Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 327/2017
PDF · 243.69 KB
No categories available
II. ÚS 327/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 142/2016 z 30. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 642/2014 z 22. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 142/2016 z 30. marca 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 642/2014 z 22. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní
pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej Slovenskej
republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“), domáhal náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 21 C 221/2011 z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2014 podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok
okresného súdu z 8. apríla 2014 potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že ho odmietol.
K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom
rozhodovania v konaniach pred okresným súdom a krajským súdom, sťažovateľ uvádza,
že ako člen vložil do družstva
(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo v zmysle zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“).
Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného prospektu investície,
ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím
Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu
investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov a na
nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi
(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),
ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných
papieroch na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného NBS do
1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb.
Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe
verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva
o správe portfólia cenných papierov podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch
v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými
papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená,
naposledy v znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej
dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len „zmluva“).
Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva
mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými
papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala
dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu
vyplývajú zo zákona Slovenskej národnej rady č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska
v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS vykonávala dohľad
nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti
žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody vo výške 38 056,46 €,
pričom tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.
Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval, že peňažné prostriedky
do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo a aj
Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,
ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom,
že môže dôjsť ku škode na jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas
trvania zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov
zo Zmluvy, s obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré
Družstvu zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto
ubezpečenie vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť
podľa zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva Obchodníkom s CP
nad zmluvne dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa zmluvy.
V dôsledku... konania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla
Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa,
pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú Sťažovateľ v predmetnom
konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.
Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu založený na skutkových
a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol „... rešpektovaný ústavný
príkaz minimalizovať formalistický výklad práva... NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace
nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak, aby včas vykonala
preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. NBS mala prístup k všetkým
informáciám v dôsledku informačnej povinnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho stavu hospodárenia Družstva. NBS
vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že vykonávala dohľad nad dodržiavaním
povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie schváleného prospektu investície
pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej
ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred zverejnením na posúdenie oznámenia
o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5
Zákona o CP... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona
o CP, ktorý bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti
je nevyhnutné uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však
nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad
iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva
ani Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu
a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C 206/2011...“.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
nie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania
pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti
za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani
nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,
pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné
konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník. Zákon
o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze.“.
Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
jeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach.
Podľa sťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil
z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím
Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ sa
zároveň domáha úhrady trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu neexistuje medzi nimi podstatná odlišnosť
(II. ÚS 27/07), a preto ich namietané porušenie možno posudzovať spoločne.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú tak, ako to vyplýva z dikcie § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd ešte pred posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti považoval za žiaduce
poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu teda vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atd.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu odmietol v súlade s § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nerešpektuje
ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva vo vzťahu k rozhodujúcim
skutkovým a právnym okolnostiam ich prípadu, vybočuje z ústavných medzí rozhodovania
príslušného orgánu ochrany práva a znamená vlastne odmietnutie práva sťažovateľa
na súdnu ochranu. Okrem toho napadnuté uznesenie nie je podľa sťažovateľa dostatočným
spôsobom odôvodnené, keďže nie je z neho zrejmé, čo možno považovať za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy.
Naopak, ústavný súd zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu vyslovené
v napadnutom uznesení vo vzťahu k posúdeniu (ne)prípustnosti dovolania zodpovedajú
dlhoročnej konštantnej judikatúre dovolacieho súdu, sú racionálne a presvedčivo
vyargumentované. Argumentácia najvyššieho súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná. Skutočnosť,
že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nezakladá porušenie ním
označených práv.
Prípustnosť dovolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského súdu
najvyšší súd posúdil podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. júna 2016, teda
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Najvyšší
súd vychádza zo správnej (a sťažovateľom nespochybnenej) premisy, podľa ktorej
v posudzovanej veci možno prípustnosť dovolania vyvodiť len z ustanovenia § 237 ods. 1
OSP, keďže dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského
súdu a nešlo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 238 ods. 2 a 3 OSP. Rovnako
je nepochybné, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o § 237 ods. 1 OSP, možno
odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 OSP [§ 241 ods. 2
písm. a) OSP].
Sťažovateľ síce svoju argumentáciu o prípustnosti dovolania zakladal na § 237 ods. 1
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom),
avšak dovolanie neodôvodnil uvedením konkrétnych skutočností, z ktorých by odňatie
možnosti konať pred súdom vyplývalo [teda v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) OSP], pretože
v skutočnosti namietal podľa neho nesprávne skutkové a právne závery okresného súdu
a krajského súdu vychádzajúce z vykonaného neúplného dokazovania, teda dôvody
subsumovateľné pod ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Tieto dovolacie dôvody
však možno právne relevantným spôsobom uplatňovať iba v prípade dovolania, ktorého
prípustnosť sa zakladá na ustanoveniach § 238, resp. § 239 OSP.
Z uvedeného rámca režimu prípustnosti dovolania, ako aj vzájomného vzťahu
medzi prípustnosťou dovolania a uplatniteľnými dovolacími dôvodmi možno uzavrieť,
že dovolanie sťažovateľa sa javilo už na prvý pohľad ako jednoznačne neprípustné, a tak ho
v konečnom dôsledku najvyšší súd napokon aj posúdil (obdobne v právne a skutkovo
totožnej veci rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 6/2017).
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za formalistické, keďže námietkou nesprávneho skutkového a právneho
posúdenia rozhodujúcich skutočností sa vzhľadom na existujúcu právnu úpravu dovolacieho
konania najvyšší súd nemal právo zapodievať. Práve naopak, z medzí svojej právomoci by
dovolací súd vybočil vtedy, keby sa zaoberal správnosťou skutkových a právnych záverov
nižších súdov.
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd medze prípustnosti dovolania, ako aj
medze vlastnej prieskumnej právomoci zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej
podobe, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudol právoplatnosť rozsudok
krajského súdu sp. zn. 9 Co 642/2014 z 22. januára 2015, dá sa s istotou usúdiť, že k tomu
muselo dôjsť ešte v roku 2015. Vyplýva to celkom nepochybne zo skutočnosti, že dovolanie
sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 642/2014
z 22. januára 2015 bolo podané 1. apríla 2015. Sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola
odovzdaná na poštovú prepravu 27. apríla 2017, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie ako oneskorene
podanej.
Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej
lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odvodzoval odo dňa, kedy bolo napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu doručené právnemu zástupcovi (19. apríla 2017). Sťažovateľ
zrejme vychádzal z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa lehota
na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ale s výnimkou prípadov,
keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú (m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). K okolnostiam,
ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria predovšetkým také,
pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje oprávnením podať
dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho
tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie
v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde začne plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia,
ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania (IV. ÚS 553/2012).
Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa, možno podľa názoru
ústavného súdu konštatovať, že jeho dovolanie bolo vzhľadom na konštrukciu jeho
argumentácie zjavne (už na prvý pohľad) neprípustné. V takomto prípade nemožno
dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto na vec sťažovateľa nie je
aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty na podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až po rozhodnutí dovolacieho súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017