Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 599/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Advokátska

kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 a a 2 , a 2

a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 Listiny základných práv a slobôd, základné

právo na zákonného sudcu podľa a

Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky p r i k a z u j e Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, aby konal a rozhodol o odvolaní z 20. mája 2015 proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -40 z 24. marca 2015.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

448,02 € (slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky Mgr. Eleny Szabóovej, Advokátska

kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-18 z 21. júla 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“) v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 (ďalej len „“),

a 2 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Podstatou veci je posúdenie toho, či „trojdňová lehota na doplnenie podania

urobeného elektronickými prostriedkami ( ) je lehotou procesnou alebo

hmotnou“, a preskúmanie, či (i) neprerokovanie odvolania proti prvostupňovému rozsudku

správneho súdu, pretože e-mailom podané odvolanie bolo doplnené v trojdňovej lehote

počítanej podľa aktuálne platného a účinného (ďalej aj

„OSP“) procesne, a nie „hmotnoprávne“, je porušením práva na prístup k súdu. (ii)

Rovnako je nutné preskúmať, či neformálny procesný postup, ktorým najvyšší súd len voči

Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), a nie priamo vo vzťahu k sťažovateľke

ako účastníčke konania vyjadril, že nemôže odvolanie prerokovať, je súladný s právom na

súdnu ochranu a s právom na zákonného sudcu.

3. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť tak, že sťažovateľka

sa opravným prostriedkom podľa vtedy účinného domáhala preskúmania

rozhodnutia Ústredia Sociálnej poisťovne (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) zo 6. októbra

2014, ktorým nebolo vyhovené jej žiadosti o prepočítanie výšky (zvýšenie) starobného

dôchodku. Rozsudkom č. k. -40 z 24. marca 2015 krajský súd toto

rozhodnutie potvrdil. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 5. mája

2015.

3.1 Odvolanie sťažovateľky proti uvedenému rozsudku zaslala jej právna zástupkyňa

krajskému súdu elektronicky (e-mailom) bez zaručeného elektronického podpisu v posledný

deň odvolacej lehoty, teda 20. mája 2015 (streda). Dňa 22. mája 2015 (piatok) podala na

pošte zásielku pre krajský súd, ktorej obsahom bol originál odvolania zaslaného

elektronicky dva dni predtým; krajskému súdu bola zásielka doručená 25. mája 2015

(pondelok). Krajský súd na základe toho predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o podanom odvolaní, kde mu bola pridelená spisová značka .

3.2 Najvyšší súd listom z 25. júna 2015 vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia,

čo odôvodnil tým, že žalobkyňa bola povinná „podanie urobené elektronickou formou

doplniť do troch dní (do 23.5.2015). Odvolanie žalobcu bolo doplnené až dňa 25.05.2015,

t. j. zjavne oneskorene. Uvedená trojdňová lehota je lehotou hmotnoprávnou, a teda na

podanie, ktoré nebolo v tejto lehote doplnené (nestačí, aby sa doplnenie podania v lehote

podalo na poštovú prepravu, ale doplnenie podania sa musí v stanovenej lehote reálne

nachádzať na súde), súd neprihliada.“. Tento list zaslal krajský súd na vedomie právnej

zástupkyni sťažovateľky, ktorá naň zareagovala žiadosťou o opätovné predloženie spisu

najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní s podrobným odôvodnením. Tomu však

krajský súd nevyhovel a na svojom rozsudku vyznačil, že nadobudol právoplatnosť 21. mája

2015.

3.3 Sťažovateľka tvrdí, že ak aj najvyšší súd vychádzal z toho, že na odvolanie

podané elektronicky sa neprihliada, nesmel ignorovať nasledujúce písomné podanie, ale mal

ho považovať za samostatné podanie. Sťažovateľka ďalej považuje názor najvyššieho súdu

o hmotnoprávnej povahe lehoty na doplnenie elektronického podania za rozporný

s ustálenou judikatúrou ústavného súdu i všeobecných súdov. V tejto súvislosti vytýka

najvyššiemu súdu i arbitrárnosť jeho postupu, keďže vo svojom liste sa nevyrovnal práve

s uvedenou judikatúrou. Meritórnym neprerokovaním odvolania najvyšší súd odoprel

sťažovateľke prístup k súdu. Tým došlo k zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivý

proces, keďže bola obmedzená v možnosti realizovať svoje procesné práva. Okrem toho je

podľa sťažovateľky odmietnutie meritórneho prieskumu odvolania najvyšším súdom

svojvoľné a založené na reštriktívnom výklade procesných ustanovení.

