Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 284/2020
PDF · 482.16 KB
No categories available
I. ÚS 284/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Timkom, advokátska kancelária,
Hlavná 23, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17
ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 5
ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 3/2020 a jeho uznesením
z 28. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 5
ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 3/2020 a jeho uznesením z 28. januára 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením
Obvodného oddelenia Policajného zboru Prešov-Sever pod ČVS: ORP-1592/SE-PO-2019
z 22. decembra 2019 trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“).
3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 33 Tp 169/2019-14 z 23. decembra 2019 vzatý do väzby z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok, na základe
ktorého krajský súd uznesením č. k. 5 Tpo 3/2020-24 z 28. januára 2020 doplnil podľa
§ 194 ods. 3 Trestného poriadku uznesenie okresného súdu z 23. decembra 2019 o výrok,
ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka nenahradil.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd o jeho sťažnosti proti prvostupňovému
uzneseniu č. k. 33 Tp 169/2019-14 z 23. decembra 2019, smerujúcej proti jeho vzatiu
do väzby nerozhodol (v rozpore s ustanovením § 192 ods. 3 Trestného poriadku) v lehote 5
pracovných dní od doručenia spisu, resp. nerozhodol vôbec. Navyše, aj vo zvyšnej časti
krajský súd podľa sťažovateľa rozhodol v priamom rozpore s ustanoveniami Trestného
poriadku, keď „výrok, ktorý je pre absenciu výroku vo vzťahu k samotnému predmetu
konania o sťažnosti, v rozpore so zásadou formálnej logiky (vzhľadom na absenciu
samotného rozhodnutia o... sťažnosti), čo do právnych dôvodov odôvodnil ustanovením,
ktoré sa v Trestnom poriadku ani nenachádza“. Podľa sťažovateľa tak nebolo ústavne
konformným, ani iným spôsobom rozhodnuté o jeho sťažnosti, keďže krajský súd len
doplnil jeden výrok a sťažnosti ako celku, teda ako takej sa „vo výroku vôbec nevenoval“.
6. Z tohto sťažovateľ vyvodil, že je „väzobne stíhaný na základe rozhodnutia sudcu
pre prípravné konanie z decembra 2019, ktoré však nie je právoplatné a zákonné lehoty už
márne uplynuli“. Je presvedčený, že krajský súd o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa rozhodol procesne nesprávne, a to spôsobom, ktorý je v „príkrom rozpore
s Trestným poriadkom, Ústavou a Dohovorom a teda spôsobom, ktorý je ústavne
neudržateľný“. Pretože krajský súd sťažnosť sťažovateľa nezamietol, je podľa neho
dôvodné konštatovať, že boli porušené jeho práva na spravodlivý proces, na obhajobu
a na osobnú slobodu.
7. Podľa sťažovateľa „Výrok rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, ktorý v danom
prípade absentuje, musí objektívne existovať v reálnom čase, v momente keď súd reálne
rozhodne, lebo iba tak je súdne rozhodnutie dôvodné, zahŕňa všetky relevantné argumenty
premietnuté do odôvodnenia. Nedostatky výroku nemožno napraviť dodatočne tak, že súd
k jednému okamihu rozhodne bez výroku a následne s kratším alebo dlhším odstupom výrok
doplní. Právne normy SR síce dovoľujú čo do rozsahu odôvodnenia orgánu rozhodujúcemu
o väzbe nedať odpoveď na všetky relevantné otázky, no absencia výroku rozhodnutia
o väzbe je vysloveným popretím základných práv obvineného, keďže jedine výrok je právne
záväzný.“.
8. Sťažovateľ dodáva, že ak sťažnostný súd chcel doplniť rozhodnutie súdu prvého
stupňa o výrok, že väzbu sťažovateľ nenahrádza dohľadom probačného a mediačného
úradníka, nemal tak urobiť podľa ustanovenia § 193 ods. 3, ktoré neexistuje, ale podľa
§ 194 ods. 3 Trestného poriadku, pritom mal samostatným výrokom rozhodnúť, ako sa
vysporiadal so sťažnosťou, ktorú sťažovateľ riadne podal a odôvodnil.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1. Právo ... podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp.
zn.: 5 Tpo/3/2020 a jeho uznesením z 28. 01. 2020 porušené bolo.
2. Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo/3/2020 postupom
a uznesením z 28. 01. 2020 porušil základné práva ... na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd.
3. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5 Tpo/3/2020 z 28. 01. 2020
v celom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Krajskému súdu Prešov sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.
5. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia tohto
nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Martin Timka.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,...
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,...
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva
zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 3/2020 a jeho uznesením
z 28. januára 2020, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti
rozhodnutiu okresného súdu o jeho vzatí do väzby nerozhodol zákonom predpísaným
spôsobom, a to samostatným výrokom.
17. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
18. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
21. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:..
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;...
22. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že
vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III. 1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
23. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že v napadnutom rozhodnutí
krajského súdu absentuje výrok, ktorým by konajúci všeobecný súd rozhodol o jeho
riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa
do väzby (konkrétne o jej zamietnutí), čo má podľa jeho presvedčenia za následok porušenie
základného práva na osobnú slobodu.
24. Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa poznamenáva, že v minulosti
v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy už rozhodoval o rovnakej otázke ako ju nastolil
sťažovateľ a to v súvislosti s namietaným porušením tých istých alebo obdobných
základných práv. V uznesení II. ÚS 108/2017 z 9. februára 2017 však samotnú absenciu
výroku, tak ako to vo svojej ústavnej sťažnosti prezentoval sťažovateľ, nehodnotil ako
neprípustný zásah do základného práva na osobnú slobodu. Podstatným pre rozhodnutie
ústavného súdu bolo, či rozhodnutie krajského súdu ako také a postup, ktorý jeho vydaniu
predchádzal boli ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základných práv, porušenie
ktorých bolo namietané.
25. Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu
č. k. 5 Tpo 3/2020-24 z 28. januára 2020.
26. Za nie bezvýznamnú ústavný súd považoval hneď v úvode odôvodnenia
označeného rozhodnutia uvedenú okolnosť, že nadriadený súd považoval sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 33 Tp 169/2019-14 z 23. decembra 2019
z časti za dôvodnú.
27. Po preskúmaní formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby krajský súd
ustálil, že všetky relevantné ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie
riadilo (Trestného poriadku), boli orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom nižšieho
stupňa rešpektované a dodržané, a na základe dovtedy vykonaného dokazovania považoval
za preukázané dôvodné podozrenie, že skutok sa stal, vykazuje znaky trestného činu a mal
sa ho dopustiť sťažovateľ.
28. Následne nadriadený súd reagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa naplnenia
všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý je stíhaný (najmä jeho
objektívnej stránky).
29. K existencii dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý ho odôvodnil
skutočnosťou, že sťažovateľ sa „mal dopustiť skutku pod vplyvom pervitínu, kedy je jeho
správanie nevyspytateľné, že v minulosti bol priestupkovo riešený pre priestupok na
obdobnom skutkovom základe, že jeho agresivita sa pod vplyvom omamných látok stupňuje,
a že sa poškodenej vyhrážal zastrelením za situácie, že je aj držiteľom strelnej zbrane. Z
uvedeného sudca pre prípravné konanie vyvodil dôvodnú obavu, že v prípade ponechania
obvineného na slobode, by mohol obvinený dokonať skutok, ktorým hrozil, alebo by mohol
pokračovať v trestnej činnosti.“.
30. Za vecne správny považoval sťažnostný súd aj záver okresného súdu
o nemožnosti nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka,
a to s ohľadom na osobu sťažovateľa a v tom čase aktuálne štádium trestného konania.
Krajský súd dodal, že možnosť nahradenia väzby bol vážne spochybnený nielen osobnosťou
sťažovateľa, ako ju popísal okresný súd, ale aj jeho dovtedajším životom, keď sa proti
poškodenej už v minulosti dopustil obdobného skutku, ktorý bol predmetom priestupkového
konania. Sťažnostný súd vzal tiež do úvahy, že sťažovateľ bol „9-krát priestupkovo riešený
na úseku dopravy“, to vyhodnotil tak, že u sťažovateľa ide o osobu, ktorá nedodržiava
normy spoločenského spolunažívania a ide o osobnosť náchylnú k porušovaniu právnych
noriem. Tieto zistenia vo svojom súhrne v spojení s protiprávnou činnosťou, ktorá bola
predmetom vyšetrovania, zakladali podľa krajského súdu záver, že ani dohľad probačného
a mediačného úradníka by nebol účinným opatrením, pretože so zreteľom na správanie sa
obvineného – sťažovateľa, ktorý opakovane porušuje právne normy, ho probačný
a mediačný úradník nemôže sústavne osobne kontrolovať.
31. Za dôvodnú krajský súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietanej
absencie výroku o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a preto sám nadriadený súd podľa § 194 ods. 3 Trestného
poriadku tento výrok doplnil.
32. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tpo 3/2020-
24 z 28. januára 2020, je zrejmé, že konajúci súd sa všetkými pre rozhodnutie o osobnej
slobode sťažovateľa relevantnými tak právnymi, ako aj skutkovými otázkami zaoberal a dal
na ne jasné, zreteľné, zrozumiteľné a dostatočne presvedčivé odpovede, v ktorých ozrejmil
pre posudzovanú vec podstatné skutočnosti.
33. Vo vzťahu k primárnej námietke sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom
uznesení nerozhodol samostatným výrokom o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu, ústavný súd (podobne ako v už spomínanom uznesení II. ÚS 108/2017
z 9. februára 2017) konštatuje, že krajský súd v posudzovanej veci postupoval podľa § 194
ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého ak nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom
uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby
vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti
ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný
výrok doplnil. Citované ustanovenie § 194 ods. 3 Trestného poriadku pritom systematicky
nadväzuje na § 194 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý sa vzťahuje na situáciu, keď
nadriadený orgán sťažnosť podanú proti rozhodnutiu orgánu nižšieho stupňa nezamietne
podľa § 193 Trestného poriadku (k tomu pozri napr. I. ÚS 42/2014).
34. V kontexte uvedeného podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
posudzovanej veci neobstojí argumentácia sťažovateľa, že v dôsledku chýbajúceho výroku
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu v napadnutom uznesení
krajského súdu „nebolo ústavne konformným, ani iným spôsobom, rozhodnuté o... sťažnosti,
keďže KS PO... o sťažnosti ako takej sa vo výroku vôbec nevenoval“, a rovnako ani tvrdenie,
že sťažovateľ je „de facto k dnešnému dňu väzobne stíhaný na základe rozhodnutia sudcu
pre prípravné konanie z decembra 2019, ktoré však nie je právoplatné a zákonné lehoty už
márne uplynuli“.
35. Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorého je
zrejmé, že tento sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa, reagoval na všetky jeho
podstatné výhrady a opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie okresného súdu doplnil
o výrok, ktorým nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného
úradníka, ústavný súd uzatvára, že krajský súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu,
ktorým prvostupňový súd vzal sťažovateľa do väzby, ústavne konformným spôsobom
dospel k záveru, že nedostatok rozhodnutia prvostupňového súdu spočíva len v chýbajúcom
výroku podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a preto ho napadnutým uznesením
postupom podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku bez zrušenia rozhodnutia okresného súdu
doplnil. Z napadnutého uznesenia tak možno vyvodiť, že krajský súd považoval sťažnosť
sťažovateľa za dôvodnú iba v časti namietanej absencie výroku o nenahradení väzby
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka v rozhodnutí okresného súdu.
36. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zaužívanú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov v trestných veciach, keď v prípade čiastočnej dôvodnosti opravného
prostriedku nadriadený súd už tento opravný prostriedok v jeho nedôvodnej časti
samostatným výrokom nezamietol, a to či už ide o odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu
[napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Tdo 6/2015 z 3. februára 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka stanovísk“) č. 7/2015;
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2009 z 18. augusta 2009, publikovaný v zbierke
stanovísk č. 06/2009], alebo o sťažnosť proti procesnému uzneseniu (napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 10/2017 z 30. marca 2017, uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 56/2014 z 18. júla 2014, uznesenie toho istého súdu sp. zn.
5 Tos 56/2016 z 28. júna 2016, uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 76/2017
z 19. júla 2017 a sp. zn. 23 Tos 108/2018 z 25. júla 2018 a pod). Samotná absencia výroku
o zamietnutí čiastočne dôvodnej sťažnosti sťažovateľa preto sama osebe nemôže mať
z hľadiska ústavnej konformity napadnutého uznesenia krajského súdu rozhodujúci význam
(m. m. IV. ÚS 138/2013).
37. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že nepopiera existenciu rozhodnutí všeobecných
súdov, ktoré obsahujú okrem doplnenia chýbajúceho výroku podľa § 194 ods. 3 Trestného
poriadku aj výrok o zamietnutí riadneho opravného prostriedku strany trestného konania
proti rozhodnutiu súdu nižšieho stupňa, t. j. tak ako to predostiera sťažovateľ, avšak tu je
potrebné poukázať na ustálený právny názor, podľa ktorého ústavnému súdu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a ich používania tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania
účastníkov (strán) súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou
systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad
vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého
uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom
prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto
rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
38. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že postup a rozhodnutie
krajského súdu v napadnutom konaní nevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci
aplikovaných právnych noriem, keďže uznesenie okresného súdu č. k. 33 Tp 169/2019-14
z 23. decembra 2019 o vzatí sťažovateľa do väzby v spojení s napadnutým uznesením
krajského súdu č. k. 5 Tpo 3/2020-24 z 28. januára 2020, ktoré nadobudli právoplatnosť
práve 28. januára 2020, predstavujú ako jeden celok dostatočný zákonný podklad
pre pozbavenie sťažovateľa jeho osobnej slobody.
39. Pokiaľ ide o nesprávne označenie príslušného ustanovenia Trestného poriadku
vo výroku napadnutého uznesenia krajského súdu (§ 193 ods. 3 namiesto § 194 ods. 3),
na základe ktorého doplnil prvostupňové rozhodnutie o ďalší výrok, ústavný súd toto
považuje za zrejmú chybu pri písaní (o čom svedčí aj v závere odôvodnenia predmetného
rozhodnutia správne označenie ustanovenia § 194 ods. 3 Trestného poriadku), ktorá
rozhodne nemá žiaden potenciál spôsobiť ústavnú nekonformnosť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu spočívajúcu v neprípustnom zásahu do základných práv sťažovateľa.
Navyše, ide o odstrániteľné pochybenie, nápravu ktorého mohol a môže iniciovať aj
samotný sťažovateľ.
40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 3/2020-24 z 28. januára 2020
a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, na jednej strane a obsahom sťažovateľom
označených základných práv podľa ústavy (čl. 17 ods. 2 a 5) a práva podľa dohovoru [čl. 5
ods. 1 písm. c)] na strane druhej neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
rozhodnúť o ich porušení, a preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III. 2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny
41. Sťažovateľ v ďalšom namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo tiež k porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sú ustanovenia čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (garantujúce právo na súdnu ochranu
a právo na rovnosť účastníkov súdneho konania) ratione materiae aplikovateľné len
na rozhodovanie súdu vo veci samej, nie však na rozhodovanie vo väzobných veciach,
ktorému sa poskytuje ústavná ochrana prostredníctvom ustanovení čl. 17 ústavy, ako aj
prostredníctvom ustanovení čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(pozri napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010
atď.).
42. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením vydaným
v konaní o osobnej slobode, na ktoré sa označené články ústavy a listiny vecne nevzťahujú,
ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III. 3 K zákonom ustanoveným náležitostiam ústavnej sťažnosti
43. Napokon neuniklo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ k ústavnej sťažnosti
nepripojil plnomocenstvo výslovne udelené zvolenému advokátovi na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom. Z predloženej plnej moci signovanej 23. decembra 2019
nepochybne vyplýva, že sa vzťahuje najmä na trestné konanie, ale rozhodne nespĺňa dikciu
§ 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože v nej nie je výslovne uvedené, že je udelená aj
na konanie pred ústavným súdom. V dôsledku uvedeného prichádza do úvahy odmietnutie
ústavnej sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2
písm. c) zákona o ústavnom súde.
44. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že možnosť vyzvať sťažovateľa na odstránenie
tohto nedostatku jeho ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
nevyužil, keďže by to bolo neúčelné a nehospodárne. Ani prípadné doplnenie plnej moci by
neprinieslo pre sťažovateľa vecne iný výsledok konania.
45. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu