Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 108/2017
PDF · 270.58 KB
No categories available
II. ÚS 108/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bašistom, Štefánikova 8, Poprad, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Tpo 10/2016 a jeho
uznesením z 10. augusta 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bašistom, Štefánikova 8, Poprad, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 a čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Tpo 10/2016 (ďalej
aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 10. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Kežmarok (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 14/2016 vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné
stíhanie pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných
papierov podľa § 270 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné
konanie okresného súdu č. k. 3 Tp 14/2016-17 z 9. mája 2016 podľa § 72 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 15. júna 2016 v spojení s podaním
doručeným okresnému súdu 18. júla 2016 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.
Okresný súd uznesením č. k. 3 Tp 14/2016-65 z 18. júla 2016 jeho žiadosť podľa § 79
ods. 3 Trestného poriadku zamietol s odôvodnením, že dôvody väzby trvajú naďalej.
Okresný súd označeným uznesením zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa podľa § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako ani jeho ponuku na zloženie peňažnej záruky.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Tp 14/2016-65 z 18. júla 2016 sťažovateľ
podal sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 10 Tpo 10/2016
z 10. augusta 2016 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku doplnil
sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu o výrok, ktorým neprijal návrh
sťažovateľa ako obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a odovzdaním dohľadu
nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu odôvodňuje namietané porušenie
svojich v sťažnosti označených práv najmä takto:
„V uznesení Krajského súdu, ktorý síce doplnil uznesenie o neprijatí dohľadu
probačného a mediačného úradníka a odovzdanie dohľadu nad obvineným do iného
členského štátu EÚ, avšak nerozhodol o väzbe samotnej a to výrokom, ktorým by potvrdil
uznesenie Okresného súdu Kežmarok o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie
na slobodu, prípadne iným výrokom, na základe právoplatnosti ktorého by mohol byť
obvinený zo zákonných dôvodov vo väzbe. Krajský súd nerozhodol o opravnom prostriedku
obvineného a preto v súčasnosti neexistuje právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého
je obvinený vo väzbe, prípadne rozhodnutie, na základe ktorého väzba obvineného trvá,
hoci OČTK a súd sú povinní v každom štádiu trestného konania skúmať, či dôvody väzby
trvajú, alebo či sa zmenili.
... Napadnutým uznesením došlo k porušeniu najzákladnejšieho práva obvineného
a to práva na osobnú slobodu, práva na súdnu a inú právnu ochranu, práva na urýchlené
rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby. Rozhodnutie ako aj súčasný stav ním
nastolený je v rozpore s čl. 5 ods. 2, 3, 4, 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach,
porušuje základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR, porušuje
práva garantované v článku 8 a 36 Listiny základných práv a slobôd.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Prešove postupom a uznesením zo dňa 10. 08. 2016 sp. zn.
10 Tpo/10/2016, ktorým nerozhodol o sťažnosti sťažovateľa - obvineného proti uzneseniu
Okresného súdu Kežmarok zo dňa 18. 07. 2016 a nerozhodol samostatným výrokom
o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu porušil právo
sťažovateľa na osobnú slobodu, na súdnu a inú právnu ochranu a na urýchlené rozhodnutie
o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4, 5 Európskeho dohovoru o ľudských
právach, porušuje základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR,
porušuje práva garantované v článku 8 a 36 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove 10. 08. 2016 sp. zn. 10 Tpo/10/2016 sa zrušuje
a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,
2 a 3 ústavy a podľa čl. 36 listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a napadnutým uznesením krajského súdu došlo (okrem iného) k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a podľa čl. 36 listiny.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú
judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi
jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy) a ustanoveniami čl. 17 ústavy, ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného
vyplýva, že čl. 46 ústavy (rovnako ako aj čl. 36 listiny, pozn.), porušenie ktorého sťažovateľ
tiež namieta, je v trestných veciach v zásade aplikovateľný len na rozhodovanie
o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného voči konkrétnej osobe, t. j. na konanie
a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná
špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy. Označený článok ústavy totiž zahŕňa všetky
základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva
na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy,
a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho
oddielu druhej hlavy ústavy garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. napr.
