Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)ff2/360738.4d90aa.pdf
PDF · 130.2 KB
No categories available
3Cdo/31/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci navrhovateľa Ing. F. G., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. E. S.,
advokátkou so sídlom v D., proti odporkyni S., s.r.o. so sídlom v B., zastúpenej JUDr. A. B.,
advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 28 865,60 € (863 580 Sk) istiny s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 Ct 23/2002, o dovolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2007 sp. zn. 3 Co 416/2005, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa návrhom zo 16. októbra 2002 domáhal zaplatenia sumy 863 580 Sk
s príslušenstvom titulom ročnej odmeny za rok 2001. Návrh odôvodnil tým, že u odporkyne
vykonával funkciu marketingového riaditeľa od 1. apríla 1999. V Zmluve o mzdových
podmienkach uzavretej účastníkmi konania na dobu od 1. apríla 1999 do 31. decembra 1999
mal určenú mesačnú zmluvnú mzdu vo výške 29 000 Sk s účinnosťou od 1. apríla 1999
a v článku 3 stanovenú ročnú odmenu vo výške 90 % z objemu zmluvnej mzdy pri splnení
plánovaného hospodárskeho výsledku odporkyne za príslušný rok, pričom konateľ mohol
výšku ročnej odmeny upraviť smerom hore aj dole pri splnení všetkých kritérií. Zmluvu
v rovnakom znení pokiaľ ide o ročnú odmenu uzavrel aj dňa 13. júna 2001 na rok 2001.
Nárok na ročnú odmenu odôvodnil tým, že konateľka odporkyne Ing. J. mu dala ústny
prísľub na vyplatenie ročnej odmeny za rok 2001 vo výške 90 % z ročného objemu
vyplatených zmluvných miezd + navýšenie odmeny o 1 % z rozdielu skutočných výnosov
dosiahnutých a plánovaných za rok 2001. Hoci odporkyňa vo výročnej správe konštatovala
dosiahnutie mimoriadnych výsledkov za rok 2001 a napriek splneniu podmienok z jeho
strany, odporkyňa mu ročnú odmenu, ktorá sa stala splatnou schválením ročnej účtovnej
uzávierky valným zhromaždením 27. mája 2002, nevyplatila.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. septembra 2004 č.k. 10 Ct 23/2002-135
návrhu v celom rozsahu vyhovel a uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
863 580 Sk so 17,5 % úrokom z omeškania od 28. mája 2002 do zaplatenia, trovy konania
v sume 137 013 Sk, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po
zistení, že konateľka odporkyne vychádzajúc z priebežných výsledkov hospodárenia
v I. polroku roku 2001 priznala navrhovateľovi ročnú odmenu v zmysle článku 3 zmluvy
o mzdových podmienkach na rok 2001 (ďalej len „zmluva“), ktorú zvýšila o 1% z rozdielu
plánovaných a skutočne dosiahnutých výnosov v roku 2001. Neschválenie odmien pre
navrhovateľa na valnom zhromaždení 27. mája 2002 súd vyhodnotil ako účelové v rozpore
s predmetom činnosti odporkyne, nakoľko valným zhromaždením v roku 2000 boli stanovené
ukazovatele, splnenie ktorých bolo predpokladom pre priznanie odmeny navrhovateľovi za
rok 2001. Navrhovateľ sa svojou prácou podieľal na dosiahnutí plánovaných hospodárskych
výsledkov za rok 2001, ktoré boli nielen splnené, ale aj prekročené. Vzhľadom na vyššie
uvedené rozhodnutie konateľky o priznaní ročnej odmeny, súd prvého stupňa nárok na
vyplatenie odmeny považoval za dôvodný, preto návrhu v celom rozsahu vyhovel. Keďže
odporkyňa sa dostala s peňažným plnením do omeškania, súd ju zaviazal v zmysle § 256
ods. l, 2 veta prvá Zákonníka práce aj na úhradu príslušenstva počnúc dňom 27. mája 2002,
keďže ročná odmena sa stala splatnou schválením ročnej uzávierky odporkyne valným
zhromaždením, ktoré sa konalo v tento deň. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p. vzhľadom na úspech navrhovateľa v konaní.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 11. októbra 2007
sp. zn. 3 Co 416/2005 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.
Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 91 165 Sk.
