a dopĺňa o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela zákona“),

s účinnosťou od 1. 1. 2015 došlo v dôsledku zmeny vykonanej v ustanovení § 26 zákona

o dani z príjmov k rozšíreniu počtu odpisových skupín zo 4 na 6, zaviedla sa nová odpisová

skupina 3 s dobou odpisovania 8 rokov a odpisová skupina 6 s dobou odpisovania 40 rokov.

Do odpisovej skupiny 3 boli vyčlenené len výrobné technológie (do konca roka 2014

odpisované 12 rokov), čo podľa finančného riaditeľstva umožní ich rýchlejšie odpisovanie,

a do odpisovej skupiny 6 sa vyčlenili nevýrobné budovy a stavby (napr. administratívne

budovy, hotely do konca roka 2014 odpisované 20 rokov), čím, vychádzajúc z dôvodovej

správy k predmetnému návrhu zákona, dochádza k zreálneniu doby odpisovania týchto

budov a stavieb s dobou ich používania. V nadväznosti na nové rozdelenie hmotného

majetku do odpisových skupín podľa prílohy č. 1 zákona o dani z príjmov a s tým spojenou

zmenou doby odpisovania v ustanovení § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov je podľa

finančného riaditeľstva vykonaná aj úprava ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o dani

z príjmov. Uvedenou úpravou sa podľa názoru finančného riaditeľstva nezavádza nový

spôsob výpočtu odpisov, mení sa len doba odpisovania pri vybranom type hmotného

majetku.

11.2 Podľa finančného riaditeľstva v súlade s prechodným ustanovením § 52zd ods. 2

zákona o dani z príjmov sa uvedené zmeny prvýkrát použijú za zdaňovacie obdobie, ktoré

začína najskôr 1. 1. 2015. Podľa ustanovenia § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov pri

zmene metódy odpisovania, pri zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby odpisovania,

ročnej odpisovej sadzby alebo koeficientu je podľa vyjadrenia finančného riaditeľstva

daňovník povinný vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa zákona o dani

z príjmov účinného do 31. 12. 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú.

11.3 Novým odpisovaním hmotného majetku, ktoré sa vzťahuje aj na majetok

zaradený do užívania do 31. 12. 2014, nedochádza podľa finančného riaditeľstva k zmene

už uplatnených odpisov. Napriek tomu, že nový systém odpisovania hmotného majetku sa

vzťahuje aj na hmotný majetok, ktorý daňovník už odpisoval v predchádzajúcich

zdaňovacích obdobiach, t. j. do nadobudnutia účinnosti zmien od 1. 1. 2015, odpisy už

uplatnené do daňových výdavkov podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do

31. 12. 2014 sa podľa finančného riaditeľstva spätne neupravujú.

11.4 Podľa finančného riaditeľstva zmena ustanovení § 26 ods. 1, § 27 ods. 1

a prílohy č. 1 zákona o dani z príjmov v spojení s prechodnými ustanoveniami § 52zd ods. 2

a 6 zákona o dani z príjmov má vplyv na uplatnenie odpisov do daňových výdavkov

daňovníka až po nadobudnutí ich účinnosti od 1. 1. 2015 a nemá vplyv na odpisy, ktoré už

boli uplatnené do daňových výdavkov podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do

31. 12. 2014.

4. Vyjadrenie Združenia podnikateľov Slovenska

12. Listami z 18. septembra 2015 a 13. novembra 2015 doručenými ústavnému súdu

25. septembra 2015 a 18. novembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrilo

Združenie podnikateľov Slovenska.

12.1 Združenie uviedlo, že posudzovaná právna úprava predlžuje dobu odpisovania

nehnuteľného majetku až o 100 %, čo významne ovplyvňuje právnu istotu dotknutých

podnikateľských subjektov, ktoré takýto majetok nadobudli pred 1. januárom 2015.

Narušenie právnej istoty spočívajúcej v dôvere podnikateľov v predvídateľný právny

poriadok je pritom podľa združenia v značnom nesúlade so základnými princípmi právneho

štátu, a teda v rozpore s .

12.2 Okrem právnej istoty nadobudnutej pred 1. januárom 2015 sa posudzovaná

právna úprava podľa združenia negatívne dotýka taktiež jedného zo základných ľudských

práv, ktorým je právo na podnikanie. K tomu, aby toto právo mohlo byť uplatňované v plnej

miere, je podľa názoru združenia nevyhnutná podpora podnikateľského prostredia zo strany

štátu spočívajúca okrem iného v optimalizácii regulačného zaťaženia, ako i v zdržaní sa

prijímania nežiaducich opatrení. Združenie je toho názoru, že zavedením novej odpisovej

skupiny a predĺžením doby odpisovania vybraných typov nehnuteľností došlo k vytvoreniu

takého obmedzenia práva na podnikanie, ktoré je v rozpore s .

12.3 Keďže posudzovaná právna úprava dopadá aj na právne vzťahy vzniknuté ešte

pred nadobudnutím jej účinnosti, združenie zastáva názor, že táto právna úprava má

retroaktívne účinky, ktoré sú vo svetle ustálenej judikatúry ústavného súdu považované za

neprípustné. V spojení s porušením už popísaných princípov a základných práv

garantovaných túto retroaktivitu možno podľa združenia označiť za natoľko právne

významnú, že si zasluhuje osobitú pozornosť.

12.4 Pokiaľ ide o hodnotenie ekonomickej záťaže, nemožno podľa združenia inak,

než súhlasiť s tým, že podnikateľ, ktorý by mal vedomosť o dlhšej dobe odpisovania

nehnuteľného majetku ešte pred účinnosťou posudzovanej právnej úpravy, by sa pri

dlhodobom plánovaní svojich aktivít rozhodoval odlišne.

12.5 Nedá sa podľa mienky združenia pritom vylúčiť, že jedným z dôsledkov

takéhoto rozhodovania by mohlo byť uprednostnenie nájmu alebo lízingu nehnuteľnosti.

