Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 373/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Radlinského 1,

Trnava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. februára 2016 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Radlinského 1, Trnava,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti obchodnej

spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), domáhal určenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 22. marca 2013 (ďalej len „rozsudok z 22. marca 2013“) zamietol

žalobu sťažovateľa a konanie o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa u žalovanej

neskončil a trvá, a o určenie povinnosti žalovanej umožniť sťažovateľovi pokračovať

v práci do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ako aj v časti o náhradu mzdy

za obdobie od 11. augusta 2012 do 31. decembra 2012 vrátane príslušenstva zastavil.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti označenému rozsudku okresného súdu

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom

sp. zn. z 2. júna 2014 (ďalej len „rozsudok z 2. júna 2014“) potvrdil

ako vecne správny. Mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu z 2. júna 2014

najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v rovnakej právnej veci iných žalobcov proti

žalovanej rozhodol opačne. Okresný súd totiž rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 26. novembra 2012“) žalobu iných žalobcov

v rovnakej veci zamietol a následne krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. septembra 2013 rozsudok okresného súdu z 26. novembra 2012 zmenil tak, že žalobe

vyhovel. Po podaní dovolania žalovanou najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok z 25. júna 2015“) dovolanie zamietol, pričom

sťažovateľ o tom, že v označenej (inej) veci bolo dovolanie zamietnuté, senát najvyššieho

súdu „8MCdo“ (rozhodujúci v jeho veci) listami z 1. júla 2015 a 12. októbra 2015

informoval.

Za kardinálny problém hmotného a procesného práva sťažovateľ považuje to,

že v rovnakej právnej veci rozhodol najvyšší súd opačne, pričom rozsudok najvyššieho súdu

z 25. júna 2015 preukazuje, že „rozhodnutia súdov napadnuté mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora sú vydané v rozpore s platným právom. Sme presvedčení,

2

že nesprávne vec posúdili aj právne Okresný súd Trnava (rozsudok zo dňa 22. 03. 2013,

spis. zn. ) a Krajský súd v Trnave (rozsudok zo dňa 02. 06. 2014, spis. zn.

), ktorých rozsudky boli napadnuté mimoriadnym dovolaním. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, vedel o tom (listy sťažovateľa

z 01. 07. 2015 a z 12. 10. 2011), že iný senát najvyššieho súdu, t. j. 6 Cdo, rozhodol

v právne a skutkovo totožnej veci už v júni 2015 s rozdielnym právnym názorom ako

okresný súd a krajský súd, ktorých rozhodnutia boli napadnuté mimoriadnym dovolaním.“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „dal podnet generálnemu prokurátorovi na podanie

mimoriadneho dovolania, nakoľko sťažovateľ by nesprávne právne posúdenie veci ako

právny titul dovolania nemohol použiť. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení

zo dňa 28. 10. 2015, ktorým rozhodol, že mimoriadne dovolanie odmieta,

uvádza, že sme mali podať dovolanie, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone. V danej veci

preto generálny prokurátor podal mimoriadne dovolania.“.

Opodstatnenosť mimoriadneho dovolania odôvodnil generálny prokurátor tým,

že rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon a zároveň, že v nich všeobecné

súdy nesprávne vec právne posúdili.

Sťažovateľ v ďalšom poukazuje aj na nesúlad výroku napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu s jeho odôvodnením, keďže „odmietnutie mimoriadneho dovolania nie je

podložené žiadnym zdôvodneným (v súlade s platnou právnou úpravou) právnym

argumentom zo strany dovolacieho súdu. V texte odôvodnenia uznesenia odmietajúceho

mimoriadne dovolanie nie sú uvedené žiadne zákonné ustanovenia, ktoré oprávňovali

účastníka sporu podať dovolanie, resp. riadny opravný prostriedok. Vedomosť o možnosti

podať dovolanie nemal pravdepodobne ani konajúci senát a takúto skutočnosť ani

v odôvodnení odmietnutia mimoriadneho dovolania neuviedol.“.

Na základe uvedených skutočností považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

Sudcovia senátu „8MCdo“ najvyššieho súdu mali na základe existencie:

„- uznesenia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. -22 zo dňa

18. marca 2015,

- spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 – Zbierka stanovísk NS a súdov

SR 8/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho

súdneho poriadku,

- rozhodnutia najvyššieho súdu číslo zo dňa 25. 06. 2015 vo veci

žalobcov a proti žalovanej..., ktorým bolo dovolanie

žalovanej zamietnuté,

- podaní podnecovateľa mimoriadneho dovolania listami zo dňa 01. 07. 2015

a 12. 10. 2015, preukázanú nielen prípustnosť mimoriadneho dovolania, ale aj právnu

skutočnosť, že rozhodnutiami v prvom a druhom stupni v predmetnej veci bol porušený

zákon a podanie mimoriadneho dovolania si vyžiadala ochrana práv a zákonom

chránených záujmov účastníka konania, keďže túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním. ... na základe vedomosti o uznesení

pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. -22 zo dňa 18. marca 2015 a na

základe vedomosti o spoločnom stanovisku občianskoprávneho a obchodnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 – Zbierka stanovísk NS

a súdov SR 8/2015 mali konať tak, aby právne vety z týchto rozhodnutí rešpektovali.

Nerešpektovaním... stanovísk vedome porušili povinnosti sudcu rozhodovať nestranne

a nezaujato.“

Odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu neuvádza, či „účastník mal

možnosť využiť nejaký riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, iba konštatuje, že ak

takúto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie neodkazuje

na žiadne ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého mal účastník možnosť využiť

riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, ani o aký opravný prostriedok konkrétne

malo ísť. K tomu považujeme ešte za potrebné dodať, že aj samotné mimoriadne dovolanie

je opravným prostriedkom, ktorý bol v tomto prípade podaný z podnetu účastníka.

Z uvedených dôvodov, vydanie uznesenia o odmietnutí mimoriadneho dovolania vo veci

pokladáme preto za svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom

4

a spôsobilé spôsobiť obzvlášť závažný následok pre účastníka, t. j. odňatie možnosti konať

pred súdom, resp. spôsobiť nemalé finančné straty.“.

Najvyšší súd nedokázal podľa sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia

identifikovať konkrétny opravný prostriedok, ktorý mohol (podľa názoru najvyššieho súdu)

účastník konania využiť, a zároveň ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný opravný

prostriedok, keď v odôvodnení uvádza: «podnecovateľ mimoriadneho dovolania (žalobca)

nevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok“ – uvedením slova „mimoriadny“

v zátvorke najvyšší súd len potvrdzuje svoju neistotu (nevedomosť) o existencii opravného

prostriedku, tým že nevie jednoznačne označiť ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný

opravný prostriedok.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol takto:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu

podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. októbra 2015... v právnej veci žalobcu

proti žalovanej o určenie neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru s prísl., ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky o odmietnutí mimoriadneho dovolania zo dňa 28. októbra 2015...

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno v súlade s ustálenou

judikatúrou ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

6

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je posúdenie ústavnej udržateľnosti

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých

v a dohovoru. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé a zároveň za svojvoľné,

keďže najvyšší súd nedokázal v odôvodnení napadnutého uznesenia identifikovať konkrétny

opravný prostriedok, ktorý mohol (podľa názoru najvyššieho súdu) účastník konania využiť,

a zároveň ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný opravný prostriedok.

Sťažovateľ v tejto súvislosti s prihliadnutím na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 18. marca 2015, stanovisko občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k prípustnosti

mimoriadneho dovolania v zmysle v tom čase platného a účinného § 243e až § 243j

(ďalej aj „OSP“) a s poukazom na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. júna 2015 v totožnej veci iných žalobcov argumentuje,

že najvyšší súd mal v jeho veci preukázanú procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce

proti rozsudku krajského súdu z 2. júna 2014 odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade

s v spojení s na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil

možnosť podať proti citovanému rozsudku krajského súdu dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok.

V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd

v prvom rade zdôrazňuje, že vo svojej podstate ide o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie

v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(m. m. ).

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa považuje za vhodné

poukázať tiež na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

8

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa

ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka

je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne

využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto

možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.

V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd osobitne v prerokúvanej veci

zdôraznil, že pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní nemožno brať zreteľ len

na generálnym prokurátorom namietané „porušenie zákona, lebo je potrebné zachovať

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na spravodlivé súdne konanie

a ústavným princípom právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces treba pritom

vnímať ako právo, ktoré sa netýka len jedného z účastníkov konania (jednej procesnej

strany) a sleduje len jeho práva a oprávnené záujmy; právo na spravodlivý súdny proces sa

viaže na občianske súdne konanie ako celok a právne postavenie všetkých jeho účastníkov

rovnako. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania musí dať

prednosť ústavnému princípu právnej istoty vtedy, keď účastník sám nevyužil všetky

dostupné procesné prostriedky poskytované právnym poriadkom za účelom nápravy

konania alebo rozhodovania súdov a zostal v tomto smere pasívny. To rovnako platí vtedy,

keď sa účastník občianskeho súdneho konania sám svojim procesným úkonom (vzdaním sa

odvolania) zbavil možnosti podať dostupný opravný prostriedok. V oboch týchto prípadoch

je procesná aktivita generálneho prokurátora podávajúceho mimoriadne dovolanie

neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach § 243e

až V danom prípade generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním

rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej. Zo spisu vyplýva, že žalobca tento výrok

nenapadol dovolaním. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní podnecovateľ

mimoriadneho dovolania (žalobca) nevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok,

najvyšší súd dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne

neprípustné.“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu zjavne vyplýva, že práve skutočnosť, že sťažovateľ v prerokúvanej veci

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudok krajského súdu z 2. júna 2014) nepodal, bola dôvodom, pre ktorý najvyšší súd

napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako

procesne neprípustné.

S prihliadnutím na obsah sťažnosti možno identifikovať postoj sťažovateľa, ktorý

nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení, naopak

tvrdí, že podmienky na „meritórne preskúmanie dovolania“ boli dané. Z tohto postoja

sťažovateľa možno zároveň vyvodiť jeho nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, podľa

ktorého je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒

dovolania nespokojným účastníkom konania, a to bez toho, aby v samotnom texte

napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol zákonné ustanovenia, ktoré by účastníka sporu

oprávňovali tento mimoriadny opravný prostriedok podať.

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého mimoriadne

dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

10

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho

štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese

je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.

Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho

prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa

na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti

právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného

účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

(čo je v hre) vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania

podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy

nevyplýva ().

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však

podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť,

že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu vychádza zo zásady, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii

rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku

z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,

že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou

okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku

z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho

dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa predovšetkým pod vplyvom judikatúry

ESĽP plynutím času menila, pričom tieto zmeny charakterizuje tendencia reštriktívnejšieho

prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne

dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy

do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res

judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde

je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci Bulgakova proti

Rusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP k otázke

mimoriadneho prieskumu súdnych rozhodnutí uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje

„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové

skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy

hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate

odvolanie.» Rovnako možno poukázať na rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach

proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.),

v ktorých sa taktiež pripomína význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej

istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti

právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho

prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania ().

12

K problematike posudzovania mimoriadneho dovolania ústavný súd vydal uznesením

sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko, v ktorého výrokovej časti sa

uvádza: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa Slovenskej

republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

V nadväznosti na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu prijal aj najvyšší

súd (resp. jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) 20. októbra 2015

(už spomínané) zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 94/2015.

Nosný dôvod odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vo veci

sťažovateľa uvedený explicitne v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vychádza z toho, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor podal

mimoriadne dovolanie, sám mohol (a mal) podať mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) podľa a nasl. , ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne

spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil

(dovolanie nepodal), ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného

predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e

ods. 1 in fine ).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené

poukazom na závery obsiahnuté v zjednocujúcom stanovisku občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 možno v posudzovanom

prípade považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom

generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľovi prijaté stanovisko,

ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal

v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním

a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne

ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“.

V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia

aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania

neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v až .

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí

mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157

ods. 2 , čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho závery

v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že najvyšší súd sa odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,

ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (podobne

napr. , , , ).

14

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženú

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017