3.4 Sťažovateľka navrhuje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 1 500 €, keďže ide o konanie vo veci, ktorá sa týka jej existenčných zdrojov

(príjmu). Okrem toho najvyšší súd svojím postupom v podstate vytvoril zbytočné prieťahy

v konaní, ktoré sú neodstrániteľné.

3.5 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd o prijatej časti jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. (...) porušil(...)

základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, na spravodlivý proces, prístup

k súdu, zákonného sudcu(...) podľa čl. 6(...) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd(...) s článkami 46 ods. 1, 2 a , 2 Slovenskej

republiky(...) a článkami 36 ods. 1, 2 a čl. 38 ods. 1,2 Listiny základných práv a slobôd.

II. Ústavný súd SR prikazuje

a)(...)

b) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby prejednal odvolanie sťažovateľky

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24. marca 2015, ktoré

bolo Krajskému súdu v Nitre doručené 20.5.2015, a o podanom odvolaní sťažovateľky

rozhodol.

III. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1500 EUR,

ktoré sú Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne

a nerozdielne vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Priznáva sťažovateľke náhradu trov konania(...)“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

najvyšší súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom č. k. -53 z 24. augusta 2016

a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu najvyššieho súdu

z 29. septembra 2016 a jeho doplnením z 5. októbra 2016.

4.1 Predsedníčka najvyššieho súdu pri zaujatí právneho názoru vychádzala

z argumentácie, podľa ktorej kolégium najvyššieho súdu v tejto otázke neprijalo judikát,

ktorým by bol viazaný, preto sa najvyšší súd priklonil k právnemu názoru, ktorý vyslovil

doc. Marek Števček, všeobecne uznávaný odborník na občianske procesné právo,

v komentári k , že ide o lehotu hmotnoprávnu. Pokiaľ

sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2008, odvolací súd sa s ním oboznámil, ale záver, že ide o lehotu procesnú,

je odôvodnený iba nepresvedčivým konštatovaním, že „interpretovať zachovanie tejto

lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla nemá oporu v zákone a bol by aj v rozpore

s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť“. Naproti tomu doc. Marek Števček svoj názor, že

ide o lehotu hmotnoprávnu, podrobne vysvetlil vo svojom článku publikovanom v časopise

Justičná revue č. 1/2002 pod názvom „K výkladu ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku“, ktorého spoluautorkou je Katarína Škultétyová. Nie bez významu je aj

skutočnosť, že „nový už výslovne stanovuje, že ide o lehotu

hmotnoprávnu“. Vychádzajúc z uvedeného, považuje najvyšší súd sťažnosť za nedôvodnú

a navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

4.2 Sťažovateľka v replike na vyjadrenie najvyššieho súdu uvádza, že je nepochybné,

že v čase, keď najvyšší súd dospel k záveru, že vráti vec krajskému súdu bez prerokovania

a rozhodnutia, bolo už takmer mesiac súčasťou súdneho spisu aj písomné podanie

sťažovateľky z 20. mája 2015, ktoré bolo vypravené na poštovú prepravu 22. mája 2015.

Pokiaľ by aj najvyšší súd nebral do úvahy elektronické podanie sťažovateľky, v čase pred

vrátením veci krajskému súdu a zároveň v čase, keď odmietol prerokovať odvolanie

sťažovateľky a rozhodnúť o ňom, bolo jeho povinnosťou zaoberať sa písomným podaním,

ktoré bolo doručené do súdneho spisu pred postúpením veci. O dôvodoch, ktoré najvyšší

súd viedli k tomu, že sa touto písomnosťou nezaoberal, sa (napriek tomu, že sťažovateľka

citovala priamo súvisiacu judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu – )

najvyšší súd vo vyjadrení nezmieňuje a neponúka žiaden argument, ktorý by takýto

neštandardný (ne)procesný postup vysvetľoval či odôvodňoval.

