Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 138/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. C., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3

a a 2 a , , ,

ods. 4, , , , a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c)

a d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 , čl. 21 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a , ,

ods. 5 , , , , a ,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 7

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ podaním (doplnením sťažnosti) doručeným ústavnému súdu 5. novembra

2012 opätovne zdôraznil, že uplatňuje „len také námietky o porušených právach, pre ktoré

nemôžem podať dovolanie“. Ďalej uvádza, že podľa jeho názoru dovolanie ani podať

nemôže, „lebo to je možné podať v zmysle len proti právoplatnému

rozhodnutiu, čo napadnuté rozhodnutie nie je. Pretože... odvolací súd de facto a de iure

absolútne nerozhodol meritórne o odvolaniach obhajcu a mňa proti výrokom o vine

a treste, ale len zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade škody a sám o ňom

rozhodol.“.

Ďalším doplnením sťažnosti doručeným ústavnému súdu 11. januára 2013 sťažovateľ

spresnil svoju argumentáciu vo vzťahu k dôkazu – znaleckému posudku č. 21/2010

zo 14. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. júna 2012 (ďalej len „ rozsudok

okresného súdu z 28. júna 2012“) v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu

uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1

a ods. 2 písm. a), b), d) a e) s poukazom na a

písm. c) . Za tento obzvlášť závažný zločin bol sťažovateľ okrem iného

odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol

sťažovateľovi doručený 28. septembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv

podľa , práv podľa dohovoru, ako aj označených článkov . Sťažovateľ

v pomerne obsiahlej sťažnosti, doplnenej ďalšími dvoma podaniami, poukazuje na z jeho

pohľadu viaceré pochybenia v jeho trestnej veci konajúcich orgánov činných v trestnom

konaní a všeobecných súdov a v súvislosti s tým najmä tvrdí, že:

- v jeho trestnej veci boli činné a rozhodovali osoby (vyšetrovateľ, prokurátorka,

náhradná sudkyňa, predsedníčka senátu prvostupňového súdu, ako aj sudca, ktorý

rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 9. júla 2012), ktoré mali byť vylúčené

pre ich zaujatosť, pričom sa tak nestalo,

- malo dôjsť k manipulácii s dôkazným materiálom, pričom vyslovil domnienku jeho

falšovania (fotodokumentácia a pod.),

- okresný súd vykonal dôkazy, ktoré neboli v obžalobe navrhnuté a ani odsúhlasené,

a naopak, dôkazy, ktoré nariadil vykonať, nevykonal, pričom sťažovateľ o vykonanie

niektorých z nich požiadal odvolací súd, ktorý tento návrh zamietol bez toho, aby ich

nevykonanie riadne odôvodnil,

- okresný súd ustanovil náhradného obhajcu, ktorý sa dal zastupovať iným

advokátom, ktorý zastupoval iného obvineného, ktorý vo vzťahu k sťažovateľovi

„nepravdivo vypovedal“, a to bez toho, aby sa k tomu mohol vyjadriť,

- na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 28. júna 2012 bolo sťažovateľovi

oznámené, že bude „prikročené k záverečnej reči“, a on „nemal žiadnu reálnu možnosť

na prípravu obhajoby“ a záverečnej reči,

- po opätovnom rozhodovaní okresného súdu o jeho vine a treste nebol upozornený

na prísnejšiu kvalifikáciu skutku,

- okresný súd „nezákonne a neústavne“ vyhodnotil niektoré dôkazy,

- časť dôkazov bola podľa jeho názoru vykonaná nezákonným spôsobom (výsluchy

osôb, ktoré vypracovali znalecké posudky, obhliadka domu bez prítomnosti jeho obhajcu).

Všetky namietané pochybenia orgánov činných v trestnom konaní a okresného súdu

sťažovateľ namietal aj vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, pričom krajský

súd sa s nimi v napadnutom rozsudku podľa jeho názoru náležite nevysporiadal, dokonca

s niektorými sa vôbec nezaoberal, preto sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za nedostatočne odôvodnený a ako taký aj arbitrárny.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo v namietanom konaní

k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv podľa , práv podľa

dohovoru, ako aj označených článkov a dohovoru, aby zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

prikázal krajskému súdu prepustiť ho ihneď na slobodu a priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 300 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 Podstata sťažnostných námietok spočíva predovšetkým v tvrdeniach, že

sťažovateľovi nebol daný priestor na prípravu „záverečnej reči“, že v jeho trestnej veci

rozhodovali senáty, ktoré neboli nezávislé a nestranné, resp. zložené zo zákonných sudcov,

že niektoré z dôkazov neboli vykonané zákonným spôsobom (výsluchy niektorých svedkov

a osôb, ktoré vypracovali znalecké posudky), resp. že niektoré z navrhovaných dôkazov

neboli vykonané vôbec (výsluchy navrhovaných svedkov, „kontrolné“ znalecké posudky).

Poukazujúc na rôzne procesné „pochybenia“ všeobecných súdov odôvodňuje sťažovateľ

svoje presvedčenie o zaujatosti sudcov rozhodujúcich v jeho trestnej veci. Je taktiež

presvedčený o nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení

pri ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň vyslovuje aj názor o porušení

ustanovení ešte v rámci prípravného konania.

Sťažovateľove argumenty v konečnom dôsledku jednoznačne smerujú najmä

k odôvodneniu jeho tvrdení o porušení práva na obhajobu, ďalej k tomu, že v jeho trestnej

veci nerozhodli nezávislí a nestranní sudcovia, k tomu, že mal byť odsúdený na základe

nezákonne vykonaných dôkazov, a napokon k tomu, že v rámci trestného stíhania jeho

osoby mali byť nesprávne aplikované hmotnoprávne ustanovenia .

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je iba jeho povinnosťou zabezpečovať

ochranu základných práv a slobôd, ale že túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti. Rovnako je potrebné pripomenúť princíp subsidiarity jeho

právomoci zakotvený v .

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj

prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa osoba oprávnená podať dovolanie proti

niektorému výroku napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok

nebol urobený.

Podľa dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo

prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania...,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom...,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť...

Podľa v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod

dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené

v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa na verejnom zasadnutí súd preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal

dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,

so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa ak bol dovolacím súdom zistený dôvod

dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,

o ktoré sa tento dôvod opiera.

Podľa súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1

dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré

napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací

súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa...

Z citovaných ustanovení zjavne vyplýva, že sťažovateľ má

k dispozícii zákonný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže domáhať preskúmania

napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ktorým je

mimoriadny opravný prostriedok podľa a nasl. , a to dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu bude musieť v podstate vysporiadať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sú obsiahnuté aj v sťažnosti

sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania

je zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže

autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti predstavujú

dovolacie dôvody v zmysle . To, či sú naozaj splnené

podmienky dovolania, môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd však

v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému

súdu predostrel, sa javia ako dovolacie dôvody, a to nielen spôsobom, akým sú

sťažovateľom opísané, ale aj tým, ako ich sám sťažovateľ pomenoval (porušenie práva

na obhajobu, dôkazy nevykonané zákonným spôsobom, rozhodovanie sudkyňou, ktorá mala

byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť, a pod.).

S poukazom na možno dovolanie v prospech

obvineného podať najneskôr do 3 rokov od doručenia rozhodnutia súdu, a preto ústavný súd

zastáva názor, že ochranu namietanému porušeniu práv sťažovateľa má právomoc

poskytnúť predovšetkým najvyšší súd v dovolacom konaní, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského

súdu dosiaľ dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nepodal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

II.2 Sťažovateľ vyčíta napadnutému rozsudku krajského súdu taktiež absenciu

výroku o zamietnutí jeho odvolania vo zvyšnej časti (teda vo výroku o vine a treste), keďže

rozsudok obsahuje iba výrok o zrušení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu

z 28. júna 2012 vo výroku o náhrade škody týkajúceho sa jedného z poškodených.

