Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 108/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bašistom, Štefánikova 8, Poprad, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3

a podľa a Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. augusta 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bašistom, Štefánikova 8, Poprad, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 5 a , 2 a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 a čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 10. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Kežmarok (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných

papierov podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné

konanie okresného súdu č. k. -17 z 9. mája 2016 podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov podľa a .

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 15. júna 2016 v spojení s podaním

doručeným okresnému súdu 18. júla 2016 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Okresný súd uznesením č. k. -65 z 18. júla 2016 jeho žiadosť podľa

ods. 3 zamietol s odôvodnením, že dôvody väzby trvajú naďalej.

Okresný súd označeným uznesením zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa podľa § 80

ods. 1 písm. b) , ako ani jeho ponuku na zloženie peňažnej záruky.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -65 z 18. júla 2016 sťažovateľ

podal sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 10. augusta 2016 rozhodol tak, že podľa doplnil

sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu o výrok, ktorým neprijal návrh

sťažovateľa ako obvineného podľa na nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a odovzdaním dohľadu

nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu odôvodňuje namietané porušenie

svojich v sťažnosti označených práv najmä takto:

„V uznesení Krajského súdu, ktorý síce doplnil uznesenie o neprijatí dohľadu

probačného a mediačného úradníka a odovzdanie dohľadu nad obvineným do iného

členského štátu EÚ, avšak nerozhodol o väzbe samotnej a to výrokom, ktorým by potvrdil

uznesenie Okresného súdu Kežmarok o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie

na slobodu, prípadne iným výrokom, na základe právoplatnosti ktorého by mohol byť

obvinený zo zákonných dôvodov vo väzbe. Krajský súd nerozhodol o opravnom prostriedku

obvineného a preto v súčasnosti neexistuje právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého

je obvinený vo väzbe, prípadne rozhodnutie, na základe ktorého väzba obvineného trvá,

hoci OČTK a súd sú povinní v každom štádiu trestného konania skúmať, či dôvody väzby

trvajú, alebo či sa zmenili.

... Napadnutým uznesením došlo k porušeniu najzákladnejšieho práva obvineného

a to práva na osobnú slobodu, práva na súdnu a inú právnu ochranu, práva na urýchlené

rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby. Rozhodnutie ako aj súčasný stav ním

nastolený je v rozpore s čl. 5 ods. 2, 3, 4, 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach,

porušuje základné práva podľa a 5 a , 2, 3 SR, porušuje

práva garantované v článku 8 a 36 Listiny základných práv a slobôd.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove postupom a uznesením zo dňa 10. 08. 2016 sp. zn.

, ktorým nerozhodol o sťažnosti sťažovateľa - obvineného proti uzneseniu

Okresného súdu Kežmarok zo dňa 18. 07. 2016 a nerozhodol samostatným výrokom

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu porušil právo

sťažovateľa na osobnú slobodu, na súdnu a inú právnu ochranu a na urýchlené rozhodnutie

o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4, 5 Európskeho dohovoru o ľudských

právach, porušuje základné práva podľa a 5 a , 2, 3 SR,

porušuje práva garantované v článku 8 a 36 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove 10. 08. 2016 sp. zn. sa zrušuje

a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,

2 a 3 a podľa listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a napadnutým uznesením krajského súdu došlo (okrem iného) k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 3 a podľa listiny.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú

judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi

jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

) a ustanoveniami , ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného

vyplýva, že (rovnako ako aj listiny, pozn.), porušenie ktorého sťažovateľ

tiež namieta, je v trestných veciach v zásade aplikovateľný len na rozhodovanie

o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného voči konkrétnej osobe, t. j. na konanie

a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná

špeciálna úprava obsiahnutá v . Označený článok totiž zahŕňa všetky

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z ,

a nie všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho

oddielu druhej hlavy garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. napr.

, , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa sú ratione materiae

neaplikovateľné ustanovenia , 2 a 3 , resp. listiny, ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a podľa listiny a jeho práv podľa , 3, 4 a 5 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa a listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť

slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa a listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť bez meškania

a v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým

obvinením proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo

inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec

bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a podľa listiny a práv podľa , 3, 4 a 5 dohovoru odôvodňuje

(v podstate) tým, že krajský súd v napadnutom uznesení nerozhodol samostatným výrokom

o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, resp. že rozhodnutie okresného súdu

samostatným výrokom nepotvrdil, v dôsledku čoho podľa sťažovateľa „v súčasnosti

neexistuje právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého je obvinený vo väzbe, prípadne

rozhodnutie, na základe ktorého väzba obvineného trvá“.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených práv

podľa , listiny a dohovoru.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že okresný súd

uznesením z 18. júla 2016 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

s odôvodnením, že dôvody väzby naďalej trvajú, a písomný sľub sťažovateľa podľa § 80

ods. 1 písm. b) , ako ani jeho ponuku na zloženie peňažnej záruky

neprijal. Proti označenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej

namietal najmä to, že v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou nie sú uvedené konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce jeho väzbu a že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal

s jeho argumentáciou uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ v sťažnosti tiež

uviedol:

„Podľa môjho názoru dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nielen netrvajú,

ale ani neexistujú. Pokiaľ súd nie je tohto názoru, žiadam, aby ďalšie trvanie väzby bolo

nahradené podľa , a podľa

Na základe vyššie uvedených skutočností žiadam, aby bolo mojej sťažnosti vyhovené,

žiadam, aby ma odvolací súd prepustil z väzby na slobodu, alternatívne, aby prijal môj

písomný sľub, nahradil väzbu dohľadom podľa § 80 ods. 1 písm. c), alternatívne, aby prijal

ponúknutú peňažnú záruku ako náhradu za väzbu.“

Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -65 z 18. júla 2016 napadnutým uznesením tak, že podľa

uznesenie okresného súdu doplnil o výrok:

„Podľa návrh obvineného

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a odovzdaním dohľadu

nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu

neprijíma.“

Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil najmä takto:

„... Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192

ods. 1 správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ

podal sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce

a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

... V zhode so záverom sudcu pre prípravné konanie, aj podľa krajského súdu dôvody

väzby trvajú naďalej, pričom sú natoľko závažné, že väzbu nie je možné nahradiť ani

inštitútmi nahradzujúcimi väzbu.

... Vzhľadom na obsah doposiaľ zabezpečených dôkazov je v prvom rade možné

konštatovať, že trestné stíhanie obvineného je dôvodné.

Poukázať je potrebné najmä na výpoveď samotného obvineného ktorý aj keď poprel

vedomosť o falošnosti bankoviek, tak súčasne pred sudcom pre prípravné konanie priznal,

že na návrh nejakého cigána z v Poľsku na Slovensku menili päťdesiateurové

bankovky, z ktorých si z každej mali nechať 20,- eur, a že im za tým účelom dal aj ďalšie

bankovky. Z výpovede svedkyne zase vyplýva, že po príchode

polície jej obv. povedal, aby peniaze, ktoré boli medzi sedadlami ich auta,

vzala k sebe a preto tieto bankovky ona skryla do vrecka riflí a potom do gatiek pod rifle.

Spôsob, akým obvinený kúpou lacnejšieho tovaru menil v obchodoch päťdesiateurové

bankovky vyplýva tiež zo svedeckých výpovedí ,

a .

Dôvodnosť trestného stíhania je možné vyvodiť aj zo zápisníc o vydaní bankoviek

a z odborných posudkov, podľa ktorých bankovky v hodnote 50,- eur vydané

, , a

a dve dvadsaťeurové bankovky vydané spoluobvineným

sú falzifikáty.

Všetky uvedené konkrétne skutočnosti, spolu s ďalšími doposiaľ zadováženými

dôkazmi vedú krajský súd k záveru, že aj v tomto štádiu trestného konania sú naďalej dané

skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol

spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal aj

obvinený .

Krajský súd v súvislosti so sťažnostnými námietkami obvineného pritom zdôrazňuje,

že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine obvineného a že rozhodnutie o vzatí

do väzby, resp. o ponechaní vo väzbe nie je podmienené existenciou dôkazov bez akejkoľvek

pochybnosti preukazujúcich spáchanie trestného činu obvineným, ale že pre takéto

rozhodnutie postačuje zistenie skutočností dostatočne odôvodňujúcich podozrenie

o spáchaní konkrétneho trestného činu obvineným. Keďže takéto skutočnosti aj v tomto

štádiu trestného konania zistené boli, podľa názoru krajského súdu je naďalej splnený

materiálny predpoklad pre rozhodnutie o väzbe spočívajúci v dôvodnosti trestného stíhania.

