Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 566/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika o sťažnosti notára , ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Kičom,

Prievozská 4/B, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 takto

rozhodol:

1. Základné právo notára , na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť notárovi

, trovy konania v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri

eur a sedemdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Michala Kiču,

Prievozská 4/B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -21 z 13. septembra 2016 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť notára (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2014 v súlade s § 250j ods. 2 písm. c)

zrušil na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj

„ministerstvo vnútra“ alebo „druhostupňový správny orgán“) sp. zn. SLV-OLVS-103/2011

z 28. júla 2011 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra z 28. júla 2011“) a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, súčasne žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

a trov právneho zastúpenia.

3. Rozhodnutím ministerstva vnútra z 28. júla 2011 minister, rozhodujúc o rozklade

podanom sťažovateľom proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej

jednotky finančnej polície (ďalej len „finančná polícia“ alebo „prvostupňový správny

orgán“, v citáciách aj „spravodajská jednotka“) sp. zn. -19/BOK-FP-II-2008

z 24. septembra 2008, zmenil prvostupňové správne rozhodnutie tak, že sťažovateľovi uložil

pokutu vo výške 6 638,78 € za porušenie povinností ustanovených v § 6 ods. 1 písm. a)

a o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej

činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platného

do 31. augusta 2008 (ďalej len „“), ktoré spočívalo v tom, že ako

povinná osoba podľa od 15. januára 2005

do 12. marca 2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii príjmov

z trestnej činnosti (ďalej len „program vlastnej činnosti“) vypracovaný v súlade s § 6 ods. 1

písm. a) , ako aj v tom, že v rámci kontroly začatej 12. marca 2008

až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti

vyplývajúce zo , a tiež ignorovaním požiadaviek finančnej polície

neumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu,

v dôsledku čoho neumožnil finančnej polícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a) zákona

č.

4. Krajský súd v rámci správneho prieskumu vyhodnotil z obsahu administratívneho

spisu skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu rozhodnutia ministerstva z 28. júla 2011

a konštatoval, že viaceré výzvy zaslané sťažovateľovi boli bez konkrétnej špecifikácie

na predloženie požadovaných listín oprávnenou osobou. Zároveň uviedol, že v danom

prípade išlo o rozpor, keď na jednej strane bolo potrebné chrániť záujmy štátu a zabezpečiť

ochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na strane druhej stála povinnosť

notára ustanovená v o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj v Etickom

kódexe notára zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako dôverník svojho

klienta je viazaný mlčanlivosťou, bol krajský súd toho názoru, že notár nemôže využívať

dôverné informácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže vyzradiť

len so súhlasom klienta alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti mlčanlivosti

obsahuje Notársky poriadok.

Krajský súd napriek tomu, že nespochybnil právny záver finančnej polície, ako aj

ministerstva vnútra o povinnosti notára poskytnúť súčinnosť pri ochrane pred legalizáciou

príjmov z trestnej činnosti, bol toho názoru, že v záujme zachovania mlčanlivosti

o skutočnostiach týkajúcich sa klientov by sťažovateľ ako notár mal vedieť, akých listín

a ktorých skutočností sa správny orgán domáha.

5. V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo

sporné posúdenie rozsahu povinnosti mlčanlivosti uloženej notárovi vo vzťahu k povinnosti

poskytnúť finančnej polícii dôkazy a listiny preukazujúce plnenie povinnosti notára

predložiť údaje o obchodných operáciách, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie,

pričom sťažovateľ tvrdil, že rozsah žiadosti správneho orgánu o poskytnutie údajov

a dokladov pre účely preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby bol nedostatočne

identifikovaný.

6. Finančná polícia a napokon aj ministerstvo vnútra podľa sťažovateľa opakovane

uvádzali, že „pojem obchodná operácia (ktorá sama o sebe nie je neobvyklou obchodnou

operáciou) je potrebné vyvodiť analogicky z obsahu pojmu neobvyklá obchodná operácia

(§ 4 zákona). Takto vymedzený pojem upravuje kvalitu a rozsah požadovaných informácií

a podkladov a nie je potrebné nijakým ďalším spôsobom požadované informácie na účely

kontroly konkretizovať.“. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, finančná polícia bola podľa jej

názoru „oprávnená aj na účely kontroly požadovať sprístupnenie aj takých údajov a listín,

ktoré podľa názoru povinnej osoby nedokumentujú neobvyklú obchodnú operáciu, nakoľko

bez posúdenia ich obsahu nedokáže určiť, či si povinná osoba plní svoje povinnosti podľa

zákona. Spravodajská jednotka bola podľa jej názoru nielen za účelom samotnej ochrany

pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, avšak už aj len za účelom kontroly plnenia

povinností povinných osôb oprávnená nahliadať do všetkých listín a nosičov informácií,

ktoré zachytávajú obchodné operácie (v pomeroch sťažovateľa sa jedná o notárske

zápisnice vymedzené dátumom ich spísania od 15. 1. 2005 do 12. 3. 2008 bez ohľadu na ich

subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá operácia). Preto pokiaľ

sťažovateľ nevyhovel opakovaným výzvam na preukázanie plnenia povinností a neumožnil

spravodajskej jednotke výkon kontroly a preverenia plnenia povinností sprístupnením

požadovaných listín a informácií v sídle svojho úradu, závažným spôsobom porušil

povinnosti uložené mu , čím sa dopustil správneho deliktu a preto

mu pokuta bola uložená dôvodne a v súlade so zákonom.“.

7. Sťažovateľ ako povinná osoba sa odvolával na zákonom ustanovenú povinnosť

mlčanlivosti, pre ochranu ktorej je potrebné presne zo strany finančnej polície vymedziť

a konkretizovať obsah ňou požadovaných údajov a listín. Sťažovateľ nepovažoval ich

vymedzenie prostredníctvom pojmu «„obchodná operácia“ (na účely splnenia povinnosti

identifikácie)», ktorý považuje za právne neurčitý, ponechaný bez legálnej definície,

za nedostatočný na prelomenie nemu zákonom ustanovenej povinnosti mlčanlivosti.

