Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti , , zastúpeného advokátskou

kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 29. júna 2016 v časti výroku o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. z 29. júna 2016 v časti výroku o zamietnutí námietok

povinného proti trovám exekúcie p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 29. júna 2016

v časti výroku o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie z r u š u j e a vec

v r a c i a Okresného súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)

na účet advokátskej kancelárie Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 zo 4. apríla 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 29. júna 2016 v časti výroku o zamietnutí

námietok povinného proti trovám exekúcie (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je povinným v označenom

exekučnom konaní okresného súdu, ktorého predmetom je vymoženie výživného na jeho

maloleté deti. Okresný súd napadnutým uznesením prvým výrokom zamietol námietky

povinného proti trovám exekúcie a druhým výrokom čiastočne exekúciu zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd ako súd exekučný nesprávne právne posúdil

včasnosť podania jeho námietok, keď ich odmietol ako oneskorene podané, pretože

vychádzal z nesprávne určeného času účinného prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie.

Sťažovateľ namieta, že pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie došlo k porušeniu

procesných predpisov, pretože upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo doručované

prostredníctvom jeho zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený a navyše ho ako

doručovateľ ani neupovedomil o následkoch odopretia prevzatia zásielky. Sťažovateľ

je toho názoru, že upovedomenie o začatí exekúcie mu nebolo riadne a účinne doručené,

preto okresný súd pochybil, ak za rozhodný deň pre začatie plynutia lehoty na podanie

námietok proti trovám exekúcie označil deň, keď sťažovateľ odmietol prevziať zásielku

doručovanú mu jeho zamestnávateľom. V dôsledku nesprávne určeného času prevzatia

zásielky okresný súd nesprávne zamietol jeho námietky proti trovám exekúcie ako

oneskorene podané a vôbec nereflektoval na obranu sťažovateľa, že takéto doručovanie

nemožno považovať za účinné.

3. Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie 2. mája 2017

vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie,

či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

4. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. júna 2017.

V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, ktorá

k veci uviedla:

„K tvrdeniam sťažovateľa týkajúcich sa skutočností, že súd nesprávne právne posúdil

včasnosť podania jeho námietok proti trovám exekúcie, ktoré zamietol ako podané

oneskorene, pretože vychádzal z nesprávne určeného času účinného prevzatia

upovedomenia o začatí exekúcie uvádzam nasledovné:

Z ustanovení § 49 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že sa upovedomenie o začatí

exekúcie doručí povinnému a oprávnenému do vlastných rúk, pričom z odseku 3 uvedeného

ustanovenia vyplýva, že ak povinný bezdôvodne odoprie upovedomenie o začatí exekúcie

prijať, je toto upovedomenie doručené dňom, keď jeho prijatie bolo odopreté; o tom musí

byť povinný poučený tým, kto ho doručuje. Z vyššie uvedených ustanovení Exekučného

poriadku žiadnym spôsobom nevyplýva, že by doručujúcim orgánom nemohol byť

zamestnávateľ povinného. Súdny exekútor je povinný doručiť upovedomenie o začatí

exekúcie povinnému do vlastných rúk a v prípade, že sa súdnemu exekútorovi doručiť

upovedomenie o začatí exekúcie nepodarí, je povinný využiť všetky prostriedky na zistenie

pobytu povinného za účelom doručenia upovedomenia o začatí exekúcie a následne

v prípade neúspechu, požiadať súd o ustanovenie opatrovníka povinnému. Zo spisu sp. zn.

vyplýva, že súdny exekútor pred tým, ako požiadal o doručenie

upovedomenia o začatí exekúcie zamestnávateľa povinného, pokúšal sa doručiť povinnému

upovedomenie o začatí exekúcie na adresu zistenú súčinnosťou s Registrom obyvateľov

Slovenskej republiky, prostredníctvom predchádzajúcich zamestnávateľov povinného

a aj prostredníctvom jeho právneho zástupcu, avšak takýmto spôsobom sa taktiež

upovedomenie o začatí exekúcie doručiť nepodarilo. Vzhľadom na to, že sa súdnemu

exekútorovi nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie povinnému, požiadal

o doručenie zamestnávateľa povinného . Z vyjadrenia

zamestnávateľa povinného, ktorým vrátil súdnemu exekútorovi neprevzaté upovedomenie

o začatí exekúcie vyplýva, že zamestnávateľ povinného pri predložení upovedomenia

o začatí exekúcie povinného poučil o následkoch odopretia prevzatia upovedomenia

o začatí exekúcie, pričom napriek poučeniu povinný upovedomenie o začatí exekúcie

neprevzal a zásielka sa považovala dňom 11.05.2015 za doručenú, čím začala povinnému

plynúť lehota na podanie námietok proti trovám exekúcie. Dňa 26.05.2015 boli súdnemu

exekútorovi doručené námietky povinného proti trovám exekúcie, pričom lehota na podanie

námietok proti trovám exekúcie uplynula v zmysle ustanovenia § 201 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktoré platilo v čase začatia exekučného konania dňa 14.05.2015, nakoľko

exekučné konanie začalo pred 01.11.2013.

V , , ktorý sa v čase rozhodovania

o námietkach proti trovám exekúcie používal tam, kde absentovala úprava v Exekučnom

poriadku je taxatívne vymedzený okruh osôb, ktoré môžu doručovať písomnosti súdu. Avšak

jedná sa o písomnosti, ktoré doručuje súd prostredníctvom iných osôb a vzhľadom na to,

že upovedomenie o začatí exekúcie doručuje súdny exekútor, doručenie upovedomenia

o začatí exekúcie prostredníctvom iných osôb ako taxatívne uvedených v zákone neodporuje

uvedenému ustanoveniu zákona.

Z obsahu spisu sp. zn. vyplýva, že povinný používa titul doktora práv

aj na Slovensku napriek tomu. že podľa jeho slov má zahraničné právnické vzdelanie.

Z uvedeného dôvodu neobstojí obrana povinného, v ktorej uvádza, že nebol poučený

o dôsledkoch odmietnutia prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko v zmysle

, ktorého ustanovenia

sa použijú aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, kto sa v styku so súdom alebo verejne

prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou

znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Vzhľadom na to, že povinný používa

vo verejnom styku titul doktora práv, nie je možné akceptovať jeho námietku týkajúcu

sa absencie poučenia o následkoch odopretia prijatia upovedomenia o začatí exekúcie.

Pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie došlo podľa sťažovateľa k porušeniu

procesných predpisov, pretože upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo doručované

prostredníctvom jeho zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený a navyše ho ako

doručovateľ neupovedomil o následkoch odopretia prevzatia zásielky. Na základe

uvedeného má sťažovateľ za to, že upovedomenie o začatí exekúcie mu nebolo riadne

a účinne doručené, preto tunajší súd pochybil, ak za rozhodný deň pre začatie plynutia

lehoty na podanie námietok proti trovám exekúcie označil deň, keď sťažovateľ odmietol

prevziať zásielku doručovanú mu jeho zamestnávateľom. V dôsledku nesprávne určeného

času prevzatia zásielky tunajší súd nesprávne zamietol námietky sťažovateľa proti trovám

exekúcie ako oneskorene podané, pričom sa vôbec nezaoberal obranou sťažovateľa,

že takéto doručovanie nemožno považovať za účinné. Na základe uvedeného považuje

sťažovateľ napadnuté uznesenie v časti zamietnutia námietok proti trovám exekúcie

za arbitrárne, svojvoľné a porušujúce jeho označené práva.

Na základe skutočností uvedených v spise sp. zn. mal súd za preukázané,

že námietky povinnému boli účinne doručené dňa 11.05.2015 prostredníctvom jeho

zamestnávateľa, keď povinný napriek poučeniu o následkoch odopretia prijatia, odmietol

prevziať upovedomenie o začatí exekúcie. Následne súd pri rozhodovaní o námietkach proti

trovám exekúcie tieto zamietol ako podané oneskorene.

Záverom konštatujem, vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutým rozhodnutím nedošlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa. Navrhujem preto, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. z 29. júna 2016 v časti o výroku o zamietnutí

námietok povinného proti trovám exekúcie, porušené nebolo.“

5. Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyslovila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

6. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. júna

2017 vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní

pred ústavným súdom a zotrval na dôvodnosti podanej sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu v časti výroku

o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

12. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

13. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

14. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

17. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľom napadnuté konanie okresného súdu.

19. Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie,

že okresný súd ako súd exekučný nesprávne právne posúdil včasnosť podania jeho

námietok, keď ich odmietol ako oneskorene podané, pretože vychádzal z nesprávne

určeného času účinného prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie.

20. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 233/1995 Z .z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinnom v rozhodnom čase

(ďalej len „Exekučný poriadok“) lehota na podanie námietok proti exekúcii sa odvíja

od účinného doručenia upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku. Okamih doručenia upovedomenia o začatí exekúcie je spojený s významnými

procesnými následkami. Vtedy sa povinný spravidla dozvie, že začala proti nemu exekúcia

a od toho momentu sa má možnosť proti nej brániť. Mimoriadny význam okamihu začatia

exekúcie je umocnený tým, že upovedomenie o začatí exekúcie je potrebné doručiť

do vlastných rúk a náhradné doručenie v prípade fyzických osôb je podľa § 49 ods. 1

Exekučného poriadku vylúčené. Exekučný poriadok v ustanovení § 47 ods. 1 a 2

jednoznačne určuje, že exekútor upovedomuje o začatí exekúcie. Môže tak v zmysle

Exekučného poriadku a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) urobiť sám prostredníctvom pošty, prostredníctvom

orgánu obce alebo príslušného útvaru Policajného zboru a v prípadoch ustanovených

osobitným predpisom aj prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

( v spojení s ) alebo týmto úkonom poveriť svojho koncipienta

alebo iného zamestnanca (§ 22 ods. 1 a § 28 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku) alebo iného

exekútora (§ 17 ods. 1 Exekučného poriadku). Súčasne je doručovateľ povinný poučiť

adresáta o následkoch bezdôvodného odopretia prijatia upovedomenia o začatí exekúcie.

21. Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. uviedol, že súdny

exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status

získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom

určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných

rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej

činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva,

že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej,

ktorej súčasťou je aj konanie vykonávané – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické

osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne-technicky či organizačne-

inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc

súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp.

súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých

osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby

musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

22. Vychádzajúc z uvedeného právneho postavenia exekútora možno konštatovať,

že aj pre exekútora pri výkone exekučnej činnosti platí , to znamená,

že môže konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

23. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že okresný súd pri posudzovaní otázky,

či upovedomenie o začatí exekúcie bolo doručené účinne, vychádzal z tvrdení súdnej

exekútorky (č. l. 21 súdneho spisu), že „povinný si dňa 11.5.2015

odmietol prevziať list – Upovedomenie o začatí exekúcie EX 321/2013, ktorý sme mu

doručovali prostredníctvom jeho zamestnávateľa. O následkoch odmietnutia prevzatia listu

bol poučený“, a listiny (č. l. 76 súdneho spisu) kópie listu zamestnávateľa sťažovateľa

podpísanej riaditeľom adresovaného súdnej exekútorke, ktorého obsahom je aj tvrdenie,

že „zásielka mu bola predložená 11.05.2015 a bol poučený, že v prípade bezdôvodného

odopretia prijať túto zásielku bude predmetná zásielka doručená dňom jej odopretia.

Pán zásielku neprevzal, vzal si na Vás kontakt a prisľúbil, že sa Vám ozve.“.

24. Právna zástupkyňa sťažovateľa v exekučnom konaní v podaní doručenom 18.

februára 2016 (č. l. 29 a nasl.) k spornému priebehu doručovania upovedomenia o začatí

exekúcie uviedla, že „zamestnávateľ oboznámil nášho klienta s tým, že má pre neho

zásielku ohľadom exekučného konania. Náš klient oznámil zamestnávateľovi, že má

zvoleného právneho zástupcu na konanie týkajúceho sa predmetnej exekúcie.

Zamestnávateľ mu následne obálku nedoručil. Náš klient nám súčasne uviedol, že pri

krátkej komunikácii o prebratí danej zásielky so zamestnávateľom, nebol žiadnym

spôsobom poučený o následkoch odopretia doručenia, keďže v prípade, že by vedel o tom,

aké sú následky neprevzatia zásielky (t.j. odopretie zásielky má následky prevzatia zásielky),

uvedenú zásielku by určite prevzal. V dôsledku tejto zásadnej procesnej chyby, v žiadnom

prípade nemohlo dôjsť ku fikcii doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, keďže náš klient

nebol o následkoch odopretia zamestnávateľom riadne poučený.“.

25. Súčasťou súdneho spisu ako príloha č. 2 č. l. 22 je aj neotvorená obálka

adresovaná sťažovateľovi s doručenkou, v ktorej nie je nič vyplnené.

26. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Exekučný súd mal po preskúmaní exekučného spisu za preukázané, že z dôvodu

neznámeho pobytu povinného, súdny exekútor zaslal upovedomenie o začatí exekúcie do

vlastných rúk povinného listom zo dňa 29.04.2015 cestou zamestnávateľa povinného

(ďalej len “zamestnávateľ'), pričom súdny exekútor

zamestnávateľa zároveň požiadal, aby povinného pri doručovaní zásielky poučil, že v

prípade bezdôvodného odopretia prijať zásielku, sa bude predmetná zásielka považovať za

doručenú dňom jej odopretia.

Zamestnávateľ listom zo dňa 13.05.2015 oznámil súdnemu exekútorovi, že upovedomenie

o začatí exekúcie EX 321/2012 zo dňa 07.09.2012 doručoval dňa 11.05.2015 povinnému,

ktorý si však zásielku odmietol prevziať, aj napriek poučeniu o následkoch jej neprevzatia.

