Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 889/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,

J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a 2 v spojení s a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 9. decembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,

J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a 2 v spojení s a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

rozsudky“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredia, Bratislava (ďalej len „správny orgán druhého stupňa“ alebo

„žalovaný“), sp. zn. 29732-2/2013-BA zo 6. augusta 2013, ktorým na základe odvolania

sťažovateľa zmenila výrok rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky (ďalej len

„správny orgán prvého stupňa“) sp. zn. z tak, že „...

(sťažovateľovi, pozn.) nevzniklo dňa 1. októbra 2012 povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi...“.

Krajský súd žalobu sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol ako nedôvodnú

podľa v tom čase platného a účinného Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Na základe odvolania sťažovateľa

najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny

podľa v spojení s .

Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že sťažovateľ

podlieha právnemu poriadku Poľskej republiky vo veciach sociálneho zabezpečenia

s poukazom na čl. 16 ods. 2 nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktoré sa

týka plnenia nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho

zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), s tým, že príslušná poľská inštitúcia

sociálneho zabezpečenia klasifikovala prácu sťažovateľa na území Slovenskej republiky ako

prácu menej podstatného významu podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia ako

rozhodujúce klasifikačné kritérium na predbežné určenie uplatniteľného práva, pričom

v časovom horizonte ustanovenom vykonávacím nariadením slovenský nositeľ sociálneho

zabezpečenia proti tomuto určeniu nenamietal, čím sa stalo určenie uplatniteľného práva

definitívnym.

V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ uplatnil jedinú námietku

s poukazom na znenie čl. 13 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len

„základné nariadenie“), a to nesprávne použitie pojmu marginálnosti s odôvodnením, že

za zanedbateľné činnosti sa považujú činnosti predstavujúce menej ako 5 % pravidelného

pracovného času zamestnanca a/alebo jeho celkovej odmeny. Sťažovateľov pracovný

úväzok pre slovenského zamestnávateľa predstavuje „10 hodín týždenne“ (zo sťažnosti

možno vyvodiť, že správne má byť 10 hodín mesačne, pozn.) za mzdu 40 € mesačne

a na základe uvedeného tvrdí, že výkon tejto činnosti nie je pre zamestnávateľa

marginálneho charakteru.

Správny orgán druhého stupňa vo svojom výroku preformuloval znenie výroku

odvolaním napadnutého rozhodnutia a zároveň ho potvrdil ako vecne správne argumentujúc

tým, že sa stotožňuje s posúdením charakteru práce vykonávanej pre slovenského

zamestnávateľa ako činnosti zanedbateľného rozsahu, pretože sa síce vykonáva trvalo, ale

z hľadiska času a hospodárskej návratnosti je nepodstatná. Správny orgán druhého stupňa

poukázal vo svojom rozhodnutí aj na tzv. praktickú príručku – Právne predpisy, ktoré sa

vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore

a vo Švajčiarsku (na ktorú sa odvolával sťažovateľ, pozn.), ktorá bola vydaná Európskou

komisiou, ale nemá záväzný, len odporúčací charakter. Podľa tejto príručky ukazovateľom

vykonávania zanedbateľných činností môže byť aj povaha činností. Záväzné stanovisko

vo veci uplatniteľnej legislatívy poskytujú výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia

príslušných členských štátov.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že je definitívnym

určením uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia viazaný

a nemá kompetenciu „preskúmať“, či došlo k tomuto určeniu v súlade s príslušnými

ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia. Uvedený právny záver krajský súd

odôvodnil poukazom na znenie čl. 5 bod 1 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého

dokumenty vydané inštitúciou členského štátu osvedčujúce situáciu osoby uznávajú

inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani

nevyhlásil za neplatné. Definitívnosť určenia uplatniteľných právnych prepisov v konaní

nebola sporná, preto pokiaľ prípadne došlo aj k nesprávnemu určeniu uplatniteľných

právnych predpisov, je toto určenie záväzné aj pre krajský súd dovtedy, kým nedôjde k jeho

zrušeniu alebo vyhláseniu za neplatné príslušným orgánom poľského sociálneho

zabezpečenia.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu (vychádzajúc z obsahu rozsudku

najvyššieho súdu, pozn.) sťažovateľ uplatnil nové námietky po prvýkrát v odvolaní v rámci

správneho súdnictva. Ďalej namietal aj porušenie hmotného práva, ktoré malo mať vplyv

na obsah vydaného rozsudku, a to čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ako kolíznej normy

vzťahujúcej sa na právnu situáciu sťažovateľa, ktorej ustanovenie vylučuje aplikáciu inej

normy.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že odvolacie námietky

sťažovateľa nie sú dôvodné a, súc viazaný rozsahom žalobných námietok, stotožnil sa

so skutkovými zisteniami a právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta predovšetkým

arbitrárnosť a nedostatok odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajského súdu

a najvyššieho súdu, pričom okrem iného uvádza:

„... rozhodnutie Najvyššieho súdu absentuje odkaz na právne predpisy, z ktorých súd

pri rozhodovaní vychádzal, nezaoberá sa právnym zdôvodnením svojho rozhodnutia

a v rámci odôvodnenia sa vôbec nezaoberá rozsiahlymi námietkami sťažovateľa uvedenými

v odvolaní. Sťažovateľ pokladá len samotné konštatovanie o bezpredmetnosti námietok a

ich nespôsobilosti spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, v nadväznosti na

konštatovanie, že s právnymi námietkami odvolateľov (aj sťažovateľa) sa súd prvého stupňa

v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej

by zostalo na odvolacom súde, za nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia. ...

Predmetné vyvoláva veľkú mieru právnej neistoty...

Je potom nepochybné, že výklad hmotno-právnych predpisov uskutočnený Najvyšším

súdom, resp. Krajským súdom Žilina, je právne neudržateľný a vykazuje značný stupeň

arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom hmotnom práve a v podstate, v jadre

svojho odôvodnenia, na žiadne ani neodkazuje.“

Podľa názoru sťažovateľa sa v jeho veci konajúce súdy nevysporiadali s jeho

námietkou nesprávne uplatneného postupu pri určení uplatniteľnej legislatívy. K tomu

uvádza:

«Pri určení uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa

vyžaduje aktivita oboch inštitúcii, tak Sociálnej poisťovne ako aj styčného orgánu

Poľskej republiky. ... Sociálna poisťovňa Ústredie v rozhodnutí č.

konštatuje, že práca sťažovateľa... na území Slovenskej republiky je údajne

marginálneho charakteru, neuvádza pritom žiadne dôkazy, ktoré by toto konštatovanie

potvrdzovali alebo ktoré by preukazovali, že marginálny charakter Sociálna poisťovňa

vôbec nijakým spôsobom preverovala... Sociálna poisťovňa nepostupovala pri zisťovaní

skutkového stavu ako základu pre určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so Zákonom

o SP ani s vykonávacím nariadením, pričom predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu

bolo porušené právo na súdnu ochranu garantované SR, resp. právo

na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď tento

vyslovil, že nie je oprávnený zasahovať do určenia uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16

vykonávacieho nariadenia. Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že týmto jeho

rozhodnutím došlo k porušeniu SR v nadväznosti na zákona

č. , keď v podstate svojvoľne v rozpore s

deklaroval, že nie je oprávnený na prieskum postupu

a rozhodnutia správneho orgánu.

Na druhej strane, ak by aj nebol skutkový stav zo strany Sociálnej poisťovne náležíte

zistený, prvostupňový aj druhostupňový správny súd v odôvodneniach svojich rozsudkov

zastáva právny názor, že v danom prípade neprichádza do úvahy ani len posudzovať

marginálny charakter práce, nakoľko čl. 13 bod 3 základného nariadenia prvá časť vety

pred „alebo“ jednoznačne určuje legislatívu, ktorej sťažovateľ podlieha - slovenská

legislatíva. Napriek tomu, že na základe takéhoto právneho posúdenia možno považovať

rozhodnutie Sociálnej poisťovne Ústredie č. 29732-2/2013-BA zo dňa 06. 08. 2013

za nezákonné, prvostupňový ako aj druhostupňový správny súd toto rozhodnutie potvrdil,

čím vec nesprávne posúdil a porušil právo na súdnu ochranu garantované SR,

resp. právo na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

V kontexte vyššie uvedenej právnej argumentácie si na tomto mieste dovoľujeme

podporne poukázať na skutkovo a právne obdobné právne vec u zamestnancov spoločnosti

, kedy Sociálna poisťovňa Ústredie pred vydaním druhostupňového

rozhodnutia prerušila konanie do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu

(príklad znenia rozhodnutia vo veci Anita Agacka).»

Sťažovateľ namieta aj to, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými jeho

odvolacími námietkami, a ďalej uvádza:

„... pri posudzovaní právnej istoty určenia uplatniteľnej legislatívy Krajský súd

Žilina, ako aj Najvyšší súd SR vo svojich rozsudkoch zneisťujú určenie uplatniteľnej

legislatívy (bez ohľadu na to, že zastávajú názor, že sú údajne takto určenou uplatniteľnou

legislatívou viazaní). Podľa názoru sťažovateľa polemikou nad neopodstatnenosťou

marginálneho charakteru činnosti sťažovateľa v danom prípade a samotným právnym

názorom Najvyššieho súdu v danej veci bez toho, žeby došlo z jeho strany k uplatneniu

dôsledkov prostredníctvom zrušenia rozsudku Krajského súdu Žilina nastalo porušenie

SR, kedy nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana, k porušeniu práva

na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru a hlavne a to najvypuklejšie čl. 7 ods. 2

SR, kedy bola zo strany konajúceho súdu zásadne porušená Zmluva o fungovaní

Európskej Únie v nadväznosti na nevyužitie vzájomného dialógu medzi príslušnými

členskými štátmi.“

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jeho základných práv

podľa a 2 v spojení s a napadnutými

rozsudkami najvyššieho súdu a krajského súdu, napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie krajskému súdu. Sťažovateľ sa taktiež domáha priznania úhrady trov

právneho zastúpenia v sume 303,16 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažnostná argumentácia vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu

je vo svojej podstate totožná a artikuluje najmä výhradu nedostatku odôvodnenia

a arbitrárnosť napadnutých rozsudkov, ktoré vo vzťahu k postupu pri určovaní

uplatniteľného právneho poriadku správnymi orgánmi vyslovili svoju viazanosť dohodou

príslušných orgánov sociálneho poistenia dotknutých členských štátov a na základe

uvedeného vyslovili nedostatok oprávnenia do nej zasahovať. Vo vzťahu k napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ namieta aj to, že odvolací súd sa nevysporiadal

so všetkými jeho námietkami, ktoré boli vo veci podľa jeho názoru právne relevantné

a pre rozhodnutie o jeho odvolaní podstatné.

Ústavný súd považuje ešte pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľa

za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Zároveň ústavný súd pripomína, že správne súdnictvo je vo všeobecnosti

špecifickým druhom súdneho konania, ktoré je ovládané koncentračnou zásadou. Podstata

koncentračnej zásady spočíva v tom, že vecné námietky, ktoré neboli uplatnené

v odvolacom konaní pred príslušným správnym orgánom druhého stupňa, nemožno úspešne

uplatňovať po prvýkrát v konaní o žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu správneho

orgánu podľa druhej hlavy piatej časti , keďže v opačnom

prípade by došlo k nežiaducemu zasahovaniu súdnej moci do kompetencií moci výkonnej,

resp. k nahrádzaniu činnosti správnych orgánov. Zároveň je koncentračná zásada obsiahnutá

aj v , podľa ktorého nemožno rozširovať okruh žalobných námietok

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby. Z naznačených špecifík

správneho súdnictva možno potom zjavne vyvodiť aj nemožnosť účinne uplatňovať nové

vecné námietky po prvýkrát až v odvolaní proti rozhodnutiu správneho súdu prvého stupňa.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že rozsah prieskumu správnych

súdov bol jednoznačne ustanovený rozsahom tých žalobných námietok, ktoré sťažovateľ už

predtým uplatnil v konaní pred správnymi orgánmi. Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že takouto (relevantnou) námietkou bola len výhrada nesprávneho posúdenia

marginálnosti činnosti sťažovateľa ako zamestnanca slovenského zamestnávateľa.

Najvyššiemu súdu preto nemožno vyčítať, že neprihliadal na ostatné odvolacie námietky

sťažovateľa, hoci by inak mohli byť pre rozhodnutie vo veci právne relevantné. Takýto

postup najvyššieho súdu zodpovedá procesnej úprave konania o správnej žalobe, a preto

ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti za zjavne

neopodstatnenú.

Zároveň ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom súdneho

prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,

menia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovanej

veci sťažovateľa správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľovi nevzniklo povinné

verejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo mu však v Poľskej republike.

Z tohto dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu subjektívnych práv sťažovateľa, ktoré

je nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe, keďže mu

boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva

v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané

na území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5 základného nariadenia).

V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej odvolací súd predovšetkým uvádza:

„... najvyšší súd dospel s záveru, že postupom podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia

došlo medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu

určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaný akceptoval. Tým, že poľská

inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v Krakowe oznámila žalovanému listom zo dňa

22. 02. 2014, že žalobca od 01. 10. 2012 podlieha poľskej legislatíve a že vzhľadom

na čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vystaví žalobcovi osvedčenie (formulár PD A1),

bola určená poľská legislatíva na prerokovanie uplatneného nároku. Z uvedeného je potom

zrejmé, že záver žalovaného vyjadrený vo výroku napadnutého rozhodnutia, a to že

žalobcovi nevzniklo dňa 01. 10. 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa

, je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd sa rovnako stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého bolo

potrebné vo veci aplikovať výlučne postavenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.

Pre posúdenie veci nie je podstatné v akom rozsahu vykonával žalobca prácu

u zamestnávateľa na území SR, a teda nie je ani podstatné, či sa jedná o marginálny

charakter vykonávanej práce. Najvyšší súd udáva, že v danom prípade je odôvodnenie

v tejto časti napadnutého súdneho rozhodnom plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené.

Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky

v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne

predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší sud stotožnil s právnym názorom krajského

súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov

preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu

uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho

nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd

záväzné.“

K námietke arbitrárnosti odôvodnenia rozsudkov najvyššieho súdu a krajského súdu

v súvislosti s postupom pri určení právnych predpisov, ktoré sa na vec sťažovateľa majú

uplatniť, ústavný súd akcentuje, že už z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ktoré je

potrebné vnímať spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu ako jeden ucelený náhľad na právnu

vec sťažovateľa, pozn.) zrozumiteľne vyplýva, že bol aplikovaný čl. 5 ods. 1 vykonávacieho

nariadenia, podľa ktorého „dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú

situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako

aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných

členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil alebo nevyhlásil

za neplatné“.

Nariadenie je priamo uplatniteľné v jednotlivých členských štátoch a priamo z jeho

ustanovenia vyplýva povinnosť vnútroštátnej inštitúcie (žalovaný, pozn.) uznávať

dokumenty a doklady (vrátane formulára, osvedčenia, oznámenia a pod., pozn.) vystavené

inštitúciou [v zmysle definície čl. 1 písm. p) základného nariadenia, pozn.] iného členského

štátu podľa miesta bydliska cezhraničného zamestnanca o postavení takéhoto zamestnanca

na území dotknutého členského štátu.

Postup pri určovaní uplatniteľného práva upravuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia

tak, že inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby bezodkladne po oznámení

vykonávania činnosti v dvoch členských štátoch predbežne určí uplatniteľné právne

predpisy; toto predbežné určenie sa stáva definitívnym, ak do dvoch mesiacov

od poskytnutia tejto informácie dotknutej inštitúcii v inom členskom štáte táto nevyjadrí

odlišné stanovisko. S poukazom na uvedenú úpravu a absenciu nesúhlasného stanoviska

žalovaného v rozhodnom období došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľného práva

uplynutím ustanovenej lehoty. Predbežné alebo definitívne určenie sa dotknutej osobe

bezodkladne oznámi (pozri čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia).

Určenie uplatniteľných právnych predpisov možno považovať za verejnoprávnu

dohodu sui generis uzavretú medzi príslušnými inštitúciami dvoch členských štátov, ktorej

predmetom je vymedzenie uplatniteľných právnych predpisov pri zohľadnení kritérií

ustanovených dotknutými nariadeniami. V prípade, že nedôjde k interpretačným rozporom

medzi dotknutými orgánmi, je predmetná dohoda uzavretá aj konkludentne uplynutím

rozhodnej doby (tzv. definitívne určenie). S poukazom na znenie čl. 16 ods. 4

vykonávacieho nariadenia v prípade existencie neistoty vo veci určenia uplatniteľných

predpisov toto nariadenie priamo požaduje určenie rozhodného práva vzájomnou výslovnou

dohodou inštitúcií dotknutých členských štátov. Vo veci sťažovateľa však žalovaný

nenamietal proti predbežnému určeniu uplatniteľných predpisov.

Rozhodnutie správnych orgánov vo veci sťažovateľa je síce od tejto dohody priamo

závislé, ale predmetom súdneho prieskumu je len rozhodnutie správneho orgánu o právnom

postavení žalobcu (sťažovateľa, pozn.), nie samotná verejnoprávna dohoda. Nemožno preto

vytýkať správnym súdom, ak takúto dohodu považujú za záväznú pre žalovaného

pri rozhodovaní a ako takú ju akceptovali aj v súdnom konaní.

Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia najvyššieho súdu (ani krajského súdu)

nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho

súdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru medzi ich obsahom

a obsahom základných práv garantovaných a 2 neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd zdôrazňuje, že

ide o ustanovenie , ktoré neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo

slobody, ale vyjadruje všeobecný ústavný princíp vzťahujúci sa na konanie orgánov verejnej

moci. Jeho aplikácia je v konaní o sťažnosti viazaná na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, t. j. ústavný súd by mohol prípadne

vysloviť jeho porušenie len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo

slobody garantovaného , príp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv

podľa a 2 , nemohlo napadnutými rozsudkami krajského súdu

a najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu .

Obdobne ustanovuje princíp prednosti práva Európskej únie pred

vnútroštátnym právnym systémom. Vyslovenie porušenia prichádza

do úvahy len v spojitosti s vyslovením porušenia subjektívneho základného práva

sťažovateľa, teda v okolnostiach posudzovanej veci základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

. Možnosť porušenia týchto základných práv však ústavným súdom nebola zistená,

preto je potrebné vyhodnotiť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 7

ods. 2 , ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je

pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,

resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje

len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu

situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva

v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať

postup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,

ale vždy posudzuje jednotlivé právne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016