Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 889/2016
PDF · 252.66 KB
No categories available
II. ÚS 889/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,
J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 20/2015
z 27. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Scud 4/2013
z 9. decembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,
J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 Sžso 20/2015 z 27. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Scud 4/2013 z 9. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
rozsudky“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalobcu účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, ústredia, Bratislava (ďalej len „správny orgán druhého stupňa“ alebo
„žalovaný“), sp. zn. 29732-2/2013-BA zo 6. augusta 2013, ktorým na základe odvolania
sťažovateľa zmenila výrok rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky (ďalej len
„správny orgán prvého stupňa“) sp. zn. z tak, že „...
(sťažovateľovi, pozn.) nevzniklo dňa 1. októbra 2012 povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi...“.
Krajský súd žalobu sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol ako nedôvodnú
podľa v tom čase platného a účinného § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Na základe odvolania sťažovateľa
najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny
podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 OSP.
Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že sťažovateľ
podlieha právnemu poriadku Poľskej republiky vo veciach sociálneho zabezpečenia
s poukazom na čl. 16 ods. 2 nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktoré sa
týka plnenia nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), s tým, že príslušná poľská inštitúcia
sociálneho zabezpečenia klasifikovala prácu sťažovateľa na území Slovenskej republiky ako
prácu menej podstatného významu podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia ako
rozhodujúce klasifikačné kritérium na predbežné určenie uplatniteľného práva, pričom
v časovom horizonte ustanovenom vykonávacím nariadením slovenský nositeľ sociálneho
zabezpečenia proti tomuto určeniu nenamietal, čím sa stalo určenie uplatniteľného práva
definitívnym.
V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ uplatnil jedinú námietku
s poukazom na znenie čl. 13 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len
„základné nariadenie“), a to nesprávne použitie pojmu marginálnosti s odôvodnením, že
za zanedbateľné činnosti sa považujú činnosti predstavujúce menej ako 5 % pravidelného
pracovného času zamestnanca a/alebo jeho celkovej odmeny. Sťažovateľov pracovný
úväzok pre slovenského zamestnávateľa predstavuje „10 hodín týždenne“ (zo sťažnosti
možno vyvodiť, že správne má byť 10 hodín mesačne, pozn.) za mzdu 40 € mesačne
a na základe uvedeného tvrdí, že výkon tejto činnosti nie je pre zamestnávateľa
marginálneho charakteru.
Správny orgán druhého stupňa vo svojom výroku preformuloval znenie výroku
odvolaním napadnutého rozhodnutia a zároveň ho potvrdil ako vecne správne argumentujúc
tým, že sa stotožňuje s posúdením charakteru práce vykonávanej pre slovenského
zamestnávateľa ako činnosti zanedbateľného rozsahu, pretože sa síce vykonáva trvalo, ale
z hľadiska času a hospodárskej návratnosti je nepodstatná. Správny orgán druhého stupňa
poukázal vo svojom rozhodnutí aj na tzv. praktickú príručku – Právne predpisy, ktoré sa
vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore
a vo Švajčiarsku (na ktorú sa odvolával sťažovateľ, pozn.), ktorá bola vydaná Európskou
komisiou, ale nemá záväzný, len odporúčací charakter. Podľa tejto príručky ukazovateľom
vykonávania zanedbateľných činností môže byť aj povaha činností. Záväzné stanovisko
vo veci uplatniteľnej legislatívy poskytujú výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia
príslušných členských štátov.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že je definitívnym
určením uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia viazaný
a nemá kompetenciu „preskúmať“, či došlo k tomuto určeniu v súlade s príslušnými
ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia. Uvedený právny záver krajský súd
odôvodnil poukazom na znenie čl. 5 bod 1 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého
dokumenty vydané inštitúciou členského štátu osvedčujúce situáciu osoby uznávajú
inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani
nevyhlásil za neplatné. Definitívnosť určenia uplatniteľných právnych prepisov v konaní
nebola sporná, preto pokiaľ prípadne došlo aj k nesprávnemu určeniu uplatniteľných
právnych predpisov, je toto určenie záväzné aj pre krajský súd dovtedy, kým nedôjde k jeho
zrušeniu alebo vyhláseniu za neplatné príslušným orgánom poľského sociálneho
zabezpečenia.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu (vychádzajúc z obsahu rozsudku
najvyššieho súdu, pozn.) sťažovateľ uplatnil nové námietky po prvýkrát v odvolaní v rámci
správneho súdnictva. Ďalej namietal aj porušenie hmotného práva, ktoré malo mať vplyv
na obsah vydaného rozsudku, a to čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ako kolíznej normy
vzťahujúcej sa na právnu situáciu sťažovateľa, ktorej ustanovenie vylučuje aplikáciu inej
normy.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že odvolacie námietky
sťažovateľa nie sú dôvodné a, súc viazaný rozsahom žalobných námietok, stotožnil sa
so skutkovými zisteniami a právnymi závermi krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta predovšetkým
arbitrárnosť a nedostatok odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajského súdu
a najvyššieho súdu, pričom okrem iného uvádza:
„... rozhodnutie Najvyššieho súdu absentuje odkaz na právne predpisy, z ktorých súd
pri rozhodovaní vychádzal, nezaoberá sa právnym zdôvodnením svojho rozhodnutia
a v rámci odôvodnenia sa vôbec nezaoberá rozsiahlymi námietkami sťažovateľa uvedenými
v odvolaní. Sťažovateľ pokladá len samotné konštatovanie o bezpredmetnosti námietok a
ich nespôsobilosti spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, v nadväznosti na
konštatovanie, že s právnymi námietkami odvolateľov (aj sťažovateľa) sa súd prvého stupňa
v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej
by zostalo na odvolacom súde, za nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia. ...
