Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 264/2017
PDF · 247.8 KB
No categories available
II. ÚS 264/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o.,
Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 510/2015 a jeho uznesením z 11. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Co 510/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 11. januára 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že „[u]znesením č. 15 Co/510/2015-206 zo dňa 11. 01. 2017,
ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 24. 01. 2017, porušovateľ
potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a vyslovil, že žalovaný má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči sťažovateľke v rozsahu 100 % (ďalej aj
len „Uznesenie“). Uznesením boli porušené práva sťažovateľky, najmä právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesením bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky zo dňa 16. 06. 2015 proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9 C/4/2012-192 zo dňa 10. 04. 2015, ktorý
rozsudok bol napadnutý v časti náhrady trov konania, keď prvostupňový súd priznal
sťažovateľke len čiastočnú náhradu trov konania.
Uznesením boli porušené vyššie uvedené práva sťažovateľky, najmä z dôvodu,
že odvolací súd sa v odôvodnení nezaoberal podstatnými vyjadreniami sťažovateľky,
s ktorými sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie, pričom tieto podstatné vyjadrenia boli
aj súčasťou odvolania a odvolací súd k nim nezaujal žiadne stanovisko. Okrem toho
Uznesenie a pred ním ani ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie sa nevysporiadali
s ustálenou judikatúrou, na ktorú poukázala sťažovateľka.“.
Sťažovateľka uvádza, že v konaní „9 C/4/2012 bola sťažovateľka úspešná vo výške
100 %. Napriek tomu jej nebola priznaná náhrada trov konania vo výške 100 %, priznaná
náhrada trov bola podstatne nižšia. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátom,
v tej súvislosti jej vznikli výdavky, napriek tomu jej nebola v celom rozsahu priznaná
náhrada trov konania.“.
V súvislosti s posúdením otázky momentu odstúpenia od zmluvy sťažovateľka
uvádza, že „[s]porné nie je to, či sťažovateľka mala nárok na náhradu trov konania. Sporné
je kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany sťažovateľky voči žalovanému, na základe
čoho porušovateľ potvrdil rozhodnutie, na základe ktorého má sťažovateľka nárok
na náhradu trov konania až od neskoršieho momentu a priznal náhradu trov konania
až za úkony po tomto momente (s výnimkou náhrady za prevzatie veci a podanie žaloby)“,
a v tejto súvislosti dodáva, že „k odstúpeniu od zmluvy došlo jej písomným podaním zo dňa
29. 09. 2011. Naopak všeobecné súdy ustálili, že k odstúpeniu došlo až podaním zo dňa
10. 09. 2012, ktoré sťažovateľka realizovala len z opatrnosti, nakoľko žalovaný spochybnil
jej skoršie odvolanie.“.
V súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namieta, že „[v]o veci samej
bolo konanie 9 C/4/2012 právoplatne ukončené 19. 06. 2015, pričom aj v tomto smere
nastali zbytočné prieťahy v dôsledku nesprávneho rozhodnutia porušovateľa č. k.
15 Co/106/2013-169 zo dňa 26. 11. 2014.
Bez ohľadu na nesprávnosť rozhodnutia porušovateľa z 26. 11. 2014, faktom je,
že v merite je vec právoplatne ukončená už skoro 2 roky. Napriek tomu je sťažovateľka
vystavená právnej neistote ohľadom náhrady trov konania, ktorá je podstatnou súčasťou
súdneho konania. Aj v zmysle citovanej judikatúry boli práva sťažovateľky porušené, preto
sťažovateľka očakáva, že Ústavný súd SR napadnuté Uznesenie porušovateľa zruší a vec
vráti porušovateľovi na ďalšie konanie. Vzhľadom na prax Ústavného súdu SR sťažovateľka
očakáva, že Ústavný súd SR o tejto sťažnosti rozhodne za cca. 1 rok, ďalší čas bude trvať,
kým bude právoplatne vo veci rozhodnuté. Sťažovateľka tak očakáva, že od právoplatného
ukončenia konania vo veci samej bude právoplatne rozhodnuté o náhrade trov konania
(po predpokladanom zrušení napadnutého Uznesenia) s odstupom viac ako 3 rokov,
čo je neprimeraná doba. Takýmto spôsobom vznikli zbytočné prieťahy, a to v dôsledku
nesprávneho postupu porušovateľa. Zbytočné prieťahy pritom vznikli v súvislosti
so štandardnou, ba až jednoduchou agendou súdu, pri ktorej porušovateľ nepostupoval
správne...
Sťažovateľka predpokladá, že ústavný súd napadnuté uznesenie zruší. V prípade
ak k tomu dôjde, tak bude zrejmé, že porušovateľ postupoval neefektívne a vecne nesprávne
a v dôsledku jeho postupu vznikli zbytočné prieťahy v konaní.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pošlo k porušeniu práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“.
V súvislosti so svojou žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľka uvádza, že sa „domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR, a to vo výške 3.000,- EUR.
Sťažovateľka má za to, že iba konštatovaním porušenia práv sťažovateľky
nie je možné zaistiť úplnú nápravu, keď sa v dôsledku nesprávneho postupu porušovateľa
oddialilo rozhodnutie súdu, ktorým by došlo medzi dotknutými osobami k odstráneniu
právnej neistoty. Týmto spôsobom došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľka
je tak v dôsledku nesprávnych rozhodnutí všeobecných súdov vystavené potrebe podávania
opravných prostriedkov a aj tejto sťažnosti. Sťažovateľka je tak v súvislosti s konaniami
vedenými pred súdmi vystavovaná stresom, a je nútená venovať im svoj čas, energiu
a finančné prostriedky, aby dosiahla súladnosť rozhodnutí všeobecných súdov
so základnými právami a slobodami sťažovateľky.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod č. 15 Co/510/2015
Uznesením zo dňa 11. 01. 2017, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 9 C/4/2012-192 zo dňa 10. 04. 2015 vo výroku o trovách konania a vyslovil,
že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči sťažovateľke v rozsahu
100 %, porušil práva sťažovateľov najmä právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: 15 Co/510/2015-206 zo dňa
11. 01. 2017, sa ruší.
