Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 138/2013
PDF · 232.06 KB
No categories available
IV. ÚS 138/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. C., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12
ods. 4, čl. 49, čl. 50 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c)
a d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/68/2012 a jeho rozsudkom
z 28. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 , čl. 21 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7
ods. 5 čl. 12 ods. 4, čl. 49, čl. 50 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy,
ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 7
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 To/68/2012 a jeho rozsudkom z 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ podaním (doplnením sťažnosti) doručeným ústavnému súdu 5. novembra
2012 opätovne zdôraznil, že uplatňuje „len také námietky o porušených právach, pre ktoré
nemôžem podať dovolanie“. Ďalej uvádza, že podľa jeho názoru dovolanie ani podať
nemôže, „lebo to je možné podať v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por. len proti právoplatnému
rozhodnutiu, čo napadnuté rozhodnutie nie je. Pretože... odvolací súd de facto a de iure
absolútne nerozhodol meritórne o odvolaniach obhajcu a mňa proti výrokom o vine
a treste, ale len zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade škody a sám o ňom
rozhodol.“.
Ďalším doplnením sťažnosti doručeným ústavnému súdu 11. januára 2013 sťažovateľ
spresnil svoju argumentáciu vo vzťahu k dôkazu – znaleckému posudku č. 21/2010
zo 14. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 T/29/2010 z 28. júna 2012 (ďalej len „ rozsudok
okresného súdu z 28. júna 2012“) v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu
uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1
a ods. 2 písm. a), b), d) a e) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) a § 140
písm. c) Trestného zákona. Za tento obzvlášť závažný zločin bol sťažovateľ okrem iného
odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol
sťažovateľovi doručený 28. septembra 2012.
Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy, práv podľa dohovoru, ako aj označených článkov ústavy. Sťažovateľ
v pomerne obsiahlej sťažnosti, doplnenej ďalšími dvoma podaniami, poukazuje na z jeho
pohľadu viaceré pochybenia v jeho trestnej veci konajúcich orgánov činných v trestnom
konaní a všeobecných súdov a v súvislosti s tým najmä tvrdí, že:
- v jeho trestnej veci boli činné a rozhodovali osoby (vyšetrovateľ, prokurátorka,
náhradná sudkyňa, predsedníčka senátu prvostupňového súdu, ako aj sudca, ktorý
rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 9. júla 2012), ktoré mali byť vylúčené
pre ich zaujatosť, pričom sa tak nestalo,
- malo dôjsť k manipulácii s dôkazným materiálom, pričom vyslovil domnienku jeho
falšovania (fotodokumentácia a pod.),
- okresný súd vykonal dôkazy, ktoré neboli v obžalobe navrhnuté a ani odsúhlasené,
a naopak, dôkazy, ktoré nariadil vykonať, nevykonal, pričom sťažovateľ o vykonanie
niektorých z nich požiadal odvolací súd, ktorý tento návrh zamietol bez toho, aby ich
nevykonanie riadne odôvodnil,
- okresný súd ustanovil náhradného obhajcu, ktorý sa dal zastupovať iným
advokátom, ktorý zastupoval iného obvineného, ktorý vo vzťahu k sťažovateľovi
„nepravdivo vypovedal“, a to bez toho, aby sa k tomu mohol vyjadriť,
- na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 28. júna 2012 bolo sťažovateľovi
oznámené, že bude „prikročené k záverečnej reči“, a on „nemal žiadnu reálnu možnosť
na prípravu obhajoby“ a záverečnej reči,
- po opätovnom rozhodovaní okresného súdu o jeho vine a treste nebol upozornený
na prísnejšiu kvalifikáciu skutku,
- okresný súd „nezákonne a neústavne“ vyhodnotil niektoré dôkazy,
- časť dôkazov bola podľa jeho názoru vykonaná nezákonným spôsobom (výsluchy
osôb, ktoré vypracovali znalecké posudky, obhliadka domu bez prítomnosti jeho obhajcu).
