Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 130/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval

- sťažnosť , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. novembra

2016 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. decembra 2014

(vedenú pod sp. zn. ) a

- sťažnosť , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 13. decembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 4. augusta 2015 (vedenú pod sp. zn. ), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2017

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 23. novembra

2016“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok z 10. decembra

2014“), a 7. februára 2017 mu bola doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 13. decembra 2016 (ďalej aj „uznesenie z 13. decembra 2016“, spolu ďalej aj „napadnuté

uznesenia“) a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. augusta 2015 (ďalej aj

„rozsudok zo 4. augusta 2015“, spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a z priloženej fotokópie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 23. novembra 2016 vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade sa

v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej

Slovenskej republike, zastúpenej (ďalej aj „ “), domáhal

náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok

zo 4. apríla 2013“) žalobu sťažovateľa v 1. rade zamietol. Proti rozsudku okresného súdu

zo 4. apríla 2013 podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom z 10. decembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu

zo 4. apríla 2013 potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu

z 10. decembra 2014 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením z 23. novembra 2016 tak, že ho odmietol.

Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a z priloženej fotokópie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 13. decembra 2016 vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade sa

v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. proti žalovanej ( )

domáhal náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. mája 2014

(ďalej len „rozsudok z 29. mája 2014“) žalobu a návrh sťažovateľa v 2. rade na prerušenie

konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 29. mája 2014 podal sťažovateľ v 2. rade odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom zo 4. augusta 2015 tak, že rozsudok

okresného súdu z 29. mája 2014 potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku

krajského súdu zo 4. augusta 2015 podal sťažovateľ v 2. rade dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 13. decembra 2016 tak, že ho odmietol.

Ku skutkovým a právnym okolnostiam právnych vecí, ktoré boli predmetom

rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,

sťažovatelia zhodne uvádzajú, že ako členovia vložili do družstva

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré

družstvo zhodnocovalo v zmysle o cenných papieroch

a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať

na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch,

na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska.

Prospekt investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie

peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne

obchodníka s cennými papiermi

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka

s cennými papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia

na poskytovanie investičných služieb vydaného do 1. marca 2011, kedy mu

odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových

hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva

a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia

cenných papierov podľa o cenných papieroch v znení neskorších

predpisov a podľa v znení neskorších

predpisov, ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi

„a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v

znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6.

2008“ (ďalej len „zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľmi do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch , ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke Slovenska

v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov vykonávala dohľad

nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

Sťažovatelia sa v konaniach pred okresným súdom a krajským súdom domáhali proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná ) náhrady škody v presne určených

sumách, pričom tvrdili, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Sťažovatelia v konaniach pred okresným súdom argumentovali, že peňažné

prostriedky každý z nich do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol

na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad

a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho

peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že

môže dôjsť ku škode na jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas

trvania zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov

zo Zmluvy, s obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré

Družstvu zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto

ubezpečenie vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť

podľa zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva Obchodníkom s CP

nad zmluvne dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa zmluvy.

V dôsledku... konania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla

Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa,

pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú Sťažovateľ v predmetnom

konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľov sú rozsudky krajského súdu z 10. decembra 2014

a 4. augusta 2015 založené na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže

v nich nebol „... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva...

mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala zisťovať (čo v prípade Družstva

ani Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany bol dokonca upravený tak široko, že má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nie je podľa názoru sťažovateľov, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania

pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje

uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti

za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani

nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné

konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by

zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval . Zákon

o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovatelia prostredníctvom dovolaní adresovaných najvyššiemu súdu namietali

porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu podľa ich

názoru nevychádzajú z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností

a sú založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa sťažovateľov

je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto

odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu...

Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je

možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia

rovnako nie je zrejme akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania

pridržiaval.“.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu z 10. decembra 2014 a zo 4. augusta 2015, ako aj

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu z 23. novembra 2016 a z 13. decembra 2016,

napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovatelia sa zároveň domáhajú úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,

odvolávajúc sa na ustanovenie , možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateľov vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak,

že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu

a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v neexistuje medzi nimi podstatná odlišnosť

(), a preto ich namietané porušenie možno posudzovať spoločne.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu z 23. novembra 2016

a 13. decembra 2016

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažností sústredil na posúdenie,

či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené. Z

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného

súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd ešte pred posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti považoval za žiaduce

poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu teda vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atd.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ).

Napadnutými uzneseniami najvyšší súd dovolania proti napadnutým rozsudkom

krajského súdu odmietol v súlade s ako smerujúce proti rozhodnutiam,

proti ktorým nie je dovolanie prípustné.

Podľa názoru sťažovateľov napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nerešpektujú

ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva vo vzťahu k rozhodujúcim

skutkovým a právnym okolnostiam ich prípadu, vybočujú z ústavných medzí rozhodovania

príslušného orgánu ochrany práva a znamenajú vlastne odmietnutie práva sťažovateľov

na súdnu ochranu. Okrem toho napadnuté uznesenia nie sú podľa sťažovateľov dostatočným

spôsobom odôvodnené, keďže nie je z nich zrejmé, čo možno považovať za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy.

