Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 6/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra

2016, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 25. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. septembra 2016, ako aj rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 25. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. novembra 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -169 z 3. júla 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu

proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „žalovaná“

alebo „NBS“), o náhradu škody vo výške 1 707,71 € s prísl.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -226, z 25. marca

2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2016 bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručené 20. októbra 2016.

Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do PODIELOVÉHO DRUŽSTVA

SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“) ako jeho člen. Družstvo zhromažďovalo

peňažné prostriedky od členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. Družstvo

malo danú činnosť vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle

§ 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného prospektu investície

schváleného Národnou bankou Slovenska.

Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne služby

spoločnosti CAPITAL INVEST o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),

ktorá vykonávala činnosť do 1. marca 2011, kedy jej NBS odobrala povolenie na

poskytovanie investičných služieb.

Nadobúdanie majetkových hodnôt a ich spravovanie upravovala zmluva uzatvorená

medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi. Miera zhodnotenia peňažných

prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva mala byť 8 % ročne (garantovaná výška

zhodnotenia).

Nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi mala zákonnú právomoc

vykonávať dohľad NBS, a to v zmysle ustanovenia § 136 a nasl. zákona o cenných

papieroch. Kompetencie dohľadu jej vyplývali aj podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazoval na to, že peňažné

prostriedky vložil do družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehal na to, že družstvo

a obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad NBS, čo malo

zabezpečiť ich riadne fungovanie, ochránenie a zhodnotenie jeho peňažných prostriedkov.

Na základe informácií od družstva sa sťažovateľ v máji 2010 dozvedel, že obchodník

s cennými papiermi k 30. aprílu 2010 skončil činnosť pre družstvo, neodovzdal družstvu

žiadne portfólio, ale ani zverené finančné prostriedky, a že preto družstvo nemá prostriedky

na výplatu sťažovateľom zverených peňazí vrátane ich zhodnotenia. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť k škode na

jeho investícii. Družstvo totiž tvrdilo, že obchodník s cennými papiermi predkladal

vyúčtovania nenasvedčujúce neplneniu záväzkov.

V dôsledku nezákonného konania obchodníka s cennými papiermi sťažovateľovi

vznikla škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok sťažovateľa, pretože túto

sumu mu družstvo nevrátilo a ani nevráti.

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že sťažovateľ údajne

nepreukázal vznik škody. V tejto súvislosti vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , ktoré označil za ustálenú súdnu judikatúru. Poukázal na skutočnosť, že

nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno

dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (družstvu) z iného titulu. Preto kým

sťažovateľ nepreukáže bezúspešné domáhanie sa úhrady svojej pohľadávky voči družstvu,

nie je daný predpoklad zodpovednosti žalovanej. Nárok sťažovateľa mal byť teda uplatnený

predčasne, lebo konkurzné konanie voči družstvu dosiaľ nie je ukončené a vzhľadom na

jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia

pohľadávky sťažovateľa voči družstvu v konkurze. Okrem toho sťažovateľ nepreukázal

nesprávny úradný postup NBS, pretože táto mala povinnosť vykonávať dohľad iba

v obmedzenom rozsahu spočívajúcom v kontrole plnenia povinností vyhlasovateľa ponuky

majetkových hodnôt podľa zákona o cenných papieroch. NBS údajne nemala právomoc

vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Navyše sťažovateľovi údajne nemohla

vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním obchodníka s cennými papiermi, keďže

sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s obchodníkom s cennými

papiermi.

Na základe odvolania sťažovateľa (z dôvodov, ktoré sťažovateľ podrobne uvádza)

rozsudkom krajského súdu č. k. -226, z 25. marca 2015 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru krajského súdu povinnosť aktualizovať prospekt investície bola

družstvu uložená až od 1. januára 2009, družstvo malo povinnosť dodržiavať prospekt až po

1. júni 2010, skúmanie rizikovosti portfólia nebolo zákonnou povinnosťou družstva, a preto

ani nebolo povinnosťou NBS v uvedených smeroch na činnosť družstva dohliadať.

