Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 448/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners,

s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ,

z 8. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 13. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2016 včas doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, , z 8. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 13. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým v spore o náhradu škody za

nezákonný postup Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) krajský súd zamietol

žalobu sťažovateľa a najvyšší súd odmietol dovolanie podané z dôvodu odňatia možnosti

konať pred súdom na základe argumentácie, že nepreskúmateľnosť nezakladá tento dôvod

prípustnosti dovolania.

2. Sťažovateľ je investorom, členom Družstva ‒Podielové družstvo slovenské

investície, Poľná 1, Bratislava, na ktoré bol vyhlásený konkurz (ďalej aj „družstvo“).

Z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva o úspory. Sťažovateľ žaloval

NBS o náhradu škody za nesprávny postup v bankovom dohľade. Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 19. novembra

2004 žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil s tým, že

sťažovateľ nepreukázal, že by NBS zanedbala bankový dohľad spôsobom, ktorý jej vytýkal

sťažovateľ, teda žalobca. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré

bolo odmietnuté ako neprípustné, pretože nepreskúmateľnosť rozhodnutia nespadá pod

zmätočný dôvod odňatia možnosti konať pred súdom.

3. Konkrétnejšie možno uviesť, že sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal

toho, aby okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 7 333,66 €

s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad Podielovým družstvom

slovenské investície. Sťažovateľ poukázal na to, že bol členom družstva, ktoré od svojich

členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Družstvo pritom využívalo služby obchodníka s cennými

papiermi – spoločnosti Capital Invest, o. c. p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona

č. a o dohľade nad finančným trhom a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) vykonávať dohľad nad družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS podľa

sťažovateľa vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala ale včas účinné opatrenia na ich

odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani družstvo, ani jeho členov. Pokiaľ by NBS

riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky sťažovateľa nielen

chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu mu

vznikla škoda, za ktorú podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č.

“) zodpovedá štát.

4. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že NBS sa v súdnych konaniach bránila tým, že

nezanedbala bankový dohľad a sťažovateľ sa svojich práv mal domáhať v konkurznom

konaní vyhlásenom na družstvo uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. apríla

2001. Ako investor totiž musel vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti

družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom

vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená

dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho

nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 5. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie

postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom

opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov

a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie

investičných služieb [ ]. Napokon rozhodnutím

z 30. mája 2011 NBS zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt.

5. Okresný súd rozsudkom č. k. -506 z 19. novembra 2014 (i) zamietol

návrh sťažovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie,

(ii) zamietol žalobu a (iii) žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Výrok rozhodnutia

vo veci samej odôvodnil neopodstatnenosťou žaloby danou tým, že NBS nezanedbala

bankový dohľad, v dôsledku čoho sťažovateľ nemá právo na náhradu škody v zmysle

Výrok tohto rozsudku vo veci samej napadol žalobca odvolaním.

Okresný súd uznesením č. k. -534 zo 17. decembra 2014 uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť súdny poplatok (vo výške 20 €) za odvolanie. Toto uznesenie napadol

odvolaním. Okresný súd uznesením č. k. -536 zo 17. decembra 2014 uložil

žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok (vo výške 36,40 €) za vyhotovenie rovnopisov

elektronických podaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Z tohto dôvodu

má rozsudok krajského súdu, jeden akt, tri spisové značky.

6. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. , ,

z 8. júla 2015 (i) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, (ii)

uznesenie okresného súdu č. k. -534 zo 17. decembra 2014 potvrdil, (iii)

uznesenie okresného súdu č. k. -536 zo 17. decembra 2014 potvrdil. Výrok,

ktorým potvrdil napadnutý rozsudok, odôvodnil vecnou správnosťou skutkových

a právnych záverov súdu prvej inštancie. Na odôvodnenie výrokov potvrdzujúcich

napadnuté uznesenia uviedol, že podaním odvolania a vyhotovením rovnopisov

elektronických podaní vznikla sťažovateľovi poplatková povinnosť, pričom na tom nič

nemení skutočnosť, že v čase podania žaloby bolo konanie v tejto veci oslobodené od

platenia súdnych poplatkov.

7. Proti výrokom 1 a 2 uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ

dovolanie s tým, že mu súdy odňali možnosť konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

(ďalej len „OSP“). Podľa jeho názoru sú rozhodnutia súdov

nepreskúmateľné a založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich nesprávnom

právnom posúdení. Opätovne vyslovil presvedčenie, že jeho finančná ujma je výsledkom

zanedbania povinností NBS. Dovolanie v časti smerujúcej proti výrokom rozsudku

odvolacieho súdu o súdnych poplatkoch odôvodnil tým, že súdy nesprávne rozhodli

o poplatkovej povinnosti, lebo v čase podania žaloby bolo konanie o náhradu škody podľa

oslobodené od súdneho poplatku. Žiadal rozsudok v napadnutých

výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní zohľadnil vzájomnú koreláciu ustanovení

a (ďalej aj „“) a konštatoval, že

nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych

noriem (pozri ), rešpektuje ale procesný účinok dovolaní podaných pred

účinnosťou , ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016

(pozri ). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej od 1. júla 2016

účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní

nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými

dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri

dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty

a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný

zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (pozri tiež závery vyjadrené

v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. ). Rozsudok krajského súdu tak

preskúmal na základe ustanovení a . Najvyšší súd tak napadnutým

uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa s tým, že vzhľadom na potvrdzujúce

rozhodnutie krajského súdu je prípustnosť možná len na základe dôvodov zmätočnosti

podľa a že nepreskúmateľnosť v zásade nie je v rozsahu odňatia možnosti konať

pred súdom (R 2/2016).

9. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu sa tak

nerešpektoval ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva, a to najmä

v otázkach limitácie dohľadu zo strany NBS, nahrádzania zodpovednosti žalovanej

primárnou zodpovednosťou obchodníka s cennými papiermi voči družstvu, či družstva voči

sťažovateľovi a subsidiarity uplatneného nároku voči žalovanej vo vzťahu k pohľadávke

uplatnenej sťažovateľom v konkurznom konaní voči družstvu.

10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , zo dňa 13.10.2016 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , 4Co/26/2015,4Co/27/2015 zo dňa

8.7.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

zo dňa 13.10.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

, , zo dňa 8.7.2015 sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

14. Podstatou sťažnosti je námietka, že rozsudok krajského súdu vychádza z (i)

neúplného dokazovania, (ii) je nepreskúmateľný a v konečnom dôsledku nie je (iii) vecne

správny, a to v takej intenzite, že to odôvodňovalo prípustnosť a prípadne úspešné meritórne

prerokovanie dovolania. Odmietnutím dovolania tak malo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu najvyšším súdom.

15. Ústavný súd vníma spoločenskú citlivosť vecí, kde množstvo drobných

investorov príde o svoje investície, čo mu však nesmie brániť rozhodovať v súlade s

a právom. Ústavný súd si z vlastnej rozhodovacej činnosti (, ),

ako aj v právnych databázach všimol, že na všeobecných súdoch prebehlo množstvo

obdobných konaní týkajúcich sa družstva a NBS, pričom žalobcovia v nich neboli úspešní.

16. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože sťažovateľ

v „kabáte“ (i) nepreskúmateľnosti, (ii) odňatia možnosti konať pred súdom, (iii) ba až

extrémnej hmotnoprávnej svojvôle, ktoré sú všetky zakázané základným právom na súdnu

ochranu, v podstate polemizuje s vecnou správnosťou a dokazovaním v predmetnej veci.

Z rozhodnutia krajského súdu je však zrejmé, že by z hľadiska preskúmateľnosti, a ako bude

nad rámec referenčných noriem uvedené, dokonca aj z hľadiska vecnej správnosti obstálo.

Ba čo viac, krajský súd sa svojím prieskumom dotkol spôsobu dohľadu NBS a išiel tak

v podstate nad rámec Taktiež najvyšší súd procesne korektne

odôvodnil neprípustnosť dovolania, vychádzajúc zo známych rozhodnutí R 111/98 v spojení

s R 2/2016, z ktorých vyplýva, že nepreskúmateľnosť nie je v zásade zmätočným dôvodom

dovolania, nehovoriac o dokazovaní a právnom posúdení veci. K predbežnej otázke, ktorej

sa sťažovateľ domáhal, treba uviesť, že vo veci nie je aplikovaná európska norma a aj

v prostredí európskeho práva pri ochrane bankových vkladov sa rozhoduje zhodne.

17. Aby ústavný súd aposteriórne akcentoval zjavnosť neprípustnosti dovolania [bez

toho, aby spochybnil právny názor (), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní,

pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú], konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej pre

porušenie a dohovoru proti rozsudku krajského súdu treba

(materiálne) považovať za oneskorene podanú.

18. Zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie krajského súdu samotné bolo

z procesného hľadiska ústavne korektne odôvodnené, a zo skutočnosti, že toto uznesenie

krajského súdu je riadne a vecne správne odôvodnené, vyplýva, že medzi odmietnutím

dovolania najvyšším súdom a právom na súdnu ochranu niet relevantnej súvislosti, a preto

musí byť sťažnosť voči najvyššiemu súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a na

akcentovanie neprípustnosti dovolania musí byť sťažnosť voči krajskému súdu odmietnutá

ako oneskorene podaná.

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

20. Nad rámec rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti ústavný súd, využijúc nadhľad

súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a pre právnu istotu sťažovateľa, nad rámec veci

konštatuje, že v zásade niet subjektívneho práva či nároku na presný a správny zákonný

bankový dohľad a z toho vyplývajúci nárok na náhradu škody pri zlyhaní dohľadu.

Z podstaty bankového dohľadu vyplýva, že ide o činnosť koncepčnú, priam (ekonomicko)

politickú, nie činnosť tradične správnu – administratívnu na akú myslí zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý konkretizuje čl. 46

ods. 3 . Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

vyžaduje, aby vzniknutá ujma bola dôsledkom nesprávneho úradného postupu. Tak je to

v prípade, ak mal úradný postup alebo výsledok tohto postupu za cieľ chrániť nielen

všeobecný záujem spoločnosti, ale práve pred vznikom tejto ujmy aj poškodeného.

