Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 284/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Timkom, advokátska kancelária,

Hlavná 23, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2 a 5, a , základného práva

zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 5

ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“), základného práva zaručeného v

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 5

ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením

Obvodného oddelenia Policajného zboru Prešov-Sever pod ČVS: ORP-1592/SE-PO-2019

z 22. decembra 2019 trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1

a 2 písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -14 z 23. decembra 2019 vzatý do väzby z dôvodu

uvedeného v v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok, na základe

ktorého krajský súd uznesením č. k. -24 z 28. januára 2020 doplnil podľa

uznesenie okresného súdu z 23. decembra 2019 o výrok,

ktorým podľa väzbu sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka nenahradil.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd o jeho sťažnosti proti prvostupňovému

uzneseniu č. k. -14 z 23. decembra 2019, smerujúcej proti jeho vzatiu

do väzby nerozhodol (v rozpore s ustanovením ) v lehote 5

pracovných dní od doručenia spisu, resp. nerozhodol vôbec. Navyše, aj vo zvyšnej časti

krajský súd podľa sťažovateľa rozhodol v priamom rozpore s ustanoveniami Trestného

poriadku, keď „výrok, ktorý je pre absenciu výroku vo vzťahu k samotnému predmetu

konania o sťažnosti, v rozpore so zásadou formálnej logiky (vzhľadom na absenciu

samotného rozhodnutia o... sťažnosti), čo do právnych dôvodov odôvodnil ustanovením,

ktoré sa v ani nenachádza“. Podľa sťažovateľa tak nebolo ústavne

konformným, ani iným spôsobom rozhodnuté o jeho sťažnosti, keďže krajský súd len

doplnil jeden výrok a sťažnosti ako celku, teda ako takej sa „vo výroku vôbec nevenoval“.

6. Z tohto sťažovateľ vyvodil, že je „väzobne stíhaný na základe rozhodnutia sudcu

pre prípravné konanie z decembra 2019, ktoré však nie je právoplatné a zákonné lehoty už

márne uplynuli“. Je presvedčený, že krajský súd o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa rozhodol procesne nesprávne, a to spôsobom, ktorý je v „príkrom rozpore

s , a Dohovorom a teda spôsobom, ktorý je ústavne

neudržateľný“. Pretože krajský súd sťažnosť sťažovateľa nezamietol, je podľa neho

dôvodné konštatovať, že boli porušené jeho práva na spravodlivý proces, na obhajobu

a na osobnú slobodu.

7. Podľa sťažovateľa „Výrok rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, ktorý v danom

prípade absentuje, musí objektívne existovať v reálnom čase, v momente keď súd reálne

rozhodne, lebo iba tak je súdne rozhodnutie dôvodné, zahŕňa všetky relevantné argumenty

premietnuté do odôvodnenia. Nedostatky výroku nemožno napraviť dodatočne tak, že súd

k jednému okamihu rozhodne bez výroku a následne s kratším alebo dlhším odstupom výrok

doplní. Právne normy SR síce dovoľujú čo do rozsahu odôvodnenia orgánu rozhodujúcemu

o väzbe nedať odpoveď na všetky relevantné otázky, no absencia výroku rozhodnutia

o väzbe je vysloveným popretím základných práv obvineného, keďže jedine výrok je právne

záväzný.“.

8. Sťažovateľ dodáva, že ak sťažnostný súd chcel doplniť rozhodnutie súdu prvého

stupňa o výrok, že väzbu sťažovateľ nenahrádza dohľadom probačného a mediačného

úradníka, nemal tak urobiť podľa ustanovenia § 193 ods. 3, ktoré neexistuje, ale podľa

, pritom mal samostatným výrokom rozhodnúť, ako sa

vysporiadal so sťažnosťou, ktorú sťažovateľ riadne podal a odôvodnil.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Právo ... podľa a 5

a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp.

zn.: a jeho uznesením z 28. 01. 2020 porušené bolo.

2. Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. postupom

a uznesením z 28. 01. 2020 porušil základné práva ... na súdnu ochranu podľa

a a Listiny základných

práv a slobôd.

3. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. z 28. 01. 2020

v celom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Krajskému súdu Prešov sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

5. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia tohto

nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Martin Timka.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,...

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

zaručených v a 5, v a , základného práva

zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. januára 2020, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu okresného súdu o jeho vzatí do väzby nerozhodol zákonom predpísaným

spôsobom, a to samostatným výrokom.

17. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

18. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

19. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

21. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:..

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;...

22. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (, , ). Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III. 1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5

a práva zaručeného v dohovoru

23. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že v napadnutom rozhodnutí

krajského súdu absentuje výrok, ktorým by konajúci všeobecný súd rozhodol o jeho

riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa

do väzby (konkrétne o jej zamietnutí), čo má podľa jeho presvedčenia za následok porušenie

základného práva na osobnú slobodu.

24. Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa poznamenáva, že v minulosti

v konaní podľa už rozhodoval o rovnakej otázke ako ju nastolil

sťažovateľ a to v súvislosti s namietaným porušením tých istých alebo obdobných

základných práv. V uznesení z 9. februára 2017 však samotnú absenciu

výroku, tak ako to vo svojej ústavnej sťažnosti prezentoval sťažovateľ, nehodnotil ako

neprípustný zásah do základného práva na osobnú slobodu. Podstatným pre rozhodnutie

ústavného súdu bolo, či rozhodnutie krajského súdu ako také a postup, ktorý jeho vydaniu

predchádzal boli ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základných práv, porušenie

ktorých bolo namietané.

25. Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu

č. k. -24 z 28. januára 2020.

26. Za nie bezvýznamnú ústavný súd považoval hneď v úvode odôvodnenia

označeného rozhodnutia uvedenú okolnosť, že nadriadený súd považoval sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -14 z 23. decembra 2019

z časti za dôvodnú.

27. Po preskúmaní formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby krajský súd

ustálil, že všetky relevantné ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie

riadilo (), boli orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom nižšieho

stupňa rešpektované a dodržané, a na základe dovtedy vykonaného dokazovania považoval

za preukázané dôvodné podozrenie, že skutok sa stal, vykazuje znaky trestného činu a mal

sa ho dopustiť sťažovateľ.

28. Následne nadriadený súd reagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa naplnenia

všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý je stíhaný (najmä jeho

objektívnej stránky).

29. K existencii dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý ho odôvodnil

skutočnosťou, že sťažovateľ sa „mal dopustiť skutku pod vplyvom pervitínu, kedy je jeho

správanie nevyspytateľné, že v minulosti bol priestupkovo riešený pre priestupok na

obdobnom skutkovom základe, že jeho agresivita sa pod vplyvom omamných látok stupňuje,

a že sa poškodenej vyhrážal zastrelením za situácie, že je aj držiteľom strelnej zbrane. Z

uvedeného sudca pre prípravné konanie vyvodil dôvodnú obavu, že v prípade ponechania

obvineného na slobode, by mohol obvinený dokonať skutok, ktorým hrozil, alebo by mohol

pokračovať v trestnej činnosti.“.

30. Za vecne správny považoval sťažnostný súd aj záver okresného súdu

o nemožnosti nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka,

a to s ohľadom na osobu sťažovateľa a v tom čase aktuálne štádium trestného konania.

Krajský súd dodal, že možnosť nahradenia väzby bol vážne spochybnený nielen osobnosťou

sťažovateľa, ako ju popísal okresný súd, ale aj jeho dovtedajším životom, keď sa proti

poškodenej už v minulosti dopustil obdobného skutku, ktorý bol predmetom priestupkového

konania. Sťažnostný súd vzal tiež do úvahy, že sťažovateľ bol „9-krát priestupkovo riešený

na úseku dopravy“, to vyhodnotil tak, že u sťažovateľa ide o osobu, ktorá nedodržiava

normy spoločenského spolunažívania a ide o osobnosť náchylnú k porušovaniu právnych

noriem. Tieto zistenia vo svojom súhrne v spojení s protiprávnou činnosťou, ktorá bola

predmetom vyšetrovania, zakladali podľa krajského súdu záver, že ani dohľad probačného

a mediačného úradníka by nebol účinným opatrením, pretože so zreteľom na správanie sa

obvineného – sťažovateľa, ktorý opakovane porušuje právne normy, ho probačný

a mediačný úradník nemôže sústavne osobne kontrolovať.