Sťažovateľ vyhlásil, že «pri výkone svojej notárskej činnosti nezaznamenal žiadnu

neobvyklú finančnú operáciu alebo úkony smerujúce k legalizácii príjmov z trestnej

činnosti, pričom keďže samotný zákon ponecháva konkrétne posúdenie jednotlivých

operácií na samotných povinných osobách, toto jeho vyhlásenie považoval za dostatočné.

Domnieval sa preto, že bez vyhovenia jeho požiadavke na upresnenie požadovaných

informácií a listín a poskytnutie definície pojmu „obchodná operácia“ nedošlo k

prelomeniu jemu zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti, a preto mu spravodajskou

jednotkou uložená pokuta byť nemala, nakoľko z jeho strany nedošlo k mareniu výkonu

kontroly.».

8. Na základe odvolania ministerstva vnútra najvyšší súd napadnutým rozsudkom

zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2014 tak, že žalobu

sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra z 28. júla 2011

zamietol a zároveň sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

9. Sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva podľa a právo podľa

dohovoru, a to najmä tým, že „(i) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra

vnútra zvolil svojvoľný a arbitrárny výklad právnych predpisov k otázke stretu povinnosti

mlčanlivosti notára a jeho povinností na úseku boja proti legalizácii príjmov z trestnej

činnosti, (ii) neprihliadol na závažné procesné vady, ktoré sa vyskytli v správnom konaní

a na ktoré sťažovateľ poukazoval a napokon (iii) sa presvedčivým spôsobom nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa“.

10. Pre posúdenie, či sťažovateľ svojím konaním porušil zákon, bol podľa

sťažovateľa najvyšší súd povinný vykonať „vecný výklad ustanovení § 6 zákona

č. ako aj Notárskeho poriadku a na ich kolíziu poskytnúť uspokojivú

odpoveď“.

11. V rámci posúdenia splnenia povinnosti všeobecného súdu vykonávať výklad

právnych predpisov ústavne-konformným spôsobom je potrebné sa podľa sťažovateľa

zamerať na „dôsledky vo sfére základných práv, ku ktorým súdom vykonaný výklad vedie.

Sťažovateľ sa ako notár dostal do stretu plnenia dvoch zákonom ustanovených povinností,

povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k svojim klientom podľa § 39 Notárskeho poriadku

na jednej strane a povinnosti súčinnosti poskytnúť listiny a údaje spravodajskej jednotke pri

výkone kontroly plnení povinnosti podľa na druhej strane,

pričom množina nosičov informácií a samotných informácií, ktoré sú na jednej strane

chránené povinnosťou mlčanlivosti a na druhej strane žiadané pre policajný orgán, je

rovnaká... Sťažovateľ uprednostnil zachovanie povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu ku svojim

klientom. Za jeho postup bol policajným orgánom sankcionovaný, nakoľko ním podľa jeho

názoru porušil zákon, kedy mal spomedzi uvedené zákonom kladené povinnosti preferovať

plnenie súčinnosti pre policajný orgán. Tento výklad právnych predpisov aproboval ako

ústavne-konformný aj najvyšší súd v napádanom rozsudku.“.

12. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, sťažovateľ rezultuje, že v prípade, ak by ako

povinná osoba vyhovel požiadavkám finančnej polície počas kontroly plnenia povinností

podľa na jeho notárskom úrade v období roku 2008, došlo by

„k neprípustnému zásahu do práva bližšie neurčeného okruhu jeho klientov na súkromie,

a to sprístupnením údajov a listín, na ktoré sa vzťahuje notárovi uložená povinnosť

mlčanlivosti, nakoľko tento zásah je zásahom do základného práva klientov na súkromie,

bol by vykonaný štátnym orgánom, a v teste prípustnosti by neobstál z hľadiska legality pre

úplnú absenciu účinných procesných mechanizmov kontroly, ako ani z hľadiska

proporcionality zásahu, keďže plošný výkon kontroly je neprípustný a sledovaný účel by

bolo možné dosiahnuť aj pri menej intenzívnom zásahu do práv tretích osôb“.

13. Sťažovateľ preto zastáva názor, že pokiaľ „odmietol vyhovieť nezákonnej výzve

policajného orgánu vedúcej k porušeniu jeho povinnosti zachovávať mlčanlivosť, nemohol

sa dopustiť protiprávneho konania spočívajúceho v marení kontroly vykonávanej zo strany

policajného orgánu, nakoľko žiadna osoba nie je povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej

výzve policajného orgánu, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch (medzi ktoré

sa samozrejme primárne zaraďuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Voči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť administratívnu povinnosť založenú

na nerešpektovaní takejto výzvy.“.

14. Podľa názoru sťažovateľa ak správny súd v rámci súdneho prieskumu správneho

rozhodnutia vykonal „taký výklad právnych predpisov, ktorý vedie k aprobovaniu

nezákonného zásahu nezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný

s povinnosťou ústavne-konformného výkladu právnych predpisov a pokiaľ vedie k súdnemu

aprobovaniu nezákonne uloženej sankcie sťažovateľovi, porušil tým správny súd základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj v rovine práva na účinný

prostriedok súdneho prieskumu správnych rozhodnutí podľa Slovenskej

republiky. Takéto porušenie základných práv sťažovateľa odôvodňuje zrušenie vytknutou

vadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným spôsobom tento nezákonný zásah do práv

sťažovateľa zhojiť nemožno.“.

15. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základných práv podľa a 2 , ako aj jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho napadnutým rozsudkom, toto rozhodnutie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, a taktiež mu priznal trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €.

II.

16. Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa

predložil 2. novembra 2016 vyjadrenie č. k. -70 k sťažnosti, v ktorom sa

pridržiava dôvodov sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a v podstate

zhrňuje rozsudok vo veci samej. V závere vyjadrenia najvyšší súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je «riadne zdôvodnený, najvyšší súd dal dostatočné odpovede

na všetky relevantné námietky sťažovateľa a ani nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a v danom prípade

preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010,

č. k. -15) „skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie

právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.“».

Zohľadňujúc už uvedené, najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel

a vo veci vyhlásil nález, že „základné práva sťažovateľa v danej veci porušené neboli“.

17. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2016,

v ktorom uviedol, že sa „aj vo svetle podaného písomného vyjadrenia najvyššieho súdu

pridržiava svojej sťažnosti a v celom rozsahu na nej zotrváva. Nakoľko písomné vyjadrenie

porušovateľa predstavuje v podstate zhrnutie jeho rozsudku vo veci samej, nebolo spôsobilé

vyvrátiť dôvodnosť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa.“.

Ďalej sa v ňom uvádza, že najvyšší súd v písomnom vyjadrení „nijakým spôsobom

nereflektoval vytýkanú ústavnú neudržateľnosť ním vykonaného výkladu ohľadom konfliktu

povinností sťažovateľa ako notára, a to povinnosti poskytnutia súčinnosti spravodajskej

jednotke finančnej polície na jednej strane a povinnosti zachovania mlčanlivosti na strane

druhej.

(4) Sťažovateľ len pripomína, že konflikt oboch jeho povinností vyplýval

z nezákonného rozsahu spravodajskou jednotkou požadovaných informácií, ktorá za účelom

kontroly povinností sťažovateľa nahlasovať neobvyklé finančné operácie podľa zákona

č. v rámci prehliadky v sídle jeho notárskeho úradu požadovala

sprístupnenie všetkých notárskych zápisníc vyhotovených sťažovateľom od 15. 1. 2005

do 12. 3. 2008 bez ohľadu na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo

neobvyklá operácia. Sťažovateľ, poukazujúc na svoju povinnosť mlčanlivosti a zjavný exces

v rozsahu požadovaných údajov, odmietol sprístupniť chránené údaje o svojich klientoch

bez zákonného podkladu. V danom prípade je totiž zrejmé, že plošným sprístupnením

všetkých notárskych zápisníc spísaných na jeho notárskom úrade odo dňa vzniku až

do začatia výkonu kontroly by došlo k sprístupneniu masívneho počtu údajov, ktorých

sprístupnenie vôbec nepredpokladal, a to ani pri ohlasovaní

neobvyklých obchodných operácií, tobôž už nie za účelom výkonu kontroly plnenia

administratívnych povinností sťažovateľa.

(5) Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na svojej sťažnostnej argumentácii

vystavanej na aplikácii o. i. rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, a to ESĽP vo veci

Michaud proti Francúzsku, rozsudok z 6. 12. 2012, č. 12323/1, resp. nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 25. 4. 2015 sp. zn. , uvedenej v jeho ústavnej

sťažnosti v bodoch 41 až 48, a pre prehľadnosť ju na tomto mieste nebude opakovať.

Sťažovateľ argumentuje, že v prípade, ak by sťažovateľ ako povinná osoba vyhovel

nezákonným požiadavkám spravodajskej jednotky ako policajného orgánu počas kontroly

plnenia povinností podľa na jeho notárskom úrade v období roku

2008, došlo by k neprípustnému zásahu do práva bližšie neurčeného okruhu jeho klientov

na súkromie, a to sprístupnením údajov a listín, na ktoré sa vzťahuje notárovi uložená

povinnosť mlčanlivosti, nakoľko tento zásah je zásahom do základného práva klientov

na súkromie, bol by vykonaný štátnym orgánom, a v teste prípustnosti by neobstál

z hľadiska legality pre úplnú absenciu účinných procesných mechanizmov kontroly, ako ani

z hľadiska proporcionality zásahu, keďže plošný výkon kontroly je neprípustný a sledovaný

účel by bolo možné dosiahnuť aj pri menej intenzívnom zásahu do práv tretích osôb. Pokiaľ

teda sťažovateľ odmietol vyhovieť nezákonnej výzve policajného orgánu vedúcej

k porušeniu jeho povinnosti zachovávať mlčanlivosť, nemohol sa dopustiť protiprávneho

konania spočívajúceho v marení kontroly vykonávanej zo strany policajného orgánu,

nakoľko žiadna osoba nie je povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej výzve policajného

orgánu, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch (medzi ktoré sa samozrejme

primárne zaraďuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Sťažovateľ sa

teda domnieva, že voči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť administratívnu

povinnosť založenú na nerešpektovaní takejto výzvy a správny súd v rámci konania

o súdnom prieskume administratívnych povinností nesmie nezákonne uloženú majetkovú

sankciu predstavujúcu nezákonný zásah, aprobovať.

(6) Sťažovateľ uvádza, že svojim postupom nesledoval svojvoľné odmietnutie, resp.

marenie kontroly vykonávanej spravodajskou jednotkou finančnej polície na jeho úrade,

avšak sledoval ňou plnenie jeho povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k jeho klientom.

Spravodajská jednotka ho vyzvala na plošné sprístupnenie v podstate všetkých klientskych

údajov za celé obdobie od 15. 1. 2005 do 12. 3. 2008, čo je celkom zjavne excesívny rozsah

presahujúci akékoľvek mysliteľné medze údajov, ktoré by mohli predstavovať neobvyklú

obchodnú operáciu. Na poskytnutie požadovaných údajov nemal sťažovateľ akýkoľvek

zákonný podklad a rovnako tak nebola spravodajská jednotka oprávnená ich vyžadovať.

Inými slovami, za účelom kontroly plnenia ohlasovacej povinnosti podľa zákona

č. nie je možné plošne sprístupňovať v podstate všetky údaje o všetkých

klientoch notára, resp. iného právneho profesionála, pretože by sa tým celkom zjavne

obchádzal zákon, ktorý rozsah sprístupňovaných údajov kvalitatívne vymedzuje. Preto

formulovaná požiadavka spravodajskej jednotky presahovala zákonný rámec pre výkon

kontroly a neumožňovala sťažovateľovi porušiť mu zákonom ustanovenú povinnosť

mlčanlivosti.

