Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 448/2017
PDF · 213.36 KB
No categories available
II. ÚS 448/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners,
s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 25/2015, 4 Co 26/2015, 4 Co 27/2015
z 8. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2016,
3 Cdo 122/2016 z 13. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2016 včas doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Co 25/2015, 4 Co 26/2015, 4 Co 27/2015 z 8. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 121/2016, 3 Cdo 122/2016
z 13. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým v spore o náhradu škody za
nezákonný postup Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) krajský súd zamietol
žalobu sťažovateľa a najvyšší súd odmietol dovolanie podané z dôvodu odňatia možnosti
konať pred súdom na základe argumentácie, že nepreskúmateľnosť nezakladá tento dôvod
prípustnosti dovolania.
2. Sťažovateľ je investorom, členom Družstva ‒Podielové družstvo slovenské
investície, Poľná 1, Bratislava, na ktoré bol vyhlásený konkurz (ďalej aj „družstvo“).
Z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva o úspory. Sťažovateľ žaloval
NBS o náhradu škody za nesprávny postup v bankovom dohľade. Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 12 C 182/2011 z 19. novembra
2004 žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil s tým, že
sťažovateľ nepreukázal, že by NBS zanedbala bankový dohľad spôsobom, ktorý jej vytýkal
sťažovateľ, teda žalobca. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré
bolo odmietnuté ako neprípustné, pretože nepreskúmateľnosť rozhodnutia nespadá pod
zmätočný dôvod odňatia možnosti konať pred súdom.
3. Konkrétnejšie možno uviesť, že sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal
toho, aby okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 7 333,66 €
s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad Podielovým družstvom
slovenské investície. Sťažovateľ poukázal na to, že bol členom družstva, ktoré od svojich
členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 566/2001 Z. z.“). Družstvo pritom využívalo služby obchodníka s cennými
papiermi – spoločnosti Capital Invest, o. c. p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona
č. 566/2001 Z. z. a zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 747/2004
Z. z.“) vykonávať dohľad nad družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS podľa
sťažovateľa vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala ale včas účinné opatrenia na ich
odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani družstvo, ani jeho členov. Pokiaľ by NBS
riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky sťažovateľa nielen
chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu mu
vznikla škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č.
514/2003 Z. z.“) zodpovedá štát.
4. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že NBS sa v súdnych konaniach bránila tým, že
nezanedbala bankový dohľad a sťažovateľ sa svojich práv mal domáhať v konkurznom
konaní vyhlásenom na družstvo uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 95/2010 z 11. apríla
2001. Ako investor totiž musel vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti
družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom
vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená
dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho
nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 5. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie
postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom
opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov
a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných služieb [§ 156 ods. 2 písm. a) zákona č. 566/2001 Z. z.]. Napokon rozhodnutím
z 30. mája 2011 NBS zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt.
5. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 182/2011-506 z 19. novembra 2014 (i) zamietol
návrh sťažovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie,
(ii) zamietol žalobu a (iii) žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Výrok rozhodnutia
vo veci samej odôvodnil neopodstatnenosťou žaloby danou tým, že NBS nezanedbala
bankový dohľad, v dôsledku čoho sťažovateľ nemá právo na náhradu škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Výrok tohto rozsudku vo veci samej napadol žalobca odvolaním.
Okresný súd uznesením č. k. 12 C 182/2011-534 zo 17. decembra 2014 uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok (vo výške 20 €) za odvolanie. Toto uznesenie napadol
odvolaním. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 182/2011-536 zo 17. decembra 2014 uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok (vo výške 36,40 €) za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Z tohto dôvodu
má rozsudok krajského súdu, jeden akt, tri spisové značky.
6. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 4 Co 25/2015, 4 Co 26/2015,
4 Co 27/2015 z 8. júla 2015 (i) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, (ii)
uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 182/2011-534 zo 17. decembra 2014 potvrdil, (iii)
uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 182/2011-536 zo 17. decembra 2014 potvrdil. Výrok,
ktorým potvrdil napadnutý rozsudok, odôvodnil vecnou správnosťou skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie. Na odôvodnenie výrokov potvrdzujúcich
napadnuté uznesenia uviedol, že podaním odvolania a vyhotovením rovnopisov
elektronických podaní vznikla sťažovateľovi poplatková povinnosť, pričom na tom nič
nemení skutočnosť, že v čase podania žaloby bolo konanie v tejto veci oslobodené od
platenia súdnych poplatkov.
7. Proti výrokom 1 a 2 uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ
dovolanie s tým, že mu súdy odňali možnosť konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa jeho názoru sú rozhodnutia súdov
nepreskúmateľné a založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich nesprávnom
právnom posúdení. Opätovne vyslovil presvedčenie, že jeho finančná ujma je výsledkom
zanedbania povinností NBS. Dovolanie v časti smerujúcej proti výrokom rozsudku
odvolacieho súdu o súdnych poplatkoch odôvodnil tým, že súdy nesprávne rozhodli
o poplatkovej povinnosti, lebo v čase podania žaloby bolo konanie o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. oslobodené od súdneho poplatku. Žiadal rozsudok v napadnutých
výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní zohľadnil vzájomnú koreláciu ustanovení
§ 470 ods. 1 a § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a konštatoval, že
nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (pozri § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok dovolaní podaných pred
účinnosťou Civilného sporového poriadku, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016
(pozri § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej od 1. júla 2016
účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní
nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými
dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri
dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty
a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný
zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (pozri tiež závery vyjadrené
v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/95). Rozsudok krajského súdu tak
preskúmal na základe ustanovení § 237 a § 238 OSP. Najvyšší súd tak napadnutým
uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa s tým, že vzhľadom na potvrdzujúce
rozhodnutie krajského súdu je prípustnosť možná len na základe dôvodov zmätočnosti
podľa § 237 OSP a že nepreskúmateľnosť v zásade nie je v rozsahu odňatia možnosti konať
pred súdom (R 2/2016).
9. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je postavený na právnych
a skutkových záveroch, ktoré sú nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu sa tak
nerešpektoval ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva, a to najmä
v otázkach limitácie dohľadu zo strany NBS, nahrádzania zodpovednosti žalovanej
primárnou zodpovednosťou obchodníka s cennými papiermi voči družstvu, či družstva voči
sťažovateľovi a subsidiarity uplatneného nároku voči žalovanej vo vzťahu k pohľadávke
uplatnenej sťažovateľom v konkurznom konaní voči družstvu.
10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/121/2016, 3Cdo/122/2016 zo dňa 13.10.2016 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/25/2015, 4Co/26/2015,4Co/27/2015 zo dňa
8.7.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/121/2016,
3Cdo/122/2016 zo dňa 13.10.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4Co/25/2015, 4Co/26/2015, 4Co/27/2015 zo dňa 8.7.2015 sa zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
14. Podstatou sťažnosti je námietka, že rozsudok krajského súdu vychádza z (i)
neúplného dokazovania, (ii) je nepreskúmateľný a v konečnom dôsledku nie je (iii) vecne
správny, a to v takej intenzite, že to odôvodňovalo prípustnosť a prípadne úspešné meritórne
prerokovanie dovolania. Odmietnutím dovolania tak malo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu najvyšším súdom.
15. Ústavný súd vníma spoločenskú citlivosť vecí, kde množstvo drobných
investorov príde o svoje investície, čo mu však nesmie brániť rozhodovať v súlade s ústavou
a právom. Ústavný súd si z vlastnej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 6/2017, II. ÚS 295/2017),
ako aj v právnych databázach všimol, že na všeobecných súdoch prebehlo množstvo
obdobných konaní týkajúcich sa družstva a NBS, pričom žalobcovia v nich neboli úspešní.
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože sťažovateľ
v „kabáte“ (i) nepreskúmateľnosti, (ii) odňatia možnosti konať pred súdom, (iii) ba až
extrémnej hmotnoprávnej svojvôle, ktoré sú všetky zakázané základným právom na súdnu
ochranu, v podstate polemizuje s vecnou správnosťou a dokazovaním v predmetnej veci.
Z rozhodnutia krajského súdu je však zrejmé, že by z hľadiska preskúmateľnosti, a ako bude
nad rámec referenčných noriem uvedené, dokonca aj z hľadiska vecnej správnosti obstálo.
Ba čo viac, krajský súd sa svojím prieskumom dotkol spôsobu dohľadu NBS a išiel tak
v podstate nad rámec zákona č. 514/2003 Z. z. Taktiež najvyšší súd procesne korektne
odôvodnil neprípustnosť dovolania, vychádzajúc zo známych rozhodnutí R 111/98 v spojení
s R 2/2016, z ktorých vyplýva, že nepreskúmateľnosť nie je v zásade zmätočným dôvodom
dovolania, nehovoriac o dokazovaní a právnom posúdení veci. K predbežnej otázke, ktorej
sa sťažovateľ domáhal, treba uviesť, že vo veci nie je aplikovaná európska norma a aj
v prostredí európskeho práva pri ochrane bankových vkladov sa rozhoduje zhodne.
17. Aby ústavný súd aposteriórne akcentoval zjavnosť neprípustnosti dovolania [bez
toho, aby spochybnil právny názor (IV. ÚS 49/2010), podľa ktorého v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní,
pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú], konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej pre
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti rozsudku krajského súdu treba
(materiálne) považovať za oneskorene podanú.
18. Zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie krajského súdu samotné bolo
z procesného hľadiska ústavne korektne odôvodnené, a zo skutočnosti, že toto uznesenie
krajského súdu je riadne a vecne správne odôvodnené, vyplýva, že medzi odmietnutím
dovolania najvyšším súdom a právom na súdnu ochranu niet relevantnej súvislosti, a preto
musí byť sťažnosť voči najvyššiemu súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a na
akcentovanie neprípustnosti dovolania musí byť sťažnosť voči krajskému súdu odmietnutá
ako oneskorene podaná.
19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
20. Nad rámec rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti ústavný súd, využijúc nadhľad
súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a pre právnu istotu sťažovateľa, nad rámec veci
konštatuje, že v zásade niet subjektívneho práva či nároku na presný a správny zákonný
bankový dohľad a z toho vyplývajúci nárok na náhradu škody pri zlyhaní dohľadu.
Z podstaty bankového dohľadu vyplýva, že ide o činnosť koncepčnú, priam (ekonomicko)
politickú, nie činnosť tradične správnu – administratívnu na akú myslí zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý konkretizuje čl. 46
ods. 3 ústavy. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
vyžaduje, aby vzniknutá ujma bola dôsledkom nesprávneho úradného postupu. Tak je to
v prípade, ak mal úradný postup alebo výsledok tohto postupu za cieľ chrániť nielen
všeobecný záujem spoločnosti, ale práve pred vznikom tejto ujmy aj poškodeného.
21. Teoretickým základom tohto právneho názoru je nemecký koncept ochranného
účelu právnej normy (Schutzzweck der Norm). Ide o jeden z faktorov, ktoré obmedzujú
rozsah škodlivých následkov, ktoré sú pričítané škodcovi, a to druh a účel právnej normy,
ktorú škodca porušil. Za otca doktríny sa považuje Ernst Rabel, ktorý ju prvotne navrhol pre
zmluvnú zodpovednosť. Jeho teória sa ale rozšírila najmä v oblasti deliktuálnej
zodpovednosti. Učenie o ochrannom účele právnej normy preniklo do judikatúry v slávnom
rozhodnutí Spolkového súdneho dvora z 22. 4. 1958 ‒BGHZ 27, 137. V uvedenom prípade
súdny dvor aplikoval teóriu aj v rámci deliktu podľa § 823 ods. 1 BGB, keď uviedol, že
„... najprv sa musí skúmať, či uplatňovaný nárok na náhradu škody (škoda) spadá pod
ochranný účel predmetnej normy; inými slovami, či sa jedná o následky, ktoré spadajú do
oblasti tých rizík, pre ktoré bola právna norma ustanovená“. Podľa teórie ochranného účelu
právnej normy sa nemusí nahradiť tá škoda, ktorá by síce pri správaní sa v súlade s právom
nevznikla, ale nebolo účelom porušenej právnej normy chrániť pred vznikom takejto škody.
