Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 434/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom,

advokátska kancelária, Záhoracká ulica 11/A, Malacky, pre namietané porušenie

základných práv podľa a , a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -78 z 10. augusta 2016 v spojení

s postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2016 a sp. zn. z 28. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -78 z 10. augusta 2016 v spojení

s postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. októbra 2016 a sp. zn. z 28. marca 2017

(ďalej aj „predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom

č. k. -78 z 10. augusta 2016 rozhodol podľa § 17 ods. 1 zákona

č. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená

s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení o výkone

väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o uznaní rozsudku

Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. z 5. mája 2015 v spojení

s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň sp. zn. 22Bs 324/15f z 19. januára 2016

na území Slovenskej republiky, a zároveň rozhodol aj o tom, že tamojšími súdmi uložený

trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov odňatia slobody sťažovateľ vykoná na území

Slovenskej republiky a zároveň podľa rozhodol

o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 25. októbra 2016 zamietol

sťažovateľom podané odvolanie ako podané oneskorene a svojím ďalším uznesením

sp. zn. z 28. marca 2017 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.

V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3.1 V súhrne sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v prvom rade poukázal na to,

že „Za ťažisko neústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, možno v danom

prípade považovať zrejmé zhoršenie právneho postavenia odsúdeného, kedy ho právny stav

platný na území SR stavia do nevýhodnej pozície vo vzťahu k možnému termínu podania

žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a to v porovnaní

s právnym stavom v Rakúskej republike. Odsúdený má podľa aktuálneho právneho stavu

v SR právo podať žiadosť na podmienečné prepustenie po vykonaní 2/3 výkonu trestu

odňatia slobody, pričom v Rakúskej republike má právo podať túto žiadosť po vykonaní 1/2

výkonu trestu odňatia slobody. Posúdením uvedených skutočností je zrejmé, že práva

odsúdeného boli a sú porušované, nakoľko v aktuálnom skutkovom stave je značne

podlomená právna istota odsúdeného. Ustanovenie a Dohovoru sa

musia pokladať za jedno zo základných ustanovení a za vymedzenie jednej zo základných

hodnôt demokratických spoločností, ktoré zaručujú ochranu jednotlivcovi pred podrobením

sa neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Odsúdený je značne

znevýhodnený postupom uznania a výkonu rozhodnutia, ktorý svojim pretransformovaním

do podmienok SR nerešpektuje základne práva s slobody, a sám o sebe je v hrubom rozpore

s rámcovým rozhodnutím rady 2008/909/SVV z 27.11.2008 a jeho základných zásad

a myšlienkach jeho správneho fungovania.“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ skonštatoval, že „Za ťažisko

neústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu považujeme nesprávne právne posúdenie veci,

nakoľko nesprávne aplikoval právnu normu zakotvenú v ustanovení § 382 písm. b)

, pričom mal aplikovať ustanovenie Trestného

poriadku.“. V podrobnostiach poukázal na to, že „Ustanovením § 382 písm. d) Trestného

poriadku, zákonodarca upravil osobitný dôvod na odmietnutie dovolania v prípade, ak nie

sú splnené podmienky dovolania podľa alebo . Na základe

uvedeného sa domnievame, že najvyšší súd mal pri svojom rozhodnutí postupovať

prinajmenšom podľa ustanovenia , napriek tomu, že...

dovolací súd mal rozhodnúť o porušení zákona v neprospech obvineného.“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 28.03.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 Dohovoru a porušené právo o ochrane pred zlým zaobchádzaním podľa čl. 16

ods. 2 v spojení s Dohovoru

2) Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.:

zo dňa 10.08.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 Dohovoru a porušené právo o ochrane pred zlým zaobchádzaním podľa čl. 16

ods. 2 v spojení s Dohovoru

3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 28.03.2017 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie

4) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: zo dňa 10.08.2016

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie

5) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského

súdu č. k. -78 z 10. augusta 2016

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (, , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

9. Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný postup a rozsudok krajského súdu

č. k. -78 z 10. augusta 2016, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ

mal možnosť proti predmetnému rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, čo aj

urobil, avšak po uplynutí danej lehoty, v dôsledku čoho najvyšší súd svojím uznesením

sp. zn. z 25. októbra 2016 ním podané odvolanie podľa § 316 ods. 1

zamietol. V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažovateľom podanú

sťažnosť odmieta v tejto jej časti pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2016 a sp. zn.

z 28. marca 2017

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na

spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne (, ).