Združenie je preto presvedčené, že táto skutočnosť do budúcna negatívne ovplyvní objem

investícií do kúpy či výstavby nových nehnuteľností, teda aj s tým spojené podnikateľské

príležitosti a celkový ekonomický rast krajiny.

12.6 Rozdiel v hodnote daňových výdavkov pripadajúcich na obdobie 20 a 40 rokov

odpisovania nehnuteľností podľa 6. odpisovej skupiny môže v prípade jedného podnikateľa

dosiahnuť podľa presvedčenia združenia až niekoľko stotisíc eur, z ktorých bude musieť

zaplatiť zodpovedajúcu daň z príjmu. I keď sa sadzba dane z príjmu nezvýši, celkové

daňové zaťaženie podnikateľov bude podľa združenia vo výsledku vyššie. Práve daňové

zaťaženie patrí podľa názoru združenia medzi hlavné aspekty, ktoré zásadne ovplyvňujú

kvalitu a možnosti rozvoja podnikateľského prostredia v Slovenskej republike. Združenie

preto zastáva názor, že posudzovaná právna úprava nebude mať negatívny dopad iba na

podnikateľské aktivity slovenských podnikateľov, ale aj na rozhodovanie zahraničných

investorov o vstupe na slovenský trh.

12.7 Vzhľadom na to, že údaje spojené s vlastníctvom a odpisovaním nehnuteľností

sú súčasťou účtovnej závierky každého podnikateľa, vychádzajúc z registra účtovných

závierok, združenie zadalo vypracovanie konkrétnej analýzy ekonomických dopadov

posudzovanej právnej úpravy, ktorú následne doručilo ústavnému súdu.

12.8 I keď združenie nie je účastníkom konania o súlade napadnutých ustanovení

s , svojím postojom sa pripája k návrhu skupiny poslancov.

5 Replika skupiny poslancov

13. Listom z 2. novembra 2015 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2015

zaujala skupina poslancov k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka stanovisko.

13.1 Skupina poslancov začala svoju repliku odkazom, že odporca vo svojom

vyjadrení uvádza, že „daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2015 právo si od základu dane

z príjmov postupne odpočítať zostatkovú cenu investičného majetku, a to v plnej výške“. To

je síce podľa skupiny poslancov pravda, ale predmetom podania ústavnému súdu nebolo to,

že by sa odstránilo z právneho poriadku právo odpisovania. Toto považuje skupina

poslancov zo strany odporcu len za akýsi úskočný manéver, pretože sa navrhovateľov snaží

presvedčiť o niečom, o čom niet sporu. Následne odporca podľa skupiny poslancov uvádza,

že zmenou v systéme odpisovania je tak len lehota, v ktorej je možné uplatniť odpisy

majetku zaradeného do 6. odpisovej skupiny. Tá „len lehota“ je ale podľa skupiny

poslancov presne to, čo je v ich návrhu podstatné, nie je to niečo, čo by bolo popri inom

„len“ niečo menej podstatné. Keďže zákonodarca predĺžil túto lehotu dvojnásobne, a to

z 20 na 40 rokov, a to aj spätne, teda aj tam, kde sa s odpisovaním daného majetku už

začalo, ide podľa skupiny poslancov o významný a retroaktívny zásah do podnikania, ktorý

sa nedá označiť ako len niečo málo podstatné.

13.2 Podľa skupiny poslancov ak odporca považoval za podstatné upozorniť, že nový

spôsob odpisovania sa premietne až do daňového priznania za rok 2015, teda až v roku

2016, čím sa mala poskytnúť daňovníkovi dostatočná možnosť sa na zmenu odpisovania

pripraviť, potom uvedené nie je podľa skupiny poslancov relevantné, pretože napadnuté

ustanovenia vstúpili do účinnosti nedlho po ich schválení. To, že ich účinky sa uplatnia

v praxi o rok, nie je podľa skupiny poslancov výsledok pôsobenia legisvakačnej lehoty, ale

následok behu daňového cyklu.

13.3 Podľa skupiny poslancov napadnutými ustanoveniami sa zvyšuje daňové

zaťaženie daňovníka, a to násobne, pretože doba odpisovania sa predlžuje dvojnásobne.

Z toho vyplýva fakt, čo odporca vo svojom vyjadrení taktne zamlčiava, že sa tak zvyšuje

daňové zaťaženie daňovníka napriek tomu, že vstúpil do určitého právneho vzťahu za

vopred stanovených podmienok. Zákonodarca tieto podmienky zmenil, a to nielen nepatrne,

ale podľa skupiny poslancov markantne.

13.4 Skupina poslancov ďalej uvádza, že daňovníkovi sa zvyšuje jeho verejnoprávna

povinnosť, a to nielen takému, ktorý do právneho vzťahu vstúpi až po účinnosti

napadnutých ustanovení, ale práve takému, ktorý za vopred známych pravidiel už

v právnom vzťahu fungoval. Práve tieto pravidlá boli podľa názoru skupiny poslancov

jedným z podstatných faktorov, za ktorých sa do právneho vzťahu rozhodol vstúpiť

(investovať). Následná dvojnásobná zmena (predĺženie) doby odpisovania a tým zvýšená

daňová povinnosť nie je podľa presvedčenia skupiny poslancov bežná zmena, ktorou by

takto podnikateľ (daňovník) nebol dotknutý.

13.5 Reagujúc na vyjadrenie odporcu, skupina poslancov ďalej konštatuje, že

odôvodnením, že ide o jeden z nástrojov „konsolidácie a trvalej udržateľnosti verejných

financií“, sa dá vykonať akákoľvek (aj retroaktívna) právna úprava. Uvedené odôvodnenie

možno podľa skupiny poslancov považovať viac za všeobecnú frázu, ako za seriózne

zdôvodnenie takéhoto zásahu do už uzavretých a fungujúcich právnych vzťahov, navyše

spôsobom poškodzujúcim podnikateľov, resp. daňovníkov.

