Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 373/2017
PDF · 265.4 KB
No categories available
II. ÚS 373/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Radlinského 1,
Trnava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 8/2015 z 28. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. februára 2016 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Radlinského 1, Trnava,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 MCdo 8/2015 z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 14 C 125/2011 v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti obchodnej
spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), domáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 14 C 125/2011 z 22. marca 2013 (ďalej len „rozsudok z 22. marca 2013“) zamietol
žalobu sťažovateľa a konanie o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa u žalovanej
neskončil a trvá, a o určenie povinnosti žalovanej umožniť sťažovateľovi pokračovať
v práci do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ako aj v časti o náhradu mzdy
za obdobie od 11. augusta 2012 do 31. decembra 2012 vrátane príslušenstva zastavil.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti označenému rozsudku okresného súdu
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom
sp. zn. 23 Co 270/2013 z 2. júna 2014 (ďalej len „rozsudok z 2. júna 2014“) potvrdil
ako vecne správny. Mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu z 2. júna 2014
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v rovnakej právnej veci iných žalobcov proti
žalovanej rozhodol opačne. Okresný súd totiž rozsudkom sp. zn. 27 Cpr 1/2011
z 26. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 26. novembra 2012“) žalobu iných žalobcov
v rovnakej veci zamietol a následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 CoPr 1/2013
zo 4. septembra 2013 rozsudok okresného súdu z 26. novembra 2012 zmenil tak, že žalobe
vyhovel. Po podaní dovolania žalovanou najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 460/2013
z 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok z 25. júna 2015“) dovolanie zamietol, pričom
sťažovateľ o tom, že v označenej (inej) veci bolo dovolanie zamietnuté, senát najvyššieho
súdu „8MCdo“ (rozhodujúci v jeho veci) listami z 1. júla 2015 a 12. októbra 2015
informoval.
Za kardinálny problém hmotného a procesného práva sťažovateľ považuje to,
že v rovnakej právnej veci rozhodol najvyšší súd opačne, pričom rozsudok najvyššieho súdu
z 25. júna 2015 preukazuje, že „rozhodnutia súdov napadnuté mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora sú vydané v rozpore s platným právom. Sme presvedčení,
2
že nesprávne vec posúdili aj právne Okresný súd Trnava (rozsudok zo dňa 22. 03. 2013,
spis. zn. 14C/125/2011) a Krajský súd v Trnave (rozsudok zo dňa 02. 06. 2014, spis. zn.
23Co/270/2013), ktorých rozsudky boli napadnuté mimoriadnym dovolaním. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, vedel o tom (listy sťažovateľa
z 01. 07. 2015 a z 12. 10. 2011), že iný senát najvyššieho súdu, t. j. 6 Cdo, rozhodol
v právne a skutkovo totožnej veci už v júni 2015 s rozdielnym právnym názorom ako
okresný súd a krajský súd, ktorých rozhodnutia boli napadnuté mimoriadnym dovolaním.“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že „dal podnet generálnemu prokurátorovi na podanie
mimoriadneho dovolania, nakoľko sťažovateľ by nesprávne právne posúdenie veci ako
právny titul dovolania nemohol použiť. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
8 MCdo/8/2015 zo dňa 28. 10. 2015, ktorým rozhodol, že mimoriadne dovolanie odmieta,
uvádza, že sme mali podať dovolanie, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone. V danej veci
preto generálny prokurátor podal mimoriadne dovolania.“.
Opodstatnenosť mimoriadneho dovolania odôvodnil generálny prokurátor tým,
že rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon a zároveň, že v nich všeobecné
súdy nesprávne vec právne posúdili.
Sťažovateľ v ďalšom poukazuje aj na nesúlad výroku napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu s jeho odôvodnením, keďže „odmietnutie mimoriadneho dovolania nie je
podložené žiadnym zdôvodneným (v súlade s platnou právnou úpravou) právnym
argumentom zo strany dovolacieho súdu. V texte odôvodnenia uznesenia odmietajúceho
mimoriadne dovolanie nie sú uvedené žiadne zákonné ustanovenia, ktoré oprávňovali
účastníka sporu podať dovolanie, resp. riadny opravný prostriedok. Vedomosť o možnosti
podať dovolanie nemal pravdepodobne ani konajúci senát a takúto skutočnosť ani
v odôvodnení odmietnutia mimoriadneho dovolania neuviedol.“.
Na základe uvedených skutočností považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.
Sudcovia senátu „8MCdo“ najvyššieho súdu mali na základe existencie:
„- uznesenia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 3/2015-22 zo dňa
18. marca 2015,
- spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 – Zbierka stanovísk NS a súdov
SR 8/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho
súdneho poriadku,
- rozhodnutia najvyššieho súdu číslo 6 Cdo 460/2013 zo dňa 25. 06. 2015 vo veci
žalobcov a proti žalovanej..., ktorým bolo dovolanie
žalovanej zamietnuté,
- podaní podnecovateľa mimoriadneho dovolania listami zo dňa 01. 07. 2015
a 12. 10. 2015, preukázanú nielen prípustnosť mimoriadneho dovolania, ale aj právnu
skutočnosť, že rozhodnutiami v prvom a druhom stupni v predmetnej veci bol porušený
zákon a podanie mimoriadneho dovolania si vyžiadala ochrana práv a zákonom
chránených záujmov účastníka konania, keďže túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním. ... na základe vedomosti o uznesení
pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 3/2015-22 zo dňa 18. marca 2015 a na
základe vedomosti o spoločnom stanovisku občianskoprávneho a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 – Zbierka stanovísk NS
a súdov SR 8/2015 mali konať tak, aby právne vety z týchto rozhodnutí rešpektovali.
Nerešpektovaním... stanovísk vedome porušili povinnosti sudcu rozhodovať nestranne
a nezaujato.“
Odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu neuvádza, či „účastník mal
možnosť využiť nejaký riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, iba konštatuje, že ak
takúto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie neodkazuje
na žiadne ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého mal účastník možnosť využiť
riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, ani o aký opravný prostriedok konkrétne
malo ísť. K tomu považujeme ešte za potrebné dodať, že aj samotné mimoriadne dovolanie
je opravným prostriedkom, ktorý bol v tomto prípade podaný z podnetu účastníka.
Z uvedených dôvodov, vydanie uznesenia o odmietnutí mimoriadneho dovolania vo veci
8 MCdo 8/2015 pokladáme preto za svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom
4
a spôsobilé spôsobiť obzvlášť závažný následok pre účastníka, t. j. odňatie možnosti konať
pred súdom, resp. spôsobiť nemalé finančné straty.“.
Najvyšší súd nedokázal podľa sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia
identifikovať konkrétny opravný prostriedok, ktorý mohol (podľa názoru najvyššieho súdu)
účastník konania využiť, a zároveň ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný opravný
prostriedok, keď v odôvodnení uvádza: «podnecovateľ mimoriadneho dovolania (žalobca)
nevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok“ – uvedením slova „mimoriadny“
v zátvorke najvyšší súd len potvrdzuje svoju neistotu (nevedomosť) o existencii opravného
prostriedku, tým že nevie jednoznačne označiť ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný
opravný prostriedok.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol takto:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28. októbra 2015... 8 MCdo 8/2015 v právnej veci žalobcu
proti žalovanej o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru s prísl., ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky o odmietnutí mimoriadneho dovolania zo dňa 28. októbra 2015... 8 MCdo 8/2015
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno v súlade s ustálenou
judikatúrou ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
6
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je posúdenie ústavnej udržateľnosti
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé a zároveň za svojvoľné,
keďže najvyšší súd nedokázal v odôvodnení napadnutého uznesenia identifikovať konkrétny
opravný prostriedok, ktorý mohol (podľa názoru najvyššieho súdu) účastník konania využiť,
a zároveň ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný opravný prostriedok.
Sťažovateľ v tejto súvislosti s prihliadnutím na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k prípustnosti
mimoriadneho dovolania v zmysle v tom čase platného a účinného § 243e až § 243j
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a s poukazom na uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 460/2013 z 25. júna 2015 v totožnej veci iných žalobcov argumentuje,
že najvyšší súd mal v jeho veci preukázanú procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce
proti rozsudku krajského súdu z 2. júna 2014 odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade
s § 243i v spojení s § 243b ods. 5 OSP na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil
možnosť podať proti citovanému rozsudku krajského súdu dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok.
