Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/31/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci navrhovateľa Ing. F. G., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. E. S.,

advokátkou so sídlom v D., proti odporkyni S., s.r.o. so sídlom v B., zastúpenej JUDr. A. B.,

advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 28 865,60 € (863 580 Sk) istiny s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa návrhom zo 16. októbra 2002 domáhal zaplatenia sumy 863 580 Sk

s príslušenstvom titulom ročnej odmeny za rok 2001. Návrh odôvodnil tým, že u odporkyne

vykonával funkciu marketingového riaditeľa od 1. apríla 1999. V Zmluve o mzdových

podmienkach uzavretej účastníkmi konania na dobu od 1. apríla 1999 do 31. decembra 1999

mal určenú mesačnú zmluvnú mzdu vo výške 29 000 Sk s účinnosťou od 1. apríla 1999

a v článku 3 stanovenú ročnú odmenu vo výške 90 % z objemu zmluvnej mzdy pri splnení

plánovaného hospodárskeho výsledku odporkyne za príslušný rok, pričom konateľ mohol

výšku ročnej odmeny upraviť smerom hore aj dole pri splnení všetkých kritérií. Zmluvu

v rovnakom znení pokiaľ ide o ročnú odmenu uzavrel aj dňa 13. júna 2001 na rok 2001.

Nárok na ročnú odmenu odôvodnil tým, že konateľka odporkyne Ing. J. mu dala ústny

prísľub na vyplatenie ročnej odmeny za rok 2001 vo výške 90 % z ročného objemu

vyplatených zmluvných miezd + navýšenie odmeny o 1 % z rozdielu skutočných výnosov

dosiahnutých a plánovaných za rok 2001. Hoci odporkyňa vo výročnej správe konštatovala

dosiahnutie mimoriadnych výsledkov za rok 2001 a napriek splneniu podmienok z jeho

strany, odporkyňa mu ročnú odmenu, ktorá sa stala splatnou schválením ročnej účtovnej

uzávierky valným zhromaždením 27. mája 2002, nevyplatila.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. septembra 2004 č.k. -135

návrhu v celom rozsahu vyhovel a uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi

863 580 Sk so 17,5 % úrokom z omeškania od 28. mája 2002 do zaplatenia, trovy konania

v sume 137 013 Sk, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po

zistení, že konateľka odporkyne vychádzajúc z priebežných výsledkov hospodárenia

v I. polroku roku 2001 priznala navrhovateľovi ročnú odmenu v zmysle článku 3 zmluvy

o mzdových podmienkach na rok 2001 (ďalej len „zmluva“), ktorú zvýšila o 1% z rozdielu

plánovaných a skutočne dosiahnutých výnosov v roku 2001. Neschválenie odmien pre

navrhovateľa na valnom zhromaždení 27. mája 2002 súd vyhodnotil ako účelové v rozpore

s predmetom činnosti odporkyne, nakoľko valným zhromaždením v roku 2000 boli stanovené

ukazovatele, splnenie ktorých bolo predpokladom pre priznanie odmeny navrhovateľovi za

rok 2001. Navrhovateľ sa svojou prácou podieľal na dosiahnutí plánovaných hospodárskych

výsledkov za rok 2001, ktoré boli nielen splnené, ale aj prekročené. Vzhľadom na vyššie

uvedené rozhodnutie konateľky o priznaní ročnej odmeny, súd prvého stupňa nárok na

vyplatenie odmeny považoval za dôvodný, preto návrhu v celom rozsahu vyhovel. Keďže

odporkyňa sa dostala s peňažným plnením do omeškania, súd ju zaviazal v zmysle § 256

ods. l, 2 veta prvá aj na úhradu príslušenstva počnúc dňom 27. mája 2002,

keďže ročná odmena sa stala splatnou schválením ročnej uzávierky odporkyne valným

zhromaždením, ktoré sa konalo v tento deň. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142

ods. 1 vzhľadom na úspech navrhovateľa v konaní.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 11. októbra 2007

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.

Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 91 165 Sk.

