Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 212/2017
PDF · 263.4 KB
No categories available
III. ÚS 212/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er 2606/2012
z 29. júna 2016 v časti výroku o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 16 Er 2606/2012 z 29. júna 2016 v časti výroku o zamietnutí námietok
povinného proti trovám exekúcie p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er 2606/2012 z 29. júna 2016
v časti výroku o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie z r u š u j e a vec
v r a c i a Okresného súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)
na účet advokátskej kancelárie Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 212/2017-14 zo 4. apríla 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 16 Er 2606/2012 z 29. júna 2016 v časti výroku o zamietnutí
námietok povinného proti trovám exekúcie (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je povinným v označenom
exekučnom konaní okresného súdu, ktorého predmetom je vymoženie výživného na jeho
maloleté deti. Okresný súd napadnutým uznesením prvým výrokom zamietol námietky
povinného proti trovám exekúcie a druhým výrokom čiastočne exekúciu zastavil.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd ako súd exekučný nesprávne právne posúdil
včasnosť podania jeho námietok, keď ich odmietol ako oneskorene podané, pretože
vychádzal z nesprávne určeného času účinného prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie.
Sťažovateľ namieta, že pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie došlo k porušeniu
procesných predpisov, pretože upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo doručované
prostredníctvom jeho zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený a navyše ho ako
doručovateľ ani neupovedomil o následkoch odopretia prevzatia zásielky. Sťažovateľ
je toho názoru, že upovedomenie o začatí exekúcie mu nebolo riadne a účinne doručené,
preto okresný súd pochybil, ak za rozhodný deň pre začatie plynutia lehoty na podanie
námietok proti trovám exekúcie označil deň, keď sťažovateľ odmietol prevziať zásielku
doručovanú mu jeho zamestnávateľom. V dôsledku nesprávne určeného času prevzatia
zásielky okresný súd nesprávne zamietol jeho námietky proti trovám exekúcie ako
oneskorene podané a vôbec nereflektoval na obranu sťažovateľa, že takéto doručovanie
nemožno považovať za účinné.
3. Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie 2. mája 2017
vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie,
či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
4. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. júna 2017.
V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, ktorá
k veci uviedla:
„K tvrdeniam sťažovateľa týkajúcich sa skutočností, že súd nesprávne právne posúdil
včasnosť podania jeho námietok proti trovám exekúcie, ktoré zamietol ako podané
oneskorene, pretože vychádzal z nesprávne určeného času účinného prevzatia
upovedomenia o začatí exekúcie uvádzam nasledovné:
Z ustanovení § 49 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že sa upovedomenie o začatí
exekúcie doručí povinnému a oprávnenému do vlastných rúk, pričom z odseku 3 uvedeného
ustanovenia vyplýva, že ak povinný bezdôvodne odoprie upovedomenie o začatí exekúcie
prijať, je toto upovedomenie doručené dňom, keď jeho prijatie bolo odopreté; o tom musí
byť povinný poučený tým, kto ho doručuje. Z vyššie uvedených ustanovení Exekučného
poriadku žiadnym spôsobom nevyplýva, že by doručujúcim orgánom nemohol byť
zamestnávateľ povinného. Súdny exekútor je povinný doručiť upovedomenie o začatí
exekúcie povinnému do vlastných rúk a v prípade, že sa súdnemu exekútorovi doručiť
upovedomenie o začatí exekúcie nepodarí, je povinný využiť všetky prostriedky na zistenie
pobytu povinného za účelom doručenia upovedomenia o začatí exekúcie a následne
v prípade neúspechu, požiadať súd o ustanovenie opatrovníka povinnému. Zo spisu sp. zn.
16Er/2606/2012 vyplýva, že súdny exekútor pred tým, ako požiadal o doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie zamestnávateľa povinného, pokúšal sa doručiť povinnému
upovedomenie o začatí exekúcie na adresu zistenú súčinnosťou s Registrom obyvateľov
Slovenskej republiky, prostredníctvom predchádzajúcich zamestnávateľov povinného
a aj prostredníctvom jeho právneho zástupcu, avšak takýmto spôsobom sa taktiež
upovedomenie o začatí exekúcie doručiť nepodarilo. Vzhľadom na to, že sa súdnemu
exekútorovi nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie povinnému, požiadal
o doručenie zamestnávateľa povinného . Z vyjadrenia
zamestnávateľa povinného, ktorým vrátil súdnemu exekútorovi neprevzaté upovedomenie
o začatí exekúcie vyplýva, že zamestnávateľ povinného pri predložení upovedomenia
o začatí exekúcie povinného poučil o následkoch odopretia prevzatia upovedomenia
o začatí exekúcie, pričom napriek poučeniu povinný upovedomenie o začatí exekúcie
neprevzal a zásielka sa považovala dňom 11.05.2015 za doručenú, čím začala povinnému
plynúť lehota na podanie námietok proti trovám exekúcie. Dňa 26.05.2015 boli súdnemu
exekútorovi doručené námietky povinného proti trovám exekúcie, pričom lehota na podanie
námietok proti trovám exekúcie uplynula v zmysle ustanovenia § 201 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktoré platilo v čase začatia exekučného konania dňa 14.05.2015, nakoľko
exekučné konanie začalo pred 01.11.2013.
V § 45 zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok, ktorý sa v čase rozhodovania
o námietkach proti trovám exekúcie používal tam, kde absentovala úprava v Exekučnom
poriadku je taxatívne vymedzený okruh osôb, ktoré môžu doručovať písomnosti súdu. Avšak
jedná sa o písomnosti, ktoré doručuje súd prostredníctvom iných osôb a vzhľadom na to,
že upovedomenie o začatí exekúcie doručuje súdny exekútor, doručenie upovedomenia
o začatí exekúcie prostredníctvom iných osôb ako taxatívne uvedených v zákone neodporuje
uvedenému ustanoveniu zákona.
Z obsahu spisu sp. zn. 16Er/2606/2012 vyplýva, že povinný používa titul doktora práv
aj na Slovensku napriek tomu. že podľa jeho slov má zahraničné právnické vzdelanie.
Z uvedeného dôvodu neobstojí obrana povinného, v ktorej uvádza, že nebol poučený
o dôsledkoch odmietnutia prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko v zmysle
čl. 11 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorého ustanovenia
sa použijú aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, kto sa v styku so súdom alebo verejne
prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou
znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Vzhľadom na to, že povinný používa
vo verejnom styku titul doktora práv, nie je možné akceptovať jeho námietku týkajúcu
sa absencie poučenia o následkoch odopretia prijatia upovedomenia o začatí exekúcie.
Pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie došlo podľa sťažovateľa k porušeniu
procesných predpisov, pretože upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo doručované
prostredníctvom jeho zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený a navyše ho ako
doručovateľ neupovedomil o následkoch odopretia prevzatia zásielky. Na základe
uvedeného má sťažovateľ za to, že upovedomenie o začatí exekúcie mu nebolo riadne
a účinne doručené, preto tunajší súd pochybil, ak za rozhodný deň pre začatie plynutia
lehoty na podanie námietok proti trovám exekúcie označil deň, keď sťažovateľ odmietol
prevziať zásielku doručovanú mu jeho zamestnávateľom. V dôsledku nesprávne určeného
času prevzatia zásielky tunajší súd nesprávne zamietol námietky sťažovateľa proti trovám
exekúcie ako oneskorene podané, pričom sa vôbec nezaoberal obranou sťažovateľa,
že takéto doručovanie nemožno považovať za účinné. Na základe uvedeného považuje
sťažovateľ napadnuté uznesenie v časti zamietnutia námietok proti trovám exekúcie
za arbitrárne, svojvoľné a porušujúce jeho označené práva.