Vzhľadom na skutočnosť, že povinný má právnické vzdelanie, neznalosť následkov

odopretia doručovanej zásielky, ktorou povinný ospravedlňuje jej neprevzatie, súd považuje

za účelové. Tvrdenie povinného o tom, že napriek svojmu vzdelaniu nepozná právne

predpisy Slovenskej republiky, s poukazom na zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“

(ignorantia legis non excusat), nezakladá dôvod na spochybňovanie fikcie doručenia

v zmysle zákonného ustanovenia § 49 ods.3 E.P. Súdny exekútor pri doručovaní

upovedomenia o začatí exekúcie postupoval správne a v súlade s platnými a účinnými

zákonmi.

Nakoľko si povinný zásielku odmietol prevziať prostredníctvom zamestnávateľa

a o následkoch odmietnutia zásielky bol povinný poučený, čo mal súd za preukázané

písomným oznámením zamestnávateľa o odmietnutí zásielky zo dňa 13.05.2013 ako

aj predchádzajúcimi neúspešnými pokusmi súdneho exekútora o doručenie listových

zásielok povinnému, ktoré nasvedčujú tomu, že sa povinný cielene zásielkam súdneho

exekútora vyhýba, súd považuje v súlade so zákonnými ustanoveniami za deň doručenia

zásielky 11.05.2015.

Posledný deň lehoty na podanie námietok proti exekúcii povinnému teda uplynul dňa

14.05.2015, pričom povinný námietky proti trovám exekúcie podal na poštovú prepravu

až dňa 25.05.2015, preto súd námietky povinného proti trovám exekúcie ako oneskorene

podané zamietol.»

27. Ústavný súd vychádzajúc z už citovaných ustanovení Exekučného poriadku,

a rozhodných nesporných skutkových okolností konštatuje,

že okresný súd ústavne nesúladným spôsobom interpretoval relevantné ustanovenia

právnych predpisov týkajúcich sa doručovania v exekučnom konaní a nesprávne vyhodnotil

účinky doručovanej zásielky súdneho exekútora vykonanej zamestnávateľom sťažovateľa.

28. Ústavný súd vo veci sp. zn. rozhodol, že: „Otázku právomoci

všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu ochranu (

) treba posudzovať v zmysle , podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s “, pričom vo veci sp. zn. tiež potvrdil,

že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom,

môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

29. Pokiaľ právne predpisy nepripúšťajú, aby činnosť inak priamo zverenú

exekútorovi pri výkone exekučnej činnosti exekútor preniesol na inú osobu okrem

už vymenovaných osôb v právnych predpisoch, postup exekútora, ktorý v okolnostiach

posudzovanej veci poveril vykonaním úkonu doručením upovedomenia o začatí exekúcie

inú osobu, konkrétne zamestnávateľa povinného (sťažovateľa), je možné považovať

za svojvoľné prekročenie svojej právomoci a nezákonný postup, ktorý nemá oporu

v právnych predpisoch. V dôsledku postupu exekútora, ktorý nemá oporu v právnych

predpisoch, nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie, preto

ústavný súd konštatuje, že okresný súd v dôsledku neústavného výkladu relevantných

noriem týkajúcich sa doručovania napadnutým uznesením zasiahol do označených práv

tým, že námietky sťažovateľa proti trovám exekúcie ako oneskorene podané odmietol (bod

1 výroku nálezu).

30. Ústavný súd v súvislosti s obranou okresného súdu poukazujúcou na to,

že sťažovateľ je cudzinec a má údajne právnické vzdelanie získané v zahraničí a že používa

titul doktora práv na Slovensku, preto ho v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) nebolo

potrebné poučiť, je nenáležitá. Je potrebné dodať, že v čase sporného doručovania platil

, preto je neprípustné aplikovať na udalosti a úkony, ktoré v tom

čase ne/vyvolali účinky, nový procesný predpis, ktorý nadobudol účinnosť až po týchto

udalostiach alebo úkonoch. Išlo by o neprípustnú retroaktivitu v procesnom práve. Navyše,

pre účely bolo možné za osobu, ktorá má právnické

vzdelanie, považovať osobu, ktorá právnické vzdelanie získala v tuzemsku alebo na základe

nostrifikovaného dokladu o jej vzdelaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ).

31. Podľa v spojení s ustanovením a

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu v časti výroku o zamietnutí

námietok povinného proti trovám exekúcie, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv

potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa a

písm. b) , a preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného

súdu (bod 2 výroku nálezu).

33. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Okresný súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa

si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 650,21 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2015

v sume 858 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 143 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa

vyhlášky vykonané v roku 2016 po 8,58 €. Za podanie doručené ústavnému súdu 19. júna

2017 ústavný súd náhradu trov nepriznal, keďže podanie neobsahovalo žiadne nové

skutočnosti alebo argumentáciu, ktorá by nebola predtým ústavnému súdu známa alebo

nevyplývala zo súdneho spisu. Právny zástupca sťažovateľa je zároveň platiteľom dane

z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň

z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu

takto predstavuje sumu 363,79 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017