Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 246/2024

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2023 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. marca 2024 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a vlastniť majetok podľa , práv na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom najvyššieho súdu o zamietnutí jej dovolania v pracovnom spore.

II.

2. Okresný súd rozsudkom uložil sťažovateľke (zamestnávateľovi) zaplatiť žalobkyni (zamestnankyni) odmenu 9 495 eur. Nárok posúdil podľa o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako motivačnú zložku odmeny, ktorá tvorí pohyblivú zložku celkovej odmeny a ktorej výška závisí od plnenia dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie. Súd považoval za preukázané, že žalobkyňa splnila kritériá podľa internej smernice o odmeňovaní, keď nad rámec pracovných povinností vykonávala práce pri predaji jeho akcií. Nebolo sporné, že rozhodnutie o odmene podpísal predseda a člen predstavenstva predchodcu sťažovateľky, čo zodpovedá , podľa ktorého v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony za zamestnávateľa – právnickú osobu robí štatutárny orgán. Podľa úkon zamestnávateľa nezaväzuje, ak štatutárny orgán prekročil oprávnenie a zamestnanec o tom vedel alebo musel vedieť. Keďže žalobkyňa nebola členkou riadiacich orgánov

ani sa nezúčastnila rozhodovania o odmene, nemusela poznať interné predpisy o riadení ani sa zaoberať prípadným prekročením oprávnení predstavenstva. To vylučuje nedobromyseľnosť žalobkyne a rozpor nároku s dobrými mravmi. Preto považoval súd za nedôvodné aj námietky sťažovateľky o nedostatkoch formálneho spôsobu prijatia rozhodnutia o odmene.

3. Proti tomu podala sťažovateľka odvolanie. Namietala nesprávne skutkové zistenia a nedostatok odôvodnenia rozsudku. Okresný súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky o rozpore nároku so , keďže nespadá pod žiadnu z taxatívne vymedzených odmien. Ak predstavenstvo rozhodlo o odmene, ktorú nepredpokladá, tak prekročilo svoje oprávnenie, o čom žalobkyňa musela vedieť, keďže sa v pracovnej zmluve zaviazala vykonávať svoju prácu v súlade s právnym poriadkom. Žalobkyňa musela vedieť, že rozhodnutie je v rozpore s internými smernicami, keď ho neschválila dozorná rada a rozhodnutia v procese odmeňovania boli v rozpore s rokovacím poriadkom predstavenstva, a vykonávala nadprácu nie pre zamestnávateľa, ale akcionára. To vylučuje jej dobromyseľnosť a potvrdzuje konanie v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľka namietala nesprávnosť právneho záveru okresného súdu, že odmena nie je v rozpore so . Totožne ako okresný súd opakuje, že mzda zamestnanca sa môže skladať zo základnej a pohyblivej zložky. Zdôrazňuje, že od tejto kogentnej verejnej právnej úpravy sa nemožno odkloniť zmluvne ani jednostranným úkonom predstavenstva. Poukazuje na to, že v pracovnej zmluve bola dohodnutá len základná zložka mzdy, medzi ktorú odmena nepatrí, a nie aj pohyblivá zložka. Podľa sťažovateľky odmena nemala ani atribút pohyblivej zložky mzdy podľa .

4. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Konštatoval, že aj prípadné nedostatky v činnosti predstavenstva sťažovateľky, ktoré konalo podľa , nemôžu byť na ťarchu zamestnanca, ktorý pri obvyklej miere opatrnosti nemá dôvod posudzovať súlad úkonov predstavenstva so zákonmi a internými smernicami. K námietke o vedomosti žalobkyne o prekročení oprávnenia predstavenstva a konaní v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že bolo nesporné, že žalobkyňa nebola členkou predstavenstva a ani sa nezúčastňovala rokovaní o odmenách. K námietke nedostatku odôvodnenia krajský súd uviedol, že z jeho odôvodnenia v spojení s odôvodnením okresného súdu je zrejmé, že sťažovateľka nepreukázala nedobromyseľnosť žalobkyne či konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď ani len neoznačila konkrétne skutkové okolnosti potvrdzujúce účasť žalobkyne na rokovaní o odmene. K námietkam o rozpore nároku so uviedol, že sťažovateľka podrobnejšie nerozporovala posúdenie nároku podľa . K tomu dodal, že pracovnú zmluvu v časti pohyblivej zložky mzdy možno uzatvoriť aj konkludentne.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa a (ďalej len „“). Prípustnosť dovolania podľa vyvodila z toho, že krajský súd nereagoval na odvolacie námietky o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení, keď sa nevyjadril k námietke o rozpore nároku so . Prípustnosť dovolania podľa odôvodnila tým, že krajský súd nesprávne vyriešil tri v dovolacej praxi nevyriešené právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo jeho rozhodnutie. Prvou a druhou sa pýtala, či zamestnávateľa voči zamestnancovi zaväzuje právny úkon štatutárneho orgánu v rozpore s internými smernicami a verejnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na výkon práce zamestnanca. Poukazujúc na jednotlivé informácie, o ktorých podľa sťažovateľky mala mať žalobkyňa pri doručení rozhodnutia o odmene vedomosť a pri zachovaní základnej starostlivosti si musela byť

vedomá prekročenia oprávnenia štatutárneho orgánu. Poukazuje na to, že odmeňovanie zamestnancov podľa je verejnoprávnou úpravou nepripúšťajúcou odklon na zmluvnom základe. Ak banka odmení zamestnanca odmenou, ktorú nepredpokladá, je tento úkon pre rozpor so zákonom neplatný. Treťou sa pýtala, či môže zamestnávateľ jednostranne konkludentne zmeniť pracovnú zmluvu tak, že zamestnancovi vznikne nárok na zložku mzdy neupravenú v , v pracovnej zmluve a interných predpisoch.

6. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom dovolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol. K vade zmätočnosti uviedol, že krajský súd dostatočne reagoval na odvolaciu námietku o rozpore nároku so , keď uviedol, že sťažovateľka osobitnejšie nerozporovala záver okresného súdu o právnom základe odmeny v . K tomu krajský súd dodal, že aj prípadné nedostatky v činnosti predstavenstva nemôžu byť na ťarchu žalobkyne. Po vyriešení prvej a druhej dovolacej otázky najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd vec správne právne posúdil, keď rozhodnutie o odmene zaväzuje sťažovateľku, aj keby bolo v rozpore s pravidlami odmeňovania podľa či internými pravidlami. Tretiu otázku vyhodnotil ako akademickú, keďže od jej vyriešenia nezáviseli rozhodnutia súdov. Podstatou sporu nebola otázka, či možno konkludentne zmeniť pracovnú zmluvu, ale či môže zamestnávateľ jednostranne priznať zamestnancovi odmenu, ktorý ju konkludentne akceptuje.

7. Najvyšší súd k prvým dvom dovolacím otázkam uviedol, že medzičasom už totožné otázky vyriešil v rozhodnutí o dovolaní sťažovateľky sp. zn. . Preto svoje závery už len zopakoval. Konštatoval, že súdy nárok neposúdili ako rozporné so , ale ako predpokladanú pohyblivú zložku mzdy. K tomu doplnil, že aj keby bolo rozhodnutie o odmene v rozpore so , tak úkon predstavenstva by zamestnávateľa zaväzoval, keďže podľa neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnancovi, ktorý ju nespôsobil. Dodal, že pravidlá odmeňovania podľa sa priamo nevzťahujú na vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale sú určené pre fungovanie bánk. K interným predpisom sťažovateľky o odmeňovaní uviedol, že ukladajú povinnosti zamestnancom rozhodujúcim o odmeňovaní, nie prijímateľom odmien. Preto aj keby bola žalobkyňa s touto smernicou oboznámená, nebola povinná skúmať správnosť výšky odmeny ani postupu jej priznania. Rozhodnutie o odmene bolo podpísané v súlade s . Podľa úkon štatutárneho orgánu zaväzuje zamestnávateľa bez ohľadu na nedodržanie postupu podľa interných pravidiel. Nezaväzoval by ho iba vtedy, ak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu. Keďže nebolo preukázané prekročenie oprávnenia predstavenstva sťažovateľky, nemohla byť preukázaná ani vedomosť žalobkyne.

III.

8. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka absenciu náležitého odôvodnenia a nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych predpisov. Poukazuje na to, že v rozpore s vymedzením dovolacieho dôvodu zmätočnosti sa najvyšší súd zameral iba na to, či krajský súd dostatočne zdôvodnil záver, že nárok nie je v rozpore so zákonom. Odôvodneniu chýba zdôvodnenie právnych záverov najvyššieho súdu, ktorý dovolacie otázky považoval za ustálene vyriešené jedným rozhodnutím. Sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal so svojimi rozhodnutiami, ktorými na identicky

odôvodnené dovolania sťažovateľky zrušil odvolacie rozhodnutia o priznaní odmeny pre iných zamestnancov pre nedostatok vysporiadania sa s jej argumentáciou.

9. Sťažovateľka namieta nesprávnosť troch právnych záverov najvyššieho súdu. Prvého, že pravidlá odmeňovania podľa sa nevzťahujú na vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Argumentuje, prečo nemožno súhlasiť s dôvodmi vyjadrenými v skoršom rozhodnutí, ktorého záver najvyšší súd prevzal. Druhého, že nárok je motivačnou zložkou odmeny, ktorá závisela od plnenia dosahovaných výsledkov podľa . Poukazuje na obdobné rozhodnutia, v ktorých síce krajský súd posúdil nárok ako motivačnú zložku odmeny podľa , no podradil ju pod iné formy. Tento podľa sťažovateľky v rozhodovacej praxi nejednoznačný záver opomína zohľadniť, že aj keby mohla žalobkyňa predaj akcií ovplyvniť, tak nadprácu by vykonala pre akcionára, nie pre sťažovateľku. Tretieho, že rozhodnutie predstavenstva o odmene by sťažovateľku zaväzovalo, aj keby bolo v rozpore so či internými smernicami. K tomu uviedla, že v zmysle zásady neznalosť zákona neospravedlňuje nemôže žalobkyňa tvrdiť, že nevedela o rozpore nároku so .

IV.

10. K neprípustnosti dovolacieho dôvodu zmätočnosti treba uviesť, že z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (, ).

11. Pri nedôvodnosti dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenie treba vychádzať z toho, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s najmä z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preskúmava len to, či zákony neboli vyložené spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (). Ústavný súd za protiústavné považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (). Rovnako o takýto stav ide aj vtedy, ak závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (). Rozhodnutie súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti.

12. Nemožno súhlasiť s námietkou, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s vadou zmätočnosti. Sťažovateľka tento dovolací dôvod vymedzila príliš všeobecne, keď uviedla len to, že krajský súd neodpovedal na namietané vady, ktoré mali spočívať v nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení, najmä sa nevyjadril k rozporu nároku

so . Z obsahu dovolania je zrejmá len námietka nevysporiadania sa s odvolacou argumentáciou o rozpore nároku so . Na túto konkrétne vyjadrenú námietku najvyšší súd reagoval, keď zopakoval konštatovanie krajského súdu, že sťažovateľka v odvolaní podrobnejšie nerozporovala posúdenie nároku ako pohyblivú zložku mzdy podľa . K tomu možno doplniť, že hoci sťažovateľka v odvolaní tvrdila rozpor nároku so , z jej argumentácie nebol zrejmý dôvod tohto rozporu. Argumentácia sťažovateľky smerovala k tomu, že žalobkyňa nemá nárok na odmenu, pretože v pracovnej zmluve nebola dohodnutá pohyblivá zložka mzdy, ale len základná. Na to krajský súd zareagoval konštatovaním, že v časti pohyblivej zložky mzdy možno pracovnú zmluvu uzatvoriť aj konkludentne. Sťažovateľka ani v dovolaní, ani v ústavnej sťažnosti nepoukázala na konkrétne odvolacie argumenty o rozpore nároku so , s ktorými sa mali krajský a najvyšší súd opomenúť vysporiadať.

13. Poukaz sťažovateľky na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými vyhovel jej dovolaniam pre namietané vady nedostatku odôvodnení krajských súdov, svedčí o tom, že identicky formuluje odvolacie a dovolacie námietky bez zohľadnenia, že ňou napadnuté rozhodnutia nevychádzajú z totožnosti všetkých skutkových okolností, a nie sú odôvodnené identicky, hoc závery súdov vyústili do totožného výsledku sporu. K námietke sťažovateľky, že sa najvyšší súd nevysporiadal s týmito rozhodnutiami, treba uviesť, že v dovolaní na žiadne z týchto rozhodnutí nepoukázala a ani netvrdila, že pri identicky odôvodnených dovolaniami napadnutých rozhodnutiach najvyšší súd z rovnakých dôvodov námietkam zmätočnosti vyhovel. K tomu možno doplniť, že vo veci sťažovateľky krajský súd zrušil prvý rozsudok okresného súdu práve pre nedostatok vysporiadania sa s jej argumentáciou o rozpore nároku so a s dobrými mravmi.

14. Tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd dovolacie otázky považoval za ustálene vyriešené jedným rozhodnutím, z jeho odôvodnenia nevyplýva. Najvyšší súd dovolanie v časti nesprávneho právneho posúdenia vecne prejednal nielen strohým odkazom na existenciu predchádzajúceho rozhodnutia. Sťažovateľka do prvej, aj druhej dovolacej otázky zakomponovala predpoklady ‒ rozpor so a internými smernicami, ktoré súdy nekonštatovali a dôvody ktorého jasne a zrozumiteľne nesformulovala ani v odvolacej, ani v dovolacej argumentácii. Pre právne závery okresného a krajského súdu o tom, kto v mene sťažovateľky robí pracovnoprávne úkony a kedy ju tieto úkony nezaväzujú, nebol rozhodujúci sťažovateľkou tvrdený rozpor. Napriek tomu najvyšší súd zodpovedal dovolacie otázky sťažovateľky a zdôvodnil záver, že aj keby bol tento rozpor daný, bolo by rozhodnutie pre ňu záväzné a nemenil by nič na vecnej správnosti rozhodnutia o žalobe. Uviedol, prečo pravidlá odmeňovania podľa nedopadajú priamo na vzťah zamestnávateľ a zamestnanec. Záver, že aj keby bolo rozhodnutie o odmene neplatné pre rozpor so zákonom, tak by táto neplatnosť nemohla byť na ujmu žalobkyni, podporil ustanovením . Zrozumiteľne a racionálne sa vysporiadal s tým, prečo smernica o odmeňovaní nezaväzovala žalobkyňu ako prijímateľku odmeny. Preto nemožno súhlasiť s námietkou, že najvyšší súd nezdôvodnil právne závery.

15. Sťažovateľkou namietaná nesprávnosť právneho záveru, že pravidlá odmeňovania sa nevzťahujú na vzťah zamestnávateľa a zamestnanca v kontexte záveru, že aj pre rozpor s týmito pravidlami neplatným úkonom by bola sťažovateľka viazaná, je bez významu k výsledku sporu. Najvyšší súd nad rámec v obsahu dovolania nenamietanej nemožnosti aplikácie na vzťah medzi sťažovateľkou a žalobkyňou prevzal záver z rozhodnutia sp. zn. o tom, že pravidlá odmeňovania sa neaplikujú priamo na pracovnoprávny vzťah medzi bankou

a zamestnancami. Tomuto záveru v namietanom rozhodnutí chýba prevzatie časti odôvodnenia z rozhodnutia sp. zn. , ktorá mu predchádzala. Tento záver je len reakciou na textovú formuláciu dovolacej otázky sťažovateľky, v ktorej doslovne odkazuje na verejnoprávne predpisy vzťahujúce sa na výkon práce zamestnanca. K tomu najvyšší súd v časti neprevzatej do namietaného rozsudku uviedol, že až z argumentácie je zrejmé, že sťažovateľka týmto predpisom myslela . Z toho potom vyvodil pre právne posúdenie veci nerozhodujúcu odpoveď, že nie je predpis, ktorý sa vzťahuje na výkon práce zamestnanca.

16. K namietanej nesprávnosti právneho záveru najvyššieho súdu, že nárok je odmenou podľa , treba uviesť, že posudzovanie nároku ako motivačnej zložky odmeny nebolo predmetom dovolacieho prieskumu. Sťažovateľka dovolaciu argumentáciu založila na tom, že nárok je v rozpore so , a nie na tom, že mal byť posúdený ako iná predpokladaná forma motivačnej odmeny. Potreba preskúmať správnosť posúdenia nároku ako odmeny podľa najvyšším súdom z dovolania nevyplynula. Preto nemohol najvyšší súd pri právnej kvalifikácii nároku opomenúť zohľadniť skutkové okolnosti dôležité pre jeho aplikáciu. K namietanej nesprávnosti záveru, že rozhodnutie o odmene by sťažovateľku zaväzovalo aj keby bolo v rozpore so zákonom či smernicami, treba uviesť, že v tejto časti absentuje vecná a na úvahy najvyššieho súdu, ktorého ho k tomuto záveru viedli, nadväzujúca argumentácia, prečo je tento záver nesprávny. K tomu sťažovateľka uviedla len to, že žalobkyňa nemôže tvrdiť, že o rozpore so zákonom, ktorého nezistenie súdmi sťažovateľka opomína zohľadniť, nevedela.

17. Najvyšší súd pri dovolacom dôvode zmätočnosti reagoval na jedinú v dovolaní konkrétne vymedzenú námietku nedostatku vysporiadania sa s argumentáciou o rozpore nároku so . Záver najvyššieho súdu o dostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je mylný, keď krajský súd v súlade s obsahom odvolania uviedol, že sťažovateľka konkrétny rozpor nenamietala. Najvyšší súd neposudzoval prípustnosť dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia formalisticky, keď z všeobecnej a na závery súdov nereflektujúcej argumentácie vyabstrahoval podstatu úvah, ktorými sa sťažovateľka snažila spochybniť vecnú správnosť rozhodnutí. Zodpovedal dovolacie otázky sťažovateľky, hoci na ňou vymedzenej formulácii otázok krajský súd nezaložil svoje rozhodnutie. Právne závery najvyššieho sú racionálne zdôvodnené jasnou a výslovnou úpravou podľa a prosté zjavného omylu. Preto namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa a dohovoru. To vylučuje porušenie práv podľa a dodatkového protokolu. Preto je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2024

Robert Šorl

predseda senátu