Zo zmluvy medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplývalo, že tento

obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva, a preto riziko nieslo družstvo, ktoré dávalo

pokyny na nákup či predaj toho-ktorého finančného nástroja. Zodpovednosť žalovanej

nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu či

sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi. Platí tiež, že sťažovateľ sa nemôže

domáhať náhrady škody voči žalovanej za nesprávny úradný postup NBS. Nie je možné za

nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od toho, čo

očakáva účastník, ktorého práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

NBS svojím postupom neporušila povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala

v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom. Napokon je podľa krajského súdu

podstatné, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť

voči žalovanej uplatnený až vtedy, ak sťažovateľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávky v konkurznom konaní. Nárok na náhradu škody od žalovanej by mohol

sťažovateľ uplatniť až vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania

v konkurznom konaní, pretože existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní

vylučuje vznik škody. Nie je pritom daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti žalovanej za

škodu, a to existencia samotnej škody.

V dovolaní, ktoré sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu,

uviedol, že ho podáva na základe § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c)

, pričom v dovolaní tvrdil, že rozsudok krajského súdu (ale

aj okresného súdu) je vecne aj právne nesprávny a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal tiež, že krajský súd rozhodol

svojvoľne (arbitrárne) a formalisticky. Judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale

ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul. Rozsudok krajského súdu

nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, keďže zistenia vychádzajú

z neúplného dokazovania. V ďalšom sťažovateľ podrobne uvádza, v čom konkrétne treba

vidieť nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2016 bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie by

bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo

k procesnej vade uvedenej v ustanovení . Povinnosť

skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia

. Sťažovateľ namietal, že v konaní došlo

k procesnej vade v zmysle . O procesnú vadu

v zmysle tohto ustanovenia ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. V prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania podľa § 237

písm. f) . Táto môže viesť k tzv. inej procesnej vade majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku]. Vadu takejto povahy možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom

dovolaní. Samotná tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. Postup súdu, ktorý

v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné

dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť

konať pred súdom. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je takouto vadou. Pokiaľ súd

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, jeho rozhodnutie môže byť z tohto

dôvodu nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle . Taktiež ak súd nevykoná dokazovanie

takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej vade, ktorá však prípustnosť

dovolania nezakladá. Samotné neprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania

nezakladá, lebo je iba relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Nápravou rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd

odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie ako neprijateľné (správne má byť zrejme

„neprípustné“, pozn.). Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu sa tak nerešpektoval

ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva, a to najmä v otázkach limitácie

dohľadu zo strany NBS, nahrádzania zodpovednosti žalovanej primárnou zodpovednosťou

obchodníka s cennými papiermi voči družstvu, či družstva voči sťažovateľovi a subsidiarity

uplatneného nároku voči žalovanej vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej sťažovateľom

v konkurznom konaní voči družstvu. Konkrétne pripomienky vo vzťahu k uvedeným

otázkam sťažovateľ v ďalšom podrobne rozvádza.

Sťažovateľ dospieva napokon k záveru, že najvyšší súd svojím uznesením vybočil

z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Najvyšší súd de facto

odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu a vytvoril mu prekážku v prístupe

k spravodlivosti. Ide o zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Podľa sťažovateľa zásahom do práva na spravodlivý proces je aj to, že najvyšší súd

nedostatočne odôvodnil svoj záver, hoci právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa

v sebe nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie bolo odmietnuté s poukazom na to, že je

neprípustné, keďže sťažovateľom namietaná procesná vada, ale ani iné vady nevyšli najavo.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné

za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z odôvodnenia uznesenia

rovnako nie je zrejmé, akých úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí dovolania pridržiaval.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29.09.2016 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , zo dňa 25.03.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

29.09.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

zo dňa 25.03.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej pre namietané porušenie a

ods. 1 dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 29. septembra 2016 treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu nerešpektuje ústavný príkaz

minimalizovať formalistický výklad práva týkajúci sa rozhodujúcich skutkových a právnych

okolností prípadu, vybočuje z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany

práva a znamená vlastne odmietnutie práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Okrem toho

uznesenie nie je dostatočným spôsobom odôvodnené, keďže nie je z neho zrejmé, čo možno

považovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy.