II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa sú ratione materiae
neaplikovateľné ustanovenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, resp. čl. 36 listiny, ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a podľa čl. 8 listiny a jeho práv podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4 a 5 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť
slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov
a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť bez meškania
a v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým
obvinením proti nemu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade
s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo
inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec
bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Sťažovateľ namietané porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a podľa čl. 8 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 2, 3, 4 a 5 dohovoru odôvodňuje
(v podstate) tým, že krajský súd v napadnutom uznesení nerozhodol samostatným výrokom
o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, resp. že rozhodnutie okresného súdu
samostatným výrokom nepotvrdil, v dôsledku čoho podľa sťažovateľa „v súčasnosti
neexistuje právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého je obvinený vo väzbe, prípadne
rozhodnutie, na základe ktorého väzba obvineného trvá“.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského
súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, z hľadiska jeho ústavnej
akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených práv
podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 14/2016 vyplýva, že okresný súd
uznesením z 18. júla 2016 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
s odôvodnením, že dôvody väzby naďalej trvajú, a písomný sľub sťažovateľa podľa § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako ani jeho ponuku na zloženie peňažnej záruky
neprijal. Proti označenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej
namietal najmä to, že v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou nie sú uvedené konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce jeho väzbu a že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s jeho argumentáciou uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ v sťažnosti tiež
uviedol:
„Podľa môjho názoru dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nielen netrvajú,
ale ani neexistujú. Pokiaľ súd nie je tohto názoru, žiadam, aby ďalšie trvanie väzby bolo
nahradené podľa § 80 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a podľa § 81 Tr. por.
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadam, aby bolo mojej sťažnosti vyhovené,
žiadam, aby ma odvolací súd prepustil z väzby na slobodu, alternatívne, aby prijal môj
písomný sľub, nahradil väzbu dohľadom podľa § 80 ods. 1 písm. c), alternatívne, aby prijal
ponúknutú peňažnú záruku ako náhradu za väzbu.“
Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 3 Tp 14/2016-65 z 18. júla 2016 napadnutým uznesením tak, že podľa § 194 ods. 3
Trestného poriadku uznesenie okresného súdu doplnil o výrok:
„Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku návrh obvineného
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a odovzdaním dohľadu
nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu
neprijíma.“
Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil najmä takto:
„... Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192
ods. 1 Tr. poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce
a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.
... V zhode so záverom sudcu pre prípravné konanie, aj podľa krajského súdu dôvody
väzby trvajú naďalej, pričom sú natoľko závažné, že väzbu nie je možné nahradiť ani
inštitútmi nahradzujúcimi väzbu.
... Vzhľadom na obsah doposiaľ zabezpečených dôkazov je v prvom rade možné
konštatovať, že trestné stíhanie obvineného je dôvodné.
Poukázať je potrebné najmä na výpoveď samotného obvineného ktorý aj keď poprel
vedomosť o falošnosti bankoviek, tak súčasne pred sudcom pre prípravné konanie priznal,
že na návrh nejakého cigána z v Poľsku na Slovensku menili päťdesiateurové
bankovky, z ktorých si z každej mali nechať 20,- eur, a že im za tým účelom dal aj ďalšie
bankovky. Z výpovede svedkyne zase vyplýva, že po príchode
polície jej obv. povedal, aby peniaze, ktoré boli medzi sedadlami ich auta,
vzala k sebe a preto tieto bankovky ona skryla do vrecka riflí a potom do gatiek pod rifle.
Spôsob, akým obvinený kúpou lacnejšieho tovaru menil v obchodoch päťdesiateurové
bankovky vyplýva tiež zo svedeckých výpovedí ,
a .
Dôvodnosť trestného stíhania je možné vyvodiť aj zo zápisníc o vydaní bankoviek
a z odborných posudkov, podľa ktorých bankovky v hodnote 50,- eur vydané
, , a
a dve dvadsaťeurové bankovky vydané spoluobvineným
sú falzifikáty.
Všetky uvedené konkrétne skutočnosti, spolu s ďalšími doposiaľ zadováženými
dôkazmi vedú krajský súd k záveru, že aj v tomto štádiu trestného konania sú naďalej dané
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol
spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal aj
obvinený .
Krajský súd v súvislosti so sťažnostnými námietkami obvineného pritom zdôrazňuje,
že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine obvineného a že rozhodnutie o vzatí
do väzby, resp. o ponechaní vo väzbe nie je podmienené existenciou dôkazov bez akejkoľvek
pochybnosti preukazujúcich spáchanie trestného činu obvineným, ale že pre takéto
rozhodnutie postačuje zistenie skutočností dostatočne odôvodňujúcich podozrenie
o spáchaní konkrétneho trestného činu obvineným. Keďže takéto skutočnosti aj v tomto
štádiu trestného konania zistené boli, podľa názoru krajského súdu je naďalej splnený
materiálny predpoklad pre rozhodnutie o väzbe spočívajúci v dôvodnosti trestného stíhania.
