Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 327/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 22. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 22. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej Slovenskej

republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“), domáhal náhrady

škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2014 podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu z 8. apríla 2014 potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením tak, že ho odmietol.

K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom

rozhodovania v konaniach pred okresným súdom a krajským súdom, sťažovateľ uvádza,

že ako člen vložil do družstva

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo v zmysle zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“).

Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt

podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného prospektu investície,

ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím

Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu

investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov a na

nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),

ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných

papieroch na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného NBS do

1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb.

Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe

verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva

o správe portfólia cenných papierov podľa o cenných papieroch

v znení neskorších predpisov a podľa v znení

neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými

papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená,

naposledy v znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej

dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len „zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke Slovenska

v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS vykonávala dohľad

nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody vo výške 38 056,46 €,

pričom tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným

postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval, že peňažné prostriedky

do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo a aj

Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,

ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom,

že môže dôjsť ku škode na jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas

trvania zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov

zo Zmluvy, s obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré

Družstvu zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto

ubezpečenie vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť

podľa zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva Obchodníkom s CP

nad zmluvne dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa zmluvy.

V dôsledku... konania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla

Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa,

pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú Sťažovateľ v predmetnom

konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu založený na skutkových

a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol „... rešpektovaný ústavný

príkaz minimalizovať formalistický výklad práva... NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace

nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak, aby včas vykonala

preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. NBS mala prístup k všetkým

informáciám v dôsledku informačnej povinnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho stavu hospodárenia Družstva. NBS

vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že vykonávala dohľad nad dodržiavaním

povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie schváleného prospektu investície

pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej

ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred zverejnením na posúdenie oznámenia

o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5

Zákona o CP... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona

o CP, ktorý bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti

je nevyhnutné uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však

nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad

iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva

ani Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania

pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje

uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti

za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani

nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné

konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by

zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval . Zákon

o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal

porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

jeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich

skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach.

Podľa sťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil

z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím

Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ sa

zároveň domáha úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu neexistuje medzi nimi podstatná odlišnosť

(), a preto ich namietané porušenie možno posudzovať spoločne.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú tak, ako to vyplýva z dikcie § 25 ods. 2

. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Ústavný súd ešte pred posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti považoval za žiaduce

poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu teda vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atd.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ).

Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu odmietol v súlade s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nerešpektuje

ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva vo vzťahu k rozhodujúcim

skutkovým a právnym okolnostiam ich prípadu, vybočuje z ústavných medzí rozhodovania

príslušného orgánu ochrany práva a znamená vlastne odmietnutie práva sťažovateľa

na súdnu ochranu. Okrem toho napadnuté uznesenie nie je podľa sťažovateľa dostatočným

spôsobom odôvodnené, keďže nie je z neho zrejmé, čo možno považovať za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy.

Naopak, ústavný súd zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu vyslovené

v napadnutom uznesení vo vzťahu k posúdeniu (ne)prípustnosti dovolania zodpovedajú

dlhoročnej konštantnej judikatúre dovolacieho súdu, sú racionálne a presvedčivo

vyargumentované. Argumentácia najvyššieho súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná. Skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nezakladá porušenie ním

označených práv.

Prípustnosť dovolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského súdu

najvyšší súd posúdil podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. júna 2016, teda

podľa príslušných ustanovení (ďalej len „OSP“). Najvyšší

súd vychádza zo správnej (a sťažovateľom nespochybnenej) premisy, podľa ktorej

v posudzovanej veci možno prípustnosť dovolania vyvodiť len z ustanovenia § 237 ods. 1

, keďže dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského

súdu a nešlo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení a . Rovnako

je nepochybné, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o , možno

odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v [

písm. a) ].

Sťažovateľ síce svoju argumentáciu o prípustnosti dovolania zakladal na § 237 ods. 1

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom),

avšak dovolanie neodôvodnil uvedením konkrétnych skutočností, z ktorých by odňatie

možnosti konať pred súdom vyplývalo [teda v zmysle ], pretože

v skutočnosti namietal podľa neho nesprávne skutkové a právne závery okresného súdu

a krajského súdu vychádzajúce z vykonaného neúplného dokazovania, teda dôvody

subsumovateľné pod ustanovenia a . Tieto dovolacie dôvody

však možno právne relevantným spôsobom uplatňovať iba v prípade dovolania, ktorého

prípustnosť sa zakladá na ustanoveniach , resp. .

Z uvedeného rámca režimu prípustnosti dovolania, ako aj vzájomného vzťahu

medzi prípustnosťou dovolania a uplatniteľnými dovolacími dôvodmi možno uzavrieť,

že dovolanie sťažovateľa sa javilo už na prvý pohľad ako jednoznačne neprípustné, a tak ho

v konečnom dôsledku najvyšší súd napokon aj posúdil (obdobne v právne a skutkovo

totožnej veci rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. ).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za formalistické, keďže námietkou nesprávneho skutkového a právneho

posúdenia rozhodujúcich skutočností sa vzhľadom na existujúcu právnu úpravu dovolacieho

konania najvyšší súd nemal právo zapodievať. Práve naopak, z medzí svojej právomoci by

dovolací súd vybočil vtedy, keby sa zaoberal správnosťou skutkových a právnych záverov

nižších súdov.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd medze prípustnosti dovolania, ako aj

medze vlastnej prieskumnej právomoci zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej

podobe, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudol právoplatnosť rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2015, dá sa s istotou usúdiť, že k tomu

muselo dôjsť ešte v roku 2015. Vyplýva to celkom nepochybne zo skutočnosti, že dovolanie

sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. januára 2015 bolo podané 1. apríla 2015. Sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola

odovzdaná na poštovú prepravu 27. apríla 2017, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej

v , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie ako oneskorene

podanej.

Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej

lehoty podľa odvodzoval odo dňa, kedy bolo napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu doručené právnemu zástupcovi (19. apríla 2017). Sťažovateľ

zrejme vychádzal z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ale s výnimkou prípadov,

keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú (m. m. ,

, , , ). K okolnostiam,

ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria predovšetkým také,

pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje oprávnením podať

dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho

tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie

v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3

začne plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia,

ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania ().

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa, možno podľa názoru

ústavného súdu konštatovať, že jeho dovolanie bolo vzhľadom na konštrukciu jeho

argumentácie zjavne (už na prvý pohľad) neprípustné. V takomto prípade nemožno

dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok

v zmysle , a preto na vec sťažovateľa nie je

aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty na podanie sťažnosti

podľa až po rozhodnutí dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení

s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017