Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 94/2017
PDF · 410.85 KB
No categories available
II. ÚS 94/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Advokátska kancelária,
Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 7/2012 a takto
rozhodol:
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012
p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej aj „okresný súd“ alebo
„súd“) č. k. 4 C 7/2012-209 z 21. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012.
2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 94/2017-18 z 9. februára 2017 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012.
3. Zo sťažnosti ‒ vo vzťahu kjej prijatej časti ‒vyplynulo najmä, že:
„(...) Sťažovateľka podala na Okresný súd Čadca(...) žalobu zo dňa 13.1.2012 proti
Slovenskej kancelárii poisťovateľov. Konaniu bola pridelená sp. zn. 4C/7/2012. Predmetnou
žalobou sa domáhala náhrady škody na zdraví na tom skutkovom základe, že dňa
24.10.2010 jazdila na bicykli po cyklistickom chodníku v meste v časti
. Pri odbočovaní na miestnu komunikáciu bola zrazená vozidlom Citroen Xantia(...),
ktoré viedol . Vodič motorového vozidla bol uznaný vinným zo spáchania
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom Okresného
súdu Čadca č. k. 2T/8/2012-347 zo dňa 30.1.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 1To/74/2013-378 zo dňa 17.9.2013. Sťažovateľka pri predmetnej dopravnej
nehode utrpela závažné poškodenie zdravia. Pasívnu legitimáciu sťažovateľka zdôvodnila
ustanovením § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka a následne ustanovením § 24 ods. 2
písm. d) a e) a ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Podanou žalobou sa sťažovateľka domáhala náhrady za bolesť v sume 22 377,90
EUR spolu s príslušenstvom. Žalovaná podala vo veci vyjadrenie k žalobe zo dňa
15.2.2012. Dňa 16.2.2012 sa vo veci konalo prvé pojednávanie, na ktorom účastníci navrhli
prerušenie konania za účelom prípadného uzavretia súdneho zmieru. Okresný súd preto
uznesením č. k. 4C/7/2012-56 zo dňa 16.2.2012 konanie prerušil na dobu 2 mesiacov.
Sťažovateľka sa následne žalobou zo dňa 21.5.2012 domáhala náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 61 520,00 EUR s príslušenstvom. Táto škoda na zdraví jej
vznikla pri totožnej dopravnej nehode.
Dňa 24.5.2012 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásil uznesenie,
ktorým pripustil zmenu návrhu v zmysle podanej žaloby zo dňa 21.5.2012, čím sa predmet
konania rozšíril o nárok sťažovateľky na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.“
3.1 Sťažovateľka vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti uviedla chronológiu úkonov
vykonaných okresným súdom, pričom porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012 odôvodňuje najmä takto:
„(...) V danom prípade došlo k prieťahom v konaní najmä v tom smere, že okresný
súd o procesnom návrhu sťažovateľky na zmenu návrhu zo dňa 13.9.2012 reagoval až
procesným rozhodnutím zo dňa 21.10.2015, teda s odstupom viac ako troch rokov od
podania návrhu na zmenu žaloby. Navyše svojím procesným rozhodnutím tento návrh na
zmenu žaloby neakceptoval a zmenu návrhu nepripustil. Okrem toho, že na takéto
rozhodnutie nemal okresný súd zákonný podklad, spôsobil aj to, že sťažovateľka nároky
uplatnené v návrhu na zmenu žaloby celé obdobie od tohto podania až do procesného
rozhodnutia súdu po viac ako trojročnej dobe, uplatňovala na súde úplne bezvýsledne a po
tak dlhej dobe absolútne bezvýsledného uplatňovania týchto nárokov bola opätovne
v dôsledku nesprávneho procesného rozhodnutia okresného súdu, nútená opäť tieto nároky
uplatniť na súde novou žalobou a začínať tak nové súdne konanie úplne odznova. Takýto
postup v zmysle vyššie uvedenej judikatúry Ústavného súdu SR nemožno v žiadnom prípade
považovať za činnosť súdu, ktorá by smerovala k odstráneniu právnej neistoty účastníka
súdneho konania a k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Práve naopak, okresný súd svojím
rozhodnutím o nepripustení zmeny návrhu spôsobil žalobkyni ďalšie prekážky v uplatňovaní
jej ďalších legitímnych nárokoch, sťažil jej prístup k súdu a spôsobil prieťahy v konaní pri
uplatnení týchto nárokov, a to bez zákonných dôvodov.
Ako bolo vyššie uvedené, z(...) Ústavy SR vyplýva v zmysle judikatúry Ústavného
súdu SR okrem iného aj povinnosť sudcu rozhodovať bez prieťahov. Táto povinnosť sa
nepochybne vzťahuje aj na rozhodovanie sudcu o procesných návrhoch účastníka konania,
najmä o tých, ktoré majú priamy vzťah k predmetu konania. Práve promptné reagovanie
súdu na procesné návrhy účastníkov konania výrazne prispieva k rýchlosti konania
a k zvyšovaniu právnej istoty účastníkov konania, nakoľko títo následne vnímajú činnosť
súdu ako priamočiaro smerujúcu k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Naopak, ak súd
nereaguje včas na procesné návrhy, prípadne na dispozičné návrhy účastníka konania
týkajúce sa samotného predmetu sporu, ponecháva účastníkov konania v pocite právneho
spochybnenia jeho nárokov čo výrazným spôsobom znižuje jeho právnu istotu. Navyše
pokiaľ súd po tak dlhej dobe nečinnosti spočívajúcej v nereagovaní na návrh účastníka
konania na zmenu návrhu nakoniec rozhodne záporne (a nezákonne), pôsobí to na
účastníka konania šikanózne, pretože dotknutý účastník musí opakovane svoje nároky
uplatňovať novou žalobou, aby si zabezpečil ich právnu nárokovateľnosť.