(7) Platí pritom, že povinnosť mlčanlivosti nie je výsadou právneho profesionála,

avšak, je to zákonná povinnosť, svedčiaca advokátovi (resp. inému právnemu

profesionálovi), pričom je to samotným štátom prikázaná povinnosť, ktorá požíva

všeobecnú ochranu, ktorú je povinný zachovávať v záujme jeho klientov. Povinnosť

mlčanlivosti predstavuje jeden zo spôsobov, ktorými samotný štát garantuje právo občanov

na súkromie a umožňuje aj reálny výkon spravodlivosti, nakoľko v právnom štáte je

ochrana súkromia občana, ako základného práva, nemysliteľná bez rešpektovania širokej

škály tajomstiev súkromného života. Právo na súkromie je základným právom, ktoré vyplýva

z ustanovení , a 3, , a prvá veta

Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(8) Preto sťažovateľ správne odmietol uposlúchnutie nezákonnej výzvy na plošné

sprístupnenie údajov o jeho klientoch, čím sa nemohol dopustiť žiadneho protiprávneho

konania, za ktorý by mu mohla byť samotnou spravodajskou jednotkou uložená sankcia.

Pokiaľ takáto sankcia nezákonne uložená bola, bolo povinnosťou správneho súdu v rámci

konania o správnom prieskume administratívnych rozhodnutí predmetné rozhodnutie pre

jeho nezákonnosť zrušiť, tak, aby sa reálne naplnilo právo sťažovateľa na súdnu ochranu

pred nezákonným zásahom alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2

. Správny súd však aprobovaním nezákonného rozhodnutia

zasahujúceho do sféry základných práv sťažovateľa v individuálnej rovine aproboval

nezákonný zásah do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (majetková sankcia) ako aj do práva nebyť stíhaný bez zákonného

základu podľa , a rovnako aproboval vo všeobecnej

rovine potenciálne nebezpečný precedens, kedy môže spravodajská jednotka pod hrozbou

finančnej sankcie či podania podnetu na odňatie oprávnenia vykonávať činnosť, donucovať

povinné subjekty na poskytovanie takých údajov, pre ktorých vyžadovanie nemá zákonnú

oporu v zmysle

(9) Pokiaľ správny súd v rámci súdneho prieskumu správneho rozhodnutia vykonal

taký výklad právnych predpisov, ktorý vedie k aprobovaniu nezákonného zásahu

nezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný s povinnosťou ústavne-

konformného výkladu právnych predpisov a pokiaľ vedie k súdnemu aprobovaniu

nezákonne uloženej sankcie sťažovateľovi, porušil tým správny súd základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj v rovine práva na účinný

prostriedok súdneho prieskumu správnych rozhodnutí Takéto porušenie základných práv

sťažovateľa odôvodňuje zrušenie vytknutou vadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným

spôsobom tento nezákonný zásah do práv sťažovateľa zhojiť nemožno.

(10) V danom prípade je potrebné ďalej uviesť, že neskoršia právna úprava zákonom

č. jednoznačne obsah povinností povinných osôb precizovala a časť

povinností mlčanlivosti právnych profesionálov uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti

spravodajskej jednotke, čo rovnako nasvedčuje absencii legality (v podobe jasnej a určitej

normy) v skoršej právnej úprave.

(11) Najvyšší súd na podporu svojho rozhodnutia vo vyjadrení v podstate uviedol

niekoľko argumentov. Z hľadiska aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Michaud proti

Francúzsku uviedol, že zásah do súkromia sťažovateľových klientov mal legitímne

opodstatnenie z hľadiska predchádzaniu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, čo je

legitímnym záujmom. S týmto názorom sťažovateľ nepolemizuje, napokon, už vo svojej

sťažnosti pri aplikácii testu prípustnosti zásahu do práva na súkromie jeho klientov uviedol

rovnaký názor. Zásadne sa však nestotožňuje s prípustnosťou zásahu z hľadiska ostatných

podmienok prípustnosti zásahu, najmä z hľadiska jeho legality a proporcionality (podrobne

zdôvodnené v sťažnosti, bodoch 41 až 49). Zásah do práva na súkromie, aby mohol byť

hodnotený ako zákonný, musí kumulatívne obstáť vo všetkých kritériách jeho prípustnosti,

k čomu v sťažovateľovej veci v žiadnom prípade nedošlo.

(12) Najvyšší súd ďalej uviedol, že v prípade vyhovenia výzvy by nedošlo

k sprístupneniu chránených údajov o klientoch sťažovateľa tretej osobe, ale iba

spravodajskej jednotke finančnej polície, ktorej príslušníci sú rovnako viazaní

mlčanlivosťou. Daný argument zásadne neobstojí, nakoľko právo na súkromie a povinnosť

mlčanlivosti je z hľadiska povahy subjektov absolútne, pričom z hľadiska historického

vývinu je primáme určené práve na ochranu pred nezákonným zásahom zo strany

samotného štátu a jeho represívnych zložiek. Je nepochybné, že spravodajská jednotka

finančnej polície je elitným orgánom represívneho aparátu štátu, ktorá vykonáva policajnú

činnosť a jej úlohou je získané informácie zásadne aplikovať pre ďalšiu činnosť ostatných

policajných zložiek. Predmetný zásah by tak vždy predstavoval zásah do práva

sťažovateľových klientov na súkromie, bez ohľadu na to, či je spravodajská jednotka

finančnej polície a jej príslušníci viazaní mlčanlivosťou. V tomto smere sa naviac jedná

o ich povinnosť mlčanlivosti vo vzťahu k iným osobám, nie vo vzťahu k ostatným zložkám

polície.

(13) Najvyšší súd sa napokon bránil, že samotný nesúhlas s právnou kvalifikáciou

a odôvodnením jeho rozhodnutia nepredstavuje zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý

proces. Porušovateľ však opomenul, a to nielen vo svojom vyjadrení, avšak najmä v jeho

právno-aplikačnej činnosti, zohľadniť povinnosť ústavne konformného výkladu právnych

predpisov, uloženú mu ustanovením . Ak by ju

rešpektoval, nikdy by nemohol vyriešiť konflikt dvoch ustanovení zákona, a to § 6 zákona

č. ako aj Notárskeho poriadku spôsobom, ktorý by viedol k aprobovaniu

nezákonného zásahu do práva na súkromie sťažovateľových klientov, a vo vzťahu

k sťažovateľovi osobne k aprobovaniu nezákonne uloženej sankcie zo strany správneho

orgánu. Najvyšší súd však z dvoch možností výkladu konfliktu uvedených ustanovení

uprednostnil taký výklad právnych predpisov, ktorý preferuje aprobáciu neoprávneného

zásahu do práva na súkromie klientov sťažovateľa. Takýto výklad je však celkom zjavne

v rozpore s právom na súkromie tak ako vyplýva z ustanovení čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21,

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

(14) Pritom, povinnosť ústavne konformného výkladu právneho poriadku zo strany

všeobecných súdov je samotným ústavným súdom ustálené a jasne artikulovaná. Ústavný

súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. 2 Ak zákonodarca prijme právnu

normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná (ako napr. rozsah údajov poskytovaných

spravodajskej jednotke), nastoľuje stav právnej neistoty. Miera právnej neistoty je

rozdielna. Niekedy ju možno odstrániť výkladom práva podľa všeobecného princípu výkladu

a uplatňovania práva ustanoveného . V situácii, keď právnu normu

možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi v nesúlade,

nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ().