Rovnako je naďalej splnená aj ďalšia materiálna podmienka väzby, pretože tiež
dôvody, pre ktoré bol obvinený do väzby vzatý, podľa názoru krajského súdu pretrvávajú
doposiaľ.
Okolnosti, ktoré zakladajú obavu uvedenú v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku,
teda obavu, že v prípade prepustenia na slobodu obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby
sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, naďalej odôvodňuje hrozba vysokého trestu,
pretože Trestný zákon v osobitnej časti za stíhaný trestný čin umožňuje uložiť trest odňatia
slobody od 7 do 10 rokov, ku ktorej sa pripájajú ďalšie konkrétne skutočnosti týkajúce sa
okolností prípadu. Je zrejmé, že aj keď obvinený má bydlisko v Poľskej
republike, tak predmetnú trestnú činnosť mal páchať na území Slovenskej republiky,
a to opakovane, keď podľa jeho výpovede po rozmenení štyroch či piatich
päťdesiateurových bankoviek na Slovensku sa s ďalšími bankovkami mal na Slovensko
z Poľska vrátiť, aby so spoluobvineným rozmenili aj tieto bankovky. Nákup falošnými
bankovkami nerobili len v jednej obci a v jednom obchode, ale na viacerých miestach.
S činnosťou, ktorá je predmetom trestného stíhania, je pritom spojený príjem, ktorý by
obvinenému mohol umožniť ujsť a skrývať sa, a to aj v Poľskej republike, kde má bydlisko.
Tieto konkrétne skutočnosti aj v tomto štádiu trestného konania naďalej zakladajú dôvody
tzv. útekovej väzby.
Predovšetkým charakter trestného činu, pre ktorý je obvinený stíhaný, ale aj rozsah,
v akom mala byť táto trestná činnosť páchaná a okolnosti jej páchania vykazujúce vyššiu
mieru organizovanosti, keď bankovky vyrobené neznámou osobou mali byť obvineným
odovzdané opakovane neznámym cigánom, ktorému odovzdali príjem a následne sa opäť na
územie Slovenska za účelom pokračovania v páchaní trestnej činnosti mali obvinení vrátiť
a že mali ešte aj ďalšie falšované bankovky, zase odôvodňujú obavu uvedenú v ust. § 71
ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, teda obavu, že v prípade prepustenia obvineného na slobodu
bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Z týchto konkrétnych skutočností je teda
možné urobiť naďalej záver o tom, že existujú aj dôvody tzv. preventívnej väzby.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa krajský súd vyjadril k tej časti
sťažnosti sťažovateľa, ktorou sa domáhal nahradenia väzby písomným sľubom, peňažnou
zárukou, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom uviedol:
„Za správne krajský súd považuje aj rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie,
ktorým neprijal ako náhradu za väzbu sľub obvineného, peňažnú záruku a ani dohľad
probačného a mediačného úradníka. Tu treba zároveň podotknúť, že aj keď vo výrokovej
časti napadnutého uznesenia rozhodnutie o nenahradení väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka chýba, tak sudca pre prípravné konanie sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia s možnosťou nahradenia väzby týmto inštitútom zaoberal a dospel
aj k správnemu záveru o nemožnosti nahradenia väzby inštitútom uvedeným v § 80 ods. 1
písm. c) Tr. poriadku.
Ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b), c) a § 81 ods. 1, 2 Tr. poriadku pre prijatie
písomného sľubu obvineného alebo dohľadu probačného a mediačného úradníka alebo
peňažnej záruky ako náhrady za väzbu vo všeobecnosti vyžadujú, aby bolo možné sľub
vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu považovať
za dostatočný, resp. aby s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu
bolo možné účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka
nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu
Európskej únie podľa osobitného predpisu, alebo aby s prihliadnutím na osobu a majetkové
pomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu
jeho následok a iné okolnosti prípadu bolo možné peňažnú záruku prijať ako náhradu
za väzbu.
Ani jeden z uvedených prostriedkov náhrady väzby však podľa názoru krajského
súdu, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti stíhaného prípadu, nie je v tomto štádiu
konania dostatočným prostriedkom na nahradenie väzby obvineného .