Na podporu svojho tvrdenia predložil ústavnému súdu iný rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý takýto výrok obsahuje.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa zaoberal

odvolaním sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré považoval za sčasti dôvodné, keďže zrušil

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 28. júna 2012 v časti výroku o náhrade

škody týkajúceho sa jedného z poškodených a sám o nej rozhodol. Z rozsudku krajského

súdu je evidentné, že sa s riadnym opravný prostriedkom (t. j. odvolaním sťažovateľa)

náležite vysporiadal. Vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa však krajský súd

obmedzil iba na zrušenie časti napadnutého rozsudku okresného súdu z 28. júna 2012,

pričom nezamietnutie odvolania vo zvyšnej časti odôvodnil tým, že „vzhľadom na povahu

odvolania, ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého

odvolateľa, nedeliteľné, už neprichádza do úvahy zamietnutie odvolania postupom podľa

v ostatnej časti, v ktorej bolo odvolanie nedôvodné“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

považoval za procesne správne hľadieť na odvolanie sťažovateľa a jeho obhajcu ako

na celok a nepokladal za nutné ho vo zvyšnej časti zamietnuť osobitným zamietajúcim

výrokom, čo aj náležite odôvodnil.

Sťažovateľ však s takouto interpretáciou nesúhlasí, považujúc napadnutý rozsudok

krajského súdu za dosiaľ neprávoplatný, keďže podľa jeho názoru v ňom absentuje

explicitný zamietavý alebo iný výrok, ktorým by bolo rozhodnuté o jeho odvolaní v časti

o vine a treste. Dôsledkom uvedeného „opomenutia“ je podľa názoru sťažovateľa

skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok vôbec nenadobudol právoplatnosť a vzhľadom na to je

vo výkone trestu odňatia slobody bez právoplatného súdneho titulu.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd nepovažuje sťažovateľom namietanú interpretáciu a aplikáciu

príslušných ustanovení , ktorú uplatnil krajský súd v napadnutom

rozsudku, za takú, ktorou by mohlo dôjsť k eventuálnemu porušeniu jeho v sťažnosti

označených práv.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu poskytol dostačujúcu ochranu základným

právam a slobodám sťažovateľa a z výroku napadnutého rozsudku spolu s relevantnou

časťou jeho odôvodnenia v kontexte výrokov rozsudku okresného súdu z 28. júna 2012 je

znenie odsudzujúceho rozhodnutia všeobecných súdov jednoznačne zrejmé.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné

pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už

naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť

o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie jeho

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

Ústavný súd preto vyhodnotil argumenty navrhovateľa za zjavne neodôvodnené,

nesúce znaky účelovosti a nezakladajúce taký dôvod na spochybňovanie napadnutého

rozsudku a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ktorý by bolo potrebné posúdiť

po prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Napokon ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podľa § 369 ods. 3 v spojení

s je obvinený oprávnený podať dovolanie vo svoj

prospech jednak proti výroku odvolacieho súdu, ktorý sa ho priamo týka, avšak takisto

sťažovateľ môže podať dovolanie aj z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí určitý výrok

chýba (nebol urobený), pretože podľa odôvodnenia sťažnosti, vychádzajúc z obsahu jeho

sťažnostných námietok, sú u neho dané tiež niektoré z dovolacích dôvodov podľa § 371

ods. 1 . Podanie dovolania vo vzťahu k namietaným „pochybeniam“

krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu potrebné v uvedených súvislostiach v danej

veci v zmysle podľa považovať za účinný opravný

prostriedok na ochranu jeho základných práv a slobôd.

Ústavný súd za daných okolností považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

za neprípustnú (predčasne podanú), a preto ju aj v tejto časti podľa § 53 ods. 1 v spojení

s pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013