Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 410/2026
PDF · 278.66 KB
No categories available
III. ÚS 410/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných sťažnostiach sťažovateľky Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 25. októbra 2023 (Rvp 381/2024), sp. zn. 6Cdo/139/2022 z 29. novembra 2023 (Rvp 740/2024), sp. zn. 5CdoPr/5/2023 z 27. marca 2024 (Rvp 1756/2024), sp. zn. 7CdoPr/7/2024 z 30. septembra 2024 (Rvp 3303/2024), sp. zn. 8CdoPr/15/2024 z 30. septembra 2025 (Rvp 3292/2025), sp. zn. 9CdoPr/8/2025 z 19. novembra 2025 (Rvp 489/2026), sp. zn. 2CdoPr/10/2024 z 29. októbra 2024 (Rvp 358/2025) a sp. zn. 2CdoPr/11/2024 z 26. júna 2025 (Rvp 2622/2025) takto
r o z h o d o l :
Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa viacerými ústavnými sťažnosťami domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami najvyššieho súdu o zamietnutí jej dovolaní vo veci žaloby zamestnancov právnej predchodkyne sťažovateľky proti sťažovateľke na zaplatenie odmien, pretože právna predchodkyňa sťažovateľky žalobcom priznala nadštandardné odmeny, ktoré mohli byť v rozpore najmä s verejnoprávnym bankovým právom stanovujúcim bankám obozretné podnikanie.
2. Viacerými uzneseniami ústavného súdu boli k veci sp. zn. Rvp 381/2024 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 25. októbra 2023) pripojené právne a skutkovo totožné veci vedené pod sp. zn. Rvp 740/2024 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
6Cdo/139/2022 z 29. novembra 2023), sp. zn. Rvp 1756/2024 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5CdoPr/5/2023 z 27. marca 2024), sp. zn. Rvp 3303/2024 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7CdoPr/7/2024 z 30. septembra 2024), sp. zn. Rvp 3292/2025 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8CdoPr/15/2024 z 30. septembra 2025), sp. zn. Rvp 489/2026 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9CdoPr/8/2025 z 19. novembra 2025), sp. zn. Rvp 358/2025 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2CdoPr/10/2024 z 29. októbra 2024 a sp. zn. Rvp 2622/2025 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2CdoPr/11/2024 z 26. júna 2025).
3. Žalobcovia v príslušných konaniach pred všeobecnými súdmi boli zamestnancami, ktorí mali uzatvorené s obchodnou spoločnosťou Sberbank Slovensko a. s. (právna predchodkyňa sťažovateľky) pracovné zmluvy, na základe ktorých vykonávali prácu na rôznych pozíciách. V roku 2015 sa väčšinový akcionár právnej predchodkyne sťažovateľky (Sberbank Europe, a. s.) rozhodol predať Sberbank Slovensko a. s. a z dôvodu zabránenia fluktuácie jej zamestnancov sa predstavenstvo Sberbank Slovensko a. s. rozhodlo schváliť program mimoriadneho výkonnostného bonusu (ďalej aj „MVB“), ktorého podstatou bolo odmenenie 25 kľúčových zamestnancov. Rozhodnutím predstavenstva Sberbank Slovensko a. s. č. 97/2015 zo 16. júna 2015 došlo k schváleniu vyplatenia MVB. Žalobcom mal nárok na MVB vzniknúť na základe rozhodnutia predstavenstva Sberbank Slovensko a. s. č. 110/2016 z 28. júla 2016, ktoré bolo prijaté deň pred predajom akcií. Rozhodnutím predstavenstva sťažovateľky z 19. decembra 2016 boli zrušené rozhodnutia predstavenstva Sberbank Slovensko a. s. č. 97/2015 zo 16. júna 2015 a č. 110/2016 z 28. júla 2016, na základe ktorých mal byť kľúčovým zamestnancom vyplatený MVB.
4. V predmetných veciach okresné súdy jednotlivými rozsudkami uložili sťažovateľke (zamestnávateľovi) zaplatiť žalobcom (zamestnancom) žalovanú odmenu (MVB). Krajský súd napadnuté rozsudky okresného súdu potvrdil.
5. Sťažovateľka podala proti rozsudkom odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) dovolania a vymedzila nasledujúce právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ neboli vyriešené:
a) Zaväzuje zamestnávateľa voči zamestnancovi právny úkon jeho štatutárneho orgánu vykonaný v rozpore s internými predpismi a inými rozhodnutiami orgánov zamestnávateľa, s ktorými bol zamestnanec oboznámený? Podľa názoru sťažovateľky mala byť otázka zodpovedaná tak, že nezaväzuje.
b) Zaväzuje zamestnávateľa voči zamestnancovi právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom v rozpore s verejnoprávnymi predpismi, ktoré sa vzťahujú na výkon práce zamestnanca? Podľa názoru sťažovateľky nezaväzuje.
c) Možno jednostranným úkonom štatutárneho orgánu zamestnávateľa konkludentne zmeniť pracovnú zmluvu zamestnanca banky tak, že mu vznikne nárok na zložku mzdy neupravenú v zákone o bankách, v pracovnej zmluve ani v interných predpisoch zamestnávateľa? Podľa názoru sťažovateľky nemožno.
6. Najvyšší súd sa k prvému právnemu problému vyjadril tak, že v konaní nebolo preukázané porušenie interných predpisov a skutočnosť oboznámenia sa žalobcov s nimi. Navyše, aj keby boli žalobcovia ako zamestnanci oboznámení s dokumentom „Politika odmeňovania“, v pozícii zamestnanca – prijímateľa odmeny neboli povinní skúmať, či táto odmena im bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom.
7. Najvyšší súd sa k druhému právnemu problému vyjadril tak, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len ,,zákon o bankách“) v rozhodnom čase výslovne vylučoval jeho vplyv na súkromnoprávne mzdové pomery. Podľa najvyššieho súdu aj keď zákon o bankách obsahuje ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá určené bankám (§ 23a ods. 1: „Banka je povinná uplatňovať zásady odmeňovania podľa tohto zákona...“) v rámci regulácie fungovania bánk, a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Tomu zodpovedá aj znenie § 23c zákona o bankách účinné v čase priznania predmetného mimoriadneho výkonnostného bonusu (28. júla 2016), podľa ktorého ustanoveniami § 23b ods. 1 (t. j. pravidlami pre pohyblivú zložku celkovej odmeny) nie sú dotknuté ustanovenia § 118 Zákonníka práce (ustanovenia o mzde).
8. Najvyšší súd sa k tretiemu právnemu problému vyjadril tak, že sa ním nemôže zaoberať, pretože ho sťažovateľka nenastolila pred okresným súdom a krajský súd o ňom nerozhodoval, ale nad rámec veci najvyšší súd v podstate na otázku odpovedal tak, že podstata sporu nespočívala na otázke, či je možné konkludentne zmeniť písomne uzavretú pracovnú zmluvu, ale na otázke, či môže zamestnávateľ priznať zamestnancovi jednorazové plnenie (odmenu) jednostranným (v tomto prípade písomným) úkonom zamestnávateľa, ktorý zamestnanec len konkludentne akceptuje. Najvyšší súd uviedol, že z ,,logiky veci vyplýva, že na to, aby zamestnávateľ poskytol zamestnancovi jednorazovú odmenu, nepotrebuje písomný súhlas tohto zamestnanca (napr. vo forme dodatku k pracovnej zmluve), keďže ide o plnenie v prospech zamestnanca“. Zamestnávateľ rozhodnutím z 28. júla 2016 priznal určitým zamestnancom nárok na MVB a toto rozhodnutie bolo zamestnancovi – žalobcovi oznámené listom z toho istého dňa, ktorý podpísal predseda predstavenstva a jedna členka predstavenstva. Momentom vydania rozhodnutia zamestnávateľky vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie priznaného MVB. Už v rozsudku sp. zn. 3Cdo/31/2009 sa najvyšší súd vyjadril, že rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní nenárokovej zložky mzdy má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa. Avšak rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi nenároková zložka mzdy stráca fakultatívnu povahu a stáva sa (vymáhateľným) nárokom.
9. Sťažovateľka prostredníctvom § 420 písm. f) CSP jednotlivými dovolaniami namietala aj nedostatočné odôvodnenie potvrdzujúcich rozsudkov krajských súdov. Najvyšší súd buď takéto dovolanie nepripustil, alebo pripustil a následne zamietol. Druhý uvedený typ rozhodnutia sťažovateľka napadla s tým, že je v rozpore s CSP a zároveň s čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Ústavný súd uvádza, že východzia sťažnosť, s ktorou boli spojené ďalšie sťažnosti, sa týka dovolacieho rozsudku sp. zn. 1Cdo/103/2021, ktorým najvyšší súd na základe § 421 ods. 1 písm. b) CSP prvýkrát meritórne a zjednocujúco rozhodol o predmetných právnych otázkach [najvyšší súd predtým obdobné rozhodnutia krajských súdov rušil výlučne pre nevysporiadanie sa s argumentáciou (napr. 8Cdo/150/2020)]. Neskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu v ďalších
veciach sťažovateľky už pravidelne odkazovali na predmetný pilotný rozsudok. Prerokúvaná vec sa skladá z viacerých spojených vecí, ktoré sa líšia v určitých detailoch, na ktoré je potrebné upozorniť. Predmetom všetkých spojených vecí boli citované tri otázky, aj keď ústavný súd v inom konaní už prerokúval obdobnú vec, ktorá sa týkala štyroch otázok (porov. III. ÚS 187/2026, bod 7.2). V napadnutom rozsudku sp. zn. 6Cdo/139/2022 najvyšší súd dovolanie v časti námietok podľa § 420 písm. f) CSP odmietol a v meritórnej časti zamietol. V napadnutom rozsudku sp. zn. 5CdoPr/5/2023 najvyšší súd dovolanie v časti námietok podľa § 420 písm. e) (sťažovateľka voči tejto časti nepodala ústavnú sťažnosť, pozn.) a písm. f) CSP zamietol a v meritórnej časti nepripustil, pretože medzičasom už nastolené otázky najvyšším súdom vyriešené boli, a preto dovolanie už podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP odmietol ako neprípustné. V napadnutom rozsudku sp. zn. 7CdoPr/7/2024 najvyšší súd dovolanie v časti námietky podľa § 420 písm. f) CSP odmietol a v meritórnej časti zamietol, pričom v danej veci boli predložené len prvé dve otázky. V napadnutom rozsudku sp. zn. 8CdoPr/15/2024 najvyšší súd dovolanie v časti námietky podľa § 420 písm. f) CSP zamietol a v meritórnej časti odmietol ako neprípustné, pretože medzičasom už nastolené otázky najvyšším súdom boli vyriešené. V napadnutom rozsudku sp. zn. 9CdoPr/8/2025 najvyšší súd dovolanie v časti námietky podľa § 420 písm. f) CSP odmietol a v meritórnej časti voči prvým dvom otázkam zamietol a voči tretej dovolanie nepripustil. V napadnutom rozsudku sp. zn. 2CdoPr/10/2024 najvyšší súd dovolanie v časti námietky podľa § 420 písm. f) CSP zamietol a v meritórnej časti rovnako zamietol. V napadnutom rozsudku sp. zn. 2CdoPr/11/2024 najvyšší súd dovolanie v časti námietky podľa § 420 písm. f) CSP zamietol a v meritórnej časti tiež zamietol.
II. Sťažnostná argumentácia
11. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach namieta nesprávny procesný postup spočívajúci v tom, že bol prípustný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, pretože sa odvolací súd nezaoberal riadne jej námietkami.
12. Sťažovateľka ďalej namieta nesprávnosť záverov najvyššieho súdu v rámci ňou položených právnych otázok. Úprava odmien podľa zákona o bankách je po bankovej kríze z roku 2008 naviazaná na dosiahnutie konkrétnych výsledkov v prospech banky. Z tohto dôvodu MVB len za zotrvanie po určitú dobu v zamestnaní je v rozpore so zákonom o bankách, pretože úspešné zavŕšenie predaja akcií právneho predchodcu sťažovateľky nezáviselo od práce žalobcu. Nesúhlasí ani s posúdením, podľa ktorého sa zákon o bankách nevzťahuje na pracovnoprávne vzťahy banky a zamestnanca. Ak žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na MVB pre jeho rozpor so zákonom o bankách, nemohol mu vzniknúť ani podľa Zákonníka práce ako pohyblivá zložka mzdy.