Keďže v žiadosti o prepustenie z väzby obvinený navrhol aj nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu
nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu,
ale vo výrokovej časti napadnutého uznesenia rozhodnutie o tomto návrhu chýba,
tak krajský súd musel napadnuté uznesenie doplniť výrokom o tomto návrhu obvineného.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd nezistiac iné nedostatky takého charakteru,
aby viedli k zrušeniu napadnutého uznesenia, o sťažnosti obvineného rozhodol podľa § 194
ods. 3 Tr. poriadku tak, že napadnuté uznesenie doplnil o výrok, podľa ktorého návrh
obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
a odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa
osobitného predpisu neprijíma.“
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, dokumentácie k nej priloženej, ako aj
vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 14/2016, vychádzajúc najmä z obsahu
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (osobitne jeho citovanej časti),
konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle,
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Krajský súd v napadnutom uznesení podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformným spôsobom reagoval na všetky podstatné sťažovateľom
vznesené výhrady a objasnil všetky pre posudzovanú vec relevantné skutočnosti.
Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom uznesení
nerozhodol samostatným výrokom o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,
z ktorého je zrejmé, že krajský súd sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa, reagoval na
všetky jeho podstatné výhrady a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu doplnil
o výrok, ktorým neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka, resp. odovzdaním dohľadu nad sťažovateľom ako obvineným
do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu. Krajský súd
v posudzovanej veci postupoval podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého
ak nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je
neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia,
buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby
o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. Citované ustanovenie § 194
ods. 3 Trestného poriadku pritom systematicky nadväzuje na § 194 ods. 1 Trestného
poriadku, ktorý sa vzťahuje na situáciu, kedy nadriadený orgán sťažnosť podanú proti
rozhodnutiu orgánu nižšieho stupňa nezamietne podľa § 193 Trestného poriadku (k tomu
pozri napr. I. ÚS 42/2014).
V kontexte už uvedeného podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej
veci neobstojí argumentácia sťažovateľa, že v dôsledku absencie výroku o zamietnutí
sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, resp. výroku o potvrdení tohto
rozhodnutia v napadnutom uznesení krajského súdu, „v súčasnosti neexistuje právoplatné
rozhodnutie, na základe ktorého je obvinený vo väzbe, prípadne rozhodnutie, na základe
ktorého väzba obvineného trvá“. Krajský súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu,
ktorým prvostupňový súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a neprijal
jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako ani jeho ponuku
na zloženie peňažnej záruky, ústavne konformným spôsobom, reagujúc na sťažnostné
námietky sťažovateľa, dospel k záveru, že nedostatok rozhodnutia prvostupňového súdu
spočíva len v tom, že v ňom chýba výrok podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
a preto ho napadnutým uznesením postupom podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku
bez zrušenia rozhodnutia okresného súdu doplnil. Z napadnutého uznesenia tak možno
vyvodiť, že krajský súd považoval sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú v časti, v ktorej
namietal, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka, resp. odovzdaním dohľadu do iného členského štátu
Európskej únie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zaužívanú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov v trestných veciach, kedy v prípade čiastočnej dôvodnosti opravného
prostriedku nadriadený súd už tento opravný prostriedok v jeho nedôvodnej časti
samostatným výrokom nezamieta (z dôvodu, že opravný prostriedok možno zamietnuť len
ako celok, pozn.), a to či už ide o odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu [napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 6/2015
z 3. februára 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka stanovísk“) č. 7/2015; rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 28/2009 z 18. augusta 2009, publikovaný v zbierke stanovísk č. 06/2009],
alebo o sťažnosť proti procesnému uzneseniu (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 3 Tos 56/2014 z 18. júla 2014). Absencia výroku o zamietnutí čiastočne
dôvodnej sťažnosti sťažovateľa preto sama osebe nemôže mať z hľadiska
ústavnej konformity napadnutého uznesenia krajského súdu rozhodujúci význam
(m. m. IV. ÚS 138/2013).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu
v napadnutom konaní nevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných
právnych noriem, keďže uznesenie okresného súdu z 18. júla 2016 v spojení s napadnutým
uznesením krajského súdu, ktoré nadobudli právoplatnosť 10. augusta 2016, po zamietnutí
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby predstavujú ako jeden celok dostatočný zákonný
podklad pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, do ktorej bol vzatý uznesením okresného
súdu č. k. 3 Tp 14/2016-17 z 9. mája 2016.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, na jednej strane a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a listiny, resp. práv podľa dohovoru na strane druhej, neexistuje príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
procesnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2017