Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 264/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o.,

Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a podľa , a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 11. januára 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „[u]znesením č. -206 zo dňa 11. 01. 2017,

ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 24. 01. 2017, porušovateľ

potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a vyslovil, že žalovaný má

nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči sťažovateľke v rozsahu 100 % (ďalej aj

len „Uznesenie“). Uznesením boli porušené práva sťažovateľky, najmä právo vlastniť

majetok podľa , právo na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesením bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky zo dňa 16. 06. 2015 proti

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -192 zo dňa 10. 04. 2015, ktorý

rozsudok bol napadnutý v časti náhrady trov konania, keď prvostupňový súd priznal

sťažovateľke len čiastočnú náhradu trov konania.

Uznesením boli porušené vyššie uvedené práva sťažovateľky, najmä z dôvodu,

že odvolací súd sa v odôvodnení nezaoberal podstatnými vyjadreniami sťažovateľky,

s ktorými sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie, pričom tieto podstatné vyjadrenia boli

aj súčasťou odvolania a odvolací súd k nim nezaujal žiadne stanovisko. Okrem toho

Uznesenie a pred ním ani ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie sa nevysporiadali

s ustálenou judikatúrou, na ktorú poukázala sťažovateľka.“.

Sťažovateľka uvádza, že v konaní „9 C/4/2012 bola sťažovateľka úspešná vo výške

100 %. Napriek tomu jej nebola priznaná náhrada trov konania vo výške 100 %, priznaná

náhrada trov bola podstatne nižšia. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátom,

v tej súvislosti jej vznikli výdavky, napriek tomu jej nebola v celom rozsahu priznaná

náhrada trov konania.“.

V súvislosti s posúdením otázky momentu odstúpenia od zmluvy sťažovateľka

uvádza, že „[s]porné nie je to, či sťažovateľka mala nárok na náhradu trov konania. Sporné

je kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany sťažovateľky voči žalovanému, na základe

čoho porušovateľ potvrdil rozhodnutie, na základe ktorého má sťažovateľka nárok

na náhradu trov konania až od neskoršieho momentu a priznal náhradu trov konania

až za úkony po tomto momente (s výnimkou náhrady za prevzatie veci a podanie žaloby)“,

a v tejto súvislosti dodáva, že „k odstúpeniu od zmluvy došlo jej písomným podaním zo dňa

29. 09. 2011. Naopak všeobecné súdy ustálili, že k odstúpeniu došlo až podaním zo dňa

10. 09. 2012, ktoré sťažovateľka realizovala len z opatrnosti, nakoľko žalovaný spochybnil

jej skoršie odvolanie.“.

V súvislosti s porušením základného práva podľa a podľa

ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namieta, že „[v]o veci samej

bolo konanie právoplatne ukončené 19. 06. 2015, pričom aj v tomto smere

nastali zbytočné prieťahy v dôsledku nesprávneho rozhodnutia porušovateľa č. k.

-169 zo dňa 26. 11. 2014.

Bez ohľadu na nesprávnosť rozhodnutia porušovateľa z 26. 11. 2014, faktom je,

že v merite je vec právoplatne ukončená už skoro 2 roky. Napriek tomu je sťažovateľka

vystavená právnej neistote ohľadom náhrady trov konania, ktorá je podstatnou súčasťou

súdneho konania. Aj v zmysle citovanej judikatúry boli práva sťažovateľky porušené, preto

sťažovateľka očakáva, že Ústavný súd SR napadnuté Uznesenie porušovateľa zruší a vec

vráti porušovateľovi na ďalšie konanie. Vzhľadom na prax Ústavného súdu SR sťažovateľka

očakáva, že Ústavný súd SR o tejto sťažnosti rozhodne za cca. 1 rok, ďalší čas bude trvať,

kým bude právoplatne vo veci rozhodnuté. Sťažovateľka tak očakáva, že od právoplatného

ukončenia konania vo veci samej bude právoplatne rozhodnuté o náhrade trov konania

(po predpokladanom zrušení napadnutého Uznesenia) s odstupom viac ako 3 rokov,

čo je neprimeraná doba. Takýmto spôsobom vznikli zbytočné prieťahy, a to v dôsledku

nesprávneho postupu porušovateľa. Zbytočné prieťahy pritom vznikli v súvislosti

so štandardnou, ba až jednoduchou agendou súdu, pri ktorej porušovateľ nepostupoval

správne...

Sťažovateľka predpokladá, že ústavný súd napadnuté uznesenie zruší. V prípade

ak k tomu dôjde, tak bude zrejmé, že porušovateľ postupoval neefektívne a vecne nesprávne

a v dôsledku jeho postupu vznikli zbytočné prieťahy v konaní.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pošlo k porušeniu práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“.

V súvislosti so svojou žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľka uvádza, že sa „domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v zmysle článku 127 ods. 3 SR, a to vo výške 3.000,- EUR.

Sťažovateľka má za to, že iba konštatovaním porušenia práv sťažovateľky

nie je možné zaistiť úplnú nápravu, keď sa v dôsledku nesprávneho postupu porušovateľa

oddialilo rozhodnutie súdu, ktorým by došlo medzi dotknutými osobami k odstráneniu

právnej neistoty. Týmto spôsobom došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľka

je tak v dôsledku nesprávnych rozhodnutí všeobecných súdov vystavené potrebe podávania

opravných prostriedkov a aj tejto sťažnosti. Sťažovateľka je tak v súvislosti s konaniami

vedenými pred súdmi vystavovaná stresom, a je nútená venovať im svoj čas, energiu

a finančné prostriedky, aby dosiahla súladnosť rozhodnutí všeobecných súdov

so základnými právami a slobodami sťažovateľky.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod č.