21. Teoretickým základom tohto právneho názoru je nemecký koncept ochranného

účelu právnej normy (Schutzzweck der Norm). Ide o jeden z faktorov, ktoré obmedzujú

rozsah škodlivých následkov, ktoré sú pričítané škodcovi, a to druh a účel právnej normy,

ktorú škodca porušil. Za otca doktríny sa považuje Ernst Rabel, ktorý ju prvotne navrhol pre

zmluvnú zodpovednosť. Jeho teória sa ale rozšírila najmä v oblasti deliktuálnej

zodpovednosti. Učenie o ochrannom účele právnej normy preniklo do judikatúry v slávnom

rozhodnutí Spolkového súdneho dvora z 22. 4. 1958 ‒BGHZ 27, 137. V uvedenom prípade

súdny dvor aplikoval teóriu aj v rámci deliktu podľa § 823 ods. 1 BGB, keď uviedol, že

„... najprv sa musí skúmať, či uplatňovaný nárok na náhradu škody (škoda) spadá pod

ochranný účel predmetnej normy; inými slovami, či sa jedná o následky, ktoré spadajú do

oblasti tých rizík, pre ktoré bola právna norma ustanovená“. Podľa teórie ochranného účelu

právnej normy sa nemusí nahradiť tá škoda, ktorá by síce pri správaní sa v súlade s právom

nevznikla, ale nebolo účelom porušenej právnej normy chrániť pred vznikom takejto škody.

Niektorí uvádzajú tri skupiny prípadov, kedy nebude porušiteľ zodpovedať, hoci porušil

určitú právnu normu a spôsobil tým škodu, lebo bude chýbať práve súvislosť vymedzená

ochranným účelom právnej normy: (a) norma, ktorá je porušená škodcom, nie je určená na

ochranu právneho statku, ktorý škodca porušil, konkrétne porušenie právneho statku síce

spadá samo osebe do ochrannej pôsobnosti deliktuálneho pravidla správania sa, porušenie

však nezvýšilo riziko v miere podstatnej pre určenie zodpovednosti, lebo dodržanie pravidla

správania sa by nezmenšilo riziko, (b) konkrétne porušenie právneho statku síce spadá samo

osebe do ochrannej pôsobnosti deliktuálneho pravidla správania sa, porušenie však

nezvýšilo riziko v miere podstatnej pre určenie zodpovednosti, lebo dodržanie pravidla

správania sa by nezmenšilo riziko vzniku škody, pre zabránenie ktorej bolo toto pravidlo

ustanovené, alebo (c) porušené pravidlo správania má síce zabrániť porušeniu právneho

statku, nie však zabrániť z toho vzniknutej škode. Napríklad porušenie pravidiel na ochranu

prírody spôsobí škodu fotografovi, ktorý v dôsledku zdevastovania krajiny nemôže splniť

objednávku na reklamné fotografie predmetnej krajinnej oblasti. Keďže právo na ochranu

životného prostredia nechráni možnosť zárobku fotografa, ale iba samotné životné

prostredie ako verejný statok, tak fotograf nebude mať nárok na náhradu škody voči tomu,

kto škodu na prostredí spôsobil. Ochranný účel majú tak zmluvné povinnosti, ako aj

zákonné povinnosti. Pri porušení oboch týchto druhov však môže vzniknúť škoda, ktorá

nepatrí medzi škodu, ktorú mali tieto povinnosti obmedziť (porovnaj Csach, K. a kol.

Profesijná zodpovednosť. Košice: UPJŠ, 2011, s. 107 ‒108. Dostupné na

http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_27.pdf).

22. Podobný právny názor bol nepriamo vyjadrený v uznesení sp. zn. ,

v ktorom išlo o náhradu škody za nesprávnu reguláciu cien Úradom pre reguláciu

sieťových odvetví.

23. Ako pomôcku pri tejto argumentácii možno použiť aj rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci ESD C-222/02, v ktorom luxemburský súd odpovedal na predbežnú

otázku, ktorá bola predložená vo vzťahu k sporu medzi pánom Paul, paniami Sonnen-Lütte

a Mörkens (ďalej len „Paul a i.“) na jednej strane a Spolkovou republikou Nemecko na

druhej strane, v ktorom sa žalobcovia domáhali náhrady škody za neprebratie smernice

94/19 v stanovenej lehote a za nedostatočný dohľad Bundesaufsichtsamt für das

Kreditwesen (spolkový úrad pre dohľad nad úverovými inštitúciami) nad jednou bankou.

Súdny dvor Európskej únie na predbežnú otázku odpovedal, že pokiaľ je zabezpečené

odškodnenie vkladateľov stanovené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 94/19

z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov, čl. 3 ods. 2 až 5 tejto smernice „nemožno

vykladať v tom zmysle, že by bránil vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa úlohy

vnútroštátneho orgánu dohľadu nad úverovými inštitúciami vykonávajú len vo všeobecnom

záujme, čo podľa vnútroštátneho práva vylučuje, aby sa jednotlivci mohli domáhať náhrady

škôd spôsobených nedostatočným dohľadom zo strany tohto orgánu“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017