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

13. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2017 vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. októbra 2016, sp. zn.

7/2016, odvolanie odsúdeného podľa zamietol, nakoľko odsúdený

podal svoje odvolanie proti napadnutému rozsudku oneskorene až 18. októbra

2016. Odvolanie podal odsúdený po uplynutí zákonnej lehoty napriek správnemu poučeniu

súdu, že proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od

oznámenia rozsudku na Krajský súd v Trenčíne a včas podané odvolanie má odkladný

účinok.

Krajský súd v Trenčíne predložil 13. marca 2017 Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie, ktoré podal odsúdený , prostredníctvom svojho obhajcu

JUDr. Petra Schmidla 16. februára 2017 na Krajskom súde v Trenčíne, a to proti uzneseniu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sp. zn. . Podaným

dovolaním sa odsúdený domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie

zákona v jeho neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ a i/

Odsúdený vo svojom dovolaní namietol, že konanie a rozhodnutie, po ktorom

nasledovalo napadnuté uznesenie je nezákonné, nakoľko je v rozpore s relevantnou

judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ) a jeho

právami v zmysle predpisov Európskej únie a medzinárodných zmlúv (Rámcové rozhodnutie

rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008, Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb č. 553/1992

Zb.). V zmysle ods. 7 preambuly Rámcového rozhodnutia rady 2008/675/SVV „účinky

odsúdenia vyhláseného v inom členskom štáte by mali byť rovnocenné účinkom

vnútroštátneho rozhodnutia v predsúdnom konaní, súdnom konaní a vo vykonávacom

konaní.“ Odsúdený ďalej uviedol, že v zmysle platných zákonov v Rakúskej republike má

nárok na podmienečné prepustenie po vykonaní polovice uloženého trestu odňatia slobody,

pričom v zmysle slovenského má takýto nárok až po vykonaní dvoch tretín

uloženého trestu odňatia slobody. Z uvedeného podľa odsúdeného vyplýva, že rozhodnutie

bolo vydané radikálne v jeho neprospech a v rozpore s jeho zákonnými právami.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania Krajská prokuratúra

v Trenčíne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) na základe

podaného dovolania na úvod skúmal, či boli splnené primáme podmienky uvedené

v ustanovení a nasl. na začatie dovolacieho konania, a to predsedom senátu

( ), pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo bolo podané neoprávnenou osobou ( ), pričom ide o

vadu neodstrániteľnú.

Podľa rozsudok je právoplatný, a ak

neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľný, ak a) zákon proti nemu nepripúšťa

odvolanie, b) zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale 1. odvolanie v lehote podané

nebolo, 2. oprávnené osoby sa odvolania výslovne vzdali alebo ho výslovne vzali späť,

alebo 3. podané odvolanie bolo zamietnuté.

Podľa ods. dovolanie z dôvodov uvedených v podá minister

spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva

právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú

v § 372 ods. 1.

Podľa oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu

podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok

a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie

aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd

rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy,

ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací súd rozhodol v jeho prospech.

Vzhľadom k danému dovolaciemu konaniu je potrebné uviesť, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí z 20. apríla 2016, sp. zn. ,

uviedol, že dovolanie je podľa , a

prípustné proti rozsudku a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie proti

rozsudku, pričom zákon nerozlišuje, či ide o rozsudok vydaný (vyhlásený) v konaní podľa

tretej časti (po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní), alebo

rozsudok uznávací (konanie podľa tretej hlavy piatej časti alebo podľa

v znení ). Aj napriek špecifickému

charakteru uznávacieho konania je teda ústavne konformný záver, že dovolanie je prípustné

aj proti rozsudku vydanému v uznávacom konaní a proti uzneseniu, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie proti uznávaciemu rozsudku. Pre úspešnosť dovolania však musia byť splnené

podmienky uvedené v a a naplnený dovolací dôvod

uvedený v , viažuci sa na uznávacie konanie alebo na rozhodnutie

slovenského súdu, ktorý rozhodoval o uznaní (nejde teda o prieskum uznávaného

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo).

Odsúdený podal oneskorene svoje odvolanie proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne z 10. augusta 2016, sp. zn. , nakoľko ho podal po uplynutí

15 dňovej lehoty na podanie odvolania, a to aj napriek správnemu poučeniu súdu, pričom

napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. septembra 2016 (č. l. 78). Absencia

riadneho opravného prostriedku má preto za následok neoprávnenosť odsúdeného na

podanie dovolania, avšak minister spravodlivosti má právo podať dovolanie v danom

prípade, a to iba na základe podnetu osoby, ktorá nemá právo podať dovolanie, pričom

odsúdený týmto právom nedisponuje. Nad rámec rozhodnutia považuje dovolací súd za

potrebné uviesť, že podanie odsúdeného nie je možné vyhodnotiť ako podnet na podanie

dovolania ministrom spravodlivosti.

V rámci predmetné trestného konania podal odsúdený dovolanie ako neoprávnená

osoba, nakoľko nevyužil riadny opravný prostriedok a neboli splnené podmienky v zmysle

, pričom dovolanie podal taktiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné ( ).

S poukázaním na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že odsúdený nebol oprávneným na podanie dovolania, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie dosúdeného bez preskúmania veci podľa § 382 písm. b/

odmietol.»

14. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2016 vyplýva:

„Podľa odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané

oneskorene.

Z predloženého spisu najvyšší súd ako súd odvolací zistil, že v posudzovanom

prípade ide o odvolanie podané oneskorene.

Bez akýchkoľvek pochybností z jeho obsahu vyplýva, že napadnutý rozsudok bol

odsúdenému doručený 17. augusta 2016 (č. 1. 80).

Odsúdený odvolanie voči tomuto rozsudku však podal až

18. októbra 2016 (viď pripojená obálka č. l. 90). Odvolanie podal po uplynutí zákonnej

lehoty napriek správnemu poučeniu súdu, že proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie,

ktoré možno podať do 15 dní od oznámenia rozsudku na Krajský súd v Trenčíne a včas

podané odvolanie má odkladný účinok.

Podľa odvolací súd na neverejnom zasadnutí odvolanie

zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie

podľa tohto zákona sa použije .

Podľa odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané

oneskorene.

Z dôvodu, že ustanovenia piatej časti tretej hlavy a Tr.

por. neupravujú situáciu podania odvolania po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty,

najvyšší súd vychádzajúc z na rozhodnutie o oneskorenom

odvolaní odsúdeného použil ustanovenie “

15. Z rozsudku krajského súdu č. k. -78 z 10. augusta 2016 vyplýva:

«Federálne Ministerstvo spravodlivosti Rakúskej republiky (ďalej len ministerstvo)

listom doručeným Krajskému súdu v Trenčíne dňa 11.4.2016 požiadalo o uznanie rozsudkov

a prevzatie výkonu trestu odňatia slobody týkajúcich sa odsúdenia (spolu

s ním bol odsúdený aj ďalší spolupáchateľ) vyššie uvedenými rozsudkami Krajinského súdu

pre trestné veci Viedeň (súd prvého stupňa) a Vrchného krajinského súdu Viedeň (súd

druhého stupňa).