Rovnako je naďalej splnená aj ďalšia materiálna podmienka väzby, pretože tiež

dôvody, pre ktoré bol obvinený do väzby vzatý, podľa názoru krajského súdu pretrvávajú

doposiaľ.

Okolnosti, ktoré zakladajú obavu uvedenú v ust. ,

teda obavu, že v prípade prepustenia na slobodu obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby

sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, naďalej odôvodňuje hrozba vysokého trestu,

pretože v osobitnej časti za stíhaný trestný čin umožňuje uložiť trest odňatia

slobody od 7 do 10 rokov, ku ktorej sa pripájajú ďalšie konkrétne skutočnosti týkajúce sa

okolností prípadu. Je zrejmé, že aj keď obvinený má bydlisko v Poľskej

republike, tak predmetnú trestnú činnosť mal páchať na území Slovenskej republiky,

a to opakovane, keď podľa jeho výpovede po rozmenení štyroch či piatich

päťdesiateurových bankoviek na Slovensku sa s ďalšími bankovkami mal na Slovensko

z Poľska vrátiť, aby so spoluobvineným rozmenili aj tieto bankovky. Nákup falošnými

bankovkami nerobili len v jednej obci a v jednom obchode, ale na viacerých miestach.

S činnosťou, ktorá je predmetom trestného stíhania, je pritom spojený príjem, ktorý by

obvinenému mohol umožniť ujsť a skrývať sa, a to aj v Poľskej republike, kde má bydlisko.

Tieto konkrétne skutočnosti aj v tomto štádiu trestného konania naďalej zakladajú dôvody

tzv. útekovej väzby.

Predovšetkým charakter trestného činu, pre ktorý je obvinený stíhaný, ale aj rozsah,

v akom mala byť táto trestná činnosť páchaná a okolnosti jej páchania vykazujúce vyššiu

mieru organizovanosti, keď bankovky vyrobené neznámou osobou mali byť obvineným

odovzdané opakovane neznámym cigánom, ktorému odovzdali príjem a následne sa opäť na

územie Slovenska za účelom pokračovania v páchaní trestnej činnosti mali obvinení vrátiť

a že mali ešte aj ďalšie falšované bankovky, zase odôvodňujú obavu uvedenú v ust. § 71

ods. 1 písm. c) , teda obavu, že v prípade prepustenia obvineného na slobodu

bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Z týchto konkrétnych skutočností je teda

možné urobiť naďalej záver o tom, že existujú aj dôvody tzv. preventívnej väzby.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa krajský súd vyjadril k tej časti

sťažnosti sťažovateľa, ktorou sa domáhal nahradenia väzby písomným sľubom, peňažnou

zárukou, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom uviedol:

„Za správne krajský súd považuje aj rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie,

ktorým neprijal ako náhradu za väzbu sľub obvineného, peňažnú záruku a ani dohľad

probačného a mediačného úradníka. Tu treba zároveň podotknúť, že aj keď vo výrokovej

časti napadnutého uznesenia rozhodnutie o nenahradení väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka chýba, tak sudca pre prípravné konanie sa v odôvodnení

napadnutého uznesenia s možnosťou nahradenia väzby týmto inštitútom zaoberal a dospel

aj k správnemu záveru o nemožnosti nahradenia väzby inštitútom uvedeným v § 80 ods. 1

písm. c) .

Ustanovenia , a , pre prijatie

písomného sľubu obvineného alebo dohľadu probačného a mediačného úradníka alebo

peňažnej záruky ako náhrady za väzbu vo všeobecnosti vyžadujú, aby bolo možné sľub

vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu považovať

za dostatočný, resp. aby s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu

bolo možné účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka

nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu

Európskej únie podľa osobitného predpisu, alebo aby s prihliadnutím na osobu a majetkové

pomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu

jeho následok a iné okolnosti prípadu bolo možné peňažnú záruku prijať ako náhradu

za väzbu.

Ani jeden z uvedených prostriedkov náhrady väzby však podľa názoru krajského

súdu, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti stíhaného prípadu, nie je v tomto štádiu

konania dostatočným prostriedkom na nahradenie väzby obvineného .