Porušovateľ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Porušovateľ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia vo výške 374,81 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov, ktoré v konaní
ustálili, že k jej odstúpeniu od zmluvy došlo až podaním z 10. septembra 2012.
Sťažovateľka zastáva názor, že od zmluvy odstúpila už 29. septembra 2011. Ustálenie
otázky momentu odstúpenia sťažovateľky od zmluvy sa vo sfére sťažovateľky prejavilo
v sume priznanej náhrady trov konania. Všeobecné súdy nepriznali sťažovateľke náhradu
trov právneho zastúpenia za úkony realizované pred 10. septembrom 2012, pričom
sťažovateľka trvá na tom, že jej patrí náhrada trov právneho zastúpenia vo väčšom rozsahu
(aj za úkony uskutočnené v čase od 29. septembra 2011 do 10. septembra 2012).
Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci,
ktorá sa zisťuje u navrhovateľa (žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. V prípade sťažovateľky nebola sporná miera
jej úspechu vo veci, ale moment vzniku nárokov, ktoré boli predmetom jej žaloby.
Všeobecné súdy sťažovateľke po ustálení momentu vzniku žalovaných nárokov priznali
náhradu trov právneho zastúpenia vzniknutých od tohto momentu. Sťažovateľka
sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne posúdenie nároku
na náhradu trov právneho zastúpenia.
Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uvádza, že „[p]reskúmaním
veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo výroku o trovách konania
rozhodol správne. Taktiež sa stotožňuje s jeho odôvodnením rozhodnutia v celom rozsahu.
Súd správne aplikoval príslušné normy práva platné a účinné v rozhodnom čase (O. s. p.),
rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Z tohto dôvodu sa odvolací súd obmedzuje len
na skonštatovanie správnosti daného rozhodnutia a na doplnenie dôvodov správnosti tohto
rozhodnutia v súvislosti s podanými konkrétnymi námietkami uvedenými v odvolaní ďalej
dodáva ďalšie skutočnosti.
Okresný súd o trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu účastníkov
(strán)vo veci, pričom nárok na náhradu bol daný ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. Potom
bol správny záver okresného súdu, keď za úkony právnej služby vykonané do 10. 09. 2012,
resp. okrem úkonov príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie žaloby až do úkonu
23. 11. 2012 náhradu trov žalobkyni nepriznal. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu
vo veci samej jednoznačne vyplýva, že výsledok rozhodnutia je založený na závere, že
k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 03. 08. 2011 došlo v zmysle podania zo dňa
10. 09. 2012, t. j. po podaní žaloby na súd (v podstate až týmto podaním bol založený
úspech žalobkyne v spore). Sama odvolateľka v odvolaní konštatuje, že práve v dôsledku
tohto súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právneho zástupcu
zo 14. 12. 2011, 24. 08. 2012, 04. 09. 2012, 12. 09. 2012 ako boli špecifikované vo vyčíslení
zo dňa 10. 04. 2015. Rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní konanom dňa
19. 12. 2012 znejúce v prospech žalobkyne (vyúčtovaná 1/4 odmeny) bolo však na odvolanie
žalovaného zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úkon právnej služby − ďalšia porada s klientom dňa 12. 02. 2015 (vyúčtovaných 50 %
odmeny) správne okresný súd vyhodnotil ako neúčelný vzhľadom na štádium konania,
resp. ani žiadne nové skutočnosti, dôkazy neboli súdu ako výsledok tejto porady predložené.
Správne sú aj dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia, pre ktoré okresný súd nepriznal
náhradu trov za úkon zo dňa 23. 02. 2015.“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd
potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9 C 4/2012 z 10. apríla 2015
vo výroku o trovách konania, boli porušené označené práva sťažovateľky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj
právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania
súdu prvého stupňa), Civilného sporového poriadku (ktorý bol platný a účinný v čase
rozhodovania krajského súdu) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.
Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným
predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku
akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí
všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia
pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,
na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,
postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli
iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita
namietaného porušenia označených práv.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť
medzi napadnutým uznesením a namietaným porušením označených práv. Napadnuté
uznesenie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených práv
sťažovateľky aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie
platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravnom
konaní (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom
konaní
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej
činnosti, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote), to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu,
a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Z príloh sťažnosti, ktoré tvorí aj napadnuté uznesenie s vyznačenou doložkou
právoplatnosti, vyplýva, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2017
(konanie vo veci samej, tak ako to vyplýva z vyznačenej doložky právoplatnosti a ako
to v sťažnosti uvádza aj samotná sťažovateľka, právoplatne skončilo rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica z 10. apríla 2015 už 19. júna 2015). V čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (22. marca 2017) už zjavne nedochádzalo k porušovaniu sťažovateľkou
označených práv.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo pred doručením jej sťažnosti ústavnému
súdu vo veci samej aj v otázke trov konania právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase
predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jej právna neistota
odstránená a tvrdené porušovanie sťažovateľkou označených práv už netrvalo.
Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označených práv, pretože konanie bolo právoplatne
skončené, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017