Na základe skutočností uvedených v spise sp. zn. 16Er/2606/2012 mal súd za preukázané,
že námietky povinnému boli účinne doručené dňa 11.05.2015 prostredníctvom jeho
zamestnávateľa, keď povinný napriek poučeniu o následkoch odopretia prijatia, odmietol
prevziať upovedomenie o začatí exekúcie. Následne súd pri rozhodovaní o námietkach proti
trovám exekúcie tieto zamietol ako podané oneskorene.
Záverom konštatujem, vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutým rozhodnutím nedošlo
k porušeniu základných práv sťažovateľa. Navrhujem preto, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 16Er/2606/2012 z 29. júna 2016 v časti o výroku o zamietnutí
námietok povinného proti trovám exekúcie, porušené nebolo.“
5. Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyslovila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
6. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. júna
2017 vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní
pred ústavným súdom a zotrval na dôvodnosti podanej sťažnosti.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu v časti výroku
o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
13. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
14. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
17. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj
sťažovateľom napadnuté konanie okresného súdu.
19. Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie,
že okresný súd ako súd exekučný nesprávne právne posúdil včasnosť podania jeho
námietok, keď ich odmietol ako oneskorene podané, pretože vychádzal z nesprávne
určeného času účinného prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie.
20. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z .z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinnom v rozhodnom čase
(ďalej len „Exekučný poriadok“) lehota na podanie námietok proti exekúcii sa odvíja
od účinného doručenia upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 50 ods. 1 Exekučného
poriadku. Okamih doručenia upovedomenia o začatí exekúcie je spojený s významnými
procesnými následkami. Vtedy sa povinný spravidla dozvie, že začala proti nemu exekúcia
a od toho momentu sa má možnosť proti nej brániť. Mimoriadny význam okamihu začatia
exekúcie je umocnený tým, že upovedomenie o začatí exekúcie je potrebné doručiť
do vlastných rúk a náhradné doručenie v prípade fyzických osôb je podľa § 49 ods. 1
Exekučného poriadku vylúčené. Exekučný poriadok v ustanovení § 47 ods. 1 a 2
jednoznačne určuje, že exekútor upovedomuje o začatí exekúcie. Môže tak v zmysle
Exekučného poriadku a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) urobiť sám prostredníctvom pošty, prostredníctvom
orgánu obce alebo príslušného útvaru Policajného zboru a v prípadoch ustanovených
osobitným predpisom aj prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
(§ 45 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 4 OSP) alebo týmto úkonom poveriť svojho koncipienta
alebo iného zamestnanca (§ 22 ods. 1 a § 28 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku) alebo iného
exekútora (§ 17 ods. 1 Exekučného poriadku). Súčasne je doručovateľ povinný poučiť
adresáta o následkoch bezdôvodného odopretia prijatia upovedomenia o začatí exekúcie.
21. Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 151/2012 uviedol, že súdny
exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status
získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom
určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných
rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej
činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva,
že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej,
ktorej súčasťou je aj konanie vykonávané – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické
osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne-technicky či organizačne-
inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc
súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp.
súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých
osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby
musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
22. Vychádzajúc z uvedeného právneho postavenia exekútora možno konštatovať,
že aj pre exekútora pri výkone exekučnej činnosti platí čl. 2 ods. 2 ústavy, to znamená,
že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
23. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že okresný súd pri posudzovaní otázky,
či upovedomenie o začatí exekúcie bolo doručené účinne, vychádzal z tvrdení súdnej
exekútorky (č. l. 21 súdneho spisu), že „povinný si dňa 11.5.2015
odmietol prevziať list – Upovedomenie o začatí exekúcie EX 321/2013, ktorý sme mu
doručovali prostredníctvom jeho zamestnávateľa. O následkoch odmietnutia prevzatia listu
bol poučený“, a listiny (č. l. 76 súdneho spisu) kópie listu zamestnávateľa sťažovateľa
podpísanej riaditeľom adresovaného súdnej exekútorke, ktorého obsahom je aj tvrdenie,
že „zásielka mu bola predložená 11.05.2015 a bol poučený, že v prípade bezdôvodného
odopretia prijať túto zásielku bude predmetná zásielka doručená dňom jej odopretia.
Pán zásielku neprevzal, vzal si na Vás kontakt a prisľúbil, že sa Vám ozve.“.
24. Právna zástupkyňa sťažovateľa v exekučnom konaní v podaní doručenom 18.
februára 2016 (č. l. 29 a nasl.) k spornému priebehu doručovania upovedomenia o začatí
exekúcie uviedla, že „zamestnávateľ oboznámil nášho klienta s tým, že má pre neho
zásielku ohľadom exekučného konania. Náš klient oznámil zamestnávateľovi, že má
zvoleného právneho zástupcu na konanie týkajúceho sa predmetnej exekúcie.
Zamestnávateľ mu následne obálku nedoručil. Náš klient nám súčasne uviedol, že pri
krátkej komunikácii o prebratí danej zásielky so zamestnávateľom, nebol žiadnym
spôsobom poučený o následkoch odopretia doručenia, keďže v prípade, že by vedel o tom,
aké sú následky neprevzatia zásielky (t.j. odopretie zásielky má následky prevzatia zásielky),
uvedenú zásielku by určite prevzal. V dôsledku tejto zásadnej procesnej chyby, v žiadnom
prípade nemohlo dôjsť ku fikcii doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, keďže náš klient
nebol o následkoch odopretia zamestnávateľom riadne poučený.“.
25. Súčasťou súdneho spisu ako príloha č. 2 č. l. 22 je aj neotvorená obálka
adresovaná sťažovateľovi s doručenkou, v ktorej nie je nič vyplnené.
26. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«Exekučný súd mal po preskúmaní exekučného spisu za preukázané, že z dôvodu
neznámeho pobytu povinného, súdny exekútor zaslal upovedomenie o začatí exekúcie do
vlastných rúk povinného listom zo dňa 29.04.2015 cestou zamestnávateľa povinného
(ďalej len “zamestnávateľ'), pričom súdny exekútor
zamestnávateľa zároveň požiadal, aby povinného pri doručovaní zásielky poučil, že v
prípade bezdôvodného odopretia prijať zásielku, sa bude predmetná zásielka považovať za
doručenú dňom jej odopretia.
Zamestnávateľ listom zo dňa 13.05.2015 oznámil súdnemu exekútorovi, že upovedomenie
o začatí exekúcie EX 321/2012 zo dňa 07.09.2012 doručoval dňa 11.05.2015 povinnému,
ktorý si však zásielku odmietol prevziať, aj napriek poučeniu o následkoch jej neprevzatia.
Vzhľadom na skutočnosť, že povinný má právnické vzdelanie, neznalosť následkov
odopretia doručovanej zásielky, ktorou povinný ospravedlňuje jej neprevzatie, súd považuje
za účelové. Tvrdenie povinného o tom, že napriek svojmu vzdelaniu nepozná právne
predpisy Slovenskej republiky, s poukazom na zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“
(ignorantia legis non excusat), nezakladá dôvod na spochybňovanie fikcie doručenia
v zmysle zákonného ustanovenia § 49 ods.3 E.P. Súdny exekútor pri doručovaní
upovedomenia o začatí exekúcie postupoval správne a v súlade s platnými a účinnými
zákonmi.