III. Predbežné prerokovanie ústavných sťažností
13. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Každú takúto sťažnosť ústavný súd predbežne
prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť ústavnú sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
15. Ustanovenie § 23c zákona o bankách znie: „Ustanoveniami § 23b ods. 1 nie sú dotknuté ustanovenia § 118 Zákonníka práce. Na pohyblivé zložky celkovej odmeny podľa § 23b ods. 1 písm. d) až f) sa primerane vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o splatnosti mzdy, výplate mzdy a vykonávaní zrážok zo mzdy.“
16. Podstatou veci je overiť, či najvyšší súd v dovolacích konaniach týkajúcich sa žalôb zamestnancov odmenených MVB proti sťažovateľke mohol vyložiť ustanovenia týkajúce sa hospodárenia banky tak, že sa netýkajú subjektívnych práv žalovaných zamestnancov, bez toho, aby neústavne zasiahol do jej základného práva na ochranu majetku a práva na súdnu ochranu. Prvý napadnutý rozsudok (sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 25. októbra 2023) možno považovať za východiskový, pilotný, v obdobných veciach sťažovateľky, pretože naň súdy v týchto veciach odkazujú. Zároveň možno dôvody z prvej ústavnej sťažnosti vztiahnuť aj na pripojené ústavné sťažnosti, ktoré sa môžu v detailoch líšiť.
17. Ústavný súd musí najprv predostrieť, že súčasťou podnikateľského a obchodnoprávneho života korporácií sú situácie, keď predávaná spoločnosť vyplatí určitým osobám s ňou previazaným, typicky členom orgánov obchodnej spoločnosti alebo vrcholovým zamestnancov, nadštandardné odmeny a kupujúci o tom nie je vždy informovaný. Takéto nároky možno ošetriť v zmluve o predaji akcií. V takýchto situáciách prichádzajú do úvahy nároky kupujúceho (nového akcionára) voči predávajúcemu (pôvodnému akcionárovi). V zásade ide o možné rozhodnutie spoločnosti, ktorej akcie sa predávajú, a ekonomický, resp. právny problém kupujúceho. Ide o pomerne známe riziko pri M&A (fúzie a akvizície) obchodoch (porov. Gyárfáš, J., Matulníková, K. a Vavrák, T. M&A na Slovensku. Právnický a daňový sprievodca. Prvé vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019. 202 s. ISBN 978-80-89603-70-1), že existujú rôzne doložky v pracovných zmluvách, ktoré priznávajú nárok na nadštandardné odmeny, ak dôjde k prevodu akcií zamestnávateľa.
18. Špecifikom prerokúvanej veci je skutočnosť, že nejde o vzťah bežných korporácií, ale ide o vzťah banky a zamestnancov. Banky majú z dôvodu ich postavenia vo finančnom systéme osobitné pravidlá na obozretné hospodárenie. Banky sú povinné mať určité pravidlá odmeňovania dané zákonom o bankách, transpozíciou smernice o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií 2006/48/ES týkajúcej sa kreditných rizík finančných spoločností. Vo vzťahu k odmeňovaniu je nutné ustáliť, či (i) sú takéto bonusy súladné s touto reguláciou, (ii) ak by aj neboli, tak či protiprávnosť je len v rovine porušenia povinností bankou s následkami dohľadu NBS a uloženia pokuty, alebo aj má mať priamy efekt na mzdový nárok, a či má beneficient povinnosť vrátiť odmenu ako zamestnanec, resp. odmenu za pôsobenie v orgáne.
19. V prerokúvanej veci ide hlavne o vecnú správnosť napadnutých rozsudkov a z tohto pohľadu o hmotnoprávnu otázku pracovného, resp. bankového práva. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že z hmotného základného práva na ochranu majetku nemusí pri sporných súkromnoprávnych otázkach vyplývať jediný výlučný výklad práva podústavného, ale na druhej strane môže z neho vyplývať výklad ústavne neudržateľný. Vo všeobecnosti k tomu ústavný súd uviedol (II. ÚS 637/2015, III. ÚS 382/2020, III. ÚS 227/2026), že právo na ochranu majetku nesie v sebe hmotný komponent, ale to neznamená, že v každom prípade garantuje konkrétne hmotnoprávne riešenie veci (porov. I. ÚS 205/07, tiež Michnicová v. Slovenská republika, sťažnosť č. 40544/08, rozhodnutie z 29. 11. 2011). Ústavný súd musí rozlišovať aj vertikalitu a horizontalitu vzťahov medzi subjektmi. V horizontálnych vzťahoch medzi dvoma rovnými subjektmi je miesto pre väčšiu deferenciu ústavného súdu.