Uznesením zo dňa 11. 01. 2017, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -192 zo dňa 10. 04. 2015 vo výroku o trovách konania a vyslovil,

že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči sťažovateľke v rozsahu

100 %, porušil práva sťažovateľov najmä právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: -206 zo dňa

11. 01. 2017, sa ruší.

Porušovateľ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia vo výške 374,81 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov, ktoré v konaní

ustálili, že k jej odstúpeniu od zmluvy došlo až podaním z 10. septembra 2012.

Sťažovateľka zastáva názor, že od zmluvy odstúpila už 29. septembra 2011. Ustálenie

otázky momentu odstúpenia sťažovateľky od zmluvy sa vo sfére sťažovateľky prejavilo

v sume priznanej náhrady trov konania. Všeobecné súdy nepriznali sťažovateľke náhradu

trov právneho zastúpenia za úkony realizované pred 10. septembrom 2012, pričom

sťažovateľka trvá na tom, že jej patrí náhrada trov právneho zastúpenia vo väčšom rozsahu

(aj za úkony uskutočnené v čase od 29. septembra 2011 do 10. septembra 2012).

Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci,

ktorá sa zisťuje u navrhovateľa (žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu

meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. V prípade sťažovateľky nebola sporná miera

jej úspechu vo veci, ale moment vzniku nárokov, ktoré boli predmetom jej žaloby.

Všeobecné súdy sťažovateľke po ustálení momentu vzniku žalovaných nárokov priznali

náhradu trov právneho zastúpenia vzniknutých od tohto momentu. Sťažovateľka

sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne posúdenie nároku

na náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uvádza, že „[p]reskúmaním

veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo výroku o trovách konania

rozhodol správne. Taktiež sa stotožňuje s jeho odôvodnením rozhodnutia v celom rozsahu.

Súd správne aplikoval príslušné normy práva platné a účinné v rozhodnom čase (),

rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Z tohto dôvodu sa odvolací súd obmedzuje len

na skonštatovanie správnosti daného rozhodnutia a na doplnenie dôvodov správnosti tohto

rozhodnutia v súvislosti s podanými konkrétnymi námietkami uvedenými v odvolaní ďalej

dodáva ďalšie skutočnosti.

Okresný súd o trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu účastníkov

(strán)vo veci, pričom nárok na náhradu bol daný ustanovením Potom

bol správny záver okresného súdu, keď za úkony právnej služby vykonané do 10. 09. 2012,

resp. okrem úkonov príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie žaloby až do úkonu

23. 11. 2012 náhradu trov žalobkyni nepriznal. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu

vo veci samej jednoznačne vyplýva, že výsledok rozhodnutia je založený na závere, že

k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 03. 08. 2011 došlo v zmysle podania zo dňa

10. 09. 2012, t. j. po podaní žaloby na súd (v podstate až týmto podaním bol založený

úspech žalobkyne v spore). Sama odvolateľka v odvolaní konštatuje, že práve v dôsledku

tohto súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právneho zástupcu

zo 14. 12. 2011, 24. 08. 2012, 04. 09. 2012, 12. 09. 2012 ako boli špecifikované vo vyčíslení

zo dňa 10. 04. 2015. Rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní konanom dňa

19. 12. 2012 znejúce v prospech žalobkyne (vyúčtovaná 1/4 odmeny) bolo však na odvolanie

žalovaného zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Úkon právnej služby − ďalšia porada s klientom dňa 12. 02. 2015 (vyúčtovaných 50 %

odmeny) správne okresný súd vyhodnotil ako neúčelný vzhľadom na štádium konania,

resp. ani žiadne nové skutočnosti, dôkazy neboli súdu ako výsledok tejto porady predložené.

Správne sú aj dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia, pre ktoré okresný súd nepriznal

náhradu trov za úkon zo dňa 23. 02. 2015.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd

potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 10. apríla 2015

vo výroku o trovách konania, boli porušené označené práva sťažovateľky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania

súdu prvého stupňa), (ktorý bol platný a účinný v čase

rozhodovania krajského súdu) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným

predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku

akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita

namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie a ,

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením a namietaným porušením označených práv. Napadnuté

uznesenie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených práv

sťažovateľky aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie

platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravnom

konaní (podobne aj , ).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 , listiny a práva podľa dohovoru v napadnutom

konaní

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa (a rovnako aj základného práva podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej

činnosti, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte

mohlo trvať (m. m. , , , ). Ak v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej

sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote), to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu,

a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(m. m. , , , ).

Z príloh sťažnosti, ktoré tvorí aj napadnuté uznesenie s vyznačenou doložkou

právoplatnosti, vyplýva, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2017

(konanie vo veci samej, tak ako to vyplýva z vyznačenej doložky právoplatnosti a ako

to v sťažnosti uvádza aj samotná sťažovateľka, právoplatne skončilo rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica z 10. apríla 2015 už 19. júna 2015). V čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu (22. marca 2017) už zjavne nedochádzalo k porušovaniu sťažovateľkou

označených práv.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo pred doručením jej sťažnosti ústavnému

súdu vo veci samej aj v otázke trov konania právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase

predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jej právna neistota

odstránená a tvrdené porušovanie sťažovateľkou označených práv už netrvalo.

Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označených práv, pretože konanie bolo právoplatne

skončené, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017