31. Za dôvodnú krajský súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietanej

absencie výroku o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a preto sám nadriadený súd podľa § 194 ods. 3 Trestného

poriadku tento výrok doplnil.

32. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tpo 3/2020-

24 z 28. januára 2020, je zrejmé, že konajúci súd sa všetkými pre rozhodnutie o osobnej

slobode sťažovateľa relevantnými tak právnymi, ako aj skutkovými otázkami zaoberal a dal

na ne jasné, zreteľné, zrozumiteľné a dostatočne presvedčivé odpovede, v ktorých ozrejmil

pre posudzovanú vec podstatné skutočnosti.

33. Vo vzťahu k primárnej námietke sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom

uznesení nerozhodol samostatným výrokom o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu, ústavný súd (podobne ako v už spomínanom uznesení

z 9. februára 2017) konštatuje, že krajský súd v posudzovanej veci postupoval podľa § 194

ods. 3 , v zmysle ktorého ak nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom

uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby

vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti

ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný

výrok doplnil. Citované ustanovenie pritom systematicky

nadväzuje na , ktorý sa vzťahuje na situáciu, keď

nadriadený orgán sťažnosť podanú proti rozhodnutiu orgánu nižšieho stupňa nezamietne

podľa (k tomu pozri napr. ).

34. V kontexte uvedeného podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach

posudzovanej veci neobstojí argumentácia sťažovateľa, že v dôsledku chýbajúceho výroku

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu v napadnutom uznesení

krajského súdu „nebolo ústavne konformným, ani iným spôsobom, rozhodnuté o... sťažnosti,

keďže KS PO... o sťažnosti ako takej sa vo výroku vôbec nevenoval“, a rovnako ani tvrdenie,

že sťažovateľ je „de facto k dnešnému dňu väzobne stíhaný na základe rozhodnutia sudcu

pre prípravné konanie z decembra 2019, ktoré však nie je právoplatné a zákonné lehoty už

márne uplynuli“.

35. Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorého je

zrejmé, že tento sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa, reagoval na všetky jeho

podstatné výhrady a opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie okresného súdu doplnil

o výrok, ktorým nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka, ústavný súd uzatvára, že krajský súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu,

ktorým prvostupňový súd vzal sťažovateľa do väzby, ústavne konformným spôsobom

dospel k záveru, že nedostatok rozhodnutia prvostupňového súdu spočíva len v chýbajúcom

výroku podľa , a preto ho napadnutým uznesením

postupom podľa bez zrušenia rozhodnutia okresného súdu

doplnil. Z napadnutého uznesenia tak možno vyvodiť, že krajský súd považoval sťažnosť

sťažovateľa za dôvodnú iba v časti namietanej absencie výroku o nenahradení väzby

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka v rozhodnutí okresného súdu.

36. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zaužívanú rozhodovaciu prax

všeobecných súdov v trestných veciach, keď v prípade čiastočnej dôvodnosti opravného

prostriedku nadriadený súd už tento opravný prostriedok v jeho nedôvodnej časti

samostatným výrokom nezamietol, a to či už ide o odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu

[napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. februára 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka stanovísk“) č. 7/2015;

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2009, publikovaný v zbierke

stanovísk č. 06/2009], alebo o sťažnosť proti procesnému uzneseniu (napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2017, uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 18. júla 2014, uznesenie toho istého súdu sp. zn.

z 28. júna 2016, uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 19. júla 2017 a sp. zn. z 25. júla 2018 a pod). Samotná absencia výroku

o zamietnutí čiastočne dôvodnej sťažnosti sťažovateľa preto sama osebe nemôže mať

z hľadiska ústavnej konformity napadnutého uznesenia krajského súdu rozhodujúci význam

(m. m. ).

37. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že nepopiera existenciu rozhodnutí všeobecných

súdov, ktoré obsahujú okrem doplnenia chýbajúceho výroku podľa § 194 ods. 3 Trestného

poriadku aj výrok o zamietnutí riadneho opravného prostriedku strany trestného konania

proti rozhodnutiu súdu nižšieho stupňa, t. j. tak ako to predostiera sťažovateľ, avšak tu je

potrebné poukázať na ustálený právny názor, podľa ktorého ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a ich používania tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania

účastníkov (strán) súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého

uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom

prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto

rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

38. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že postup a rozhodnutie

krajského súdu v napadnutom konaní nevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci

aplikovaných právnych noriem, keďže uznesenie okresného súdu č. k. -14

z 23. decembra 2019 o vzatí sťažovateľa do väzby v spojení s napadnutým uznesením

krajského súdu č. k. -24 z 28. januára 2020, ktoré nadobudli právoplatnosť

práve 28. januára 2020, predstavujú ako jeden celok dostatočný zákonný podklad

pre pozbavenie sťažovateľa jeho osobnej slobody.

39. Pokiaľ ide o nesprávne označenie príslušného ustanovenia

vo výroku napadnutého uznesenia krajského súdu (§ 193 ods. 3 namiesto § 194 ods. 3),

na základe ktorého doplnil prvostupňové rozhodnutie o ďalší výrok, ústavný súd toto

považuje za zrejmú chybu pri písaní (o čom svedčí aj v závere odôvodnenia predmetného

rozhodnutia správne označenie ustanovenia ), ktorá

rozhodne nemá žiaden potenciál spôsobiť ústavnú nekonformnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu spočívajúcu v neprípustnom zásahu do základných práv sťažovateľa.

Navyše, ide o odstrániteľné pochybenie, nápravu ktorého mohol a môže iniciovať aj

samotný sťažovateľ.

40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu č. k. -24 z 28. januára 2020

a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, na jednej strane a obsahom sťažovateľom

označených základných práv podľa ( a 5) a práva podľa dohovoru [

ods. 1 písm. c)] na strane druhej neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

rozhodnúť o ich porušení, a preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III. 2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a a základného práva zaručeného v listiny

41. Sťažovateľ v ďalšom namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo tiež k porušeniu jeho základných práv

podľa a a podľa listiny. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sú ustanovenia čl. 46

ods. 1 a a listiny (garantujúce právo na súdnu ochranu

a právo na rovnosť účastníkov súdneho konania) ratione materiae aplikovateľné len

na rozhodovanie súdu vo veci samej, nie však na rozhodovanie vo väzobných veciach,

ktorému sa poskytuje ústavná ochrana prostredníctvom ustanovení , ako aj

prostredníctvom ustanovení čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(pozri napr. , , , ,

atď.).

42. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a listiny uznesením vydaným

v konaní o osobnej slobode, na ktoré sa označené články a listiny vecne nevzťahujú,

ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III. 3 K zákonom ustanoveným náležitostiam ústavnej sťažnosti

43. Napokon neuniklo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ k ústavnej sťažnosti

nepripojil plnomocenstvo výslovne udelené zvolenému advokátovi na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom. Z predloženej plnej moci signovanej 23. decembra 2019

nepochybne vyplýva, že sa vzťahuje najmä na trestné konanie, ale rozhodne nespĺňa dikciu

, pretože v nej nie je výslovne uvedené, že je udelená aj

na konanie pred ústavným súdom. V dôsledku uvedeného prichádza do úvahy odmietnutie

ústavnej sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2

písm. c) .

44. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že možnosť vyzvať sťažovateľa na odstránenie

tohto nedostatku jeho ústavnej sťažnosti podľa

nevyužil, keďže by to bolo neúčelné a nehospodárne. Ani prípadné doplnenie plnej moci by

neprinieslo pre sťažovateľa vecne iný výsledok konania.

45. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu