Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 68/2017
PDF · 177.07 KB
No categories available
III. ÚS 68/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2017
prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Adamovskou, Žižkova 6, 040 01 Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 42724/2015-61/D/302 a jeho upovedomením
z 21. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42724/2015-61/D/302 a jeho upovedomením
z 21. októbra 2015.
Sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 2 T 31/10-306 zo 6. novembra 2012 uznaná vinnou zo spáchania prečinu
krádeže podľa § 212 ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Poškodený bol s nárokom na
náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 1 Trestného
poriadku. Žalobou doručenou príslušnému súdu 14. októbra 2013 si poškodený uplatnil voči
sťažovateľke nárok na náhradu škody v sume 10 286,95 € s príslušenstvom. Konanie o tejto
žalobe je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 499/2013.
Rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie Bratislava, sp. zn. 187/2015-KaBa
z 29. januára 2015 bola na právne zastupovanie sťažovateľky v konaní o náhradu škody
určená advokátka (ďalej len „právna zástupkyňa“). Táto
po oboznámení sa s vecou dospela k záveru, že v právoplatne skončenom trestnom konaní
vedenom voči sťažovateľke mohli byť porušené práva sťažovateľky ako obvinenej, a to
zásadným spôsobom odôvodňujúcim podanie dovolania v predmetnej trestnej veci. Právna
zástupkyňa sťažovateľky preto podaním z 25. mája 2015 podľa § 369 ods. 1 Trestného
poriadku podala ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania voči právoplatnému
rozsudku okresného súdu, v ktorom namietala existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľky jej právna zástupkyňa podala podnet ako osoba, ktorej
zákon nepriznával právo na podanie dovolania v predmetnej trestnej veci, keďže
sťažovateľka v trestnom konaní nebola vôbec právne zastúpená a aj v dôsledku toho proti
rozsudku okresného súdu nepodala ani riadny opravný prostriedok.
Ministerstvo spravodlivosti prostredníctvom štátnej tajomníčky namietaným
upovedomením č. 42724/2015-61/D/302 z 21. októbra 2015 oznámilo právnej zástupkyni
sťažovateľky, že podnet bol odložený s odôvodnením, že „nakoľko
(v tom čase ) nevyužila právo podať riadny opravný prostriedok (...), nie je
oprávnenou osobou na podanie dovolania samostatne, ani osobou oprávnenou na podanie
podnetu na podanie dovolania...“.
Sťažovateľka argumentáciu ministerstva spravodlivosti považuje za nesprávnu
a odporujúcu zákonu, keďže podnet ministrovi právna zástupkyňa podávala vo vlastnom
mene, nie v mene sťažovateľky.
Sťažovateľka je toho názoru, že namietaným postupom ministerstva spravodlivosti
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to „v dôsledku nesprávneho a svojvoľného výkladu a arbitrárneho
uplatnenia relevantnej právnej úpravy, regulujúcej možnosť určeného okruhu osôb obrátiť
sa na ministra spravodlivosti s podnetom na podanie dovolania proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu v trestnom konaní. Právo podať podnet ministrovi na podanie dovolania
podľa § 369 ods. 1 Tr. por. má osoba, ktorej tento zákon nepriznáva právo na podanie
dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1.
V danom prípade teda samotné dovolanie, ako ani podnet na podanie dovolania, nemohla
podať Sťažovateľka ako obvinená v trestnom konaní, keďže táto nevyužila svoje právo
podať voči odsudzujúcemu trestnému rozsudku riadny opravný prostriedok (odvolanie).
Práve z uvedeného dôvodu tak podnet ministrovi na podanie dovolania podala advokátka
vo svojom vlastnom mene, a to v súlade s princípom riadnej
ochrany práv a oprávnených záujmov svojej klientky, keď pri poskytovaní právnych služieb
sťažovateľke zistila závažné skutočnosti podľa jej právneho názoru odôvodňujúce
uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku v prospech sťažovateľky vo veci súvisiacej
s vecou, v ktorej ju zastupuje. Ministerstvo spravodlivosti svojim postupom, keď podnet
odložilo z dôvodu, ktorý zjavne nemal oporu ani v skutkovom stave (advokátka podávala
podnet vyslovene vo vlastnom mene, nie v mene Sťažovateľky) ani v relevantnej právnej
úprave (ust. § 369 ods. 1 Tr. por. priznáva právo podať podnet na podanie dovolanie
každému, kto nemal zo zákona právo podať voči rozhodnutiu dovolanie sám), vylúčilo
akúkoľvek možnosť preskúmania prípadných (a v podnete namietaných) porušení práv
Sťažovateľky v predmetnom trestnom konaní.“.
V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva si sťažovateľka
uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, a to „vzhľadom na
charakter porušeného práva, spôsob jeho porušenia a povahu orgánu, ktorý ústavné právo
Sťažovateľky porušil. V neposlednom rade je priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia odôvodnené tiež skutočnosťou, že ministerstvo spravodlivosti svojim
postupom bez opory v zákone de facto nechalo uplynúť lehotu na podanie dovolania
v prospech Sťažovateľky, čím spôsobilo, že reálna náprava pochybenia ministerstva už nie
je možná vrátením veci a uložením povinnosti ministerstvu vo veci riadne konať. Finančné
zadosťučinenie tak pre Sťažovateľku v danej situácii predstavuje jedinú možnú reálnu
satisfakciu.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto
nálezom:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 42724/2015-61/D/302 týkajúcom sa vybavenia
podnetu na podanie dovolania upovedomením z 21. októbra 2015 porušené bolo.