Na rozhodovanie súdov o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych

orgánov a rovnako aj o preskúmaní zákonnosti takýchto rozhodnutí sa do 30. júna 2016 bez

zásadných odchýlok aplikovali všeobecné ustanovenia ,

preto sťažovateľka poukazuje na judikát najvyššieho súdu R 143/2014, podľa ktorého

trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami (§ 42 ods. 1

) je lehotou procesnou. Pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia

a .

Sťažovateľka poukazuje okrem judikátov aj na zásadu formulovanú ústavným

súdom, že odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, zakladajúc tak vlastnú, avšak

preskúmateľnú argumentačnú líniu, obdobne ako je aktuálne zakotvené v § 139 ods. 3

(ďalej aj „“): „Ak sa správny súd odkloní od ustálenej

rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto

odklonu.“ ‒porovnateľne aj v (ďalej aj „“):

„Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj

dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“ V danom prípade sa tak nestalo aj s prihliadnutím na

to, že k odňatiu spravodlivosti nedošlo rozhodnutím, ale práve odmietnutím vydania

rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky.

Argumentácia najvyššieho súdu odvolávajúca sa na ustanovenia Civilného sporového

poriadku vo vzťahu k posúdeniu charakteru lehôt je pre posúdenie správnosti postupu

porušovateľa práva bezpredmetná, a to z dôvodu, že sťažnosť nadväzuje na právnu úpravu

z , keď zakotvuje povinnosť odvolacieho súdu odmietnuť

neskoro podané odvolanie ‒ teda nie vrátiť vec súdu nižšej inštancie bez prerokovania.

Sťažnosťou namietaný postup najvyššieho súdu preto nemá oporu ani v právnom predpise,

na ktorý sa (hoci bez právnej relevancie) porušovateľ práva odvoláva, ale ani v aktuálnej

právnej úprave.

Sťažovateľka sa stotožňuje s tým, že nový procesný predpis pre občianskoprávne

sporové konania () lehotu na doplnenie elektronického podania

považuje za lehotu hmotnoprávnu (hoci je upravená predpisom procesným, a nie

hmotnoprávnou úpravou). Poukazuje však na to, že hmotnoprávna lehota podľa § 125 ods. 2

je viac než trojnásobne dlhšia než lehota podľa , a teda „nová“ lehota

je bezpochyby postačujúca na doručenie podania správnemu orgánu po odoslaní

elektronického podania. Ak by trojdňová lehota v zmysle

mala byť posudzovaná ako lehota hmotnoprávna, popierala by pre svoju krátkosť význam

a zmysel elektronických a telefaxových podaní v samotnej jeho podstate.

Podľa sťažovateľky je pozoruhodné, že vyjadrenie najvyššieho súdu obsahuje odkaz,

resp. odvolanie sa na (v správnom súdnictve!), ktorý počnúc

1. júlom 2016 nie je aplikovateľným právnym predpisom vo veciach správneho súdnictva

(v konaniach preskúmavajúcich rozhodnutia správnych orgánov a rozhodujúcich

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam v správnom konaní). Civilný sporový

poriadok, na ktorý sa vo svojom vyjadrení najvyšší súd odvoláva, nemožno ani aktuálne

v danom type konania použiť, keďže konanie o preskúmaní rozhodnutia o dôchodku súdom

sa po 1. júli 2016 spravuje výhradne . Zákonodarca však ani

v pri novozavedenom inštitúte kasačnej sťažnosti neuvažuje

o možnosti nerozhodnúť o kasačnej sťažnosti (obsahovo a formálne takmer totožná

s odvolaním proti prvoinštančnému rozhodnutiu súdu o správnych žalobách), a to ani

v prípade, že bola podaná oneskorene.

