Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 566/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť notára ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Kičom,

Prievozská 4/B, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť , vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. februára 2016 p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. februára 2016.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2016

doručená sťažnosť notára (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola

doplnená podaniami doručenými 4. júla 2016 a 12. augusta 2016, pre namietané porušenie

jeho základných práv podľa a 2 (ďalej len

„ústava“), ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2014 v súlade s § 250j ods. 2 písm. c)

(ďalej len ,,OSP“) zrušil na základe žaloby sťažovateľa

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj

„minister“) sp. zn. SLV-OLVS-103/2011 z 28. júla 2011 (ďalej len „rozhodnutie ministra

z 28. júla 2011“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, súčasne žalovaného zaviazal zaplatiť

sťažovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

Rozhodnutím ministra z 28. júla 2011 minister rozhodujúc o rozklade podanom

sťažovateľom proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia

Policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej jednotky

finančnej polície (ďalej len „spravodajská jednotka finančnej polície“) sp. zn. PPZ-23-

19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra 2008 zmenil prvostupňové správne rozhodnutie tak, že

sťažovateľovi uložil pokutu v sume 6 638,78 € za porušenie povinností ustanovených v § 6

ods. 1 písm. a) a o ochrane pred legalizáciou

príjmov z trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov platného do 31. augusta 2008 (ďalej len „“), ktoré

spočívalo v tom, že ako povinná osoba podľa

od 15. januára 2005 do 12. marca 2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej

proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti (ďalej len „program“) vypracovaný v súlade

s § 6 ods. 1 písm. a), ako aj tým, že v rámci kontroly začatej 12. marca 2008 až do vydania

rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce

zo , a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky

finančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom

rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej polícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a)

Krajský súd v rámci správneho prieskumu vyhodnotil z obsahu administratívneho

spisu skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu rozhodnutia ministra z 28. júla 2011

a konštatoval, že viaceré výzvy zaslané sťažovateľovi boli bez konkrétnej špecifikácie

na predloženie požadovaných listín oprávnenou osobou. Zároveň uviedol, že v danom

prípade išlo o rozpor, keď na jednej strane bolo potrebné chrániť záujmy štátu a zabezpečiť

ochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na strane druhej stála povinnosť

notára ustanovená v o notároch

a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) v znení neskorších predpisov, ako aj

v Etickom kódexe notára, zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako dôverník

svojho klienta je viazaný mlčanlivosťou, bol krajský súd toho názoru, že notár nemôže

využívať dôverné informácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže

notár vyzradiť len so súhlasom klienta alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti

mlčanlivosti obsahuje Notársky poriadok.

Krajský súd napriek tomu, že nespochybnil právny záver spravodajskej jednotky

finančnej polície, ako aj ministerstva vnútra o povinnosti notára poskytnúť súčinnosť pri

ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, bol toho názoru, že v záujme

zachovania mlčanlivosti o skutočnostiach týkajúcich sa klientov by sťažovateľ ako notár

mal vedieť, akých listín a ktorých skutočností sa správny orgán domáha.

V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo sporné

posúdenie rozsahu povinnosti mlčanlivosti uloženej notárovi vo vzťahu k povinnosti

poskytnúť spravodajskej jednotke finančnej polície dôkazy a listiny preukazujúce plnenie

povinnosti notára predložiť údaje o obchodných operáciách, na ktoré sa vzťahuje povinnosť

identifikácie, pričom sťažovateľ tvrdil, že rozsah žiadosti správneho orgánu o poskytnutie

údajov a dokladov pre účely preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby bol

nedostatočne identifikovaný.

Spravodajská jednotka finančnej polície a napokon aj ministerstvo vnútra podľa

sťažovateľa opakovane uvádzali, že „pojem obchodná operácia (ktorá sama o sebe nie je

neobvyklou obchodnou operáciou) je potrebné vyvodiť analogicky z obsahu pojmu

neobvyklá obchodná operácia (§ 4 zákona). Takto vymedzený pojem upravuje kvalitu

a rozsah požadovaných informácií a podkladov a nie je potrebné nijakým ďalším spôsobom

požadované informácie na účely kontroly konkretizovať.“. Ako ďalej sťažovateľ uvádza,

spravodajská jednotka finančnej polície bola podľa jej názoru „oprávnená aj na účely

kontroly požadovať sprístupnenie aj takých údajov a listín, ktoré podľa názoru povinnej

osoby nedokumentujú neobvyklú obchodnú operáciu, nakoľko bez posúdenia ich obsahu

nedokáže určiť, či si povinná osoba plní svoje povinnosti podľa zákona. Spravodajská

jednotka bola podľa jej názoru nielen za účelom samotnej ochrany pred legalizáciou