Všetky namietané pochybenia orgánov činných v trestnom konaní a okresného súdu
sťažovateľ namietal aj vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, pričom krajský
súd sa s nimi v napadnutom rozsudku podľa jeho názoru náležite nevysporiadal, dokonca
s niektorými sa vôbec nezaoberal, preto sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského
súdu za nedostatočne odôvodnený a ako taký aj arbitrárny.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo v namietanom konaní
k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru, ako aj označených článkov ústavy a dohovoru, aby zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
prikázal krajskému súdu prepustiť ho ihneď na slobodu a priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 300 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 Podstata sťažnostných námietok spočíva predovšetkým v tvrdeniach, že
sťažovateľovi nebol daný priestor na prípravu „záverečnej reči“, že v jeho trestnej veci
rozhodovali senáty, ktoré neboli nezávislé a nestranné, resp. zložené zo zákonných sudcov,
že niektoré z dôkazov neboli vykonané zákonným spôsobom (výsluchy niektorých svedkov
a osôb, ktoré vypracovali znalecké posudky), resp. že niektoré z navrhovaných dôkazov
neboli vykonané vôbec (výsluchy navrhovaných svedkov, „kontrolné“ znalecké posudky).
Poukazujúc na rôzne procesné „pochybenia“ všeobecných súdov odôvodňuje sťažovateľ
svoje presvedčenie o zaujatosti sudcov rozhodujúcich v jeho trestnej veci. Je taktiež
presvedčený o nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona
pri ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň vyslovuje aj názor o porušení
ustanovení Trestného poriadku ešte v rámci prípravného konania.
Sťažovateľove argumenty v konečnom dôsledku jednoznačne smerujú najmä
k odôvodneniu jeho tvrdení o porušení práva na obhajobu, ďalej k tomu, že v jeho trestnej
veci nerozhodli nezávislí a nestranní sudcovia, k tomu, že mal byť odsúdený na základe
nezákonne vykonaných dôkazov, a napokon k tomu, že v rámci trestného stíhania jeho
osoby mali byť nesprávne aplikované hmotnoprávne ustanovenia Trestného zákona.
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je iba jeho povinnosťou zabezpečovať
ochranu základných práv a slobôd, ale že túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti. Rovnako je potrebné pripomenúť princíp subsidiarity jeho
právomoci zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj
prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 369 ods. 3 Trestného poriadku osoba oprávnená podať dovolanie proti
niektorému výroku napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok
nebol urobený.
Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo
prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania...,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom...,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť...
Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod
dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené
v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí súd preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal
dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,
so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.
Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod
dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,
o ktoré sa tento dôvod opiera.
Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré
napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa...
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku zjavne vyplýva, že sťažovateľ má
k dispozícii zákonný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže domáhať preskúmania
napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ktorým je
mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku, a to dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu bude musieť v podstate vysporiadať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sú obsiahnuté aj v sťažnosti
sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania
je zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže
autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti predstavujú
dovolacie dôvody v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. To, či sú naozaj splnené
podmienky dovolania, môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd však
v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému
súdu predostrel, sa javia ako dovolacie dôvody, a to nielen spôsobom, akým sú
sťažovateľom opísané, ale aj tým, ako ich sám sťažovateľ pomenoval (porušenie práva
na obhajobu, dôkazy nevykonané zákonným spôsobom, rozhodovanie sudkyňou, ktorá mala
byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť, a pod.).
S poukazom na § 370 ods. 1 Trestného poriadku možno dovolanie v prospech
obvineného podať najneskôr do 3 rokov od doručenia rozhodnutia súdu, a preto ústavný súd
zastáva názor, že ochranu namietanému porušeniu práv sťažovateľa má právomoc
poskytnúť predovšetkým najvyšší súd v dovolacom konaní, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského
súdu dosiaľ dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nepodal.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.2 Sťažovateľ vyčíta napadnutému rozsudku krajského súdu taktiež absenciu
výroku o zamietnutí jeho odvolania vo zvyšnej časti (teda vo výroku o vine a treste), keďže
rozsudok obsahuje iba výrok o zrušení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu
z 28. júna 2012 vo výroku o náhrade škody týkajúceho sa jedného z poškodených.
