Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 42/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š. zastúpeného advokátom Mgr. Adriánom Cakom,

Rázusova 6, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods.

1, 2 a 5, a , ako aj práv podľa

ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 112/2013 z 18. novembra 2013, ako aj

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 3. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2013 doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.

Adriánom Cakom, Rázusova 6, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5, a

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 112/2013 z 18. novembra 2013 (ďalej len

„uznesenie z 18. novembra 2013“), ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 3. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie z 3.

decembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Prezídia Policajného zboru (ďalej

len „vyšetrovateľ“), expozitúry Západ, národnej protizločineckej jednotky, národnej

kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-909/NKA-PZ-ZA-2013 zo 16. novembra 2013 (ďalej len

„uznesenie zo 16. novembra 2013“) bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie

za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a 3 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na a spáchaný v štádiu pokusu podľa

.

Sťažovateľ proti uzneseniu zo 16. novembra 2013 pri svojom výsluchu

uskutočnenom v ten istý deň podal ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú neskôr písomne

odôvodnil. Okresný súd 18. novembra 2013 uskutočnil pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa

do väzby výsluch. V rámci svojho vyjadrenia k návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry

v Trnave (ďalej len „prokurátor“) sp. zn. zo 17. novembra 2013 sťažovateľ

namietal absenciu formálnej podmienky väzby s ohľadom na skutočnosť, že mu nebolo

doručené rozhodnutie o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. vôbec

o tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté. Okrajovo sťažovateľ taktiež namietal absenciu

materiálnej podmienky väzby a taktiež podal okresnému súdu návrh na nahradenie jeho

väzby sľubom, ako aj dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 bol sťažovateľ z dôvodov podľa

, a vzatý do väzby. Okresný súd sa

so sťažovateľom predloženou argumentáciou týkajúcou sa nenaplnenia formálnej

podmienky väzby v odôvodnení uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 žiadnym

spôsobom nevysporiadal, iba konštatoval splnenie materiálnej podmienky väzby a jeho

návrhmi na nahradenie väzby sa taktiež vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 18. novembra 2013 pri svojom

výsluchu pri rozhodovaní o vzatí do väzby podal sťažnosť, ktorú odôvodnil písomným

podaním z 21. novembra 2013, doplneným podaním z 28. novembra 2013.

Uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. z 19. novembra 2013 bola sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa zo 16. novembra 2013 o vznesení obvinenia ako

nedôvodná zamietnutá.

Uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 bolo v celom rozsahu zrušené

uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 a podľa

z dôvodov podľa písmen a), a bol sťažovateľ vzatý

do väzby s tým, že väzba sa mu započítala od 15. novembra 2013 od 17.00 h a vykonávať sa

bude v Leopoldove.

Krajský súd síce v odôvodnení uznesenia z 3. decembra 2013 argumentáciu

sťažovateľa spočívajúcu v namietanej absencii formálnej aj materiálnej podmienky väzby

konštatoval, avšak s námietkou absencie formálnej podmienky väzby sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal.

Zároveň krajský súd doplnil v rámci svojho uznesenia z 3. decembra 2013 chýbajúci

výrok týkajúci sa návrhov prostriedkov na nahradenia väzby, ktorým nevyhovel z dôvodu

ich nedostatočnosti.

Podľa sťažovateľa uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 a jemu

predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu

predchádzajúcim postupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

a , ako aj práva podľa a

dohovoru, a to tým, že bol vzatý do väzby aj napriek absencii formálnej podmienky väzby,

na základe neodôvodnených a nepreskúmateľných záverov.

Krajský súd sa v predmetnom konaní nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

absencie formálnej stránky väzby a nezaujal k nej žiadne stanovisko. Podľa sťažovateľa

bola právoplatnosť uznesenia o vznesení obvinenia v čase jeho vzatia do väzby

„nevyhnutnosťou z dôvodu, že až právoplatnosť je grantom nemennosti a záväznosti a iba

uznesenie nemenné a záväzné môže byť schopné vytvárať právne účinky potrebné pre účel,

ktorý je jeho zámerom v konkrétnom prípade zavedenie inštitútu väzby“. V sťažovateľovom

prípade bola jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zo 16. novembra 2013 zamietnutá

až uznesením prokurátora z 19. novembra 2013, t. j. nasledujúci deň po tom, ako bolo

rozhodnuté o jeho vzatí do väzby. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že „uznesenie

o vznesení obvinenia bolo v čase vzatia do väzby vykonateľné (§ 184 odsek 2 Trestného

poriadku) no takáto jeho vlastnosť len znamená, že v konaní nastala kvalitatívna zmena,

spočívajúca na jednej strane v posune práv a povinnosti orgánov činných v trestnom konaní

a na strane druhej v zmene procesného postavenia určitej fyzickej osoby. Na okamžitú

zmenu sa právoplatnosť uznesenia nevyžaduje.“.

Uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2013, ktorým bolo rozhodnuté

o sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. novembra 2013 o jeho

vzatí do väzby, je podľa sťažovateľa zmätočné a arbitrárne. V tejto súvislosti sťažovateľ

argumentoval tým, že „Zmätočnosť a arbitrárnosť uznesenia je založená jeho výrokovou

časťou, podľa ktorej nie je zrejmé či jestvuje právny titul na to, aby som bol inštitútom

väzby ďalej obmedzovaný na osobnej slobode, alebo nie. Vychádzajú z prvej výrokovej vety

uznesenia vo vzťahu k mojej osobe odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil, čoho

dôsledkom právny titul pre trvanie väzby zanikol a z väzby som mal byť prepustený

na slobodu. Vychádzajúc z druhej výrokovej vety uznesenia, bol som uznesením odvolacieho

súdu podľa z dôvodov podľa , ,

vzatý do väzby, čím právny titul pre väzbu znova vznikol s tým, že väzba

sa mi započítala dňom 15. 11. 2013, teda titulom zrušeného rozhodnutia. Postup, aký

Krajský súd v Trnave pri vysporiadaní sa s mojou sťažnosťou zvolil nie je podľa môjho

názoru zákonný a predstavuje kumuláciu odlišných právnych javov. Ako sám Krajský súd

v Trnave uvádza pri rozhodovaní postupoval podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a)

. Dôsledkom postupu podľa tohto ustanovenia je predpoklad, že

napadnuté uznesenie, resp. jeho časť, ak je možné oddeliť ju od ostatných častí uznesenia,

alebo vtedy, ak sa sťažnosť týka len časti uznesenia ( ) bude

zrušené. Jeho dôsledkom nie je predpoklad, že napadnuté uznesenie, resp. jeho časť bude

doplnená o chýbajúci výrok. Ak prvostupňový súd pochybil a vo svojom rozhodnutí

opomenul výrok, alebo jeho časť potom mal postupovať podľa ustanovenia § 194 ods. 3

, pretože len postupom podľa neho je prípustné chýbajúci výrok, alebo

jeho časť doplniť. Podmienkou takéhoto postupu však je nevyslovenie zrušenia napadnutého

uznesenia. Ak Krajský súd v Trnave mal možnosť zistený nedostatok odstrániť, resp.

napraviť výrokom o zrušení chybného výroku napadnutého uznesenia, potom mal rozhodnúť

podľa . bez toho aby vydal nové rozhodnutie. Doplnenie

výroku, resp. jeho časti v prípade postupu podľa nie je

predpokladom.

Momentom vydania rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2013,

sp. zn.: , ktorým bolo uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 18. 11. 2013,

sp. zn.: 112/2013 v celom rozsahu zrušené, zanikol právny titul na obmedzovanie mojej

osobnej slobody, čoho dôsledkom je som od 15. 11. 2013 v nezákonnej väzbe, resp. väzbu

vykonávam bez právneho titulu.

Nestotožňujem sa ďalej s postupom Krajského súdu v Trnave, ktorým postupom

ma podľa Krajský súd v Trnave vzal do väzby po tom, ako

zrušil rozhodnutie na základe ktorého som väzbu vykonával do momentu rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave. Na rozhodovanie vzatí do väzby resp. o väzbe je v mojej trestnej

veci vecne a miestne príslušný prvostupňový súd a tým je Okresný súd Trnava. Ako odvolací

súd je príslušný Krajský súd v Trnave. Podľa – tretia veta

o väzbe v prípravnom konaní koná a rozhoduje na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie. Podľa štvrtej vety ustanovenia odvolací súd koná a rozhoduje o sťažnosti proti

rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie. Do väzby ma mohol vziať len súd prvého stupňa,

resp. jeho sudca pre prípravné konanie. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave som

bol do väzby vzatý senátom Krajského súdu v Trnave.“.

Sťažovateľ následne v súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal na judikatúru

týkajúcu sa práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-13, s. 49, § 30;

nález ústavného súdu sp. zn. z 24. júna 2006) a zopakoval, že súdy zúčastnené

na rozhodovaní v jeho veci sa podľa neho jeho argumentáciou predloženou v uvedenom

konaní nezaoberali.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a , ako aj práva podľa a dohovoru boli

uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom porušené,

zruší uvedené uznesenia, prepustí ho na slobodu, prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 4 000 € (z toho 2 000 € od okresného súdu a 2 000 € od krajského

súdu), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a , ako aj práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 a jemu

predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu

predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 a uznesenia krajského

súdu z 3. decembra 2013 sú nedostatočné a arbitrárne,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa nevysporiadali s jeho námietkou

absencie formálnych podmienok jeho väzby (v tejto súvislosti namietal, že o jeho vzatí

do väzby bolo rozhodnuté skôr, než mu bolo doručené rozhodnutie o jeho sťažnosti proti

uzneseniu o vznesení obvinenia), ako aj materiálnych podmienok jeho väzby,

- krajský súd sa s jeho sťažnosťou nevysporiadal zákonným spôsobom, pretože pri

rozhodovaní o nej postupoval podľa , hoci správne

mal podľa neho postupovať podľa , lebo len na základe

tohto paragrafu mohlo dôjsť k doplneniu chýbajúceho výroku v uznesení z 18. novembra

2013.

II.A K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 18. novembra 2013

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mal sťažovateľ možnosť

dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až

) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané

uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo

sám rozhodnúť [ a ]. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

(teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

z 3. decembra 2013

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5

je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,

ktoré sú predpokladom pre jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných

podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,

alebo prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého

predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle a 5 ),

spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania tak, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(napr. , , ).

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny

obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho

charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto

nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. , ). Ustanovenie

čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden

celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú

tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom

obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa

väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky základného

práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné

špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní

sp. zn. z 28. apríla 2004, z 11. októbra 2007). Z rovnakého

dôvodu možno obdobný záver vyvodiť, aj pokiaľ ide o posúdenie vzájomného vzťahu čl. 50

ods. 3 a ustanovení a 5 v prípadoch konania a rozhodovania

všeobecného súdu o väzbe.

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa

dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa , pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým uznesením

krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a uvedenými

právami zaručenými v ústave a v dohovore týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania

vo veci samej.

II.C K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

z 3. decembra 2013

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu

z 3. decembra 2013, ktorým v rámci jeho druhého výroku bolo podľa § 194 ods. 1 písm. a)

zrušené uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 vo vzťahu

k sťažovateľovi v celom rozsahu, v zmysle bol sťažovateľ

z dôvodov , a vzatý do väzby a podľa

ods. 1 písm. b) a c) bol návrh sťažovateľa na nahradenie jeho väzby

písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietnutý.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2013.

Uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu,

v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia

z 3. decembra 2013 krajský súd uviedol: «Krajský súd sa v plnej miere stotožňuje

so závermi súdu I. stupňa v tom smere, že u všetkých obvinených, ktorí napadli predmetné

uznesenie sťažnosťou, sú dané dôvody väzby podľa , , ,

Sudca pre prípravné konanie súdu prvého stupňa správne skonštatoval, že skutok, pre ktorý

bolo začaté v tejto veci trestné stíhanie dňa 16. 11. 2013 a vznesené obvinenie dňa 16. 11.

2013 bol spáchaný, má znaky vyššie uvedeného obzvlášť závažného zločinu a doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok spáchali obvinení Ľ. T., P. T., P. T. a D. Š.,

prípadne ďalšie osoby, ktoré doposiaľ neboli ustálené. Krajský súd sa v tomto smere

stotožňuje s hodnotením súdu prvého stupňa ohľadne priamych a nepriamych dôkazov,

ktoré sú obsiahnuté vo vyšetrovacom spise.

Dôvody väzby v zmysle , , aj krajský súd vidí najmä

v tom, že v danom prípade sú obvinení stíhaní pre mimoriadne závažnú trestnú činnosť, kde

im v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov,

teda zákonom predpokladaný výnimočne vysoký trest. Už samotná takáto hrozba trestom je

konkrétnou skutočnosťou, a významným motivujúcim faktorom obvineného k tomu, aby sa

snažil vyhnúť trestnému stíhaniu. V ďalšom je potrebné zvýrazniť, že už počas samotného

zadržiavania všetkých obvinených sa prejavila ich snaha ujsť, nakoľko tesne po zásahu

príslušníkov útvaru osobitného určenia vôbec nereagovali na ich výzvy, nezastavili ani

po varovných výstreloch a stále pokračovali v úniku. Kolúzny dôvod väzby vyplýva

predovšetkým z charakteru danej trestnej činnosti – ide o mimoriadne nebezpečnú trestnú

činnosť páchanú organizovanou skupinou, ale aj v reálnom ničení dôkazných prostriedkov

pri úteku – komunikačnej techniky, mobilný telefón Nokia C1. Súd tiež poukazuje na tú

skutočnosť, že obvinený I. W. počas služobného zákroku utiekol a ukrýva sa na doposiaľ

nezistenom mieste, pričom existuje dôvodná obava, že na slobode by sa členovia tejto

skupiny vzájomne kontaktovali a koordinovali svoje kroky. Treba poukázať, že medzi nimi

jestvovala koordinácia aj pri páchaní trestnej činnosti.

V ďalšom treba poukázať na to, že v osobách obvinených ide o osoby značne

narušené, ktoré sa v minulosti dopúšťali rozsiahlej trestnej činnosti. Obvinený P. T. bol v

minulosti 12-krát súdne trestaný, najmä za majetkovú a násilnú trestnú činnosť. V čase

zadržania bol bez pracovného pomeru, pričom trestnou činnosťou sa snažil zabezpečiť si

finančné prostriedky.

Obvinený P. T. bol v minulosti 7-krát súdne trestaný, najmä za majetkovú trestnú

činnosť. V čase zadržania bol taktiež bez pracovného pomeru, bez trvalého zdroja príjmu z

legálnej pracovnej činnosti, pričom trestnou činnosťou sa snažil zabezpečiť finančné

prostriedky.

Obvinený D. Š. bol v minulosti 6-krát súdne trestaný, najmä za majetkovú a násilnú

trestnú činnosť, pričom ohľadne zdroja príjmu platí uňho to isté ako u oboch vyššie

menovaných.

Podľa názoru krajského súdu z vyššie citovaných skutočností jednoznačne vyplýva

u všetkých obvinených dôvodné podozrenie, že v prípade ponechania na slobode by mohli

ujsť, alebo sa skrývať, a takým spôsobom by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu, tiež by

mohli pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených a tak mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie, a tiež by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti,

pretože k takému spôsobu života sú značne náchylní, ide o recidivistov bez akéhokoľvek

legálneho zdroja príjmov. Tým sú aj podľa názoru krajského súdu dané dôvody väzby

v zmysle , , ,

Vzhľadom na osobu obvineného D. Š., závažnosť a charakter trestnej činnosti, z

ktorej je dôvodne podozrivý, skutočnosť, že trestná činnosť mala byť páchaná

organizovanou skupinou, krajský súd zamietol žiadosť tohto obvineného o nahradenie väzby

sľubom, že povedie riadny život, alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obvineným, pretože vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu, by

tieto prostriedky neboli postačujúce.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

Z obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnom konaní

vyplýva, že všeobecné súdy v tejto veci dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi, jeho

spoluobvineným, ale i ďalším dosiaľ neustáleným osobám existuje dôvodné podozrenie

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a 3 písm. b)

s poukazom na a spáchaný v štádiu

pokusu podľa .

Sťažovateľ namietal nesplnenie formálnych podmienok väzby v dôsledku toho, že

uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 bolo vydané skôr, ako krajská prokuratúra

uznesením z 19. novembra 2013 rozhodla o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa

zo 16. novembra 2013 o vznesení obvinenia proti nemu.

Z obsahu uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 a uznesenia krajského súdu

z 3. decembra 2013 je zrejmé, že uvedené súdy sa splnením formálnych podmienok väzby

sťažovateľa zaoberali. O tejto skutočnosti svedčí fakt, že na uznesenie vyšetrovateľa

zo 16. novembra 2013 o vznesení obvinenia okresný súd poukázal ihneď v jeho úvode.

Podľa názoru sťažovateľa vykonateľnosť uznesenia o vznesení obvinenia znamená

len zmenu procesného postavenia fyzickej osoby v konaní, ktorá sa z pozície podozrivého

stáva obvineným, ktorý už v konaní disponuje podstatne širším okruhom práv i povinností,

avšak k použitiu ďalších procesných prostriedkov podľa možno

pristúpiť až po tom, ako uznesenie o vznesení obvinenia nadobudne právoplatnosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na a ,

z ktorého vyplýva, že opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia

je sťažnosť, ktorá ale v súlade s nemá odkladný účinok,

t. j. že uznesenie o vznesení obvinenia je účinné od jeho vydania, resp. je okamžite

vykonateľné. Táto vlastnosť uznesenia znamená aj okamžitú záväznosť uvedeného

rozhodnutia, ktoré je automaticky spôsobilé byť ďalej použité ako základ pre realizáciu

ďalších procesných prostriedkov podľa vrátane rozhodovania o väzbe.