Niektorí uvádzajú tri skupiny prípadov, kedy nebude porušiteľ zodpovedať, hoci porušil
určitú právnu normu a spôsobil tým škodu, lebo bude chýbať práve súvislosť vymedzená
ochranným účelom právnej normy: (a) norma, ktorá je porušená škodcom, nie je určená na
ochranu právneho statku, ktorý škodca porušil, konkrétne porušenie právneho statku síce
spadá samo osebe do ochrannej pôsobnosti deliktuálneho pravidla správania sa, porušenie
však nezvýšilo riziko v miere podstatnej pre určenie zodpovednosti, lebo dodržanie pravidla
správania sa by nezmenšilo riziko, (b) konkrétne porušenie právneho statku síce spadá samo
osebe do ochrannej pôsobnosti deliktuálneho pravidla správania sa, porušenie však
nezvýšilo riziko v miere podstatnej pre určenie zodpovednosti, lebo dodržanie pravidla
správania sa by nezmenšilo riziko vzniku škody, pre zabránenie ktorej bolo toto pravidlo
ustanovené, alebo (c) porušené pravidlo správania má síce zabrániť porušeniu právneho
statku, nie však zabrániť z toho vzniknutej škode. Napríklad porušenie pravidiel na ochranu
prírody spôsobí škodu fotografovi, ktorý v dôsledku zdevastovania krajiny nemôže splniť
objednávku na reklamné fotografie predmetnej krajinnej oblasti. Keďže právo na ochranu
životného prostredia nechráni možnosť zárobku fotografa, ale iba samotné životné
prostredie ako verejný statok, tak fotograf nebude mať nárok na náhradu škody voči tomu,
kto škodu na prostredí spôsobil. Ochranný účel majú tak zmluvné povinnosti, ako aj
zákonné povinnosti. Pri porušení oboch týchto druhov však môže vzniknúť škoda, ktorá
nepatrí medzi škodu, ktorú mali tieto povinnosti obmedziť (porovnaj Csach, K. a kol.
Profesijná zodpovednosť. Košice: UPJŠ, 2011, s. 107 ‒108. Dostupné na
http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_27.pdf).
22. Podobný právny názor bol nepriamo vyjadrený v uznesení sp. zn. III. ÚS 361/09,
v ktorom išlo o náhradu škody za nesprávnu reguláciu cien Úradom pre reguláciu
sieťových odvetví.
23. Ako pomôcku pri tejto argumentácii možno použiť aj rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci ESD C-222/02, v ktorom luxemburský súd odpovedal na predbežnú
otázku, ktorá bola predložená vo vzťahu k sporu medzi pánom Paul, paniami Sonnen-Lütte
a Mörkens (ďalej len „Paul a i.“) na jednej strane a Spolkovou republikou Nemecko na
druhej strane, v ktorom sa žalobcovia domáhali náhrady škody za neprebratie smernice
94/19 v stanovenej lehote a za nedostatočný dohľad Bundesaufsichtsamt für das
Kreditwesen (spolkový úrad pre dohľad nad úverovými inštitúciami) nad jednou bankou.
Súdny dvor Európskej únie na predbežnú otázku odpovedal, že pokiaľ je zabezpečené
odškodnenie vkladateľov stanovené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 94/19
z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov, čl. 3 ods. 2 až 5 tejto smernice „nemožno
vykladať v tom zmysle, že by bránil vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa úlohy
vnútroštátneho orgánu dohľadu nad úverovými inštitúciami vykonávajú len vo všeobecnom
záujme, čo podľa vnútroštátneho práva vylučuje, aby sa jednotlivci mohli domáhať náhrady
škôd spôsobených nedostatočným dohľadom zo strany tohto orgánu“.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017