Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 68/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2017

prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Adamovskou, Žižkova 6, 040 01 Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. -61/D/302 a jeho upovedomením

z 21. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“) v konaní vedenom pod sp. zn. -61/D/302 a jeho upovedomením

z 21. októbra 2015.

Sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. -306 zo 6. novembra 2012 uznaná vinnou zo spáchania prečinu

krádeže podľa . Poškodený bol s nárokom na

náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 1 Trestného

poriadku. Žalobou doručenou príslušnému súdu 14. októbra 2013 si poškodený uplatnil voči

sťažovateľke nárok na náhradu škody v sume 10 286,95 € s príslušenstvom. Konanie o tejto

žalobe je vedené na okresnom súde pod sp. zn. .

Rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie Bratislava, sp. zn.

z 29. januára 2015 bola na právne zastupovanie sťažovateľky v konaní o náhradu škody

určená advokátka (ďalej len „právna zástupkyňa“). Táto

po oboznámení sa s vecou dospela k záveru, že v právoplatne skončenom trestnom konaní

vedenom voči sťažovateľke mohli byť porušené práva sťažovateľky ako obvinenej, a to

zásadným spôsobom odôvodňujúcim podanie dovolania v predmetnej trestnej veci. Právna

zástupkyňa sťažovateľky preto podaním z 25. mája 2015 podľa § 369 ods. 1 Trestného

poriadku podala ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania voči právoplatnému

rozsudku okresného súdu, v ktorom namietala existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) a i) .

Podľa názoru sťažovateľky jej právna zástupkyňa podala podnet ako osoba, ktorej

zákon nepriznával právo na podanie dovolania v predmetnej trestnej veci, keďže

sťažovateľka v trestnom konaní nebola vôbec právne zastúpená a aj v dôsledku toho proti

rozsudku okresného súdu nepodala ani riadny opravný prostriedok.

Ministerstvo spravodlivosti prostredníctvom štátnej tajomníčky namietaným

upovedomením č. -61/D/302 z 21. októbra 2015 oznámilo právnej zástupkyni

sťažovateľky, že podnet bol odložený s odôvodnením, že „nakoľko

(v tom čase ) nevyužila právo podať riadny opravný prostriedok (...), nie je

oprávnenou osobou na podanie dovolania samostatne, ani osobou oprávnenou na podanie

podnetu na podanie dovolania...“.

Sťažovateľka argumentáciu ministerstva spravodlivosti považuje za nesprávnu

a odporujúcu zákonu, keďže podnet ministrovi právna zástupkyňa podávala vo vlastnom

mene, nie v mene sťažovateľky.

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaným postupom ministerstva spravodlivosti

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

v , a to „v dôsledku nesprávneho a svojvoľného výkladu a arbitrárneho

uplatnenia relevantnej právnej úpravy, regulujúcej možnosť určeného okruhu osôb obrátiť

sa na ministra spravodlivosti s podnetom na podanie dovolania proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu v trestnom konaní. Právo podať podnet ministrovi na podanie dovolania

podľa má osoba, ktorej tento zákon nepriznáva právo na podanie

dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1.

V danom prípade teda samotné dovolanie, ako ani podnet na podanie dovolania, nemohla

podať Sťažovateľka ako obvinená v trestnom konaní, keďže táto nevyužila svoje právo

podať voči odsudzujúcemu trestnému rozsudku riadny opravný prostriedok (odvolanie).

Práve z uvedeného dôvodu tak podnet ministrovi na podanie dovolania podala advokátka

vo svojom vlastnom mene, a to v súlade s princípom riadnej

ochrany práv a oprávnených záujmov svojej klientky, keď pri poskytovaní právnych služieb

sťažovateľke zistila závažné skutočnosti podľa jej právneho názoru odôvodňujúce

uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku v prospech sťažovateľky vo veci súvisiacej

s vecou, v ktorej ju zastupuje. Ministerstvo spravodlivosti svojim postupom, keď podnet

odložilo z dôvodu, ktorý zjavne nemal oporu ani v skutkovom stave (advokátka podávala

podnet vyslovene vo vlastnom mene, nie v mene Sťažovateľky) ani v relevantnej právnej

úprave (ust. priznáva právo podať podnet na podanie dovolanie

každému, kto nemal zo zákona právo podať voči rozhodnutiu dovolanie sám), vylúčilo

akúkoľvek možnosť preskúmania prípadných (a v podnete namietaných) porušení práv

Sťažovateľky v predmetnom trestnom konaní.“.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva si sťažovateľka

uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, a to „vzhľadom na

charakter porušeného práva, spôsob jeho porušenia a povahu orgánu, ktorý ústavné právo

Sťažovateľky porušil. V neposlednom rade je priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia odôvodnené tiež skutočnosťou, že ministerstvo spravodlivosti svojim

postupom bez opory v zákone de facto nechalo uplynúť lehotu na podanie dovolania

v prospech Sťažovateľky, čím spôsobilo, že reálna náprava pochybenia ministerstva už nie

je možná vrátením veci a uložením povinnosti ministerstvu vo veci riadne konať. Finančné

zadosťučinenie tak pre Sťažovateľku v danej situácii predstavuje jedinú možnú reálnu

satisfakciu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto

nálezom:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. -61/D/302 týkajúcom sa vybavenia

podnetu na podanie dovolania upovedomením z 21. októbra 2015 porušené bolo.