Na podporu svojho tvrdenia predložil ústavnému súdu iný rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý takýto výrok obsahuje.
Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa zaoberal
odvolaním sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré považoval za sčasti dôvodné, keďže zrušil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 28. júna 2012 v časti výroku o náhrade
škody týkajúceho sa jedného z poškodených a sám o nej rozhodol. Z rozsudku krajského
súdu je evidentné, že sa s riadnym opravný prostriedkom (t. j. odvolaním sťažovateľa)
náležite vysporiadal. Vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa však krajský súd
obmedzil iba na zrušenie časti napadnutého rozsudku okresného súdu z 28. júna 2012,
pričom nezamietnutie odvolania vo zvyšnej časti odôvodnil tým, že „vzhľadom na povahu
odvolania, ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého
odvolateľa, nedeliteľné, už neprichádza do úvahy zamietnutie odvolania postupom podľa
§ 319 Trestného poriadku v ostatnej časti, v ktorej bolo odvolanie nedôvodné“.
Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd
považoval za procesne správne hľadieť na odvolanie sťažovateľa a jeho obhajcu ako
na celok a nepokladal za nutné ho vo zvyšnej časti zamietnuť osobitným zamietajúcim
výrokom, čo aj náležite odôvodnil.
Sťažovateľ však s takouto interpretáciou nesúhlasí, považujúc napadnutý rozsudok
krajského súdu za dosiaľ neprávoplatný, keďže podľa jeho názoru v ňom absentuje
explicitný zamietavý alebo iný výrok, ktorým by bolo rozhodnuté o jeho odvolaní v časti
o vine a treste. Dôsledkom uvedeného „opomenutia“ je podľa názoru sťažovateľa
skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok vôbec nenadobudol právoplatnosť a vzhľadom na to je
vo výkone trestu odňatia slobody bez právoplatného súdneho titulu.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd nepovažuje sťažovateľom namietanú interpretáciu a aplikáciu
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorú uplatnil krajský súd v napadnutom
rozsudku, za takú, ktorou by mohlo dôjsť k eventuálnemu porušeniu jeho v sťažnosti
označených práv.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu poskytol dostačujúcu ochranu základným
právam a slobodám sťažovateľa a z výroku napadnutého rozsudku spolu s relevantnou
časťou jeho odôvodnenia v kontexte výrokov rozsudku okresného súdu z 28. júna 2012 je
znenie odsudzujúceho rozhodnutia všeobecných súdov jednoznačne zrejmé.
Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné
pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už
naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť
o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie jeho
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
Ústavný súd preto vyhodnotil argumenty navrhovateľa za zjavne neodôvodnené,
nesúce znaky účelovosti a nezakladajúce taký dôvod na spochybňovanie napadnutého
rozsudku a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ktorý by bolo potrebné posúdiť
po prijatí návrhu na ďalšie konanie.
Napokon ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podľa § 369 ods. 3 v spojení
s § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku je obvinený oprávnený podať dovolanie vo svoj
prospech jednak proti výroku odvolacieho súdu, ktorý sa ho priamo týka, avšak takisto
sťažovateľ môže podať dovolanie aj z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí určitý výrok
chýba (nebol urobený), pretože podľa odôvodnenia sťažnosti, vychádzajúc z obsahu jeho
sťažnostných námietok, sú u neho dané tiež niektoré z dovolacích dôvodov podľa § 371
ods. 1 Trestného poriadku. Podanie dovolania vo vzťahu k namietaným „pochybeniam“
krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu potrebné v uvedených súvislostiach v danej
veci v zmysle podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde považovať za účinný opravný
prostriedok na ochranu jeho základných práv a slobôd.
Ústavný súd za daných okolností považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
za neprípustnú (predčasne podanú), a preto ju aj v tejto časti podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2013