20. Ústavný súd posúdil predmetné veci z uvedenej perspektívy a v tom rámci ako jednotlivé sťažnosti vymedzila sťažovateľka. Sťažovateľka sústreďuje jej argumentáciu na druhú dovolaciu otázku, ktorá sa týka vzťahu právneho základu vyplatených odmien k ustanoveniam zákona o bankách.
21. Prerokúvaná vec je osobitá tým, že hoci sa spor na všeobecných súdoch týkal z formálneho hľadiska dvoch aktérov, a to (i) zamestnávateľa – banky na jednej strane a (ii) odmenených zamestnancov na druhej strane, fakticky však ide o aktérov troch: sú to (i) bývalý zamestnávateľ, (ii) odmenení zamestnanci a (iii) právny nástupca zamestnávateľa, ktorý považuje postup svojho právneho predchodcu pri odmeňovaní určitých zamestnancov za protiprávny. Z tohto pohľadu nie je jadrom veci „klasické“ pracovné právo, kde ide o kontrastný záujem zamestnávateľa a zamestnanca a ktorý sa prejavil v prvej a tretej otázke. Tie vyložil najvyšší súd v prospech zamestnancov. Jadrom veci je vzťah právneho nástupcu zamestnávateľa k ďalším dvom aktérom, ktorý sa prejavil v druhej otázke, ktorá sa týka možnosti prenosu ekonomických záťaží právneho predchodcu na právneho nástupcu banky. Z tejto perspektívy tak nejde o právny problém pracovnoprávny, ale skôr o právny problém obchodného, resp. bankového práva.
22. Vo všeobecnosti je najprv potrebné uviesť, že právny poriadok obsahuje typ noriem, ktoré stanovujú ich adresátom určité právne povinnosti, pričom ich dodržiavanie je zabezpečené inštitucionálne, napr. štátnym dozorom, avšak subjekty, ktoré sú beneficientom dodržiavania predmetných povinností, nemajú subjektívne právo na ich vymáhanie. Napríklad vo vzťahu k deliktuálnemu právu už ústavný súd rozhodoval o ústavnej sťažnosti, v ktorej išlo o žalobu o náhradu škody proti dohľadovým orgánom. Na základe konceptu ochranného účelu normy (Schutzzweck der Norm) ústavný súd konštatoval, že aplikovaná norma, jej účel, smeruje k inštitucionálnej ochrane, a nie k subjektívnym nárokom, a preto ústavnú sťažnosť odmietol (II. ÚS 295/2017, II. ÚS 448/2017).
23. V namietaných rozsudkoch najvyšší súd vyložil aplikovanú normu zo zákona o bankách tak, že v zásade výslovne vylučuje účinok na subjektívne práva zamestnancov a prípadná protiprávnosť môže nastať len v rovine porušenia povinností samotnou bankou s následkami dohľadu NBS. Sťažovateľka predmetný výklad rozporuje, pretože pravidlá odmeňovania upravené v zákone o bankách obmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže inkasovať vybraná kategória zamestnancov banky, a aby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno na účely aplikácie tohto osobitného pravidla v pracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon dodáva,
že ustanovenie § 118 Zákonníka práce, ktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté. Navyše, podľa sťažovateľky najvyšší súd sám uviedol, že nárok vyplýva z § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách. Ústavný súd bez toho, aby fixoval jediný výklad podústavného práva, k tomu uvádza, že text § 23c zákona o bankách (bod 15) výklad najvyššieho súdu o oddelení bankového a pracovného práva unesie (porov. bod 19), a skutočnosť, že najvyšší súd označil danú zložku pojmom „nárok“ neznamená nutne, že banka má nárok na jeho spätné vyplatenie v režime subjektívneho práva.
24. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska namietaných referenčných noriem nemožno výklad najvyššieho súdu vylúčiť, pretože „ochranný účel“ normy môže smerovať výlučne na dohľad NBS, a nie na subjektívne nároky banky.
25. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy pre nesprávny postup najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, aj keď sa odvolací súd nezaoberal riadne jej námietkami, a žiadala, aby z týchto dôvodov najvyšší súd vec vrátil krajskému súdu. Ústavný súd konštatuje, že vec bola po rozhodnutí krajského súdu dostatočne ustálená a „zrelá“ na dovolacie konanie, o čom svedčia obhájiteľné a preskúmateľné odpovede na dovolacie otázky. Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd uviedol svoje právne názory, ale neuviedol, „prečo“ sú práve také. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neuviedol vo svojich rozsudkoch len výsledok svojich úvah, ale vysvetlil, z ktorých ustanovení, resp. noriem tento právny názor vyplýva. (i) K prvej otázke uviedol, že pri vnútorných predpisoch je potrebné skúmať, koho zaväzujú, pričom v danej veci to bol zamestnávateľ. (ii) Pri druhej otázke vysvetlil oddelenosť bankového zákona od daného pracovnoprávneho vzťahu, a napokon (iii) v tretej otázke zdôraznil, že rozhodnutím zamestnávateľa o odmene sa táto stáva nárokovou, a nejde tak o otázku konkludentnej zmeny pracovnej zmluvy. K tomu ústavný súd dodáva, že z hľadiska odôvodnenia možno v neskorších rozsudkoch akceptovať odkazy na pilotný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/103/2021. Možno poznamenať, že ústavný súd si všíma v rozhodnutiach najvyššieho súdu časté používanie (napr. bod 11 pilotného rozsudku) zmienky o snahe porozumieť dovolateľom, ktorá pochádza z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 336/2019). K tomu je potrebné dodať, že z pohľadu ústavného súdu nejde o zmienku samotnú, ale o dôraz na skutočné porozumenie veci ako takej a jej vyriešenie na základe platného práva, o nachádzanie objektívneho práva s tým, že takáto aplikácia práva má z rozhodnutia vyplývať.
26. Sťažovateľka napokon namieta (bod 9), že najvyšší súd rozhodol o niektorých dovolaniach týkajúcich sa § 420 CSP tak, že uznal ich prípustnosť, ale zároveň dovolanie zamietol (porov. bod 10). V prvom rade je potrebné uviesť, že určitým uznaním prípustnosti najvyšší súd neuznal dôvodnosť dovolania, ale len „procesnú“ prípustnosť. Ústavný súd však ďalej konštatuje, že z textu § 420 CSP a jeho aplikácie s dlhoročným pozadím v aplikácii § 237 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že prípustnosť dovolania pre vady „zmätočnosti“ s jeho dôvodnosťou splývajú, a text § 420 CSP („je prípustné ak“ + dôvody v dokonavom vide) nedáva priestor na dvojfázové rozhodovanie, ako upravuje zákon o ústavnom súde (§ 56 a nasl.), a na rozhodovanie o nevyhovení meritórnou formou rozsudku (podľa § 451 ods. 1 CSP sa rozhoduje rozsudkom pri zamietnutí, nie pri odmietnutí dovolania). Namietaný výklad CSP ale sťažovateľke nespôsobuje žiadnu ústavnoprávnu záťaž (porov. tiež III. ÚS 187/2026, bod 14 a napr. bod 26 uznesenia najvyššieho súdu zo dňa 28. novembra 2019, sp. zn. 5Obdo/50/2019 – R 54/2020), naopak, zvyšuje jej procesný
komfort, napríklad verejným vyhlásením rozhodnutia. Každopádne, z výrokov a odôvodnení predmetných rozhodnutí je zrejmé, že podľa najvyššieho súdu namietanými vadami netrpia.
27. Napokon možno uviesť, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach sťažovateľky konštantne (III. ÚS 246/2024, III. ÚS 187/2026) vrátane veci sp. zn. III. ÚS 657/2025, ktorá nasledovala po kasačnom náleze, ktorým bolo dovolacie rozhodnutie zrušené z dôvodu nepreskúmateľnosti (IV. ÚS 88/2023).
28. Ústavný súd z uvedených dôvodov konštatuje, že napadnutým uznesením nedošlo k zásahom do základných práv sťažovateľky, a preto jej ústavné sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl
predseda senátu