Okrem uvedeného prieťahu v konaní je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že
samotné konanie na okresnom súde sa vedie už viac ako 5 rokov a doteraz súd právoplatne
rozhodol len o základe nároku, pričom rozhodnutie vo veci samej, teda o výške samotných
uplatnených nárokov sťažovateľky je v nedohľadne. Vzhľadom na celkový čas trvania
konania a na štádium, v akom sa konanie nachádza, nemožno ani celkovú dobu
doterajšieho konania považovať za primeranú.“
3.2 Ku kritériám posudzovania zbytočných prieťahov v konaní sťažovateľka uviedla:
„(...) Právna a faktická zložitosť veci
Sťažovateľka sa v súdnom konaní pred okresným súdom domáhala podanou žalobou
práva na náhradu škody na zdraví. Tento nárok právne zdôvodnila zodpovednosťou za
škodu upravenou v ustanoveniach § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka.
Pasívnu legitimáciu žalovanej sťažovateľka v podanej žalobe zdôvodnila
ustanovením § 24 ods. 2 písm. d) a e) a § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. Považujeme za
potrebné uviesť, že jedným z účelov zákona č. 381/2001 Z. z. je okrem iného aj zabezpečenie
riadneho a včasného plnenia náhrady škody osobám poškodeným v dôsledku prevádzky
motorových vozidiel. Tento účel je zdôraznený ešte aj tým, že poškodený môže náhradu
škody požadovať priamo od poisťovateľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
konkrétneho motorového vozidla (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.).
Vyššie uvedený inštitút hmotného práva (nárok na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla) dáva uplatnenému nároku jednoznačný právny titul a tým, že posilňuje
postavenie poškodeného, uľahčuje i samotné právne posúdenie veci.
Čo sa týka výšky požadovanej náhrady škody na zdraví, konkrétne poskytnutia
náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, tá sa odvíja od právnej
úpravy v ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka a následne od ustanovení zákona
č. 437/2004 Z. z. S prihliadnutím na obsah uvedených právnych predpisov je možné
konštatovať, že právna úprava i spôsob stanovenia výšky náhrady škody na zdraví,
konkrétne odškodnenia bolesti a odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia sú
pomerne jednoznačné. Zákon č. 437/2004 Z. z. stanovuje, že výška odškodnenia tak za
bolesť ako aj za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje podľa bodového hodnotenia
stanoveného v lekárskom posudku ktorý vyhotoví posudzujúci lekár podľa zásad a sadzieb
za konkrétne poškodenia zdravia uvedené v prílohe zákona. Takto stanovený počet bodov sa
následne násobí sumou, ktorú zákon v § 5.
Teda samotná právna úprava dáva súdu pomerne jasný a konkrétny právny podklad
pre právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci a nevyžaduje obzvlášť ťažkú analýzu
právnych vzťahov vzniknutých z titulu zodpovednosti za škodu, povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Taktiež nie je
právne zložité posúdenie výšky škody vzhľadom na pomerne jednoduchý spôsob
a mechanizmus jej výpočtu.
Pokiaľ ide o skutkový základ nároku, je nesporné, že sťažovateľka v konaní utrpela
škodu na zdraví. Výšku škody na zdraví preukázala sťažovateľka predložením posudkov
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré boli na základe ustanovení zákona
Jedinou skutkovou okolnosťou, ktorú sa žalovaná snažila v konaní preukázať a ktorá
bola v konaní rozsiahlejším spôsobom skúmaná, bola skutočnosť, že na vzniku škody sa
podieľala svojim konaním aj sťažovateľka. Táto skutočnosť však nebola v paralelne
vedenom trestnom konaní preukázaná.
Na základe uvedených skutočností je teda možné konštatovať, že v prípade
prejednávanej veci sa nejedná o právne zložitú vec a čo sa týka skutkových okolností, tieto
boli zrejmé a nevyžadovali rozsiahlejšie skúmanie a dokazovanie. Teda ani skutková
zložitosť veci nebola v tomto smere náročná.
K tomu dodávame, že nároky na náhradu škody na zdraví vzniknuté v dôsledku
zranení utrpených pri dopravných nehodách, sú bežne a v pomerne veľkom množstve
prejednávané slovenskými súdmi, pričom tieto konania nevyžadujú mimoriadne zložité
dokazovanie či zložitú aplikáciu právnych predpisov. K dispozícii je taktiež množstvo
súdnych rozhodnutí od súdov prvej inštancie až po rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Teda
aj s ohľadom na túto skutočnosť nemožno považovať prejednávanú vec za výnimočnú či
mimoriadne skutkovo či právne zložitú.
Pokiaľ ide o namietané uznesenie okresného súdu č. k. 4C/7/2012-209 zo dňa
21.10.2015 a jeho vydanie po trojročných prieťahoch, v tomto prípade právna a faktická
zložitosť veci nezohráva žiadnu úlohu. Včasné procesné rozhodnutie súdu o návrhu na
zmenu žaloby nie je podmienené zložitým skúmaním a analýzou splnenia procesných
podmienok pre toto rozhodnutie, nakoľko v § 95 Občianskeho súdneho poriadku sú tieto
podmienky uvedené jednoznačným spôsobom. Rozhodnutie o pripustení či nepripustení
zmeny návrhu nepatrí medzi náročné rozhodnutia súdu ani čo sa týka jeho výroku či
odôvodnenia.