V odôvodnení uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je významné

rozlíšenie, či požadované plnenie je mzdovým nárokom, ktorý je zamestnávateľ povinný

poskytnúť v prípade splnenia dohodnutých predpokladov (tzv. nároková zložka mzdy), alebo

ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia

zamestnávateľa o jej priznaní (tzv. nenároková zložka mzdy). V posudzovanej veci boli

v článku 3 zmluvy stanovené predpoklady, za splnenia ktorých má byť odporkyňou

poskytnuté plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu dojednanie účastníkov v uvedenom

ustanovení zmluvy v časti ročnej odmeny neumožňuje urobiť záver, že ide o zložku mzdy, na

ktorú vzniká bez ďalšieho nárok pri splnení stanovených predpokladov. Dohodnuté kritériá

podmieňujú vznik nároku na ročnú odmenu až na základe splnenia plánovaného

hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti za rok 2001; z výsledkov vykonaného

dokazovania mal súd preukázané, že uvedené kritérium splnené bolo. Navrhovateľovi však

automaticky nárok na vyplatenie ročnej odmeny v plnej výške vzhľadom na znenie zmluvy

nevznikol. Podľa názoru odvolacieho súdu priznanie ročnej odmeny je v zmysle zmluvy

o mzdových podmienkach kumulatívne viazané aj na prejav vôle odporkyne po splnení prvej

podmienky tým, že si zmluvne dojednali že „konateľ môže výšku ročnej odmeny upraviť

smerom hore aj dole pri splnení všetkých kritérií“. V zmysle vyššie uvedeného výkladu

odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade ročná odmena nie je nároková zložka platu,

súd preto nemôže preskúmavať rozhodnutie odporkyne z toho hľadiska, či boli splnené

podmienky pre zvýšenie alebo zníženie ročnej odmeny, a to až na možné zníženie na nulu,

pretože táto kompetencia prislúcha výlučne odporkyni (jej konateľovi). Uvedenému záveru

nasvedčuje aj rámcový predpis odporkyne - Mzdový poriadok platný u odporkyne od

1. apríla 2000, ktorý v článku 8 upravuje inštitút odmeny s použitím slovného spojenia

„môže“. Ak teda odporkyňa na základe rozhodnutia konateľov spoločnosti po skončení

valného zhromaždenia odmenu navrhovateľovi nepriznala, konala v súlade so zmluvou

o mzdových podmienkach, z ktorého dôvodu zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že návrh zamietol. Pokiaľ ide o ústny prísľub na priznanie ročnej odmeny daný

navrhovateľovi konateľkou Ing. J., na ktorom založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa,

odvolací súd poukázal na to, že navrhovateľ nevedel súdu hodnoverným spôsobom preukázať,

kedy a kde mu mal byť ústny prísľub na priznanie ročnej odmeny konateľkou daný, avšak aj

v prípade jeho preukázania, bol toho názoru, že tomuto ústnemu prísľubu konateľky nie je

možné priznať akúkoľvek váhu, pretože údajne sa tak malo stať v januári 2002, kedy ešte

nebol známy hospodársky výsledok odporkyne. Splnenie podmienok pre priznanie odmeny je

známe až po prerokovaní auditu a účtovnej uzávierky za predchádzajúci rok valným

zhromaždením, ktoré sa koná v máji príslušného roku. Až po splnení tejto podmienky (musí

byť potencionálne splnená ako prvá), nasleduje priznanie odmeny konateľom. Z tohto dôvodu

navrhovateľovi nemohol byť vopred daný ústny prísľub na priznanie odmeny, lebo by bol

viazaný na splnenie neistej (hoci predpokladanej) skutočnosti, o ktorej v čase dania ústneho

prísľubu nie je isté, či nastane, preto konanie Ing. J. za daného stavu nebolo spôsobilé založiť

žalovaný nárok. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2, § 142

ods. 1 a

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu, že konanie odvolacieho

súdu je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), ktorú videl v tom, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil iné skutkové a na ich základe aj iné právne závery ako súd prvého

stupňa. Odvolací súd sa odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa, na odvolacom

pojednávaní žiadane dokazovanie nevykonal a nezadovážil si tak rovnocenný podklad pre

odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Dovolateľ tiež namietal, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Zastával názor, že zo znenia článku 3 zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001

vyplýva jeho nárok na ročnú odmenu za rok 2001 pri splnení jedinej podmienky, a tou je

splnenie plánovaného hospodárskeho výsledku odporkyne. Slovo „môže“ v súvislosti

s kompetenciou konateľa je v uvedenom článku dohodnuté pre prípad, že konateľ takto

stanovenú odmenu môže upraviť smerom hore i dole pri splnení všetkých kritérií, avšak

nevyplýva z neho oprávnenie konateľa (pri splnení plánovaného hospodárskeho výsledku)

odmenu vôbec nepriznať, z tohto článku tiež nevyplýva, že „kompetencia konateľa sa musí

vykonať písomne a že táto kompetencia podlieha schváleniu valným zhromaždením“. Zo

zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001 tiež nevyplýva, že by konateľ svoje

rozhodnutie o priznaní odmeny a o jej výške mohol urobiť až po schválení hospodárskych

výsledkov valným zhromaždením. Ing. J. potvrdila, že hospodárske výsledky na rok 2001 jej

boli známe už v čase jej rozhodnutia, lebo boli objektívne očakávané už po ukončení

polročného hospodárenia v roku 2001, keď mu dala ústny prísľub, že ak hospodársky

výsledok udrží, zvýši jeho odmenu v rámci svojej kompetencie vyplývajúcej jej zo zmluvy

o mzdových podmienkach na rok 2001 a tento prísľub mu potvrdila 13. februára 2002. Tvrdil,

že rozhodnutie konateľky o priznaní odmeny nepodliehalo schváleniu valným zhromaždením

a zo zmluvy nevyplýva povinnosť schválenia ročnej odmeny ekonomickou riaditeľkou. Svoj

nárok opiera len o zmluvu; mal zato, že noví konatelia boli viazaní predchádzajúcimi

postupmi a rozhodnutiami konateľky Ing. J. (odvolaná z funkcie 7. januára 2002), preto boli

aj povinní postupovať v súlade so touto zmluvou. V závere svojho dovolania zdôraznil, že

v konaní nie je sporná otázka, či odporkyňa bola povinná vyplatiť mu ročnú odmenu za rok

2001 so splatnosťou po schválení ročnej účtovnej uzávierky valným zhromaždením, ale

rozdielne je vysvetľovaný nárok na ročnú odmenu, priznanie ktorej bolo výlučne

v kompetencii konateľa a nie valného zhromaždenia. Pripustil síce, že konateľ má právo

upraviť výšku odmeny smerom hore aj dole, ale nebolo jeho právom odmenu mu vôbec

nepriznať v prípade splnenia hospodárskych výsledkov za rok 2001. Z uvedených dôvodov

žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Odvolací súd

správne posúdil skutkové zistenia a na ich základe dospel k správnemu právnemu záveru, že

odmena nebola nárokovateľnou zložkou mzdy, z ktorého dôvodu navrhovateľovi nárok na

odmenu nevznikol. Za nedôvodnú považoval námietku navrhovateľa týkajúcu sa hodnotenia

dôkazov odvolacím súdom. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého

stupňa, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, zo zmluvy o mzdových podmienkach na rok

2001, z rozhodnutia valného zhromaždenia a zo skutočnosti, že prísľub konateľky

Ing. J. (i keď nebol riadne preukázaný) bol daný v januári 2002, t.j. v čase, keď nemohli byť

známe hospodárske výsledky, ktoré sú podmienkou priznania odmeny a tieto skutočnosti

postačovali k tomu, aby odvolací súd dospel k správnemu záveru. Právne posúdenie nároku

navrhovateľa je založené na posúdení a výklade článku 3 zmluvy. Ak zmluva bola uzavretá

písomne, musia byť robené v písomnej forme ( platného v čase

pracovného pomeru navrhovateľa) aj rozhodnutia o výške odmeny, k čomu nedošlo.