(15) Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je okrem práva

na prístup k súdu aj právo na meritórne rozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky.

Súčasťou práva na meritórne rozhodnutie je aj právo na riadnu (nearbitrárnu, teda

svojvôľu nevykazujúcu interpretáciu právnej normy a právo na riadne odôvodnenie,

vyrovnávajúce sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka.4

(16) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to. aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná, platná a účinná právna úprava.

(17) Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie Slovenskej

republiky (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

(18) Pri konfrontácii dôsledkov aplikácie ako aj

Notárskeho poriadku, vykonaného porušovateľom, je odôvodnený záver, že výklad tohto

ustanovenia je v celkom zjavnom rozpore s účinnou realizáciou ochrany práva na súkromie

predpokladanou čl. 8 Dohovoru, čo vedie k porušeniu jeho povinnosti realizovať ústavne

konformný výklad právnych predpisov. Pokiaľ by najvyšší súd túto svoju povinnosť splnil,

nemohlo by jeho rozhodnutie viesť k aprobácii nezákonného zásahu zo strany orgánov

verejnej správy do subjektívnych práv sťažovateľa, nakoľko odmietnutím uposlúchnutia

nezákonnej výzvy orgánu verejnej moci sa nemohol dopustiť protiprávneho konania,

za ktoré by mu mohla byť zákonne uložená peňažná sankcia. Pokiaľ najvyšší súd v dôsledku

preferovania ústavne neudržateľného výkladu a jeho kolízie

s § 39 Notárskeho poriadku aproboval nezákonný zásah do subjektívnych práv sťažovateľa,

zaťažil napádané rozhodnutie vadou arbitrárnosti a porušil právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu v zmysle . Najvyšší súd svojim

postupom právo sťažovateľa na účinnú ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy v zmysle zabezpečil iba formálne, bez

účinného výsledku, pričom toto právo sťažovateľa bolo naplnené len iluzórne.“.

18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

19. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že 12. marca 2008 bola finančnou

políciou u sťažovateľa ako povinnej osoby v zmysle

začatá kontrola zameraná na dodržiavanie Sťažovateľ pri tejto

kontrole predložil spravodajskej jednotke program vlastnej činnosti zameranej proti

legalizácii príjmov z trestnej činnosti z 10. februára 2005, ako aj čestné vyhlásenie, že sa

počas výkonu svojej notárskej činnosti nestretol s legalizáciou príjmov z trestnej činnosti.

Ďalej je nesporné, že 8. apríla 2008 bola sťažovateľovi doručená výzva finančnej polície

na poskytnutie doplňujúcich údajov a podkladov, a to aj údajov o všetkých obchodných

operáciách za obdobie od 1. októbra 2007 do 31. marca 2008, na ktoré sa vzťahuje

povinnosť identifikácie v zmysle , ako aj dokladov o nich

a informácie o osobách, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom týchto obchodných operácií

zúčastnili (teda všetkých notárskych zápisníc vyhotovených sťažovateľom bez ohľadu

na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá operácia).

Sťažovateľ sa k tejto výzve vyjadril podaním z 21. apríla 2008, v ktorom zároveň požiadal

o vysvetlenie pojmu „obchodná operácia“ v zmysle

Dňa 20. mája 2008 bolo sťažovateľovi doručené oboznámenie s kontrolnými zisteniami

s tým, že v oboznámení neboli zodpovedané otázky sťažovateľa týkajúce sa charakteristiky

obchodných operácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie. Podaním z 2. júna 2008

sťažovateľ reagoval na predchádzajúce oboznámenie spravodajskej jednotky.

Dňa 7. júla 2008 sa finančná polícia opäť domáhala sprístupnenia bližšie nešpecifikovaných

údajov o obchodných operáciách, pričom z úradného záznamu vyplýva, že sťažovateľ sa

z dôvodu, že má zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, dožadoval spresnenia, aké

skutočnosti má sprístupniť. Dňa 16. júla 2008 bol sťažovateľ opätovne vyzvaný

na poskytnutie informácií a dokladov, a to bližšie nešpecifikovaných údajov o obchodných

operáciách. Ďalej finančná polícia v upovedomení z 25. augusta 2008 o začatí správneho

konania konštatovala, že v žiadosti z 9. júla 2008 ponechala sťažovateľovi vlastnú iniciatívu

a dala mu možnosť, aby preukázal plnenie svojich povinností v rozsahu, v akom uzná

za vhodné.

Rozhodnutím finančnej polície sp. zn. -19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra

2008 bola sťažovateľovi uložená pokuta 300 000 Sk za porušenie povinností ustanovených

v a ) a

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, v ktorom žiadal rozhodnutie

v celom rozsahu zrušiť.

Rozhodnutím č. SLV-653/OLVS-2008 z 2. decembra 2008 ministerstvo vnútra

zmenilo rozkladom napadnuté rozhodnutie finančnej polície tak, že uloženú pokutu znížilo

na 200 000 Sk.

Včas podanou žalobou sa sťažovateľ domáhal preskúmania tohto rozhodnutia

ministerstva vnútra, jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2011 zrušil žalobou

napadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra a vec vrátil žalovanému ministerstvu vnútra

na ďalšie konanie. Vo svojom rozsudku uviedol, že vo veci konajúci správny orgán

nevymedzil určite, jasne a zrozumiteľne a nezameniteľne predmet konania vo výroku

rozhodnutia o správnom delikte tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným

konaním a bolo v súlade s § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Taktiež výšku uloženej sankcie

riadne neodôvodnil, a preto v uvedených častiach bolo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Ďalší postup finančnej polície, ministerstva vnútra, ako aj krajského súdu

a najvyššieho súdu je opísaný v bodoch 2 až 8 tohto rozhodnutia.