príjmov z trestnej činnosti, avšak už aj len za účelom kontroly plnenia povinností povinných

osôb oprávnená nahliadať do všetkých listín a nosičov informácií, ktoré zachytávajú

obchodné operácie (v pomeroch sťažovateľa sa jedná o notárske zápisnice vymedzené

dátumom ich spísania od 15. 1. 2005 do 12. 3. 2008 bez ohľadu na ich subsumovateľnosť

pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá operácia). Preto pokiaľ sťažovateľ

nevyhovel opakovaným výzvam na preukázanie plnenia povinností a neumožnil

spravodajskej jednotke výkon kontroly a preverenia plnenia povinností sprístupnením

požadovaných listín a informácií v sídle svojho úradu, závažným spôsobom porušil

povinnosti uložené mu , čím sa dopustil správneho deliktu a preto

mu pokuta bola uložená dôvodne a v súlade so zákonom.“.

Sťažovateľ ako povinná osoba sa odvolával na zákonom ustanovenú povinnosť

mlčanlivosti, pre ochranu ktorej je potrebné presne zo strany spravodajskej jednotky

finančnej polície vymedziť a konkretizovať obsah ňou požadovaných údajov a listín.

Sťažovateľ nepovažoval ich vymedzenie prostredníctvom pojmu «„obchodná operácia“

(na účely splnenia povinnosti identifikácie)», ktorý považuje za právne neurčitý, ponechaný

bez legálnej definície, za nedostatočný na prelomenie nemu zákonom ustanovenej

povinnosti mlčanlivosti. Sťažovateľ vyhlásil, že «pri výkone svojej notárskej činnosti

nezaznamenal žiadnu neobvyklú finančnú operáciu alebo úkony smerujúce k legalizácii

príjmov z trestnej činnosti, pričom keďže samotný zákon ponecháva konkrétne posúdenie

jednotlivých operácií na samotných povinných osobách, toto jeho vyhlásenie považoval

za dostatočné. Domnieval sa preto, že bez vyhovenia jeho požiadavke na upresnenie

požadovaných informácií a listín a poskytnutie definície pojmu „obchodná operácia“

nedošlo k prelomeniu jemu zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti, a preto mu

spravodajskou jednotkou uložená pokuta byť nemala, nakoľko z jeho strany nedošlo

k mareniu výkonu kontroly.».

Na základe odvolania ministerstva vnútra najvyšší súd napadnutým rozsudkom

zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2014 tak, že žalobu

sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 28. júla 2011 zamietol

a zároveň sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva podľa a právo podľa

dohovoru, a to najmä tým, že „(i) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra

vnútra zvolil svojvoľný a arbitrárny výklad právnych predpisov k otázke stretu povinnosti

mlčanlivosti notára a jeho povinností na úseku boja proti legalizácii príjmov z trestnej

činnosti, (ii) neprihliadol na závažné procesné vady, ktoré sa vyskytli v správnom konaní

a na ktoré sťažovateľ poukazoval a napokon (iii) sa presvedčivým spôsobom nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa“.

Pre posúdenie, či sťažovateľ svojím konaním porušil zákon, bol podľa sťažovateľa

najvyšší súd povinný vykonať „vecný výklad ustanovení ako aj

§ 39 Notárskeho poriadku a na ich kolíziu poskytnúť uspokojivú odpoveď“.

V rámci posúdenia splnenia povinnosti všeobecného súdu vykonávať výklad

právnych predpisov ústavne-konformným spôsobom je potrebné sa podľa sťažovateľa

zamerať na „dôsledky vo sfére základných práv, ku ktorým súdom vykonaný výklad vedie.

Sťažovateľ sa ako notár dostal do stretu plnenia dvoch zákonom ustanovených povinností,

povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k svojim klientom podľa § 39 Notárskeho poriadku

na jednej strane a povinnosti súčinnosti poskytnúť listiny a údaje spravodajskej jednotke pri

výkone kontroly plnení povinnosti podľa na druhej strane,

pričom množina nosičov informácií a samotných informácií, ktoré sú na jednej strane

chránené povinnosťou mlčanlivosti a na druhej strane žiadané pre policajný orgán, je

rovnaká... Sťažovateľ uprednostnil zachovanie povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu ku svojim

klientom. Za jeho postup bol policajným orgánom sankcionovaný, nakoľko ním podľa jeho

názoru porušil zákon, kedy mal spomedzi uvedené zákonom kladené povinnosti preferovať

plnenie súčinnosti pre policajný orgán. Tento výklad právnych predpisov aproboval ako

ústavne-konformný aj najvyšší súd v napádanom rozsudku.“.

Zohľadňujúc uvedené skutočnosti sťažovateľ rezultuje, že v prípade, ak by ako

povinná osoba vyhovel požiadavkám spravodajskej jednotky finančnej polície ako

policajného orgánu počas kontroly plnenia povinností podľa

na jeho notárskom úrade v období roku 2008, došlo by „k neprípustnému zásahu do práva

bližšie neurčeného okruhu jeho klientov na súkromie, a to sprístupnením údajov a listín,

na ktoré sa vzťahuje notárovi uložená povinnosť mlčanlivosti, nakoľko tento zásah je

zásahom do základného práva klientov na súkromie, bol by vykonaný štátnym orgánom,

a v teste prípustnosti by neobstál z hľadiska legality pre úplnú absenciu účinných

procesných mechanizmov kontroly, ako ani z hľadiska proporcionality zásahu, keďže plošný

výkon kontroly je neprípustný a sledovaný účel by bolo možné dosiahnuť aj pri menej

intenzívnom zásahu do práv tretích osôb“.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že pokiaľ „odmietol vyhovieť nezákonnej výzve

policajného orgánu vedúcej k porušeniu jeho povinnosti zachovávať mlčanlivosť, nemohol

sa dopustiť protiprávneho konania spočívajúceho v marení kontroly vykonávanej zo strany

policajného orgánu, nakoľko žiadna osoba nie je povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej

výzve policajného orgánu, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch (medzi ktoré

sa samozrejme primárne zaraďuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Voči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť administratívnu povinnosť založenú

na nerešpektovaní takejto výzvy.“.

Podľa názoru sťažovateľa ak správny súd v rámci súdneho prieskumu správneho

rozhodnutia vykonal „taký výklad právnych predpisov, ktorý vedie k aprobovaniu

nezákonného zásahu nezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný

s povinnosťou ústavne-konformného výkladu právnych predpisov a pokiaľ vedie k súdnemu

aprobovaniu nezákonne uloženej sankcie sťažovateľovi, porušil tým správny súd základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj v rovine práva na účinný

prostriedok súdneho prieskumu správnych rozhodnutí podľa Slovenskej

republiky. Takéto porušenie základných práv sťažovateľa odôvodňuje zrušenie vytknutou

vadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným spôsobom tento nezákonný zásah do práv

sťažovateľa zhojiť nemožno.“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa sa sústredila hlavne

na odôvodnenie jeho povinnosti zachovávať mlčanlivosť v súvislosti so splnením výzvy

spravodajskej jednotky finančnej polície na poskytnutie údajov za obdobie od 1. októbra

2007 do 31. marca 2008, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie podľa § 5 ods. 2

V závere sťažnosti sťažovateľ napokon poukazuje aj na to, že najvyšší súd sa

dostatočne nevysporiadal s jeho námietkou o nepreskúmateľnosti výroku administratívneho

rozhodnutia (rozhodnutie ministra z 28. júla 2011) v nadväznosti na jeho odôvodnenie, keď

v ňom nie je určené, akým spôsobom dospel správny orgán k sume úhrnnej pokuty

za spáchanie viacerých správnych deliktov viacčinným súbehom. Sťažovateľ taktiež

namieta, že v sú určené iba všeobecné (a nie

konkrétne) obsahové náležitosti, ktoré má obsahovať program, a preto iba odobrenie

konštatovania správneho orgánu o nevhodnosti ním predloženého programu správnym

súdom považuje sťažovateľ za nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

veci na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv

podľa a 2 , ako aj jeho práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutým

rozsudkom, toto rozhodnutie zruší a vec mu vráti a súdu na ďalšie konanie, a taktiež mu

prizná trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €.

Zároveň sťažovateľ žiada o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu až do právoplatného

rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred nám

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon nestanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavným súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

. Keďže nezistil nedostatky v zákonom predpísaných

náležitostiach a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej

obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

III.

Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti, najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné právo alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

V zmysle dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez

návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Sťažovateľ dodatočným podaním doručeným ústavnému súdu 4. júla 2016 požiadal

o odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára

2016 do právoplatného skončenia konania vo veci samej a spravodajskej jednotke finančnej

polície zdržať sa výkonu rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konania

vo veci sp. zn. -19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra 2008 v spojitosti s rozhodnutím

ministra vnútra Slovenskej republiky sp. zn. SLV-OLVS-103/2011 z 28. júla 2011.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa bolo označené rozhodnutie najvyššieho súdu, a nie

rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré sťažovateľ vo svojom návrhu

uviedol, preto návrhu vyhovel o odložení vykonateľnosti napadnutému rozhodnutiu súdu

(bod 2 uznesenia), nie však rozhodnutí ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia súd, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016