Inak povedané, vykonateľnosť je samostatný inštitút, ktorý umožňuje rozhodnutie ihneď

vykonať, a v danom prípade znamená, že proti osobe obvineného možno ihneď vykonať,

resp. použiť ďalšie procesné prostriedky upravené v . Vykonateľnosť

uznesenia o vznesení obvinenia je ustanovená priamo , z ktorého

ustanovení sa následne v spojení s teóriou práva dajú vyvodiť aj jej dôsledky. Sťažovateľom

predložený argument spočívajúci vo vytýkanom nedostatku odôvodnenia uznesenia

krajského súdu z 3. decembra 2013 týkajúci sa absencie splnenia formálnych podmienok

väzby preto ústavný súd nepovažoval za relevantný.

Okrem absencie splnenia formálnych podmienok väzby sťažovateľ namietal aj

nedostatok, resp. absenciu materiálnych podmienok väzby v jeho prípade. Pri preskúmaní

uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 a aj uznesenia okresného súdu

z 18. novembra 2013, s ktorého závermi sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil a odkázal

na ne v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, ústavný súd zistil, že súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci existenciu dôvodov tzv. útekovej väzby u sťažovateľa

odôvodnili hrozbou vysokého trestu za spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, ako aj

skutočnosťou, že sťažovateľ sa so zostávajúcimi spoluobvinenými pri ich zadržaní pokúsil

ujsť. Vo vzťahu k existencii dôvodov tzv. kolúznej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní

v tejto veci poukázali predovšetkým na charakter trestnej činnosti a spôsob jej vykonávania

formou organizovanej skupiny, ktorá bola vnútorne organizovaná, resp. koordinovala svoje

kroky, ďalej v tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že jeden zo spoluobvinených je

na úteku, ako aj na preukázané cielené ničenie dôkazných prostriedkov obvinenými (vrátane

trestnej minulosti sťažovateľa). V súvislosti s odôvodnením tzv. preventívnej väzby súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci poukázali na skutočnosť, že sťažovateľ a jeho

spoluobvinení sú recidivisti bez akýchkoľvek legálnych príjmov a ich trestná minulosť

svedčí o tom, že k uvedenému spôsobu života sú náchylní.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 vyplýva, že tento súd

v predmetnej veci predostrel celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvody

väzby sťažovateľa, ktoré podrobne zhodnotil v ich vzájomných súvislostiach. Krajský súd

sa v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 3. decembra 2013 vysporiadal s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru

ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery

krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú

so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o väzobnej

otázke.

Sťažovateľ napokon namietal, že krajský súd rozhodol v predmetnej veci postupom

podľa , hoci správne mal postupovať podľa

ods. 3 .

Z obsahu uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 a uznesenia krajského súdu

z 3. decembra 2013 je zrejmé, že ich výroky týkajúce sa väzby sťažovateľa a jej dôvodov sú

identické. Krajský súd v druhom výroku svojho uznesenia z 3. decembra 2013 rozhodol

ďalším výrokom, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie jeho väzby písomným

sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán

sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

rozhodne vo veci sám.

Podľa ak nedostatok spočíva v tom, že

v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez

toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť

orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol

alebo neúplný výrok doplnil.

Znenie upravuje postup nadriadeného orgánu v prípade, že

nedôjde k zamietnutiu sťažnosti. V danom prípade v rámci zvoleného procesného postupu

upraveného v krajský súd na základe sťažnosti sťažovateľa

uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 podrobil riadnemu prieskumu, ktorým

prehodnotil splnenie formálnych i materiálnych podmienok väzby sťažovateľa a jej

dôvodov a taktiež doplnil výrok týkajúci sa návrhu sťažovateľa, o ktorom nebolo okresným

súdom rozhodnuté. Aj keď na základe výsledku uvedeného prieskumu krajského súdu

(zhodnosť výroku týkajúceho sa väzby sťažovateľa a jej dôvodov s výrokom v uznesení

okresného súdu z 18. novembra 2013) možno konštatovať, že tento súd mohol v danom

prípade zvoliť aj postup podľa , v žiadnom prípade

uvedeným postupom nemohlo dôjsť k zásahu do sťažovateľom označených práv. Vzhľadom

na uvedené bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

II.D Záver

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014