Navrhovateľ nepreukázal, kde a kedy mu konateľka Ing. J. ústne schválila ročnú odmenu, čím

jeho tvrdenie stráca dôkaznú hodnotu. Opakovane uviedla, že odmeny môže priznať konateľ

až po prerokovaní účtovnej uzávierky a auditu za predchádzajúci rok valným zhromaždením

odporkyne. V zmysle mzdového poriadku a zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001

priznanie odmien nie je závislé len od hospodárskych výsledkov spoločnosti ale aj od ďalších

kritérií týkajúcich sa jednotlivých zamestnancov. Ak navrhovateľovi odmena nebola priznaná,

bolo to v závislosti od plnenia pracovných úloh, za ktoré bol zodpovedný. Výška odmien

musí byť podľa mzdového poriadku schválená konateľom a ekonomickým riaditeľom

spoločnosti, v roku 2002 ekonomickou riaditeľkou bola Ing. K., ktorá odmenu navrhovateľovi

neschválila ani nepodpísala. Keďže skutočnosti relevantné pre rozhodovanie konateľov

o odmenách riaditeľov boli známe až po skončení valného zhromaždenia konaného 27. mája

2002, kedy Ing. J. už nebola konateľkou odporkyne (z funkcie bola odvolaná 7. januára

2002), preto nemala oprávnenie dať svoj prípadný ústny prísľub na priznanie odmeny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,

ktoré sú taxatívne uvedené v Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá

len vadami konania vymedzenými v a inými vadami konania, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle

a žiadna z nich nevyšla ani v dovolacom konaní najavo.

Navrhovateľ v dovolaní tvrdí, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Dovolateľom namietaná tzv. iná vada v zmysle spočíva

vždy v procesne nesprávnom postupe súdov, ktorý na rozdiel od procesných vád konania

uvedených v , nezakladá zmätočnosť. Na rozdiel od vád uvedených v

„iné vady“ sa považujú za spôsobilý dovolací dôvod len vtedy, ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj na procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli

uplatnené (§ 242 ods. 1 O.s.p); uvedená dovolacia námietka nie je dôvodná.

Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej procesnej vade takejto povahy treba uviesť, že

odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami

uvedenými v odsekoch 2 a 4 v znení účinnom v čase rozhodovania

odvolacieho súdu (1. októbra 2007). Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd

z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil iné skutkové a na ich základe aj

právne závery bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie, dovolací súd uvedenú

dovolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú.

Skutkový stav zistený súdom prvého stupňa sa môže v odvolacom konaní zmeniť

i v dôsledku odchylného hodnotenia dôkazov vykonaných už súdom prvého stupňa. Pritom je

odvolací súd obmedzený zásadne v jedinom smere. Ak má totiž k zmene dôjsť v dôsledku

odchylného hodnotenia dôkazov, v takom prípade musí – v závislosti na povahe dôkazov

rozhodné dôkazy sám opakovať, prípadne konanie doplniť inými dôkazmi. Podstatná je

povaha dôkazov, ktorá sama osebe určuje, či je alebo nie je možnosť poznania výsledkov

dokazovania u oboch súdov rovnaká. Typický je tento rozdiel v možnostiach poznania daný

u dôkazov výsluchom účastníkov konania či svedkov, iná je však situácia u listinných

dôkazov ( ). Pretože obsah listiny sa jej opätovným prečítaním na

odvolacom pojednávaní nemení, môže odvolací súd bez toho, aby dôkaz listinou znovu

vykonal na odvolacom pojednávaní spôsobom upraveným v ods. l (ktorý je

v spojení s použiteľný rovnako v odvolacom konaní), tento dôkaz inak hodnotiť

a dôjsť tak k iným skutkovým záverom než súd prvého stupňa. Dovolací súd nezistil v tomto

prípade v postupe odvolacieho súdu žiadne pochybenie, pretože odvolací súd vychádzal pri

svojom rozhodnutí z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktorý vykonal

dokazovanie aj zmluvou navrhovateľa na rok 2001, z obsahu ktorej odvolací súd vychádzal

pri svojom rozhodnutí, na základe ktorej dospel k odlišnému právnemu záveru

o fakultatívnom charaktere ročnej odmeny navrhovateľa, priznanie ktorej bolo podmienené

schválením konateľa a v zmysle platného mzdového poriadku aj schválením ekonomickou

riaditeľkou odporkyne. Odvolací súd bol teda oprávnený tento dôkaz inak hodnotiť a dôjsť

tak k iným skutkovým a na ich základe odlišným právnym záverom ako súd prvého stupňa

a teda odlišne od súdu prvého stupňa posúdiť aj rozsah oprávnení konateľa pri rozhodovaní

o ročnej odmene. So zreteľom na uvedené nemožno vyvodiť záver, že by skutkové zistenie,

z ktorého napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza, nemalo oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri rozhodnutí vychádzal

z názoru, že navrhovateľovi vznikol nárok na priznanie ročnej odmeny na základe ústneho

prísľubu konateľky odporkyne, ktorá pri svojom rozhodnutí vychádzala z článku 3 zmluvy

o mzdových podmienkach na rok 2001, v ktorom je upravená možnosť rozhodovania

konateľa o výške odmeny, ktorý mu dala v júli 2001, na základe ktorého mu vznikol nárok na

vyplatenie ročnej odmeny.

