Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 434/2017
PDF · 303.91 KB
No categories available
I. ÚS 434/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom,
advokátska kancelária, Záhoracká ulica 11/A, Malacky, pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016 v spojení
s postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 7/2016
z 25. októbra 2016 a sp. zn. 2 TdoV 4/2017 z 28. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016 v spojení
s postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016 a sp. zn. 2 TdoV 4/2017 z 28. marca 2017
(ďalej aj „predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom
č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016 rozhodol podľa § 17 ods. 1 zákona
č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená
s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone
väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“) o uznaní rozsudku
Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 75Hv 29/15f z 5. mája 2015 v spojení
s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň sp. zn. 22Bs 324/15f z 19. januára 2016
na území Slovenskej republiky, a zároveň rozhodol aj o tom, že tamojšími súdmi uložený
trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov odňatia slobody sťažovateľ vykoná na území
Slovenskej republiky a zároveň podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodol
o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016 zamietol
sťažovateľom podané odvolanie ako podané oneskorene a svojím ďalším uznesením
sp. zn. 2 TdoV 4/2017 z 28. marca 2017 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.
V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3.1 V súhrne sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v prvom rade poukázal na to,
že „Za ťažisko neústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, možno v danom
prípade považovať zrejmé zhoršenie právneho postavenia odsúdeného, kedy ho právny stav
platný na území SR stavia do nevýhodnej pozície vo vzťahu k možnému termínu podania
žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a to v porovnaní
s právnym stavom v Rakúskej republike. Odsúdený má podľa aktuálneho právneho stavu
v SR právo podať žiadosť na podmienečné prepustenie po vykonaní 2/3 výkonu trestu
odňatia slobody, pričom v Rakúskej republike má právo podať túto žiadosť po vykonaní 1/2
výkonu trestu odňatia slobody. Posúdením uvedených skutočností je zrejmé, že práva
odsúdeného boli a sú porušované, nakoľko v aktuálnom skutkovom stave je značne
podlomená právna istota odsúdeného. Ustanovenie čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 Dohovoru sa
musia pokladať za jedno zo základných ustanovení a za vymedzenie jednej zo základných
hodnôt demokratických spoločností, ktoré zaručujú ochranu jednotlivcovi pred podrobením
sa neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Odsúdený je značne
znevýhodnený postupom uznania a výkonu rozhodnutia, ktorý svojim pretransformovaním
do podmienok SR nerešpektuje základne práva s slobody, a sám o sebe je v hrubom rozpore
s rámcovým rozhodnutím rady 2008/909/SVV z 27.11.2008 a jeho základných zásad
a myšlienkach jeho správneho fungovania.“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ skonštatoval, že „Za ťažisko
neústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu považujeme nesprávne právne posúdenie veci,
nakoľko nesprávne aplikoval právnu normu zakotvenú v ustanovení § 382 písm. b)
Trestného poriadku, pričom mal aplikovať ustanovenie § 382 písm. d) Trestného
poriadku.“. V podrobnostiach poukázal na to, že „Ustanovením § 382 písm. d) Trestného
poriadku, zákonodarca upravil osobitný dôvod na odmietnutie dovolania v prípade, ak nie
sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 Trestného poriadku. Na základe
uvedeného sa domnievame, že najvyšší súd mal pri svojom rozhodnutí postupovať
prinajmenšom podľa ustanovenia § 382 písm. d) Trestného poriadku, napriek tomu, že...
dovolací súd mal rozhodnúť o porušení zákona v neprospech obvineného.“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2 TdoV 4/2017
zo dňa 28.03.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 Dohovoru a porušené právo o ochrane pred zlým zaobchádzaním podľa čl. 16
ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 3 Dohovoru
2) Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 23 Ntc 204/2016
zo dňa 10.08.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 Dohovoru a porušené právo o ochrane pred zlým zaobchádzaním podľa čl. 16
ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 3 Dohovoru
3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2 TdoV 4/2017
zo dňa 28.03.2017 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie
4) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 23 Ntc 204/2016 zo dňa 10.08.2016
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie
5) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského
súdu č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný postup a rozsudok krajského súdu
č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ
mal možnosť proti predmetnému rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, čo aj
urobil, avšak po uplynutí danej lehoty, v dôsledku čoho najvyšší súd svojím uznesením
sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016 ním podané odvolanie podľa § 316 ods. 1
Trestného poriadku zamietol. V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažovateľom podanú
sťažnosť odmieta v tejto jej časti pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016 a sp. zn. 2 TdoV 4/2017
z 28. marca 2017
10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na
spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
13. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 4/2017 z 28. marca 2017 vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. októbra 2016, sp. zn. 4 Urto
7/2016, odvolanie odsúdeného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. zamietol, nakoľko odsúdený
podal svoje odvolanie proti napadnutému rozsudku oneskorene až 18. októbra
2016. Odvolanie podal odsúdený po uplynutí zákonnej lehoty napriek správnemu poučeniu
súdu, že proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od
oznámenia rozsudku na Krajský súd v Trenčíne a včas podané odvolanie má odkladný
účinok.
Krajský súd v Trenčíne predložil 13. marca 2017 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie, ktoré podal odsúdený , prostredníctvom svojho obhajcu
JUDr. Petra Schmidla 16. februára 2017 na Krajskom súde v Trenčíne, a to proti uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sp. zn. 4 Urto 7/2016. Podaným
dovolaním sa odsúdený domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie
zákona v jeho neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ a i/
Odsúdený vo svojom dovolaní namietol, že konanie a rozhodnutie, po ktorom
nasledovalo napadnuté uznesenie je nezákonné, nakoľko je v rozpore s relevantnou
judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 To 8/2006) a jeho
právami v zmysle predpisov Európskej únie a medzinárodných zmlúv (Rámcové rozhodnutie
rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008, Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb č. 553/1992
Zb.). V zmysle ods. 7 preambuly Rámcového rozhodnutia rady 2008/675/SVV „účinky
odsúdenia vyhláseného v inom členskom štáte by mali byť rovnocenné účinkom
vnútroštátneho rozhodnutia v predsúdnom konaní, súdnom konaní a vo vykonávacom
konaní.“ Odsúdený ďalej uviedol, že v zmysle platných zákonov v Rakúskej republike má
nárok na podmienečné prepustenie po vykonaní polovice uloženého trestu odňatia slobody,
pričom v zmysle slovenského Trestného zákona má takýto nárok až po vykonaní dvoch tretín
uloženého trestu odňatia slobody. Z uvedeného podľa odsúdeného vyplýva, že rozhodnutie
bolo vydané radikálne v jeho neprospech a v rozpore s jeho zákonnými právami.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania Krajská prokuratúra
v Trenčíne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) na základe
podaného dovolania na úvod skúmal, či boli splnené primáme podmienky uvedené
v ustanovení § 368 a nasl. Tr. por. na začatie dovolacieho konania, a to predsedom senátu
(§ 378 Tr. por.), pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo bolo podané neoprávnenou osobou (§ 382 písm. b) Tr. por.), pričom ide o
vadu neodstrániteľnú.
Podľa § 183 ods. 1 písm. b/ bod 1 Tr. por. rozsudok je právoplatný, a ak
neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľný, ak a) zákon proti nemu nepripúšťa
odvolanie, b) zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale 1. odvolanie v lehote podané
nebolo, 2. oprávnené osoby sa odvolania výslovne vzdali alebo ho výslovne vzali späť,
alebo 3. podané odvolanie bolo zamietnuté.
Podľa § 369 ods. Tr. por. dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister
spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva
právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú
v § 372 ods. 1.
Podľa § 372 ods. 1 Tr. por. oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu
podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok
a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie
aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd
rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy,
ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací súd rozhodol v jeho prospech.
Vzhľadom k danému dovolaciemu konaniu je potrebné uviesť, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí z 20. apríla 2016, sp. zn. 1 TdoV 16/2015,
uviedol, že dovolanie je podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a písm. h/ Trestného poriadku
prípustné proti rozsudku a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie proti
rozsudku, pričom zákon nerozlišuje, či ide o rozsudok vydaný (vyhlásený) v konaní podľa
tretej časti Trestného poriadku (po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní), alebo
rozsudok uznávací (konanie podľa tretej hlavy piatej časti Trestného poriadku alebo podľa
zákona č. 549/2011 Z.z. v znení zákona č. 344/2012 Z.z.). Aj napriek špecifickému
charakteru uznávacieho konania je teda ústavne konformný záver, že dovolanie je prípustné
aj proti rozsudku vydanému v uznávacom konaní a proti uzneseniu, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie proti uznávaciemu rozsudku. Pre úspešnosť dovolania však musia byť splnené
podmienky uvedené v § 372 a § 373 Trestného poriadku a naplnený dovolací dôvod
uvedený v § 371 Trestného poriadku, viažuci sa na uznávacie konanie alebo na rozhodnutie
slovenského súdu, ktorý rozhodoval o uznaní (nejde teda o prieskum uznávaného
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo).
Odsúdený podal oneskorene svoje odvolanie proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 10. augusta 2016, sp. zn. 23 Ntc 204/2016, nakoľko ho podal po uplynutí
15 dňovej lehoty na podanie odvolania, a to aj napriek správnemu poučeniu súdu, pričom
napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. septembra 2016 (č. l. 78). Absencia
riadneho opravného prostriedku má preto za následok neoprávnenosť odsúdeného na
podanie dovolania, avšak minister spravodlivosti má právo podať dovolanie v danom
prípade, a to iba na základe podnetu osoby, ktorá nemá právo podať dovolanie, pričom
odsúdený týmto právom nedisponuje. Nad rámec rozhodnutia považuje dovolací súd za
potrebné uviesť, že podanie odsúdeného nie je možné vyhodnotiť ako podnet na podanie
dovolania ministrom spravodlivosti.
V rámci predmetné trestného konania podal odsúdený dovolanie ako neoprávnená
osoba, nakoľko nevyužil riadny opravný prostriedok a neboli splnené podmienky v zmysle
§ 372 ods. 1 Tr. por., pričom dovolanie podal taktiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.).
S poukázaním na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že odsúdený nebol oprávneným na podanie dovolania, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie dosúdeného bez preskúmania veci podľa § 382 písm. b/
Tr. por. odmietol.»
14. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016 vyplýva:
„Podľa § 316 ods.1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané
oneskorene.
Z predloženého spisu najvyšší súd ako súd odvolací zistil, že v posudzovanom
prípade ide o odvolanie podané oneskorene.
Bez akýchkoľvek pochybností z jeho obsahu vyplýva, že napadnutý rozsudok bol
odsúdenému doručený 17. augusta 2016 (č. 1. 80).
Odsúdený odvolanie voči tomuto rozsudku však podal až
18. októbra 2016 (viď pripojená obálka č. l. 90). Odvolanie podal po uplynutí zákonnej
lehoty napriek správnemu poučeniu súdu, že proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie,
ktoré možno podať do 15 dní od oznámenia rozsudku na Krajský súd v Trenčíne a včas
podané odvolanie má odkladný účinok.
Podľa § 518 ods. 4 Tr. por. odvolací súd na neverejnom zasadnutí odvolanie
zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 29 zákona č. 549/2011 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie
podľa tohto zákona sa použije Trestný poriadok.
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané
oneskorene.
Z dôvodu, že ustanovenia piatej časti tretej hlavy Trestného poriadku a § 518 Tr.
por. neupravujú situáciu podania odvolania po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty,
najvyšší súd vychádzajúc z § 29 zákona č. 549/2011 Z. z. na rozhodnutie o oneskorenom
odvolaní odsúdeného použil ustanovenie § 316 ods. 1 Tr. por.“
15. Z rozsudku krajského súdu č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016 vyplýva:
«Federálne Ministerstvo spravodlivosti Rakúskej republiky (ďalej len ministerstvo)
listom doručeným Krajskému súdu v Trenčíne dňa 11.4.2016 požiadalo o uznanie rozsudkov
a prevzatie výkonu trestu odňatia slobody týkajúcich sa odsúdenia (spolu
s ním bol odsúdený aj ďalší spolupáchateľ) vyššie uvedenými rozsudkami Krajinského súdu
pre trestné veci Viedeň (súd prvého stupňa) a Vrchného krajinského súdu Viedeň (súd
druhého stupňa).
K listu ministerstvo pripojilo riadne vyplnené osvedčenie uvedené v čl. 4 Rámcového
rozhodnutia Rady 2008/909/SVV zo dňa 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady
vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, ktoré ukladajú trest odňatia slobody,
alebo opatrenia spojené so zbavením osobnej slobody, za účelom ich výkonu v Európskej
únii. Súčasne ministerstvo zaslalo rovnopisy rozsudkov Krajinského súdu pre veci trestné
Viedeň, sp.zn. 75 Hv 29/15f zo dňa 5. mája 2015 a Vrchného krajinského súdu Viedeň,
sp.zn. 22 Bs 324/15f zo dňa 19. januára 2016.
Ďalej ministerstvo k listu pripojilo aj zápisnicu o výsluchu odsúdenej osoby
zo dňa 14.10.2015. Z tejto zápisnice okrem iného vyplýva, že odsúdený vykonáva
trest odňatia slobody v Justičnom zariadení Stein v Rakúsku, pričom tento nesúhlasil
s vykonaním trestu v Slovenskej republike, pretože v Rakúsku sú lepšie podmienky väzby.
Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín listom č. KPtm 28/16/3300-8
zo dňa 15.7.2016 vyslovila súhlas s vyššie uvedeným konaním o uznaní a výkone trestnej
sankcie spojenej s odňatím slobody uloženej súdmi v Rakúskej republike.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí predmetnú vec preskúmal podľa príslušných
ustanovení zák. č. 549/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná
sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon“) a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre uznanie výkonu trestu
odňatia slobody uloženého odsúdenému vyššie uvedenými rozsudkami
súdov v Rakúskej republike.
V súlade s ustanovením § 17 ods. 1 zákona súd zistil, že nie sú dané dôvody na
odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákona. Pre tento záver okrem vyššie
uvedených uznávaných rozsudkov svedčí aj obsah Osvedčenia Krajinského súdu pre trestné
veci Viedeň.
Odsúdený je občanom Slovenskej republiky a má trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona). K nesúhlasu odsúdeného s výkonom trestu
odňatia slobody v Slovenskej republike, senát krajského súdu uvádza, že podľa čl. 6 ods. 2
Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27.11.2008 o uplatňovaní zásady
vzájomného uznávania na rozsudky v trestným veciach, ktorými sa ukladajú trest odňatia
slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody na účely ich výkonu
v Európskej únii, sa v tomto prípade nevyžaduje súhlas odsúdenej osoby, pretože odsúdený
je štátny občan Slovenskej republiky a má tu trvalý pobyt.
V predmetnom prípade ide o trestný čin, za ktorý v štáte pôvodu možno uložiť trest
odňatia slobody na 5 rokov až 15 rokov. Ide o trestné činy, ktoré sú trestné aj podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky (obojstranná trestnosť) - § 4 ods. 1 zákona. Podľa
Trestného zákona platného na území Slovenskej republiky by skutky, pre ktoré bol
odsúdený v Rakúskej republike, boli kvalifikované ako trestný čin (zločin) lúpeže
podľa § 188 ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr.zák. sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr.zák.
Za tento trestný čin možno v Slovenskej republike uložiť trest odňatia slobody na 7 rokov až
12 rokov. Súd vykonávajúceho štátu preto nemusel rozhodnúť o zmene výmery uloženej
sankcie odňatia slobody v Rakúskej republike.
Súčasne s rozhodnutím o uznaní a výkone cudzozemského rozhodnutia bolo podľa
§ 18 ods. 1 zákona povinnosťou Krajského súdu v Trenčíne rozhodnúť aj o zaradení
odsúdeného v Slovenskej republike do príslušného ústavu na výkon trestu. Z uznávaných
rozsudkov Rakúskej republiky nie je možné zistiť spôsob aktuálneho výkonu trestu
z režimového hľadiska tak, aby bolo z tohto hľadiska možné rozhodnúť o zodpovedajúcom
spôsobe výkonu trestu v Slovenskej republike. Ak však súd štátu pôvodu pri rozhodovaní
o treste nepoužil kritéria obdobné § 48 Tr.zák. pre určenie spôsobu výkonu trestu odňatia
slobody, nebolo by aplikačne správne, keby súd vykonávajúceho štátu použil vnútroštátne
kritéria pri zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu s vyšším stupňom stráženia
(zhodne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Urto 1/2015 zo dňa
24.2.2015).
Sledujúc účel nesprísnenia trestu odňatia slobody uloženého v štáte pôvodu zaradil
krajský súd odsúdeného podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.
Na ostatné výroky vo vyššie uvedených rozsudkoch Rakúskej republiky sa toto
konanie nevzťahovalo, a preto sa tento rozsudok týchto netýka.
Po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne Krajský súd v Trenčíne aj o započítaní
väzby a výkonu trestu odňatia slobody v Rakúskej trestu odňatia slobody vykonávaného
v Slovenskej republike.»
16. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené
rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97,
IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
2 TdoV 4/2017 z 28. marca 2017 v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016 predovšetkým konštatuje, že (i)
sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) v petite svoje sťažnosti (pozri bod 4)
postup a rozhodnutie odvolacieho súdu (sp. zn. 4 Urto 7/2016 z 25. októbra 2016) nenapáda
a táto skutočnosť je s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde sama
osebe dôvodom, aby sa ústavný súd odvolacím rozhodnutím nezaoberal. Napriek tomu
v spojení s napadnutým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu posúdil aj toto odvolacie
rozhodnutie (ii) tak najvyšší súd ako súd dovolací a aj ako súd odvolací konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vychádzajúc z aplikácie
príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov sú obidva
predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú
a precíznu právnu argumentáciu najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetných
rozhodnutiach, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu v podstate
sťažovateľom nastolených faktických skutočností (zmeškanie lehoty na podanie riadneho
opravného prostriedku, čo sťažovateľa limitovalo aj pri uplatnení mimoriadneho opravného
prostriedku, pozn.) s odkazmi aj na príslušnú procesnoprávnu právnu úpravu, v interpretácii
ktorej nezistil ústavný súd ústavný nesúlad, nie je potrebné z pohľadu ústavného súdu
uvádzať ďalšie podporné argumenty. Inými slovami, z judikatúry ústavného súdu vyplýva,
že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00), k čomu však v sťažovateľovom prípade nedošlo. Tento záver ústavného súdu
zakladá dôvod odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s predmetnými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
19. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri bod 3.1) smerujúcich voči rozsudku
krajského súdu sp. zn. 23 Ntc 204/2016 z 10. augusta 2016, ktorým rozhodol o uznaní
a výkone rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 75Hv 29/15f z 5. mája
2015 v spojení s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň sp. zn. 22Bs 324/15f
z 19. januára 2016, ktoré aj tvorili ťažisko jeho argumentácie v dovolacom konaní, ústavný
súd poukazuje na to, že sťažovateľ v dôsledku nesprávneho postupu (oneskorene podaný
riadny opravný prostriedok) uprel najvyššiemu súdu jeho právomoc preskúmať tieto
námietky v odvolacom konaní a v konečnom dôsledku tak aj najvyššiemu súdu
v dovolacom konaní. Napokon je potrebné zdôrazniť aj to, že sťažovateľom podané
odvolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 Ntc 204/2016-78 z 10. augusta 2016
neobsahovalo žiadnu argumentáciu, išlo teda len o čisto formálny úkon. V tejto súvislosti je
potrebné zdôrazniť, že konanie pred ústavným súdom nie je konaním, v ktorom by bolo
možné naprávať to, čo účastník predchádzajúceho konania pred súdnym orgánom svojím
vlastným postupom zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť
mohol a mal (vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým).
20. Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom
súde vyplýva limitujúci vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, ktorý okrem iného
znamená, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich
základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto
konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by
ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03,
III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Inými slovami, právomoc
ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej
uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ
mohol uplatniť v ním napadnutom konaní, pričom podľa právneho poriadku o nej mohol
a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto situácia
nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08). Predostreté
závery boli dôvodom odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pred nedostatok právomoci ústavného súdu.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017