V odôvodnení uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je významné
rozlíšenie, či požadované plnenie je mzdovým nárokom, ktorý je zamestnávateľ povinný
poskytnúť v prípade splnenia dohodnutých predpokladov (tzv. nároková zložka mzdy), alebo
ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia
zamestnávateľa o jej priznaní (tzv. nenároková zložka mzdy). V posudzovanej veci boli
v článku 3 zmluvy stanovené predpoklady, za splnenia ktorých má byť odporkyňou
poskytnuté plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu dojednanie účastníkov v uvedenom
ustanovení zmluvy v časti ročnej odmeny neumožňuje urobiť záver, že ide o zložku mzdy, na
ktorú vzniká bez ďalšieho nárok pri splnení stanovených predpokladov. Dohodnuté kritériá
podmieňujú vznik nároku na ročnú odmenu až na základe splnenia plánovaného
hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti za rok 2001; z výsledkov vykonaného
dokazovania mal súd preukázané, že uvedené kritérium splnené bolo. Navrhovateľovi však
automaticky nárok na vyplatenie ročnej odmeny v plnej výške vzhľadom na znenie zmluvy
nevznikol. Podľa názoru odvolacieho súdu priznanie ročnej odmeny je v zmysle zmluvy
o mzdových podmienkach kumulatívne viazané aj na prejav vôle odporkyne po splnení prvej
podmienky tým, že si zmluvne dojednali že „konateľ môže výšku ročnej odmeny upraviť
smerom hore aj dole pri splnení všetkých kritérií“. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade ročná odmena nie je nároková zložka platu,
súd preto nemôže preskúmavať rozhodnutie odporkyne z toho hľadiska, či boli splnené
podmienky pre zvýšenie alebo zníženie ročnej odmeny, a to až na možné zníženie na nulu,
pretože táto kompetencia prislúcha výlučne odporkyni (jej konateľovi). Uvedenému záveru
nasvedčuje aj rámcový predpis odporkyne - Mzdový poriadok platný u odporkyne od
1. apríla 2000, ktorý v článku 8 upravuje inštitút odmeny s použitím slovného spojenia
„môže“. Ak teda odporkyňa na základe rozhodnutia konateľov spoločnosti po skončení
valného zhromaždenia odmenu navrhovateľovi nepriznala, konala v súlade so zmluvou
o mzdových podmienkach, z ktorého dôvodu zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že návrh zamietol. Pokiaľ ide o ústny prísľub na priznanie ročnej odmeny daný
navrhovateľovi konateľkou Ing. J., na ktorom založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa,
odvolací súd poukázal na to, že navrhovateľ nevedel súdu hodnoverným spôsobom preukázať,
kedy a kde mu mal byť ústny prísľub na priznanie ročnej odmeny konateľkou daný, avšak aj
v prípade jeho preukázania, bol toho názoru, že tomuto ústnemu prísľubu konateľky nie je
možné priznať akúkoľvek váhu, pretože údajne sa tak malo stať v januári 2002, kedy ešte
nebol známy hospodársky výsledok odporkyne. Splnenie podmienok pre priznanie odmeny je
známe až po prerokovaní auditu a účtovnej uzávierky za predchádzajúci rok valným
zhromaždením, ktoré sa koná v máji príslušného roku. Až po splnení tejto podmienky (musí
byť potencionálne splnená ako prvá), nasleduje priznanie odmeny konateľom. Z tohto dôvodu
navrhovateľovi nemohol byť vopred daný ústny prísľub na priznanie odmeny, lebo by bol
viazaný na splnenie neistej (hoci predpokladanej) skutočnosti, o ktorej v čase dania ústneho
prísľubu nie je isté, či nastane, preto konanie Ing. J. za daného stavu nebolo spôsobilé založiť
žalovaný nárok. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2, § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu, že konanie odvolacieho
súdu je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorú videl v tom, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil iné skutkové a na ich základe aj iné právne závery ako súd prvého
stupňa. Odvolací súd sa odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa, na odvolacom
pojednávaní žiadane dokazovanie nevykonal a nezadovážil si tak rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Dovolateľ tiež namietal, že rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Zastával názor, že zo znenia článku 3 zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001
vyplýva jeho nárok na ročnú odmenu za rok 2001 pri splnení jedinej podmienky, a tou je
splnenie plánovaného hospodárskeho výsledku odporkyne. Slovo „môže“ v súvislosti
s kompetenciou konateľa je v uvedenom článku dohodnuté pre prípad, že konateľ takto
stanovenú odmenu môže upraviť smerom hore i dole pri splnení všetkých kritérií, avšak
nevyplýva z neho oprávnenie konateľa (pri splnení plánovaného hospodárskeho výsledku)
odmenu vôbec nepriznať, z tohto článku tiež nevyplýva, že „kompetencia konateľa sa musí
vykonať písomne a že táto kompetencia podlieha schváleniu valným zhromaždením“. Zo
zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001 tiež nevyplýva, že by konateľ svoje
rozhodnutie o priznaní odmeny a o jej výške mohol urobiť až po schválení hospodárskych
výsledkov valným zhromaždením. Ing. J. potvrdila, že hospodárske výsledky na rok 2001 jej
boli známe už v čase jej rozhodnutia, lebo boli objektívne očakávané už po ukončení
polročného hospodárenia v roku 2001, keď mu dala ústny prísľub, že ak hospodársky
výsledok udrží, zvýši jeho odmenu v rámci svojej kompetencie vyplývajúcej jej zo zmluvy
o mzdových podmienkach na rok 2001 a tento prísľub mu potvrdila 13. februára 2002. Tvrdil,
že rozhodnutie konateľky o priznaní odmeny nepodliehalo schváleniu valným zhromaždením
a zo zmluvy nevyplýva povinnosť schválenia ročnej odmeny ekonomickou riaditeľkou. Svoj
nárok opiera len o zmluvu; mal zato, že noví konatelia boli viazaní predchádzajúcimi
postupmi a rozhodnutiami konateľky Ing. J. (odvolaná z funkcie 7. januára 2002), preto boli
aj povinní postupovať v súlade so touto zmluvou. V závere svojho dovolania zdôraznil, že
v konaní nie je sporná otázka, či odporkyňa bola povinná vyplatiť mu ročnú odmenu za rok
2001 so splatnosťou po schválení ročnej účtovnej uzávierky valným zhromaždením, ale
rozdielne je vysvetľovaný nárok na ročnú odmenu, priznanie ktorej bolo výlučne
v kompetencii konateľa a nie valného zhromaždenia. Pripustil síce, že konateľ má právo
upraviť výšku odmeny smerom hore aj dole, ale nebolo jeho právom odmenu mu vôbec
nepriznať v prípade splnenia hospodárskych výsledkov za rok 2001. Z uvedených dôvodov
žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Odvolací súd
správne posúdil skutkové zistenia a na ich základe dospel k správnemu právnemu záveru, že
odmena nebola nárokovateľnou zložkou mzdy, z ktorého dôvodu navrhovateľovi nárok na
odmenu nevznikol. Za nedôvodnú považoval námietku navrhovateľa týkajúcu sa hodnotenia
dôkazov odvolacím súdom. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého
stupňa, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, zo zmluvy o mzdových podmienkach na rok
2001, z rozhodnutia valného zhromaždenia a zo skutočnosti, že prísľub konateľky
Ing. J. (i keď nebol riadne preukázaný) bol daný v januári 2002, t.j. v čase, keď nemohli byť
známe hospodárske výsledky, ktoré sú podmienkou priznania odmeny a tieto skutočnosti
postačovali k tomu, aby odvolací súd dospel k správnemu záveru. Právne posúdenie nároku
navrhovateľa je založené na posúdení a výklade článku 3 zmluvy. Ak zmluva bola uzavretá
písomne, musia byť robené v písomnej forme (§ 36 Zákonníka práce platného v čase
pracovného pomeru navrhovateľa) aj rozhodnutia o výške odmeny, k čomu nedošlo.