Sťažovateľka napriek úcte, ktorú prechováva nielen k doc. Markovi Števčekovi, ale

aj k ostatným publikačne činným sudcom, pedagógom, advokátom a ďalším odborníkom,

nepovažuje názory jednotlivých autorov publikované na odborných fórach či ich príspevky

v odbornej tlači za prameň práva, ktorý by bolo možné favorizovať pred rozhodnutiami

súdov a povyšovať nad ustálené rozhodovacie línie najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Naopak, sťažovateľka namieta, že fundovane vyargumentovaná polemika uvedeného autora

(príp. viacerých autorov) s rozhodovacou praxou síce môže byť pre dovolací súd a ústavný

súd podnetom na zmenu rozhodovacej praxe, prípadne zjednotenie odlišných právnych

názorov, nemôže však (už v zmysle právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí)

túto súdnu prax nahrádzať, či dokonca byť nad ňu nadraďovaná, ako sa udialo aktuálnym

vyjadrením najvyššieho súdu. Argumentáciou, ktorú vo svojom vyjadrení do aktuálneho

sťažnostného konania vniesol najvyšší súd, spochybňuje tým tak právny význam

a relevanciu rozhodnutí vlastných, ako aj záväznosť a právny význam rozhodnutí ústavného

súdu (aj v kontexte druhej vety, druhej vety, porovnateľne k

ods. 1 druhej vete ) týkajúcich sa práva na spravodlivé konanie.

Sťažovateľka tiež poznamenáva, že vzhľadom na absenciu rozhodnutia sa o dôvode

procesného postupu najvyššieho súdu vo svojom spore dozvedela až z vyjadrenia

porušovateľa práv k podanej ústavnej sťažnosti, čo nesporne nie je v súlade s právom na

spravodlivé súdne konanie a základnou doktrínou zákazu prekvapivých rozhodnutí

a právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia (primerane aplikovanú aj na „postup“ súdu pri

odmietnutí zaoberať sa opravným prostriedkom.

Sťažovateľka tvrdí, že ak nesprávne rozhodnutie, ktorým sa účastníkovi konania,

strane sporu odníma právo na preskúmanie jeho opravného prostriedku, je porušením práva

účastníka na spravodlivý súdny proces (uznesenie najvyššieho súdu ), tým viac

sa atribútmi nespravodlivosti a nezákonnosti vyznačuje postup, ktorým súd odmieta

o opravnom prostriedku rozhodnúť, teda sa odvolaním čo i len procesne zaoberať.

V doplnení svojho vyjadrenia sťažovateľka upozornila, že medzičasom Sociálna

poisťovňa vydala nové dôchodkové rozhodnutie a že krajský súd konanie o správnej žalobe

proti novému rozhodnutiu prerušil do rozhodnutia ústavného súdu v predmetnej veci.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu (na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 listiny, základného práva na zákonného sudcu podľa

a listiny, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , listiny a práva podľa dohovoru.

8. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu sťažnosti, dáva do pozornosti, že v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu a konania správneho orgánu bol účinný a platný

, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými

procesnými kódexmi, konkrétne , Civilným mimosporovým

poriadkom a . Ústavný súd tak musí vychádzať pri

posudzovaní sťažnosti aj z tejto skutočnosti a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú

a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec sťažovateľky a rozhodovaciu činnosť ústavného

súdu.

A. K namietanému porušeniu a 2 a a 2 listiny,

ako aj a listiny a dohovoru napadnutým

postupom najvyššieho súdu

9. Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne(...)

Podľa a podľa listiny kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd(...)

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu (aj sudcu) ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

9.1 Ústavný súd predovšetkým akcentuje, že svojím textom

(Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci

v stávke (porov. bod 7.1 nálezu , uznesenie bod 11).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní

o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na

poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

(napr. , ). Judikatúra najvyššieho súdu považuje nezákonné

odmietnutie odvolania za odňatie možnosti konať pred súdom (R 23/1994,

bod 14). Zákonná a ústavná ochrana prístupu k súdu sa tu plne prekrývajú.

9.2 Uvedená judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej konkretizácie

práva na súdnu ochranu a z požiadavky zabezpečiť reálnosť prístupu (,

, ) k jednotlivým zákonom upraveným štádiám a inštanciám

konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne vety z rozhodovacej činnosti

ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho vyplýva, že ak už zákon pozná určitý

inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce

z , aj keď, prirodzene, nie každé porušenie zákona je porušením

ods. 1 .

