Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 238/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou , , v mene ktorej koná

advokát a konateľ , vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4,

, a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 4. októbra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

28. februára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 13 ods. 4, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2016 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

žalovaného v 2. rade účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) pod sp. zn. , predmetom ktorého

bol nárok Dopravného podniku (ďalej len „žalobca“), na zaplatenie sumy

92,94 € s príslušenstvom z titulu nákladov za odtiahnutie vozidla. Okresný súd

v označenom konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2014

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým uložil žalovaným v 2. a v 3. rade zaplatiť

spoločne a nerozdielne náklady za odtiahnutie vozidla. Na základe odvolania žalovaných

v 2. a v 3. rade krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu

v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti tak, že žalobu vo vzťahu k žalovanému v 3. rade

zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom, ktorému

vyčíta arbitrárnosť a nedostatok riadneho odôvodnenia. Podľa názoru sťažovateľa krajský

súd neodstránil vady konania súdu prvej inštancie a nezaoberal sa jeho argumentáciou

uplatnenou v konaní. V odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:

«Okresný súd Bratislava I (ďalej len OS) rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom

zo dňa 17.8.2009 (č. k. -34), voči ktorému podal mimoriadne dovolanie

generálny prokurátor SR a to hlavne z dôvodu, že mi bola odňatá možnosť konať pred

súdom a NS SR uznesením zo dňa 24.8.2011 napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na nové

konanie. OS mi napriek tomu v novom konaní nedoručil žalobu s prílohami a odňal mi tak

možnosť relevantne konať pred súdom. Hneď na začiatku obnoveného prvostupňového

konania mi tak znovu odoprel právo na spravodlivý súdny proces a porušil zásadu rovnosti

zbraní. Svoju chybu nenapravil ani po upozornení odporcom v 1. rade na pojednávaní dňa

13.6.2012 a žaloba aj s prílohami mi nebola nikdy doručená. V zápisnici z uvedeného

pojednávania je síce uvedené, že listiny (prílohy) boli obom odporcom doručené ja krátkou

cestou ale nie je to pravda a žalobca podal listiny (jedno nekompletné vyhotovenie) iba

odporcovi v 1. rade. OS tento úkon komentoval vyjadrením „stačí Vám jedna“ a v rozpore

s dikciou . neoboznámil účastníkov s prípravou na pojednávanie čím

nerovnosť účastníkov ešte zväčšil.

Takýto prístup a postup súdu pretrvával počas celého konania. Počas celého

prvostupňového konania som tak musel dobiehať náskok žalobcu a mnohé moje vyjadrenia

alebo dôkazy mohli vyznieť ako nedôveryhodné a účelové čo OS mimo zápis. aj skonštatoval

- argumenty odporcov považoval za účelové. Avšak zápisnice z pojednávaní nevhodné

výroky OS väčšinou neobsahujú a boli formulované svojvoľne. O tom aké boli skutočné

prednesy všetkých odporcov a ako boli hlavne OS v zápisniciach deformované svedčí

výrazný rozdiel medzi kvalitou zápisníc a písomných podaní odporcov. Samotný

prvostupňový rozsudok je zjavne arbitrárny a miestami nezrozumiteľný alebo nedokončený.

... KS ako odvolací súd vady konania neodstránil a vec rýchlo uzavrel na jednom

pojednávaní bez akejkoľvek diskusie... KS sa mojou argumentáciou zaoberal ešte menej ako

OS a rozsudok je rovnako arbitrárny.

... V rozpore s jednoznačným znením rozoberaných právnych noriem (najmä § 3d

ods. 5 a ) oba označené súdy rozhodli

contra legem... Súdy v rozpore s kogentnými ustanoveniami rozoberaných právnych noriem

irelevatne presadzujú svoj názor, že aj keď je správcom komunikácie obec môže malú časť

jeho kompetencii vykonávať akciová spoločnosť založená (aj prevádzkujúca) obcou

za účelom hromadnej prepravy osôb a súvisiacich činností.

... Žalovaná suma je síce bagateľná, ale porušenie základných práv a slobôd je tak

intenzívne, agresívne a rozsiahle, že v tomto prípade považujem ústavnú ochranu

za prirodzenú a nevyhnutnú.»

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v petite žiada „zrušenie

napadnutého právoplatného rozsudku KS zo dňa 4.10.2016 (č. k. -167)

a vrátenie veci na ďalšie konanie keďže uvedeným rozsudkom boli porušené základné práva

a slobody a ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z čl. 13 ods. 4, čl. 20, čl. 46 ods. 1

a SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Taktiež žiadam o finančné zadosťučinenie vo výške 929,40 EUR, čo je zhruba

92,94 EUR (hodnota sporu) za každý rok konania a vzhľadom na všetko uvedené je to

nepochybne primeraná suma.

Zároveň navrhujem odložiť aj vykonateľnosť napadnutého rozsudku.“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že ani

prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,

lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámec

všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci

prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich

judikatúru ().

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie

a jeho základných práv podľa , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

10. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne. Podľa všetci

účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

11. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny z dôvodu, že krajský súd

rozhodol v rozpore so zákonom, neodstránil vady konania súdu prvej inštancie

a nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v konaní, v dôsledku čoho

napadnutý rozsudok trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

13. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol:

„... Žalobca v konaní uplatňuje náklady za odťah vozidla , ktoré

tvorilo dňa 5.10.2005 prekážku cestnej premávky na miestnej komunikácii

.

... Podľa o premávke na pozemných komunikáciách

správca cesty môže odstrániť vozidlo na náklady jeho prevádzkovateľa. Za pasívne

legitimovanú osobu je preto potrebné považovať výlučne osobu prevádzkovateľa vozidla.

... Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď za prevádzkovateľa

motorového vozidla považoval okrem osoby, zapísanej v osvedčení o evidencii (žalovaný 2/

ako jeho vlastník) i žalovaného 3/, nájomcu motorového vozidla, avšak v osvedčení

o evidencii nezapísanom.

... Odvolací súd vychádzal z legálnej definície prevádzkovateľa, uvedenej v § 2 písm.

am/ o prevádzke vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách,

v zmysle ktorého za prevádzkovateľa je potrebné považovať vlastníka vozidla alebo ním

určeného držiteľa osvedčenia o evidencii, ktorí sú zapísaní v osvedčení o evidencii

a oprávnení rozhodovať o použití vozidla alebo vlastníka vozidla alebo ním určeného

držiteľa technického osvedčenia, ktorí sú oprávnení rozhodovať o používaní vozidla.

... Za pasívne legitimovaného (nositeľa povinnosti z uplatneného nároku) možno

preto považovať len žalovaného 2/ ako vlastníka vozidla a súčasne osobu zapísanú

v osvedčení o evidencii. Nájomcu vozidla ako osobu oprávnenú rozhodovať o použití

vozidla by bolo možné považovať za jeho prevádzkovateľa len za predpokladu, ak by bol

zapísaný v osvedčení o evidencii ako vlastníkom určený držiteľ osvedčenia o evidencii. Z

potrieb praktického života a tomu korešpondujúcej legálnej definície prevádzkovateľa je

teda potrebné vyvodiť, že prevádzkovateľom vozidla je len tá osoba, ktorá je zapísaná

v osvedčení o evidencii, či už ako vlastník vozidla alebo ako osoba oprávnená rozhodovať

o použití vozidla.

... Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je nepochybné, že

prevádzkovateľom vozidla v čase jeho odťahu bol žalovaný 2/. Žalovaný 2/ je preto podľa

§ 40 ods. 4 zák. o premávke na pozemných komunikáciách pasívne legitimovaný v konaní,

v ktorom sa uplatňujú náklady za odťah vozidla, tvoriaceho prekážku cestnej premávky.

... Súd prvej inštancii dospel k správnym skutkovým i právnym záverom o aktívnej

legitimácii žalobcu ako aj o opodstatnenosti rozsahu uplatnených nákladov odťahu.

... Vozidlo tvorilo prekážku na miestnej komunikácii, ktorej správcom je Hlavné

mesto SR Bratislava.