Krajský súd, ktorý vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa

(správnosť ktorého účastníci nenamietali, ako správne uviedol odvolací súd), svoje zmeňujúce

rozhodnutie založil na odlišnom výklade článku 3 zmluvy o mzdových podmienkach na rok

2001, v zmysle ktorého priznanie odmeny je viazané na prejav vôle odporkyne po splnení

prvej podmienky (stanovených predpokladov), t.j. že konateľ odporkyne môže výšku ročnej

odmeny upraviť smerom hore aj dole po splnení všetkých kritérií. Na rozdiel od súdu prvého

stupňa odvolací súd v zmysle uvedeného článku zmluvy o mzdových podmienkach na rok

2001 považoval ročnú odmenu za fakultatívnu zložku platu s tým, že súd nemôže

preskúmavať rozhodnutie odporkyne o (maximálnom) znížení ročnej odmeny, ktoré patrí do

jej výlučnej kompetencie. Dovolací súd sa s uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu

stotožňuje. Dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu porušenie procesných predpisov

majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a dovolateľom použitý dovolací dôvod

( ) nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozsudku odvolacieho

súdu.

Navrhovateľ ďalej namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľ tento dovolací dôvod vyvodzuje

z nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu, že uplatnený nárok má len fakultatívnu

povahu a konateľ v zmysle zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001 má oprávnenie

vykonať úpravu výšky odmeny, t.j. ju zvýšiť alebo znížiť.

V sporoch o zaplatenie mzdy (alebo jej časti) je rozhodujúce, či sú splnené

predpoklady pre vznik nároku na ňu vyplývajúce zo mzdového predpisu alebo kolektívnej

zmluvy alebo pracovnej či inej zmluvy. Treba skúmať, či je žalobným návrhom uplatnená

zložka mzdy, ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať (ide vtedy

o nárokovú zložku mzdy) alebo zložka mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného

rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (v takom prípade ide o nenárokovú zložku mzdy).

Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka

stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. V uvedenom prípade má

také rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie

prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží v prípade

fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa.

Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ vykonával u odporkyne funkciu marketingového

riaditeľa od 1. apríla 1999. Jeho zmluvná mzda a iné mzdové nároky boli upravené

v samostatnej zmluve o mzdových podmienkach. Účastníci takúto zmluvu na rok 2001

uzavreli dňa 13. júna 2001. V zmysle článku 3 tejto zmluvy bolo dohodnuté, že „ročná

odmena riaditeľa marketingu je stanovená pre rok 2001 vo výške 90 % z ročného objemu

vyplatených zmluvných miezd pri splnení plánovaného hospodárskeho výsledku obchodnej

spoločnosti za rok 2001, pričom konateľ môže výšku ročnej odmeny upraviť smerom hore aj

dole pri plnení všetkých kritérií“. Podľa Mzdového poriadku účinného u odporkyne od

1. apríla 2000 článku 8, bodu 2/ odmenu možno poskytnúť aj zamestnancovi, ktorý je

odmeňovaný zmluvnou mzdou, bodu 3/ odmenu možno priznať za predpokladu plnenia

plánovaných hospodárskych výsledkov a vytvorenia dostatočných finančných zdrojov. Výška

odmien musí byť schválená konateľom a ekonomickým riaditeľom spoločnosti. Navrhovateľ

skončil pracovný pomer u odporkyne dohodou 6. februára 2002.

Dovolací súd je toho názoru, že krajský súd správne posúdil obsah zmluvného

dojednania ohľadom ročnej odmeny podľa článku 3 zmluvy o mzdových podmienkach na rok

2001, pretože toto dojednanie neumožňuje urobiť záver, že ide o zložku mzdy, na ktorú

vzniká bez ďalšieho nárok pri splnení stanovených predpokladov, pretože dohodnuté

kritérium podmieňujúce vznik nároku na ročnú odmenu jednak splnením plánovaného

hospodárskeho výsledku odporkyne za rok 2001 je zároveň viazané na oprávnenie konateľa,

ktorý „môže upraviť výšku ročnej odmeny smerom hore aj dole pri splnení všetkých kritérií“.

V konaní nebolo sporné (preukázané výsledkami vykonaného dokazovania aj zhodným

tvrdením účastníkov), že plánovaný hospodársky výsledok u odporkyne za rok 2001 bol

splnený, čo bolo konštatované valným zhromaždením 27. mája 2002, na ktorom bol

prerokovaný audit a účtovná uzávierka za predchádzajúci rok 2001. Konatelia spoločnosti

však rozhodli navrhovateľovi odmenu v rámci ich oprávnenia nepriznať pre neplnenie

povinností vyplývajúcich z jeho pracovnej náplne. Keďže uvedené oprávnenie konateľov

v danom prípade rozhodovať o „úprave ročnej odmeny“ vyplýva z ich kompetencie, dovolací

súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že súd nie je oprávnený preskúmavať v tomto

smere oprávnenie odporkyne (jej konateľov) pri rozhodovaní o výške odmeny vyplývajúce

z podmienok dohodnutých účastníkmi v zmluve o mzdových podmienkach na rok 2001. Preto

ak za daného stavu odvolací súd vyvodil, že konatelia odporkyne boli oprávnení „upraviť“

ročnú odmenu hore aj dole, čo znamená, že mali oprávnenie odmenu krátiť (rozsah krátenia

zo zmluvy nevyplýva), a teda aj nepriznať, rozhodli v súlade so zmluvou o mzdových

podmienkach na rok 2001. Postupom, pri ktorom navrhovateľovi ročná odmena nebola

priznaná, nebolo porušené žiadne z ustanovení individuálnej zmluvy o mzdových

podmienkach navrhovateľa na rok 2001.

Pokiaľ ide o prísľub na vyplatenie odmeny dohodnutej v článku 3 zmluvy + zvýšenie

o 1% z rozdielu medzi plánovanými a dosiahnutými výnosmi, ktorý mala dať navrhovateľovi

v júni 2001 predchádzajúca konateľka Ing. J. (odvolaná z funkcie 7. januára 2002), aj

dovolací súd musí konštatovať, že je proti logike veci, aby takýto právne relevantný prísľub

na vyplatenie ročnej odmeny mohol byť daný konateľom už po poznaní polročných

výsledkov (pritom s navrhovateľom bola zmluva o mzdových podmienkach na rok 2001

uzavretá 13. júna 2001), keď v tom čase bol výsledok neistý, mohol byť len predpokladaný

a oficiálny výsledok hospodárenia bol známy až na rokovaní valného zhromaždenia 27. mája

2002, kedy bola prerokovaná účtovná uzávierka a výsledky auditu za rok 2001. Aj podľa

názoru dovolacieho súdu ústny prísľub konateľky na vyplatenie ročnej odmeny aj so

zvýšením bez poznania oficiálneho výsledku hospodárenia za príslušný kalendárny rok,

nemožno kvalifikovať za právnu skutočnosť, spôsobilú založiť nárok na priznanie ročnej

odmeny navrhovateľa za rok 2001. Na správnosť právneho posúdenia rozsudku odvolacieho

súdu by nemohlo mať žiadny vplyv ani prípadné zistenie, že ročné odmeny

v predchádzajúcich rokoch boli prípadne priznané a vyplácané iným zamestnancom

odporkyne pred rokovaním valného zhromaždenia, na ktorom sa prerokováva účtovná

uzávierka za prechádzajúci rok.

Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatnených dovolací dôvodov

( a ) správny a nebolo zistené ani dovolateľom tvrdené, že by

rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v ustanovení ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa

zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni, ktorá podala návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( ), vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (§ 243b

ods. 4 v spojení s a ). Dovolací súd odporkyni

nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo trovy konania nevyčíslila najneskôr do

troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku ( veta druhá ) a zo spisu

ku dňu vyhlásenia rozsudku nevyplýva, že by jej v dovolacom konaní trovy, s výnimkou trov

právneho zastúpenia, vznikli ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2010

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková