Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 98 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (109)bdc/382104.fea5c1.pdf
PDF · 224.77 KB
No categories available
6MCdo/22/2010
Najvyšší súd 6 M Cdo 22/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D., a.s., so sídlom v B.,
proti ţalovaným 1/ L. Z. a 2/ C. Z., bývajúcim v B., o zaplatenie 92,94 € s príslušenstvom,
ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 9 C 217/2008, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I z 26. novembra 2009 č.k. 9 C 217/2008-47 a rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo 16. júna 2010 sp.zn. 4 Co 190/2010, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna 2010 sp.zn. 4 Co 190/2010
a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 26. novembra 2009 č.k. 9 C 217/2008-47
z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislave I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 26. novembra 2009 č.k.
9 C 217/2008-47 uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi spoločne
a nerozdielne 92,94 € spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania z dlţnej sumy ročne od 30. júla
2008 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 17,43 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zanikne povinnosť druhého z nich plniť
v rozsahu poskytnutého plnenia. Pri rozhodovaní o veci samej vychádzal z toho, ţe ţalovaná
1/ bola vodičkou a ţalovaný 2/ prevádzkovateľom osobného motorového vozidla, ktoré bolo
dňa 23. apríla 2008 ţalobcom odtiahnuté, pretoţe bolo ponechané na mieste, kde je zastavenie
a státie zakázané. V súvislosti s odstránením vozidla vznikli ţalobcovi náklady, ktoré sú
ţalovaní povinní nahradiť. Nepovaţoval za opodstatnenú obranu ţalovaných, ţe ţalobca nie
je v danej veci aktívne legitimovaný, keďţe nebol zaloţený alebo zriadený za účelom správy
pozemných komunikácií vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy.
K tomu uviedol, ţe správca komunikácie, z ktorej vozidlo bolo odstránené, dňa 1. júna 2005
poveril ţalobcu „výkonom sluţby odťahovania motorových vozidiel“. Toto poverenie
neodporuje platnej právnej úprave. Do predmetu činnosti ţalobcu, ktorého jediným
akcionárom je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, patrí po zmene jeho stanov aj
vykonávanie odťahovacej sluţby. Pri stanovení rozsahu náhrady za odstránenie vozidla
vychádzal súd prvého stupňa zo znaleckého posudku vypracovaného I., podaného „vo veci
stanovenia kalkulácie odťahovej sluţby pre účely súdneho konania za obdobie roka 2008“.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom zo 16. júna 2010 sp.zn.
4 Co 190/2010 potvrdil odvolaním ţalovaných napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho
rozhodnutia. Ani odvolací súd nepovaţoval za opodstatnenú námietku ţalovaných, ţe ţalobca
nebol oprávnený odstrániť vozidlo. Uviedol, ţe oprávnenie ţalobcu odtiahnuť vozidlo
ponechané na mieste, kde je zastavenie a státie zakázané, vyplýva z predmetu jeho činnosti,
ale aj z uznesenia Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
č. X. zo dňa X., z poverenia udeleného mu primátorom 15. decembra 2005 a z rozhodnutia
primátora z X. č. X. Za neodôvodnenú povaţoval aj odvolaciu námietku nedostatku
predpokladov vzniku spoločnej a nerozdielnej povinnosti ţalovaných a rozsahu ţalobou
poţadovaného plnenia majúc za to, ţe výška náhrady nákladov odstránenia vozidla bola
preukázaná znaleckým posudkom.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 26. novembra 2009 č.k.
9 C 217/2008-47 „v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna 2010 č.k.
4 Co 190/2010-65“ podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej aj ako
„dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe tak robí na podnet ţalovanej 1/, pretoţe
napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených
záujmov tejto účastníčky konania nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Mimoriadne dovolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. Podľa
dovolateľa nesprávne právne posúdenie veci spočíva najmä v tom, ţe súdy nesprávne posúdili
otázku vecnej legitimácie ţalobcu ako aj „hmotnoprávne podmienky pre priznanie úspechu“
ţalobcu. K tomu uviedol: „Súdy považovali za preukázané, že navrhovateľ je právnickou
osobou zriadenou Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou ako správcom
komunikácie, a ako takého, navrhovateľa považovali za subjekt oprávnený na odstránenie
vozidla. Tieto skutočnosti sú však iba tvrdené navrhovateľom v návrhu, ale listinné dôkazy
tomu nenasvedčujú. Z návrhu a z predložených listinných dôkazov vyplýva, že navrhovateľ bol
Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou poverený na odstraňovanie vozidiel. Je
však vecou právneho posúdenia, či toto poverenie je platné a teda, či navrhovateľ na základe
poverenia mohol získať, resp. získal oprávnenie na výkon verejnej moci – na odstraňovanie
vozidiel v prípadoch predpokladaných zákonom. Otázku, či správca cesty môže preniesť
oprávnenie odstrániť vozidlo z komunikácie na iný subjekt, je potrebné v prvom rade posúdiť
z pohľadu, či na jej riešenie dopadá aplikácia § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona. Uvedené
ustanovenie určuje, kto je správca cesty. Týmto subjektom môže byť obec alebo ňou zriadená
alebo založená právnická osoba. Obsahom uvedeného ustanovenia nie je úprava rozdelenia
jednotlivých oprávnení správcu cesty medzi viaceré subjekty navzájom. Inými slovami,
uvedené ustanovenie sa vôbec netýka riešenia postupu, kedy obec ako správca cesty hodlá
určité oprávnenie správcu cesty (avšak nie všetky oprávnenia) preniesť na iný subjekt a sama
pritom zostať správcom cesty (takýto postup nie je dovolený ani inými právnymi predpismi).
Tým, že súdy toto ustanovenie aplikovali na skutkový stav, vec nesprávne právne posúdili.
Aplikácia uvedeného ustanovenia dopadá iba na tie prípady, kedy pre vymedzené
komunikácie a/ obec nevykoná prípustný prenos (všetkých) právomocí na iný subjekt, a teda
obec je správcom cesty, alebo b/ obec rozhodne, že správu cesty vykonávať nebude a že výkon
(všetkých) práv a povinností správcu cesty prenesie na ňou zriadenú alebo založenú
právnickú osobu. Gramatickým výkladom dospejeme k záveru, že prenos právomocí správcu
cesty nie je možný na obchodnú spoločnosť už existujúcu, ale výlučne na obchodnú
spoločnosť založenú osobitne iba na tento účel. V opačnom prípade by požiadavka
zákonodarcu vyjadrená slovami „osobu ňou založenú“ nemala opodstatnenie. Z povahy veci
ďalej vyplýva, že účel založenia právnickej osoby musí byť výlučný, nemôže ísť o právnickú
osobu, ktorá je založená súčasne aj za iným účelom, napríklad za účelom podnikania.
Z výpisu z obchodného registra navrhovateľa (č.l. 23-25) a zakladateľskej listiny
z 23. decembra 1993 (č.l. 26-27) je zrejmé, že obchodná spoločnosť D., a.s., bola pôvodne
založená na iný účel, než za účelom správy pozemných komunikácií. Navrhovateľ preto nie je
spôsobilým subjektom na to, aby vykonával správu cesty (aby na neho boli prenesené všetky
práva a povinnosti správcu cesty), nakoľko na takýto účel nebol založený a účelom jeho
založenia bolo predovšetkým prevádzkovanie mestskej hromadnej dopravy. Hlavný a
podstatný argument pre vylúčenie aplikácie citovaného ustanovenia na daný skutkový stav je
však v tom, že toto ustanovenie nedovoľuje, aby výkon práv a povinností správcu cesty bol
zverený súčasne viacerým osobám alebo rozdelený medzi viaceré osoby, teda aby správcom
cesty boli viaceré osoby súčasne. Ustanovenia zákona o zverení týchto práv a povinností
verejnej povahy určeným subjektom sú kogentnej povahy. Z toho vyplýva záver, že ak je
správcom komunikácie Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (a contrario správcom
cesty nie je navrhovateľ), potom výlučne Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, a nie
navrhovateľ, bolo oprávnené aj odstrániť predmetné vozidlo z komunikácie. Odhliadnuc od
subjektov uvedených v § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona, v danej veci je potrebné
vychádzať všeobecne aj z toho, či právny poriadok Slovenskej republiky vôbec dovoľuje, aby
správca cesty preniesol predmetné oprávnenie verejnoprávneho charakteru na akýkoľvek iný
subjekt. Som toho názoru, že takáto právna norma neexistuje. Ak teda Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava poverilo navrhovateľa na odstraňovanie motorových vozidiel,
toto poverenie je nutné považovať za neplatné a navrhovateľ na základe neho nemohol získať
oprávnenie na výkon verejnej moci na odstraňovanie vozidiel z komunikácie. K tejto otázke
zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky právny názor už v rozsudku z 26. februára 2004 č. k.
3 Cdo 70/03. Správca cesty nie je oprávnený preniesť oprávnenie na odstránenie vozidla
komunikácie, ktoré mu je zverené ustanovením § 40 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. na žiadny
iný subjekt. Obec môže iba založiť alebo zriadiť právnickú osobu, na ktorú prenesie všetky
práva a povinnosti správcu cesty a v takom prípade oprávnenia správcu cesty v plnom
rozsahu získa zriadená alebo založená právnická osoba. To však nie je daný prípad. V tomto
prípade však vozidlo nebolo odstránené (odtiahnuté) správcom komunikácie, ani subjektom,
ktorý by bol na to oprávnený v zmysle § 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z. z. v spojení s §
3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona. Navrhovateľ vykonal odstránenie (odtiahnutie) vozidla
v rozpore so zákonom, pretože na to nebol oprávnený, resp. súdy mali vyhodnotiť poverenie
hlavného mesta ako neplatné, pre nemožnosť takéhoto poverenia priamo zo zákona.
Navrhovateľ sa z uvedených dôvodov nemôže úspešne domáhať voči odporcom náhrady
nákladov súvisiacich s odstránením vozidla (išlo by o plnenie bez právneho dôvodu) a preto
návrh mal byť zamietnutý.“
Podľa dovolateľa súdy zaťaţili svoje konanie aj tzv. inou vadou. Pri rozhodovaní
o rozsahu plnenia ţalovaných akceptovali znalecký posudok I.č. X bez toho, aby ţalobca
preukázal výšku skutočných nákladov na odstránenie vozidla ţalovaných. K tomu uviedol:
„Navrhovateľ si uplatnil nárok na uhradenie sumy 2 800,- Sk (92,94 €) za nútené odtiahnutie
vozidla ako paušálnu sumu a v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, či mu uvedené
náklady skutočne vznikli, resp. vôbec nedokladoval, aké konkrétne náklady mu vznikli priamo
v súvislosti s odstránením vozidla odporcov. Výška nákladov na odtiahnutie vozidla by mala
byť v každom jednotlivom prípade iná a to v závislosti od vzdialenosti, z akej vozidlo bolo
dovezené na odstavné parkovisko (v tomto prípade trasa Šancová – Bazová, Bratislava),
počtu zamestnancov, ktorí sa na odťahovaní zúčastnili a prípadne aj iných nákladov, ako je
napr. spotreba pohonných hmôt, amortizácia odťahovacieho vozidla a pod. Súdy sa mali pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku vysporiadať s tou skutočnosťou, či predložený znalecký
posudok ako dôkaz spĺňa kritérium prípustnosti vyjadrené v § 125 OSP, t. j. či ide o taký
prostriedok, ktorým možno zistiť stav veci. Stavom veci sa rozumie taká skutočnosť, ktorá je
medzi účastníkmi sporná. Súdy teda mali najskôr posúdiť, či predložený znalecký posudok je
takým prostriedkom, ktorý osvedčuje, preukazuje alebo inak vypovedá o tom, že tvrdenie
navrhovateľa o výške jeho nákladov za odtiahnutie vozidla naozaj zodpovedá skutočnej výške
vynaložených nákladov. Takéto hodnotenie súdmi vykonané nebolo, resp. z vykonaného
dokazovania a ani z odôvodnení ich rozhodnutí to nevyplýva. Navrhovateľom predložený
znalecký posudok vypovedá iba o tom, že znalcovi boli predložené ekonomické údaje
navrhovateľa samotným navrhovateľom, ktorých úplnosť, objektívnosť a dôveryhodnosť
znalec neskúmal, ani nepreveroval. Následne znalec tieto údaje (položky, ktoré mu
navrhovateľ označil ako náklady) spočítal a vydelil počtom odtiahnutých vozidiel, ktoré opäť
podľa tvrdenia navrhovateľa boli vykonané v roku 2008. Znalecká činnosť teda spočívala len
v matematických operáciách, ale znalec ani neoveroval pravdivosť a úplnosť tvrdení
navrhovateľa, ani účelnosť nákladov a ani tieto náklady neporovnával s porovnateľnými
nákladmi iných subjektov. Koniec koncov výsledná kalkulácia nákladov na odtiahnutie
jedného motorového vozidla v roku 2008 bola v znaleckom posudku určená na sumu 101,82 €
vrátane DHP. Navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok na úhradu sumy 92,94 €. V čom spočíva
rozdiel medzi sumou 92,94 € a sumou určenou znaleckým posudkom navrhovateľ
nepreukázal, ani neuviedol. Súdy len bez ďalšieho konštatovali, že výšku uplatnenej
pohľadávky mali za preukázanú znaleckým posudkom. Skutkový záver súdov o výške
vynaložených nákladov navrhovateľa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.“
Ţalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby mimoriadne dovolanie
„neakceptoval“. Okrem iného uviedol, ţe argumentácia dovolateľa v mimoriadnom opravnom
prostriedku nemá oporu v platnej právnej úprave a jej akceptácia by v mnohých prípadoch
viedla v praxi k nemoţnosti realizácie príslušných ustanovení o odstraňovaní vozidiel,
nehovoriac o tom, ţe odôvodnenie mimoriadneho dovolania je v rozpore aj s niektorými
ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný rozhodnúť o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov – ďalej len „O.s.p.“), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané
včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez
nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozhodnutia súdov treba zrušiť.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne
sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako
ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal
otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Preskúmaním veci
nezistil, ţe by konanie súdov bolo takouto vadou postihnuté. Takouto vadou konania napokon
neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani dovolateľ.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., dovolací súd rovnako
z úradnej moci skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide najmä vtedy, keď súd
skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania,
ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania
dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo ţe jeho skutkové závery sú v rozpore
s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní na súdoch
oboch niţších stupňov nedošlo ani k vade uvedenej povahy.
Pokiaľ dovolateľ tvrdí, ţe konanie súdov má tzv. inú vadu spočívajúcu v tom, ţe
pri ustálení rozsahu náhrady nákladov odstránenia vozidla ţalovaných súdy akceptovali
znalecký posudok I. č. X., z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)
nejde zo strany dovolateľa o námietku tzv. inej vady konania, ale o námietku inú, ktorú
dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov.
Dovolateľ tu v skutočnosti tvrdí vadu pri výklade ustanovenia § 40 ods. 4, resp. 5 zákona č.
315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom v čase odtiahnutia
motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“), teda vadu pri právnom posúdení
veci (posúdenie toho, čo treba povaţovať za náklady odstránenia vozidla v zmysle uvedeného
ustanovenia, je posúdenie otázky právnej).
Dovolací súd pri skúmaní opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu dospel k záveru,
ţe dovolateľ dôvodne vytýka súdom niţších stupňov, ţe otázku nákladov odstránenia vozidla
ţalovaných posúdili nesprávne.
Ustanovenie § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v kaţdom prípade (t.j. v odsekoch 4 a 5)
predpokladá odtiahnutie vozidla ponechaného na mieste, kde je zastavenie alebo státie
zakázané, na náklady jeho prevádzkovateľa. Pretoţe výška týchto nákladov je individuálna
v kaţdom jednotlivom prípade odtiahnutia toho-ktorého vozidla (závisí od vzdialenosti
miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje, technológií a prostriedkov, ktoré sú pouţité
na odtiahnutie a pod.), nemoţno v ţiadnom prípade za rozsah týchto nákladov povaţovať
"výslednú kalkuláciu nákladov na odťah jedného motorového vozidla v roku 2008" urobenú
znalcom v roku 2009, ale je potrebné zisťovať individuálne náklady, ktoré boli skutočne,
preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaloţené na odstránenie vozidla (viď
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/01).
Dovolateľovi treba prisvedčiť aj v tom, ţe súdy v súvislosti s určením rozsahu
nákladov odtiahnutia vozidla ţalovaných riadne nevysvetlili, v čom podľa nich spočíva
rozdiel medzi ţalobcom uplatňovanou a súdmi priznanou náhradou v sume 92,94 € a sumou
101,82 € predstavujúcou podľa znaleckého posudku náklady na odtiahnutie jedného
motorového vozidla v roku 2008.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov v otázke určenia nákladov odstránenia motorového vozidla ţalovaných spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorá vada potom viedla k tomu, ţe súdy si pre riadne
posúdenie tejto otázky nezadováţili dostatočný skutkový podklad.
Nemoţno však prisvedčiť ďalšej argumentácii dovolateľa spochybňujúcej aktívnu
vecnú legitimáciu ţalobcu v preskúmavanej právnej veci.
Dovolateľ gramatickým výkladom ustanovení § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a 5 zákona
č. 315/1996 Z. z. a § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
(cestný zákon) v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon
č. 135/1961 Zb.“) dochádza k záveru o neplatnosti poverenia z 15. decembra 2005 udeleného
primátorom Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava ţalobcovi na odťahovanie
motorových vozidiel na území mesta a nedostatku oprávnenia ţalobcu na výkon tejto činnosti.
Jeho čiastkové závery, z ktorých pri tom vychádza, moţno zhrnúť takto:
1/súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky nie je právna norma, ktorá by
dovoľovala, aby obec (mesto) ako správca cesty preniesla svoje oprávnenia majúce
verejnoprávny charakter na „akýkoľvek“ iný subjekt; obec môţe preniesť svoje práva
a povinnosti iba na ňou výlučne na výkon správy ciest zaloţenú alebo zriadenú právnickú
osobu (za podmienok pod 2.a 3.),
2/obec nemôţe preniesť svoje oprávnenia pri správe ciest na uţ existujúcu právnickú
osobu (hoci aj ňou skôr zaloţenú),
3/obec môţe preniesť svoje oprávnenia pri správe ciest na právnickú osobu (ňou
na tento účel zaloţenú alebo zriadenú) len ako celok.
Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné poznamenať, ţe je
neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne
z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len
počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom
pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúţi celý rad ďalších
postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je
absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môţe (a v niektorých
prípadoch musí), ak to vyţaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku
ako významovom celku, ho vyloţiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti
akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý
význam a účel normy naostatok poprie a sťaţí alebo dokonca znemoţní jej realizáciu.
V preskúmavanej veci išlo o aplikáciu ustanovenia § 3d ods. 5 písm. d/ zákona
č. 135/1961 Zb. v spojení s ustanovením § 40 ods. 1, resp. ods. 4 písm. a/ a 5/ zákona
č. 315/1996 Z.z., a z nej vychádzajúce posúdenie, či ţalobcom uskutočnené odstránenie
motorového vozidla ţalovaných bolo moţné povaţovať za odstránenie vozidla vykonané
na toto konanie legitimovaným subjektom (mimoriadne dovolanie nepovaţuje za sporné, ţe
správcom komunikácie, z ktorej bolo vozidlo ţalovaných odstránené, je Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava, ani to, ţe vozidlo bolo odstránené za podmienok
ustanovených v § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a ods. 5 zákona č. 315/1996 Z.z. a ani pasívnu
legitimáciu ţalovaných).
Podľa spisu súdu prvého stupňa vedeného v preskúmavenej veci a Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: S., vloţka číslo: X., bol ţalobca zaloţený
zakladateľskou listinou vo forme notárskej zápisnice č. N. z X. napísanej notárkou JUDr. H.
H., v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ţivnostenským listom č. X.
a koncesnou listinou č. X., vydanými Obvodným úradom Bratislava 1. Zakladateľom ţalobcu
je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Zakladateľ uznesením svojho mestského
zastupiteľstva č. X. z X. schválil zmenu stanov ţalobcu v predmete činnosti tak, ţe do neho
bude patriť aj „odťahovacia sluţba“. Táto zmena stanov ţalobcu (rozšírenie predmetu
podnikania) bola zapísaná do podnikového registra.
Z uvedeného podľa dovolacieho súdu vyplýva, ţe ţalobca, ktorý odstránil vozidlo
ţalovaných, bol zaloţený Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava, správcom
miestnej komunikácie, z ktorej vozidlo bolo odstránené. V preskúmavanej veci teda nejde
o situáciu analogickú situácii riešenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. februára 2004 sp.zn. 3 Cdo 70/03, v ktorom sa posudzovala otázka zmluvného
prenesenia výkonu oprávnení správcu cesty, vystupujúceho ako orgán verejnej moci (správy),
na iný, správcom cesty nezaloţený alebo zriadený subjekt, ale o prenesenie oprávnení správcu
cesty na subjekt ním zaloţený, čo uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nevylučuje, práve naopak, výslovne pripúšťa.
Dovolací súd nepovaţuje za opodstatnenú námietku dovolateľa, ţe nie je zákonom
dovolané, aby obec preniesla svoje práva a povinnosti pri správe ciest na uţ existujúci, hoci aj
ňou zaloţený, subjekt, resp. aby na iný subjekt preniesol iba časť svojich oprávnení.
Z ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. a § 40 ods. 1, resp. 4 písm. a/
zákona č. 315/1996 Z.z. nevyplýva expressis verbis záver, ţe by správca komunikácie
nemohol preniesť na ním zriadenú právnickú osobu len časť oprávnení pri správe
komunikácie, ani to, ţe by tak nemohol urobiť na ním uţ skôr zriadený alebo zaloţený
subjekt. Také obmedzenia pri výkone správy ciest zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou
je Slovenská republika viazaná, neukladajú (čl. 67 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky).
Tvrdenie dovolateľa v jeho mimoriadnom dovolaní tak bez ďalšieho nemá reálny
logický základ, ktorý by mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to v neplatnosti
poverenia z 15. decembra 2005 udeleného primátorom Hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislava ţalobcovi na odťahovanie motorových vozidiel na území mesta a nedostatku
oprávnenia ţalobcu na výkon tejto činnosti.