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivostí Slovenskej republiky povinné jej zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinné uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur na účet právnej zástupkyne

JUDr. Kataríny Adamovskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. januára 2016 sťažovateľka oznámila

ústavnému súdu, že jej bolo zo strany ministerstva spravodlivosti doručené písomné podanie

zo 17. decembra 2015, ktorým reagovalo na opakovaný podnet právnej zástupkyne a ktorým

jej bolo oznámené, že aj opakovaný podnet bol odložený z dôvodu jeho podania

neoprávnenou osobou. Argumentáciu ministerstva spravodlivosti ohľadom okruhu osôb

oprávnených podať podnet ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania považuje

sťažovateľka za neudržateľnú, pričom ministerstvo podľa jej názoru „preferuje

nezvyšovanie zaťaženosti celého súdneho systému na úkor riadneho preskúmania možného

porušenia práv občana, o ochranu ktorých by ministerstvu spravodlivosti malo ísť

predovšetkým“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 , je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo

spravodlivosti nevyhovelo podnetu na podanie dovolania, ktoré v prospech sťažovateľky

podala jej právna zástupkyňa ustanovená jej v konaní o náhradu škody. Sťažovateľkina

argumentácia sa predovšetkým odvíja od rozdielneho názoru na okruh osôb, ktoré sú

oprávnené podať podnet na podanie dovolania v prospech obvineného ministrovi

spravodlivosti, teda od rozdielneho výkladu druhej vety

oproti výkladu, z ktorého vychádzalo pri posúdení podnetu ministerstvo spravodlivosti.

Podľa sťažovateľky sú právne závery ministerstva spravodlivosti, ktoré boli podkladom

na jeho rozhodnutie, zjavne neodôvodnené a arbitrárne, nie sú ani v súlade s relevantnou

zákonnou a ústavnou právnou úpravou.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou podávať

výklad zákona, v tomto prípade v časti týkajúcej sa okruhu

osôb oprávnených na podanie podnetu ministrovi spravodlivosti. Úlohou ústavného súdu je

posúdiť, či ministerstvo spravodlivosti tým, že neakceptovalo podnet na podanie dovolania,

ktorý podala sťažovateľkina právna zástupkyňa, mohlo zasiahnuť do sťažovateľkou

označeného základného práva podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že nie je orgánom ochrany

zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti

v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho

ústavného článku ().

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné, a ich

vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. ,

, , ).

Podnet na podanie dovolania podľa nie je riadnym

ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho

možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho

podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť

podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá alebo nepodá

dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie

dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať

preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m.

, , , , ).

Ústavný súd pripomína, že k zákonným podmienkam, ktorých splnenie Trestný

poriadok vyžaduje na podanie kvalifikovaného podnetu na podanie dovolania, patrí aj

posúdenie okruhu oprávnených osôb na jeho podanie. Zároveň ústavný súd poukazuje na to,

že úvaha, či sú splnené zákonné podmienky na podanie dovolania vrátane posúdenia okruhu

oprávnených osôb na podanie podnetu, patrí do kompetencie ministra spravodlivosti, nie

osoby, ktorá podala podnet, ani osoby, v prospech ktorej bol podnet podaný.

Z uvedeného teda vyplýva, že minister spravodlivosti nemohol odložením podnetu

na podanie dovolania podaného právnou zástupkyňou sťažovateľky porušiť sťažovateľkou

označené základné právo. S podaním podnetu je totiž spojené len právo podávateľa

podnetu, aby sa ním minister spravodlivosti zaoberal (v prvom rade posúdil, či sú vôbec

splnené zákonné podmienky na podanie takéhoto podnetu; pozn.), náležite sa s ním

vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel. K uvedenému podľa názoru

ústavného súdu došlo, keď namietaným prípisom ministerstvo spravodlivosti posúdilo

podnet podávateľky a následne ju upovedomilo podľa o

tom, že o podnete konať nebude, pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo na jeho

podanie. Podľa názoru ústavného súdu nemožno takýto postup zo strany ministerstva

spravodlivosti označiť za neodôvodnený, arbitrárny či ústavne neakceptovateľný.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa okruhu osôb oprávnených podať podnet

na podanie dovolania podľa ústavný súd poukazujúc

na svoje skoršie rozhodnutia v obdobných prípadoch ešte dodáva, že prístup k súdnej

ochrane (a inej právnej ochrane) podľa nie je neobmedzený, domáhať sa

ho možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1

). Podmienky prístupu k súdnej ochrane práv sú limitované aj prostredníctvom

určenia oprávnených osôb na podávanie návrhov a opravných prostriedkov. Osobitná

úprava podľa umožňuje v presne určených a v zásade výnimočných

prípadoch podať dovolanie ministrovi spravodlivosti, pričom podmienkou podania

dovolania je podnet oprávnenej osoby. Zákon neupravuje, kto je oprávnenou osobou, ale

negatívnym vymedzením určuje, kto nie je oprávnenou osobou na podanie podnetu, čo však

neznamená, že vychádza z neohraničenej množiny osôb, ako si to vykladá sťažovateľka.

Toto ustanovenie je súčasťou , ktorý upravuje okruh subjektov, ktoré

majú a vykonávajú vplyv na priebeh konania a ktorým zákon na uskutočnenie tohto vplyvu

priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti. Rozširovanie tohto okruhu

smerujúce k obdobe verejnej žaloby (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať

podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti, nemá oporu v právnom poriadku

(napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017