Ústavný súd je toho názoru, že závery najvyššieho súdu treba v otázke prípustnosti

dovolania považovať za dostatočné, zodpovedajúce dlhoročnej konštantnej judikatúre,

a preto aj plne presvedčivé. Argumentácia najvyššieho súdu ani v najmenšom nejaví

známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec

odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nezakladá porušenie označených práv.

Najvyšší súd vychádza zo správnej (ani sťažovateľom nespochybnenej) premisy,

podľa ktorej v danej veci možno prípustnosť dovolania vyvodiť len z ustanovenia § 237

(od 1. januára 2016 ) , keďže dovolanie

smerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu a nešlo o žiaden z prípadov

uvedených v ustanovení a . Rovnako je

nepochybné, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237, možno

odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 [§ 241 ods. 2 písm. a)]

.

Sťažovateľ prípustnosť dovolania síce oprel o ustanovenie § 237 písm. f)

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom), avšak dovolanie neodôvodnil uvedením konkrétnych skutočností,

z ktorých by odňatie možnosti konať pred súdom vyplývalo [teda v zmysle § 241 ods. 2

písm. a) ], pretože v skutočnosti namietal nesprávne

skutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu, teda dôvody subsumovateľné

pod ustanovenie a . Tieto dovolacie

dôvody však možno právne relevantným spôsobom uplatňovať iba v prípade dovolania,

ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 238, resp. § 239 Občianskeho súdneho

poriadku.

Z uvedeného rámca režimu prípustnosti dovolania, ako aj vzájomného vzťahu medzi

prípustnosťou dovolania a uplatniteľnými dovolacími dôvodmi možno uzavrieť, že

dovolanie sťažovateľa sa javilo už na prvý pohľad ako jednoznačne neprípustné, a tak ho

v konečnom dôsledku najvyšší súd napokon aj posúdil.

Uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže námietkou

nesprávneho skutkového a právneho posúdenia rozhodujúcich skutočností sa vzhľadom na

existujúcu právnu úpravu dovolacieho konania nemal právo zapodievať. Práve opačne,

z medzí svojich právomocí by vybočil vtedy, keby sa zaoberal správnosťou skutkových

a právnych záverov nižších súdov. Tak medze prípustnosti dovolania, ako aj medze vlastnej

prieskumnej právomoci zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe.

Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie a dohovoru

proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudku z 25. marca 2016 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudol právoplatnosť rozsudok

krajského súdu č. k. -226, z 25. marca 2015, dá sa bezpečne

usúdiť, že k tomu muselo dôjsť ešte v roku 2015. Vyplýva to celkom nepochybne

zo skutočnosti, že dovolanie sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku krajského súdu bolo

podané v roku 2015, pretože na najvyššom súde sa dovolacie konanie viedlo pod sp. zn.

.

Za uvedeného stavu sťažnosť ústavnému súdu odovzdanú na poštovú prepravu

15. novembra 2016 treba považovať za oneskorene podanú.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ začiatok plynutia zákonnej

dvojmesačnej lehoty podľa odvodzuje z dátumu

doručenia uznesenia najvyššieho súdu jeho právnemu zástupcovi (20. októbra 2016).

Vo všeobecnej rovine možno so sťažovateľom súhlasiť v tom, že v prípade podania

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu treba spravidla považovať za včas podanú

sťažnosť ústavnému súdu tak vo vzťahu voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj voči

rozhodnutiu dovolacieho súdu, ak je sťažnosť podaná v dvojmesačnej lehote počítanej od

doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu. Vyplýva to z ustanovenia § 53 ods. 3 v spojení

s ustanovením . Podanie dovolania ako účinného

mimoriadneho opravného prostriedku odďaľuje začiatok plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3

vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu do momentu doručenia

rozhodnutia, resp. momentu právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia.

Uvedený zásadný záver však nemôže platiť v prípade, keď ide o dovolanie, ktoré je

vzhľadom na konštrukciu jeho argumentácie už na prvý pohľad neprípustné. V takomto

prípade nemožno dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny

opravný prostriedok v zmysle .

Ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m. napr. ), podľa

ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne

podanej sťažnosti podľa možno takúto sťažnosť považovať za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol.

proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného

súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017