Navrhovateľ nepreukázal, kde a kedy mu konateľka Ing. J. ústne schválila ročnú odmenu, čím
jeho tvrdenie stráca dôkaznú hodnotu. Opakovane uviedla, že odmeny môže priznať konateľ
až po prerokovaní účtovnej uzávierky a auditu za predchádzajúci rok valným zhromaždením
odporkyne. V zmysle mzdového poriadku a zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001
priznanie odmien nie je závislé len od hospodárskych výsledkov spoločnosti ale aj od ďalších
kritérií týkajúcich sa jednotlivých zamestnancov. Ak navrhovateľovi odmena nebola priznaná,
bolo to v závislosti od plnenia pracovných úloh, za ktoré bol zodpovedný. Výška odmien
musí byť podľa mzdového poriadku schválená konateľom a ekonomickým riaditeľom
spoločnosti, v roku 2002 ekonomickou riaditeľkou bola Ing. K., ktorá odmenu navrhovateľovi
neschválila ani nepodpísala. Keďže skutočnosti relevantné pre rozhodovanie konateľov
o odmenách riaditeľov boli známe až po skončení valného zhromaždenia konaného 27. mája
2002, kedy Ing. J. už nebola konateľkou odporkyne (z funkcie bola odvolaná 7. januára
2002), preto nemala oprávnenie dať svoj prípadný ústny prísľub na priznanie odmeny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že
dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá
len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a žiadna z nich nevyšla ani v dovolacom konaní najavo.
Navrhovateľ v dovolaní tvrdí, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolateľom namietaná tzv. iná vada v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. spočíva
vždy v procesne nesprávnom postupe súdov, ktorý na rozdiel od procesných vád konania
uvedených v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť. Na rozdiel od vád uvedených v § 237 O.s.p.
„iné vady“ sa považujú za spôsobilý dovolací dôvod len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj na procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli
uplatnené (§ 242 ods. 1 O.s.p); uvedená dovolacia námietka nie je dôvodná.
Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej procesnej vade takejto povahy treba uviesť, že
odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami
uvedenými v odsekoch 2 a 4 § 213 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania
odvolacieho súdu (1. októbra 2007). Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd
z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil iné skutkové a na ich základe aj
právne závery bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie, dovolací súd uvedenú
dovolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú.
Skutkový stav zistený súdom prvého stupňa sa môže v odvolacom konaní zmeniť
i v dôsledku odchylného hodnotenia dôkazov vykonaných už súdom prvého stupňa. Pritom je
odvolací súd obmedzený zásadne v jedinom smere. Ak má totiž k zmene dôjsť v dôsledku
odchylného hodnotenia dôkazov, v takom prípade musí – v závislosti na povahe dôkazov
rozhodné dôkazy sám opakovať, prípadne konanie doplniť inými dôkazmi. Podstatná je
povaha dôkazov, ktorá sama osebe určuje, či je alebo nie je možnosť poznania výsledkov
dokazovania u oboch súdov rovnaká. Typický je tento rozdiel v možnostiach poznania daný
u dôkazov výsluchom účastníkov konania či svedkov, iná je však situácia u listinných
dôkazov (§ 129 ods. 1 O.s.p.). Pretože obsah listiny sa jej opätovným prečítaním na
odvolacom pojednávaní nemení, môže odvolací súd bez toho, aby dôkaz listinou znovu
vykonal na odvolacom pojednávaní spôsobom upraveným v § 129 ods. l O.s.p. (ktorý je
v spojení s § 211 O.s.p. použiteľný rovnako v odvolacom konaní), tento dôkaz inak hodnotiť
a dôjsť tak k iným skutkovým záverom než súd prvého stupňa. Dovolací súd nezistil v tomto
prípade v postupe odvolacieho súdu žiadne pochybenie, pretože odvolací súd vychádzal pri
svojom rozhodnutí z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktorý vykonal
dokazovanie aj zmluvou navrhovateľa na rok 2001, z obsahu ktorej odvolací súd vychádzal
pri svojom rozhodnutí, na základe ktorej dospel k odlišnému právnemu záveru
o fakultatívnom charaktere ročnej odmeny navrhovateľa, priznanie ktorej bolo podmienené
schválením konateľa a v zmysle platného mzdového poriadku aj schválením ekonomickou
riaditeľkou odporkyne. Odvolací súd bol teda oprávnený tento dôkaz inak hodnotiť a dôjsť
tak k iným skutkovým a na ich základe odlišným právnym záverom ako súd prvého stupňa
a teda odlišne od súdu prvého stupňa posúdiť aj rozsah oprávnení konateľa pri rozhodovaní
o ročnej odmene. So zreteľom na uvedené nemožno vyvodiť záver, že by skutkové zistenie,
z ktorého napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza, nemalo oporu vo vykonanom
dokazovaní.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri rozhodnutí vychádzal
z názoru, že navrhovateľovi vznikol nárok na priznanie ročnej odmeny na základe ústneho
prísľubu konateľky odporkyne, ktorá pri svojom rozhodnutí vychádzala z článku 3 zmluvy
o mzdových podmienkach na rok 2001, v ktorom je upravená možnosť rozhodovania
konateľa o výške odmeny, ktorý mu dala v júli 2001, na základe ktorého mu vznikol nárok na
vyplatenie ročnej odmeny.