Predmetné vyvoláva veľkú mieru právnej neistoty...
Je potom nepochybné, že výklad hmotno-právnych predpisov uskutočnený Najvyšším
súdom, resp. Krajským súdom Žilina, je právne neudržateľný a vykazuje značný stupeň
arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom hmotnom práve a v podstate, v jadre
svojho odôvodnenia, na žiadne ani neodkazuje.“
Podľa názoru sťažovateľa sa v jeho veci konajúce súdy nevysporiadali s jeho
námietkou nesprávne uplatneného postupu pri určení uplatniteľnej legislatívy. K tomu
uvádza:
«Pri určení uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa
vyžaduje aktivita oboch inštitúcii, tak Sociálnej poisťovne ako aj styčného orgánu
Poľskej republiky. ... Sociálna poisťovňa Ústredie v rozhodnutí č.
konštatuje, že práca sťažovateľa... na území Slovenskej republiky je údajne
marginálneho charakteru, neuvádza pritom žiadne dôkazy, ktoré by toto konštatovanie
potvrdzovali alebo ktoré by preukazovali, že marginálny charakter Sociálna poisťovňa
vôbec nijakým spôsobom preverovala... Sociálna poisťovňa nepostupovala pri zisťovaní
skutkového stavu ako základu pre určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so Zákonom
o SP ani s vykonávacím nariadením, pričom predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu
bolo porušené právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR, resp. právo
na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď tento
vyslovil, že nie je oprávnený zasahovať do určenia uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16
vykonávacieho nariadenia. Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že týmto jeho
rozhodnutím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v nadväznosti na § 247 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, keď v podstate svojvoľne v rozpore s § 248
Občianskeho súdneho poriadku deklaroval, že nie je oprávnený na prieskum postupu
a rozhodnutia správneho orgánu.
Na druhej strane, ak by aj nebol skutkový stav zo strany Sociálnej poisťovne náležíte
zistený, prvostupňový aj druhostupňový správny súd v odôvodneniach svojich rozsudkov
zastáva právny názor, že v danom prípade neprichádza do úvahy ani len posudzovať
marginálny charakter práce, nakoľko čl. 13 bod 3 základného nariadenia prvá časť vety
pred „alebo“ jednoznačne určuje legislatívu, ktorej sťažovateľ podlieha - slovenská
legislatíva. Napriek tomu, že na základe takéhoto právneho posúdenia možno považovať
rozhodnutie Sociálnej poisťovne Ústredie č. 29732-2/2013-BA zo dňa 06. 08. 2013
za nezákonné, prvostupňový ako aj druhostupňový správny súd toto rozhodnutie potvrdil,
čím vec nesprávne posúdil a porušil právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR,
resp. právo na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
V kontexte vyššie uvedenej právnej argumentácie si na tomto mieste dovoľujeme
podporne poukázať na skutkovo a právne obdobné právne vec u zamestnancov spoločnosti
, kedy Sociálna poisťovňa Ústredie pred vydaním druhostupňového
rozhodnutia prerušila konanie do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu
(príklad znenia rozhodnutia vo veci Anita Agacka).»
Sťažovateľ namieta aj to, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými jeho
odvolacími námietkami, a ďalej uvádza:
„... pri posudzovaní právnej istoty určenia uplatniteľnej legislatívy Krajský súd
Žilina, ako aj Najvyšší súd SR vo svojich rozsudkoch zneisťujú určenie uplatniteľnej
legislatívy (bez ohľadu na to, že zastávajú názor, že sú údajne takto určenou uplatniteľnou
legislatívou viazaní). Podľa názoru sťažovateľa polemikou nad neopodstatnenosťou
marginálneho charakteru činnosti sťažovateľa v danom prípade a samotným právnym
názorom Najvyššieho súdu v danej veci bez toho, žeby došlo z jeho strany k uplatneniu
dôsledkov prostredníctvom zrušenia rozsudku Krajského súdu Žilina nastalo porušenie
čl. 46 Ústavy SR, kedy nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana, k porušeniu práva
na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru a hlavne a to najvypuklejšie čl. 7 ods. 2
Ústavy SR, kedy bola zo strany konajúceho súdu zásadne porušená Zmluva o fungovaní
Európskej Únie v nadväznosti na nevyužitie vzájomného dialógu medzi príslušnými
členskými štátmi.“
Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy napadnutými
rozsudkami najvyššieho súdu a krajského súdu, napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie krajskému súdu. Sťažovateľ sa taktiež domáha priznania úhrady trov
právneho zastúpenia v sume 303,16 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažnostná argumentácia vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu
je vo svojej podstate totožná a artikuluje najmä výhradu nedostatku odôvodnenia
a arbitrárnosť napadnutých rozsudkov, ktoré vo vzťahu k postupu pri určovaní
uplatniteľného právneho poriadku správnymi orgánmi vyslovili svoju viazanosť dohodou
príslušných orgánov sociálneho poistenia dotknutých členských štátov a na základe
uvedeného vyslovili nedostatok oprávnenia do nej zasahovať. Vo vzťahu k napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ namieta aj to, že odvolací súd sa nevysporiadal
so všetkými jeho námietkami, ktoré boli vo veci podľa jeho názoru právne relevantné
a pre rozhodnutie o jeho odvolaní podstatné.
Ústavný súd považuje ešte pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľa
za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Zároveň ústavný súd pripomína, že správne súdnictvo je vo všeobecnosti
špecifickým druhom súdneho konania, ktoré je ovládané koncentračnou zásadou. Podstata
koncentračnej zásady spočíva v tom, že vecné námietky, ktoré neboli uplatnené
v odvolacom konaní pred príslušným správnym orgánom druhého stupňa, nemožno úspešne
uplatňovať po prvýkrát v konaní o žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu správneho
orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, keďže v opačnom
prípade by došlo k nežiaducemu zasahovaniu súdnej moci do kompetencií moci výkonnej,
resp. k nahrádzaniu činnosti správnych orgánov. Zároveň je koncentračná zásada obsiahnutá
aj v § 250h ods. 1 OSP, podľa ktorého nemožno rozširovať okruh žalobných námietok
po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby. Z naznačených špecifík
správneho súdnictva možno potom zjavne vyvodiť aj nemožnosť účinne uplatňovať nové
vecné námietky po prvýkrát až v odvolaní proti rozhodnutiu správneho súdu prvého stupňa.
Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že rozsah prieskumu správnych
súdov bol jednoznačne ustanovený rozsahom tých žalobných námietok, ktoré sťažovateľ už
predtým uplatnil v konaní pred správnymi orgánmi. Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že takouto (relevantnou) námietkou bola len výhrada nesprávneho posúdenia
marginálnosti činnosti sťažovateľa ako zamestnanca slovenského zamestnávateľa.
Najvyššiemu súdu preto nemožno vyčítať, že neprihliadal na ostatné odvolacie námietky
sťažovateľa, hoci by inak mohli byť pre rozhodnutie vo veci právne relevantné. Takýto
postup najvyššieho súdu zodpovedá procesnej úprave konania o správnej žalobe, a preto
ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti za zjavne
neopodstatnenú.
Zároveň ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom súdneho
prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,
menia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovanej
veci sťažovateľa správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľovi nevzniklo povinné
verejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo mu však v Poľskej republike.
Z tohto dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu subjektívnych práv sťažovateľa, ktoré
je nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe, keďže mu
boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva
v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané
na území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5 základného nariadenia).
V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej odvolací súd predovšetkým uvádza:
„... najvyšší súd dospel s záveru, že postupom podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia
došlo medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu
určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaný akceptoval. Tým, že poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v Krakowe oznámila žalovanému listom zo dňa
22. 02. 2014, že žalobca od 01. 10. 2012 podlieha poľskej legislatíve a že vzhľadom
na čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vystaví žalobcovi osvedčenie (formulár PD A1),
bola určená poľská legislatíva na prerokovanie uplatneného nároku. Z uvedeného je potom
zrejmé, že záver žalovaného vyjadrený vo výroku napadnutého rozhodnutia, a to že
žalobcovi nevzniklo dňa 01. 10. 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa
, je v súlade so zákonom.
Najvyšší súd sa rovnako stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého bolo
potrebné vo veci aplikovať výlučne postavenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.
Pre posúdenie veci nie je podstatné v akom rozsahu vykonával žalobca prácu
u zamestnávateľa na území SR, a teda nie je ani podstatné, či sa jedná o marginálny
charakter vykonávanej práce. Najvyšší súd udáva, že v danom prípade je odôvodnenie
v tejto časti napadnutého súdneho rozhodnom plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené.
Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky
v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne
predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší sud stotožnil s právnym názorom krajského
súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov
preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu
uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho
nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.“
K námietke arbitrárnosti odôvodnenia rozsudkov najvyššieho súdu a krajského súdu
v súvislosti s postupom pri určení právnych predpisov, ktoré sa na vec sťažovateľa majú
uplatniť, ústavný súd akcentuje, že už z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ktoré je
potrebné vnímať spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu ako jeden ucelený náhľad na právnu
vec sťažovateľa, pozn.) zrozumiteľne vyplýva, že bol aplikovaný čl. 5 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, podľa ktorého „dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú
situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako
aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných
členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil alebo nevyhlásil
za neplatné“.
Nariadenie je priamo uplatniteľné v jednotlivých členských štátoch a priamo z jeho
ustanovenia vyplýva povinnosť vnútroštátnej inštitúcie (žalovaný, pozn.) uznávať
dokumenty a doklady (vrátane formulára, osvedčenia, oznámenia a pod., pozn.) vystavené
inštitúciou [v zmysle definície čl. 1 písm. p) základného nariadenia, pozn.] iného členského
štátu podľa miesta bydliska cezhraničného zamestnanca o postavení takéhoto zamestnanca
na území dotknutého členského štátu.
Postup pri určovaní uplatniteľného práva upravuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia
tak, že inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby bezodkladne po oznámení
vykonávania činnosti v dvoch členských štátoch predbežne určí uplatniteľné právne
predpisy; toto predbežné určenie sa stáva definitívnym, ak do dvoch mesiacov
od poskytnutia tejto informácie dotknutej inštitúcii v inom členskom štáte táto nevyjadrí
odlišné stanovisko. S poukazom na uvedenú úpravu a absenciu nesúhlasného stanoviska
žalovaného v rozhodnom období došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľného práva
uplynutím ustanovenej lehoty. Predbežné alebo definitívne určenie sa dotknutej osobe
bezodkladne oznámi (pozri čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia).
Určenie uplatniteľných právnych predpisov možno považovať za verejnoprávnu
dohodu sui generis uzavretú medzi príslušnými inštitúciami dvoch členských štátov, ktorej
predmetom je vymedzenie uplatniteľných právnych predpisov pri zohľadnení kritérií
ustanovených dotknutými nariadeniami. V prípade, že nedôjde k interpretačným rozporom
medzi dotknutými orgánmi, je predmetná dohoda uzavretá aj konkludentne uplynutím
rozhodnej doby (tzv. definitívne určenie). S poukazom na znenie čl. 16 ods. 4
vykonávacieho nariadenia v prípade existencie neistoty vo veci určenia uplatniteľných
predpisov toto nariadenie priamo požaduje určenie rozhodného práva vzájomnou výslovnou
dohodou inštitúcií dotknutých členských štátov. Vo veci sťažovateľa však žalovaný
nenamietal proti predbežnému určeniu uplatniteľných predpisov.
Rozhodnutie správnych orgánov vo veci sťažovateľa je síce od tejto dohody priamo
závislé, ale predmetom súdneho prieskumu je len rozhodnutie správneho orgánu o právnom
postavení žalobcu (sťažovateľa, pozn.), nie samotná verejnoprávna dohoda. Nemožno preto
vytýkať správnym súdom, ak takúto dohodu považujú za záväznú pre žalovaného
pri rozhodovaní a ako takú ju akceptovali aj v súdnom konaní.
Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia najvyššieho súdu (ani krajského súdu)
nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný.
Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho
súdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru medzi ich obsahom
a obsahom základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že
ide o ustanovenie ústavy, ktoré neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo
slobody, ale vyjadruje všeobecný ústavný princíp vzťahujúci sa na konanie orgánov verejnej
moci. Jeho aplikácia je v konaní o sťažnosti viazaná na vyslovenie porušenia individuálne
určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, t. j. ústavný súd by mohol prípadne
vysloviť jeho porušenie len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo
slobody garantovaného ústavou, príp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, nemohlo napadnutými rozsudkami krajského súdu
a najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy.
Obdobne čl. 7 ods. 2 ústavy ustanovuje princíp prednosti práva Európskej únie pred
vnútroštátnym právnym systémom. Vyslovenie porušenia čl. 7 ods. 2 ústavy prichádza
do úvahy len v spojitosti s vyslovením porušenia subjektívneho základného práva
sťažovateľa, teda v okolnostiach posudzovanej veci základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy. Možnosť porušenia týchto základných práv však ústavným súdom nebola zistená,
preto je potrebné vyhodnotiť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 7
ods. 2 ústavy, ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je
pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,
resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje
len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu
situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva
v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať
postup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,
ale vždy posudzuje jednotlivé právne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016