9.3 Ústavný súd už uviedol (, , ), že

rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si

prípustnosť vecí vo svojich konaniach a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je

v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti

opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany

základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia

nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná s právom na súdnu ochranu.

9.4 V prerokúvanej veci sťažovateľka napáda postup najvyššieho súdu, ktorého

dôsledkom bolo, že tento sa nezaoberal jej odvolaním proti prvostupňovému rozsudku

a nevydal o ňom žiadne rozhodnutie predpokladané až . Podstatou veci je

preskúmanie, či (i) neprerokovanie odvolania proti prvostupňovému rozsudku správneho

súdu, pretože e-mailom podané odvolanie bolo doplnené v trojdňovej lehote počítanej podľa

procesne, a nie „hmotnoprávne“, je porušením práva na

prístup k súdu. (ii) Rovnako je nutné preskúmať, či neformálna procesná forma ‒list,

ktorou najvyšší súd len voči krajskému súdu, a nie účastníkovi konania vyjadril, že nemôže

odvolanie prerokovať, je súladná s právom na súdnu ochranu.

10. Ako je známe, bývalý umožňoval okrem

konzervatívneho doručenia podaní voči súdu poštou a osobným doručením aj doručenie

„nemateriálnym“ spôsobom, ktoré prirodzene vyžadovalo doplnenie fyzického originálu.

10.1 Skutkovo vec nie je sporná. Vec je sporná právne v tom, že sťažovateľka tvrdí,

že lehota na doplnenie podania je tzv. procesnoprávna a najvyšší súd vo svojom vyjadrení

tvrdí, že ide o lehotu hmotnoprávnu. Podľa sťažovateľky sa (i) najvyšší súd mal vysporiadať

s doručeným doplnením podania, teda nemal len neprihliadať na elektronicky doručené

podanie akoby nebolo doplnené, (ii) najvyšší súd nerešpektoval svoju vlastnú judikatúru

týkajúcu sa a zvlášť takýto odklon riadne nevysvetlil, (iii)

najvyšší súd argumentoval neaplikovateľným predpisom ,

pričom sa na správne súdnictvo neaplikuje a „keď už“, tak mal

najvyšší súd rozhodovať uznesením, ako to predpokladá aj

, (iv) najvyšší súd akcentoval význam odborného článku až tak, že

z neho urobil prameň práva.

10.2 Ako to ustanovuje , podanie možno urobiť elektronickými

prostriedkami. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne najneskôr do troch dní. Na podania, ktoré neboli

v tejto lehote doplnené, sa neprihliada. V predmetnej veci išlo o elektronické podanie

odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho súdu. Podanie odvolania je

rozumne judikatúrou považované za podanie obsahujúce návrh vo veci samej, a preto ak je

elektronické, je nutné doplniť do troch dní pod sankciou neprihliadania.

10.3 Najvyšší súd na účely vyjadrenia v predmetnej veci vychádza z názoru

doc. Škultétyovej a doc. Števčeka publikovaného v Justičnej revue (K výkladu ustanovenia

. Justičná revue, 54, 2002, č. 1, s. 58 ‒ 64.).

Podstata ich názoru, ako ho vykladá ústavný súd, vychádza z konceptu úplnosti procesného

úkonu, ktorý sa pri elektronickom (s nezaručeným podpisom) podaní stáva

perfektným až riadnym doplnením. Kým nie je takého podanie riadne doplnené, tak sa

vrátane doplnenia a zvlášť doplnenia nenachádza na pôdoryse Občianskeho súdneho

poriadku, a čo je mimo , tak je ne-procesnoprávne, teda je

z opaku hmotnoprávne, a preto je potrebné doplnenie podania vnímať hmotnoprávne

z hľadiska počítania včasnosti.