Keďže v žiadosti o prepustenie z väzby obvinený navrhol aj nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu

nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu,

ale vo výrokovej časti napadnutého uznesenia rozhodnutie o tomto návrhu chýba,

tak krajský súd musel napadnuté uznesenie doplniť výrokom o tomto návrhu obvineného.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd nezistiac iné nedostatky takého charakteru,

aby viedli k zrušeniu napadnutého uznesenia, o sťažnosti obvineného rozhodol podľa § 194

ods. 3 tak, že napadnuté uznesenie doplnil o výrok, podľa ktorého návrh

obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

a odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa

osobitného predpisu neprijíma.“

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, dokumentácie k nej priloženej, ako aj

vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. , vychádzajúc najmä z obsahu

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (osobitne jeho citovanej časti),

konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle,

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Krajský súd v napadnutom uznesení podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformným spôsobom reagoval na všetky podstatné sťažovateľom

vznesené výhrady a objasnil všetky pre posudzovanú vec relevantné skutočnosti.

Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom uznesení

nerozhodol samostatným výrokom o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,

z ktorého je zrejmé, že krajský súd sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa, reagoval na

všetky jeho podstatné výhrady a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu doplnil

o výrok, ktorým neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka, resp. odovzdaním dohľadu nad sťažovateľom ako obvineným

do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu. Krajský súd

v posudzovanej veci postupoval podľa , v zmysle ktorého

ak nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je

neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia,

buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby

o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. Citované ustanovenie § 194

ods. 3 pritom systematicky nadväzuje na Trestného

poriadku, ktorý sa vzťahuje na situáciu, kedy nadriadený orgán sťažnosť podanú proti

rozhodnutiu orgánu nižšieho stupňa nezamietne podľa (k tomu

pozri napr. ).

V kontexte už uvedeného podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej

veci neobstojí argumentácia sťažovateľa, že v dôsledku absencie výroku o zamietnutí

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, resp. výroku o potvrdení tohto

rozhodnutia v napadnutom uznesení krajského súdu, „v súčasnosti neexistuje právoplatné

rozhodnutie, na základe ktorého je obvinený vo väzbe, prípadne rozhodnutie, na základe

ktorého väzba obvineného trvá“. Krajský súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu,

ktorým prvostupňový súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a neprijal

jeho písomný sľub podľa , ako ani jeho ponuku

na zloženie peňažnej záruky, ústavne konformným spôsobom, reagujúc na sťažnostné

námietky sťažovateľa, dospel k záveru, že nedostatok rozhodnutia prvostupňového súdu

spočíva len v tom, že v ňom chýba výrok podľa ,

a preto ho napadnutým uznesením postupom podľa

bez zrušenia rozhodnutia okresného súdu doplnil. Z napadnutého uznesenia tak možno

vyvodiť, že krajský súd považoval sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú v časti, v ktorej

namietal, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka, resp. odovzdaním dohľadu do iného členského štátu

Európskej únie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zaužívanú rozhodovaciu prax

všeobecných súdov v trestných veciach, kedy v prípade čiastočnej dôvodnosti opravného

prostriedku nadriadený súd už tento opravný prostriedok v jeho nedôvodnej časti

samostatným výrokom nezamieta (z dôvodu, že opravný prostriedok možno zamietnuť len

ako celok, pozn.), a to či už ide o odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu [napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. februára 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka stanovísk“) č. 7/2015; rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. augusta 2009, publikovaný v zbierke stanovísk č. 06/2009],

alebo o sťažnosť proti procesnému uzneseniu (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 18. júla 2014). Absencia výroku o zamietnutí čiastočne

dôvodnej sťažnosti sťažovateľa preto sama osebe nemôže mať z hľadiska

ústavnej konformity napadnutého uznesenia krajského súdu rozhodujúci význam

(m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu

v napadnutom konaní nevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných

právnych noriem, keďže uznesenie okresného súdu z 18. júla 2016 v spojení s napadnutým

uznesením krajského súdu, ktoré nadobudli právoplatnosť 10. augusta 2016, po zamietnutí

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby predstavujú ako jeden celok dostatočný zákonný

podklad pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, do ktorej bol vzatý uznesením okresného

súdu č. k. -17 z 9. mája 2016.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, na jednej strane a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa

a listiny, resp. práv podľa dohovoru na strane druhej, neexistuje príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

procesnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017