13.6 Takéto ustanovenie v žiadnom prípade nenapĺňa požiadavku dôvery v právny

poriadok, resp. jeho predvídateľnosti, pričom skupina poslancov cituje: „V ústavnom

poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na

základe dôvery v platný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu

sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia.“

(). Nemožno podľa skupiny poslancov teda vec „vybaviť“ konštatovaním, že

právo odpisovať zostalo, ale zmenila sa len doba tohto odpisovania. Tá doba odpisovania je

podľa skupiny poslancov veľmi významnou súčasťou systému odpisovania a nie je jedno, či

trvá 20 alebo 40 rokov, resp. či sa v bežiacom odpisovaní (a tomu prispôsobenom

podnikateľskom pláne a správaní) táto doba predĺži dvojnásobne.

13.7 K navrhovateľmi deklarovanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 35

ods. 1 odporca podľa odkazu skupiny poslancov tvrdí, že ide o podnikateľské riziko.

Toto tvrdenie však podľa skupiny poslancov ani nemožno brať vážne, pretože následná

zmena právneho prostredia je všetko možné, len nie podnikateľské riziko. V takomto

prípade ide podľa názoru skupiny poslancov o neprípustnú spätnú zmenu regulačného

rámca, čo s podnikateľským rizikom nemá nič spoločné.

13.8 Následne skupina poslancov reaguje na vyjadrenie vedľajšieho účastníka.

Pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s sa podľa skupiny

poslancov vedľajší účastník zaoberá dosť nepochopiteľne dvomi vecami:

- že napadnuté ustanovenia vychádzajú „zo zreálnenia doby odpisovania

administratívnych budov a stavieb s dobou ich používania“. Čo sa tým ale chcelo povedať,

už vedľajší účastník ďalej podľa skupiny poslancov nerozvíja. Skupina poslancov tak kladie

otázky: Prečo má byť táto doba zreálnená? Je na to nejaký ekonomický alebo iný dôvod,

alebo ide o „zreálnenie“ len samo pre seba, t. j. bez ďalšieho vážneho odôvodnenia?

A navyše, prečo sa toto „zreálnenie“ má dotýkať už aj tých podnikateľov ‒daňovníkov,

ktorí už s odpisovaním začali? Čo to s tým má spoločné? Na tieto otázky vedľajší účastník

podľa skupiny poslancov ďalej neodpovedá;

- rýchlosťou odpisovania v iných odpisových skupinách, teda akože porovnaním, že

inde sa odpisuje aj rýchlejšie, aj keď v napadnutej 6. odpisovej skupine sa odpisovanie

dvojnásobne spomalilo. Podľa skupiny poslancov pri porovnávaní investície ‒nákup

traktora či kosačky, s investíciou ‒nákupom administratívnej budovy či hotela, nejde práve

o porovnateľné veci.

IV.

Referenčné ústavné normy a napadnuté ustanovenia

1. Referenčné ústavné normy

14. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

2. Napadnuté ustanovenia

15. Podľa § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov (vrátane nenapadnutých častí, pozn.)

v prvom roku odpisovania zaradí daňovník hmotný majetok v triedení podľa klasifikácie

produkcie a klasifikácie stavieb do odpisových skupín uvedených v prílohe č. 1. Doba

odpisovania je:

Odpisová skupina Doba odpisovania

1 4 roky

2 6 rokov

3 8 rokov

4 12 rokov

5 20 rokov

6 40 rokov.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o dani z príjmov (vrátane nenapadnutých častí, pozn.) pri

rovnomernom odpisovaní sa ročný odpis určí ako podiel vstupnej ceny hmotného majetku

a doby odpisovania ustanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu v § 26 ods. 1 takto:

Odpisová skupina Ročný odpis

1 1/4

2 1/6

3 1/8

.

Podľa § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov pri zmene metódy odpisovania, pri

zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby odpisovania, ročnej odpisovej sadzby alebo

koeficientu je daňovník povinný vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa

predpisu účinného do 31. decembra 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú.

V.

Závery ústavného súdu

16. Podstatou konania je úloha ústavného súdu vysporiadať sa s návrhom skupiny

poslancov, ktorí namietajú nesúlad napadnutých ustanovení s referenčnými ústavnými

normami, a to najmä (podrobnejšie pozri rekapituláciu návrhu a argumentáciu

navrhovateľov v bodoch 2 a 5 nálezu) z dôvodu, že:

- v prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sú navrhovatelia toho

názoru, že ide o pravú retroaktivitu právnych noriem,

- napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov vážnym spôsobom negatívne zasahujú

do výkonu základného práva na podnikanie,

- skupina poslancov zastáva názor, že pokiaľ v súlade s ustanoveniami čl. 13 ods. 4

v rámci testu proporcionality právnej úpravy sa dá do pomeru verejný záujem (výber

daní) a základné právo na podnikanie vo svetle jeho obmedzenia, až možného skončenia,

výsledkom bude, že napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov v tomto teste neobstoja.

16.1 Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že v ostatných mesiacoch sa zaoberal

podobnou daňovou problematikou v rámci prieskumu súladu niektorých ustanovení zákona

o dani z príjmov, a to v nálezoch sp. zn. (daňové straty; predmetom

prieskumu bolo prechodné ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov) a sp. zn.

(daňové licencie; predmetom prieskumu bolo ustanovenie § 46b

a prechodné ustanovenie § 52za ods. 8 a 9 zákona o dani z príjmov). Všeobecné závery

ústavného súdu k problematike daní a daňových právnych predpisov v konaní o súlade

právnych predpisov prezentované v uvedených dvoch nálezoch sú plne použiteľné aj

v prerokovávanej veci, a preto ústavný súd nemá dôvod na tieto neodkázať a z týchto

nevychádzať.

1. Všeobecne k predmetu napadnutých ustanovení a jeho prieskumu v konaní

o súlade právnych predpisov

17. Predmetom napadnutých ustanovení je právna úprava odpisovania majetku na

účely splnenia si daňových povinností daňovníkov v rámci právnej úpravy dani z príjmu

(t. j. v rámci zákona o dani z príjmov).

17.1 Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre (v nedávnej dobe najmä

v náleze sp. zn. , ale aj v spomínanom náleze sp. zn. )

poukázal na skutočnosť, že v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ako aj iných

(zahraničných) ústavných súdov, resp. medzinárodných súdnych orgánov sa kryštalizujú

sféry právnej úpravy, k ústavnej kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti

so zvýšenou pozornosťou, čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho

prieskumu. Naopak, existujú určité sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú

ústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc vyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného

zboru) ako občanmi (voličmi) priamo legitimovaného ústavného orgánu. Do tejto sféry

tradične označovanej ako „politické otázky (political question)“ ústavné súdy zasahujú

v rámci ústavného prieskumu len celkom výnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je

napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, príp. predstavuje intenzívny

zásah do sféry hodnôt chránených , osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež

ľudských práv a základných slobôd.

17.2 Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. za sféru, v rámci ktorej

sa má rešpektovať vyššia miera autonómie (uváženia) zákonodarcu, výslovne označil

rozpočtovú politiku a v rámci nej tiež problematiku daní či odvodov ako základného zdroja

príjmov štátneho rozpočtu, či príp. iných verejných rozpočtov. Tento svoj záver ústavný súd

argumentačne podložil jednak poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) [konkrétne na právne názory vyslovené vo veci Gasus Dosier und

Fördertechnik GmbH. v. Holandsko, č. 15375/89, rozsudok ESĽP z 23. 2. 1995, bod 60,

a tiež vo veci Wasa Liv Ömsesidigt, Försäkringsbolaget Valands Pensionsstiftelse a ďalší v.

Švédsko, č. 13013/87, rozhodnutie Komisie zo 14. 12. 1998, DR 58, s. 186, v spojení

s doktrínou voľného uváženia štátov (margin of appreciation doctrine) sformulovanou

predovšetkým vo veci Handyside v. Spojené kráľovstvo, č. 5493/72, rozsudok ESĽP

zo 7. 12. 1976], ako aj s poukazom na judikatúru iných (zahraničných) ústavných súdov,

osobitne Ústavného súdu Českej republiky (pozri okrem iných aj rozhodnutie

a najmä rozhodnutie ). Možno doplniť, že oblasť daní (všeobecne, t. j. dane,

daňové konanie a pod.) tvorí z pohľadu ESĽP súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core

of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

17.3 V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd v už spomínanom náleze

sp. zn. (v zhode s právnymi názormi vyslovenými vo veci vedenej pod

sp. zn. ) artikuloval svoje základné východiská k ústavnému prieskumu

daní, a to takto:

«... sféra daní (resp. poplatkov) patrí do okruhu „politických otázok“, vo vzťahu

ku ktorým treba rešpektovať vyššiu mieru autonómie zákonodarcu, príp. iného orgánu

verejnej moci, ktorému je na základe zákona zverená právomoc ukladať dane, príp.

poplatky. Táto skutočnosť sa objektívne musí prejaviť v intenzite (rozsahu), vecnom

zameraní a metodike ústavného prieskumu, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie

a) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,

resp. „na základe zákona“ ( ), teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom

verejnej moci a v medziach tohto (zákonného) splnomocnenia,

b) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,

c) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne

nadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom

a legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne

disproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),

d) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitostí) nie je prejavom zjavného,

resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými

skupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení

s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným

zreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).»

2. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 4 a čl. 35

ods. 1

2.1 Všeobecne k

18. Ústavný súd prvotne odkazuje na svoje v minulosti vyslovené právne závery

(napr. ), podľa ktorých (aj) treba radiť k tým, ktoré „sú

vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter

všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo

možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. ).“.

18.1 Ustanoveniami sa nepriznáva nijaké samostatné základné

právo. Ustanovenia majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi podmienky

vymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá určovania

povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd. Podmienky obmedzovania

základných práv a slobôd nemajú význam samy osebe vytrhnuté z ústavného kontextu, ale

iba v spojení so základným právom alebo slobodou (porov. ).

2.2 Všeobecne k

19. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s ústavný

súd prezentuje vo svojej judikatúre už vyslovený právny názor (porov. ),

podľa ktorého sloboda podnikania zaručuje dôležitú stránku utvárania vlastného života

rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú činnosť. Aj keď je sloboda

podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len prostredníctvom zákona,

prikazuje to a tiež . Ústavodarca tak zdôraznil význam

demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie. V konaní

o súlade z toho vyplýva, že neústavná môže byť len právna úprava rozporná s podstatou

(jadrom, esenciou) práva na podnikanie, ak to vyplynie z testu proporcionality (extrémnej

disproporcionality).

19.1 V náleze sp. zn. (lekárne) to ústavný súd vyjadril, tým spôsobom,

že musí ísť o nadmerne zaťažujúcu úpravu [„Právo podnikať podľa

Slovenskej republiky zaručuje rovnaké podmienky pre fyzické osoby farmaceutov aj

nefarmaceutov vo verejných, ako aj nemocničných lekárňach. Rovnaké podmienky platia aj

pre slobodu výkonu povolania, ktorú možno obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha

o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné. (...) Ochrana základných práv sa preto

obmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav.“].

19.2 Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd dodáva, že z rozdielov medzi základnými

právami a slobodami prvej generácie a medzi základnými právami a slobodami druhej

generácie vyplýva aj testovanie oboch generácií základných práv a slobôd podľa

rozdielnych testov. Všeobecný test proporcionality je testom určeným najmä pre prvú

generáciu základných práv a slobôd. Pre testovanie druhej generácie základných práv

a slobôd existuje však aj modifikovaný test proporcionality. V tejto súvislosti ústavný súd

už vo veci sp. zn. poukázal na komparatívnu skúsenosť: «Ústavný súd

Českej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti () v súvislosti s posudzovaním

ústavnosti právnej úpravy sociálnych práv... konštatoval, že je vylúčené, aby metodológia

ich prieskumu bola totožná s metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k tzv.

klasickým základným právam, a preto uzavrel, že dosiaľ aplikovaný test proporcionality je,

vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne obmedzuje

zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť

spoločenských vzťahov. Rovnako poľský Ústavný tribunál odmietol aplikovať „prísny“ test

proporcionality na prieskum sociálnych práv napriek pomerne explicitnej úprave

obmedzenia základných práv a slobôd v poľskej ústave (podľa jej čl. 31 ods. 3 ústavné

práva a slobody môžu byť obmedzené len na základe zákona, a to iba v prípade, že ide

o opatrenia, ktoré sú v demokratickom štáte nevyhnutne nutné pre ochranu jeho bezpečnosti

alebo verejného poriadku, alebo pre ochranu prírodného prostredia, zdravia alebo verejnej

morálky, alebo slobôd a práv iných. Takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv

a slobôd.). Konštatoval pritom, rovnako ako Ústavný súd Českej republiky, že na

problematiku obmedzenia sociálnych práv, ktorých právna úprava je predovšetkým

doménou zákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu tohto ustanovenia , podľa

ktorej takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález sp. zn. K 6/09 z 24. 2.

2010, dostupný na www.trybunal.gov.pl).»

19.3 Ústavný súd v inej veci () v podobných súvislostiach

(o rozdielnosti testovania a testov prvej a druhej generácie základných práv a slobôd, pozn.)

poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. ,

podľa ktorého „pri úvahe o použiteľnosti princípu primeranosti (proporcionality) nemožno

nevidieť, že v súdenej veci nemusí byť vždy tento princíp hlavným kritériom úvahy

o ústavnosti toho-ktorého zákonného ustanovenia... v oblasti práv hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych je... potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (zodpovedá , pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu

pri voľbe najrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 Listiny... nemusí byť zákonná

úprava v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť

o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to napríklad u iných práv,

ktorých sa možno dovolávať priamo z Listiny... V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí

taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá

tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,

hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Možno

teda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality) pri obmedzovaní

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky

porovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv. Pre

zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov,

ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah. Ústavný

súd, súc viazaný (vzťah a 2 v spojení s ), je povinný

definované postavenie zákonodarcu rešpektovať.“.

19.4 V rámci právnej komparatistiky možno ako na relevantné myšlienky pre

rozhodovanie prerokovávanej veci odkázať aj na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , v ktorom uviedol, že «sa zaoberá iba ústavnoprávnymi aspektmi

napadnutých ustanovení a nevyjadruje sa k ich vhodnosti a účelnosti, napr. z hľadiska

existencie slobodného trhu a podobne; nie je povolaný na posudzovanie ekonomických

aspektov potrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav týkajúcich sa podnikania

vzhľadom na potrebu zabezpečenia jednotlivých, často vedľa seba, či dokonca proti sebe

stojacich (údajne) verejných záujmov. Voľba obmedzujúcich kontrolných nástrojov a miera

ich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu. Jedine Parlament ako zastupiteľský orgán

môže v našom ústavnom systéme uskutočniť také kroky. Jeho zodpovednosť za rozpoznanie

problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu

byť aj záporné, je v prvom rade politická. Ústavný súd môže v tomto prípade do jeho

zákonodarnej činnosti zasiahnuť iba vtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť. (...) Príklon

k prísnemu hodnoteniu všetkých riešení prijatých v oblasti pracovnoprávnych predpisov, by

nútil Ústavný súd k prieskumu nevyhnutnosti a užitočnosti zvolenej štátnej politiky

a k príklonu k niektorej ekonomicko-politickej doktríne; to však Ústavnému súdu... nenáleží

a nezodpovedá to ani relatívnej politickej neutralite Listiny a Českej republiky.“ Aj

podľa českej doktríny „(...) pre rozumný všeobecný výklad prípustnosti zákonného

obmedzenia práv podľa čl. 26 ods. 1 Listiny možno použiť schému, ktorú Ústavný súd ČR

používa pri sociálnych právach, teda v prípade práv, ktoré tiež spadajú pod režim čl. 41

ods. 1 Listiny. Podľa tohto metodického postupu(...) možno identifikovať dve zásadné

situácie (ak odhliadneme od problému zákazu diskriminácie), keď zákon možno chápať ako

protiústavný kvôli rozporu so sociálnymi právami: a) zákon zasahuje do minimálneho

štandardu základného práva a tento zásah nie je vhodný, potrebný alebo primeraný pre

ochranu iného základného práva (test proporcionality, striktný test opodstatnenosti); [b)]

zákon síce nezasahuje do minimálneho štandardu základného práva, ale predstavuje

svojvoľné obmedzenie základného práva, ktoré nesleduje legitímny cieľ alebo ho nesleduje

nerozumnými prostriedkami (test racionality, základný test opodstatnenosti).» (porov. aj

Wagnerová, E., Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv

a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer Česká republika, 2012, s. 579 – 580).