10.4 Ústavný súd konštatuje, že najvyšším súdom (po 13 rokoch od uverejnenia

článku doc. Škultétyovej a doc. Števčeka) prevzatý právny názor je invenčný, ale ústavný

súd tu preferuje text a systematiku zákona. Ustanovenie (Lehota je

zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu,

ktorý má povinnosť ho doručiť.) je všeobecným právnym základom počítania lehôt pre celý

. Podľa ústavného súdu sa tak (i) tradičné podanie, ale aj (ii)

čiastkové doplnenie elektronického podania nachádzajú na platforme Občianskeho súdneho

poriadku, a preto už doplnenie podania je potrebné počítať prostredníctvom § 57 ods. 3

. Zo súčtu noriem podľa a platí, že lehota je zachovaná, ak

sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo písomné doplnenie podania obsahujúce

návrh vo veci samej odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Opačný spôsob by si

vyžadoval explicitné textuálne vyjadrenie, tak ako to bolo v minulosti [porov. § 1 ods. 3

Vládního nařízení č. 120/1923 Sb. ze dne 14. června 1923 o telegrafických podáních

v soudním řízení a v řízení před úřady poručenskými (sirotčími) na Slovensku

a v Podkarpatské Rusi].

10.5 Uvedenú pozíciu by bolo možné podporiť aj účelom normy. Ak je zmyslom

procesnej lehoty istota dostupnosti vzdialenejšieho súdu, tak nutnosť doručenia doplnenia

podania na súd do troch dní by bolo v napätí so zmyslom procesnej lehoty. Na druhej strane

by cenou za možnosť elektronického „zachytenia lehoty“ mohla byť nutnosť včasného

fyzického doručenia. Z tohto dôvodu ostáva hlavným argumentom text zákona.

10.6 Veľmi presvedčivým podporným argumentom v prospech tzv. procesnej lehoty

je však stálosť judikatúry. Judikatúra v tomto smere sa mohla rozvinúť až po roku 1995,

keď bola do zavedená možnosť podania telefaxom. Dôležité

je ešte predoslať, že z hľadiska kritérií na doručenie podaní nie je rozdiel medzi civilným

a správnym súdnictvom, ktoré vyrastajú zo spoločného ,

a preto rozhodnutia civilného kolégia najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj pre správne

súdnictvo. Najvyšší súd dvakrát v procesnej forme právnej vety uverejnenej v Zbierke

stanovísk ustálil, že lehota na doplnenie podania je lehotou procesnou. V právnej vete

uviedol: „Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom ( )

je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55

a “ (R 18/2008; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára

2008). Šesť rokov na to svoj právny názor zopakoval v judikáte č. R 143/2014: „Trojdňová

lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami ( ) je

lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57

“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2014). Ústavný

súd našiel ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu s rovnakým právnym názorom –

, či . Nepriamo potvrdil túto judikatúru aj

ústavný súd nálezom sp. zn. , v ktorom bolo zrušené uznesenie najvyššieho

súdu o odmietnutí odvolania, pretože faxové podanie nebolo posudzované podľa času

skutočného doručenia súdu, ale podľa zapísania do registra. V širšom kontexte ústavný súd

citoval judikát R 18/2008. Je potrebné poznamenať, že nález sp. zn.

smeroval práve proti rozhodnutiu správneho kolégia najvyššieho súdu. Naopak, ústavný súd

dohľadal len jediné rozhodnutie (nie zásah listom, ktoré sa nezverejňujú, pozn.) najvyššieho

súdu, ktoré by považovalo lehotu na doplnenie za hmotnoprávnu, a to uznesenie sp. zn.

z 18. marca 2009. Z prehľadu rozhodovacej činnosti vyplýva, že judikatúra

v takej zásadnej otázke je konštantná. Zmena takto fixovanej judikatúry, a to v spojení

so spornou procesnou formou listu je svojvoľná a nesie v sebe prvky „retroaktivity“ (porov.

uznesenie ; KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní

argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, 29. ISBN 80-903786-0-9, s. 152 a nasl.),

a navyše tu nejde o riadnu zmenu judikatúry, ale o ad hoc netransparentný odklon. Možno

dodať, že zmena judikatúry spravidla reflektuje nejaké zmeny spoločenské alebo vývoj

právneho myslenia. Počítanie lehoty v predmetnej veci je však „technickou“ (avšak

v praktickom živote mimoriadne dôležitou) otázkou v podstate nepodliehajúcou vývoju.