B. Správanie účastníkov konania
Sťažovateľka nijakým spôsobom neprispela k vzniku prieťahov v konaní. Okresný súd
v namietanom uznesení v jeho závere konštatoval, že predmetnú situáciu spôsobil právny
zástupca navrhovateľky, nakoľko pri prvom úkone, ktorý mu patril, mal produkovať všetky
tvrdenia a dôkazy a namiesto toho účelovo a neefektívne množil podania úkonov právnej
pomoci.
Uvedené konštatovanie okresného súdu je zjavne nepodložené, nakoľko právny
zástupca sťažovateľky uplatňoval jej jednotlivé nároky bezodkladne, ako pre ich uplatnenie
získal skutkový podklad týkajúci sa ich dôvodnosti a výšky. Nárok na náhradu za bolesť
uplatnil po tom čo bol žalobkyni vystavený posudok o bolestnom zo dňa 6.6.2011 a potom,
čo tento nárok uplatnil u žalovanej podaním zo dňa 5.8.2011. Nárok uplatnil na súde až
potom, čo žalovaná neplnila nárok ani v lehote stanovenej v § 11 zákona č. 381/2001 Z. z.
Podobne nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil potom, čo bol
žalobkyni vystavený posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 28.10.2011
a potom, čo tento nárok uplatnil u žalovanej podaním zo dňa 2.12.2011. Tento nárok
uplatnil na súde až potom, čo žalovaná neplnila nárok ani v lehote stanovenej v § 11 zákona
č. 381/2001 Z. z. Nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. uplatnil potom, čo bola sťažovateľke priznaná invalidita,
keďže práve invalidita môže byť jednou z významných podmienok priznania nároku aj
s prihliadnutím na znenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Následne tento nárok
uplatnila u žalovanej v zmysle § 6 zákona č. 437/2004 Z. z. a keď nedošlo k plneniu zo
strany žalovanej, uplatnila aj tento nárok súdnou cestou. Sťažovateľka a jej právny
zástupca postupovali riadne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a ich postup
nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako účelový resp. neefektívny.
C. Postup samotného súdu
Okresný súd o návrhu na zmenu žaloby rozhodol s odstupom viac ako tri roky. Pre
rozhodnutie s tak dlhým časovým odstupom neexistuje racionálny dôvod. Navyše v spojení
s tým, že okresný súd tento návrh na zmenu žaloby po tak dlhej dobe zamietol, spôsobil
sťažovateľke zásah do práva na súdnu ochranu, nakoľko jej významným spôsobom sťažil
a skomplikoval prístup k súdu vo veci uplatnenia nárokov uplatnených v tejto zmene
návrhu.
Taktiež celkovú dobu konania súdu, pričom doteraz bolo rozhodnuté len o základe
nároku, nemožno považovať za primeranú.
D. Význam predmetu sporu pre sťažovateľa
Posledným kritériom, ktoré je v danom prípade nevyhnutné zohľadniť, je dôležitý
význam predmetnej prejednávanej veci pre sťažovateľku. Sťažovateľka pri dopravnej
nehode utrpela závažné zranenia, ktoré znamenali pre ňu vznik závažných trvalých
následkov na jej zdravotnom stave. Náhrada škody na zdraví (náhrada za bolesť či náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia) predstavujú určitú formu kompenzácie spôsobenej
škody, nakoľko navrátenie do pôvodného stavu nie je možné. Sťažovateľka si uplatnila
podaný nárok na súde v nádeji skorého dosiahnutia zákonnej náhrady škody, ktorá by jej
kompenzovala jej ťažký zdravotný stav a uľahčila jej súčasný život. Z uvedeného
nepochybne vyplýva podstatný význam rýchleho prejednania veci a poskytnutia účinnej
právnej ochrany zákonnému nároku sťažovateľky.“
3.3 Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha aj priznania primeraného
finančného zadosťučinenia „z dôvodu porušenia svojho základného práva, a to v zmysle
ustanovenia článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa domáha
priznania finančného zadosťučinenia v celkovej sume 5 000,00 EUR(...)
Predmetom súdneho konania, v ktorom dochádza k prieťahom v konaní, je náhrada
škody na zdraví sťažovateľky. Dosiahnutie uspokojenia oprávneného nároku v predmetnom
konaní síce nemôže sťažovateľke vrátiť zdravie, ktoré predmetným úrazom utrpeným pri
dopravnej nehode stratila, avšak finančná kompenzácia tejto straty významným spôsobom
prispieva aspoň k čiastočnému návratu sťažovateľky do reálneho každodenného života.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa už viac ako 4 roky musí domáhať svojich oprávnených
nárokov na súde, a to bez toho, aby bolo po túto dobu meritórne rozhodnuté vo veci aspoň
prvostupňovým súdom spôsobuje, že sa znižuje reálny význam poskytnutého odškodnenia
a navyše je sťažovateľka po celú dobu vystavená zjavnej právnej neistote plynúcej z jeho
nedoriešených právnych vzťahov týkajúcich sa náhrady spôsobenej škody na zdraví. Pritom
súd nezákonným rozhodnutím vydaným po prieťahoch v konaní ešte viac sťažuje prístup
sťažovateľky k uplatneniu jej legitímnych nárokov v súdnom konaní.“.
3.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
o prijatej časti jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. (...)
2. Právo sťažovateľky (...) na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod
sp. zn. 4C/7/2012 bolo porušené.
3. (...)
4. Okresnému súdu Čadca v konaní sp. zn. 4C/7/2012 prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000,00
EUR, ktoré je jej povinný vyplatiť Okresný súd Čadca do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.
5. Okresný súd Čadca je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia
sume 355,73 EUR k rukám jej právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.“
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili aj strany
v napadnutom konaní: okresný súd, zastúpený jej predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 342/17
z 24. februára 2017 (a totožným vyjadrením listom zo 6. marca 2017) a právny zástupca
sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 30. marca 2017.
4.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení popísala chronológiu úkonov
vykonaných v napadnutom konaní a uviedla tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Predmetná vec nie je skutkovo a právne náročná. (...)
Z chronologického prehľadu úkonov je preukázané, že právny zástupca žalobkyne
neefektívne a účelovo množil úkony právnej pomoci, čím spôsoboval sám žalobkyni prieťahy
v konaní a súdu sťažoval postup v konaní, zahmlieval predmet konania, oneskorene a po
časti navrhoval dôkazy, po častiach bral žalobu späť, hoci tak mohol urobiť jedným
úkonom.
Základným dôkazom účelového postupu právneho zástupcu žalobkyne je lekársky
posudok zo dňa 28.10.2011(...) o sťažení spoločenského uplatnenia, ktorým súd preukazuje,
že ku dňu podania žaloby 18.1.2012 mal možnosť právny zástupca žalobkyne podať žalobu
nielen na zaplatenie bolestného, ako uviedol v žalobe zo dňa 18.1.2012(...), ale aj na
zaplatenie sťaženia spoločenského uplatnenia, na zaplatenie ktorého podal žalobu až
23.5.2012(...), 14.9.2012(...), 16.11.2015 (spis 4C/320/2015).
Ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal v príčinnej súvislosti s tvrdenými
prieťahmi v konaní, ale v časovej príčinnej súvislosti s procesným postupom súdu, ktorý
uznesením(...) zo dňa 21.10.2015 nepripustil zmenu žaloby zo dňa 14.9.2012(...)
o zaplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť čo do I. výroku dňa 26.10.2015, do II. výroku dňa 11.11.2015. 21.10.2015
podal právny zástupca žalobkyne podnet na GP SR na mimoriadne dovolanie proti
uvedenému uzneseniu(...) a 27.11.2015 podal právny zástupca žalobkyne ústavnú sťažnosť
na prieťahy v konaní (II. ÚS 94/2017).
Z chronologického prehľadu vyplýva, že k časovému momentu, kedy podal právny
zástupca žalobkyne ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní, neboli zo strany sudkyne
prieťahy v konaní. Prvostupňový súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že právny zástupca
žalobkyne po celý čas konania vo veci sp. zn. 4C/7/2012 (od 18.1.2012 do 21.2.2017)
nepodal na Okresný súd Čadca predsedníčke Okresného súdu Čadca sťažnosť na prieťahy
v konaní (dôkaz: potvrdenie súdnej tajomníčky Okresného súdu Čadca, z ktorého vyplýva,
že v registri „Spr“ (sťažnosti) za čas od 1.1.2012 do 21.2.2017 vo veciach Okresného súdu
Čadca sp. zn. 4C/7/2012 a 4C/320/2015 nebola podaná sťažnosť). Právny zástupca
žalobkyne nielenže nemal dôvod podať sťažnosť na prieťahy v konaní, ale nepodaním
sťažnosti na Okresný súd Čadca znemožnil predsedníčke Okresného súdu Čadca prijať
nápravu pred podaním ústavnej sťažnosti na ÚS SR. Z toho vyplýva, že postup bol účelový.
Nesledoval odstránenie prípadných prieťahov, ale finančné zadosťučinenie prostredníctvom
ústavného súdu, sankciu za rozhodovaciu činnosť prvostupňového súdu, ktorý právnemu
zástupcovi žalobkyne nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie sťaženia spoločenského
uplatnenia.
Z chronologického prehľadu úkonov vyplýva, že na strane zákonnej sudkyne nie sú
prieťahy v konaní, konala efektívne. Prieťah je zrejmý z chronologického prehľadu úkonov
na strane VSÚ - od 15.5.2015(...) do 2.10.2015.“
Netrvám na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu.»
4.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky
okresného súdu v posudzovanom konaní zaujal toto stanovisko:
«(...) Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na to, že právny zástupca
sťažovateľky neefektívne a účelovo množil úkony právnej pomoci, čím sám spôsoboval
žalobkyni prieťahy v konaní, zahmlieval predmet konania, oneskorene a po časti navrhoval
dôkazy, po častiach bral žalobu späť, hoci tak mohol urobiť jedným úkonom. Ako na
základný dôkaz takéhoto postupu právneho zástupcu sťažovateľky poukázal okresný súd na
lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 28.10.2011, s prihliadnutím na
ktorý mohla sťažovateľka uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
spolu so žalobou o náhradu za bolesť dňa 18.1.2012 a nie až 23.5.2012.
Okresný súd si svojvoľne vykladá postup sťažovateľky a postup jej právneho
zástupcu bez toho, aby hlbšie poznal dôvody takéhoto procesného postupu. V prvom rade
poukazujeme na to, že je plným právom sťažovateľky uplatňovať jednotlivé nároky na
náhradu škody na zdraví v postupnosti, ako sama uzná za vhodné. Okrem toho postupné
uplatnenie jednotlivých nárokov nijako nekomplikovalo postup súdu, nakoľko všetky nároky
sťažovateľky boli v konaní uplatnené v čase, keď súdy posudzovali len právny základ
nároku, teda či je daná povinnosť žalovanej nahradiť sťažovateľke škodu na zdraví
a v akom rozsahu. Nároky boli uplatnené žalobou a následne zmenami žaloby vždy jasne
a zrozumiteľne, preto nerozumieme tvrdeniam okresného súdu o zahmlievaní predmetu
konania. Uvedené tvrdenia považujeme v prvom rade za právne irelevantné pri posúdení
dôvodnosti podanej sťažnosti, pretože postupné uplatnenie nárokov sťažovateľky v konaní
vzhľadom na štádium, v ktorom sa nachádzalo, nijakým spôsobom neprispelo ani nemalo
vplyv na predĺženie súdneho konania či vznik prieťahov v konaní.
Aj napriek tomu, že sťažovateľka považuje tieto námietky okresného súdu za
nepodstatné, predsa poukazuje na to, že postupné uplatnenie jej nárokov na náhradu škody
v konaní malo svoje racionálne dôvody. V čase podania žaloby o náhradu za bolesť
sťažovateľka disponovala len rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného
dôchodku, v ktorom bola miera jej invalidity posúdená len v rozsahu nad 45 %. S uvedeným
rozhodnutím nesúhlasila z dôvodu posúdenia invalidity v neprimerane nízkej miere a
podala voči nemu odvolanie. Keďže spolu s nárokom na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia si žalobkyňa chcela na súde uplatniť aj nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., kde jedným
z dôvodov je aj uznanie invalidity, nakoľko nedisponovala právoplatným rozhodnutím
o invalidnom dôchodku, rozhodla sa zatiaľ uplatniť len nárok na náhradu za bolesť.
Nakoľko do mája 2012 sťažovateľka stále nedisponovala právoplatným rozhodnutím
o invalidnom dôchodku, rozhodla sa uplatniť žalobou aspoň nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. následne uplatnila potom, čo
disponovala s už právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného
dôchodku (Sociálna poisťovňa rozhodla rozhodnutím zo dňa 15.6.2012). Teda hoci
skutočnosť, že sťažovateľka postupne uplatnila v súdnom konaní jednotlivé nároky na
náhradu škody nie je z hľadiska posudzovania dôvodnosti podanej sťažnosti právne
významná, poukazuje sťažovateľka na to, že takýto jej postup pri uplatňovaní jednotlivých
nárokov mal svoje racionálne dôvody a tento postup nebol účelový, ako to tvrdí okresný
súd.
Okresný súd neuviedol, ktoré dôkazy sťažovateľka navrhovala oneskorene či po
časti, preto sa nie je možné k tejto námietke okresného súdu relevantným spôsobom
vyjadriť. Sťažovateľka ani jej právny zástupca si nie je vedomý takéhoto postupu a majú za
to, že všetky návrhy dôkazov produkovali včas s ohľadom na aktuálnu potrebu toho ktorého
štádia súdneho konania. Pokiaľ má sťažovateľka vedomosť, rovnako tak činila žalovaná
strana v konaní.
Pokiaľ okresný súd uviedol, že sťažovateľka brala po časti žalobu späť, tu je
potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka brala podanú žalobu späť vždy v časti, ktorá jej bola
zo strany žalovanej dobrovoľne uhradená, pričom tak konala bezprostredne po prijatí
jednotlivých čiastkových plnení, aby predmetom konania boli vždy len tie časti nárokov
sťažovateľky, ktoré jej dovtedy neboli zo strany žalovanej plnené. Takýto postup
sťažovateľky nemožno hodnotiť v jej neprospech, ale je skôr dôkazom jej korektnosti
a zodpovednosti pri uplatňovaní jej nárokov. Navyše je absurdné od sťažovateľky
požadovať, aby jednotlivé späťvzatia žaloby urobila jedným procesným úkonom, keď sama
sťažovateľka nemohla predvídať, či po čiastkovej úhrade jej nárokov dôjde následne ešte
k nejakým ďalším mimosúdnym plneniam zo strany žalovanej.
Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na účelovosť konania právneho
zástupcu sťažovateľky, sťažovateľka poukazuje práve na konanie súdu, ktorého konanie nie
je možné označiť inak, ako šikanózne. Okresný súd totiž najprv uznesením č. k. 4C/7/2012-
209 zo dňa 21.10.2015 nepripustil rozšírenie žalobného návrhu o nárok žalobkyne
na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to až prakticky po troch
rokoch od zmeny žaloby. Následne potom, čo si žalobkyňa tento nárok uplatnila
samostatnou žalobou (konanie sa viedlo na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
4C/320/2015), okresný súd uznesením č. k. 4C/7/2012-273 a 4C/320/2015-45 zo dňa
21.9.2016 opätovne spojil tieto konania na spoločné konanie. Takýto postup okresného
súdu nemožno racionálne odôvodniť, keď najprv odmietol spoločne prejednávať nároky
sťažovateľky na náhradu škody na zdraví a následne odrazu prihliadol na dôvody pre
spojenie vecí.
Aj keď sťažovateľka nechce zaťažovať Ústavný súd SR nepodstatnými skutočnosťami,
nedá jej nespomenúť „ústretový“ prístup súdu, ktorý v predmetnej veci dňa 22.11.2016,
teda prakticky už v zimnom období vytýčil pojednávanie v daný deň o 7,30 hod., a to
napriek tomu, že právny zástupca sťažovateľky cestoval na pojednávanie z Košíc a právny
zástupca žalovanej cestoval na pojednávanie z Bratislavy, pričom konajúca sudkyňa nemala
v daný deň vytýčené žiadne iné pojednávanie. Samozrejme sťažovateľka ako aj jej právny
zástupca rešpektujú právomoc súdu nariadiť pojednávanie na ním určený termín. Na druhej
strane však takýto postup súdu logicky v sťažovateľke musí evokovať šikanózny prístup
zo strany súdu, zvlášť ak okresný súd obviňuje sťažovateľku či jej právneho zástupcu
z účelového postupu či zo zahmlievania predmetu konania. Takýto postup môže vyústiť až
do spochybnenia nestrannosti konajúceho sudcu.
(...) Podľa okresného súdu sťažovateľka nevyužila všetky právne prostriedky
poskytnuté právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom poukázal na možnosť
účastníka konania podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu.
Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v ustanovení § 62 a nasl.
umožňuje účastníkovi konania podať predsedovi príslušného súdu sťažnosť smerujúcu proti
porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V zmysle § 64
ods. 1 tohto zákona účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené
prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie
zistených nedostatkov.
Možnosť účastníka konania podať sťažnosť v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z.
predstavuje istý právny prostriedok, ktorého účelom je predovšetkým zistenie, či v konaní
dochádza k prieťahom v konaní a zabezpečenie riadneho postupu súdu v ďalšom priebehu
konania. Uvedený právny prostriedok však neposkytuje účastníkovi konania ochranu jeho
ústavného práva v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR v takom rozsahu, ako je tomu
v prípade podania sťažnosti v zmysle článku 127 ods. 1 Ústavy SR.
Z uvedeného dôvodu nemôže byť nevyužitie tohto prostriedku prekážkou prípustnosti
sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zo samotného uvedeného ustanovenia vyplýva, že podmienkou prípustnosti sťažnosti
je len využitie právnych prostriedkov, ktoré je možné považovať za účinné vo vzťahu
k ochrane základných práv a slobôd. Teda podmienkou prípustnosti sťažnosti nebude
skutočnosť, že sťažovateľ eventuálne nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu vzhľadom na
svoju povahu či účel nemôže poskytnúť ochranu základných práv alebo slobôd v rozsahu,
ako mu to poskytuje využitie inštitútu podania sťažnosti na Ústavný súd SR v zmysle článku
127 ods. 1 Ústavy SR.
V dôsledku podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu v zmysle § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. síce môže dôjsť k sledovaniu postupu súdu v prejednávanej veci
v snahe, aby nedochádzalo v ďalšom priebehu konania k prieťahom. Uvedené opatrenia
však smerujú len do budúcnosti a nijakým spôsobom neriešia stav, ak už v doterajšom
priebehu konania došlo ku vzniku prieťahov v konaní a tým k porušeniu ústavného práva
účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Doterajším priebehom
konania sa v rámci prešetrovania podanej sťažnosti podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
predseda súdu zaoberá len v rozsahu zisťovania nedostatkov. Naproti tomu Ústavný súd SR
v konaní na základe podania sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR z pozície svojej
autority zverenej mu Ústavou SR môže riešiť porušenie ústavného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v smere do budúcna tým, že prikáže konajúcemu súdu konať
bez zbytočných prieťahov. Avšak môže riešiť porušenie tohto ústavného práva aj vo vzťahu
k doterajšiemu priebehu konania tým, že konštatuje porušenie ústavného práva
v doterajšom postupe konajúceho súdu a poskytne ochranu vo vzťahu k tomuto porušeniu
vo forme primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR.
Takýto rozsah ochrany mu neposkytuje žiadny iný právny prostriedok v rámci právneho
poriadku, ktorý by bol v tomto smere účinný.
Napokon nevyužitie právneho prostriedku podania sťažnosti v zmysle zákona
č. 757/2004 Z. z. nemožno považovať za prekážku prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa
článku 127 ods. 1 Ústavy SR ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva. Vyplýva to napr. z jeho rozsudku zo dňa 12.6.2012 vo veci Ištván a Ištvánová proti
Slovenskej republike. V uvedenej veci sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal
sťažnosťou podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) na neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktoré trvalo viac ako 6
rokov a 5 mesiacov. Dĺžkou konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR na základe sťažnosti
podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorý ju však odmietol z dôvodu neprípustnosti.
Poukázal na to, že sťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na
prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, vzhľadom na to, že krátko na to podali
aj ústavnú sťažnosť. Podľa názoru ústavného súdu tak neposkytli dotknutému okresnému
súdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení. Európsky súd pre ľudské práva sa
v tomto smere nestotožnil s argumentáciou vlády SR, ktorá s poukazom na rozhodnutie
ústavného súdu, ako aj vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej sťažnosti namietala, že
sťažovatelia nepodali ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou
praxou ústavného súdu, vzhľadom na to, že neumožnili predsedovi okresného súdu zjednať
nápravu preventívneho charakteru a ihneď podali ústavnú sťažnosť. Okrem toho vláda SR
tvrdila, že sťažovatelia sa mohli domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy
zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody. V súvislosti
s uvedenými argumentmi Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že prax ústavného súdu
bola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný
súd posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku
podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že za daných okolností sťažovatelia nemali vo vzťahu k dĺžke napadnutého
konania účinný prostriedok nápravy.
Totožný právny názor zaujal Európsky súd pre ľudské práva aj v ďalšom rozsudku
zo dňa 12.6.2012 vo veci Komanický proti Slovenskej republike.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam nemožno súhlasiť s vyjadrením
okresného súdu, pokiaľ poukazoval na skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila všetky právne
prostriedky na ochranu svojho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ktoré jej právny poriadok účinne priznáva.
(...) Okresný súd v závere svojho vyjadrenia uviedol, že na strane zákonnej sudkyne
nie sú prieťahy v konaní a prieťah je zrejmý len na strane vyššieho súdneho úradníka.
Ako sme už v podanej sťažnosti uviedli, k zbytočným prieťahom v súdnom konaní
môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu,
ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda
k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nestačí, aby súd vec len prerokoval,
prípadne vykonal vo veci rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a pritom právoplatne
nerozhodol (obdobne napr. v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98,
II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99). Stav právnej neistoty účastníka súdneho konania sa totiž
odstraňuje až právoplatným meritórnym rozhodnutím súdu. V danom prípade aj keď súd
v konaní vykonal množstvo úkonov, tieto nie vždy efektívne smerovali k meritórnemu
rozhodnutiu vo veci, čím predlžovali stav právnej neistoty, v ktorom sa žalobkyňa doteraz
nachádza. O uvedenom svedčí samotná dĺžka súdneho konania.
(...) Sťažovateľka zároveň oznamuje, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci
konalo ústne pojednávanie.
(...) V súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov sťažovateľka požaduje po zaujatí vyjadrenia k podaniu okresného súdu priznanie
náhrady trov právneho zastúpenia v nasledovnej výške: (...) Spolu 452,61 EUR a 20% DPH
90,52 EUR. Trovy právneho zastúpenia spolu 543,13 EUR.»
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 4 C 7/2012:
Dňa 18. januára 2012 podala sťažovateľka na Okresnom súde Čadca proti Slovenskej
kancelárii poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), žalobný
návrh „o náhradu škody z ublíženia na zdraví“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn.
4 C 7/2012 a bola pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Anne Plichtíkovej.
Dňa 30. januára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. február 2012.
Dňa 16. februára 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,
za „účelom prípadného pokonania účastníkov konania, doručenia dôkazov“. Uznesením
č. k. 4 C 7/2012-56 okresný súd prerušil konanie na dobu dvoch mesiacov.
Dňa 2. mája 2012 právny zástupca sťažovateľky oznámil súdu, že „zatiaľ nedošlo
k mimosúdnej dohode“.
Dňa 9. mája 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. máj 2012.
Dňa 23. mája 2012 sťažovateľka doplnila svoj žalobný návrh novým podaním.
Dňa 24. mája 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bola pripustená
zmena návrhu a bol vyhlásený medzitýmny rozsudok č. k. 4 C 7/2012-79, ktorým okresný
súd rozhodol, že základ nároku sťažovateľky „na náhradu škody na zdraví – bolestné,
sťaženie spoločenského uplatnenia, spôsobenej dopravnou nehodou dňa 24.10.2010
v vodičom (...) je daný v rozsahu ½-ice“ a „o zvyšnej časti
nároku, výške nároku, náhrade trov konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci“.
Dňa 9. júla 2012 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému medzitýmnemu
rozsudku.
Dňa 8. augusta 2012 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky odporkyni na
vyjadrenie.
Dňa 14. septembra 2012 bolo doručené súdu podanie sťažovateľky označené ako
„zmena návrhu“.
Dňa 12. novembra 2012 sa odporkyňa písomne vyjadrila k odvolaniu sťažovateľky.
Dňa 7. decembra 2012 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.
Dňa 22. januára 2013 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 466/2012-115 napadnutý
medzitýmny rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie najmä preto, že
„bol vydaný predčasne“, keďže „trestné konanie vedené pred Okresným súdom v Čadci
pod sp. zn. 2T/8/2012 nie je ukončené právoplatným rozhodnutím“.
Dňa 5. marca 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 30. októbra 2013 bolo v spise zaznamenané, že „konanie vedené pod sp. zn.
2T 8/2012 bolo dňom 17.9.2013 právoplatne skončené“.
Dňa 11. novembra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. november 2013.
Dňa 26. novembra 2013 bolo konanie prerušené na dobu jedného mesiaca
„za účelom mimosúdneho pokonania“.
Dňa 5. decembra 2013 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na
pokračovanie v konaní.
Dňa 14. januára 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. január 2014.
Dňa 28. januára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
medzitýmny rozsudok č. k. 4 C 7/2012-159, ktorým okresný súd rozhodol, že základ nároku
sťažovateľky „na náhradu škody na zdraví – bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia
spôsobenej dopravnou nehodou dňa 24.10.2010 v vodičom
(...) je daný v rozsahu 100%“ a „o zvyšnej časti nároku, výške nároku, náhrade
trov konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci“.
Dňa 5. marca 2014 odporkyňa podala odvolanie proti uvedenému medzitýmnemu
rozsudku.
Dňa 13. marca 2014 okresný súd zaslal odvolanie odporkyne na vyjadrenie
sťažovateľke.
Dňa 5. mája 2014 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k odvolaniu odporkyne.
Dňa 4. júna 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní
odporkyne.
Dňa 28. októbra 2014 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 374/2014-177 napadnutý
medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdil.
Dňa 9. decembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 11. decembra 2014 okresný súd stanovil účastníkom konania mesačnú
sudcovskú lehotu „na pokonanie o výške nároku“ a sťažovateľke „na odstránenie vád
zmeneného návrhu“.
Dňa 29. januára 2015 bolo okresnému súdu doručené „čiastočné späťvzatie žaloby“
a „doplnenie návrhov na dokazovanie“. V rovnaký deň zaslal okresný súd uvedené podanie
odporkyni na vyjadrenie.
Dňa 13. februára 2015 odporkyňa oznámila súdu, že súhlasí s čiastočným späťvzatím
žalobného návrhu.
Dňa 25. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie odporkyne.
Dňa 9. marca 2015 okresný súd písomne oznámil účastníkom konania, že ak
„v lehote 1 mesiaca nedoručíte dohodu o mimosúdnom pokonaní(...), súd nariadi po
uplynutí lehoty bez ďalšej výzvy znalecké dokazovanie“.
Dňa 21. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-209 pripustil zmenu
„návrhu podanú navrhovateľkou v rámci odvolacieho konania“. V rovnaký deň bolo
vo veci nariadené pojednávanie na 10. november 2015.
Dňa 10. novembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.
Dňa 16. novembra 2015 sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie obsahujúce
najmä otázky pre znalca.
Dňa 9. decembra 2015 okresný súd zapožičal spis Krajskej prokuratúre v Žiline
(ďalej len „krajská prokuratúra“) na účely posúdenia podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania proti uzneseniu súdu č. k. 4 C 7/2012-209. Zákonná sudkyňa túto skutočnosť
oznámila aj účastníkom konania.
Dňa 11. januára 2016 bolo súdu doručené podanie odporkyne.
Dňa 14. januára 2016 krajská prokuratúra vrátila spis okresnému súdu.
Dňa 8. marca 2016 okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-229 ustanovil za znalca
z odvetvia chirurgie – traumatológie, ktorému uložil povinnosť
vypracovať znalecký posudok do 60 dní od doručenia súdneho spisu.
Dňa 14. júna 2016 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok č. 110/2016 na
účely odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia pre sťažovateľku.
Dňa 11. júla 2016 sa sťažovateľka a dňa 26. júla 2016 odporkyňa písomne vyjadrili
k znaleckému posudku.
Dňa 12. augusta 2016 sťažovateľka a dňa 15. augusta 2016 odporkyňa zaujali
písomné stanovisko k veci a navrhli vykonanie dokazovania.
Dňa 21. septembra 2016 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. november 2016.
V rovnaký deň okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-271 zmenu žaloby nepripustil
a uznesením č. k. 4 C 7/2012-273 spojil na spoločné konanie veci vedené pred okresným
súdom pod sp. zn. 4 C 7/2012 a sp. zn. 4 C 320/2015, ktoré budú vedené pod sp. zn.
Dňa 10. októbra 2016 okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-281 priznal znalcovi
znalečné.
Dňa 22. novembra 2016 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
15. december 2016 na účely vyhlásenia rozsudku.
Dňa 15. decembra 2016 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 4 C 7/2012-307.
Dňa 16. januára 2017 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 21. februára 2017 bola vyhotovená predkladacia správa krajskému súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní „o náhradu škody z ublíženia na zdraví“ vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012
dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným
rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,
na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv
(II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému
konaniu uvádza, že vzhľadom na to, že napadnuté konanie do určitej miery súviselo s iným
súdnym trestnoprávnym konaním (sp. zn. 2 T 8/2012), a pretože bolo nutné nariadiť aj
znalecké dokazovanie, možno posudzovanú záležitosť považovať po vecnej stránke za
zložitejšiu. Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa
nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo k zbytočným
prieťahom v napadnutom konaní. Sťažovateľka síce nevyužila všetky právne prostriedky
nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, avšak v okolnostiach danej veci nemožno
dávať do súvislosti priebeh napadnutého konania s uvedenou skutočnosťou.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
napadnuté konanie od podania žalobného návrhu sťažovateľkou (18. januára 2012) až do
vydania posledného meritórneho rozhodnutia vo veci (15. decembra 2016) trvalo skoro päť
rokov, čo možno považovať vzhľadom na povahu veci (náhrada škody) za obdobie na hrane
ústavnosti. Vec sa však cca jeden rok nachádzala na odvolacom súde a taktiež na krajskej
prokuratúre, pričom toto obdobie nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu a postup
krajského súdu sťažovateľkou napadnutý nebol. Skutočnosťou tiež je, že okresný súd
o uplatnenom nároku nemohol rozhodnúť, kým sa neskončilo súvisiace trestné konanie,
napriek tomu sa snažil rozhodnúť o základe žaloby, ku ktorému došlo 28. januára 2014,
a toto rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť. To, že okresný súd posúdil najprv základ
návrhu, bolo tiež dôvodom, prečo o procesnom návrhu sťažovateľky (na rozšírenie návrhu)
mohol rozhodnúť neskôr, až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o základe žaloby.
Ústavný súd však konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj ojedinele krátkodobo
nečinný, a to konkrétne od 9. apríla 2015 do 21. októbra 2015 (šesť mesiacov). Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01,
I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Niet pochýb o tom, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodoval pomerne dlho,
vo veci však napriek opakovanému právoplatnému prerušeniu konania trikrát rozhodol
rozsudkom, pričom celková doba rozhodovania okresného súdu bola ešte na hranici
akceptovateľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné
z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného
súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup okresného súdu, aj keď
nebol celkom efektívny, sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
4. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhla,
aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov, a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a trov právneho zastúpenia.
V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné
právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie
alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj
primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na
vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné
právo, ktorého porušenie sťažovateľka namietala, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa
pri svojom rozhodovaní už nemusel zaoberať.
5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľka v konaní neuspela,
nepripadalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jej návrhom na náhradu trov konania.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2017