Krajský súd, ktorý vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa
(správnosť ktorého účastníci nenamietali, ako správne uviedol odvolací súd), svoje zmeňujúce
rozhodnutie založil na odlišnom výklade článku 3 zmluvy o mzdových podmienkach na rok
2001, v zmysle ktorého priznanie odmeny je viazané na prejav vôle odporkyne po splnení
prvej podmienky (stanovených predpokladov), t.j. že konateľ odporkyne môže výšku ročnej
odmeny upraviť smerom hore aj dole po splnení všetkých kritérií. Na rozdiel od súdu prvého
stupňa odvolací súd v zmysle uvedeného článku zmluvy o mzdových podmienkach na rok
2001 považoval ročnú odmenu za fakultatívnu zložku platu s tým, že súd nemôže
preskúmavať rozhodnutie odporkyne o (maximálnom) znížení ročnej odmeny, ktoré patrí do
jej výlučnej kompetencie. Dovolací súd sa s uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu
stotožňuje. Dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu porušenie procesných predpisov
majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a dovolateľom použitý dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozsudku odvolacieho
súdu.
Navrhovateľ ďalej namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľ tento dovolací dôvod vyvodzuje
z nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu, že uplatnený nárok má len fakultatívnu
povahu a konateľ v zmysle zmluvy o mzdových podmienkach na rok 2001 má oprávnenie
vykonať úpravu výšky odmeny, t.j. ju zvýšiť alebo znížiť.
V sporoch o zaplatenie mzdy (alebo jej časti) je rozhodujúce, či sú splnené
predpoklady pre vznik nároku na ňu vyplývajúce zo mzdového predpisu alebo kolektívnej
zmluvy alebo pracovnej či inej zmluvy. Treba skúmať, či je žalobným návrhom uplatnená
zložka mzdy, ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať (ide vtedy
o nárokovú zložku mzdy) alebo zložka mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného
rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (v takom prípade ide o nenárokovú zložku mzdy).
Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka
stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. V uvedenom prípade má
také rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie
prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží v prípade
fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa.
Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ vykonával u odporkyne funkciu marketingového
riaditeľa od 1. apríla 1999. Jeho zmluvná mzda a iné mzdové nároky boli upravené
v samostatnej zmluve o mzdových podmienkach. Účastníci takúto zmluvu na rok 2001
uzavreli dňa 13. júna 2001. V zmysle článku 3 tejto zmluvy bolo dohodnuté, že „ročná
odmena riaditeľa marketingu je stanovená pre rok 2001 vo výške 90 % z ročného objemu
vyplatených zmluvných miezd pri splnení plánovaného hospodárskeho výsledku obchodnej
spoločnosti za rok 2001, pričom konateľ môže výšku ročnej odmeny upraviť smerom hore aj
dole pri plnení všetkých kritérií“. Podľa Mzdového poriadku účinného u odporkyne od
1. apríla 2000 článku 8, bodu 2/ odmenu možno poskytnúť aj zamestnancovi, ktorý je
odmeňovaný zmluvnou mzdou, bodu 3/ odmenu možno priznať za predpokladu plnenia
plánovaných hospodárskych výsledkov a vytvorenia dostatočných finančných zdrojov. Výška
odmien musí byť schválená konateľom a ekonomickým riaditeľom spoločnosti. Navrhovateľ
skončil pracovný pomer u odporkyne dohodou 6. februára 2002.
Dovolací súd je toho názoru, že krajský súd správne posúdil obsah zmluvného
dojednania ohľadom ročnej odmeny podľa článku 3 zmluvy o mzdových podmienkach na rok
2001, pretože toto dojednanie neumožňuje urobiť záver, že ide o zložku mzdy, na ktorú
vzniká bez ďalšieho nárok pri splnení stanovených predpokladov, pretože dohodnuté
kritérium podmieňujúce vznik nároku na ročnú odmenu jednak splnením plánovaného
hospodárskeho výsledku odporkyne za rok 2001 je zároveň viazané na oprávnenie konateľa,
ktorý „môže upraviť výšku ročnej odmeny smerom hore aj dole pri splnení všetkých kritérií“.
V konaní nebolo sporné (preukázané výsledkami vykonaného dokazovania aj zhodným
tvrdením účastníkov), že plánovaný hospodársky výsledok u odporkyne za rok 2001 bol
splnený, čo bolo konštatované valným zhromaždením 27. mája 2002, na ktorom bol
prerokovaný audit a účtovná uzávierka za predchádzajúci rok 2001. Konatelia spoločnosti
však rozhodli navrhovateľovi odmenu v rámci ich oprávnenia nepriznať pre neplnenie
povinností vyplývajúcich z jeho pracovnej náplne. Keďže uvedené oprávnenie konateľov
v danom prípade rozhodovať o „úprave ročnej odmeny“ vyplýva z ich kompetencie, dovolací
súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že súd nie je oprávnený preskúmavať v tomto
smere oprávnenie odporkyne (jej konateľov) pri rozhodovaní o výške odmeny vyplývajúce
z podmienok dohodnutých účastníkmi v zmluve o mzdových podmienkach na rok 2001. Preto
ak za daného stavu odvolací súd vyvodil, že konatelia odporkyne boli oprávnení „upraviť“
ročnú odmenu hore aj dole, čo znamená, že mali oprávnenie odmenu krátiť (rozsah krátenia
zo zmluvy nevyplýva), a teda aj nepriznať, rozhodli v súlade so zmluvou o mzdových
podmienkach na rok 2001. Postupom, pri ktorom navrhovateľovi ročná odmena nebola
priznaná, nebolo porušené žiadne z ustanovení individuálnej zmluvy o mzdových
podmienkach navrhovateľa na rok 2001.
Pokiaľ ide o prísľub na vyplatenie odmeny dohodnutej v článku 3 zmluvy + zvýšenie
o 1% z rozdielu medzi plánovanými a dosiahnutými výnosmi, ktorý mala dať navrhovateľovi
v júni 2001 predchádzajúca konateľka Ing. J. (odvolaná z funkcie 7. januára 2002), aj
dovolací súd musí konštatovať, že je proti logike veci, aby takýto právne relevantný prísľub
na vyplatenie ročnej odmeny mohol byť daný konateľom už po poznaní polročných
výsledkov (pritom s navrhovateľom bola zmluva o mzdových podmienkach na rok 2001
uzavretá 13. júna 2001), keď v tom čase bol výsledok neistý, mohol byť len predpokladaný
a oficiálny výsledok hospodárenia bol známy až na rokovaní valného zhromaždenia 27. mája
2002, kedy bola prerokovaná účtovná uzávierka a výsledky auditu za rok 2001. Aj podľa
názoru dovolacieho súdu ústny prísľub konateľky na vyplatenie ročnej odmeny aj so
zvýšením bez poznania oficiálneho výsledku hospodárenia za príslušný kalendárny rok,
nemožno kvalifikovať za právnu skutočnosť, spôsobilú založiť nárok na priznanie ročnej
odmeny navrhovateľa za rok 2001. Na správnosť právneho posúdenia rozsudku odvolacieho
súdu by nemohlo mať žiadny vplyv ani prípadné zistenie, že ročné odmeny
v predchádzajúcich rokoch boli prípadne priznané a vyplácané iným zamestnancom
odporkyne pred rokovaním valného zhromaždenia, na ktorom sa prerokováva účtovná
uzávierka za prechádzajúci rok.
Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatnených dovolací dôvodov
(§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) správny a nebolo zistené ani dovolateľom tvrdené, že by
rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni, ktorá podala návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (§ 243b
ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd odporkyni
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo trovy konania nevyčíslila najneskôr do
troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku (§ 151 ods. 1 veta druhá O.s.p.) a zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozsudku nevyplýva, že by jej v dovolacom konaní trovy, s výnimkou trov
právneho zastúpenia, vznikli (§ 151 ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková