Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 412/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Zuzanou Bejdovou, LL.M., Skuteckého 30, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 28. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. júna 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd

prvej inštancie“) pod sp. zn. , v ktorom sa (ďalej len

„žalobkyňa“) domáhala zaplatenia úroku z omeškania na výživnom na plnoletú

za obdobie od 15. júla 2013 do 30. septembra 2015. Okresný súd v označenom

konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 14. novembra 2016 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobkyňu

zaviazal na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobkyne krajský

súd napadnutým uznesením zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách

konania tak, že sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Zároveň nepriznal

žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému. Odvolací

súd odôvodnil svoje pozmeňujúce rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 257 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a uviedol, že žalobkyňa je v hmotnej núdzi,

preto existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na jej strane pre výnimočné nepriznanie

náhrady trov konania žalovanému, ktorý nepreukázal, že by sa tiež nachádzal v hmotnej

núdzi.

3. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:

„Rozhodnutie krajského považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, nakoľko

krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho obranou prezentovanou v písomnom podaní

zo dňa 09.01.2017 (vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne do výroku o náhrade trov

konania), obmedzil sa len na konštatovanie, že žalobkyňa je v hmotnej núdzi, a pokiaľ ide

o obranu sťažovateľa, v konaní, vôbec neposudzoval okolnosti, za akých k nej došlo.

Sťažovateľ poukazuje na arbitrárnosť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

v zmysle ktorého dôvodom nepriznania náhrady trov konania jeho osobe, ako plne úspešnej

strane sporu, ktorá sa od začiatku kvalifikovane procesne bránila, je že žalobkyňa

je v hmotnej núdzi. Takouto aplikáciou ust. v odôvodnení uznesenia

sp. zn. , zo dňa 28.02.2017, krajský súd poprel účel a zmysel uvedenej právnej

úpravy.

Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vyjadriť nepriznanie nároku na náhradu trov

konania voči neúspešnej strane sporu, ktorá preukáže že je poberateľom dávky v hmotnej

núdzi, tak toto implicitne vyjadrí vo svojej právnej norme. Takýto výklad ust.

zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia v spojení so základnými princípmi

a sťažovateľ má za to, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľný.

... Sťažovateľ má za to, že krajským súdom konštatovaný dôvod hodný osobitného

zreteľa v zmysle (citovaný v predchádzajúcom článku sťažnosti) znamená

extrémny rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania...

V procese interpretácie a aplikácie ust. Krajským súdom v Prešove

došlo k porušeniu predmetného základného práva, ktoré nadobudlo ústavnoprávnu

dimenziu, prejavenú prvkami svojvôle a vydané rozhodnutie o trovách konania

je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti.

Žalobkyňa bola v spore právne zastúpená, súd prvej inštancie ju poučil podaní

zjavne nedôvodnej žaloby, žalobu nezobrala späť (s prihliadnutím na ďalšie spory ktoré

vedie žalobkyňa voči žalovanému toto jej správanie smeruje až k šikanóznemu zneužitiu

práva). Krajský súd za jediný a relevantný dôvod hodný osobitného zreteľa považoval

kvalifikáciu osoby žalobkyne ako osoby v hmotnej núdzi, na rozdiel od sťažovateľa.

Zo žiadneho právneho predpisu, Základných princípov na ktorých je založený ,

takýto úmysel zákonodarcu nevyplýva.

Sťažovateľ má za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

zo dňa 28.02.2017 boli porušené princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú

z a nasl. a dohovoru, ktoré v konečnom dôsledku predstavujú zásah

do základného práva strany sporu na súdnu ochranu, na majetok a právnu pomoc

(m. m. ).“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na vlastníctvo

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 28.02.2017 v časti

ktorá mení rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa 14.11.2016

vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. - 91, zo dňa 28.02.2017,

v časti ktorá mení rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa

14.11.2016, vo výroku o trovách konania prvoinštančného konania vo vzťahu medzi

žalobkyňou a žalovaným a v časti výroku o trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi

žalobkyňou a žalovaným zrušuje a v rozsahu zrušenia vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet

JUDr. Zuzany Bejdovej, LL.M., so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného

súdu vo výroku o náhrade trov konania. Sťažovateľ namieta záver krajského súdu

v napadnutom uznesení, ktorý za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

jeho trov konania ako úspešnému žalovanému považoval skutočnosť, že žalobkyňa

je v hmotnej núdzi.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie

daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

10. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

11. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

12. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

13. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Krajský súd svoj právny záver v napadnutom uznesení dostatočne

odôvodnil, keď uviedol:

„... Z preskúmavaného rozsudku vyplýva, že žaloba bola právoplatne zamietnutá.

... Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ust.

a priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, teda podľa jeho

pomeru úspechu vo veci. Žalobkyňa namieta aplikáciu ust.

... Podľa ust. , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,

ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide skutočne o zmiernenie dôsledku právnych

noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva.

Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický,

aby postihol celú rozmanitosť života, práva sa dotvára sudcovským výkladom v medziach

ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákona za splnenia ktorých môže

dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania než by plynú z použitia

všeobecných zásad náhrady trov konania. vyžaduje pre realizáciu

tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočne okolnosti

a dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy

v prípadoch charakteristických sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,

keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila

alebo ich môže nahradiť len s veľkými ťažkosťami. V týchto prípadoch súd zohľadňuje

osobné, majetkové, zárobkové aj iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní

a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania

úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom a to práve s ohľadom na intenzitu

preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (sp. zn. -16 zo dňa

08.12.2011).

... Súd prvej inštancie rozhodoval vo veci dňa 14.11.2016. Žalobkyňa predložila

potvrdenie o tom, že od 01.08.2016 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Zároveň bolo rozhodnuté Sociálnou poisťovňou, že nemá nárok na dávku v nezamestnanosti

dňa 17.08.2016. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 27.09.2016 priznal žalobkyni

pomoc v hmotnej núdzi v sume 117,40 Eur mesačne od 01.09.2016. Z odôvodnenia tohto

rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa bola zaradená od 01.08.2016 do evidencie uchádzačov

o zamestnanie. Je vlastníčkou rodinného domu a preukázala, že uhrádza náklady spojené

s bývaním. Preto jej patrí príspevok na bývanie. Zároveň preukázala, že je vlastníčkou

osobného motorového vozidla, ktoré bolo vyrobené v roku 2000. Podľa zákona o pomoci

v hmotnej núdzi sa za majetok nepovažuje jedno motorové vozidlo v domácnosti, ktorého

hodnota podľa odborného stanoviska vyhotovená znalcom alebo dokladu o kúpe

motorového vozidla vyhotoveného osobou, ktorej predmetom činnosti je výroba, predaj

alebo distribúcia motorových vozidiel nie je vyššia ako 35-násobok sumy životného minima

pre jednu plnoletú fyzickú osobu alebo je staršie ako 10 rokov. Žalobkyňa tvrdila, že viac

ako 18 rokov sa starala o zdravotne postihnutú dcéru, preto má problém sa po toľkých

rokoch zamestnať. Z obsahu spisu vyplýva, že , dcéra strán sporu,

sa narodila a zomrela dňa Žalobkyňa sa domáhala úroku

z omeškania, ktorý mal tvoriť príslušenstvo k pohľadávke výživného. Žaloba bola

zamietnutá ako bolo uvedené vyššie z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

žalobkyne.

... Z listín predložených žalobkyňou do spisu vyplýva, že v čase rozhodovania súdu

prvej inštancie bola žalobkyňa v hmotnej núdzi a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny

Prešov jej bola priznaná pomoc v hmotnej núdzi v sume 117,40 Eur mesačne od

01.09.2016. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zobral do úvahy, že je žalobkyňa

vlastníčkou rodinného domu a uhrádza náklady spojené s bývaním, a preto jej patrí

príspevok na bývanie, zohľadnil aj to, že je vlastníčkou osobného motorového vozidla, ktoré

bolo vyrobené v roku 2000. Na základe uvedeného z dôvodu, že žalobkyňa je v hmotnej

núdzi má odvolací súd za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na jej strane pre

výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý nepreukázal, že by sa tiež

nachádzal v hmotnej núdzi.

... Preto odvolací súd postupom podľa ust. , zmenil rozsudok súdu prvej

inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o trovách konania tak, že žalovanému

vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.“

14. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že toto podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej

svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu v napadnutom uznesení z pohľadu ústavného

súdu nejavia ako arbitrárne či právne neudržateľné (nesúladné so zákonom). Napadnuté

uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov pre spravodlivé posúdenie

veci, z ktorých nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Záver krajského súdu o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa

pre výnimočné nepriznanie trov konania úspešnému žalovanému ústavný súd považuje

za ústavne akceptovateľný aj s prihliadnutím na okolnosti, ktoré viedli k podaniu návrhu

žalobkyňou (omeškanie žalovaného s platením výživného), ako aj na skutočnosť,

že žalobkyňa sa do stavu hmotnej núdze nedostala vlastným zavinením, ale z dôvodu

dlhodobej starostlivosti o zdravotne postihnutú dcéru. Keďže napadnuté uznesenie

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

15. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto

iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania (porovnaj m. m. , , , ,

).

16. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy

iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania.

17. V posudzovanom prípade preto vzhľadom na predmet napadnutého uznesenia,

ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, by zásah ústavného súdu mohol odôvodňovať

jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého uznesenia rozporný

so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej veci

ústavným súdom zistený nebol.

18. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by mohla zakladať dôvod na zásah ústavného

súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

, odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

19. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu,

porušenie ktorých dával do súvislosti s údajnou arbitrárnosťou a nedostatočným

odôvodnením napadnutého uznesenia. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ani právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietanej arbitrárnosti a nedostatočného

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu

označených práv. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

20. Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017