K listu ministerstvo pripojilo riadne vyplnené osvedčenie uvedené v čl. 4 Rámcového

rozhodnutia Rady 2008/909/SVV zo dňa 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady

vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, ktoré ukladajú trest odňatia slobody,

alebo opatrenia spojené so zbavením osobnej slobody, za účelom ich výkonu v Európskej

únii. Súčasne ministerstvo zaslalo rovnopisy rozsudkov Krajinského súdu pre veci trestné

Viedeň, sp.zn. 75 Hv 29/15f zo dňa 5. mája 2015 a Vrchného krajinského súdu Viedeň,

sp.zn. 22 Bs 324/15f zo dňa 19. januára 2016.

Ďalej ministerstvo k listu pripojilo aj zápisnicu o výsluchu odsúdenej osoby

zo dňa 14.10.2015. Z tejto zápisnice okrem iného vyplýva, že odsúdený vykonáva

trest odňatia slobody v Justičnom zariadení Stein v Rakúsku, pričom tento nesúhlasil

s vykonaním trestu v Slovenskej republike, pretože v Rakúsku sú lepšie podmienky väzby.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín listom č. KPtm 28/16/3300-8

zo dňa 15.7.2016 vyslovila súhlas s vyššie uvedeným konaním o uznaní a výkone trestnej

sankcie spojenej s odňatím slobody uloženej súdmi v Rakúskej republike.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí predmetnú vec preskúmal podľa príslušných

ustanovení o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná

sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon“) a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre uznanie výkonu trestu

odňatia slobody uloženého odsúdenému vyššie uvedenými rozsudkami

súdov v Rakúskej republike.

V súlade s ustanovením § 17 ods. 1 zákona súd zistil, že nie sú dané dôvody na

odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákona. Pre tento záver okrem vyššie

uvedených uznávaných rozsudkov svedčí aj obsah Osvedčenia Krajinského súdu pre trestné

veci Viedeň.

Odsúdený je občanom Slovenskej republiky a má trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona). K nesúhlasu odsúdeného s výkonom trestu

odňatia slobody v Slovenskej republike, senát krajského súdu uvádza, že podľa čl. 6 ods. 2

Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27.11.2008 o uplatňovaní zásady

vzájomného uznávania na rozsudky v trestným veciach, ktorými sa ukladajú trest odňatia

slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody na účely ich výkonu

v Európskej únii, sa v tomto prípade nevyžaduje súhlas odsúdenej osoby, pretože odsúdený

je štátny občan Slovenskej republiky a má tu trvalý pobyt.

V predmetnom prípade ide o trestný čin, za ktorý v štáte pôvodu možno uložiť trest

odňatia slobody na 5 rokov až 15 rokov. Ide o trestné činy, ktoré sú trestné aj podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky (obojstranná trestnosť) - § 4 ods. 1 zákona. Podľa

platného na území Slovenskej republiky by skutky, pre ktoré bol

odsúdený v Rakúskej republike, boli kvalifikované ako trestný čin (zločin) lúpeže

podľa § 188 ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr.zák. sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr.zák.

Za tento trestný čin možno v Slovenskej republike uložiť trest odňatia slobody na 7 rokov až

12 rokov. Súd vykonávajúceho štátu preto nemusel rozhodnúť o zmene výmery uloženej

sankcie odňatia slobody v Rakúskej republike.

Súčasne s rozhodnutím o uznaní a výkone cudzozemského rozhodnutia bolo podľa

§ 18 ods. 1 zákona povinnosťou Krajského súdu v Trenčíne rozhodnúť aj o zaradení

odsúdeného v Slovenskej republike do príslušného ústavu na výkon trestu. Z uznávaných

rozsudkov Rakúskej republiky nie je možné zistiť spôsob aktuálneho výkonu trestu

z režimového hľadiska tak, aby bolo z tohto hľadiska možné rozhodnúť o zodpovedajúcom

spôsobe výkonu trestu v Slovenskej republike. Ak však súd štátu pôvodu pri rozhodovaní

o treste nepoužil kritéria obdobné § 48 Tr.zák. pre určenie spôsobu výkonu trestu odňatia

slobody, nebolo by aplikačne správne, keby súd vykonávajúceho štátu použil vnútroštátne

kritéria pri zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu s vyšším stupňom stráženia

(zhodne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa

24.2.2015).