2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur (slovom
desaťtisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivostí Slovenskej republiky povinné jej zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinné uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur na účet právnej zástupkyne
JUDr. Kataríny Adamovskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 25. januára 2016 sťažovateľka oznámila
ústavnému súdu, že jej bolo zo strany ministerstva spravodlivosti doručené písomné podanie
zo 17. decembra 2015, ktorým reagovalo na opakovaný podnet právnej zástupkyne a ktorým
jej bolo oznámené, že aj opakovaný podnet bol odložený z dôvodu jeho podania
neoprávnenou osobou. Argumentáciu ministerstva spravodlivosti ohľadom okruhu osôb
oprávnených podať podnet ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania považuje
sťažovateľka za neudržateľnú, pričom ministerstvo podľa jej názoru „preferuje
nezvyšovanie zaťaženosti celého súdneho systému na úkor riadneho preskúmania možného
porušenia práv občana, o ochranu ktorých by ministerstvu spravodlivosti malo ísť
predovšetkým“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo
spravodlivosti nevyhovelo podnetu na podanie dovolania, ktoré v prospech sťažovateľky
podala jej právna zástupkyňa ustanovená jej v konaní o náhradu škody. Sťažovateľkina
argumentácia sa predovšetkým odvíja od rozdielneho názoru na okruh osôb, ktoré sú
oprávnené podať podnet na podanie dovolania v prospech obvineného ministrovi
spravodlivosti, teda od rozdielneho výkladu § 369 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku
oproti výkladu, z ktorého vychádzalo pri posúdení podnetu ministerstvo spravodlivosti.
Podľa sťažovateľky sú právne závery ministerstva spravodlivosti, ktoré boli podkladom
na jeho rozhodnutie, zjavne neodôvodnené a arbitrárne, nie sú ani v súlade s relevantnou
zákonnou a ústavnou právnou úpravou.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou podávať
výklad zákona, v tomto prípade § 369 ods. 1 Trestného poriadku v časti týkajúcej sa okruhu
osôb oprávnených na podanie podnetu ministrovi spravodlivosti. Úlohou ústavného súdu je
posúdiť, či ministerstvo spravodlivosti tým, že neakceptovalo podnet na podanie dovolania,
ktorý podala sťažovateľkina právna zástupkyňa, mohlo zasiahnuť do sťažovateľkou
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že nie je orgánom ochrany
zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti
v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho
ústavného článku (II. ÚS 23/96).
Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa
ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno
považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné, a ich
vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. II. ÚS 357/06,
II. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010).
Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je riadnym
ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho
možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho
podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie
§ 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť
podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá alebo nepodá
dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie
dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať
preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m.
I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).
Ústavný súd pripomína, že k zákonným podmienkam, ktorých splnenie Trestný
poriadok vyžaduje na podanie kvalifikovaného podnetu na podanie dovolania, patrí aj
posúdenie okruhu oprávnených osôb na jeho podanie. Zároveň ústavný súd poukazuje na to,
že úvaha, či sú splnené zákonné podmienky na podanie dovolania vrátane posúdenia okruhu
oprávnených osôb na podanie podnetu, patrí do kompetencie ministra spravodlivosti, nie
osoby, ktorá podala podnet, ani osoby, v prospech ktorej bol podnet podaný.
Z uvedeného teda vyplýva, že minister spravodlivosti nemohol odložením podnetu
na podanie dovolania podaného právnou zástupkyňou sťažovateľky porušiť sťažovateľkou
označené základné právo. S podaním podnetu je totiž spojené len právo podávateľa
podnetu, aby sa ním minister spravodlivosti zaoberal (v prvom rade posúdil, či sú vôbec
splnené zákonné podmienky na podanie takéhoto podnetu; pozn.), náležite sa s ním
vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel. K uvedenému podľa názoru
ústavného súdu došlo, keď namietaným prípisom ministerstvo spravodlivosti posúdilo
podnet podávateľky a následne ju upovedomilo podľa § 369 ods. 6 Trestného poriadku o
tom, že o podnete konať nebude, pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo na jeho
podanie. Podľa názoru ústavného súdu nemožno takýto postup zo strany ministerstva
spravodlivosti označiť za neodôvodnený, arbitrárny či ústavne neakceptovateľný.
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa okruhu osôb oprávnených podať podnet
na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd poukazujúc
na svoje skoršie rozhodnutia v obdobných prípadoch ešte dodáva, že prístup k súdnej
ochrane (a inej právnej ochrane) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je neobmedzený, domáhať sa
ho možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1
ústavy). Podmienky prístupu k súdnej ochrane práv sú limitované aj prostredníctvom
určenia oprávnených osôb na podávanie návrhov a opravných prostriedkov. Osobitná
úprava podľa Trestného poriadku umožňuje v presne určených a v zásade výnimočných
prípadoch podať dovolanie ministrovi spravodlivosti, pričom podmienkou podania
dovolania je podnet oprávnenej osoby. Zákon neupravuje, kto je oprávnenou osobou, ale
negatívnym vymedzením určuje, kto nie je oprávnenou osobou na podanie podnetu, čo však
neznamená, že vychádza z neohraničenej množiny osôb, ako si to vykladá sťažovateľka.
Toto ustanovenie je súčasťou Trestného poriadku, ktorý upravuje okruh subjektov, ktoré
majú a vykonávajú vplyv na priebeh konania a ktorým zákon na uskutočnenie tohto vplyvu
priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti. Rozširovanie tohto okruhu
smerujúce k obdobe verejnej žaloby (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať
podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti, nemá oporu v právnom poriadku
(napr. II. ÚS 769/2014, II. ÚS 493/2016).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2017