Zvlášť by sa takto nemala meniť judikatúra v neprospech účastníka, a to vo vertikálnom

odvetví správneho súdnictva. A ak áno, tak riadnym procesným postupom [§ 20 ods. 1

písm. b) o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov: Plénum najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach týkajúcich sa

viacerých kolégií alebo v otázkach sporných medzi kolégiami] alebo ešte lepšie vôľou

zákonodarcu než spontánnou nepremyslenou a neformalizovanou zmenou. Prakticky

rovnakú právnu situáciu, aká nastala v prerokúvanej veci, riešil ústavný súd v náleze sp. zn.

z 18. mája 2016, kde potvrdil procesnoprávny charakter lehoty na doplnenie

podania. Ústavný súd konštatuje, že nezákonnou interpretáciou § 57 ods. 3 v spojení s § 42

ods. 1 došlo k porušeniu princípu legality zásahu, a tak k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prístup k súdu podľa .

11. Takmer rovnakou záťažou, akou je výklad povahy lehoty na doplnenie

elektronického podania, je forma, akou najvyšší súd vyjadril svoj procesný úkon

neprihliadania a odmietnutia. Za adresáta tohto úkonu nepovažoval sťažovateľku, ale len

krajský súd. Sťažovateľka (odvolateľka) sa o „odmietnutí“ odvolania dozvedela z „prípisu

na vedomie“, ktorý jej zaslal krajský súd.

11.1 rozoznáva základné formy rozhodovania, ktorými sú

rozsudok a uznesenie. Podľa prvej vety ak zákon neustanovuje inak,

rozhoduje súd uznesením. vyžaduje, aby bolo oneskorené

odvolanie odmietnuté. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie,

ktoré bolo podané oneskorene. Napokon podľa v odvolacom konaní koná

a rozhoduje senát. Uvedené ustanovenia sú zárukou formy, ako aj rozhodovacej formácie,

ktorá má o odmietnutí rozhodnúť. O odvolaní proti rozhodovaniu krajských súdov

v správnom súdnictve rozhoduje trojčlenný senát najvyššieho súdu. Nie je jasné, kto bol

autoritou, ktorá na odvolacom správnom súde neprihliadala na nesprávne doplnené podanie

‒ či to bol sudca spravodajca alebo senát. Ústavný súd vpredmetnej veci nestanovuje, ako

sa má aplikovať neprihliadanie vo všeobecnosti. Procesné právo inak nazývané aj právo

formálne vyžaduje z rozumných dôvodov rozhodovanie v zásade v prísnych formách,

a preto je potrebné pasívne neprihliadanie vykladať reštriktívne. Zákon, Občiansky súdny

poriadok, požaduje, aby v odvolacom konaní bolo doplnenie elektronického podania

posúdené senátom a rozhodnuté o ňom uznesením. Ak by odvolateľ podal odvolanie

tradične ‒ printovo aoneskorene, bolo by odmietnuté senátnym uznesením. Nie je zákonný

dôvod, aby to bolo inak pri doplnení elektronicky podaného odvolania. Sám najvyšší súd

uviedol v uznesení sp. zn. , že preferuje rozhodnutie uznesením (bod 10:

V hore uvedenom ustanovení nemal krajský súd na podanie urobené

telefaxom a nedoplnené v zákonnej lehote prihliadať. Avšak na druhej strane má účastník

pasívne právo byť informovaný o priebehu súdneho konania. Nebolo preto chybou

konajúceho súdu, že vydal procesné rozhodnutie, ktorým dal účastníkom najavo dôvody,

ktoré ho viedli k zastaveniu konania. Potom, ak navrhovateľky podali proti zastavujúcemu

uzneseniu odvolanie, bolo celkom zákonné, že krajský súd vec predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.). Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd porušil

zložku princípu legality základného práva na prístup k súdu aj tým, že nerozhodol

o odmietnutí dovolania uznesením, a že postupom najvyššieho súdu bolo sťažovateľke

odňaté rozhodovanie senátom najvyššieho súdu, a preto došlo k neústavnému zásahu do jej

základného práva na zákonného sudcu podľa .

11.2 Ústavný súd ešte dodáva, že z argumentácie vyplýva, že sa stotožňuje v podstate

so všetkými argumentmi sťažovateľky. Úvahy, aký význam má označenie lehoty ako

hmotnoprávnej v dôvodovej správe pre nové procesné kódexy, a to pri rovnakom zákonnom

texte, stoja napriek pochybnostiam mimo rámec predmetnej veci a ústavný súd ich

prenecháva budúcej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

11.3 Ústavný súd zastáva názor, že možno vnímať aj ako

ustanovenie garantujúce právo na prístup špecificky k správnemu súdu. Z tohto dôvodu

došlo v okolnostiach danej veci zároveň k porušeniu aj ustanovenia

(podobne vníma toto ustanovenie aj najvyšší súd ‒porov. napr. ).

11.4 Ústavný súd v tejto časti uzatvára, že neakceptovanie doplnenia podania

odoslaného poštou v trojdňovej lehote a nerozhodnutie o odvolaní senátnym rozhodnutím

bolo nielen porušením príslušných ustanovení , ale aj

neprípustným zásahom do ústavného práva na prístup k (správnemu) súdu a ústavného

práva na zákonného sudcu (bod 1 výroku nálezu). Z nálezu je zrejmé, že lehota bola

zachovaná, a preto ústavný súd priamo prikazuje najvyššiemu súdu vec prerokovať už

meritórne a nezaoberať sa včasnosťou odvolania (bod 2 výroku nálezu).

11.5 K bodu 2 výroku nálezu je nutné uviesť, že ústavný súd v zhode

so sťažovateľkou a nálezom sp. zn. interpretoval neprerokovanie odvolania

ako iný zásah do garantovaných práv sťažovateľky. Ústavný súd, aby zohľadnil

a zdôraznil nedostatočnú procesnú formu „listu“, ktorý ani nebol sťažovateľke doručený, ho

vníma ako iný zásah, nie ako rozhodnutie, a tak zároveň ako zásah, ktorý nie je potrebné

zrušiť (porov. prvú vetu ). Ústavný súd považuje právnu situáciu, ktorá

vznikla, za zvláštny druh nečinnosti (odlišnej od prieťahov) pri odvolaní. Z tohto dôvodu

prikazuje najvyššiemu súdu, aby v zmysle druhej vety konal

a rozhodol o predmetnom odvolaní sťažovateľky, pričom v ďalšom konaní bude najvyšší

súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

12. Ústavný súd napokon konštatuje, že vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti

boli zároveň porušené aj namietané čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré

rovnako chránia právo na prístup k súdu, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ktorý chráni právo na

zákonného sudcu (bod 1 nálezu).

B. K namietanému porušeniu a listiny postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov

13.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na

to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

Z podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na najvyššom súde

skončené listom najvyššieho súdu z 25. júna 2015, keď spis vrátil krajskému súdu bez

rozhodnutia. Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním

z 26. augusta 2015, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý

sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci

domáhala ochrany svojho základného práva podľa v čase, keď

v označenom konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda

bola odstránená jej právna neistota, jej sťažnosti v tejto časti nebolo možné vyhovieť (bod 4

nálezu).

13.2 Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti, že

sa nesprávnym postupom predĺži rozhodovanie o nároku sťažovateľky. Napriek tomu je

však presvedčený, že je nutné rozlišovať samostatnosť konaní o prieťahoch, ktorými sa

preskúmava postup súdu, a nie samotné meritum veci na jednej strane a konaniami, ktoré sa

týkajú veci samej, na strane druhej. Každé pochybenie súdu, na ktoré je potrebné kasačne

reagovať, je aj predĺžením konania, ale predĺžením v záujme ochrany subjektívnych práv.

V meritórnych konaniach preto v zásade nie je nutné rozhodovať o namietaných prieťahoch,

a teda v tejto časti ústavný súd návrhu nevyhovel. Na tieto úvahy možno nadviazať aj tým,

že vzhľadom na pokračovanie konania na najvyššom súde nie je nutné sťažovateľke priznať

primerané finančné zadosťučinenie (bod 4 výroku nálezu).

14. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 24. augusta 2015 a podanie sťažnosti

z 26. augusta 2015) patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 € a za jeden úkon

vykonaný v roku 2016 (písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 29. septembra

2016) patrí odmena v sume 143 € a režijný paušál 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),

preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 448,02 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

15. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2017