Sledujúc účel nesprísnenia trestu odňatia slobody uloženého v štáte pôvodu zaradil

krajský súd odsúdeného podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

Na ostatné výroky vo vyššie uvedených rozsudkoch Rakúskej republiky sa toto

konanie nevzťahovalo, a preto sa tento rozsudok týchto netýka.

Po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne Krajský súd v Trenčíne aj o započítaní

väzby a výkonu trestu odňatia slobody v Rakúskej trestu odňatia slobody vykonávaného

v Slovenskej republike.»

16. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (, , , ). Uvedené

rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

, ).

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. marca 2017 v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2016 predovšetkým konštatuje, že (i)

sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) v petite svoje sťažnosti (pozri bod 4)

postup a rozhodnutie odvolacieho súdu (sp. zn. z 25. októbra 2016) nenapáda

a táto skutočnosť je s poukazom na ustanovenie sama

osebe dôvodom, aby sa ústavný súd odvolacím rozhodnutím nezaoberal. Napriek tomu

v spojení s napadnutým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu posúdil aj toto odvolacie

rozhodnutie (ii) tak najvyšší súd ako súd dovolací a aj ako súd odvolací konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vychádzajúc z aplikácie

príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení

v znení neskorších predpisov sú obidva

predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú

a precíznu právnu argumentáciu najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetných

rozhodnutiach, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu v podstate

sťažovateľom nastolených faktických skutočností (zmeškanie lehoty na podanie riadneho

opravného prostriedku, čo sťažovateľa limitovalo aj pri uplatnení mimoriadneho opravného

prostriedku, pozn.) s odkazmi aj na príslušnú procesnoprávnu právnu úpravu, v interpretácii

ktorej nezistil ústavný súd ústavný nesúlad, nie je potrebné z pohľadu ústavného súdu

uvádzať ďalšie podporné argumenty. Inými slovami, z judikatúry ústavného súdu vyplýva,

že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ,

), k čomu však v sťažovateľovom prípade nedošlo. Tento záver ústavného súdu

zakladá dôvod odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s predmetnými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ).

19. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri bod 3.1) smerujúcich voči rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 10. augusta 2016, ktorým rozhodol o uznaní

a výkone rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. z 5. mája

2015 v spojení s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň sp. zn. 22Bs 324/15f

z 19. januára 2016, ktoré aj tvorili ťažisko jeho argumentácie v dovolacom konaní, ústavný

súd poukazuje na to, že sťažovateľ v dôsledku nesprávneho postupu (oneskorene podaný

riadny opravný prostriedok) uprel najvyššiemu súdu jeho právomoc preskúmať tieto

námietky v odvolacom konaní a v konečnom dôsledku tak aj najvyššiemu súdu

v dovolacom konaní. Napokon je potrebné zdôrazniť aj to, že sťažovateľom podané

odvolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -78 z 10. augusta 2016

neobsahovalo žiadnu argumentáciu, išlo teda len o čisto formálny úkon. V tejto súvislosti je

potrebné zdôrazniť, že konanie pred ústavným súdom nie je konaním, v ktorom by bolo

možné naprávať to, čo účastník predchádzajúceho konania pred súdnym orgánom svojím

vlastným postupom zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť

mohol a mal (vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým).

20. Z princípu subsidiarity podľa a zákona o ústavnom

súde vyplýva limitujúci vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, ktorý okrem iného

znamená, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich

základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto

konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by

ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (,

, , , ). Inými slovami, právomoc

ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej

uplatnením v konaní o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ

mohol uplatniť v ním napadnutom konaní, pričom podľa právneho poriadku o nej mohol

a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto situácia

nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (). Predostreté

závery boli dôvodom odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa

pred nedostatok právomoci ústavného súdu.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017