Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 412/2017
PDF · 219.76 KB
No categories available
I. ÚS 412/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Zuzanou Bejdovou, LL.M., Skuteckého 30, Banská Bystrica,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 6/2017
z 28. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. júna 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 6/2017
z 28. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd
prvej inštancie“) pod sp. zn. 20 C 116/2016, v ktorom sa (ďalej len
„žalobkyňa“) domáhala zaplatenia úroku z omeškania na výživnom na plnoletú
za obdobie od 15. júla 2013 do 30. septembra 2015. Okresný súd v označenom
konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 20 C 116/2016 zo 14. novembra 2016 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobkyňu
zaviazal na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobkyne krajský
súd napadnutým uznesením zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách
konania tak, že sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Zároveň nepriznal
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému. Odvolací
súd odôvodnil svoje pozmeňujúce rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 257 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a uviedol, že žalobkyňa je v hmotnej núdzi,
preto existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na jej strane pre výnimočné nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému, ktorý nepreukázal, že by sa tiež nachádzal v hmotnej
núdzi.
3. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:
„Rozhodnutie krajského považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, nakoľko
krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho obranou prezentovanou v písomnom podaní
zo dňa 09.01.2017 (vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne do výroku o náhrade trov
konania), obmedzil sa len na konštatovanie, že žalobkyňa je v hmotnej núdzi, a pokiaľ ide
o obranu sťažovateľa, v konaní, vôbec neposudzoval okolnosti, za akých k nej došlo.
Sťažovateľ poukazuje na arbitrárnosť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu
v zmysle ktorého dôvodom nepriznania náhrady trov konania jeho osobe, ako plne úspešnej
strane sporu, ktorá sa od začiatku kvalifikovane procesne bránila, je že žalobkyňa
je v hmotnej núdzi. Takouto aplikáciou ust. § 257 C. s. p. v odôvodnení uznesenia
sp. zn. 5Co/6/2017, zo dňa 28.02.2017, krajský súd poprel účel a zmysel uvedenej právnej
úpravy.
Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vyjadriť nepriznanie nároku na náhradu trov
konania voči neúspešnej strane sporu, ktorá preukáže že je poberateľom dávky v hmotnej
núdzi, tak toto implicitne vyjadrí vo svojej právnej norme. Takýto výklad ust. § 257 C. s. p.
zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia v spojení so základnými princípmi C. s. p.
a sťažovateľ má za to, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľný.
... Sťažovateľ má za to, že krajským súdom konštatovaný dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle § 257 C. s. p. (citovaný v predchádzajúcom článku sťažnosti) znamená
extrémny rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania...
V procese interpretácie a aplikácie ust. § 257 C. s. p. Krajským súdom v Prešove
došlo k porušeniu predmetného základného práva, ktoré nadobudlo ústavnoprávnu
dimenziu, prejavenú prvkami svojvôle a vydané rozhodnutie o trovách konania
je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti.
Žalobkyňa bola v spore právne zastúpená, súd prvej inštancie ju poučil podaní
zjavne nedôvodnej žaloby, žalobu nezobrala späť (s prihliadnutím na ďalšie spory ktoré
vedie žalobkyňa voči žalovanému toto jej správanie smeruje až k šikanóznemu zneužitiu
práva). Krajský súd za jediný a relevantný dôvod hodný osobitného zreteľa považoval
kvalifikáciu osoby žalobkyne ako osoby v hmotnej núdzi, na rozdiel od sťažovateľa.
Zo žiadneho právneho predpisu, Základných princípov na ktorých je založený C. s. p.,
takýto úmysel zákonodarcu nevyplýva.
Sťažovateľ má za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/6/2017,
zo dňa 28.02.2017 boli porušené princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú
z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré v konečnom dôsledku predstavujú zásah
do základného práva strany sporu na súdnu ochranu, na majetok a právnu pomoc
(m. m. I. ÚS 119/2012).“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/6/2017 zo dňa 28.02.2017 v časti
ktorá mení rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2C 116/2016, zo dňa 14.11.2016
vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/6/2017 - 91, zo dňa 28.02.2017,
v časti ktorá mení rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2C 116/2016, zo dňa
14.11.2016, vo výroku o trovách konania prvoinštančného konania vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným a v časti výroku o trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným zrušuje a v rozsahu zrušenia vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet
JUDr. Zuzany Bejdovej, LL.M., so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného
súdu vo výroku o náhrade trov konania. Sťažovateľ namieta záver krajského súdu
v napadnutom uznesení, ktorý za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
jeho trov konania ako úspešnému žalovanému považoval skutočnosť, že žalobkyňa
je v hmotnej núdzi.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,
aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie
daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
10. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
11. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
12. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
13. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a argumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Krajský súd svoj právny záver v napadnutom uznesení dostatočne
odôvodnil, keď uviedol:
„... Z preskúmavaného rozsudku vyplýva, že žaloba bola právoplatne zamietnutá.
... Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ust. § 255 ods.1 O. s. p.
a priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, teda podľa jeho
pomeru úspechu vo veci. Žalobkyňa namieta aplikáciu ust. § 257 C. s. p.
... Podľa ust. § 257 C. s. p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide skutočne o zmiernenie dôsledku právnych
noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva.
Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, práva sa dotvára sudcovským výkladom v medziach
ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákona za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania než by plynú z použitia
všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočne okolnosti
a dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy
v prípadoch charakteristických sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila
alebo ich môže nahradiť len s veľkými ťažkosťami. V týchto prípadoch súd zohľadňuje
osobné, majetkové, zárobkové aj iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní
a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania
úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom a to práve s ohľadom na intenzitu
preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (sp. zn. II.ÚS 563/2011-16 zo dňa
08.12.2011).
... Súd prvej inštancie rozhodoval vo veci dňa 14.11.2016. Žalobkyňa predložila
potvrdenie o tom, že od 01.08.2016 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Zároveň bolo rozhodnuté Sociálnou poisťovňou, že nemá nárok na dávku v nezamestnanosti
dňa 17.08.2016. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 27.09.2016 priznal žalobkyni
pomoc v hmotnej núdzi v sume 117,40 Eur mesačne od 01.09.2016. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa bola zaradená od 01.08.2016 do evidencie uchádzačov
o zamestnanie. Je vlastníčkou rodinného domu a preukázala, že uhrádza náklady spojené
s bývaním. Preto jej patrí príspevok na bývanie. Zároveň preukázala, že je vlastníčkou
osobného motorového vozidla, ktoré bolo vyrobené v roku 2000. Podľa zákona o pomoci
v hmotnej núdzi sa za majetok nepovažuje jedno motorové vozidlo v domácnosti, ktorého
hodnota podľa odborného stanoviska vyhotovená znalcom alebo dokladu o kúpe
motorového vozidla vyhotoveného osobou, ktorej predmetom činnosti je výroba, predaj
alebo distribúcia motorových vozidiel nie je vyššia ako 35-násobok sumy životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu alebo je staršie ako 10 rokov. Žalobkyňa tvrdila, že viac
ako 18 rokov sa starala o zdravotne postihnutú dcéru, preto má problém sa po toľkých
rokoch zamestnať. Z obsahu spisu vyplýva, že , dcéra strán sporu,
sa narodila a zomrela dňa Žalobkyňa sa domáhala úroku
z omeškania, ktorý mal tvoriť príslušenstvo k pohľadávke výživného. Žaloba bola
zamietnutá ako bolo uvedené vyššie z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne.
... Z listín predložených žalobkyňou do spisu vyplýva, že v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie bola žalobkyňa v hmotnej núdzi a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Prešov jej bola priznaná pomoc v hmotnej núdzi v sume 117,40 Eur mesačne od
01.09.2016. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zobral do úvahy, že je žalobkyňa
vlastníčkou rodinného domu a uhrádza náklady spojené s bývaním, a preto jej patrí
príspevok na bývanie, zohľadnil aj to, že je vlastníčkou osobného motorového vozidla, ktoré
bolo vyrobené v roku 2000. Na základe uvedeného z dôvodu, že žalobkyňa je v hmotnej
núdzi má odvolací súd za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na jej strane pre
výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý nepreukázal, že by sa tiež
nachádzal v hmotnej núdzi.
... Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 388 C. s. p., zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o trovách konania tak, že žalovanému
vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.“
14. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,
že toto podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej
svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu v napadnutom uznesení z pohľadu ústavného
súdu nejavia ako arbitrárne či právne neudržateľné (nesúladné so zákonom). Napadnuté
uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov pre spravodlivé posúdenie
veci, z ktorých nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.
Záver krajského súdu o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 257 CSP
pre výnimočné nepriznanie trov konania úspešnému žalovanému ústavný súd považuje
za ústavne akceptovateľný aj s prihliadnutím na okolnosti, ktoré viedli k podaniu návrhu
žalobkyňou (omeškanie žalovaného s platením výživného), ako aj na skutočnosť,
že žalobkyňa sa do stavu hmotnej núdze nedostala vlastným zavinením, ale z dôvodu
dlhodobej starostlivosti o zdravotne postihnutú dcéru. Keďže napadnuté uznesenie
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
15. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho
konania (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
16. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok
(predtým Občiansky súdny poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy
iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania.
17. V posudzovanom prípade preto vzhľadom na predmet napadnutého uznesenia,
ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, by zásah ústavného súdu mohol odôvodňovať
jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého uznesenia rozporný
so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej veci
ústavným súdom zistený nebol.
18. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by mohla zakladať dôvod na zásah ústavného
súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy, odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
porušenie ktorých dával do súvislosti s údajnou arbitrárnosťou a nedostatočným
odôvodnením napadnutého uznesenia. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietanej arbitrárnosti a nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu
označených práv. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť
sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
20. Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017