... Hlavné mesto SR Bratislava bolo oprávnené prenechať časť právomoci správcu

komunikácie na ním zriadený subjekt, ako k tomu došlo v prípade žalobcu, keď je nesporné,

že Dopravný podnik ., je právnická osoba zriadená správcom komunikácie.

Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu

zo dňa 20.12.2011 sp. zn. , podľa záverov ktorého zo

a ani zo nevyplýva, že správca komunikácie nemôže preniesť časť

oprávnení pri správe ciest na ním založený alebo zriadený subjekt. Uvedené

závery dovolacieho súdu nie sú v protiklade so závermi dovolacieho súdu vo veci

sp. zn. , na ktoré poukazovali odvolatelia. Ich pozornosti zrejme uniklo, že

dovolací súd v tejto veci poukazoval na neprípustnosť prenechania právomoci správcu

komunikácie na tretí subjekt na zmluvnom základe. V prípade žalobcu nejde o výkon časti

oprávnení správcu komunikácie na zmluvnom základe.

... Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru o oprávnení príslušníka

obecnej polície rozhodovať o odťahu vozidla. O odťahu vozidla je oprávnený rozhodnúť

správca komunikácie. Príslušník mestskej polície Bratislava je zamestnancom správcu

komunikácie, teda jeho úkony treba považovať za úkony samotného správcu. Štatutárny

orgán správcu komunikácie pritom poveril mestskú políciu na rozhodovanie o odťahu

vozidiel tvoriacich prekážku cestnej premávky.

... Napokon súd prvej inštancie nepochybil, keď akceptoval výšku uplatnených

nákladov za odťah.

... I odvolací súd považuje kalkuláciu nákladov odťahu za akceptovateľnú, pričom

treba zdôrazniť, že náklady za odťah vozidla tvoriaceho prekážku cestnej premávky

nemožno paušálne porovnávať s nákladmi za odťah, vykonávanými súkromnými

spoločnosťami, ako namietali odvolatelia. Odťah súkromnými spoločnosťami sa vykonáva

v zásade z miesta, kde došlo k poruche vozidla do autoservisu. V danom prípade ide

o podstatne rozdielnu situáciu, keď prekážku cestnej premávky je nevyhnutné odstrániť

a niekam umiestniť, s čím sú nepochybne spojené náklady, ktoré sa v konečnom dôsledku

pretavia do vyšších nákladov za odťah, než majú súkromné odťahovacie spoločnosti.

... Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu

k žalovanému 3/ zmenil ( ) a voči nemu žalobu zamietol a vo vzťahu k žalovanému

2/ rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil ( ).“

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v . Krajský súd svoj právny záver

o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil

dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom, keď za pasívne legitimovaného

v konaní považoval len žalovaného v 2. rade (sťažovateľa, pozn.), pričom sa stotožnil

so záverom súdu prvej inštancie, že správca komunikácie je oprávnený prenechať časť

svojich právomocí správcu na ním založený alebo zriadený subjekt, ako aj so záverom

o oprávnení príslušníka obecnej polície rozhodovať o odťahu vozidla. Krajský súd podľa

názoru ústavného súdu primerane a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval

aj na sťažovateľom vznesené odvolacie námietky poukazujúc na aplikovanú právnu úpravu,

ako aj na relevantné rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého

rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho

odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

15. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o procesných vadách konania súdu prvej

inštancie, ktoré krajský súd v odvolacom konaní neodstránil, ústavný súd konštatuje, že

z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že sťažovateľ argumentáciu o údajnom

porušení svojich procesných práv v odvolacom konaní neuplatnil. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle a zákona

o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého

okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ

ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť

najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom

prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie

(, , ). Pretože sťažovateľ uplatnil námietku

porušenia procesných práv až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol efektívne

uplatniť v odvolacom konaní pred krajským súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc.

16. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že

tento podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle,

a preto sa úvahy krajského súdu v napadnutom rozsudku z pohľadu ústavného súdu nejavia

ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Keďže napadnutý rozsudok nevykazuje znaky

svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

a základných práv podľa , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ sa

svojou sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v spore, ktorý možno označiť z hľadiska

predmetu ako bagateľný a ktorý je už z tohto titulu a priori vylúčený z ústavného

prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci by

prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. ,

, ).

19. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu

sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017