19.5 Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním iného aspektu zákona o dani z príjmov

() uviedol závery, na ktoré je vzhľadom na predmet konania vhodné na tomto

mieste poukázať a odkázať: „Vo vzťahu k ustanoveniam daňových zákonov možno za

ústavne akceptovateľný zásah do základného práva na podnikanie považovať taký zásah,

ktorý

a) je uskutočnený pri rešpektovaní princípu legality,

b) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,

c) nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž a nie je v porovnaní

so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný,

d) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu

rovnosti, a to aj v spojení s ochranou základných práv podnikateľov.“

19.6 Ústavný súd Českej republiky test racionality v interpretácii a aplikácii Listiny

základných práv a slobôd vymedzil (ústavný súd sa s takýmto vymedzením stotožňuje a ako

na aplikovateľný v konaní o súlade právnych predpisov naň odkazuje) takto: „V kombinácii

s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 4 ods. 4 Listiny možno vytýčiť 4 kroky vedúce k záveru

o ústavnosti či neústavnosti zákona, ktorý vykonáva ústavne garantované sociálne práva:

1. vymedzenie účelu a podstaty sociálneho práva, teda určitého esenciálneho obsahu.

Toto jadro sociálneho práva v posudzovanom prípade vyplýva z čl. 31 Listiny v kontexte

s čl. 4 ods. 4 Listiny.

2. vyhodnotenie, či sa zákon nedotýka samej existencie sociálneho práva alebo jeho

skutočnej realizácie (esenciálneho obsahu). Ak sa nedotýka esenciálneho obsahu

sociálneho práva, ďalej

3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným

zásadným znížením celkového štandardu základných práv, a napokon

4. zváženie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný

(racionálny), aj keď nie nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.

Iba pri prípadnom zistení v kroku 2), totiž že zákon svojím obsahom zasahuje do

samotného esenciálneho obsahu základného práva, by mal prísť na rad test

proporcionality, ktorý by okrem iného vyhodnotil, či zásah do esenciálneho práva je

odôvodnený úplnou výnimočnosťou aktuálnej situácie, ktorá by taký zásah

ospravedlňovala.“ (pozri ).

19.7 Ústavný súd v závere k celému bodu 19 poznamenáva, že tam, kde sa v texte

spomínajú sociálne práva (body 19.4 a 19.6), majú sa na mysli hospodárske, sociálne

a kultúrne práva (v užšom ponímaní), resp. práva druhej generácie (v širšom ponímaní).

Inak povedané, závery uvedené v označených bodoch k sociálnym právam sú rovnako

aplikovateľné aj na právo na podnikanie podľa .

2.3 K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení

20. Ústavný súd uvádza, že ústavný základ pre možnosť verejnej moci ukladať

daňové povinnosti o. i. aj podnikateľským subjektom nachádzame v .

20.1 Podľa dane a poplatky sú štátne a miestne.

Podľa dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona.

20.2 Subjekty vstupujúce do prostredia podnikateľského si musia byť vedomé

skutočnosti, že zákonodarca má k dispozícii prostriedky zdaňovania týchto subjektov

v zmysle . V spojení s , a teda právom podnikať, ktoré je

hospodárskym právom, a s nemožno tvrdiť, že podnikanie nemôže byť

zaťažené daňovou povinnosťou alebo že by z vyplývalo právo na

zníženie si daňovej povinnosti daňovými odpismi.

20.3 Zo žiadneho garantovaného základného práva nemožno vyvodiť právo

podnikateľského subjektu na daňové odpisy alebo právo na zníženie si daňového základu

určitým odpisovaním majetku. Ide o dobrodenie zákonodarcu v prospech daňovníkov.

Z toho dôvodu napadnuté ustanovenia týkajúce sa úpravy odpisovania majetku pre účely

daňových povinností daňovníkov nemajú potenciál zasiahnuť do jadra (esencie) základného

práva na podnikanie podľa , a preto nie je nevyhnutné pre posúdenie

ústavnej udržateľnosti napadnutých ustanovení vykonať test proporcionality, resp. striktný

test opodstatnenosti.

20.4 Pravdou však je, že pokiaľ zákonodarca upravil v právnom poriadku

a v právnych predpisoch regulujúcich oblasť podnikania a daňových povinností

podnikateľov možnosť daňovníkov odpisovať na účely splnenia si daňových povinností

(napr. daň z príjmu) majetok a znižovať tým základ dane a podnikateľské subjekty za

určitého nastavenia pravidiel hry vstupovali na trh (začali podnikať), potom náhla zmena

podmienok odpisovania majetku na účely daňových povinností by mohla obmedziť

základné právo vlastniť majetok (ktoré však nie je skupinou poslancov ako referenčná

ústavná norma označená, a preto sa ústavný súd ďalej nebude týmto základným právom

bližšie zaoberať) a príp. aj základné právo na podnikanie. Skúmať by v tomto prípade bolo

nutné, či nejde o svojvoľné obmedzenie základného práva na podnikanie, ktoré nesleduje

legitímny cieľ alebo legitímny cieľ sleduje nerozumnými prostriedkami (test racionality).

20.5 OBMEDZENIE – ako už ústavný súd uviedol, skúmanie obmedzenia

dotknutého práva pri teste racionality nespočíva v skúmaní obmedzenia jadra (esencie)

dotknutého ústavného práva (ku ktorému v prípade napadnutých ustanovení nedošlo, pozri

už uvedené), ale skúma, či nedošlo k svojvoľnému (pozri ďalej uvedené) obmedzeniu

konkrétneho práva v jeho širšom ústavnom zmysle. V tomto ponímaní tak obmedzením

práva na podnikanie v spojitosti s úpravou odpisov majetku na účely splnenia si zákonných

daňových povinností daňovníka by mohlo dôjsť napr. v prípade, ak by zákonodarca úplne

zrušil možnosť odpisovania majetku, alebo by pravidlá odpisovania majetku nastavil

spôsobom, ktorý by (čo sa napr. hospodárskeho výsledku týka) zasiahol väčšiu skupinu

daňovníkov (podnikateľov) v rámci určitého odvetvia hospodárstva. Obmedzením

(zásahom) práva na podnikanie by v spojitosti s odpisovaním majetku bola aj taká úprava,

ktorá by menila pravidlá odpisovania TU a TERAZ, teda počas kalendárneho roka bez

úpravy určitej dĺžky legisvakačnej doby novej právnej úpravy.

20.6 SVOJVÔĽA – opísané obmedzenie práva na podnikanie by potom z hľadiska

jeho ústavnej udržateľnosti bolo potrebné skúmať očami, či nešlo o svojvoľné obmedzenie,

a teda o (i) obmedzenie, ktoré nesleduje legitímny cieľ, alebo o (ii) obmedzenie, ktoré

sleduje legitímny cieľ, ale sleduje ho nerozumnými prostriedkami.

Nelegitímnosť cieľa by bolo možné v spojitosti s odpisovaním majetku na účely

splnenia si zákonných daňových povinností daňovníka konštatovať napr. v prípade, ak by

zo zákonnej právnej úpravy bolo zrejmé, že sa ňou nesleduje väčší výber daní na účely ich

použitia v rámci štátneho rozpočtu pre verejné dobro.

Skúmanie, či obmedzenie práva na podnikanie bolo vzhľadom na legitímnosť

sledovaného cieľa vykonané nerozumným prostriedkom, sa v spojitosti s problematikou

odpisovania majetku na účely splnenia si zákonných daňových povinností daňovníka

prekrýva s otázkou drastickosti a náhlosti zmeny právnej úpravy odpisovania majetku. Inak

povedané, skúma sa, či obmedzenie práva na podnikanie uskutočnené už popísaným

spôsobom (predchádzajúci bod OBMEDZENIE) nie je vzhľadom na všetky relevantné

premenné drastické a náhle (t. j. či nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú

záťaž a nie je v porovnaní so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný, napr.

ak právna úprava má vzhľadom na konkrétne overiteľné skutočnosti potenciál výrazne

negatívne ovplyvniť celé odvetvie hospodárstva alebo ak právna úprava v dôsledku jej

úpravy TU a TERAZ objektívne neumožňuje podnikateľom sa v rozumnom čase pripraviť

na prijaté zmeny, čoho dôsledkom by reálne hrozil zánik výkonu podnikateľskej činnosti

určitej skupiny podnikateľov).

20.7 Aplikujúc uvedené východiská na napadnuté ustanovenia, ústavný súd ako prvé

hodnotí, že zákonodarca nezrušil možnosť odpisovania majetku pre účely splnenia si

daňových povinností daňovníkov. Možnosť odpisovania hmotného majetku zo strany

daňovníkov (podnikateľov) zostala aj po prijatí napadnutých ustanovení zachovaná. Zmena

sa týka doby odpisovania majetku, ktorá sa napadnutými ustanoveniami predĺžila z 20

rokov na 40 rokov, čo možno považovať za riziko (riziko zmeny spôsobu znižovania

daňového základu napr. zmenou doby/dĺžky odpisovania majetku, ktorá nemusí byť po celý

čas výkonu podnikateľskej činnosti konštantná), s ktorým musia podnikateľské subjekty aj

vzhľadom na vyššiu mieru diskrécie zákonodarcu pri legislatívnom nastavení daňovej

politiky štátu pri vstupe na trh počítať.

20.8 Rovnako napadnuté ustanovenia platia generálne pre všetkých daňovníkov, nie

sú namierené voči konkrétnemu odvetviu hospodárstva a nie sú vzhľadom na ich obsah

spôsobilé bezprostredne zasiahnuť len určitú (vybranú) skupinu daňovníkov.

20.9 Ďalej novela zákona, ktorou došlo k prijatiu napadnutých ustanovení zákona

o dani z príjmov, bola schválená 30. októbra 2014, pričom účinnosť nadobudla v časti

upravujúcej napadnuté ustanovenia 1. januára 2015. Nové pravidlá odpisovania sa tak

týkajú daňového obdobia nasledujúceho po roku, v ktorom bola novela zákona prijatá,

navyše s dvojmesačnou legisvakačnou dobou. Nemožno preto tvrdiť, že by išlo o právnu

úpravu, ktorá by menila pravidlá odpisovania majetku TU a TERAZ.

20.10 Z prezentovaného vyplýva, že napadnutými ustanoveniami nemohlo dôjsť

k ústavne relevantnému obmedzeniu práva na podnikanie.

20.11 Napadnuté ustanovenia by navyše prešli aj testom existencie prípadného

svojvoľného obmedzenia práva na podnikanie (k obmedzeniu práva na podnikanie však

v prípade napadnutých ustanovení nedošlo, pozri predchádzajúce body), keďže nemožno

vzhľadom na obsah a text napadnutých ustanovení, ako aj dôvodovú správu k novele

zákona konštatovať, že by cieľ, ktorý napadnuté ustanovenia sledovali (t. j. zreálnenie doby

odpisovania hmotného majetku a lepší výber daní do štátneho rozpočtu) nebol legitímny

alebo že by zvolené prostriedky neboli rozumné, keďže zmena pravidiel odpisovania

majetku nie je náhla ani drastická ‒nemožno konštatovať, že by napadnuté ustanovenia

negatívne ovplyvnili celé konkrétne odvetvie hospodárstva alebo že by právna úprava

neumožňovala podnikateľom sa v rozumnom čase pripraviť na prijaté zmeny, a teda

nemožno dôvodiť, že by v dôsledku napadnutých ustanovení reálne hrozil zánik výkonu

podnikateľskej činnosti u určitej skupiny podnikateľov.

20.12 Ústavný súd tak uzatvára, že napadnuté ustanovenia sú v súlade s čl. 13 ods. 4

a , a preto návrhu skupiny poslancov na vyslovenie ich nesúladu

s označenými referenčnými ústavnými normami nevyhovel.

3. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s (zákaz

retroaktivity)

3.1 Všeobecne k zákazu retroaktivity právnych predpisov

21. Lon L. Fuller v diele The Morality of Law (Morálka práva) predstavil 8

požiadaviek zabezpečujúcich legálnosť právneho poriadku, pričom kľúčovou je podľa

autora zásada, podľa ktorej „pravidlom prijatým dnes by sa malo riadiť to, čo sa stane

zajtra, nie to, čo sa stalo včera...“ (pozri. Fuller, L. L. The Morality of Law. Revised

edition. New Haven and London: Yale University Press, 1969, p. 44). Inak povedané,

vo funkčnom právnom režime právne predpisy musia pôsobiť najmä do budúcnosti (porov.

napr. Kramer, M. H. Objectivity and the Rule of Law. New York: Cambridge University

Press, 2007).

21.1 Aj ústavný súd počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj

k zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa

uplatňuje zásada lex retro non agit , čiže zákon nemá spätnú účinnosť (porov. ).

21.2 Podľa ústavného súdu zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že „podľa

súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne

skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej

normy“ (pozri ).

21.3 Na základe prezentovaného ústavný súd zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten,

„kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho

noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho

predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (pozri ).

21.4 Ústavný súd navyše rozlíšil v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou

retroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne

a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov

(práv alebo povinností)“ (pozri ). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu

ústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti,

ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych

následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti

tohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri ). Platné zostáva v tejto súvislosti

aj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže výnimočne

uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom

v takomto prípade musí preukázať... závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu

vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech

slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu...“ (pozri ).

21.5 Ústavný súd k citovanej ustálenej judikatúre ústavného súdu na tomto mieste

moderným jazykom artikuluje, že podľa tradičnej právnickej metodiky je na jednej strane

úplne v poriadku, ak je nový (napr. procesný) právny predpis aplikovaný na platné právne

vzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu (napr. na

prebiehajúce konania: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“ ‒ ),

a na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to často tak je, tak sa

to zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná aj trestnoprávna

pravá retroaktivita (napr. vojnové zločiny či zločiny proti ľudskosti; porov. čl. 7 ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a niekedy nemôže byť

akceptovateľná ani procesná nepravá retroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza T. Sobek

(porov. Sobek, T. Právní myšlení ‒ kritika moralismu. Praha ‒Plzeň: Ústav státu a práva

a Aleš Čeněk, 2011, s. 529 a nasl.), sú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy

potrebné aktuálne testovať, pričom nie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu

Radbruchova formula.

3.2 K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení

22. Skupina poslancov zastáva názor, že napadnuté ustanovenia sú v dôsledku znenia

§ 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov retroaktívne, pričom ide o pravú retroaktivitu, čím sa

podľa skupiny poslancov dostávajú napadnuté ustanovenia do kontradikcie s čl. 1 ods. 1

.

22.1 Ako už ústavný súd uviedol, nové pravidlá odpisovania sa týkajú daňového

obdobia nasledujúceho po roku, v ktorom bola novela zákona prijatá. Navyše napadnuté

ustanovenia pôsobia do budúcna, t. j. upravujú spôsob odpisovania majetku do budúcna od

roku 2015 (pri podávaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2014) a nijakým

spôsobom nenegujú do toho času uplatnené odpisy majetku zo strany daňovníkov. Ide

teda o to, že daňovník musí pre najbližšie zdaňovacie obdobie (2015) upraviť svoje plány na

zníženie daňového základu odpisom hmotného majetku, avšak napadnuté ustanovenia

spätne neupravujú negovanie alebo úpravu už v minulosti zníženého základu dane na

základe odpisovania hmotného majetku podľa v tom čase platných a účinných pravidiel

odpisovania. Zhrnuté slovom, nová právna úprava je síce aplikovaná na platné právne

vzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, avšak

reguluje správanie sa subjektov týchto právnych vzťahov do budúcna bez toho, aby

negovala nadobudnuté práva v minulosti za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy

(definícia nepravej retroaktivity).

22.2 Áno, je možné si predstaviť absolútne priateľský prístup zákonodarcu

k podnikateľskému prostrediu, kedy by prechodné ustanovenia novely zákona, ktorá

upravuje zmenu spôsobu odpisovania majetku, upravili pôsobenie novej právnej úpravy do

budúcna spôsobom, že by sa nové pravidlá odpisovania majetku vzťahovali len na tých

daňovníkov, ktorým vznikla v predmetnom prvom roku účinnosti novely zákona daňová

povinnosť po prvýkrát, resp. spôsobom, že odpisovanie majetku začaté podľa dovtedajších

právnych predpisov sa dokončia podľa právnych predpisov platných a účinných spred

novely zákona, ktorou sa mení spôsob odpisovania hmotného majetku. Aplikovanie

uvedeného alternatívneho a hypotetického prístupu je však záležitosťou citlivosti

zákonodarcu k podnikateľskému prostrediu a citlivosti politiky štátu k regulácii

podnikateľského prostredia, ale nejde o vyžadovaný prístup zákonodarcu k úprave

prechodných ustanovení určitej novely zákona.

22.3 Z toho dôvodu ani spôsob regulácie zvolený zákonodarcom v zmysle

napadnutých ustanovení nemožno hodnotiť ako nelegitímny alebo nevhodný, resp. pravo

retroaktívny. Či už napadnuté ustanovenia nazveme nepravo retroaktívne, alebo vyhlásime,

že zvolená nová právna regulácia, ktorá je aplikovaná na platné právne vzťahy založené za

účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, je vzhľadom na zvolené

prostriedky a regulované prostredie (t. j. dane) proporcionálna k sledovanému cieľu,

nemôžeme dospieť k záveru, že by napadnuté ustanovenia boli v nesúlade s čl. 1 ods. 1

z dôvodu neprípustnej retroaktivity napadnutých ustanovení.

22.4 Ústavný súd preto návrhu skupiny poslancov ani na vyslovenie nesúladu

napadnutých ustanovení s nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2017