Naopak, ústavný súd zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu vyslovené

v napadnutých uzneseniach z 23. novembra 2016 a 10. decembra 2016 vo vzťahu

k posúdeniu (ne)prípustnosti dovolania zodpovedajú dlhoročnej konštantnej judikatúre

dovolacieho súdu, sú racionálne a presvedčivo vyargumentované. Argumentácia

najvyššieho súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, a preto

je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná. Skutočnosť, že sťažovatelia majú

na vec odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nezakladá porušenie nimi označených práv.

Prípustnosť dovolaní smerujúcich proti napadnutým rozsudkom krajského súdu

najvyšší súd posúdil podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. júna 2016,

teda podľa príslušných ustanovení (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd vychádza zo správnej (a sťažovateľmi nespochybnenej) premisy, podľa ktorej

v posudzovaných veciach možno prípustnosť dovolaní vyvodiť len z ustanovenia § 237

ods. 1 , keďže dovolania smerovali proti potvrdzujúcim napadnutým rozsudkom

krajského súdu a nešlo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení a .

Rovnako je nepochybné, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o ,

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v [

ods. 2 písm. a) ].

Sťažovatelia síce svoju argumentáciu o prípustnosti dovolania zakladali na § 237

ods. 1 písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom), avšak dovolania neodôvodnili uvedením konkrétnych skutočností, z ktorých

by odňatie možnosti konať pred súdom vyplývalo [teda v zmysle § 241 ods. 2 písm. a)

], pretože v skutočnosti namietali podľa nich nesprávne skutkové a právne závery

okresného súdu a krajského súdu, teda dôvody subsumovateľné pod ustanovenia § 241

ods. 2 písm. b) a c) . Tieto dovolacie dôvody však možno právne relevantným

spôsobom uplatňovať iba v prípade dovolania, ktorého prípustnosť sa zakladá

na ustanoveniach , resp. .

Z uvedeného rámca režimu prípustnosti dovolania, ako aj vzájomného vzťahu medzi

prípustnosťou dovolania a uplatniteľnými dovolacími dôvodmi možno uzavrieť,

že dovolania sťažovateľov sa javili už na prvý pohľad ako jednoznačne neprípustné,

a tak ich v konečnom dôsledku najvyšší súd napokon aj posúdil (obdobne v právne

a skutkovo totožnej veci rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. ).

Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu z 23. novembra 2016 a z 10. decembra 2016

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za formalistické, keďže námietkou

nesprávneho skutkového a právneho posúdenia rozhodujúcich skutočností sa vzhľadom

na existujúcu právnu úpravu dovolacieho konania najvyšší súd nemal právo zapodievať.

Práve naopak, z medzí svojej právomoci by dovolací súd vybočil vtedy, keby sa zaoberal

správnosťou skutkových a právnych záverov nižších súdov.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd medze prípustnosti dovolania,

ako aj medze vlastnej prieskumnej právomoci zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej

a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí relevantných častí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu

z 10. decembra 2014 nadobudol právoplatnosť 30. januára 2015 (sťažnosť vedená

pod sp. zn. ) a napadnutý rozsudok krajského súdu zo 4. augusta 2015

(sťažnosť vedená pod sp. zn. ) nadobudol právoplatnosť 23. septembra 2015,

pričom sťažnosti adresované ústavnému súdu boli odovzdané na poštovú prepravu

3. januára 2017 (sťažnosť vedená pod sp. zn. ) a 2. februára 2017 (sťažnosť

vedená pod sp. zn. ), t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

, čo zakladá dôvod na ich odmietnutie ako oneskorene podaných.

Zo sťažností zjavne vyplýva, že sťažovatelia začiatok plynutia zákonnej

dvojmesačnej lehoty podľa odvodzovali odo dňa, kedy

boli napadnuté uznesenia najvyššieho súdu doručené právnemu zástupcovi (19. decembra

2016 – sťažnosť sp. zn. a 17. januára 2017 – sťažnosť sp. zn. ).

Sťažovatelia zrejme vychádzali z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej

sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ale s výnimkou prípadov,

keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú (m. m. ,

, , , ). K okolnostiam,

ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria predovšetkým také,

pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje oprávnením podať

dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho

tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie

v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3

začne plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia,

ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania ().

Aplikujúc uvedené právne názory na veci sťažovateľov, možno podľa názoru

ústavného súdu konštatovať, že ich dovolania boli vzhľadom na konštrukciu ich

argumentácie zjavne (už na prvý pohľad) neprípustné. V takomto prípade nemožno

dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok

v zmysle , a preto na veci sťažovateľov nie je

aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty na podanie sťažnosti podľa

až po rozhodnutiach dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutým

rozsudkom krajského súdu odmietol ako oneskorene podané podľa § 25 ods. 2 v spojení

s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017