Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 502/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, Poľská republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,

J. M. Geromettu 146/1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2

ods. 2, , , , a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. mája 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 12. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich „základných práv podľa čl. 2 ods. 2 , čl. 7

ods. 2 , , a 2 a “, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka

Čadca, rozhodnutím č. 47786-1/2013-CA z 29. októbra 2013 rozhodla, že sťažovateľovi ako

zamestnancovi obchodnej spoločnosti nevzniklo v období od 1. marca 2012

do 30. septembra 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

odvolanie, v ktorom namietal nesprávnu aplikáciu čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) európskeho parlamentu a Rady

č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). O podanom

odvolaní rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 22860/3/2014-BA

zo 18. marca 2014 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietla (ďalej len „rozhodnutie ústredia

Sociálnej poisťovne“). Žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sa

sťažovateľ na krajskom súde domáhal zrušenia tohto rozhodnutia. Krajský súd žalobu

sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol a v rámci odôvodnenia zdôraznil, že

aplikovať relevantný čl. 11 ods. 1 základného nariadenia v spojitosti s nariadením

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len

„vykonávacie nariadenie“) možno v situácii, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca

alebo samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch, avšak z vykonaného

dokazovania táto skutočnosť preukázaná nebola. Keďže sťažovateľ sa nestotožnil

s predostretou argumentáciou krajského súdu, podal proti jeho rozsudku odvolanie, ktorému

najvyšší súd nevyhovel a sťažnosťou napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu

potvrdil.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho označené základné práva garantované

(ďalej len ,a“) a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené dohovorom (pozri bod 1). Konkrétne porušenie a a 2

a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí predovšetkým v tom, že krajský súd nezrušil rozhodnutie

ústredia Sociálnej poisťovne, ktoré podľa neho vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, a najvyšší súd takisto nepostupoval v medziach zákona. Všeobecné súdy sa

riadne nevysporiadali so záznamom č. 34100-2/2013-CA zo 6. marca 2013 (ďalej len

„záznam“) o vykonaní kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti

zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorý sťažovateľ považuje za nosný dôkaz.

V týchto intenciách sťažovateľ ďalej uvádza: „... tak ako prvostupňový správny orgán

(Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca), v rámci odvolacieho konania aj druhostupňový

správny orgán (Sociálna poisťovňa Ústredie), ako aj konajúci prvostupňový správny súd

(Krajský súd Žilina) považovali otázku reálneho výkonu činnosti sťažovateľa ako

zamestnanca podstatnú pre vydanie rozhodnutia o vzniku/nevzniku poistenia v zmysle

Zákona o SP podľa slovenskej legislatívy, napriek tomu, že táto otázka bola v zmysle

vyššie uvedeného vyriešená už v rámci konania o kontrole, ktorej výsledkom bol záznam

č. 34100-2/2013-CA..., vôbec na túto skutočnosť pri vydaní svojich rozhodnutí

nereflektovali. Rovnako aj Najvyšší súd, aj napriek ďalším dôkazom predloženým

v správnom ako aj súdnom konaní... zásadne polemizoval o reálnosti vykonávania práce

sťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu otázku podstatnú pre vydanie

ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval.“

4. Namietané porušenie odôvodnil sťažovateľ v podstatnom takto:

„krajský súd... a rovnako aj Najvyšší súd... odmietol aplikovať v danej veci nariadenie (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe

na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009

zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16, napriek tomu, že mali byť v zmysle čl. 288 ods. 2

Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii

uplatnené, a to z dôvodu, že sťažovateľ vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľsku

a činnosť ako zamestnanec v Slovenskej republike, pričom zároveň konštatoval, že

v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky sťažovateľ vykonávala činnosť

zamestnanca..., ktorého sídlo bolo na území Slovenskej republiky.“

5. Sťažovateľ napokon porušenie , a

odôvodňuje tým, že vydaním „príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj

rozsudku najvyššieho súdu... došlo tiež k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania.

Spoločnosť ... totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov Poľskej republiky,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu

vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha

slovenskej legislatíve) týmto ostatným zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným

spolupracovníkom sťažovateľa uplatnený odlišný postup... hoci aj u nich nebol podľa

Sociálnej poisťovne, ústredie preukázaný reálny výkon práce.“.

V tejto súvislosti poukazuje aj na to, že „príslušný poľský orgán sociálneho

zabezpečenia (ZUS) deklaroval, že sťažovateľ podlieha legislatíve Slovenskej republiky

podľa čl. 13 bod 3 nariadenia...“.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho

základné práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52

ods. 2 a právo podľa dohovoru, napadnuté rozhodnutia zrušil, vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej trovy konania.

7. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu označených článkov a dohovoru rozsudkom

krajského súdu

11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,

poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia § 127 ods. 1 disponuje ústavný súd

pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou

právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného

súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi

poskytnúť všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto

sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci ().

12. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak

ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho

rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšším súdom, a to

na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného

prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu označených článkov a dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu

13. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd považuje ešte

pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľa za žiaduce poukázať na skutočnosť, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

14. Zároveň ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom súdneho

prieskumu v správnom súdnictve v relevantnom čase podľa druhej hlavy piatej časti

sú (boli) individuálne správne akty vydané správnymi

orgánmi, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo

právnických osôb. V posudzovanej veci sťažovateľa správne orgány rozhodli o tom, že

sťažovateľovi nevzniklo povinné verejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo

mu však v Poľskej republike. Z tohto dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu

subjektívnych práv sťažovateľa, ktoré je nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu

v konaní o správnej žalobe, keďže mu boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci

sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva

pracovné činnosti vykonávané na území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5

základného nariadenia) (m. m. ).

15. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí sťažovateľov nesúhlas s napadnutým rozsudkom

krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vyčíta nesprávnu interpretáciu relevantných

právnych predpisov a ním označených dôkazov v takom rozsahu, že možno z jej pohľadu

hovoriť a arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a 2 je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov.

17. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

18. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ), čo však evidentne nie je prípad sťažovateľa.

19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

20. Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj taký návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

21. Ústavný súd k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenému nesprávnemu

vyhodnoteniu záznamu o vykonaní kontroly uvádza, že tento záznam je len jedným

z dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy vo veci rozhodli. Skutočnosť, že v rámci

konania o kontrole zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov bol

zo strany kontrolujúceho subjektu vyhotovený záznam o kontrole, v žiadnom prípade

nezakladá prekážku rozsúdenej veci a neuberá právomoc všeobecným súdom posudzovať

otázku, či v okolnostiach daného prípadu došlo alebo nedošlo k reálnemu výkonu závislej

práce. Tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd pochybil, keď „zásadne polemizoval

o reálnosti vykonávania práce sťažovateľa ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu

otázku podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval“,

je tak nesprávne. Súdnym prieskumom, vykonávaním dôkazov a ich následným

vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami vo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo

zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa. Nie je úlohou

ústavného súdu opätovne vyhodnocovať dôkazy, prípadne prehodnocovať skutkový stav,

ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

22. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že „výklad hmotno-právnych predpisov

uskutočnený Najvyšším súdom resp. Krajským súdom... je právne neudržateľný a vykazuje

značný stupeň arbitrárnosti“, pretože ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu (na s. 9 až s. 20 – bod 7) dospel k opačnému záveru. Z jeho odôvodnenia

jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou riadne zaoberal, príslušné právne

normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami

sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným

spôsobom odôvodnil. Ústavný súd tak z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd

nemohol porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, v ktorých právach

nie je zásadná odlišnosť. K tomu ústavný súd uvádza, že predtým „zamestnávateľ“

sťažovateľa ani nepodal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie (pozri bod 6

rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

23. Poslednou skutočnosťou, v ktorej sťažovateľ vidí porušenie svojho práva

na súdnu ochranu, je to, že „najvyšší súd ako súd odvolací odmietol aplikovať v danej veci

nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a jeho čl. 11

ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16“. Najvyšší súd sa zaoberal aj touto

otázkou a v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal k tomu závery na s. 16 a s. 17 a tieto

závery nepovažuje ústavný súd tiež za svojvoľné a arbitrárne. Bez toho, aby ústavný súd

citoval tieto úvahy z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože ich sťažovateľ dobre

pozná, podľa názoru ústavného súdu pri ich výklade nebola naplnená hypotéza týchto

právnych noriem, a teda nebola možná ani ich aplikácia. Ústavný súd tak dospel k záveru,

že ani táto argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá indikovať možné porušenie

základného práva sťažovateľa garantovaného a 2 . K tomu ústavný súd

poznamenáva, že obdobné prípady poľských občanov boli už odmietnuté pred

ústavným súdom v konaniach vedených pod sp. zn. , ,

, , ako aj , alebo aj pred najvyšším súdom

v konaniach vedených pod sp. zn. (rozsudok z 23. februára 2017)

a sp. zn. (rozsudok z 26. januára 2017).

24. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní podľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

25. V zmysle môžu štátne orgány konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa

môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti

svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom

alebo nariadením vlády podľa . V súlade s cudzinci

požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ,

ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

26. Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažností zdôrazňuje, že čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 2 a majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných

interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať

pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa

(m. m. ). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 2

ods. 2, a len v spojení s porušením konkrétneho základného

práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru

o porušení žiadneho so sťažovateľom označených základných práv garantovaných ,

resp. práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení

, a , a preto sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnené.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 40

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

27. V súlade s občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. V súlade

s každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú

občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky

za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

28. Z obsahu sťažností možno vyvodiť, že sťažovateľ porušenie základných práv

podľa a namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným

porušením práv zaručených a 2 a dohovoru. Vzhľadom

na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a 2 ani práva zaručeného dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základných práv sťažovateľa zaručených a .

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne

neopodstatnenú v súlade s .

30. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je

pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,

resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje

len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu

situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva

v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať

postup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,

ktoré podrobne cituje vo svojej sťažnosti na s. 9 až s. 11, keďže túto úlohu zákonodarca

zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé právne veci s ohľadom na okolnosti

konkrétneho prípadu.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp. pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú

viazané iba na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2017