V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd
v prvom rade zdôrazňuje, že vo svojej podstate ide o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie
v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(m. m. IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa považuje za vhodné
poukázať tiež na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie
skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
8
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa
ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka
je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto
možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.
V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd osobitne v prerokúvanej veci
zdôraznil, že pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní nemožno brať zreteľ len
na generálnym prokurátorom namietané „porušenie zákona, lebo je potrebné zachovať
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na spravodlivé súdne konanie
a ústavným princípom právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces treba pritom
vnímať ako právo, ktoré sa netýka len jedného z účastníkov konania (jednej procesnej
strany) a sleduje len jeho práva a oprávnené záujmy; právo na spravodlivý súdny proces sa
viaže na občianske súdne konanie ako celok a právne postavenie všetkých jeho účastníkov
rovnako. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania musí dať
prednosť ústavnému princípu právnej istoty vtedy, keď účastník sám nevyužil všetky
dostupné procesné prostriedky poskytované právnym poriadkom za účelom nápravy
konania alebo rozhodovania súdov a zostal v tomto smere pasívny. To rovnako platí vtedy,
keď sa účastník občianskeho súdneho konania sám svojim procesným úkonom (vzdaním sa
odvolania) zbavil možnosti podať dostupný opravný prostriedok. V oboch týchto prípadoch
je procesná aktivita generálneho prokurátora podávajúceho mimoriadne dovolanie
neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach § 243e
až § 243j O. s. p. V danom prípade generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním
rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej. Zo spisu vyplýva, že žalobca tento výrok
nenapadol dovolaním. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní podnecovateľ
mimoriadneho dovolania (žalobca) nevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok,
najvyšší súd dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne
neprípustné.“.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu zjavne vyplýva, že práve skutočnosť, že sťažovateľ v prerokúvanej veci
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudok krajského súdu z 2. júna 2014) nepodal, bola dôvodom, pre ktorý najvyšší súd
napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako
procesne neprípustné.
S prihliadnutím na obsah sťažnosti možno identifikovať postoj sťažovateľa, ktorý
nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení, naopak
tvrdí, že podmienky na „meritórne preskúmanie dovolania“ boli dané. Z tohto postoja
sťažovateľa možno zároveň vyvodiť jeho nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, podľa
ktorého je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒
dovolania nespokojným účastníkom konania, a to bez toho, aby v samotnom texte
napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol zákonné ustanovenia, ktoré by účastníka sporu
oprávňovali tento mimoriadny opravný prostriedok podať.
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého mimoriadne
dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
10
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho
štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese
je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.
Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho
prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa
na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti
právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného
účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus
(čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania
podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy
nevyplýva (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však
podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť,
že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu vychádza zo zásady, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii
rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku
z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,
že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho
dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa predovšetkým pod vplyvom judikatúry
ESĽP plynutím času menila, pričom tieto zmeny charakterizuje tendencia reštriktívnejšieho
prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne
dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy
do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res
judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in
disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je
dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde
je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu (Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci Bulgakova proti
Rusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP k otázke
mimoriadneho prieskumu súdnych rozhodnutí uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje
„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové
skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy
hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate
odvolanie.» Rovnako možno poukázať na rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach
proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.),
v ktorých sa taktiež pripomína význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej
istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti
právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho
prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania (I. ÚS 117/2016).
12
K problematike posudzovania mimoriadneho dovolania ústavný súd vydal uznesením
sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko, v ktorého výrokovej časti sa
uvádza: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.“
V nadväznosti na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu prijal aj najvyšší
súd (resp. jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) 20. októbra 2015
(už spomínané) zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 94/2015.
Nosný dôvod odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vo veci
sťažovateľa uvedený explicitne v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vychádza z toho, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor podal
mimoriadne dovolanie, sám mohol (a mal) podať mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne
spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil
(dovolanie nepodal), ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného
predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e
ods. 1 in fine OSP).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené
poukazom na závery obsiahnuté v zjednocujúcom stanovisku občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 možno v posudzovanom
prípade považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom
generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľovi prijaté stanovisko,
ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal
v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním
a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne
ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“.
V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia
aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania
neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí
mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157
ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho závery
v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že najvyšší súd sa odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne
napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).
14
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženú
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017