Nakoľko si povinný zásielku odmietol prevziať prostredníctvom zamestnávateľa
a o následkoch odmietnutia zásielky bol povinný poučený, čo mal súd za preukázané
písomným oznámením zamestnávateľa o odmietnutí zásielky zo dňa 13.05.2013 ako
aj predchádzajúcimi neúspešnými pokusmi súdneho exekútora o doručenie listových
zásielok povinnému, ktoré nasvedčujú tomu, že sa povinný cielene zásielkam súdneho
exekútora vyhýba, súd považuje v súlade so zákonnými ustanoveniami za deň doručenia
zásielky 11.05.2015.
Posledný deň lehoty na podanie námietok proti exekúcii povinnému teda uplynul dňa
14.05.2015, pričom povinný námietky proti trovám exekúcie podal na poštovú prepravu
až dňa 25.05.2015, preto súd námietky povinného proti trovám exekúcie ako oneskorene
podané zamietol.»
27. Ústavný súd vychádzajúc z už citovaných ustanovení Exekučného poriadku,
Občianskeho súdneho poriadku a rozhodných nesporných skutkových okolností konštatuje,
že okresný súd ústavne nesúladným spôsobom interpretoval relevantné ustanovenia
právnych predpisov týkajúcich sa doručovania v exekučnom konaní a nesprávne vyhodnotil
účinky doručovanej zásielky súdneho exekútora vykonanej zamestnávateľom sťažovateľa.
28. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci
všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil,
že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom,
môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.
29. Pokiaľ právne predpisy nepripúšťajú, aby činnosť inak priamo zverenú
exekútorovi pri výkone exekučnej činnosti exekútor preniesol na inú osobu okrem
už vymenovaných osôb v právnych predpisoch, postup exekútora, ktorý v okolnostiach
posudzovanej veci poveril vykonaním úkonu doručením upovedomenia o začatí exekúcie
inú osobu, konkrétne zamestnávateľa povinného (sťažovateľa), je možné považovať
za svojvoľné prekročenie svojej právomoci a nezákonný postup, ktorý nemá oporu
v právnych predpisoch. V dôsledku postupu exekútora, ktorý nemá oporu v právnych
predpisoch, nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie, preto
ústavný súd konštatuje, že okresný súd v dôsledku neústavného výkladu relevantných
noriem týkajúcich sa doručovania napadnutým uznesením zasiahol do označených práv
tým, že námietky sťažovateľa proti trovám exekúcie ako oneskorene podané odmietol (bod
1 výroku nálezu).
30. Ústavný súd v súvislosti s obranou okresného súdu poukazujúcou na to,
že sťažovateľ je cudzinec a má údajne právnické vzdelanie získané v zahraničí a že používa
titul doktora práv na Slovensku, preto ho v zmysle čl. 11 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) nebolo
potrebné poučiť, je nenáležitá. Je potrebné dodať, že v čase sporného doručovania platil
Občiansky súdny poriadok, preto je neprípustné aplikovať na udalosti a úkony, ktoré v tom
čase ne/vyvolali účinky, nový procesný predpis, ktorý nadobudol účinnosť až po týchto
udalostiach alebo úkonoch. Išlo by o neprípustnú retroaktivitu v procesnom práve. Navyše,
pre účely Občianskeho súdneho poriadku bolo možné za osobu, ktorá má právnické
vzdelanie, považovať osobu, ktorá právnické vzdelanie získala v tuzemsku alebo na základe
nostrifikovaného dokladu o jej vzdelaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 163/2003).
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu v časti výroku o zamietnutí
námietok povinného proti trovám exekúcie, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv
potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného
súdu (bod 2 výroku nálezu).
33. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa
si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 650,21 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2015
v sume 858 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 143 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2016 po 8,58 €. Za podanie doručené ústavnému súdu 19. júna
2017 ústavný súd náhradu trov nepriznal, keďže podanie neobsahovalo žiadne nové
skutočnosti alebo argumentáciu, ktorá by nebola predtým ústavnému súdu známa alebo
nevyplývala zo súdneho spisu. Právny zástupca sťažovateľa je zároveň platiteľom dane
z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň
z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu
takto predstavuje sumu 363,79 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017