IV.

20. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa kto

tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa

obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

23. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

24. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

27. Súčasťou obsahu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. , , ).

28. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

29. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú

poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, ).

30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

31. Ustanovenie v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to

ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

V podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava

rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je

v skutočnosti priznané už . Vo vzťahu k pojmu rozhodnutie v

ods. 2 je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia, ale

zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže

pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb.

32. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

33. Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené základné práva podľa

a právo podľa dohovoru boli porušené tým, že najvyšší súd v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ministra zvolil svojvoľný a arbitrárny výklad právnych predpisov

k otázke stretu povinnosti mlčanlivosti notára a jeho povinností na úseku boja proti

legalizácii príjmov z trestnej činnosti, neprihliadol na závažné procesné vady, ktoré sa

vyskytli v správnom konaní a na ktoré sťažovateľ poukazoval, a napokon sa presvedčivým

spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa.

34. Podľa povinná osoba je ten, kto poskytuje

právnu pomoc podľa osobitného predpisu, ak pripravuje alebo vykonáva pre klienta úkony

súvisiace

1. s nákupom a predajom nehnuteľností alebo obchodných podielov v obchodnej

spoločnosti,

2. so spravovaním peňažných prostriedkov, cenných papierov alebo iného majetku,

3. s otváraním alebo spravovaním účtu v banke alebo pobočke zahraničnej banky

alebo účtu cenných papierov,

4. so založením, činnosťou alebo riadením obchodnej spoločnosti, nadácie, združenia

alebo podobnej právnickej osoby alebo

5. s konaním v mene klienta alebo pre klienta v akejkoľvek finančnej operácii alebo

operácii s majetkom.

Podľa povinná osoba identifikuje každú fyzickú

osobu alebo právnickú osobu, ak zistí, že pripravuje alebo vykonáva

a) neobvyklú obchodnú operáciu,

b) obchodnú operáciu v hodnote najmenej 15 000 EUR,

c) viacero na seba nadväzujúcich obchodných operácií, ktorých hodnota v období 12

po sebe nasledujúcich mesiacov dosiahne najmenej 15 000 EUR.

Podľa povinná osoba poskytne finančnej

polícii v určenej lehote na písomné požiadanie údaje o obchodných operáciách, na ktoré sa

vzťahuje povinnosť identifikácie, predloží doklady o nich a poskytne informácie o osobách,

ktoré sa akýmkoľvek spôsobom obchodných operácií zúčastnili.

Podľa plnenie povinností podľa a povinnosti

ohlásiť finančnej polícii neobvyklú obchodnú operáciu podľa odseku 1 nie je obmedzené

zákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. 7 ods. 1 až 4 Etického kódexu notára:

ods. 1) Ako dôverník svojho klienta je notár viazaný mlčanlivosťou. Je povinný

udržať v tajnosti každú dôvernú informáciu, ktorú získal pri výkone svojho povolania.

ods. 2) Dôvernou informáciou je každá informácia, ktorej prezradenie si klient

neželá, prípadne by ho mohla dostať do nepríjemnej situácie, či dokonca mu spôsobiť

škodu. Dôvernou informáciou je samotná skutočnosť, že notára niekto požiadal o jeho

služby, pokiaľ by jej prezradenie mohli klientovi škodiť.

ods. 3) Notár nesmie využívať dôverné informácie v neprospech klienta, alebo na to,

aby pre seba, či pre iného, dosiahol, priamo či nepriamo prospech.

ods. 4) Dôvernú informáciu môže notár vyzradiť len so súhlasom klienta, alebo

na jeho príkaz. Výnimku z povinnosti mlčanlivosti obsahuje Notársky poriadok.

Podľa § 2 Notárskeho poriadku notár je štátom určenou a splnomocnenou osobou

vykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.

Podľa § 39 ods. 1 až 4 Notárskeho poriadku:

ods. 1) notár a jeho zamestnanci sú povinní zachovávať mlčanlivosť o všetkých

skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone notárskej činnosti, s výnimkou prípadov

uvedených v tomto zákone. Notár dbá o to, aby povinnosť mlčanlivosti dodržiavali jeho

zamestnanci.

ods. 2 ) povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže notára zbaviť

a) účastník písomným vyhlásením alebo

b) minister vo veciach podľa § 3 ods. 1 písm. a) a b) na účely trestného konania,

c) predseda súdu vo veciach ďalšej činnosti notára ako súdneho komisára v konaní

o dedičstve na účely trestného konania.

ods. 3) zbavenie notára povinnosti zachovávať mlčanlivosť sa vzťahuje aj

na všetkých jeho zamestnancov. Ak bol notár zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť,

bezodkladne oznámi túto skutočnosť všetkým svojim zamestnancom.

ods. 4) povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípady, ak ide

o zákonom uloženú povinnosť oznámiť alebo prekaziť spáchanie trestného činu.

35. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „povinnosti je

možné v zmysle SR ukladať zákonom alebo na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Pojem neobvyklej obchodnej

operácie v zmysle ustanovuje ust. citovaného zákona, na ktorý

správny orgán poukázal v rámci odpovedi na žiadosť žalobcu o spresnenie potrebných

podkladov k vykonaniu kontroly. Rovnako správny orgán v súvislosti s výpočtom všetkých

právnych úkonov alebo iných úkonov v prípade notárskej činnosti v súvislosti s

preukázaním splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č.

odkázal žalobcu na ustanovenie , ktoré

taxatívne v súvislosti s určením pojmu povinnej osoby vymedzuje, pri ktorých úkonoch

poskytovaných klientovi má byť osoba poskytujúca právne služby podľa osobitného zákona

považovaná za povinnú osobu zaviazanú k zákonným povinnostiam v súlade s § 6 zákona

č. “.

Najvyšší súd bol toho názoru, že „správny orgán tým, že odkázal žalobcu

na relevantné ustanovenia právneho rámca upravujúceho plnenie zákonného účelu zákona

č. , t j. predchádzanie legalizácie príjmov z trestnej činnosti a jej

odhaľovanie, si splnil svoju povinnosť postupovania v úzkej súčinnosti s účastníkom

konania v zmysle ustanovení Správneho poriadku upravujúcich postup správneho orgánu

v konaní.

Vo vzťahu k špecifikácii právnych úkonov žalobcu ako povinnej osoby v zmysle

, je potrebné uviesť, že s ohľadom na široký okruh povinných osôb

zákonodarca nemôže vymedziť všetky možné neobvyklé obchodné operácie, ku ktorým

dochádza pri výkone tej ktorej činnosti, na ktorú sa zákon vzťahuje.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorý nevyhovenie žiadosti finančnej polície

odôvodňoval obavou z porušenia povinnosti mlčanlivosti, najvyšší súd poukázal

na „ , podľa ktorého plnenie povinností podľa

a povinnosti ohlásiť finančnej polícii neobvyklú obchodnú operáciu nie je obmedzené

zákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov,

pričom toto ustanovenie v rámci osobitných predpisov odkazuje aj na Notársky poriadok,

konštatoval, že správny orgán tým, že vyzval žalobcu na preukázanie splnenia jeho

povinnosti ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu a poskytnúť kontrolnej skupine ako

oprávnenému orgánu podľa § 82 Notárskeho poriadku požadované údaje a doklady,

t.j. vyhovením žiadosti správneho orgánu, nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti žalobcu,

ktorú mu stanovuje Notársky poriadok. Právny regulačný rámec

v spojení s vyššie citovanými ustanoveniami Notárskeho poriadku jasne definuje povinnosti

žalobcu ako notára podľa § 2 ods. 1 Notárskeho poriadku vrátane zachovávania povinnosti

mlčanlivosti, preto táto bola námietka žalobcu podľa názoru najvyššieho súdu

nedôvodná.“.

K sťažovateľom predloženému programu vlastnej činnosti najvyšší súd uviedol, že

„V zmysle zákonnej povinnosti zákonodarca uložil povinným osobám vypracúvať

a aktualizovať program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii, ktorý musí obsahovať

prehľad takých obchodných operácií, ktoré sú pre danú oblasť z hľadiska zákona neobvyklé.

Dostatočne podrobný prehľad takýchto operácií je osobitne dôležitý pri výkone notárskej

činnosti v notárskom úrade žalobcu, pretože na to, aby jeho zamestnanci vedeli na mieste

samom vyhodnotiť obchodnú operáciu ako neobvyklú z pohľadu zákona musia mať

k dispozícii zodpovedajúce a vyčerpávajúce usmernenie. Preto ak žalovaný žalobcov

program vlastnej činnosti nepovažoval za zodpovedajúci požiadavkám zákona postupoval

v súlade m zákonom.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu preto „neposkytnutím požadovaných údajov

a dokladov správnemu orgánu žalobcom došlo jeho konaním k závažnému porušeniu jeho

povinností podľa a nemožnosti správneho

orgánu vykonávať svoje oprávnenia v záujme sledovanom účelom

Z vykonanej kontroly aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že

žalobca ako povinná osoba porušil povinností ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3

písm. d/ , tým, že ako povinná osoba podľa zákona

od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti

legalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1

písm. a a tiež, že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca 2008 až do vydania rozhodnutia

odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a tiež

ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie

kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil

finančnej polícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona. Správny orgán

v preskúmavanom rozhodnutí podľa odvolacieho súdu vymedzil určite, jasne, zrozumiteľne

a nezameniteľné predmet konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte tak, aby

sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním v súlade s ust. § 47 ods. 2

Správneho poriadku. V napadnutom rozhodnutí je správny delikt presne vymedzený, za aké

konkrétne konanie a obdobie je subjekt postihnutý.“.

K výške uloženej pokuty najvyšší súd uviedol, že žalovaný ju „náležite odôvodnil

závažnosťou porušenia povinností žalobcu, pričom uložená pokuta vzhľadom na jej sankčný

charakter mala tiež pôsobiť preventívne do budúcnosti a s prihliadnutím na jej uloženie

na dolnej hranici možného rozpätia zákonnej sadzby podľa § 13 ods. 1 zákona

č. nebola neprimerane prísna a likvidačná“.

Najvyšší súd preto po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia

dospel k záveru, že „správne orgány, ktoré vo veci konali a rozhodovali, postupovali

v súlade s citovanými ustanoveniami právnych predpisov. Rozhodnutia správnych orgánov

obsahujú v skutkovej vete výroku rozhodnutia identifikovateľné skutkové vymedzenie

správneho deliktu s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania. Pochybil preto

prvostupňový súd pokiaľ napadnuté rozhodnutie zrušil podľa

a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja

ods. 3 druhá veta, je potrebné zmeniť tak, že žalobu žalobcu je potrebné ako

nedôvodnú podľa zamietnuť.“.

36. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom

ústavnosti a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ).

37. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti

ústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto

právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden

výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa SR

a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej

normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu

normu v súlade s SR.“ () Zo zásady ústavne konformného výkladu

vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu

prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem bol uprednostnený ten,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

38. Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy

sa vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení

, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky

a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46

ods. 4 .

39. Podstatnou pre rozhodnutie bola pre ústavný súd otázka, či sa najvyšší súd

v napadnutom konaní dostatočne zaoberal námietkou sťažovateľa spočívajúcou v jeho

tvrdení o nedostatočnej identifikácii rozsahu žiadosti (teda vymedzeniu predmetu kontroly)

finančnej polície ako správneho orgánu o poskytnutie údajov a dokladov na účely

preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d) zákona

č. , v dôsledku ktorej by sťažovateľ sprístupnil aj dokumenty a informácie,

ktoré by ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť podľa , čím

by sa dopustil porušenia povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho poriadku, pretože

na takéto dokumenty a informácie by sa nevzťahoval

40. V prerokúvanej veci došlo k stretu práv, resp. povinností sťažovateľa, ktorý je

ako notár v zmysle § 39 ods. 1 Notárskeho poriadku, ako aj čl. 7 ods. 1 Etického kódexu

notára povinný zachovávať mlčanlivosť (čím sa vo svojej podstate chráni súkromie

dotknutého jednotlivca), a oprávnení a povinností finančnej polície, ktorá vykonáva

kontrolu plnenia úloh vyplývajúcich zo

41. Ústavnému súdu je zrejmé, že boj proti praniu špinavých peňazí znamená aj

zásah do historicky silne zakoreneného inštitútu profesijného tajomstva právnych

profesionálov, avšak je potrebné podotknúť, že v prerokúvanej veci išlo o kontrolu plnenia

administratívnych povinností sťažovateľa.

42. Ústavný súd uvádza, že k prelomeniu ochrany súkromia vrátane dovoleného

zásahu do povinnosti mlčanlivosti môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom

výnimočne, ak je to nevyhnutné a účel sledovaný verejným záujmom nie je možné

dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah protiústavný. Preto ak

právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak iba a výlučne

v záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. ). Prípustný je preto zásah

nevyhnutný, pričom v konkrétnom prípade je daná táto nevyhnutnosť všeobecným záujmom

na ochrane spoločnosti pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (pred tzv. praním

špinavých peňazí).

43. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní, že

správny orgán tým, že odkázal (bez konkrétnej špecifikácie) sťažovateľa na relevantné

ustanovenia právneho rámca upravujúceho plnenie zákonného účelu zákona

č. , si splnil svoju povinnosť postupovania v úzkej súčinnosti s účastníkom

konania v zmysle ustanovení Správneho poriadku upravujúcich postup správneho orgánu

v konaní. K požiadavke špecifikácie právnych úkonov sťažovateľa ako povinnej osoby

uviedol, že s ohľadom na široký okruh povinných osôb zákonodarca nemohol vymedziť

všetky možné neobvyklé obchodné operácie, ku ktorým dochádza pri výkone tej-ktorej

činnosti, na ktorú sa zákon vzťahuje.

44. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nepochybne súčasťou práva

na spravodlivý proces. Všeobecný súd sa vyvaruje arbitrárnosti rozhodnutia aj tým, ak

v konaní aplikuje správny právny predpis a jeho obsah vyloží v súlade s výkladovými

postupmi. Jednou zo základných požiadaviek kladených na výklad právnych predpisov

zo strany súdu je ústavný imperatív zakotvený v vykonávať ústavne

konformný výklad právnych predpisov.

45. Najvyšší súd však podľa názoru ústavného súdu pri výklade § 6 ods. 3 písm. d)

, ako aj Notárskeho poriadku pre účely prerokúvanej veci túto

svoju povinnosť nedodržal a výklad tohto ustanovenia z hľadiska jeho ústavnej

konformnosti nevykonal.

46. V prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez ohľadu

na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia

na účely preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by

mohli byť neobvyklou obchodnou operáciou, a teda či si sťažovateľ ako povinná osoba plní

povinnosti podľa , podľa názoru ústavného súdu ide o závažné

vybočenie z medzí ustanovených .

47. Uvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu v danej veci je podľa ústavného súdu neudržateľný aj z hľadiska princípu

legality podľa , v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

48. Treba preto dať za pravdu sťažovateľovi, že pri pozornom posúdení dôsledkov

výkladu a Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli

vo veci konajúce správne orgány (finančná polícia a ministerstvo vnútra), ako aj najvyšší

súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s princípmi právneho štátu a ochranou práva

na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“.

49. neobsahuje legálnu definíciu viacerých právne

významných pojmov, ktoré sám používa, a to aj pojmu obchodná operácia.

Dňa 1. septembra 2008 nadobudol účinnosť o ochrane legalizácie

príjmov z trestnej činnosti a financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, ktorý v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou ()

okrem iného aj spresnil jednotlivé inštitúty zamerané na predchádzanie a odhaľovanie

legalizácie príjmov a financovania terorizmu. Nová právna úprava jednoznačnejšie obsah

povinností povinných osôb precizovala a časť povinnosti mlčanlivosti právnych

profesionálov (advokátov a notárov) uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti finančnej

polícii.

50. Pokiaľ najvyšší súd v dôsledku preferovania ústavne neudržateľného výkladu § 6

a jeho kolízie s Notárskeho poriadku aproboval nezákonný

zásah ako ústavne-konformný, zaťažil tak napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vadou

arbitrárnosti, a porušil tak základné práva sťažovateľa podľa a 2 , ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

51. Bez potreby venovať sa aj ďalším námietkam sťažovateľa v súvislosti

s namietaným porušením jeho v sťažnosti označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru bolo uvedené dostačujúce na vyslovenie, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, tak svojimi účinkami

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 a jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne uplatnenie,

zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Ústavný súd preto

skonštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľa podľa , ako aj práva

podľa dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd zároveň

toto rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

V.

52. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

53. Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa

podľa a 2 , ako aj jeho práva podľa dohovoru, tento rozsudok

zrušil ( v spojení s ) a vrátil vec

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze [ (bod 2 výroku tohto

nálezu)].

54. Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania

rozhodnúť o odvolaní žalovaného správneho orgánu v konaní pred najvyšším súdom proti

rozsudku krajského súdu č. k. -80 z 10. apríla 2014 takým spôsobom, ktorý

bude ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými

v tomto náleze.

55. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol

vo veci úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom

Mgr. Michalom Kičom, ktoré si vyčíslil za päť úkonov právnej služby, a to spolu s režijným

paušálom v sume 757,90 € (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť z 3. júna 2016, návrh

na vydanie dočasného opatrenia z 29. júna 2016, doplnenie návrhu na vydanie dočasného

opatrenia z 11. augusta 2016 a vyjadrenie sťažovateľa z 18. novembra 2016).

56. Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti, podanie vyjadrenia) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané

v roku 2016 (3 x 143 €) predstavuje spolu s režijným paušálom (3 x 8,58 €) sumu 454,74 €,

trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 454,74 €.

Odmenu za úkon právnej služby – návrh na vydanie dočasného opatrenia

z 29. júna 2016, ako aj jeho doplnenie z 11. augusta 2016 ústavný súd advokátovi nepriznal,

pretože bol toho názoru, že tieto mohli byť obsahom samotnej sťažnosti.

57. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu ( ) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto

rozhodnutia.

58. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017