Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 502/2017
PDF · 249.59 KB
No categories available
I. ÚS 502/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, Poľská republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,
J. M. Geromettu 146/1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 70/2015
zo 16. mája 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 Scud 54/2014
z 12. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich „základných práv podľa čl. 2 ods. 2 , čl. 7
ods. 2 čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Sžso 70/2015 zo 16. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Scud 54/2014
z 12. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Čadca, rozhodnutím č. 47786-1/2013-CA z 29. októbra 2013 rozhodla, že sťažovateľovi ako
zamestnancovi obchodnej spoločnosti nevzniklo v období od 1. marca 2012
do 30. septembra 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ
odvolanie, v ktorom namietal nesprávnu aplikáciu čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) európskeho parlamentu a Rady
č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). O podanom
odvolaní rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 22860/3/2014-BA
zo 18. marca 2014 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietla (ďalej len „rozhodnutie ústredia
Sociálnej poisťovne“). Žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sa
sťažovateľ na krajskom súde domáhal zrušenia tohto rozhodnutia. Krajský súd žalobu
sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol a v rámci odôvodnenia zdôraznil, že
aplikovať relevantný čl. 11 ods. 1 základného nariadenia v spojitosti s nariadením
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“) možno v situácii, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca
alebo samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch, avšak z vykonaného
dokazovania táto skutočnosť preukázaná nebola. Keďže sťažovateľ sa nestotožnil
s predostretou argumentáciou krajského súdu, podal proti jeho rozsudku odvolanie, ktorému
najvyšší súd nevyhovel a sťažnosťou napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu
potvrdil.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho označené základné práva garantované
Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené dohovorom (pozri bod 1). Konkrétne porušenie čl. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí predovšetkým v tom, že krajský súd nezrušil rozhodnutie
ústredia Sociálnej poisťovne, ktoré podľa neho vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, a najvyšší súd takisto nepostupoval v medziach zákona. Všeobecné súdy sa
riadne nevysporiadali so záznamom č. 34100-2/2013-CA zo 6. marca 2013 (ďalej len
„záznam“) o vykonaní kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorý sťažovateľ považuje za nosný dôkaz.
V týchto intenciách sťažovateľ ďalej uvádza: „... tak ako prvostupňový správny orgán
(Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca), v rámci odvolacieho konania aj druhostupňový
správny orgán (Sociálna poisťovňa Ústredie), ako aj konajúci prvostupňový správny súd
(Krajský súd Žilina) považovali otázku reálneho výkonu činnosti sťažovateľa ako
zamestnanca podstatnú pre vydanie rozhodnutia o vzniku/nevzniku poistenia v zmysle
Zákona o SP podľa slovenskej legislatívy, napriek tomu, že táto otázka bola v zmysle
vyššie uvedeného vyriešená už v rámci konania o kontrole, ktorej výsledkom bol záznam
č. 34100-2/2013-CA..., vôbec na túto skutočnosť pri vydaní svojich rozhodnutí
nereflektovali. Rovnako aj Najvyšší súd, aj napriek ďalším dôkazom predloženým
v správnom ako aj súdnom konaní... zásadne polemizoval o reálnosti vykonávania práce
sťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu otázku podstatnú pre vydanie
ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval.“
4. Namietané porušenie čl. 7 ods. 2 ústavy odôvodnil sťažovateľ v podstatnom takto:
„krajský súd... a rovnako aj Najvyšší súd... odmietol aplikovať v danej veci nariadenie (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe
na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16, napriek tomu, že mali byť v zmysle čl. 288 ods. 2
Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii
uplatnené, a to z dôvodu, že sťažovateľ vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľsku
a činnosť ako zamestnanec v Slovenskej republike, pričom zároveň konštatoval, že
v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky sťažovateľ vykonávala činnosť
zamestnanca..., ktorého sídlo bolo na území Slovenskej republiky.“
5. Sťažovateľ napokon porušenie čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2 ústavy
odôvodňuje tým, že vydaním „príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj
rozsudku najvyššieho súdu... došlo tiež k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania.
Spoločnosť ... totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov Poľskej republiky,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej
poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu
vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha
slovenskej legislatíve) týmto ostatným zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
spolupracovníkom sťažovateľa uplatnený odlišný postup... hoci aj u nich nebol podľa
Sociálnej poisťovne, ústredie preukázaný reálny výkon práce.“.
V tejto súvislosti poukazuje aj na to, že „príslušný poľský orgán sociálneho
zabezpečenia (ZUS) deklaroval, že sťažovateľ podlieha legislatíve Slovenskej republiky
podľa čl. 13 bod 3 nariadenia...“.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho
základné práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru, napadnuté rozhodnutia zrušil, vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej trovy konania.
7. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom
krajského súdu
11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,
poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia § 127 ods. 1 disponuje ústavný súd
pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou
právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného
súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi
poskytnúť všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto
sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).
12. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak
ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho
rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšším súdom, a to
na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného
prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho
súdu.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu
13. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd považuje ešte
pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľa za žiaduce poukázať na skutočnosť, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
14. Zároveň ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom súdneho
prieskumu v správnom súdnictve v relevantnom čase podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku sú (boli) individuálne správne akty vydané správnymi
orgánmi, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo
právnických osôb. V posudzovanej veci sťažovateľa správne orgány rozhodli o tom, že
sťažovateľovi nevzniklo povinné verejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo
mu však v Poľskej republike. Z tohto dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu
subjektívnych práv sťažovateľa, ktoré je nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu
v konaní o správnej žalobe, keďže mu boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci
sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva
pracovné činnosti vykonávané na území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5
základného nariadenia) (m. m. II. ÚS 889/2016).
15. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí sťažovateľov nesúhlas s napadnutým rozsudkom
krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vyčíta nesprávnu interpretáciu relevantných
právnych predpisov a ním označených dôkazov v takom rozsahu, že možno z jej pohľadu
hovoriť a arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov.
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov.
17. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
18. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však evidentne nie je prípad sťažovateľa.
19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
20. Podľa zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj taký návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03, I. ÚS 229/07).
21. Ústavný súd k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenému nesprávnemu
vyhodnoteniu záznamu o vykonaní kontroly uvádza, že tento záznam je len jedným
z dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy vo veci rozhodli. Skutočnosť, že v rámci
konania o kontrole zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov bol
zo strany kontrolujúceho subjektu vyhotovený záznam o kontrole, v žiadnom prípade
nezakladá prekážku rozsúdenej veci a neuberá právomoc všeobecným súdom posudzovať
otázku, či v okolnostiach daného prípadu došlo alebo nedošlo k reálnemu výkonu závislej
práce. Tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd pochybil, keď „zásadne polemizoval
o reálnosti vykonávania práce sťažovateľa ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu
otázku podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval“,
je tak nesprávne. Súdnym prieskumom, vykonávaním dôkazov a ich následným
vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami vo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo
zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa. Nie je úlohou
ústavného súdu opätovne vyhodnocovať dôkazy, prípadne prehodnocovať skutkový stav,
ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.
22. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že „výklad hmotno-právnych predpisov
uskutočnený Najvyšším súdom resp. Krajským súdom... je právne neudržateľný a vykazuje
značný stupeň arbitrárnosti“, pretože ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu (na s. 9 až s. 20 – bod 7) dospel k opačnému záveru. Z jeho odôvodnenia
jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou riadne zaoberal, príslušné právne
normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami
sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným
spôsobom odôvodnil. Ústavný súd tak z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd
nemohol porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v ktorých právach
nie je zásadná odlišnosť. K tomu ústavný súd uvádza, že predtým „zamestnávateľ“
sťažovateľa ani nepodal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie (pozri bod 6
rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).
23. Poslednou skutočnosťou, v ktorej sťažovateľ vidí porušenie svojho práva
na súdnu ochranu, je to, že „najvyšší súd ako súd odvolací odmietol aplikovať v danej veci
nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a jeho čl. 11
ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16“. Najvyšší súd sa zaoberal aj touto
otázkou a v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal k tomu závery na s. 16 a s. 17 a tieto
závery nepovažuje ústavný súd tiež za svojvoľné a arbitrárne. Bez toho, aby ústavný súd
citoval tieto úvahy z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože ich sťažovateľ dobre
pozná, podľa názoru ústavného súdu pri ich výklade nebola naplnená hypotéza týchto
právnych noriem, a teda nebola možná ani ich aplikácia. Ústavný súd tak dospel k záveru,
že ani táto argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá indikovať možné porušenie
základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. K tomu ústavný súd
poznamenáva, že obdobné prípady poľských občanov boli už odmietnuté pred
ústavným súdom v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 150/2017, I. ÚS 153/2017,
I. ÚS 145/2017, II. ÚS 434/2017, ako aj II. ÚS 453/2017, alebo aj pred najvyšším súdom
v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Sžso 54/2015 (rozsudok z 23. februára 2017)
a sp. zn. 7 Sžso 50/2015 (rozsudok z 26. januára 2017).
24. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
25. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy
môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom
alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. V súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci
požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou,
ak nie sú výslovne priznané iba občanom.
26. Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažností zdôrazňuje, že čl. 2 ods. 2, čl. 7
ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných
interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať
pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného
práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru
o porušení žiadneho so sťažovateľom označených základných práv garantovaných ústavou,
resp. práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení
čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 40
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
27. V súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. V súlade
s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú
občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky
za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
28. Z obsahu sťažností možno vyvodiť, že sťažovateľ porušenie základných práv
podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným
porušením práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom
na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy ani práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základných práv sťažovateľa zaručených čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne
neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je
pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,
resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje
len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu
situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva
v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať
postup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,
ktoré podrobne cituje vo svojej sťažnosti na s. 9 až s. 11, keďže túto úlohu zákonodarca
zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé právne veci s ohľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu.
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp. pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú
viazané iba na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017