Výklad prezentovaný dovolateľom by mohol viesť v niektorých prípadoch k popretiu
práv správcu komunikácie a k nemoţnosti aplikácie ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ zákona
č. 135/1961 Zb. a § 40 ods. 1, resp. 4 písm. a/, 5 zákona č. 315/1996 Z.z. (teraz platia
ustanovenia § 43 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu dovolacieho súdu
na problematiku oprávnení subjektov pri odstraňovaní motorových vozidiel podľa
dovolacieho súdu potvrdzuje i nasledovné:
Nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
III. ÚS 2/01-29 zo 16. októbra 2001 rozhodol o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia Mesta Spišská Nová
Ves č. 4/99, ktorým sa upravuje státie, parkovanie a odťahovanie motorových vozidiel
na území mesta s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 59 ods. 2 a s čl. 71 ods. 2 ústavy, s § 6 ods. 1
druhou vetou zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov, s § 1 ods. 1 a s § 2 ods. 1, 3 a zákona Slovenskej národnej rady
č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a s § 22 ods. 1 a s § 24
ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z. (v znení neskorších predpisov). V tomto náleze ústavný
súd riešil okrem iných aj otázku odťahovania motorových vozidiel podnikateľským
subjektom. V odôvodnení tohto nálezu ústavného súdu sa okrem iného uvádza: „Keďže
generálny prokurátor vo svojom návrhu neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia VZN nie sú
v súlade s ktorými ním vymenovanými ustanoveniami ústavy a zákonov, skúmal ústavný súd
ústavnosť a zákonnosť všetkých ustanovení VZN jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ale iba
vzhľadom na ustanovenia ústavy a zákonov uvedené v návrhu. (...) Článok 26 VZN umožňuje
Mestu S. zabezpečiť odtiahnutie vozidla prostredníctvom podnikateľského subjektu. Nie je
v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov uvádzanými v návrhu.“
Nálezom č.k. III. ÚS 300/07 z 14. februára 2008 ústavný súd kladne rozhodol
o ústavnej sťaţnosti obchodnej spoločnosti pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé
súdne konanie pred odvolacím súdom, ktorým o jeho návrhu na začatie konania na zaplatenie
náhrady nákladov za odtiahnutie motorového vozidla v konečnom dôsledku rozhodol tak, ţe
návrh zamietol majúc za to, ţe sťaţovateľ sa domáha náhrady neopodstatnene. Odvolací súd
pri posúdení veci vychádzal pritom z toho, ţe: „(...) Pre posúdenie veci bolo právne
významné, či navrhovateľom uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať
za odtiahnutie, ktoré vykonala obec (§ 40 ods. 1 a 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke
na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b/ zákona č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách). V prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ nie je
právnickou osobou obcou (Hlavným mestom SR Bratislava) pre tento účel založená alebo
zriadená, a preto odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom
do vlastníckych práv, ktorý zásah je prípustný len na základe zákona. Pretože právne normy
v ust. zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách upravujú
spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou
týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie
je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským
subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený
pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje
ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon
a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného
výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého
má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou
pre tento účel založená alebo zriadená. Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté
správcom komunikácie ani subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu
oprávnený v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách. Zmluvu „o výkone odťahovej služby“ zo dňa 24.6.1997 je preto potrebné
považovať za právny úkon neplatný (§ 39 Obč. zák.), lebo správca komunikácie ňou v rozpore
so zákonom previedol na navrhovateľa ako podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej
správy. Plnenie z neplatného právneho úkonu by znamenalo bezdôvodné obohatenie (§ 451
Obč. zák.), ktoré sa musí vydať. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže
sa voči odporcovi úspešne domáhať náhrady nákladov súvisiacich s odstránením jeho vozidla
a jeho zabezpečením až po jeho výdaj prevádzkovateľovi.“ Ústavný súd povaţoval uvedené
závery odvolacieho súdu za arbitrárne, a tým aj ústavne neudrţateľné. Podľa ústavného súdu
z oboch právnych úprav (§ 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z., ako aj § 3d ods. 5 písm. d/
zákona č. 135/1961 Zb.; poznámka dovolacieho súdu) vyplýva, kto je správcom cesty, aké sú
jeho právomoci, ako aj to, čo tvorí prekáţku cestnej premávky, nevyplýva však z nich
expressis verbis záver, ţe by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. Tvrdenie
odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ,
ktorý by mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to vyhlásením zmluvy o výkone
odťahovej sluţby za neplatnú. Ústavný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia tieţ pripomenul
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001 v spojení s § 135 ods. 1
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho
súdu zrušil (§ 243b ods.1, 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušil aj rozsudok súdu
prvého stupňa, pretoţe pri posúdení otázky náhrady nákladov odstránenia vozidla ţalovaných
má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová